Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Orion Black

Orion Black

Ahoj ľudia, po dlhých mesiacoch posielam ďalšiu kapitolu... Som neuveriteľne naštvaná, neviete mi niekto poradiť, ako sa dá na webgardene editovať text v príspevku? Zmizli mi kurzíva, ktorými boli napísané kúzla a Orionove myšlienky... ďalej mi rozhádzalo riadkovanie a odseky. Kto mi vie poradiť ako to zmeniť, budem len vďačná. Takže mi prepáčte že kapitola má strašnú úpravu, ale proste to neviem nastaviť.

Čo sa týka môjho ďalšieho prekladu - začnem pracovať na kapitole k Návšteve Gringottbanky, zatiaľ čo Eva sa pustí do ďalšej kapitoly Blackovho dediča. Nebudem sa vyhovárať prečo som tak dlho nič nepridala - študujem fakt náročnú školu a keď mám trochu času, tak ho radšej strávim oddychom alebo návštevou rodiny. Je to možno sebecké, ale inak by som sa zbláznila. Teraz cez leto mám okrem plánovanej dovolenky aj brigádu, preto tiež nemôžem prekladom venovať 24 hodín denne. Mimochodom, brigádujem tak, že prekladám zdravotnícke články a preto nemám silu celý deň sedieť pri počítači a kaziť si oči. Snažím sa to deliť medzi poviedky a články, ale som trochu v sklze tak s prekladom poviedok to budem musieť trošku obmedziť. To však neznamená, že najbližšie pridám kapitolu v októbri alebo o pol roka.

Mrzí ma to, ale inak to nejde. Nie sú to výhovorky, ale fakty. Dobrou správou je že tretí ročník je odmena za zvládnutý druhák, ktorý bol neuveriteľne masakrálny, a teda budem pravdepodobne môcť prekladať viac aj počas školského roka.

Priebežne vás budem informovať. Užite si kapitolu a ak sa vám bude páčiť, napíšte komentáre.

Weronika :)

P.S.: Kapitola je neobetovaná, takže sa vopred ospravedlňujem za chyby, preklepy a podobne. Plus - niektoré časti kapitoly sú preložené podľa oficiálneho slovenského prekladu knihy Harry Potter a Ohnivá čaša.
Chapter 28: Tretia úloha a Snape

Do výšky sa týčiace kríky živého plota vrhali na cestičku čierne tiene a či preto, že boli také vysoké a husté, alebo začarované, nebolo divákov počuť len čo vošli do labyrintu. Orion mal pocit akoby sa ocitol niekde pod vodou. Vytiahol prútik a zahundral, „Lumos!“

Prútik života a smrti mal so sebou, pretože nechcel nechať Lezandera bez akéhokoľvek prostriedku na ochranu. Ale pochyboval, že si to niekto všimne. Zatiaľ nemal nikto ani len podozrenie, že doteraz používal pri plnení úloh Lezanderov prútik.

Asi po päťdesiatich metroch narazil na rázcestie a nerozhodne zastavil. Čo má vlastne robiť? Mal by sa pokúsiť nájsť pohár alebo sa len tak flákať, kým všetko neskončí? No, musel zaistiť, aby sa nikto okrem Longbottoma nedostal k poháru a okrem toho, aj tak chcel vedieť čo sa stane s Nevillom. Tým pádom by mal nájsť pohár čo najskôr a potom sa uvidí, čo bude ďalej.

Keď začul Bagmanovo druhé písknutie, rozhodol sa vykročiť doľava. Do bludiska vstúpili Cedric a Neville. Orion zrýchlil. Cestička, ktorú si vybral, sa zdala byť prázdna. Zabočil doprava a ponáhľal sa ďalej držiac prútik vysoko nad hlavou, aby dovidel čo najďalej. Na dohľad však nebolo nikde nič.

V ďiaľke zahvízdala Bagmanova píšťalka po tretí raz. Teraz už boli v labyrinte všetci šampióni. Orion sa stále obzeral za seba. Mal pocit, akoby ho niekto sledoval. V labyrinte bola čoraz väčšia tma a obloha nad nimi nadobúdala čiernomodrú farbu. Orion prišiel na druhé rázcestie.

„Ukáž mi!“ zašepkal prútiku a položil si ho na vystretú dlaň.

Prútik sa otočil a ukázal doprava rovno do hustého plota. Tam bol sever a podľa jeho výpočtov sa potreboval dostať do stredu labyrintu, ktorý bol na severozápade. Najvhodnejšie teda bolo pobrať sa ľavým chodníkom a čo najskôr odbočiť doprava.

Aj tento chodník bol prázdny a v pravotočivej zákrute, kam zabočil, mal znovu cestu voľnú. Nevedel prečo, ale znervóznilo ho, že doteraz nenaďabil na nijakú prekážku. Už mal predsa na niečo natrafiť. Zdalo sa mu, akoby v ňom labyrint chcel vyvolať falošný pocit bezpečia. Potom priamo za sebou zacítil nejaký pohyb. Vystrčil prútik, pripravený zaútočiť, ale jeho pohľad padol na Cedrica, ktorý vybehol z cestičky vpravo.

Vyzeral byť vydesený. Z rukáva habitu sa mu dymilo.

„Hagridove tryskochvosté škroty!“ zašepkal. „Sú obrovské – len-len že som im unikol!“

Pokrútil hlavou a zmizol z dohľadu na ďalšom chodníku. Orion sa poponáhľal, aby sa dostal čo najďalej od škrotov. Vtom, ako zabočil za roh, zbadal, že sa k nemu kĺzavým krokom blíži dementor. Vysoký štyri metre s hlavou skrytou za kapucňou, hnilobné chrastovité ruky vystrčené pred seba, naslepo postupoval dopredu k nemu. Orion počul jeho chrčivý dych, cítil, ako ho oblieva lepkavý chlad, ale vedel, čo má robiť...

Vybavil si tú najšťastnejšiu myšlienku, akú mohol, zo všetkých síl sa sústredil na okamih, keď vyjde z labyrintu a bude oslavovať s Lezanderom a Calypso. Zdvihol prútik a vykríkol, „Expecto Patronum!“

Z konca Orionovho prútika vystrelil fénix a bazilisk a šinuli si to k dementorovi, ktorý cúvol a potkol sa o lem svojho habitu... Orion sa zamračil, dementori sa predsa nepotkýnajú!

Práve keď si to uvedomil, dementor sa zmenil na Lezandera. Jeho svetlomodré oči boli prázdne a na tele mal niekoľko hlbokých krvácajúcich rán. Lezander sa k nemu načiahol a chrapľavým hlasom zašepkal, „Miloval som ťa a ty si ma zradil. Nechal si ma zomrieť. Je to tvoja chyba... moja smrť je tvoja chyba... Nikto ťa už nikdy nebude milovať tak ako ja...“

„Nie!“ zvreskol Orion s vydeseným pohľadom upretým na Lezandera. Natiahol ruku a chytil Lezandera za jeho chladné predlaktie, „Nie, Lez! Nikdy by som ťa nezradil! Nikdy by som ťa nenechal zomrieť!“

Vtom Lezander spadol na zem a zmenil sa na Calypso Jej tmavé oči postrádali akékoľvek známky života. Bola mŕtva. Prásk! Teraz ležalo na zemi Dracovo telo... Prásk! Mŕtvy Remus... Prásk! Tomovo telo bez života...

„Nie!“ zúfalo kričal Orion. „Ty nie si skutočný! Nie si mŕtvy! Tom!“ Zavrtel hlavou a zvolal. „Si len prízrak!“

Schmatol prútik a hlasom plným zúfalstva zvreskol, „Riddikulus!“

Kúzlo mu vystrelilo z prútika a vrazilo Tomovi do hrude. Ozvalo sa hlasné prasknutie a prízrak meniaci tvar sa rozplynul v obláčiku dymu.

Orion sťažka dýchal a cítil, ako ho znovu obklopuje teplo. Jeho strieborné fénix okolo neho zozadu omotal svoje krídla, zatiaľčo bazilisk sa okolo neho stočil celý. Cítil, ako sa mu vracia sila. Cítil sa bezpečne. Potom obaja patronusi zmizli v chumáči striebornej hmly.

Orion by bol radšej keby zostali, aspoň by mal spoločnosť... ale so znova zdvihnutým prútikom šiel rýchlo ďalej, tak ticho, ako len mohol, a ostražito načúval. Doľava... doprava... znova doľava... Dva razy sa ocitol v slepej uličke. Zasa použil štvorbodové zaklínadlo a zistil, že odbočil priveľmi na východ. Otočil sa naspäť, zabočil na cestičku doprava a pred sebou zbadal akúsi zlatistú hmlu.

Opatrne sa k nej blížil a namieril na ňu svetlo z prútika. Vyzeralo to ako nejaké kúzlo. Rozmýšľal, či sa mu podarí odstrániť ho z cesty.

„Reducto!“ zvolal.

Lenže zaklínadlo preletelo rovno cez hmlu, ktorá zostala nedotknutá. Mal si to predsa uvedomiť skôr – odstraňovacie zaklínadlo platí iba na pevné predmety. Čo by sa stalo, keby cez ňu jednoducho prešiel? Stojí to za pokus, alebo sa má vrátiť?

Ešte váhal, keď ticho preťal výkrik.

„Fleur?“ zakričal.

Nikto sa však neozýval. Orion sa obzrel okolo seba. Čo sa jej stalo? Výkrik zaznel odniekiaľ spredu. Zhlboka sa nadýchol a odhodlane prebehol cez čarovnú hmlu.

Svet sa obrátil hore nohami. Orion visel zo zeme, vlasy mal dupkom a tmavým habitom sa dotýkal oblohy. Mal pocit, akoby sa mu nohy prilepili k tráve, ktorá bola teraz stropom. Pod ním sa rozprestierala nekonečná tmavá obloha pofŕkaná hviezdami. Zdalo sa mu, že ak pohne nohou, spadne. Rozmýšľaj, hovoril si v duchu, keď sa mu krv nahrnula do hlavy, rozmýšľaj...
No ani jedno z kúzel ktoré poznal sa nehodilo na to, aby uviedlo zem a polohu do pôvodnej polohy. Má sa odvážiť pohnúť nohou? V ušiach mu divoko pulzovala krv. Zavrel oči, aby nevidel nekonečný priestor pod sebou, a z celej sily odtiahol pravú nohu od trávnatého stropu.
Svet sa ihneď prevrátil späť. Orion spadol na kolená na úžasne tvrdú zem. Zhlboka sa nadýchol, aby získal rovnováhu, potom zase vstal a ponáhľal sa ďalej, obzerajúc sa na hmlu nevinne sa trblietajúcu v mesačnom svetle.

Zastal na rázcestí dvoch chodníkov a rozhliadal sa, či neuvidí nejakú stopu po Fleur. Bol si istý, že to vykríkla ona. S čím sa stretla? Stalo sa jej niečo? Červené iskry nebolo vidieť. Znamená to, že vyviazla, alebo mala také problémy, že nemohla siahnuť ani po prútiku? Orion si zvolil pravý chodník a zrazu sa cítil akýsi nesvoj, no zároveň sa nemohol ubrániť myšlienke – o jedného šampióna menej...

Pohár bol niekde nablízku a zdalo sa, že Fleur už nesúťaží.
Nasledujúcich desať minút nestretol nič, ale často narážal na slepé uličky. Dva razy sa ocitol v tej istej nesprávnej odbočke. Napokon našiel novú cestu a rozbehol sa po nej mávajúc prútikom a jeho mátožný tieň sa mihal na živom plote. Potom zabočil za ďalší roh a ocitol sa zoči-voči tryskochvostému škrotovi.

Cedric mal pravdu – bol skutočne obrovský. Meral aspoň tri metre a vyzeral ako obrovský škorpión. Nad chrbtom sa mu týčil dlhý zahnutý bodec. Jeho hrubý pancier sa leskol vo svetle prútika, ktorým naňho Orion mieril.

„Lacer serosum!“ zreval Orion.

Kúzlo čiernej mágie letelo do škrotovho bodca a okamžite ho odtrhlo. Kusy mäsa zmiešané s tmavou krvou začali dopadať na zem s hlasným žuchnutím. Tvor začal príšerne revať a cvakal klepetom smerom k Orionovi.
Orion sa práve včas zohol a škrot sa k nemu rozbehol ako na povel.

„Excorio flagello! Zvolal Orion.

Tentokrát kúzlo udrelo škrotov pancier a ten bez najmänšieho vzopretia odletel. Z hlbokej smrteľnej rany sa vyvalila hustá krv a s posledným výkrikom škrotovo telo padlo k zemi mŕtve.

Orion sa rozbehol opačným smerom. Zabočil doľava a dostal sa do slepej uličky, potom doprava a bol v ďalšej. Musel zastať, pričom mu srdce splašene tĺklo, a zopakovať štvorbodové kúzlo. Nato sa vrátil na rázcestie a vybral si chodník na severozápad. Chvíľu sa ponáhľal po novej ceste, keď začul, že niečo beží za plotom zarovno s ním, a zastal.

„Čo to robíš?“ kričal Cedricov hlas. „Čo si sa zbláznila, doparoma?“

A vtedy Orion začul Fleurin hlas.

„Crucio!“

Odrazu sa vzduchom niesli Cedricove výkriky. Zalarmovaný Otion letel po svojom chodníku a usiloval sa nájsť cestu do Cedricovho. Keď nijakú neobjavil, znovu skúsil silné odstraňovacie zaklínadlo, ktoré vypálilo do živého plota dieru. Orion cez ňu hneď prestrčil nohu a kopal do hrubých vetiev, kým sa niektoré nepoolamovali a nevznikol otvor – Orion sa cezeň pretiahol, pričom si roztrhol habit, a napravo videl, ako sa na zemi myká a zvíja Cedric a Fleur stojí za ním.

Orion sa vystrel a namieril prútik na Fleur práve vo chvíli, kedy si ho všimla. V očiach mala neprítomný pohľad a potom mu to došlo... bola pod Imperiusom! Musel to byť Moody, kto ho na ňu použil. Dočerta! Nemal žiadny dôvod na to, aby nechal Cedrica mučiť!

Fleur sa otočila a rozbehla sa preč.

„Stupefy!“ zvolal Orion.

Zaklínadlo zasiahlo Fleur do chrbta. Zastala ako skamenená, vzápätí spadla a ležala doluznačky v tráve. Orion sa vrhol k Cedricovi, ktorý sa prestal zvíjať, ležal na tráve, dychčal a tvár si prikrýval dlaňami.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Orion a chytil Cedrica za ruku.

„Áno,“ dychčal Cedrid. „Áno... nemôžem tomu uveriť... prikradla sa za mňa... začul som ju, otočil som sa a už na mňa mierila prútikom...“

Cedric sťažka vstal. Ešte stále sa triasol. Obaja sa pozreli na Fleur.

„Stále sa mi nechce tomu veriť... myslel som si, že je fajn,“ povedal Cedric a civel na Fleur.

„Počul si predtým jej krik?“ spýtal sa Orion.

„Áno,“ odpovedal Cedric. „Myslel som si, že vypustila červené iskry. Počítal som s tým, že je mimo súťaže.“

„Musela sa od toho, čo spôsobilo jej krik, nejako dostať,“ skonštatoval Orion.

„Necháme ju tu?“ zašepkal Cedric.

„Nie,“ krútil hlavou Orion. „Myslím, že by sme mali vystreliť červené iskry. Niekto po ňu príde... inak by jej mohlo niečo ublížiť.“

„Zaslúžila by si to,“ trpko zahundral Cedric.

Orion ho chytil za ruku a odhodlane odvetil, „Nie, Cedric. Nebola sama sebou. Nevrhla na teba tú kliatbu schválne. Myslím si, že bola pod vplyvom nejakého kúzla.“

Cedric zrazu vyzeral vyplašene, „Akého kúzla? Kto jej to spravil?“

„Netuším,“ pokrčil plecami Orion.

Cedric si povzdychol, ale zároveň zodvihol prútik a vystrelil do vzduchu červené iskry, ktoré sa vznášali vo vzduchu nad Fleur a označovali miesto, kde leží.

Orion a Cedric tam ešte chvíľu stáli v tme a obzerali sa. Potom Cedric povedal, „No... asi by sme mali radšej ísť...“

„Áno, máš pravdu,“ povedal Orion.

Bola to čudná chvíľa. Orion vedel, že Cedricovi nesmie dovoliť dostať sa k poháru, ale na druhej strane mu ani nechcel ublížiť. Pomyslel si, že najlepšie bude, keď sa teraz rozdelia. A keby sa Cedric dostal blízko k poháru, tak ho zastaví.

Obaja šli mlčky ďalej po tmavom chodníku, potom Orion zabočil doľava, Cedric doprava. Onedlho Cedricove kroky zanikli.

Orion kráčal ďalej, pričom stále využíval štvorbodové zaklínadlo, aby si bol istý, že ide správnym smerom. Premýšľal, kde asi bol Longbottom. Moody mu musí nenápadne pomáhať. Orionova túžba získať pohár prvý a vyhrať v ňom horela silnejšie ako kedykoľvek predtým a preto zrýchlil krok.

Pred chvíľou natrafil na slepú uličku, ale v narastajúcej tme sa mu zdalo, že sa blíži k stredu labyrintu. O chvíľu na dlhej rovnej cestičke znovu postrehol pohyb a svetlo z prútika dopadlo na veľmi čudného tvora. Tvora, akého doteraz videl len na obrázku v Príšernej knihe príšer.

Bola to sfinga. Mala telo veľkého leva, mohutné laby s pazúrmi a dlhý žltkastý chvost s hnedým chumáčom na konci. Hlava však bola ženská. Keď sa orion blížil, sfinga k nemu obrátila podlhovasté, mandľové oči. Zdvihol prútik a zaváhal - nevyzeralo to, žeby sa chystala naňho skočiť, ale prechádzala sa z jednej strany na druhú a prehradila mu cestu.
Potom prehovorila chrapľavým hlasom, „Si už veľmi blízko cieľa. Najrýchlejšia cesta je popri mne.“

„Jasné, takže ma necháš prejsť, keď vyriešim tvoju hádanku, však?“ spýtal sa netrpezlivo Orion.

Sfinga sa naňho usmiala a prechádzala sa ďalej, „Ak odpovieš správne na prvý raz – nechám ťa prejsť. Ak odpovieš nesprávne – zaútočím na teba. Ak budeš mlčať, môžeš sa slobodne vrátiť, ale k poháru to budeš mať oveľa ďalej.“

„Dobre,“ odpovedal. „Môžem si vypočuť hádanku?“

Sfinga si sadla na zadné nohy na prostriedok chodníka a recitovala:

„Ak zoradíš si všetky časti do zástupu,
Na čele bude tá, v ktorej sa všetci kúpu,
Hoc nie iba na čele, keď kopeš v lete záhradku.
V strede je začiatok konca i koniec začiatku.
Ďalšie slovo povieš vždy, keď niečo pridať chceš,
A zo stredu súhlasu písmeno vyberieš.
Teraz všetky tie časti spojiť si skús:
Dostaneš zviera, ktoré bozkať je hnus.“

Orion na ňu bez okolkov civel. „Mohol by som to počuť ešte raz... pomalšie?“ opatrne sa spýtal.

Sfinga naňho žmurkla, pousmiala sa a zopakovala hádanku.

„Všetky tie riešenia mám spojiť a vznikne mi tvor, ktorého by som nechcel pobozkať?“ spýtal sa Orion.

Sfinga sa naňho záhadne usmiala. Orion to pochopil ako súhlas. Zamyslel sa. Bolo veľa zvierať, ktoré by nechcel pobozkať – ihneď mu na um zišiel tryskochvostý škrot, ale čosi mu našepkávalo, že to nie je odpoveď. Musí sa pokúsiť vyriešiť hádanky.

„Všetci sa v nej kúpu,“ mrmlal si Orion a hľadel na sfingu. „Začiatok konca, koniec začiatku... slovo, ktoré povieš, keď chceš niečo pridať. Počkať, to je a!“

„Býva na čele, keď kopeš,“ mrmlal si Orion. „Tvor, ktorého by som nechcel pobozkať... potkan!“

Sfinge sa ústa roztiahli do úsmevu. Vstala, vystrela predné laby a odstúpila, aby mohol prejsť.

„Ďakujem,“ poďakoval Orion a vrhol sa dopredu.

Už musí byť blízko, musí byť... Prútik mu naznačoval, že ide správnym smerom... Orion sa rozbehol. Musel si vybrať z chodníkov pred sebou. „Ukáž mi!“ znovu zašepkal prútiku, ten sa otočil a ukázal doprava. Orion sa rozbehol presne tým smerom a uvidel pred sebou svetlo.

Na podstavci asi sto metrov pred ním sa ligotal trojčarodejnícky pohár. Odrazu na chodník pred neho vyskočila tmavá postava. Bol to Neville! Konečne!

Neville bežal smerom k poháru tak rýchlo ako len vládal a Orion si úľavne povzdychol. Vtom nad plotom vľavo zbadal, že po chodníku, ktorý sa križoval s jeho cestou, sa blíži niečo obrovské – pohybovalo sa to tak rýchlo, že sa s tým Neville určite zrazí a ten upieral pohľad na pohár, nuž nič ani nepostrehol.

„Neville!“ skríkol Orion. „Vľavo!“

Neville sa obzrel páve včas a vrhol sa nabok, aby sa vyhol zrážke. V tej náhlivosti sa však potkol. Orion videl, ako mu vyletel z ruky prútik a obrovský pavúk sa chystal naňho vrhnúť.

Do čerta! Môže byť ten chlapec ešte viac nešikovný?!

„Stupefy!“ zreval niekto; kúzlo síce zasiahlo obrovské chlpaté čierne telo pavúka, ale ublížilo mu to asi tak, ako keby doň hodil kamienok. Pavúk sa strhol a otočil sa.

Náhle sa mu v zornom poli zjavil Cedric a vrhal na pavúka kúzla, ktoré však nemali žiadny efekt. Teraz sa pavúk rútil priamo naňho.

„Stupefy! Impedimenta! Stupefy!“ skríkol Cedric zatiaľ čo Neville sa pozviechal zo zeme a obzeral sa za prútikom.

Cedricove zaklínadla boli však úplne zbytočné – buď bol pavúk taký veľký alebo tak začarovaný, že zaklínadlá ho iba ak rozčúlili. Orion stihol zazrieť už len osem lesklých očí a klepetá ostré ako žiletka. Pavúk Cedrica prednými nohami zdvihol do vzduchu. Z celej sily sa bránil a snažil sa ho kopnúť. Nohou vrazil do klepeta a vzápätí už kričal od príšernej bolesti.

„Stupefy!“ zajačal Neville, keď konečne našiel svoj prútik.

„Nie, to nepomôže!“ zakričal na Nevilla Orion. „Nemôžem toho pavúka zastaviť, pokiaľ Cedrica nedostaneme z cesty! Skús Expelliarmus, zatiaľ čo ja skúsim to druhé kúzlo! Rýchlo!“

Neville poslúchol a vrhol na pavúka odzbrojovacie zaklínadlo, ktoré zabralo a donútilo pavúka znovu otvoriť klepetá a pustiť Cedrica na zem, avšak to znamenalo, že Cedric dopadol zo štvormetrovej výšky na už aj tak zranenú nohu, ktorá sa pod ním podlomila.

Orion nemrhal časom, namieril prútik na pavúka a zvolal, „Flagello ferito!“

Z prútika vyšľahol lúč červeného svetla a obmotal sa okolo obrovského pavúčieho tela. Pavúk sa zvalil k plotu a na chodník sa zosypal spletenec jeho chlpatých nôh. Ešte zaškriekal od bolesti, keď sa lúče kúzla začali okolo jeho tela pevnejšie sťahovať a postupne mu odrezávali prívod kyslíka. Posledný krát sa mykol a bolo po ňom.

„Cedric!“ zakričal Orion na druhého chlapca. „Si v poriadku? Nespadol na teba?“

„Nie,“ zadychčane odpovedal Cedric.

Orion sa zadíval na jeho nohu – krvácala. Na potrhanom habite mal dokonca akúsi lepkavú tekutinu z pavúčich klepiet. Cedric sa pokúsil vstať, ale noha sa mu veľmi triasla a nechcela ho udržať. Oprel sa o plot, lapajúc dych, a obzeral sa.

Vtom k nim podišiel Neville a zhrozene sa otočil na Oriona, „Zabil si ho! Zabil si ho kúzlom čiernej mágie!“

Orion sa k nemu obrátil a vyštekol, „Roztrhal by Cedrica na kusy! Čo si čakal že spravím? Zaspievam mu uspávanku a počkám kým nezaspí? Bola to jediná možnosť ako ho zastaviť!“

„Orion má pravdu,“ potvrdil ešte stále zadychčaný Cedric. „Bola to jediná možnosť.“ Potom sa obrátil k Orionovi: „Ďakujem.“

„Bez problémov,“ odvetil Orion.

Všetci traja stáli ani nie dva metre od žiarivého Trojčarodejníckeho pohára.

Cedric sa snažil urobiť krok smerom od kríka, ktorý ho podopieral, ale jeho zranená noha mu to nedovolila. Orion ho chytil okolo pása tesne pred tým, než spadol na zem.

Cedric zavrtel hlavou a povedal, „Nezvládnem to, mali by ste bežať a zistiť, kto z vás sa dostane k poháru prvý.“

Neville sa zahľadel na pohár a ďalej stál.

„Vezmi si ho, Neville,“ povedal orion. „Ja zostanem s Cedricom, nemôžme ho tu nechať samého, mohlo by sa naňho vrhnúť niečo iné.“

Cedric mu na to povedal, „Nebuď hlúpy, Orion. Dokážem sa o seba postarať. Mal by si súťažiť s Nevillom, kto z vás sa k nemu dostane prvý.“

„Nedokážeš sa ani udržať na nohách, Cedric!“ odsekol Orion. „Toto bludisko je plné kadejakej hávede. Ako sa ubrániš škrotovi, keď ani nevládzeš spraviť krok bez toho, aby si spadol? Okrem toho, čím skôr sa Neville dostane k poháru, tým skôr sa odtiaľto dostaneme!“

„Si si istý?“ váhavo sa spýtal Neville.

„Áno,“ rozčúlene odvetil Orion. „Chcem aby táto úloha skončila čo najskôr a všetci sme mohli odísť a oddýchnuť si. Tak už choď a vezmi ten prekliaty pohár!“

Neville na nich vrhol posledný pohľad a rozbehol sa k poháru. Cedric sa oprel o Oriona a postavil sa. Obaja sa dívali ako sa Neville blíži k poháru. Orion nechcel nič iné, než aby to skončilo. Nevedel, čo sa stane Nevillovi až sa dotkne pohára. Pravdepodobne ho zasiahne nejaká veľmi nepekná kliatba z čiernej mágie alebo niečo podobné, len aby Dumbledorovi pripomenulo, že jeho hrdina nie je v bezpečí. Orion sa zamračil. Ale sú v tom zapojení aj smrťožrúti, nie? Potom to nemôže byť len nejaká kliatba. Je to niečo ešte horšie? Nevillova smrť? Orion sekundu zaváhal, rozhodujúc sa, či má Nevilla zastaviť, alebo nechať Voldemortovi voľnú cestu pre jeho plán.

Nemal ani čas sa rozhodnúť, keď Neville schmatol rukoväť.

Nevillovo telo obalila zelená žiara a Orion zhrozene zhíkol, keď sa Nevillova tvár začala zužovať a vysychať; vlasy mu zošediveli a jeho telo chvíľu na to začalo strácať svalovú hmotu. Cedric zvreskol keď sledoval, ako čaša vysáva z Nevilla život. Orion ho k sebe pritisol pevnejšie, keď sa Cedric pokúsil priblížiť k Nevillovi. Bez pohnutia stáli a dívali sa, ako sa Nevillova koža scvrkáva a obopína kosti, ktoré boli predtým obalené mäsom. Ako náhle Nevillovo telo stále zvierajúce pohár spadlo na zem, ozvala sa ďalšia explózia, nasledovaná ešte ostrejšou, zelenou žiarou a zrazu pred nimi stálo niekoľko osôb.

Orionovi padla sánka, keď zbadal zo desať Smrťožrútov stojacich nad Nevillovým telom. Neboli však oblečený vo svojich smrťožrútskych habitoch. Oblečené mali tmavé habity rôznych farieb a tváre im zakrývali kapucne. Ten pohár musel byť prenášadlo! Ktoré zjavne fungovalo na princípe ľudskej obete. Ale prečo nemali svoje smrťožrútske habity? No jasné! Chceli zaútočiť, ale zároveň nedať najavo, že sú tu na Voldemortov príkaz. Koniec koncov, bol tu aj Fudge a keby videl útočníkov oblečených ako smrťožrútov, dokázalo by to, že im niekto velí. A Voldemort ešte nechcel, aby sa Fudge dozvedel o jeho návrate. Ako poznal Fudgea, dokonca ani taký útok by ho neprinútil akceptovať pravdu, že Voldemort bol späť. Ale Dumbledore by iste vedel, kto útok nariadil. Bolo to dokonalé. Obráti to Dumbledora a Fudgea proti sebe.

Orion vrhol pohľad na Cedrica. Tváril sa vydesene a silno sa triasol. Čo s ním má urobiť? Nemôže nechať smrťožrútov, aby ho zabili!

Čoskoro si ich smrťožrúti všimli a vykročili smerom k nim. Orion zodvihol ruku s prútikom, neistý, čo by mal urobiť.

Jeden zo smrťožrútov k nim pristúpil a posmešným hlasom prehodil, „Čo to tu máme? Dvaja malí školáci stratení vo veľkom bludisku? Chcete si zahrať hru?“

Orion ten hlas okamžite spoznal. Bola to Bella! Ale správala sa, akoby ho nepoznala; iste to rozkázal Voldemort, aby ho neprezradila.

Namierila na Cedrica prútik a natešene zvolala,“ Možno by som mala začať s tým starším. A celkom pekným. Taká škoda...“

Namierila prútik a hlasne vykríkla, „Avada Kedav-„

„Nie!“ zajačal Orioon a odsotil Cedrica na zem, medzitým ešte stihol na Bellatrix vrhnúť znehybňujúce zaklínadlo.

Ponad hlavy im preletel lúč zeleného svetla a Cedric skríkol od bolesti, keď dopadli na tvrdú zem.

Bellatrix znehybňujúcu kliatbu bez problémov zablokovala a Orion sa rýchlo postavil medzi ňu a Cedrica, ktorý stále ležal na zemi a zvieral svoju zranenú nohu. Orion mal podozrenie, že si ju pri páde zlomil.

„Čo to robíš, chlapče?“ zavrčala Bellatrix. „Okamžite mi choď z cesty!

„Ani náhodou!“ odsekol Orion.

Nemohol povedať viac bez toho, aby sa prezradil. Ľavou rukou rýchlo znehybnil Cedrica zatiaľ čo prútikom stále mieril na Bellu. Keď si bol istý, že Cedric je v bezvedomí, prehovoril, „Nemá význam ho teraz zabíjať, Bella! Je omráčený. Staraj sa o svoje príkazy.“

„Ty sa opovažuješ ma zastaviť pred zabitím tohto nechutného milovníka muklov?“ naštvane zaškriekala.

Orion prižmúril oči a zúrivo odpovedal, „Áno! Nedovolím ti zabiť ho! Je to úplne zbytočné!“

„Bella!“ povedal Rosier a podišiel bližšie k nim. „Čo to sakra robíš? Nemáme veľa času. Poďme!“

Bellatrix namierila prútik a nenávistne precedila, „Chráni svetlého čarodejníka!“

Potom sa obrátila na Oriona a uškrnula sa, „Za tú bezočivosť si zaslúžiš Cruciatus, synovec!“

„Potom ti tú kliatbu budem musieť vrátiť a zbytočne budeme mrhať časom!“ zavrčal Orion netrpezlivo. „Urob to, prečo si tu prišla a potom odíď!“

Hádku prerušil Lucius, ktorý k nim prišiel aj s Nevillovým telom vznášajúcim sa pred ním. Pozrel sa na Bellu a rozčúlene povedal, „Na, pohni si a môžeme spustiť útok.“

Bellatrix venovala Orionovi posledný škaredý pohľad a otočila sa k Nevillovmu telu. „Divesto!“ zvolala a Nevillove šaty zmizli vo vzduchu.

„Ensis atra!“ zneli jej ďalšie slová a špička jej prútika začala žiariť červenou farbou. Potom Nevillovi na hruď začala prútikom vypaľovať šarlátovo červené, žiariace písmená. Keď skončila, na Nevillovej hrudi stálo: „Už neostal žiaden Spasiteľ, Dumbledore.“

Jej posledný dotyk Oriona rozzúril. So zvláštnym pôžitkom a opatrnosťou vyryla Bellatrix Nevillovi na čelo jazvu v tvare blesku.

Keď skončila, Rosier namieril prútik na mŕtve telo a zvolal, „Corpus mobiliata!“

Nevillovo telo vyletelo do vzduchu a na pokyn Rosierovho prútika letelo ponad bludisko smerom k tribúnam. Vystrašené výkriky divákov zlomili ticho v bludisku a Rosier myknutím prútika telo zastavil priamo pred tribúnami.

V tom sa k Orionovi otočil Lucius a prísne prehovoril, „Musíš okamžite odísť, choď späť do svojej klubovne.“

„Čo máte v pláne?!“ horúčkovito sa spýtal Orion

„Rýchlo zaútočíme na divákov a potom nás prenášadlo vezme preč,“ krátko odvetil Lucius.

„Ale je tam Dumbledore!“ znepokojene namietol Orion.

„Tomu sa vyhneme,“ uškrnul sa Lucius. „Peklo už začalo; nebude mať čas ochrániť všetkých, nieto s nami bojovať. A teraz odchod!“

Orion prikývol, ale Bella sa mu postavila do cesty a ukázala na Cedrica, „A čo bude s ním?“

„Beriem ho so sebou,“ odsekol Orion

Ostatní smrťožrúti sa už začali pomocou kúzel premiestňovať na pozemok zahalený v oblaku tmavého víru vetra. Mierili k vsupu do bludiska.

Bella sa len zamračila a skôr než tiež odletela, povedala, „Temného pána nepoteší tvoj výstup, synovec.“

Keď konečne odišli, Orion si unavene pretrel čelo a povzdychol si; škoda, že sa nemohol premiestniť spolu s Cedricom. Neostávalo mu nič iné než ho chytiť okolo pása a potom použiť rovnaké kúzlo ako smrťožrúti. Namieril na seba prútik a povedal, „Nigris mobil ventus!“

Hneď ho obklopil tmavý vietor a pridržiavajúc Cedricovo telo pri sebe, namieril prútik smerom ktorým chcel ísť. Chodidlá sa mu odlepili od zeme a okamžite vzlietol. Rýchlo míňal všetky kry a po pár minútach kúzlo zrušil. Stál pred vchodom do labyrintu. Výkriky a zvuk bežiacich ľudí mu dunel v ušiach. Opatrne položil Cedrica na zem a povedal, „Ennervate!“

Cedric s trhnutím otvoril oči a zdesene zvolal, „Čo sa stalo? Kde to sme?“

„Si v bezpečí. Mal som šťastie a podarilo sa mi dostať nás odtiaľ,“ tichým hlasom odpovedal Orion. „Teraz začali útočiť, ale ak ostaneš tu, budeš v poriadku. Sme len pár stôp od vstupu do bludiska.“

Cedric sa však snažil postaviť na nohy, „V tom dave sú moji rodičia! Musím im pomôcť!“ Jeho slová však prerušil výkrik, keď sa pod ním podlomila noha.

„Buď ostaneš tu, alebo ťa omráčim!“ zavrčal Orion. „Aj tak sa nemôžeš hýbať. A ja musím odísť.“

„Kam ideš?“ zúfalo sa spýtal Cedric.

„Nie si jediný, kto má v tom dave ľudí, na ktorých ti záleží, Cedric!“ netrpezlivo odpovedal Orion. „Musím odísť!“

Cedric prikývol, ale prosebne dodal, „Prosím, moji rodičia... ak ich uvidíš, pomôž im!“

Orion odišiel bez odpovede. Nemal záujem zapojiť sa do boja. Mal na práci dôležitejšie veci.

Keď vyšiel z bludiska, naskytol sa mu pohľad na bežich a plačúcich študentov. Boli všade. Niektorí profesori a rodičia sa snažili ich dostať späť do hradu, zatiaľ čo ostatní bojovali so smrťožrútmi. Nevillovo telo sa stále vznášalo vysoko vo vzduchu a Orion si všimol, že Dumbledore vrhal okolo študentov ochranné štíty, pre prípad, žeby ich zasiahli nejaké kliatby. Nemal ani čas bojovať proti smrťožrútom, avšak jeho magická aura bola veľmi pôsobivá. Výraz v tvári mal prísny a nemilosrdný – oči mu už neiskrili tak ako zvyčajne. Napadlo ho, že takto nejako musel vyzerať, keď bojoval proti Grindelwaldovi.

Orion vkročil do davu a rýchlo na seba vrhol parselské kúzlo neviditeľnosti. Hneď potom sa premiestnil priamo pred vchod do Dumbledorovej pracovne.

„Škoricový prútik!“ vykríkol.

Kamenná obluda okamžite odskočila na bok a odkryla tak vstup. Orion rýchlo vybehol schody a kúzlom otvoril dvere do Dumbledorovej pracovne.

Ako náhle bol dnu, ďalším kúzlom zavrel dvere a začal zložito mávať prútikom. „Helato retrato!“ zvolal.

V tom momente všetky portréty akoby vo svojich portrétoch zamrzli. Orion sa otočil k Félixovi, ktorý práve otočil svoju krásnu, červeno zlatú hlavu aby sa pozrel, kto je narušiteľom.

Orion si namieril prútik na oči a zasyčal, „Occulum basssilisssum!“

Žmurkol a cítil, že na očiach sa mu vytvorili ďalšie viečka, ktoré mali žiarivo žltú farbu – oči baziliska. Bolo to kúzlo čiastočnej ľudskej transformácie, ktoré sa naučil z knihy Slizolinových kúzel parselmágie. Znovu namieril prútik na svoje oči a zrušil z nich kúzlo neviditeľnosti. Zvyšok tela mal stále skrytý.

V momente, keď sa Félixov pohľad stretol s jeho, krásny fénix zaškriekal a zmenil sa na horiacu guľu. Všetky ostatné tvory by to zabilo, ale fénixy boli nesmrteľné, takže baziliskov pohľad ho len zmenil na popol a znovu začal cyklus znovuzrodenia.

Kým Félix horel, Orion zrušil kúzlo zo svojich očí a znovu ich zneviditeľnil. Podišiel k Dumbledorovmu stolu a pomaly prešiel dlaňou popred vrchnú zásuvku. Cítil niekoľko mocných kúzel, ktoré chránili zámok zásuvky.

Orion rýchlo začal rušiť ochrany, jednu po druhej. Zdalo sa to ako nekonečná chvíľa, ale nakoniec zaznel očakávaný 'klik' a padlo aj posledné ochranné kúzlo.

Ďalším kúzlom otvoril zásuvku a namieril prútik, „Accio neviditeľný plášť!“

Niečo vyletelo zo zásuvky a Orion to niečo pohotovo chytil ľavou rukou. Pod prstami cítil hodvábny materiál a rýchlo si plášť strčil do vrecka. Opatrne, tak aby sa ničoho nedotkol – koniec koncov, odtlačky prstov sa dali pomocou mágie veľmi ľahko priradiť ich majiteľovi – kúzlom zásuvku zavrel a začal znovu obnovovať všetky ochranné kúzla na ktoré si len spomenul, že tam pôvodne boli.

O pár minút bol hotový. Otočil sa a postavil sa pred čiernu skrinku plnú kníh. Prútikom odtiahol knihu Najväčší riaditelia Rokfortu a hneď na to sa otvorili dvierka skrinky a odhalili veľkú kamennú misu.

Okolo okrajov mala podivné rytiny; runy a symboly, niektoré z nich dokonca spoznal. Z mysľomisy vychádzalo striebristé svetlo a na moment sa Orion zadíval na hladinu, na ktorej vírili strieborné spomienky.

Orion zavrtel hlavou a rýchlo vyčaroval dve fľaštičky. Kúzlami ich prispôsobil na to, aby mohli uchovávať a prenášať spomienky, presne tak ako ich naučil Majster Selvans. Obe fľaštičky chytil do ľavej ruky a špičku prútika ponoril do striebristej tekutiny. Začne spomienkami z vrchu, keďže to sú tie, ktoré si Dumbledore pozeral naposledy. Po vytvorení kópie Orion presunul prvú spomienku. Potom postup zopakoval a keď bol hotový, opatrne fľaštičky uzavrel.

Práve sa chystal vyčarovať si viac fľaštičiek, keď začul pohyb schodiska. Bleskovo zavrel dvere skrinky a knihu zasunul na miesto. Mávnutím prútika odčaroval portréty.

Ďalším mávnutím prútika a slovami, „Vanquio Meuprintus!“ odstránil všetky stopy kúzel, ktoré použil, rovnako ako aj svoj magický podpis.

Dvere sa s buchnutím otvorili a Orion sa skrčil v kúte. Stále ho chránilo parselské kúzlo neviditeľnosti. Nemohli ho vidieť, ale stále ho mohli počuť. A teraz si už nemohol dovoliť použiť ďalšie kúzlo; Dumbledore by to určite vycítil, aj keby bolo kúzlo neverbálne a bez prútika.

Do pracovne vstúpili okrem Dumbledora aj Fudge, Snape a McGonagallová a hádali sa.

„Videli ste telo pána Longbottoma, Kornelius,“ povedal Dumbledore. Uprene hľadel na Fudgea, ako keby ho poriadne videl prvý krát. „Počuli ste aj verziu pána Diggoryho o tom, čo sa stalo.“

„To nič neznamená! Prečo by tam bolo napísané, že pán Longbottom bol Spasiteľ? Bola to práca nejakých šialených bláznov!“ vybuchol Fudge, „Jazva v tvare blesku bola len vtip! A tí útočníci ani neboli smrťožrúti! Videli ste niekde temné znamenie? Nie! Mali oblečené smrťožrútske habity a masky? Nie! Takže nemôžete veriť tomu, že tí útočníci konali na príkaz Veď-Viete-Koho! Ten je mŕtvy už viac ako desať rokov!“

„Tento útok má na svedomí lord Voldemort, Kornelius,“ povedal Dumbledore. „Verím tomu, že lord Voldemort získal späť svoje telo už pred istým časom. Znovu je pri moci.“

Fudge vyzeral akoby ho do tváre udrelo niečo ťažké. Pár krát zažmurkal a civel na Dumbledora, akoby nemohol uveriť tomu, čo počul. Začal koktať a nespúšťal zo staršieho čarodejníka pohľad.
„Veď-Viete-Kto... späť? Absurdné! No tak, Dumbledore...“

„Ako vám už Minerva a Severus nepochybne povedali,“ prehovoril Dumbledore, „niektorí ľudia spoznali zopár útočníkov. Boli to smrťožrúti a tým pádom boli vedení lordom Voldemortom. Spod kapucne bolo vidno vlasy Luciusa Malfoya a niekto videl Macnairovu tvár.“

„Malfoy bol zbavený všetkých obvinení,“ prerušil ho Fudge, zjavne urazený. „Je to veľmi starobylá rodina – venovali značné dary na chvályhodné účely. A Macnair! Tiež zbavený obvinení a teraz pracuje pre ministerstvo! Ľudia len opakujú mená tých, ktorí boli obvinení zo smrťožrútstva pred trinástimi rokmi!“

„Útek z Azkabanu, ku ktorému nedávno došlo, zmiznutia Croucha a Berty Jorkinsovej. To všetko jasne naznačuje návrat Veď-Viete-Koho!“ naštvane sa do toho vložila Minerva.

„Pozrite sa, Dumbledore,“ povedal Fudge, kompletne ignorujúc Minervu, a pousmial sa. „Nemôžete vážne veriť tomu, že Veď-Viete-Kto je späť? No tak, to hádam... samozrejme, niektorí útočníci mohli slepo veriť, že konajú na príkaz Veď-Viete-Koho – jasná nepríčetnosť, Dumbledore...“

„Keď sa Neville dnes večer dotkol trojčarodejníckeho pohára, prišiel o život preto, aby sa mohli smrťožrúti premiestniť do Rokfortu aj napriek silným ochranným kúzlam,“ trval na svojom Dumbledore. „Neviem, aká kliatba to bola, avšak poznám len jediného čarodejníka, ktorý by dokázal vytvoriť takú ohavnú kliatbu. A tým čarodejníkom je lord Voldemort.“

„Kornelius, počúvajte,“ Dumbledore vykročil smerom k Fudgeovi a znova mal okolo seba mocnú auru, ktorú Orion cítil, keď bránil študentov. „Keď sa Smrťožrúti aktivovali prenášadlo a odišli, zmizol Alastor Moody. Profesorka McGonagallová ho šla na môj príkaz hľadať do jeho pracovne a našla skutočného Moodyho uväzneného vnútri svojej magickej truhlice. Momentálne je v nemocničnom krídle, ale jasne povedal profesorke McGonagallovej, že to všetko spravil Barty Crouch mladší, ktorý celý čas používal všehodžús aby nás oklamal. A Crouch mu povedal o návrate svojho Pána! Bol to Barty Crouch junior, kto mal prístup k trojčarodejníckemu poháru a kto vrhol na slečnu Delacourovú Imperius. A to všetko na Voldemortov príkaz!“

Fudge o krok cúvol, avšak výraz na jeho tvári bol stále rovnaký.

„Čo je zase toto, Dumbledore?“ neveriacky zavrtel hlavou Fudge. „Teraz veríte šialenej myšlienke, že Crouch junior vstal z mŕtvych?! Ten čarodejník zomrel v Azkabane už niekoľko rokov dozadu! Jeho telo bolo pochované! Ak to, čo hovoríte je pravda a skutočný Alastor Moody tvrdí, že ho niekto uväznil – a jednoducho nemôžete veriť slovu paranoidného starca – potom to musel byť nejaký náhodný šialenec, ktorý veril, že Veď-Viete-Kto bol vzkriesený z mŕtvych! Ale on nie je späť!“

„Vy hlupák!“ zvolala McGonagallová. „Neville Longbottom! Pán Crouch! Ich smrť nebola prácou nejakého náhodného šialenca!“

„Nemám nijaké dôkazy o opaku!“ kričal zase rovnako nahnevaný Fudge a tvár mu očervenela. „A Crouchovo telo sa ani nenašlo! Nevieme, či je mŕtvy! Mne sa zdá, že vy všetci ste sa rozhodli vyvolať paniku, ktorá otrasie všetkým, čo sme za uplynulých trinásť rokov urobili!“

„Voldemort sa vrátil,“ zopakoval Dumbledore. „Ak tento fakt prijmete teraz a začnete s nevyhnutnými opatreniami, stále máme možnosť zachrániť situáciu. Prvým a najzákladnejším krokom je vziať Azkaban spod kontroly dementorov-“

„Absurdné!“ skríkol Fudge. „Odstrániť dementorov? Veď by ma vykopli z úradu, keby som to navrhol! Polovica z nás spáva pokojne iba preto, lebo vieme, že Azkaban strážia dementori!“

„A my ostatní spávame menej pokojne, Kornelius, s vedomím že najnebezpečnejší stúpenci lorda Voldemorta sú v opatere tvorov, ktoré sa k nemu pripoja v okamihu, keď ich o to požiada!“ oponoval mu Dumbledore dôrazne. „Oni nezostanú verní vám, Fudge! Voldemort im môže ponúknuť oveľa väčšie právomoci a pôžitky ako vy! Ak bude mať za sebou dementorov a jeho starí stúpenci sa k nemu vrátia, budete mať čo robiť, aby ste mu zabránili získať takú moc, akú mal pred trinástimi rokmi!“

Fudge otváral a zatváral ústa, akoby žiadne slová nedokázali vyjadriť jeho rozhorčenie.

„A druhý krok, čo musíte urobiť, a to ihneď,“ ďalej naliehal Dumbledore, „je poslať vyslancov za obrami.“

„Vyslancov za obrami?“ zajačal Fudge, ktorý znova našiel reč, „A to je zase čo za šialenstvo?“

„Podajte im priateľskú ruku teraz, kým nie je neskoro,“ povedal Dumbledore. „Inak ich presvedčí Voldemort, tak ako kedysi, keď im sľúbil, že on jediný im zabezpečí práva a slobodu!“

„Vy – to nemôžete myslieť vážne!“ zalapal Fudge po dychu a zavrtel hlavou. „Keby sa čarodejnícka verejnosť dozvedela, že som oslovil obrov – ľudia ich dosiaľ nenávidia, Dumbledore – to by bol koniec mojej kariéry!“

„Ste zasplepený,“ Dumbledore už zvýšil hlas a aura moci okolo neho bola takmer hmatateľná, oči mu blčali. „Ste zalepený láskou k úradu, ktorý zastávate, Kornelius! Hovorím vám – urobte to, čo som vám navrhol a ľudia na vás budú spomínať, či budete v úrade alebo nie, ako na jedného z najstatočnejších a najväčších ministrov mágie v dejinách. Ak to neurobíte – dejiny si vás budú pamätať ako muža, ktorý uvoľnil cestu Voldemortovi a dal mu druhú šancu zničiť svet, ktorý sme sa trinásť rokov usilovali znovu vybudovať!

„Šialenec,“ zašepkal Fudge a cúval. „Blázon...“

„Ak vás rozhodnutie zatvárať oči pred nebezpečenstvom priviedlo až tak ďaleko, Kornelius,“ vyhlásil Dumbledore, „naše cesty sa rozchádzajú. Konajte ako uznáte za vhodné. A ja... ja budem tiež konať ako uznám za vhodné.“

V Dumbledorovom hlase nebola hrozba, iba pevné rozhodnutie, ale Fudge sa naježil, ako keby sa mu Dumbledore vyhrážal prútikom.

„Viete, Dumbledore,“ povedal a karhavo mával prstom. „Vždy som vám ponechal voľné ruky. Vážil som si vás. Možno som nesúhlasil s niektorými vašimi rozhodnutiami, ale mlčal som. Takých veľa nenájdete, čo by vám dovolili zamestnať vlkolakov alebo si tu nechať Hagrida, či bez porady s ministerstvom rozhodovať o učebných osnovách... Ale ak budete pracovať proti mne...“

„Jediný, proti komu mienim pracovať,“ odvetil Dumbledore, „Je lord Voldemort. Ak ste proti nemu, Kornelius, zostávame na jednej lodi.“

Zdalo sa, že Fudge nevie nájsť odpoveď. Chvíľu sa kolísal na pätách a krútil v ruke klobúk. Napokon takmer prosebne povedal: „On sa predsa nemohol vrátiť, Dumbledore. Jednoducho nemohol...“

Vtedy spoza Dumbledora vystúpil Snape a vyhrnul si ľavý rukáv habitu. Vystrčil pred Fudgea predlaktie a ten sa mykol.

„Aha,“ drsne povedal. „Tu je. Temné znamenie. Nie je také jasné a výrazne čierne ako pred hodinou, ale je aj tak viditeľné. Toto znamenie vypálil Knieža temnôt každému smrťožrútovi. Vďaka nemu sa spoznávajú a prostredníctvom neho nás k sebe zvolával. Keď sa dotkol znamenia nejakého smrťožrúta, mali sme sa ihneď premiestniť k nemu. Už rok bolo znamenie čoraz jasnejšie.“

Fudge cúvol aj pred Snapeom. Krútil hlavou. Zdalo sa, akoby nechápal, čo mu hovorí. Hľadel na jeho ruku, nepekné znamenie sa mu očividne hnusilo, potom pozrel na Dumbledora a šepkal: „Neviem, na čo sa tu vy a vaši zamestnanci hráte, Dumbledore, ale počul som dosť. Nemám k tomu čo dodať. Zajtra sa s vami spojím a preberieme, ako to bude ďalej s vedením tejto školy. Musím sa vrátiť na ministerstvo.“

Už bol takmer pri dverách, keď zastal. Otočil sa a vrátil sa k Dumbledorovmu stolu. „Výhra,“ povedal stroho, vytiahol z vrecka veľký mešec zlata a postavil ho na stôl. „Tisíc galeónov. Dajte to komu chcete. Malo sa to odovzdávať slávnostne, ale za daných okolností...“

Narazil si pinč na hlavu, vyšiel z miestnosti a zatresol za sebou dvere. Len čo zmizol, Dumbledore sa otočil k skupinke stojacej pred Orionom.

„Máme prácu,“ povedal. „Minerva... prosím kontaktujte Arthura Weasleyho a povedzte mu, čo sa stalo. Všetkých, ktorých môžeme presvedčiť o pravde, treba ihneď informovať a on sa v práci ľahšie spojí s kolegami, ktorí nie sú tak krátkozrakí ako Kornelius. Musí však byť diskrétny. Ak by Fudge prišiel na to, že sa miešam do vecí ministerstva...“

Profesorka McGonagallová ochotne prikývla a Dumbledore dodal, „Ešte prosím ihneď zavolajte Hagrida do mojej pracovne. A tiež – ak bude ochotná – Madam Maxime.“

McGonagallová znovu prikývla a bez slova odišla.

Snape sa pozrel na Dumbledora a tichým hlasom prehovoril, „Čo teraz, Albus? Longbottom je mŕtvy-“

„Stále je nádej, Severus,“ povedal Dumbledor a oči mu opäť žiarili.

„Čo máte na mysli?“ zamračil sa Snape.

Dumbledore ignoroval otázku a povedal, „Vráťte sa k nemu čo najskôr. Som si istý, že vás všetkých zavolá aby ste oslávili útok-“

Dumbledorove slová prerušil vtáčí piskot a keď sa otočil, zamračene sa zahľadel na kôpku popola, z ktorej vykúkala Félixova neoperená hlavička.

„Čože? Ešte je príliš skoro-“ zamrmlal Dumbledoore.

Orion okamžite vyskočíl z kúta a uháňal k dverám, zatiaľ čo Dumbledore skríkol „Zamknúť!“

Orion šprintoval k zatvárajúcim sa dverám a prekĺzol nimi tesne pred tým, než sa úplne zatvorili. Vykročil smerom k schodisku, keď si uvedomil, že ho niečo drží na mieste. V rýchlosti zaťahal za roh habitu, ktorý sa chytil do dverí. Počul Dumbledorove a Snapeove rýchle kroky, keď sa blížili k dverám.

Pomocou kúzla odrezal kúsok zachyteného habitu a skočil zo schodov. Počul Dumbledora a Snape ako za ním bežia a kričia nech zastaví.

Orion už poriadne dychčal keď minul aj posledný točitý schod do haly. Dumbledore a Snape sa blížili. Bol príliš slabý a unavený, ale bežal ďalej. Rýchlo sa skrčil, keď mu ponad hlavu preleteli lúče kliatob.

Nakoniec ho Snape s Dumbledorom dobehli. Dumbledore sa poobzeral a hnevlivo zvolal, „Ukáž sa!“

Orion nemal odvahu ani len žmurknúť. Prikryl si ústa dlaňou aby nebolo počuť ako dýcha. Srdce mu v hrudi splašene tĺklo, zatiaľ čo horúčkovito premýšľal, ako sa odtiaľ dostať.

„Vieme, že ste tu!“ zaburácal Snape a na tvári mal zúrivý výraz. „Ak sa vzdáte teraz, váš trest nebude tak prísny. Ak nie, rovno vás predáme aurorom!“

Práve keď Snape zodvihol ruku s prútikom, Orion si konečne uvedomil svoju vlastnú blbosť. Okamžite zavrel oči a sústredil sa na premiestnenie. Ani nie sekundu na to už stál v kúpeľni, ktorá patrila k jeho spálni. Vyčerpane padol na stoličku, lapal po dychu a cípom rukáva si utrel spotené čelo.

Keď znovu chytil dych, zrušil kúzlo neviditeľnosti a vybral z habitu neviditeľný plášť a fľaštičky so spomienkami. Opatrne ich položil na zem a roztrhaný habit hodil do záchoda.

„Incinerus!“ povedal a z habitu ostal už len popol, ktorý Orion spláchol a konečne si vydýchol. Mal šťastie, že si na tretiu úlohu obliekol obyčajný čierny habit. Je možné, že kúzlo neviditeľnosti, ktoré použil, nebude na odtrhnutom kúsku habitu trvať dlho, ale teraz ho už Dumbledore nebude mať ako spojiť s jeho habitom, ani keby prikázal domácim škriatkom nájsť roztrhaný habit medzi oblečením študentov.

Orion zodvihol veci zo zeme a opláchol si tvár. Fľaštičky zabalil do neviditeľného plášťa a vstúpil do spálne.

Lezander okamžite skočil z postele a zvolal, „Orion! Ty si tu!“

O chvíľku už pri ňom okrem Lezandera stáli všetci. Zdalo sa, že sa tu zišli všetci durmstrangskí chlapci.

Krum sa znepokojeným hlasom spýtal: „Kde si bol? Čo sa ti stalo?“

„Z boja som sa dostal tak, že som na seba vrhol splývacie zaklínadlo. Už som tu celkom dlho. Šiel som priamo do kúpeľne. Potreboval som si chvíľu odpočinúť a byť sám. Nevideli ste ma, pretože som bol stále pod vplyvom kúzla,“ odpovedal Orion a snažil sa hovoriť presvedčivo.

Lezander však veľmi presvedčene nevyzeral, ale Orion ďalšie otázky odbil svojou otázkou. „Čo sa stalo vám?“ Pozrel sa na Kruma a dodal, „Bol si tam počas úlohy? Kedy si sa vrátil?“

„Bol,“ zachmúrene odpovedal Krum. „Profesorom sa podarilo eskortovať všetkych študentov späť do hradu. Nikto nezomrel, ale niekoľko ľudi je zranenych. Utočnici utiekli, nechytili ani jedneho.“

Orion si v duchu vydýchol. Poobzeral sa okolo seba a spýtal sa, „A ostatní? Kde je Calypso?“

„Čaká na teba v klubovni,“ rýchlo odvetil Lezander.

„Super,“ povedal Orion. „Poďme za ňou.“

„Počkaj,“ zastavil ho Krum. „Nepovedal si nam čo sa stalo počas ulohy v bludisku.“

„Poviem vám to, keď budeme všetci a tak to nebudem potom musieť opakovať,“ odpovedal Orion a podišiel k svojmu kufru, kde odložil neviditeľný plášť s fľaštičkami a vytiahol z neho nový habit, ktorý si prehodil cez plecia. Krum prikývol a všetci odišli do klubovne. Akonáhle Calypso zbadala Oriona, vyskočila a silno ho objala.

„Tak som sa o teba bála!“ horúčkovito začala. „Viktor ťa všade hľadal ale nevedel ťa nájsť. Cedric mu povedal, že si ho zachránil a potom šiel pomôcť bojovať proti útočníkom.“

Orion sa aj s Calypso, ktorá na ňom stále visela, posadil na gauč a čoskoro bol obklopený ostatnými spolužiakmi z Durmstrangu, ktorí čakali až im vysvetlí, čo sa stalo.

„Predpokladám, že viete, čo sa stalo Nevillovi?“ ticho sa spýtal Orion.

„Áno! Videli sme jeho telo visieť vo vzduchu! Bolo to strašné,“ odvetilo jedno z dievčat.

Orion si povzdychol a pokračoval, „No, nie som si úplne istý tým, čo sa stalo. Dotkol sa pohára a všetci tí ľudia odtiaľ vyskočili. Podarilo sa mi dostať seba a Cedrica preč a chvíľu na to začal útok. Cedrica som nechal pri vstupe do bludiska a vošiel som medzi ľudí. Po chvíli som použil splývacie zaklínadlo a vrátil sa sem. Potreboval som byť chvíľu sám, pochopte. Videl som, že ma čakáte, ale proste som šiel do kúpeľne umyť sa a odpočinúť si. Práve som sa vrátil.“

Niektorí prikývli, zatiaľ čo ostatní nevyzerali, že mu úplne veria, ale už mu nekládli viac otázok. Orion sa obrátil na Calypso: „Sú všetci naši priatelia v bezpečí? Čo vieš o Slizolinčanoch? Vy ste tu boli celý čas?“

„Áno, všetci sú v poriadku. Pred chvíľou sa tu zastavil Draco, pýtal sa na teba, či si v pohode. Inak všetci Slizolinčania zostali v klubovni, tak ako my,“ odvetila Calypso. „Čo sa stalo, sme zistili až keď prišiel Viktor a povedal nám o tom.“

„A Cedric s Fleur? Sú tiež v poriadku?“ spýtal sa Orion Kruma.

„Videl som ako ich madam Pomfreyova vedie na oštrovňu,“ odpovedal Krum. „Cedric vyzeral prišerne, ale myslim si, že o par dni bude aj jeho noha v poriadku.“

„Skvelé,“ vydýchol si Orion. „A náš riaditeľ?“

„Vagnarov nas odviedol späť,“ povedal Krum. „Povedal nam, že mame zostať tu a odpočivať. Že za nami pride zajtra. Tych, ktori boli zraneni, vzal na ošetrovňu, ale všetko to boli len povrchove zranenia. Vzal som si elixir, ktory mi dala madam Pomfreyova a vratil som sa sem. Ostatni študenti su vo svojich klubovniach, ktore nemame opušťať.“

„Tak budeme odpočívať,“ prehodil Orion. „Ja to rozhodne potrebujem.“


***

Posledný týždeň školského roka bol veľmi tichý. Orion a zvyšok durmstrangských študentov sa každý deň prenášadlom premiestňovali do svojej školy, aby mohli zložiť skúšky. Pár krát sa Orion vrátil do Slizolinovej knižnice aby dočítal všetky denníky a nakoniec s ťažkým srdcom toto miesto opustil. Dúfal, že sa sem bude môcť niekedy vrátiť. Rozhodol sa, že telo Ginevry Weasleyovej nechá tam, keďže nikto – okrem Calypso – nevedel, že Orion bol v tajomnej komnate. A Calypso to určite nikomu nepovie.

Študenti v hrade si aj naďalej medzi sebou šepkali o tom, čo sa počas finálovej úlohy stalo. Niektorí verili, že útočníkmi boli nejakí zlí a šialení čarodejníci, zatiaľ čo zopár iných študentov si myslelo, že to skutočne mohli byť smrťožrúti, ktorí nekonali na žiadny príkaz zhora, ale nikto neveril, že Veď-Viete-Kto sa naozaj vrátil. Mnoho študentov sa pokúsilo vytiahnuť zo šampiónov čo sa naozaj stalo, ale jediný Cedric bol ochotný odpovedať. Orion štekal a mračil sa na každého, kto za ním prišiel a pokúsil sa ho spovedať. A akoby toho nebolo dosť, všetci Bifľomorčania ho začali uctievať, pretože Cedric všetkým povedal, ako ho Orion zachránil a potom odišiel bojovať proti útočníkom. A čo bolo ešte horšie, zakaždým, keď sa naňho Dumbledore pozrel, oči mu žiarili. Orion si bol istý, že ten starec žije v nejakej ilúzii a vážne verí tomu, že Orion je chrabromilčan v prestrojení, len preto, že zachránil Cedrica. A to Oriona strašne štvalo. Nezachránil Cedrica pre to, aby sa stal hrdinom. Zachránil ho preto, lebo si ho celkom obľúbil a jeho smrť by bola úplne zbytočná. Bolo to jednoducho správne. Zabránil by aj smrti kohokoľvek iného, keby mohol a keby to neprinieslo temnej strane nejakú výhodu. Našťastie za ním nechodili aspoň chrabromilčania. Tí boli veľmi tichí a otrasení Nevillovou strašnou smrťou. A Hermionu ani nikde nevidel. Orion započul, že smrť svojho kamaráta ju veľmi zasiahla a tak je zavretá vo svojej izbe.

O tom, čo sa v ten deň skutočne stalo, povedal Orion len Calypso, Dracovi a Lezanderovi, keďže tí aj tak vedeli o jeho spojení so smrťožrútmi. Vynechal akurát návštevu Dumbledorovej pracovne. Draco bol celkom rád, že všetko vyšlo a Calypso len prevrátila očami, keď Orion popisoval, ako zabránil Bellatrix zabiť Cedrica.

Ďalšou novinkou - okrem Nevillovej smrti - ktorá študentov šokovala, bolo, keď sa dozvedeli, že ich učiteľom obrany proti čiernej mágii nebol Alastor Moody, ale neznámy čarodejník, ktorý sa zaňho vydával. Šokovalo ich to hlavne preto, že to bol zatiaľ najzaujímavejší učiteľ, ktorý ich učil.

V Dennom prorokovi napodiv chýbali akékoľvek informácie o poslednej úlohe. Zdalo sa, že Fudge už zaťahal za nitky aby sa to všetko ututlalo. Akurát tam bola v krátkosti zmienená Nevillova smrť. Týždenník Čarodejnica bol však pravý opak. Cedric a Orion boli hrdinami dňa. Rita veselo popisovala ich odvážny boj proti útočníkom a Orionovu hrdinskú záchranu Cedrica.

V posledný deň Orion spolu so svojimi priateľmi vošli do Veľkej siene na rozlúčkovú hostinu. Orion si všimol, že tradičná výzdoba chýbala. Veľká sieň bola v tento deň zvyčajne vyzdobená vo farbách fakulty, ktorá vyhrala školský pohár. Teraz však za profesorským stolom viseli čierne drapérie. Orion vedel, že je to na Nevillovu pamiatku.

Za učiteľským stolom sedel skutočný Divooký Moody aj s drevenou nohou a magickým okom. Bol mimoriadne nervózny a vyskakoval zakaždým, keď sa mu niekto prihovoril. Orion sa mu nečudoval. Po desaťmesačnom väznení vo vlastnej truhlici jeho strach z napadnutia značne vzrástol. Madam Maxime zostala. Sedela vedľa Hagrida a potichu sa rozprávali. Vedľa profesorky McGonaggalovej sedel Snape. Jeho pohľad sa na chvíľu zastavil na Orionovi práve v okamihu, keď sa aj Orion naňho díval. Výraz jeho tváre bol nepreniknuteľný, ale kyslý a nepríjemný ako vždy. Orion ho sledoval ešte dlho po tom, ako sa odvrátil.

Stále premýšľal, čo s ním spraviť. Dnes mal poslednú šancu pred tým, než z Rokfortu navždy odíde. A stále bol naštvaný, keď si spomenul, ako Snape ukázal svoje znamenie Fudgeovi. Teraz už nepochyboval o tom, že je lojálny Dumbledorovi. Orion sa uškrnul, práve ho napadlo, čo by mohol spraviť.

Dumbledore vstal, čím prerušil Orionove úvahy. Veľká sieň, v každom prípade menej hlučná ako na zvyčajnej rozlúčkovej hostine, stíchla.

„Koniec ďalšieho roka,“ začal Dumbledore a prešiel pohľadom po sieni.

Zmĺkol a oči sa mu zastavili na chrabromilskom stole. Ten bol dosiaľ najtichší. Sedeli pri ňom najsmutnejšie a najbledšie tváre.

„Je toho veľa, čo by som vám všetkým chcel dnes večer povedať,“ pokračoval, „ale najprv musím spomenúť stratu skvelého človeka, ktorý tu mal sedieť,“ ukázal na chrabromilský stôl, „a tešiť sa z hostiny spolu s nami. Prosil by som, aby ste všetci vstali a zdvihli svoje čaše na pamiatku Nevilla Longbottoma.“

Urobili tak všetci. Zavŕzgali lavice a každý zdvihol svoj pohár a opakoval, „Neville Longbottom.“

Orion v dave zazrel Hermionu. Po tvári jej stekali slzy. Keď si sadli, hľadel do stola.

„Neville stelesňoval mnohé vlastnosti príznačné pre Chrabromil,“ hovoril Dumbledore. „Bol dobrým a verným priateľom, ctil čestné správanie a jeho tichá povaha dokázala prekvapiť odvahou. Jeho smrť zasiahla všetkých, či ste ho poznali dobre, alebo nie. Myslím, že preto máte právo vedieť, ako sa to stalo.“

Orion zdvihol hlavu a s prižmúrenými očami hľadel na Dumbledora.

„Neville Longbottom zomrel na príkaz lorda Voldemorta.“

Veľkou sieňou preletel zdesený šepot. Študenti v úžase neveriacky hľadeli na Dumbledora. Ten sa tváril celkom pokojne a čakal, kým utíchne šum.

„Ministerstvo mágie si neželalo, aby som vám to povedal. Rodičia niektorých z vás budú možno zdesení, že som to urobil – buď preto, lebo neveria, že sa lord Voldemort vrátil, alebo si myslia, že som vám to nemal povedať, lebo ste ešte primladí. Ja však verím, že pravda je lepšia ako lož a predstierať, že Nevillova smrť bola nehoda alebo následok nejakej jeho vlastnej chyby, by bolo urážkou jeho pamiatky.“

K Dumbledorovi sa teraz obrátili všetky tváre, omračené a vyľakané. Alebo takmer všetky. Slizolinčania sa tvárili nezaujato, niektorí sa potajme chichotali poza svoje čaše.

„Musím spomenúť mená dvoch ľudí, ktorí sú spojený s Nevillovou smrťou,“ pokračoval Dumbledore. „Mám na mysli samozrejme Cedrica Diggoryho a Oriona Blacka.“

Sieňou sa opäť rozľahol šum, keď sa všetci otočili k Orionovi a Cedricovi a po chvíli opäť venovali pozornosť Dumbledorovi. Prečo naňho Dumbledore potreboval pritiahnuť pozornosť? Orion pocítil náhle nutkanie zabodnúť do riaditeľa svoju vidličku. Naozaj si myslí, že chce byť uznávaný ako nejaký blbý hrdina? Že vďaka tomu sa pripojí k strane Svetla? Len kvôli tomu, aby musel zmeniť svoj život tak, aby bol on - Dumbledore - spokojný? Pravdepodobne oboje, zamračil sa Orion.

„Im obom sa podarilo utiecť pred Voldemortovými smrťožrútmi,“ hovoril Dumbledore. „A Orion riskoval svoj vlastný život aby uchránil Cedrica pred smrtiacou kliatbou.“

Orion si všimol, ako sa naňho Cedric žiarivo usmieva spoza bifľomorského stola a tak mu krátko úsmev opätoval.

„Prejavili veľkú statočnosť, akú zoči-voči smrťožrútom preukázalo len málo čarodejníko, a za to si ich vysoko cením.“

Dumbledore sa vážne obrátil k Cedricovi a Orionovi a znova zdvihol čašu. Všetci vo Veľkej sieni nasledovali jeho príklad a hlasno tlieskali. Najhlučnejší boli Bifľomorčania, ktorí boli na Cedrica veľmi hrdí a sem tam vrhli na Oriona ďakovné pohľady.
Keď si všetci znovu sadli, Dumbledore pokračoval: „Cieľom Trojčarodejníckeho turnaja bolo podporovať a propagovať vzájomné čarodejnícke porozumenie. Vo svetle najnovšej udalosti – návratu lorda Voldemorta – sú také zväzky ešte dôležitejšie.“

Odmlčal sa, pozrel na madam Maxime a Hagrida, na Fleur Delacourovú a jej spolužiakov z Beauxbatonsu, na Oriona a Durmstrangčanov pri slizolinskom stole.

„Všetci hostia v tejto sieni,“ a Dumbledorove oči sa pristavili na Orionovi a durmstrangských študentoch, „tu budú kedykoľvek vítaní, ak sa sem raz rozhodnú vrátiť. Všetkým vám znovu hovorím – vzhľadom na návrat lorda Voldemorta sme silní, ak sme spojení, a slabí, ak sme rozdelení. Schopnosť lorda Voldemorta rozsievať nezhody a nepriateľstvo je veľmi veľká. Môžeme proti nej bojovať iba tak, ak ukážeme rovnako silné puto priateľstva a dôvery. Rozdiely vo zvykoch a jazyku neznamenajú nič, ak sú naše ciele rovnaké a naše srdcia otvorené. Domnievam sa – a nikdy som si viac neželal, aby som sa mýlil – že nás všetkých čakajú ťažké a neblahé časy. Niektorí z vás v tejto sieni ste už trpeli priamym pričinením lorda Voldemorta. Mnohé z vašich rodín rozdelil. Pred týždňom vzal spomedzi nás jedného študenta.“

„Nezabudnite na Nevilla. Pamätajte, ak nastane chvíľa a budete sa musieť rozhodnúť medzi tým, čo je správne a čo je ľahké, pomyslite na to, čo sa stalo dobrému, láskavému a statočnému chlapcovi len preto, že skrížil cestu lordovi Voldemortovi. Nezabudnite na Nevilla Longbottoma.“


***

Orionov kufor bol zbalený a na ňom stála klietka s Aresom. V kufri boli bezpečne schované fľaštičky so spomienkami a neviditeľný plášť. Orion pocítil nový príval vzrušenia, vediac, že konečne má jednu z relikvií. Zatiaľ nemal čas plášť podrobne preskúmať, dôležité bolo si uvedomiť, že ešte dve relikvie zostali. Stále ani len netušil, kde by mohli byť, ale bol si istý, že Dumbledorov prútik bol zároveň Bazovým prútikom. Pravdepodobne to bude posledná relikvia, ktorú sa pokúsi získať, keďže na to, aby ju dostal musel v dueli poraziť Dumbledora. A to sa nestane až kým nezačne skutočná vojna a Orion nebude dostatočne pripravený Dumbledora priamo konfrontovať.“

Ostávala ešte hodina do príchodu Narcissy, ktorá mala jeho spolu s Dracom vyzdvihnúť. Tak sa rozhodol uviesť do pohybu ďalší zo svojich plánov. Nepozorovane sa vykradol z klubovne a v duchu ďakoval Slizolinovi za to, že vymyslel také užitočné parselské kúzla. Keď dorazil pred kabinet, otvoril dvere a napochodoval dnu.

„Znovu vy, Black?“ zaškľabil sa Snape spoza stola. „Čomu vďačím za tú česť byť znova obklopený prítomnosťou nového hrdinu školy?“

Orion jeho posmešky odignoroval a posadil sa pred čarodejníka. Bez pomoci prútika okolo nich vztýčil bariéru, cez ktorú ich nemohol nikto počúvať a potom prebodol Snapea pohľadom svojich zelených očí.

„Odpustenie. To je to, čo hľadáte?“ spýtal sa.

Snape prižmúril oči a vyštekol, „O čom to hovoríte, Black? Keď ste sem prišli len kvôli tomu, aby ste tu začali vykladať nejaké nezmysly, urobte nám obom láskavosť, odíďte a nikdy sa nevracajte.“

Orion ho pozorne sledoval a tichým hlasom pokračoval, „Odpúšťam vám. Odpúšťam vám vašu účasť na smrti-“

„Prečo by mi malo záležať na vašom odpustení?“ prerušil ho Snape s úškrnom. „Myslíte si, že je mi ľúto smrti toho psiska, ktorého nazývate otcom?“

Orion sa naklonil ponad stôl a pevne stiskol Snapea okolo krku, „Nehovorím o mojom otcovi.“

Snape urobil pohyb, akoby sa snažil vytiahnuť prútik, ale Orion rýchlo namieril ten svoj priamo na Snapeovu tvár.

„Vypočujete si, čo vám chcem povedať. Neprišiel som sem preto, aby som vám ublížil,“ povedal Orion a uprene hľadel na Snapea

„Tak povedzte, čo musíte a potom vypadnite!“ zavrčal Snape, čierne oči mu blčali hnevom.

Orion uvoľnil svoje zovretie na Snapeovom krku, zovrel v päsť predok jeho habitu a pritiahol si ho bližšie k sebe. Zadíval sa Snapeovi do očí a zašepkal, „Pozrite sa mi do očí.“

Snape sa zamračil, ale poslúchol. Keď sa ich pohľady stretli, Orion pokračoval, „Len sa pozrite... ten jedinečný odtieň zelenej farby... pozrite sa hlbšie... Koho vidíte?“

Snapeovo zamračenie sa prehĺbilo a netrpezlivo vyhŕkol, „Čo to má znamenať?“

Orion ním zľahka zatriasol a tichým šepotom pokračoval, „Nedívate sa. Skúste to znovu... Nevideli ste tie oči už? Na inej tvári s iným hlasom... tvári z vašej minulosti... Koho vám moje oči pripomínajú?“

Tentokrát sa Snape zadíval hlbšie. Pripadal si stratený v tých výnimočných očiach, stratený v spomienkach. Bez toho, aby si to uvedomil, zamrmlal, „Vaše oči... Liline oči...“

Orion sa usmial a odvetil, „Presne tak.“

Snape náhle precitol z tranzu, vstal a zavrčal, „Aké hry to tu hráte, Black?!“ Schmatol Oriona za habit, zodvihol ho do vzduchu a drsne ním zatriasol. „Čo to má znamenať?!“

Orion vzhliadol a odpovedal, „Zaslúžite si to vedieť, prišiel som vám povedať pravdu. Hľadáte odpustenie a ja vám ho môžem dať.“ Na chvíľu sa odmlčal a opäť zaboril svoj pohľad do Snapeových očí, „Odpúšťam vám smrť mojej matky. Nebola to vaša chyba.“

Snape vyvalil oči a okamžite Oriona pustil. Trvalo mu niekoľko sekúnd, než sa vzchopil a opäť vykročil smerom k Orionovi, „Okamžite vypadnite z mojej pracovne, skôr, než vás prekľajem!“

Orion zavrtel hlavou, „Nie, budete počúvať. Musíte pochopiť-“

„VYPADNITE!“ zreval Snape, schmatol Oriona za golier a začal ho ťahať smerom k dverám.

Orion sa mu vytrhol zo zovretia a tiež skríkol, „Lily Potterová bola moja matka! Ako vám mám to povedať?!“

Teraz pre zmenu schmatol Snapea za habit on a zajačal, „LILY BOLA MOJA MATKA! Otehotnela so Siriusom, v čase, keď bola vydatá za Jamesa Pottera. A ja som ich synom! Chápete?! Žena, ktorú ste milovali, bola moja matka!!! JA SOM BOL HARRY POTTER!“

Snape sa zapotácal a ostal neveriacky civieť. Orion neústupne pokračoval, „Koľko dôkazov potrebujete? Čo vás presvedčí?“ Orion sa uškrnul a dodal, „Och, práve mi jedna vec napadla!“

Nezaváhal a zaryl si nechty do kože tak silno, až mu dlaň začala krvácať. Zakrvavenou dlaňou si pošúchal čelo a zrušil tak maskovacie kúzlo. „Vidíte ju? Už mi veríte?“

Snapeov pohľad preskočil na Orionovo čelo a sekundu na to zavrčal, „Máte byť mŕtvy! Hľadali sme vás, vy nevďačné decko!“

Orion miesto odpovede vyštekol, „Myslíte tým, že Dumbledore ma hľadal! A ja nemám najmenší záujem nechať ho dozvedieť sa, že žijem! Ale neprišiel som preto, aby sme diskutovali o Dumbledorovi! Prišiel som za vami!“

Prisunul sa tak, že Snapeova tvár bola len pár centimetrov od tej jeho. „Viem čo sa stalo,“ začal. „Viem všetko. Viem, že ste moju matku milovali a že ste žiadali Temného pána, aby ju ušetril! A on to urobil! Pokúsil sa o to! Ale moja matka bola aj naďalej ochotná sa za mňa obetovať. Nie je však potrebné, aby ste cítil vinu za to, čo sa stalo. Počúvate ma? Viem, že ste to boli vy, kto šiel za Temným pánom s úryvkom proroctva a stále sa za to cítite zodpovedný. Ale ako som už povedal: NEBOLA TO VAŠA CHYBA!“

Snape neveriacky civel. Zdalo sa, že nepochopil, čo mu Orion práve povedal. Po chvíli sa vzchopil a naštvane odsekol, „Ako viete o proroctve alebo o tom, čo som žiadal či nežiadal od Temného pána? A ako sa opovažujete rozprávať o svojich domnienkach o mojom vzťahu s Lily?! Ako sa opovažujete prísť sem a vmiesť mi do tváre odpustenie za jej smrť?! Ja vaše odpustenie nepotrebujem a nechcem!“

„Je mi jedno, či ho chcete alebo nie,“ vyprskol Orion zúrivo, „a aj napriek tomu ho máte. Ona tu nie je, aby vám to mohla povedať sama a preto táto úloha pripadla mne! Nevidíte, že ste sa nechal pripútať k Dumbledorovi len preto, že ona sa rozhodla?! A vy ste jej to umožnili! Požiadali ste Temného pána, aby ju ušetril, a on to spravil! Nenesiete vinu za jej vlastné rozhodnutie! Celé tie roky žijete s ťarchou viny, ktorú Dumbledore využil aby vami mohol manipulovať! Myslíte si, že tomu nerozumiem? Ja, ktorý som dokonca odpustil vrahovi mojej matky?! Nenechal som jej voľbu ovplyvniť moje rozhodnutia, pretože si vážim to, čo urobila! A nedovolím nikomu, aby jej smrť využíval ako nástroj na to, aby mnou manipuloval! Ale vy ste to dovolili a to ma neuveriteľne hnevá! Som naštvaný na vás, že ste dovolili svojej láske k nej, aby bola takto špinavo využitá! Ona by si to tak nikdy nepriala!“

Snape zasyčal, „Neviete nič! Nič o mne alebo o Lily! Nič o Dumbledorovi a Temnom pánovi! Ste len naivný chlapec, ktorý sám seba považuje za hrdinu a teraz trpí dokonca bludmi o tom, že môže rozdávať odpustenia tam, kde o ne nikto nemá záujem!“

Orion sa zaškľabil, „O Lily a o vás viem všetko. Spomínate si, ako na vás Temný pán použil ligilimenciu? Tie falošné spomienky, ktoré ste mu dal; o tom, ako špehujete Dumbledora na jeho príkaz? Ó áno, videl som ich. Videl som vás s mojou matkou! Cítil som vaše pocity k nej, tak sa neopovažujte mi povedať, že o tom nič neviem! A nie som hrdina! Robím to pre seba! Povedzte, nevyužil Dumbledore vašu lásku k nej na to, aby si vás zaistil ako špeha, keď ste zistili, že má v pláne na ňu zaútočiť kvôli tomu proroctvu? Nedal vám Dumbledore svoje slovo, že vám pomôže ju ochrániť, ak začnete špehovať? A ochránil ju snáď Dumbledore? Po tom čo zomrela, neobvinil z toho Temného pána? Nevyužil váš pocit viny a ľútosti, aby vás k sebe pripútal? Naozaj to nevidíte?! Dumbledore vás sklamal vo všetkom a vy mu aj naďalej ostávate verný!“

„Dumbledore je jediný, kto má moc zastaviť Temného pána!“ zasyčal zúrivo Snape. „A vy okamžite pôjdete so mnou do jeho pracovne!“
Orion namieril prútik na Snapea a vyštekol, „Vy hlupák! Nikdy sa nepostavím na Dumbledorovu stranu! Po tom všetkom, čo mi urobil! Nevideli ste, ako skončil Neville? To je osud, ktorý mi želáte?“ Priblížil sa k Snapeovi ešte bližšie a zasyčal, „Ja nasledujem Temného pána!“

Snape prižmúril oči a drsne Orionom zatriasol, „To Temný pán vás chce vidieť mŕtveho! On je ten, kto zabil vašu matku! Ona za vás položila život a takto sa jej odplácate?!“

„Temný pán ma nezabije,“ uškrnul sa Orion. „Nie keď som jedným z jeho najmocnejších nasledovníkov. Nie, keď už vie, že som na jeho strane. Keď budem pripravený, poviem mu, kto skutočne som a dokážem mu, že som užitočný. A moje rozhodnutia týkajúce sa výberu strán nemajú s mojou matkou nič spoločné. Mám právo robiť vlastné rozhodnutia. A ak viníte Temného pána, potom polovicu viny nesie aj Dumbledore! Vedel o proroctve a nikdy jej o ňom nepovedal! Mohlo jej to pomôcť! A ochránil ju, tak ako vám sľúbil? Nie! On len berie a na oplátku nedáva nič! Myslíte si, že som hlupák a dovolím mu využiť ma tak, ako využíva vás?“ Na chvíľu sa Orion odmlčal a potom tichým hlasom pokračoval, „Dávam vám na výber. Priznávam, že vás chcem mať na svojej strane. Ste mocný, inteligentný a máte pôvod na strane Temna. Ak ostanete s Dumbledorom, nikdy nebudete môcť byť sám sebou. S nami však áno. Nebudete musieť skrývať, kto v skutočnosti ste. Ste temným čarodejníkom a to sa nikdy nezmení. Voľba je na vás, ale myslite na to: Aká je pravdepodobnosť, že Dumbledore vyhrá bez Harryho Pottera? A aká je pravdepodobnosť, že vyhrá strana Temna s podporou Chlapca-ktorý-prežil? Ak sa rozhodnete pre Dumbledora, rozhodli ste sa pre stranu, ktorá prehrá. Pretože môžete veriť tomu, že ani ja, ani Temný pán a ani jeho nasledovníci neprestanú, kým nedosiahnu víťazstvo!“

„Tak čo si vyberiete, Severus? Postavíte sa na stranu syna ženy, ktorú ste miloval? Na stranu, ktorá vám ponúka prijatie a splatenie svojho dlhu voči nej tým, že pomôžete jej synovi? Alebo si vyberiete stranu, ktorá vás zavrhnutiahodne využívala niekoľko rokov?“

Snape Oriona prebodával zúrivým pohľadom a Orion s úškrnom pokračoval, „Ale možno by som vám mal dať viac času. Koniec koncov, toto bol pre vás deň plný šokujúcich odhalení. Dovoľte mi venovať vám neoceniteľný dar času, ktorý máte na rozhodnutie.“

Než mal Snape čas reagovať, Orion v parselčine zasyčal, „Clausus mentisss!“

Snapeovo čelo zasiahol zlatý lúč, ktorý hneď nadobudol tvar gule a vpil sa mu do hlavy, obklopujúc tak Snapeovu myseľ, zatiaľ čo Orion diktoval jeho mysli všetky príkazy a inštrukcie, aby vytvoril perfektnú sieť okolo jeho mysle, ktorá mu nedovolí urobiť to, čo Orion zakáže.

Snapea to rozzúrilo: „Čo to má znamenať? Čo ste mi spravili?“

Orion sa len uškrnul, „Dal som vám čas premyslieť si všetko, o čom sme hovorili. Ale musím sa samozrejme uistiť, že s tým nepobežíte za Dumbledorom, ani za nikým iným. K spomienkam na túto konverzáciu máte prístup len vy. Ani Dumbledore, ani Temný pán. Nebudete ich môcť vytiahnuť zo svojej mysle a vložiť do mysľomisy. Už sú bezpečne zamknuté vo vašej mysli. A iba ja môžem to kúzlo zrušiť. Och, a tiež nebudete môcť o našom rozhovore ani s nikým hovoriť. Každá myšlienka, ktorá sa hoci len vzdialene týka mňa a toho čo som vám dnes povedal, bude chránená spolu s tými ostatnými. Vidíte? Teraz máte šancu sa nad našim rozhovorom zamyslieť. Očakávam, že s rozhodnutím nebudete čakať dlho. Ak si vyberiete Dumbledora, stanete sa mojim nepriateľom a poviem Temnému pánovi, že špehujete pre Dumbledora. Rozhodnite sa správne.“

„Ako sa opovažujete?!“ zúrivo reval Snape.

„Len málo ľudí by vám dalo na výber, Snape!“ odsekol Orion naštvane. „A okrem toho, dovolil som si to preto, lebo tie informácie sa týkajú mňa! Mám právo chrániť ich a tým pádom aj chrániť seba!“

Orion sa obrátil k dverám a pred odchodom ešte posledný krát prehovoril, „S nami môžete dosiahnuť veľké veci. Nezahoďte svoj život pre tých, ktorým na vás vôbec nezáleží.“
19.07.2014 01:21:38
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one