Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Ďakujem za blahoželania k narodeninám zlatíčka :)))) potešili ste ma, tak Vám pridávam ďalšiu kapitolu. Venujem ju týmto ľuďom: Misa, Anfulka a Entita... užite si kapitolku :)

Hermiona Grangerová a Draco Malfoy práve sedeli v kabinete profesora elixírov, ktorý mal hlavu strčenú v krbe a s niekým sa rozprával. Kto to je zistili pár sekúnd po tom, keď sa Severus Snape postavil a uhol spred krbu, z ktorého vzápätí vystúpil Lord Voldemort. Akurát tých dvoch pozdravil, no ďalej sa nezdržiaval a vybehol zo žalárov. Severus ho nasledoval a pritom stihol oznámiť, že skúsia vrátiť Chrisa späť pomocou ligilimencie, a tiež im povedal, aby zavolali Arielle, že nemusí posielať otcovi sovu. Hermiona mala na jazyku pár otázok ohľadne spôsobu akým prevedú tú “liečbu“ no nestihla sa ani len nadýchnuť a už bola sama s Dracom. Pozreli sa na seba s pozdvihnutým obočím a vybrali sa hľadať Arielle.

V to ráno sa Chris zobudil stále otupený z elixírov na spánok bez snov ktorými ho každú chvíľu dopovali. Snažil sa trošku prebrať keď uvidel postavu pri svojej posteli.

„Sirius,“ zašepkal chlapec a vystrašene sa obzeral okolo seba. „Čo tu robíš? Môže ťa niekto vidieť.“

„Upokoj sa prosím, nikto ma neuvidí. Ako sa cítiš?“ pýtal sa starostlivo Chrisov krstný otec a znepokojene naňho hľadel.

„Je mi fajn, len som trochu ospalý. Posledné tri dni som toho naspal viac ako za posledný mesiac. Ako to že si tu?“

„Bol si predsa napadnutý, nemysli si, že ťa nechám teraz samého.“

„O čom to hovoríš? Ja som nebol napadnutý. Len som... čo sa mi vlastne stalo?“

„Niekto ťa napadol a bol si pár dní mimo. Snáď už budeš v poriadku,“ povzbudivo sa usmial Sirius Black na svojho krstného syna. Tak sa ešte chvíľu rozprávali a Sirius sa snažil neprerieknuť a nespomenúť nejakú udalosť z obdobia, ktoré si Chris ani v najmenších detailoch nepamätá. Nechcel, aby bol chlapec ešte viac vydesený ako po tom stretnutí s Voldemortom. Po asi hodine Chris opäť zaspal a Siriusa z jeho myšlienok vytiahla osoba, ktorá mu položila ruku na plece. Nečakal to, takže sa dosť nepôsobivo strhol a pozrel na dotyčnú osobu.

„Poď so mnou Black, môj syn a jeho kamaráti zrejme prišli na spôsob ako mu pomôcť. Severus a Temný pán sú na ceste a potrebujú byť s chlapcom sami,“ povedal Lucius Malofy a netrpezlivo postával pri posteli čakajúc, kým sa Sirius nepostaví. „No tak Black, nemám na teba celý deň.“

„Aký spôsob?“ pýtal sa Sirius blonďáka a vyzeral že sa na odchod nechystá.

„Vysvetlia ti to decká, ja sám neviem všetky podrobnosti. Poď už,“ hundral Lucius a doslova vliekol čarodejníka za sebou tak, ako to len jeho aristokratská výchova povoľovala. Tesne za dverami sa minuli s dvoma náhliacimi sa kúzelníkmi. Sirius sa chcel Snapea opýtať, čo sa deje a čo plánujú robiť, no nedostal príležitosť, keďže sa ani nezastavil aby ho pozdravil. Tak to vzdal a dobehol Luciusa, ktorý mieril do Severusovho kabinetu.

***

„Vyšlo to, pán profesor?“ pýtal sa Ron Weasley profesora Dumbledora hneď po raňajkách.

„Áno pán Weasley, odviedli ste dobrú prácu. Christopher si nespomína na nič, čo sa udialo za posledný rok,“ veselo hovoril riaditeľ a povestné iskričky v jeho očiach radostne tancovali. „O pár minút ho pôjdem navštíviť a dúfam, že pôjdete tiež. On si nespomína, že ste sa pohádali a preto by Vás určite rád videl.“

„Áno, pôjdem veľmi rád. Obdivujem ten Váš nápad s elixírom. Ale je to isté? Čo keď mu podajú protijed?“

„Protijed na tento elixír neexistuje pán Weasley. Naše plány už nič neskríži,“ prehlásil Albus Dumbledore a víťazoslávne sa zaškeril.

„To je perfektné. Odnesiem si veci do veže a tak o pol hodiny môžeme vyraziť, vyhovuje Vám to pán profesor?“

„Samozrejme pán Weasley, stretneme sa o pol hodiny pred nemocničným krídlom,“ povedal Dumbledore a odobral sa späť do svojej pracovne. Bol sám na seba hrdý pre to, čo sa mu podarilo- dostal svoju najdôležitejšiu zbraň opäť pod kontrolu. To však ešte netušil, ako sa mýli.

***

„Už vieš ako to urobíme Severus?“ pýtal sa Lord Voldemort profesora elixírov, keď konečne prišli do nemocničného krídla. Voldemort si sadol na posteľ k svojmu synovi a pozeral sa naňho ako spí. Uvedomoval si že je sentimentálny, ale nemohol si pomôcť, bolelo ho, keď ho jeho vlastný syn odmietal a neveril mu.

„Najprv sa obaja musíme dostať do jeho mysle. Jeden z nás potom bude postupne rozbíjať štíty, za ktorými má skryté spomienky a ten druhý mu ich vráti späť na miesto. Inak by sa úplne pomiatol, keby sme mu uvoľnené spomienky nechali len tak víriť hlavou. Navrhujem, aby ste vy ničil štíty a ja spravím to ostatné,“ navrhol Snape a Temný pán súhlasil. Obaja si vyčarili pohodlné kreslá po stranách postele a pripravili sa. Bude to dlhé a náročné, no je to jediná šanca ako pomôcť Chrisovi.

Keď vstúpili do jeho mysle obaja naraz, začali pred nimi víriť rôzne spomienky. Chceli ich len rýchlo minúť a nájsť štít zadržiavajúci spomienky, no zrazu si Voldemort všimol niečo, čo ho zaujalo a rozzúrilo do nepríčetnosti. Videl ako Vernon Dursley mláti jeho syna a surovo ho vhadzuje niekam do kumbálu alebo čo to bolo. Nenávisť v ňom rástla ako sledoval Chrisa sťažka dýchajúc a plačúc na posteli keď sa silou vôle snažil nehýbať aby ho ešte viac neboleli prasknuté rebrá. Keď jeho hnev dosiahol bod varu, Severus zasiahol a prehováral svojho Pána aby sa upokojil, pretože takýmito emóciami len Chrisovi ubližuje. To Voldemorta prinútilo uhasiť svoju nenávisť ale len pokým nedokončia to, kvôli čomu do Chrisovej hlavy liezli. Temný pán sa však rozhodol, že ako náhle bude možné tak toho tučného mukla vlastnoručne zabije.

Nechal sa viesť Severusom hlbšie medzi spomienky a myšlienky a rozmýšľal nad krutými spôsobmi mučenia, ktorými poctí všetkých Dursleyovcov osobne. Zrazu sa pred nimi objavila akási viacvrstvová, sivá, polopriehľadná guľa, vo vnútri ktorej videli rýchlo sa mihajúce ďalšie obrazy. Miestami dokázali rozoznať svoje tváre. Pozreli sa na seba a prikývli- našli to. Voldemort začal svojimi myšlienkami ničiť najvrchnejšiu vrstvu gule a Severus uvoľnené spomienky ukladal na miesto tam, kam patria. Čím viac vrstiev sa im podarilo odstrániť, tým to išlo ťažšie. Posledné vrstvy už zničili spolu a keď to dokončili, vrátili sa späť s ohromnými bolesťami hlavy. Vedeli však, že Chrisa hlava bolí oveľa viac a bude ho bolieť ešte minimálne ďalšie dva dni. Teraz im neostávalo nič iné len čakať, kým sa chlapec neprebudí. Severus si ľahol na jednu z postelí a vypil jeden elixír proti bolesti a jeden na spanie. Voldemort si tiež vzal elixíry, no neľahol si do jednej z voľných postelí. Sadol si na Chrisovu posteľ a jeho si pritiahol do náručia. Všimol si, že ho hlava musí neuveriteľne bolieť, pretože sa nepokojne mykal a vraštil čelo. Keď však pocítil objatie, naklonil sa tomu dotyku a hlavu si položil na otcovu hruď blízko k srdcu.

Takto spali obaja ešte dobrých pár hodín. Ako prvý sa zobudil Voldemort. Snažil sa veľmi nehýbať aby nezobudil Chrisa, ktorý na ňom ležal. Poobzeral sa okolo a zbadal že v miestnosti stojí ďalších šesť ľudí. Hermiona Grangerová a Arielle sa spolu potichu rozprávali, Draco Malfoy so svojim otcom o niečom zanietene diskutovali a Severus Snape, ktorý sa už zjavne tiež prebral zazeral na Siriusa Blacka, ktorý jeho pohľad podobne opätoval. Keď si však všimli, že Temný pán sa zobudil, všetci preniesli svoju pozornosť na dvojicu kúzelníkov ležiacich na jednej posteli. Pomysleli si, že vyzerajú spolu úžasne.

„Koľko je hodín?“

„Pol desiatej,“ odpovedala Arielle na otcovu otázku a usmievala sa naňho. „Fungovalo to?“

„Neviem Arielle, musíme počkať kým sa Chris zobudí, ale podľa všetkého by to malo vyjsť,“ odpovedal Severus miesto Voldemorta. Chvíľu nikto nič nehovoril, pretože so zatajeným dychom sledovali práve sa prebúdzajúceho Chrisa. Pomaly otvoril oči a nesústredene sa zahľadel na muža, ktorému ležal v objatí.

„Kto... oci,“ vydýchol prekvapene a tuhšie sa k nemu pritisol. Voldemort sa premáhal aby mu na tvári nebolo vidno úľavu a pocit šťastia, ktorý sa mu po tele rozľahol keď ho syn objal. Musel si predsa zachovať aspoň nejakú reputáciu Temného pána.

O chvíľu už boli tí dvaja zo všetkých strán objímaní zvyšnými prizerajúcimi sa kúzelníkmi. Všetci prítomný boli šťastný a pár očí dokonca zvlhlo od sĺz. Keď sa rozmotali a dostali svoje emócie ako-tak pod kontrolu Chris sa začal pýtať, či všetko, čo sa stalo je pravda. Posledné dni si matne pamätal. Rozhovory so Siriusom, Hermionou, madam Pomfreyovou a otcom sa mu vybavili aj keď dosť nejasne, no na príčinu toho čo sa stalo si nespomínal.

„Čo to vlastne spôsobilo?“

„Myslíme si, že Dumbledore ti podstrčil jeden dosť vzácny elixír, ktorý spôsobuje zablokovanie spomienok na posledný rok. Najhoršie na tom bolo to, že protijed neexistuje a netušili sme, ako ťa z toho dostať,“ začala hovoriť Hermiona a počas prestávky keď sa chcela nadýchnuť slovo prevzal Draco.

„Áno, zistili sme, že protijed naozaj neexistuje, no Arielle prišla na riešenie problému. Spomienky ti v hlave ostali, len ten elixír ti v hlave vystaval štít do ktorého tie spomienky uložil. Tak tvoj otec a Severus pomocou ligilimencie prekážku zničili a spomienky ti späť v hlave poukladali.“

„Aha, tak preto ma tá hlava tak bolí,“ zašomral Chris a šúchal si spánky. Spýtal sa ešte na pár podrobností ohľadne tých štítov a ligilimencie a to Voldemortovi pripomenulo jednu vec, ktorú chcel vyriešiť pred tým, než spácha trojnásobnú vraždu.

„Chris, povedz mi, ako sa k tebe správal tvoj strýko s tetou keď si žil u nich. A chcem pravdu,“ povedal Voldemort a oči mu stvrdli. Chris sklonil hlavu a rozmýšľal, čo povedať. Vedel, že otec chce počuť pravdu a pravdepodobne ju aj pozná, keď sa pýta. Tak mu neostávalo nič iné, len všetko priznať.

„Noo, oni neboli práve príkladom milujúcich príbuzných,“ začal neisto a viacerí prítomní si vymenili prekvapené pohľady. Hlavne Malfoyovci a Severus, ktorí žili v presvedčení, že Harry Potter (teraz Chris) je rozmaznané decko, ktoré vždy dostalo všetko.

„O čom to hovoríš? Ako to myslíš?“ preskakoval Sirius pohľadom z Chrisa na Voldemorta.

„Hovorí o tom, že ho ten prekliaty mukel mlátil do krvi a zatváral ho do nejakej špajze,“ zúrivo syčal Voldemort a Chris mal len sklonenú hlavu.

„Ale...prečo si mi to nepovedal Chris?“

„Nechcel som, aby si sa trápil. Obviňoval by si sa že nemôžeš byť so mnou ty a všetko by si si kládol za vinu,“ ticho odvetil chlapec.

„Ja ich zabijem,“ zašepkal zlovestne Sirius a jeho oči vyhrážku len potvrdzovali.

„Nie, zabijem ich ja,“ pevným hlasom povedal Voldemort.

„Nikto nebude nikoho zabíjať. Správali sa tak ako sa správali a teraz to už nezmeníte. Aj keď to tak nevyzerá, stále sú moja rodina,“ prehovoril konečne Chris.

„Tak fajn, nezabijem ich, ale nejaký trest pre ne vymyslím. Nemysli si, že im toto správanie len tak prejde,“ trval na svojom Sirius.

„Pôjdeme s tebou,“ povedali Lucius a Severus dvojhlasne. Chris sa cítil dosť rozpačito. Neveril že sa to ozaj deje. Toľko ľudí, ktorým na ňom záleží a sú ochotní spáchať vraždu len aby ho pomstili. Teda nie žeby to schvaľoval. Bol im vďačný no ozaj nechcel aby Dursleyovcov chladnokrvne niekto z nich zabil. Vedel, že od ich potrestania neodhovorí ani Siriusa, nieto otca. A Lucius so Severusom sa teraz tiež tvária ako bohovia pomsty. Ale hlavne že to nechali nateraz tak a nevypytovali sa na podrobnosti. To by ich už od vrážd neodhovoril.

Zrazu sa otvorili dvere a do vnútra vstúpili dve osoby- Albus Dumbledore nasledovaný Ronaldom Weasleym.  Ak starca aj zarazila prítomnosť toľkých ľudí, nedal na sebe nič znať. Každého, okrem chlapca ležiaceho v posteli ignoroval a pristupoval bližšie.

„Chlapče môj, ako sa cítiš? Neboj sa, Voldemorta odtiaľ vyhodím, neublíži ti,“ začal svoj príhovor ale Chris ho prerušil a zároveň upokojujúco chytil ruku otcovi, ktorý sa chystal Dumbledorea na mieste prekliať.

„Nikoho odtiaľ vyhadzovať nebudete Dumbledore. Ani môjho otca ani ostatných. Je to jasné?“

„Ale, čo to hovoríš?“ už o poznanie chladnejším tónom hlasu hovoril riaditeľ a tváril sa že nevie o čom Chris hovorí.

„Viem, že za to čo sa mi stalo môžete vy. Ale nemajte strach, už som si na všetko spomenul takže Váš plán nevyšiel,“ škodoradostne sa usmial chlapec a Dumbledore nemal slov. Neveril že sa im podarilo prekaziť mu jeho prepracované plány. Znova.

„A teraz vypadnite, skôr než Vás niekto z nás prekľaje. A svojho ryšavého poskoka si vezmite so sebou,“ výhražne vrčal Lucius a kývol hlavou smerom k Ronovi, ktorý sa viditeľne ošíval a schovával za riaditeľom.

„Nemáte právo ma odtiaľto vyhodiť. Ale zato ja mám právo odtiaľto vás vyhodiť. Som predsa riadi...“

„To teda nemáte. Prišiel som na návštevu za svojim synom a nemôžete ma vyhodiť. Odíďte!“ postavil sa Lucius so Severusom a Siriusom po oboch stranách.

„Ešte sme neskončili! Toto oľutujete,“ výhražne zašepkal Dumbledore avšak miestnosť opustil.

„Tak, to by sme mali. Myslím, že my so Severusom už pôjdeme, chceme si pripraviť nejaké plány na mučenie,“ akoby nič prehovoril Lucius a rozlúčil sa. Chris prázdno preglgol a pomyslel si, že Dursleyovcov čaká náročné obdobie.

 

 

A/N: Páčilo sa??? prosím komentáriky :))) Snáď ich tu bude viac ako pri minulej kapitole :/

01.06.2011 21:53:24
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one