Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Ahooj, tak konečne som tu :) ... trošku sa mi to pretiahlo, pretože som bola dlho v škole, potom sme s mamou pripravovali zeleninovú kyticu pre uja k narodeninám a ešte som musela odviezť sestru na karate. Ale hlavne že už som tu a prinášam so sebou aj novú kapitolu, ktorá je dnes brutálne dlhá :)

Dúfam, že sa vám bude páčiť a tak mi na jej konci zanecháte aj nejaký odkaz :) Pre potešenie, hmm? :)

Kapitolu venujem komentujúcim z minulej kapitoly- Lily, X, Nade, Rankl a Zuzlík :-) 
Za pomoc a prekladom ďakujem Blackovi.

ČÁSTEČNĚ BETOVÁNO

12. kapitola Tajomná komnata a Karkarov

Orion a jeho priatelia vstúpili do veľkej miestnosti, kde mali mať svoju prvú hodinu Klubu duelantov. Bol to jediný extra predmet, ktorý bol výlučne pre Hydry. Teda až do tretieho ročníka, kedy sa k nemu pridajú Rituály krvi. Miestnosť, v ktorej sa práve nachádzali bola obrovská a v prostriedku bolo pódium. Orion mohol vidieť všetky druhy zbraní len na jednej stene a ostal z toho prekvapený. Čarodejníci takmer nikdy nebojovali s niečím iným, ako s prútikmi. Niektorí nosili dýky iné malé zbrane, ale tých bolo len veľmi málo, pretože väčšina čarodejníkov považovala muklovské zbrane za niečo pod ich úroveň.

Romulus Rosier stál uprostred pódia a prísnym hlasom im hovoril, „Vitajte na prvej hodine Duelingu. Ako viete, tu si budete precvičovať všetky temné kúzla, ktoré ste sa naučili na iných predmetoch. Na hodinách budete súperiť so svojim partnerom len v rámci svojej kontroly, nebudete tu na seba útočiť smrtiacimi kliatbami, kliatbami na odseknutie končatín, ani kúzlami na poškodenie mysle. V dueli si musíte byť vedomý svojho okolia a vedieť ho využiť vo svoj prospech. Raz do týždňa budeme mať hodinu vonku, kde môžete na boj využiť všetko okolo seba. Duel nie je len o meraní výkonu a sily medzi dvoma čarodejníkmi; čarodejník s bystrou a tvorivou mysľou môže vyhrať duel aj proti silnejšiemu protivníkovi, ktorý sa zameriava len na kúzla. Ak chcete byť dobrým duelantom, na porazenie súpera sa musíte naučiť rýchlo reagovať, využiť svoju prefíkanosť, predstavivosť a znalosti kúzel,“ na chvíľu sa zastavil a potom pokračoval, „Ako môžete vidieť, na pravej strane sú rôzne typy zbraní, s ktorými budete taktiež cvičiť,“ všimol si niektoré znechutené pohľady a vysvetľoval ďalej, „nie sú to muklovské, ale čarodejnícke zbrane, ktoré sa používali za starých čias. V dnešnej dobe sa čarodejníci neobťažujú naučením sa používať zbrane, ale ja od vás budem vyžadovať, aby ste si jednu zbraň vybrali a naučili sa ju správne používať, pretože ak raz v súboji prídete o prútik, môže vám to zachrániť život. Tieto zbrane majú magické vlastnosti. Napríklad niektoré dýky sú naplnené elixírom, ktorý protivníka ochromí, meče s čepeľou namočenou v elixíre, ktoré protivníka oslepia, biče, ktoré šľahajú akoby plameňom a mnohé iné. Dozviete sa, ako sa niektoré z týchto zbraní používajú a ako sa s nimi chrániť pred útokom. Každú hodinu budete vo dvojici s iným spolužiakom, takže sa naučíte ako improvizovať a zvyknete si na rôzne štýly boja. Na konci každého ročníka sa koná Turnaj duelantov. Vaše známky z tohto predmetu budú závisieť na výsledkoch Turnaja. Odporúčam vám sledovať súboje ostatných ročníkov, z ktorých sa môžete mnohým veciam priučiť. Teraz si vyberte partnera pre túto hodinu a začneme precvičovaním vašich obranných kúzel...“

Zvyšok hodiny strávili študenti bránením sa pred svojimi vybranými partnermi, pričom Rosier chodil pomedzi všetky dvojice a radil im, ako správne držať prútik a vhodné pozície tela. Orion bol vo dvojici s Lezanderom a mal dosť veľký problém poraziť jeho rýchlosť a reflexy, ale hoci bol Lezander obratnejší ako Orion, nemal jeho znalosti čo sa týka kúzel a zaklínadiel, a Orionovi sa ho podarilo nakoniec dostať dobre mierenou oslepujúcou kliatbou a silnou znehybňujúcou kliatbou. Po hodine museli ísť mnohí študenti na ošetrovňu, aby im tam zrušili niektoré z kliatob alebo vyliečili zranenia. Bola to úžasná hodina a Orion bol veľmi spokojný s Rosierovou výukou. Študentov nešetril a povedal im, že na bolesť si musia zvyknúť a bojovať aj napriek svojim zraneniam. Orion chcel precvičovať aj kúzla v parselčine, o ktorých sa dočítal v knihe Temné kúzla pre výnimočných parselanov, ktorú mu dal jeho učiteľ Ragnarok. Ale o jeho schopnosti hovoriť s hadmi vedeli len jeho priatelia a ich rodičia a pomyslel si, že bude rozumné tie kúzla použiť a odhaliť tak svoje schopnosti len keď to bude skutočne potrebné. To isté platilo aj na jeho bezprútikové kúzlenie. Takže používal len kúzla, ktoré sa naučil v minulom roku a tie, ktoré precvičoval v priebehu prázdnin.

Skupinka mala namierené na večeru a všetci medzi sebou nadšene diskutovali o ich prvej hodine Duelingu. Akonáhle si Orion sadol, Calypso sa k nemu otočila s vážnym výrazom v tvári a zašepkala, „mal si pravdu, niečo sa stane.“

Orion sa na ňu zamračil, „čo tým myslíš? Čo si počula?“ Videl, ako sa Lezander naklonil bližšie k nim a okolie zabezpečil kúzlami proti odpočúvaniu.

Calypso ich ticho pozorovala a potom povedala, „Pred začiatkom školy mali hlavy niektorých temných čarodejníckych rodín stretnutie. So svojím otcom som strávila niekoľko týždňov na Rosier Manor a on ich pozval. Nepočula som toho veľa, ale dokázala som rozoznať Malfoyov hlas. Práve on toho hovoril najviac. Hovoril, že má nejaký plán,“ potom sa zamračila, „tvoj otec ti o tom nič nepovedal?“

Orion zavrtel hlavou, „nie, nepovedal. Ale nie som si istý, čo na to stretnutie bol vôbec pozvaný. Myslím, že keby bol, tak by mi tom povedal.“

Lezander sa ustaraným hlasom spýtal, „Ale Calypso, vieš, čoho sa tie stretnutia týkali?“

Calypso krátko pokrútila hlavou, „Nie. Ale nie je ťažké uhádnuť, že ide o vojnu a Temného pána. Zachytila som niektorých výrazy keď odchádzali a všetci vyzerali vzrušene a nervózne. A môj otec sa tiež zúčastnil stretnutí na ostatných panstvách. Nikdy sa počas prázdnin pravidelne nestretávali, ak nič neplánovali.“

Orion sa zamračil, „Myslíš, že hľadajú spôsob, ako priviesť Temného pána späť?“ Zistil niekto, že niekde vonku je Voldemortova duša? Odhalil Voldemort svoju existenciu nejakému Smrťožrútovi? Bol si istý, že Voldemort počká, kým nebude mať späť svoje telo a až potom sa s nimi skontaktuje. Neobjavil by sa predsa pokiaľ je taký slabý a bezmocný. Ale čo teda plánovali hlavy temných rodín, keď o Voldemortovom návrate ešte nevedeli? Zanechal im Voldemort niečo, čím by ho priviedli späť?

Calypso odpovedala: „Ja naozaj neviem. Ale keby poznali ten spôsob, prečo by čakali až doteraz?“

„Možno čakali na ten správny čas, čas, kedy by to ľudia najmenej čakali. Je to už viac ako desať rokov a temné rodiny najprv museli dať svoj život po vojne do poriadku. Možno sa teraz cítia byť na pokračovanie vojny pripravení. Koniec koncov, väčšina temných rodín má kontakty na Ministerstve mágie, museli sa držať pri zemi celý ten čas a čakať na príležitosť,“ povedal Orion. „Ale divím sa, že Malfoy bol tým, kto hovoril najdlhšie. Vyzerá to tak, že on je mozgom celého plánu. A keď som s ním cez prázdniny strávil nejaký čas, nemohol som v spôsobe jeho správania nájsť nič nezvyčajné,“ Orion sa zamračil, „Hoci vyzeral byť naštvaný na nový zákon, ktorý sa Ministerstvo chystá prijať. Počul som, ako sa sťažuje, že Arthur Weasley presadzuje nový zákon, ktorý by ochraňoval muklov a tvrdo trestal čarodejníkov, ktorí by im niečo urobili. Možno že Malfoy sa chystá sabotovať hlasovanie a s ostatnými sa stretol aby to naplánoval?“

„Môže byť. Nebolo by prvý krát, čo tak urobili. Ale spôsob, akým sa stretávajú, všetky tie tajnosti a ututlávanie mi navráva, že je to niečo omnoho vážnejšie a dôležitejšie. A navyše, v našom dome sa stretli len hlavy rodín, ktorí boli Smrťožrúti alebo známi priaznivci Temného pána. Keby plánovali sabotovať muklovský zákon, stretli by sa aj s ostatnými temnými rodinami,“ povedala Calypso.

Orion sa otočil ku Calypso a videl, že sa mračí úplne ponorená vo svojich myšlienkach a spýtal sa jej, „Povedala si, že sa ti zdali byť vzrušení a zároveň nervózni? Myslím, že sprisahanie s cieľom zvrhnúť Zákon pre muklov by ich nedonútilo sa tak tváriť. Takže možno sú tvoje podozrenia správne. Ale ak by mali v pláne skutočne priviesť späť Temného pána, prečo by sa cítili nervózne?“

Calypso stopla svoje úvahy a povzdychla si, „No, tak ako chcú priviesť Temného pána späť, nikto z nich nevie, ako zareaguje. Boli jeho stúpencami celý ten čas, ale nepokúsili sa ho vrátiť. Možno je naozaj pravda, že temné rodiny najprv chceli dať do poriadku svoje životy, znova obnoviť svoje mená a majetok, ale Temný pán bude zúriť tak ako tak. Bol veľmi prísny vodca, ktorý trestal svojich nasledovníkov ľahko a bez milosti. Myslím, že ho chcú späť, pretože on je naša najlepšia šanca proti Dumbledorovi a ostatným svetlým čarodejníkom, ale sú si vedomí, že neostanú bez trestu.“

Orion sa zlostne zamračil, „dúfam, že Pán zla si uvedomuje, že temné rodiny robia to najlepšie čo môžu. Nemôže očakávať, že všetko len tak nechajú a všetok svoj čas budú venovať výhradne tomu, aby ho priviedli späť. A nemal by ich pre to trestať. Majú aj iné povinnosti, rovnako ako si musia udržať postavenie v spoločnosti a starať sa o svoje rodiny. Viem, že Lucius Malfoy venoval množstvo času jemnému ovplyvňovaniu anglického Ministerstva mágie, aby uvoľnilo zákony proti temnej mágii a znížilo napadnutia a útoky na domovy temných rodín. Tento druh práce je tiež veľmi dôležitý a vyžaduje si čas. Myslím, že je veľmi nespravodlivé, že Temný pán neberie do úvahy všetku jeho prácu a preskočí mu len preto, že im trvalo príliš dlho, kým ho priviedli späť.“

Calypso sa jemne zasmiala, „Och Orion, niekedy si taký naivný,“ Orion sa naštval, to je to, čo mu vždy hovoril Tom a on nevidel, že byť racionálny má niečo spoločné naivitou. Pokračovala slovami: „Kým bol Pán zla silný vodca, ktorý dosiahol nejaké výsledky, bol nemilosrdný. Niet pochýb o tom, že pracoval v prospech temných rodín a že práca, ktorú vykonával niekto ako Lucius Malfoy našej veci pomôže, a Temný pán to pochopí a ocení, ale potrestá ich aj bez ohľadu na to. Od svojich nasledovníkov vždy očakával veľa a bude musieť obnoviť svoju pozíciu potrestaním ich za to, že im to trvalo tak dlho. Nepochybujem, že najprv bude zúrivý a nebude počúvať ich vysvetlenia. Potom sa snáď uspokojí so všetkým čo urobili, ale nebude pre to na nich menej prísny.“

Orion sa zamračil, stále presvedčený, že spôsoby, akými zaobchádza so svojimi nasledovníkmi nemôžu byť len tak prehliadané, „Nechápem ako o tom môžeš takto hovoriť, Calypso. Nebojíš sa, čo Temný pán urobí tvojmu otcovi?“

Calypso odmietavo mávla rukou, „môj otec vie, ako Temný pán zaobchádza so svojimi nasledovníkmi a rovnako ako ostatní, akceptuje spôsob jeho vlády. Temní páni nikdy nie sú bytosti plné súcitu, ktoré svojich stúpencov rozmaznávajú. Temní čarodejníci od neho také správanie očakávajú. Môj názor je, že v prípade, že by sa Temný pán správal inak, by to mnohí videli ako prejav slabosti. Myslím, že pre teba je ťažké to pochopiť, pretože si nevyrastal v temnej domácnosti, ale naše spôsoby interakcie medzi sebou sú veľmi odlišné, ako u svetlých čarodejníkov. Svetlí čarodejníci očakávajú vodcu ako je Dumbledore, ktorý vyžaduje lásku a starostlivosť a oni sa tak cítia pohodlne. Pokiaľ by si dal vodcu ako je Dumbledore temným čarodejníkom, roztrhali by ho na kusy. Považovali by ho za slabého a nehodného ich vedenia. Temní čarodejníci chcú a potrebujú vodcu, ktorý je bezohľadný a urobí všetko pre to, aby dosiahol víťazstvo. Nemajú záujem byť hýčkaní svojim pánom, ich zaujímajú výsledky a na víťazstvo vo vojne proti takýmto osobám treba vodcu, ktorý sa nebojí spôsobiť bolesť svojim nasledovníkom keď zablúdia, alebo dokonca preliať krv. Vojna bude krutá a temní čarodejníci to očakávajú.“

Orion si povzdychol. Povedala mu presne to, čo sa mu Tom snažil mnoho krát vysvetliť. A on si uvedomil, že je to pravda. Temní čarodejníci medzi sebou jednajú chladne a bezcitne. Dokonca aj vlastné rodiny. Naozaj im na sebe záleží, ale nikdy to nedajú najavo, pretože ukazovanie emócií považujú za prejav slabosti a preto sa očakáva, že ich vodca sa podľa toho bude správať. Predpokladal, že by nechceli súcitného vodcu, ale napriek tomu nemohol byť spokojný s myšlienkou Voldemortovho mučenia svojich stúpencov zakaždým, keď sa dopustia niečoho, čo nebolo jeho očakávaním. Tušil však, že sa to bude musieť naučiť prijať, keď všetci ostatní premýšľajú ako Calypso a Tom.

***

Nasledujúce mesiace preleteli rýchlo a Orionovi sa nakoniec podarilo dokončiť svoju animágovksú premenu. Ľahko a bezbolestne sa mohol stať veľkým čiernym orlom, ktorý mal na jeho veľké pobavenie stále zelené oči. Niekedy ušiel zo spoločenskej miestnosti a šiel sa preletieť s Aresom. Nepovedal to nikomu okrem Siriusa a bol na svoj úspech veľmi hrdý. Taktiež začal cvičiť kliatbu Cruciatus na potkanoch, ktorých vytvoril transfigurovaním kameňov. Sám sebe nahováral, že to nie sú skutočné potkany, aby tak zmiernil pocit viny, že spôsobuje bolesť iným živým bytostiam, ale vedel, že čoskoro sa svojich zábran bude musieť zbaviť. Tom vyzeral, že je naňho veľmi hrdý a povedal mu, že nad kliatbou má vynikajúcu kontrolu, ale že by mal tiež začať precvičovať kliatbu Avada Kedavra. Orion bol v tomto stále zdržanlivý, ale dva krát to už skúsil na živých potkanoch, len aby zastavil Tomovo otravovanie, no to, čo pri použití tej kliatby cítil ho vydesilo. Pri kliatbe Cruciatus sa musel najprv dlho sústrediť na túžbu po spôsobení bolesti aj proti svojej vôli. Ale po dlhých hodinách cvičenia bol schopný kúzlo vyvolať bez toho, aby na to myslel a cítil svoju mágiu zakaždým. Ale pri Smrtiacej kliatbe to bolo úplne iné. Pomyslel si, že chce, aby potkan zomrel a v nasledujúcej sekunde cítil obrovský nárast moci prechádzajúcej jeho telom, videl zelený záblesk mágie vychádzajúci z jeho prútika a podarilo sa mu potkana úspešne zabiť už na prvú pokus. Tom bol vo vytržení a chválil Oriona, ktorý sa z jeho pochvaly tešil, pretože Tom ho pochválil len zriedka, ale potom sa cítil ustarane. Nikdy predtým nespôsobila kliatba nárast jeho vnútornej mágie tak, ako teraz táto. Cítil sa mocnejšie a dokonalejšie a tento pocit sa mu páčil. A práve to ho desilo. Čítal, že smrtiaca kliatba je jednou z najsilnejších temných kliatob a že by nemala byť používaná svetlými čarodejníkmi, pretože spôsobuje nezvratné roztrhnutia duše, ak nie ste temní čarodejníci. V prípade temných čarodejníkov ich temná mágia niekedy pomôže dušu opäť spojiť dohromady a tak ho tento aspekt kliatby nemusí trápiť. Čo ho však trápilo, bolo to, ako ľahko sa mu kliatbu po prvý krát podarilo použiť a aký silný sa pri tom cítil byť. Vyvolávalo to v ňom pocit ktorý chcel zažiť znova a teraz pochopil, prečo temní čarodejníci radi používajú také temné a mocné kúzla.

***

Bol deň po Halloweene a Orion premýšľal o precvičovaní smrtiacej kliatby, zatiaľ čo si užíval večeru, keď zrazu pred neho zletela čierna sova a vedľa jeho pohára pustila list. Orion si ho vzal a zistil, že je od Draca. Premýšľal, čo mu Draco chce povedať, keďže len pred pár dňami mu od neho prišiel list, v ktorom vyjadroval nespokojnosť s Lockhartom a opisoval jeho pokračujúce boje s Weasleyovým chlapcom. Rýchlo otvoril list a oči sa mu rozšírili, keď ho dočítal. Položil vidličku a zbadal, že Calypso a Lezander sa naňho znepokojene dívajú. Naliehavo zašepkal smerom k nim: „Včera sa niečo stalo v Rokforte. Poďme do spoločenskej miestnosti, tam sa o tom môžeme baviť kým ostatní dovečerajú.“

Calypso a Lezander prikývli a nasledovali ho vol z Veľkej siene. Prišli do dpoločenskej miestnosti a zaujali svoje miesta v jednom z najvzdialenejších kútov. Orion sa k nim otočil, „Draco mi písal, že v Rokforte sa konečne deje niečo vzrušujúce,“ povedal krútiac hlavou pri ich pobavení, ale potom zvážnel, „včera, po ich Halloweenskej hostine našli pani Norrisovú - mačku rokfortského školníka - visieť zo steny zdanlivo mŕtvu. Keď sa tam dostavil Dumbledore, povedal, že skamenela -“

Lezander ho prerušil a zodvihol obočie, „A? Čo je na tom zaujímavé? Tvoj úbohý priateľ musí umierať nudou, ak mu niečo také príde vzrušujúce.“

Orion naňho zagánil, „nechaj ma dohovoriť, Lez. To, čo ho rozrušilo bol nápis na stene. V liste píše, že má podozrenie, že ten nápis je písaný krvou a znie takto: Tajomná komnata bola otvorená. Nepriatelia potomka majte sa na pozore.“

Lezander vyzeral byť v rozpakoch, ale Calypsine oči sa rozšírili v poznaní a naliehavo sa spýtala, „Tajomná komnata? Tá, o ktorej sa hovorí, že ju postavil Salazar Slizolin?“

Orion prikývol a na zmätený Lezanderov pohľad vysvetlil, „Neviem, koľko toho si si o Rokforte prečítal, Lez, ale myslím, že o Salazarovi Slizolinovi vieš,“ Lezander prikývol a pretočil očami. Bol síce upír ale nebol úplne neznalý, čo sa týka čarodejníckej histórie. Okrem toho, každý vedel, kto bol Slizolin. Orion pokračoval, „no, hovorí sa, že Slizolin v Rokforte vybudoval skrytú komnatu, o ktorej ostatní zakladatelia nič nevedeli. Podľa legendy vo vnútri nej žil netvor, ktorý počúval len jeho a tiež jeho potomkov. Pred tým, než opustil školu Tajomnú komnatu uzavrel, takže otvoriť by ju nemohol nikto, až kým by do školy neprišiel jeho dedič. Ako vieme, Slizolin bol jediný zo zakladateľov, ktorý pochopil, že priviesť muklov do školy by bolo nebezpečné, pretože v tých časoch už muklovia otvorene lovili čarodejníkov. Verzia legendy svetlých čarodejníkov je, že tú obludu tam nechal, aby jej jeho potomok po príchode do školy dal príkaz na očistenie školy od všetkých muklorodených. Ale temní čarodejníci veria, že tam tú obludu nechal v prípade útoku muklov, takže by jeho dedič pred nimi mohol brániť čarodejníkov a aj hrad,“ Orion sa zastavil, „ale nakoniec, podľa legendy by obluda urobila všetko, čo by jej Slizolinov dedič prikázal. Ak by žiadal zabitie muklorodených, urobila by to, a ak by žiadal o ochranu hradu, tak by sa aj stalo. Záležalo len na želaniach dediča. Takže v tomto prípade môžu mať vlastne pravdu aj svetlí, aj temní čarodejníci.“

Lezander sa zamračil, „A ty veríš, že tá legenda je pravdivá?“

Orion opatrne odpovedal, „Neviem, ale podľa Draca vyzerali profesori veľmi otrasene. Ale jeho učiteľ Dejín im povedal, že hrad bol mnoho krát prehľadaný, no nikto žiadnu tajnú komnatu nenašiel, takže to je vraj len nepodložená legenda.“

Calypso sa k nemu otočila, „Mohol to byť žart. Možno sa len jeden zo Slizolinčanov baví na úkor ostatných fakúlt.“

Orion pokrútil hlavou, „Nemyslím si. Draco mi povedal, že o ničom nevie a že Slizolinčania sú rovnako bezradní ako ostatní, aj keď si to nesmierne užívajú. Ten Weasleyov chlapec a jeho dvaja kumpáni, Seamus Finnigan a Dean Thomas boli tí, ktorí našli mačku. Školník ich samozrejme obvinil z toho, čo sa stalo jeho mačke, ale Draco je presvedčený o tom, že taký neschopní idioti s tým nemôžu mať nič spoločné a ja s ním súhlasím. Napísal svojmu otcovi, aby sa ho na to opýtal, ale dostal len odpoveď, v ktorej mu otec hovoril, že sa má od všetkého držať stranou a na nič sa nepýtať. Draca to dosť naštvalo,“ povedal chvíľu sa usmievajúc, ale potom opäť zvážnel. „Je to veľmi zvláštne. Na začiatku školského roka sme špekulovali o čom, čo chystajú hlavy temných rodín a teraz sa stane toto? A Lucius Malfoy povie svojmu jedinému synovi, aby sa do toho neplietol?“

Lezander zodvihol obočie, „Ty si myslíš, že to je to, čo chystali? Hlúpy žart na vystrašenie svetlých čarodejníkov?“

Calypso si odfrkla, „Ak sú za tým oni, tak to nie je žart. Niekto sa pokúša otvoriť Tajomnú komnatu.“

„Ale my ani nevieme, či vôbec existuje! A kto je tam, aby otvoril Komnatu, keď žiaden žijúci Slizolinov potomok neexistuje?“ zvolal Lezander.

Orion zbledol. Boli tam hneď dvaja žijúci potomkovia. No jeden napoly žijúci vo svojej duchovnej podobe, ale Tom bol taktiež Slizolinovým dedičom. Bol za tým skutočný Tom? Bolo to absurdné, ani len nevedel, či skutočný Tom žije, plus, čo by získal 64 ročný čarodejník otvorením Komnaty? Ako by vstúpil do Rokfortu, aby to všetko začal? No možno mal vnuka. Možno mal vnuka, ktorý išiel do Rokfortu! Bude si musieť s Tomom čo najskôr pohovoriť. Orion sa pozrel na Lezandera, „Je tam Temný pán. Vieme, že on je Slizolinov dedič.“

Lezander vzrušene odpovedal, „Ale on nežije! A ak ho čistokrvní nejako vzkriesia, pochybujem, že bude strácať čas otváraním Tajomnej komnaty, ak aj existuje. On by si zhromaždil Smrťožrútov a pripravoval by sa na vojnu, nie zdržiaval sa takými detinskými hrami!“

Orion prikývol. Áno, to je pravda. A okrem toho, vedel, že to nemohol byť Voldemort, ten bol ešte stále iba dušou. Obrátil sa na Calypso, „Nevieš, či sa Smrťožrúti ešte stretávajú? Videla si svojho otca odchádzať oblečeného v Smrťožrútskom odeve?“

Calypso pokrútila hlavou, „Nie, nevidela. Okrem toho, som si istá, že Temný pán nie je späť. Otec by mi to povedal. Ale je mi jasné, že Lucius Malfoy o tom niečo vie,“ Orion prikývol, zatiaľ čo ona pokračovala, „povedal Dracovi, aby sa do toho nemiešal a on bol tým, kto všetko na začiatku roka chystal. Len som zvedavá, čo tým chce dosiahnuť.“

Všetci o tom premýšľali a nemohli prísť na prijateľné vysvetlenie. Orion im nakoniec poprial dobrú noc a sadol si na posteľ, pričom stihol na závesy vrhnúť tíšiace zaklínadlá. Vzrušene otvoril medailón.

„Ahoj Tom. Niečo sa stalo a mám pre teba veľa otázok,“ povedal rýchlo.

Tom zodvihol obočie a Orion pokračoval, „Máš nejakých synov alebo vnukov?“

Tom vyzeral byť šokovaný a potom sa zasmial, „Nie, nemyslím si to. Prečo sa pýtaš?“

Orion sa sklamane zamračil - toľko k jeho teórii - ale spýtal sa, „Ako si môžeš byť istý? Možno si mal syna po tom, čo si bol vytvorený a jednoducho o tom nevieš.“

Tom pokojne odpovedal, „Cítil by som to – vedel by som. Nemám syna,“ dodal s úškrnom.

Orion sa zamračil. Tomovi vykĺzlo, že by to mohol cítiť. Ako by mohol portrét cítiť, že má niekde vonku živého syna? Pozrel sa na Toma a videl, že ten bol na seba naštvaný za to pošmyknutie. Čo skrýva? Aká je skutočná podstata medailónu? Jeho zvedavosť ho zabíjala a chcel sa na to Toma opýtať, ale mladý čarodejník bol ešte mimo a on chcel najprv aj tak vedieť o Tajomnej komnate. Takže nebol dôvod znepriateliť si ho rýpaním sa v tých záležitostiach.

Orion si povzdychol, „Veľmi dobre, nemáš syna ani vnuka. Takže si myslíš, že okrem Temného pána si posledným Slizolinovým potomkom?“

Tom podozrievavo prižmúril oči a zavrčal, „Prečo mi dávaš všetky tie otázky? Povedal si, že sa niečo stalo. O čo šlo?“

Orion si prehrabol rukou svoje čierne vlasy a povedal, „Tajomná komnata bola otvorená.“

Tom vytreštil oči a víťazoslávny úškrn zdobil jeho tvár, než sa rýchlo spamätal a nasadil prázdny výraz, „Je to tak? A čo to má spoločné so mnou?“ povedal pokojne.

Orionove oči blčali a odvrkol, „Nerob zo mňa hlupáka, Tom. Musíš o tom niečo vedieť. Si Slizolinov dedič a chodil si do Rokfortu. Našiel si ju niekedy?“

Tom sa zoširoka uškŕňal, „Aj keby áno, prečo by som ti o tom mal hovoriť?“

Orionov prižmúril oči, „Len odpovedz na moju otázku! Je to dôležité! Niekto otvoril Tajomnú komnatu a podľa teba to nemôže byť tvoj potomok, pretože si nikdy nemal syna a ja viem, že to nemôže byť Temný pán, pretože ešte nie je živý. Takže kto to je?“

Tom povytiahol obočie a pokojne odpovedal, „Nemôžeš očakávať, že viem, kto to je. Všetko čo ti môžem povedať je, že Komnata existuje. A ak ju niekto otvoril, nemal by si do toho zasahovať.“

Orion si povzdychol a upokojil sa, „Nemal som v pláne zasahovať. Myslím, že sú za tým temné rodiny a musia na to mať nejaký dôvod, ale rád by som vedel, o čo ide. Čo čakajú, že z toho vzíde? A ako mohol niekto z nich otvoriť Komnatu, pokiaľ nie sú Slizolinovi dediči?“

Tom bol ticho, len sa díval na Oriona, ktorý si zúfalo povzdychol, „Môžeš mi aspoň povedať, aké zviera žije v Komnate?“

Tom ho chvíľu sledoval, ale potom odhodlane povedal, „Nepoviem ti o tom nič. Mal by si si odpočinúť. Netýka sa to teba a čokoľvek sa stane, temná strana z toho bude prosperovať.“

Orion videl, že Tom nie je ochotný mu o tom viac povedať, tak mu poprial dobrú noc a zatvoril medailónik. Tom zrejme vedel, o čo ide. Bol v Rokforte a tak musel tú Komnatu nájsť. Mal by zistiť, či už niekedy v minulosti bola otvorená. Orion o tom premýšľal, ale nepodarilo sa mu do toho vrhnúť viac svetla. Zdalo sa, že je za tým Lucius Malfoy. Ale ako mohol byť niekto schopný Komnatu otvoriť, keď nebol Slizolinovým potomkom? A aký prospech môže mať Temná strana z jej otvorenia, ako povedal Tom. Ide len o zabitie muklorodených? Nevidel v tom žiaden zmysel, nechať svetlých čarodejníkov krčiť sa v strachu. Nie, s obludou to nemalo nič spoločné. Dôležité je, kto to robí. Tom vyzeral víťazoslávne, keď sa dozvedel, že Tajomná komnata bola otvorená. Orion sa zamračil, prečo sa o to vlastne zaujíma? Čo to preňho znamená? Keby to bol jeho vnuk, kto otvoril Tajomnú komnatu, dokázal by pochopiť, že Tom je naňho hrdý, ale Tom ho uistil, že synov ani vnukov nemá. O kom si teda Tom myslí, že ju otvoril? Dopekla aj s ním, nedá sa mu veriť!

***

Nasledujúci týždeň Orion a jeho priatelia o všetkom špekulovali, ale na svoje nespočetné otázky nemohli nájsť odpovede. Calypso sa pýtala aj svojho otca, ale Romulus Rosier mal pery pevne zovreté a len svojej dcére jemne povedal, aby sa starala o svoje vlastné záležitosti a nie diskutovala o tom, čo sa deje iným. Samozrejme že neposlúchla a ďalej sa o tom bavila so svojimi priateľmi. Orion napísal Dracovi a spýtal sa ho, či mu niekto náhodou nehovoril o tom, že tajomná komnata bola v minulosti už otvorená, ale Draco odpísal, že o tom nič nevie. Učitelia im tiež nič nehovorili, okrem toho, že svojich študentov ubezpečovali, že Tajomná komnata neexistuje a nehrozí im žiadne nebezpečenstvo. Orion ale ničomu z toho neveril a každým dňom bol čím ďalej tým viac frustrovaný. V nedeľu prišiel ďalší list od Draca. Colin Creevey, malý Chrabromilčan ktorý rád všetko fotografoval, skamenel. Orion uvažoval aká príšera tam je. Nepoznal všetky čarovné bytosti a zvieratá, ktoré by mohli svoju obeť nechať skamenieť. Väčšina z nich jednoducho zabíjala.

Mesiace ubiehali a Orion sa zameral na svoje štúdium a tréningy. Napísal Siriusovi o tom, čo sa deje a jeho otec vyzeral byť veľmi znepokojený a žiadal Oriona, aby tieto veci nechal tak. Sirius mu povedal, že sa stretol s čistokrvnými, ale nikto sa o dianí v Rokforte ani nezmienil. Povedal, že veci v Rokforte vyzerali pre Dumbledora zle a mnoho rodičov malo starosť o bezpečie svojich detí a tiež boli naštvaný na Dumbledorovu neschopnosť zastaviť útoky. Orion sa o tom dozvedel viac, keď mu Draco uprostred Decembra vzrušene napísal, že skamenel ďalší muklorodený chlapec - Justin Finch - Fletchley a aj chrabromilský duch.. Orion sa bavil Dracovým vychvaľovaním, že v aj Rokforte sa konečne deje niečo vzrušujúce a že sa môže baviť na úkor ostatných fakúlt, ktorých študenti boli vydesení, zatiaľ čo Slizolinčania si to užívali s vedomím, že obluda ich napadnúť nemôže, keďže sú čistokrvní.

***

Vianočné prázdniny strávil Orion so Siriusom a práve sedel v obývačke, zatiaľ čo ho Sirius informoval o tom, že tohto roku k Malfoyovcom nepôjde.

Orion sa k otcovi naštvane otočil, „Prečo nemôžem ísť? Sľúbil som Dracovi, že ho navštívim a tiež sa s ním musím porozprávať o mnohých veciach. Prosím otec, nechaj ma ísť.“

Sirius si opatrne povzdychol a povedal, „Z toho čo si mi povedal, má Lucius niečo za lubom a ja nechcem aby si sa do toho zapojil. Aspoň tentokrát ma počúvni.“

Orion sa zamračil, „čokoľvek má Malfoy za lubom, som si istý, že je to v náš prospech. Okrem toho, nie je to Dracova chyba a ja by som mal mať dovolené stretnúť sa s ním.“

Sirius ho prebodol svojimi sivými očami a povedal, „Čo si myslíš o Dracovi?“

Orion sa prekvapene oprel o svoje kreslo, „Čo si myslíš, že si o ňom myslím? Je to jeden z mojich najlepších priateľov, to dobre vieš!“

Sirius si prehrabol rukou vlasy, na čo sa Orion pobavene usmial, pretože on to robil tiež, „Neviem, či by som ti o tom mal hovoriť, ale kontaktovala ma Narcissa Malfoyová. Nikdy by som neočakával, že to spraví. Myslím, že som zabudol na tradície temných čistokrvných rodín a tak ma celkom prekvapilo, keď ma zapojila do takýchto 'vyjednávaní',“ Sirius sa pozrel na Oriona a všimol si jeho zamračený výraz. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval, „V Dracovom mene začala vyjednávať o tvoju ruku.“

Orionovi spadla sánka a oči sa mu rozšírili. Zalapal po dychu: „Čože?“

Sirius ďalej vysvetľoval, „Ako už vieš, temné čistokrvné rodiny začínajú vyjednávať manželstvá svojich detí, keď dosiahnu jedenásť rokov a zvyčajne končia, keď dieťa dovŕši vek sedemnásť rokov. Sú to dohodnuté manželstvá, ktorých jedinou úlohou je spojiť jednu pokrvnú líniu s rovnakou alebo dokonca čistejšou pokrvnou líniou, a tiež zlúčiť bohatstvo týchto dvoch rodín. V tomto prípade, Malfoyovci so mnou začali vyjednávať o budúcom spojení Draca a teba v manželskom zväzku -“

Orion ho horúčkovito prerušil, „Ale ja si nechcem vziať nikoho! Nepáči sa mi to!“ Orion sa odmlčal a potom pokračoval, „No, neviem či sa mi niekto páči... ale ako môžu chcieť, aby sa so mnou Draco spojil, keď Narcissa vyjednávala o ruku Pansy Parkinsonovej? A ako môžu Draca oženiť s mužom? To nie je... to nie...“ Orion zaváhal a neisto sa pozrel na svojho otca.

Sirius sa naňho pozrel a spýtal sa, „Čo ťa znepokojuje, Orion? Ak si si istý, že sa ti nepáčia chlapci, neprinútim ťa jedného si vziať. Nemám rád dohodnuté manželstvá a nikdy by som ťa do žiadneho nenútil -“

Orion ho prerušil s očami doširoka, „Či sa mi nepáčia chlapci? Ja neviem...“ zaváhal a potom povedal tichým hlasom, „Ale to nie je normálne, však? Nemali by sa mi páčiť chlapci...“

Sirius sa naňho čudne pozrel a povedal, „O čom to hovoríš? Na tom nie je nič zlé, ak sa ti páčia chlapci. Viem, že si príliš mladý na to, aby si vedel, ktorému pohlaviu dávaš prednosť -“

Orion zmätene zavrtel hlavou, „Čo myslíš tým, že na tom nie je nič zlé? Čarodejníci ne... Oni prijímajú páry rovnakého pohlavia?“ neisto sa opýtal.

Sirius povytiahol obočie, „Áno, prečo by sme nemali?“

Orion sa zamračil, „Ale muklovia ich odsudzujú. Domnievajú sa, že ľudia, ktorým sa páči rovnaké pohlavie sú divní a nenormálni.

Sirius smutne pokrútil hlavou, „Ach, to by vysvetľovalo, prečo ťa to tak prekvapilo. Ale v čarodejníckom svete je to bežný jav a takéto páry boli vždy akceptované. V prípade temných, čistokrvných rodín sa o pohlavie nestará, ide len o čistotu krvi a moc partnera vybraného pre dieťa. To je to, prečo si myslím, že ťa chcú Malfoyovci pre svojho syna. Mám podozrenie, že s tým má niečo Lucius. Nepochybujem, že keď sa dozvedel, že si parselan a ešte k tomu Blackov dedič, povedal Narcisse, že ťa chce pre svojho syna. Spojenie Malfoyovského a Blackovského majetku by bolo preňho výhodné a pripojenie tvojej pokrvnej línie by prinieslo veľmi silného dediča. Ale nie som si istý, či budú jednania pokračovať. Nechcem, aby si bol Luciusovou spojkou, to je vlastne jeden z dôvodov, prečo nechcem, aby si šiel počas prázdnin k Malfoyovcom -“

Orion ho prerušil, „Silného dediča? Ale ako môžu mať dvaja muži deti?“ zvedavo sa spýtal.

Sirius vyzeral prekvapene, „Ty to nevieš? Trúfam si odhadnúť, že muklovia na to teda nenašli žiaden spôsob?“ Orion zavrtel hlavou a Sirius pokračoval, „Existuje mnoho spôsobov, akými sa to dá urobiť. Sú tu krvné rituály, ktoré spoja krv partnerov a vytvoria plod, ktorý je potom umiestnený v lone čarodejnice, ktorá páru ponúkne pomoc. Zvyčajne to býva blízka priateľka a hoci je biologickou matkou dieťaťa, aj po jeho narodení ostane v blízkosti dvojice. Vzhľadom k tomu, že by bolo veľmi kruté ju oddeliť od dieťaťa, ktoré nosila pod srdcom deväť mesiacov, zvyčajne preberie úlohu krstnej matky a podieľa sa na výchove dieťaťa. Ďalším spôsobom je elixír, ktorý umožní jednému z mužov vynosiť dieťa,“ Orion pokrčil nos a Sirius sa zasmial, „áno, nie je to pre čarodejníka príliš pohodlné a transformácia je extrémne bolestivá. Ale zvonka ho to nezmení. Je schopný dieťa bez problémov vynosiť a až príde čas, dieťa je vybrané čaromedikmi bez toho, aby bol dotyčný čarodejník zranený. Tak vidíš, že v čarodejníckom svete to nepredstavuje žiaden problém.“

Orion odpovedal, „Áno, rozumiem. Ale napriek tomu, ako mohli Malfoyovci rozhodnúť, či si Draco vezme dievča alebo chlapca, keď nepoznajú jeho orientáciu?“

„No, ideálne by bolo, keby sme si mohli vziať niekoho, koho milujeme a kto nás priťahuje, ale ako som už povedal, v prípade temných rodín je manželstvo dohodnuté tak, aby zabezpečilo silnejšiu pokrvnú líniu. Raz, keď pár splodí dediča, môže mať aj iných milencov ak chce. Nie je to nič, s čím sa chvália, robia to veľmi diskrétne, ale pretože väčšina manželstiev je dohodnutých, je to veľmi časté a akceptované. A z párov sa väčšinou stanú priatelia, takže medzi nimi nepanuje zlý duch. Takže aj keby Draco uprednostňoval ženy, Malfoyovci by ho mohli oženiť za čarodejníka, keby ho považovali za lepšiu voľbu a Draco by sa poddal, pretože by to videl ako svoju povinnosť. Raz, keď budú mať dediča bude mať Draco možnosť byť s niekým, koho miluje,“ vysvetlil Sirius.

Orion si povzdychol, „Ale to je tak chladné a vypočítavé. Vziať si niekoho, koho nemiluješ a dokonca aj takého pohlavia, ktoré ťa nepriťahuje. Ale myslím, že chápem, prečo to robia. Ak naša mágia slabne, našou prioritou je mať každou generáciou mocnejšie deti a hádam, že najúčinnejší spôsob, ako to dosiahnuť, je dohodnuté manželstvo.“

Sirius prikývol, „Áno, to je. Je to čistokrvná tradícia. Ale mne sa to nikdy nepáčilo a som rád, že som odmietol vyhovieť plánom mojej matky ohľadne manželstva. A preto ťa nebudem nútiť podrobiť sa tomu.“

Orion zamyslene povedal, „Nikdy predtým som nad manželstvom neuvažoval. Pravdu povediac, neviem, či sa chcem vôbec oženiť, je tam príliš veľa vecí, ktoré treba urobiť... ja ani neviem, či sa mi páčia dievčatá alebo chlapci,“ potom sa pozrel na svojho otca, „ale predpokladám, že by som mal mať dediča, aby sa zachovala Blackovská pokrvná línia, však?“

Sirius si opatrne povzdychol, „Nechcem, aby si bol prinútený mať deti, ale áno, bolo by to pre mňa dôležité. Rád by som vedel, že naša rodina pokračuje a rád by som sa stal starým otcom,“ povedal s úsmevom.

Orion sa takisto zasmial a prikývol, „Rozumiem. Nechcel by som byť posledným Blackom. Sme jednou z najstarších čistokrvných temných rodín a je dôležité v našej pokrvnej línii pokračovať. V porovnaní so svetlými rodinami je nás málo. A myslím si, že najlepšie je spojiť sa s čarodejníkom alebo čarodejnicou rovnako silnej pokrvnej línie. Takže tie rokovania a vyjednávania nechám na tebe. Aspoň mám Draca rád ako priateľa a viem, že by sme spolu dokázali vychádzať, keby sme spolu museli žiť.“

Sirius sa zamračil, „Chápem, že je to tvoj priateľ, ale na tvojom mieste by som sa mal na pozore pred Luciusovými zámermi. Je pravda, že Malfoyovská pokrvná línia je jednou z najstarších a spojenie s Blackovskou pokrvnou líniou by to ich líniu viac posilnilo a očistilo, ale Lucius je sám o sebe veľmi prefíkaný. Myslím, že to, o čo mu ide najviac je dostať do svojej pokrvnej línie parselčinu. To je dôvod, prečo si vybral teba.“

Orion povytiahol obočie a pokojne odpovedal, „To je jasné, keby som bol ním, spravím to isté. Nevidím dôvod na obavy. Mal by si vo vyjednávaniach pokračovať, ja ťa len žiadam, aby keď nadíde čas, oboznámiš ma s s kandidátmi a dovolíš mi si vybrať. Vezmem do úvahy aj tvoj názor, ale rád by som si vybral niekoho, o kom viem, že by sme boli priateľmi.“

Sirius súhlasne prikývol a povedal, „Veľmi dobre, budem pokračovať v rokovaniach s Narcissou, ak chceš. A pozriem sa aj na iné rodiny a nájdem tiež iných kandidátov. A buď si istý, že nikdy ťa nebudem nútiť vziať si niekoho, kto sa ti nepáči. Dostaneš možnosť si sám vybrať.“

Orion sa naňho usmial, ale potom sa znepokojene spýtal, „Myslíš, že o tom Dracovi povedali? Bolo by čudné, keby som s ním hovoril keď vie...“

Sirius sa zasmial, „Neboj sa, šteňa. Je to čudné, pretože na to nie si zvyknutý, ale nemyslím si, že by Draco namietal. Je si vedomý toho, že jeho matka už rokuje s viacerými rodinami. Ale netráp sa, pochybujem, že by mu o tom povedali. Rodičia o tom svojim deťom zvyčajne nehovoria, pretože rokovania môžu trvať mnoho rokov a veľa vecí sa môže zmeniť, takže je lepšie deti o tom neinformovať. Väčšinou im to povedia, až keď majú sedemnásť. V skutočnosti to, čo sa stalo s Parkinsonovcami je dosť veľké porušenie etikety a myslím, že Lucius tým nebol príliš potešený.“

Orion sa uškrnul a povedal, „Len mi sľúb, že nikdy nevezmeš do úvahy niekoho ako je Pansy, prosím.“

Sirius sa štekavo zasmial, „Platí.“

***

Bol začiatok mája, keď Orion konečne zistil, aké zviera sa skrýva v Tajomnej komnate. Dostal ďalší list od Draca, v ktorom mu víťazoslávne hovoril, že jeho otcovi sa podarilo Rokfortskú školskú radu presvedčiť o Dumbledorovej neschopnosti a Dumbledore tak bol vyhodený zo svojej pozície riaditeľa školy. Orion sa divil Luciusovej prefíkanosti, ale čoskoro mu to úplne vypadlo z mysle, keď sa začítal ďalej do listu a zistil, že Grangerová a ďalšie muklovské dievča tiež skamenelo. Čo v ňom však vzbudilo záujem bola Dracova poznámka, že dievča sa na seba dívala do zrkadla práve v tej chvíli, keď skamenela. Nie je pochýb, že sa snažila skrotiť tie svoje huňaté vlasy, ako posmešne napísal Draco. A potom Orionovi začalo vyť všetko jasné. Colin Creevey a jeho fotoaparát, Justin Finch - Fletchley a duch, Grangerová a zrkadielko... nikdy sa nepozerali priamo na to zviera! Stále to bol pohľad cez niečo a konečne pochopil, že v tom nie je zviera, ktoré dokáže nechať ľudí skamenieť, ale je tu len jedno zviera, ktorého pohľad dokáže zabíjať a tiež ľudí premeniť na kameň, keď sa do jeho očí pozrú len nepriamo. Toto stvorenie bol Bazilisk! Jeho radosť z vyriešenia tajomstva čoskoro zmizla a premenila sa na zmätok, keď sa dočítal, že Rubeus Hagrid – rokfortský správca lesov bol z týchto útokov obvinený. Draco vysvetľoval, že Fudge a niekoľkí Aurori ho vzali do väzby, že bude prevezený do Azkabanu, pretože Hagrid bol ten, kto pred päťdesiatimi rokmi otvoril Tajomnú komnatu. Predtým sa za jeho nevinu zaručil Dumbledore a Hagridovi zakázali používať prútik. Ale teraz nemali žiadne iné podozrenia, len nechceli riskovať a tak zadržali Hagrida s nádejou, že útoky sa zastavia. Draco sa vysmieval predstave, že by také veľké hovädo mohlo byť schopné otvoriť Tajomnú komnatu a Orion s ním súhlasil. Bol si takmer istý, že keď niekto pred päťdesiatimi rokmi otvoril Komnatu, musel to byť Tom a že ho pri tom Hagrid nejako prichytil. Nevedel, čo si o tom má myslieť. Bol rád, že Toma nechytili, ale aj smutný z toho, že nevinný človek trpel za to, čo nikdy neurobil. Tomovi o svojich zisteniach nič nepovedal. Aj tak pochyboval, že by ten k tomu niečo povedal.

29. mája sedel Orion na posteli a rozprával sa s Lezanderom. O svojich zisteniach už Lezanderovi aj Calypso povedal a rozhodli sa trpezlivo čakať na ďalšie správy. Nemohli urobiť nič viac len špekulovať o totožnosti skutočného páchateľa. Toho, ktorý má na svedomí tie útoky.

„Orion, aké kúzlo plánuješ predviesť na Tvorení temných kúzel? Všimol som si, že na tom donekonečna pracuješ, ale ešte si mi nič nepovedal,“ spýtal sa mrzuto Lezander.

Orion sa zasmial, „Vravel som ti, že to bude prekvapenie. Ešte som to nedokončil. Rovnice už mám hotové a pracujem na nájdení vhodnej inkantácie. Napodiv mi stále prídu na myseľ slová v parselčine, ale to by som použil len nerád, pretože nechcem, aby o tom učitelia vedeli. Hoci si myslím, že vzhľadom na kúzlo to dáva zmysel.“

Lezander pobavene odpovedal, „nebudeš to môcť skrývať veľmi dlho. Myslím si, že by si im to jednoducho mal povedať, učitelia by boli nadšení...“

Ale Orionovi sa nepodarilo vypočuť si Lezanderove posledné slová. Jeho jazva začala bolestivo pulzovať a cítil bodavú bolesť prechádzajúcu jeho lebkou. Cítil, ako mu myseľ začína unikať. Rýchlo chytil Lezandera za jeho odev a zašepkal, „Pre Merlina, je to tu zase... prosím nechoď odo mňa preč...“ Posledné, čo Orion uvidel, boli Lezanderove bledomodré oči zúfalo hľadiace do tých jeho.

Prebudil sa s plným vedomím a okamžite upadol do jasavých pocitov víťazstva. Počul, ako sa pozdĺž stien rozlieha chladný smiech. Videl, že je vo veľkej komnate zahalenej v tieňoch s vysokými stĺpmi v tvare hadov po stranách. Pozrel sa dolu na telo ležiace pri svojich nohách. Bolo to malé čierno odeté dievča s ohnivočervenými vlasmi. Orion v duchu zalapal po dychu. Bolo to to Weasleyovie dievča. Spoznal ju podľa spomienky, keď ju videl v kníhkupectve v Šikmej uličke. Čo tu robila? Cítil ako sa mu na tvári formuje úškľabok a štuchol do dievčiny nohou.

Zrazu počul hovoriť sám seba: „Vďaka, dievčatko. Tvoja úbohá existencia bude mať lepšie využitie keď si mŕtva, ako mala kedykoľvek predtým. Nemaj obavy, nikdy ťa tu nenájdu a určite budeš oplakávaná bez toho, aby ktokoľvek vedel, že si to bola práve ty, kto mi nevedomky dopomohol premeniť všetkých humusákov na kameň.“

Orion stuhol. To dievča bolo mŕtve! Prečo? Prečo sa to stalo? Chcelo sa mu kričať, ale udržal sa. Toto musel byť Voldemort a on potreboval svoje emócie udržať na uzde, aby sa ubránil prezradeniu.

Posunul sa dopredu a videl, že vedľa dievčieho tela ležala otvorená, malá čierna kniha. On však išiel ďalej až prišiel k obrovskej, starovekej soche, ktorej nohy pevne stály na hladkej podlahe. Natiahol krk, aby sa jej mohol pozrieť do tváre. Mala dlhé, úzke fúzy, ktoré padali až na čarodejníkove šaty a kamennú tvár zdobili divo vyzerajúce oči. Orion ho okamžite spoznal. Bol to Salazar Slizolin! Bol - teda Voldemort bol - v Tajomnej komnate!

„Najväčší z rokfortskej štvorice, odkry mi cestu,“ počul sám seba syčať v parselčine. Nohy sochy sa zo škrípaním oddelili a rovno pred ním sa objavil úzky, čierny prechod.

Rýchlo mykol rukou a bezprútikovou mágiou si vyčaroval plameň, ktorý sa mu vznášal tesne nad dlaňou. Nevedel, ako dlho šiel, ale nakoniec uzrel svetlo, ktoré značilo koniec chodby. Vykročil a zbadal, že vyšiel z malej jaskyne, z ktorej bol pekný výhľad na nejaké mestečko. To musí byť Rokville, pomyslel si omámene Orion. Začínal sa cítiť veľmi vyčerpane a jeho jazva opäť pulzovala. Keď sa slnko dotklo jeho kože, spokojne si povzdychol a zašepkal: „Konečne som späť, och, cítim, že ste tam. Čoskoro si vás nájdem a zlúčime sa. A budeme silnejší, ako kedykoľvek predtým!“ povedal s víťazoslávnym úsmevom.

Orion zmätene premýšľal, o kom hovorí. Kto tam je? Ako sa môže s niekým zlúčiť? Toto bola jeho posledná myšlienka, keď mu jazvou prešla ostrá bolesť a cítil, ako si ho priťahuje temnota, keď sa snažil potlačiť nutkanie kričať bolesťou.

„Orion! Orion! Prebuď sa prosím!“ začul v blízkosti svojho ucha zúfalý hlas. Orion otvoril oči a zbadal Lezandera, ktorý sa nad ním skláňal. Otvoril ústa a zacítil kovovú chuť krvi. Musel sa uhryznúť do jazyka, keď sám sebe bránil kričať od bolesti. Pokúsil sa vstať, ale čoskoro padol naspäť do postele s pocitom prichádzajúceho závratu. Mal problémy so zaostrením zraku a ešte stále mohol na čele cítiť pulzujúcu bolesť. Neodišla preč tak rýchlo, ako v prvom ročníku. Cítil sa veľmi vyčerpane a sotva sa dokázal pohnúť.

Lezander si ho pritiahol blízko k sebe a ticho sa spýtal, „Čo sa stalo? Čo si videl?“

„Je späť, je nažive,“ zašepkal Orion chrapľavým hlasom. Zrazu začal ticho vzlykať a triasť sa, „zabil dievča... už bola mŕtva. Pre Merlina, úbohé dievča...“

„Pššt, netráp sa. Všetko bude v poriadku, uvidíš,“ šepkal mu do ucha upokojujúco Lezander, zatiaľ čo ho hladkal po vlasoch a kolísal sa s jeho telom v náručí.

Orion sa otočil a s vypätím posledných síl zlostne schmatol Lezanderovu tvár. Pozrel sa mu do očí a úzkostlivo naňho zakričal, „NEMAL JU ZABIŤ! BOLA NEVINNÁ!“ Zbadal Lezanderov šokovaný výraz a unavene spustil ruky. Už viac nedokázal bojovať s vyčerpaním a ta sa ochotne ponoril do bezvedomia.

***

Nasledujúce ráno sa zobudil a sotva s ostatnými prehodil slovo. Lezander si ho ostražito premeriaval a všade chodil za ním. Cítil sa vinný za svoj výbuch. Nebola to Lezanderova chyba. Povzdychol si a po raňajkách Lezandera rýchlo odtiahol stranou.

„Lez, prepáč mi, že som na teba včera kričal. Nebola to tvoja chyba a ja som bol unavený -“ začal hovoriť Orion.

Lezander ho jemne chytil za ruku. „Ja viem, netráp sa,“ potom sa naňho neisto pozrel a slabým hlasom sa spýtal, „Chceš hovoriť o tom, čo sa stalo?“

Orion začal krútiť hlavou, ale potom sa zastavil. Toľko Lezanderovi dlhoval. Zaslúži si poznať pravdu, teda aspoň jej časť. Nebolo treba to už viac popierať. Voldemort bol späť a mal aj telo. Lezander by mal čo najskôr informovať svojich rodičov. Orion priestor okolo nich zabezpečil utišujúcimi kúzlami a povedal, „Temný pán je späť,“ videl, ako sa Lezanderove oči rozšírili a otváral ústa, aby niečo povedal, no Orion rýchlo pokračoval, „prosím, nepýtaj sa ma, ako to viem. Proste to viem. Má fyzické telo a myslím, že čoskoro začne zhromažďovať svojich stúpencov. Musíš o tom povedať svojmu otcovi. Musí byť pripravený,“ Lezander roztržito prikývol a Orion odišiel.

Zvyšok dňa Orion na hodinách sotva dával pozor. Musel myslieť na to, čo sa stalo. Stále nechápal, ako sa mohol Voldemort objaviť v strede Tajomnej komnaty a ako to Weasleyovie dievča zapadá do rovnice. Vždy keď si na ňu spomenul, mohol cítiť slzy vo svojich očiach. Nepoznal ju, ale vyzerala tak mlado a krehko ležiac na tej studenej kamennej podlahe v Komnate. A Voldemort bol voči jej smrti taký nemilosrdný. Ale nevidel, ako ju Voldemort zabil. Jej telo v skutočnosti vyzeralo neporušené. Ako zomrela? Voldemort nemal prútik, tak ju nemohol zabiť smrtiacou kliatbou. Čo vlastne povedal? Že bude viac užitočná mŕtva ako živá. Jej smrť zrejme pomohla Voldemortovi opäť povstať a získať telo, ale ako? Tiež hovoril, že mu pomáhala so skamenením ľudí. Posadla ju jeho duša rovnako ako Quirrella? Ale nie, nemohlo to tak byť. Dievča by ho potom predstavovalo aj fyzicky a keby ju posadol na dlhý čas, niekto by si to všimol. Orion sa zamračil. Voldemort povedal, že tam vonku niekoho cíti. Že sa zlúčia a stanú silnejšími ako predtým... Orionove oči sa pochopením rozšírili. Ale hneď na to zavrtel hlavou. Nie, nie je možné že hovoril o ňom. Bola tam len Voldemortova duša a muselo sa mu podariť to dievča dostať do vnútra. A nejako ju využiť aby získal telo. Rýchlo napísal list Siriusovi oznamujúc čo sa stalo. Nemal žiaden dôvod aby ďalej tajil jeho spojenie s Voldemortom. Jeho otec potreboval všetko vedieť. Preto mu vysvetlil všetko, čo zažil a napísal mu aj o svojich podozreniach. Vyzval Siriusa, aby bol pripravený a zvážil svoju úlohu vo vojne. Nadišiel ich čas, bolo nevyhnutné všetko naplánovať a od teraz postupovať veľmi opatrne.

Čoskoro dostal list od Draca, z ktorho zistil, že Dumbledore bol znova vymenovaný do funkcie riaditeľa Rokfortu, keďže Ginevra Weasleyová zmizla a ani učitelia, ktorí zúfalo prehľadali celý hrad, ju nenašli. Ale útoky sa zastavili a skamenené deti boli opäť oživené odvarom z Mandragor. Tiež písal, že z Rokfortu utiekol Gilderoy Lockhart. Vyzeralo to, že celý čas sa chválil tým, že by dievča dokázal nájsť a keď mu to dali učitelia na zodpovednosť, zbalil sa a odišiel. Orion len pretočil očami. Ten čarodejník bol jasný podvodník.

Od svojej vízie s Tomom nehovoril. Nevedel, či by sa dokázal ovládnuť a nekričal naňho. Z toho zážitku sa ešte stále cítil tak úzkostlivo a vedel, že by si sa pred Tomom neovládol. Ale čoskoro od neho bude chcieť nejaké odpovede.

***

Od jeho vízie prešiel týždeň, a ďalší týždeň mu ostával do záverečných skúšok. Konečne dokončil svoje kúzlo na Tvorenie temných kúzel a akurát si precvičoval svoje temné obranné kúzla na Duelantský turnaj, ktorý sa má konať po skúškach. Unavene padol na posteľ a rozhodol sa čeliť svojim démonom. Otvoril medailónik a opatrne pozrel na Toma.

Tom sa naňho usmial - mal dobrú náladu už odvtedy, čo mu Orion povedal, že niekto otvoril Tajomnú komnatu. Oriona to však ešte viac rozčuľovalo.

Orion k nemu obrátil svoje zelené, teraz momentálne chladné oči a ľadovým hlasom povedal, „Temný pán je späť.“

Tom povytiahol obočie a široko sa usmial, „Už? Zvolal už aj svojich Smťožrútov?“

Orion zavrtel hlavou a so zúženými očami povedal: „Vedel si, že to on otvoril Komnatu. Prečo si mi to nepovedal?“

Tom ho ľahostajne pozoroval a odpovedal, „Nechcel som ťa do toho zaťahovať. Zdalo sa, že všetko ide hladko a nebol žiaden dôvod na to, aby si o tom vedel.“

Orionove oči sa rozhoreli hnevom a vykríkol, „HLADKO? ZABIL MALÉ DIEVČA! TO NIE JE VEC, KTORÁ BY MALA ÍSŤ HLADKO! VEDEL SI O TOM? VEDEL SI, ŽE BY ZABIL DIEŤA LEN ABY ZÍSKAL SVOJE TELO?!“

Tomov pohľad stvrdol a opäť sa mu vysmieval, „To je presne to, prečo som ti to nepovedal. Dostal by si hysterický záchvat rovnako, ako si to predviedol teraz,“ zodvihol hlavu a povýšeneckým tónom pokračoval, „Áno, mal som podozrenie, že niečo také bude potrebné. Bolo to nutné, pre znovunadobudnutie tela. Nemal by si sa tým zaoberať.“

Orionovo telo sa otriasalo potlačovaným hnevom a zlostne zasyčal, „Mal by som sa tým zaoberať. Mohol nájsť iný spôsob! Musela tam byť aj iná cesta ako to dosiahnuť, nie obetovať pri tom nevinné jedenásťročné dievča!“ Videl, ako tom zodvihol obočie a cítil, ako mu po tvári začínajú tiecť horúce slzy hnevu a úzkosti. „Pri Morgane, choď do pekla, Tom,“ potom mu poklesli ramená a ticho zašepkal, „Bola nevinná.“

Tom odpovedal chladným tónom hlasu, „Temný pán urobil to, čo bolo treba. Nebola iná cesta. Ty a temné rodiny ste ho chceli späť, aby viedol vašu revolúciu, tak, tu ho máte. Dievča mohlo aj tak zomrieť počas vojny. Teraz bola jej smrť našej veci aspoň užitočná.“

Orion smutne pokrútil hlavou a tichým, unaveným hlasom povedal, „To nie je žiadne ospravedlnenie,“ potom sa hystericky zasmial, „preboha, bude to vždy takto? Voldemort zabíjajúci každého, koho len bude chcieť a my ostatní budeme podriadene prikyvovať hlavou a hovoriť, že je to všetko pre naše dobro a Temný pán to vie najlepšie? A samozrejme nepýtať sa na tie jeho šialenstvá.“

Tom sa naňho oboril, „On nie je šialený! Jemu len v ničom nebránia emócie, na rozdiel od teba! Si slabý,“ odfrkol si, „nikdy sa nestaneš veľkým, keď sa budeš krčiť pri pomyslení na spôsobenie bolesti ostatným, keď sa budeš brzdiť tým, že tvoje správanie môže niekomu spôsobiť smrť. Byť veľkým niečo stojí. Pokiaľ nie si pripravený robiť to, čo je potrebné, mal by si prestať klamať sám seba a prijať, že nikdy nebudeš schopný vo vojne prispieť. Radšej budeš zavadzať, ako by si pomáhal ostatným temným čarodejníkom, ktorý sú pre svoje práva ochotní bojovať všetkými spôsobmi.“

Orion sebou trhol, akoby dostal facku. A potom povedal roztraseným hlasom, „Nechcem byť prekážkou. Potrebujem pomáhať. Viem, že dokážem pomôcť. Ale ja – ja by som nikdy nedokázal zabiť dieťa, Tom!“ povedal zúfalo.

Tom si ticho povzdychol a pozrel do Orionových zelených očí. V tých smaragdových guliach mohol vidieť takú hĺbku emócií, aké sú potrebné na zdôvodnenie všetkého a veriť, že to bolo urobené pre dobro temných čarodejníkov. Chlapcove oči boli vždy také otvorené, ako okno do jeho duše. Teraz boli nádherné svojou bolesťou a utrpením. Ticho povedal, „Možno nebudeš musieť zabíjať deti, ak to nebude potrebné. Ale nesúď a neodsudzuj iných za to, že majú iný druh priorít. Prioritou Temného pána bolo vrátiť sa späť a on urobil to, čo bolo nevyhnutné na jej realizáciu. Tebe sa možno tieto metódy nepáčia, ale vtedy to bola jediná možnosť. On nepotrebuje svoje činy ospravedlňovať ani sebe, ani tebe, ani nikomu inému.“

Orion stroho prikývol. Nechcel bojovať s Tomom tak veľmi, ako chcel medailónik zavrieť a nikdy viac s ním nehovoriť, ale potreboval všetky Tomove rady a informácie, ktoré by mu mohol poskytnúť, hlavne teraz, keď sa Temný pán vrátil. Tak prehltol svoje nahnevané odseknutie a do svojich slov vložil toľko chladu, koľko len bol schopný: „Veľmi dobre. Už nikdy v budúcnosti sa s tebou nebudem baviť o smrti toho dievčaťa. Máme na to odlišné názory, ale rozumiem ti. No je tu niečo, čomu nerozumiem,“ prebodol Toma pohľadom a povedal, „Temný pán povedal, že tam niekoho cíti a že sa zlúčia, aby boli silnejší než predtým. Koho tým myslel?“

Tom vytreštil oči ale potom ich rýchlo podozrievavo zúžil a zavrčal, „Ako to vieš? Ako môžeš vedieť, čo Temný pán povedal?“

Orion sa naňho pomstychtivo uškrnul, „Všetci máme svoje tajomstvá, Tom. Ty ku mne určite nie si úprimný vždy, keď ti to vyhovuje a tak to môžeš očakávať aj odo mňa. Nemienim ti odhaliť svoje zdroje.“

Tom sa uškrnul a arogantne povedal, „Nevieš nič, len sa snažíš uloviť nejaké informácie.“

Orion len povytiahol obočie a ironicky poznamenal, „No, nikdy sa nedozvieš, koľko toho viem, ale buď si istý, že je to viac, než čo by si len podozrieval. Slová, ktoré použil sú veľmi zvláštne, však? Zlúčiť... Zaujímalo by ma, čo to môže znamenať. Čarodejníci sa nezlučujú, takže sa zdá, že hovoril o niečom viac v duchovnej rovine...“ povedal škeriaci sa Orion. Bola to absurdná teória a on ani len netušil, čo to znamená, ale bola to jediná vec, pomocou ktorej by mohol sledovať Tomove reakcie a objasniť, ako ďaleko bol od pravdy. Bol prekvapený, keď videl, ako rýchlo Tom zbledol. Pri Mordredovi, bola to pravda! Chcel Voldemort s niekým zlúčiť svoju dušu? Dá sa to vôbec urobiť? Ale s kým? Voldemort by nikoho nepovažoval za dostatočne dobrého, aby sa s ním spojil. Jediné možné vysvetlenie je, že to urobil ešte pred svojim pádom. A vtedy ho napadla myšlienka. Úplne zvrátená. Voldemort sa spojil so sebou samým! Hovoril v množnom čísle, povedal, že budú silnejší, ako kedykoľvek predtým. Jediný, kto by vyhovoval Voldemortovým štandardom bol on sám. Orion sa zamračil. Ale on si bol taký istý, že Voldemortova duša, ktorá posadla Quirrella bola tá istá, ktorá posadla do Weasleyovie dievča. Teraz to však vyzeralo, že sa zmýlil. Keby aspoň zazrel samého seba keď bol vo Voldemortovej mysli mohol sa konečne dozvedieť niečo viac o tom, čo sa stalo. Voldemort z Tajomnej komnaty nebol ten, ktorý sa v súčasnosti niekde skrýval vo svojej duševnej podobe. Takže tam boli dve Voldemortove duše. A jednej z nich sa úspešne podarilo získať telo a nájde ďalšiu, aby sa s ňou zlúčil. Orion pokrútil hlavou. Nemohol to pochopiť. Ako je to vôbec možné? Dve nezávisle existujúce duše toho istého čarodejníka? Podarilo sa mu svoju dušu skopírovať? Orion bol úplne bezradný. O mágii duše nevedel nič. Dúfal, že sa o tom niečo naučí, keď ho niekedy prijmú na hodiny Nekromancie. Ale na odpovede nemohol čakať tak dlho. Povzdychol si. Zdalo sa, že to preňho ostane záhadou. Mal by byť trpezlivý. Dôležitým faktom bolo, že Voldemort sa vrátil veľmi skoro.

Tom sa uškrnul, „Ty vždy prídeš s úplne prehnanými teóriami, Orion. Zaujímalo by ma, odkiaľ sa tie tvoje nápady berú.“

Orion naňho vrhol nepríjemný úsmev, „Ach, ale väčšinou mám pravdu, však? A verím, že ani v tomto prípade sa nemýlim,“ Orion sa na chvíľu odmlčal a naširoko usmial, „Temný pán mal buď dve duše, alebo to bola tá istá duša rozdelená na dve časti?“ Odvážil sa hádať.

Z Tomových očí boli už len štrbiny a na Oriona sa len oboril, „Nepokúšaj sa o ňom niečo zisťovať. Tvoja teória je úplne smiešna a ničím neopodstatnená. Nevieš, o čom hovoríš chlapče!“

Orion sa zasmial prázdnym smiechom, „Trúfam si tvrdiť, že tvoja reakcia len potvrdzuje moje divoké teórie,“ potom však zvážnel, „Čoho sa bojíš, Tom? Máš strach, že všetkým svojim priateľom prezradím Voldemortovo malé tajomstvo? Že ja som odhalil tajomstvo jeho nesmrteľnosti? Neboj sa, nikomu to nepoviem. Teraz, keď poznám pravdu, keď som si istý, že svoju dušu rozdelil na dve časti a že má v pláne znova ich spojiť, nemám už záujem sa tým ďalej zaoberať. Nezaujíma ma, čo so sebou urobil, aby to dosiahol,“ čo je samozrejme totálna lož, pomyslel si pobavene Orion, „Ide mi len o to vedieť, čo sa bude diať. A budem potrebovať tvoju pomoc,“ povedal s pohľadom upretým na Toma.

Tom sa upokojil a nonšalantne odpovedal, „Iba špekuluješ. Pre svoje absurdné teórie nemáš žiaden dôkaz,“ Orion len odmietavo mávol rukou a Tom sa naňho chvíľu mlčky díval, než pokračoval, „Na čo budeš potrebovať moju pomoc?“

Orion povytiahol obočie, „Poznáš moje ambície, Tom. Temný pán čoskoro zvolá svojich Smrťožrútov a môj otec sa stane nasledovníkom. Chcem byť schopný ochrániť pred Temným pánom svojho otca a seba, pričom mu ponúknem pomoc. Chcel by som mal mať vo vojne nejaké slovo. Už som ti povedal, že sa mu nebudem klaňať a nedovolím mu ublížiť tým, ktorých milujem. Ale ponúknem mu svoju oddanosť. Chcem, aby si mi poradil, sa k nemu mám správať, keď to chcem dosiahnuť.“

Tom si odfrkol, „Nikdy ťa nebude považovať za seberovného. To, čo žiadaš je nemožné.“

Orion arogantne odpovedal, „Aj teraz, keď poznám jeho malé tajomstvo?“

Tom naňho vrhol spaľujúci pohľad, „Nikdy mu to nemôžeš povedať! Na mieste by ťa zabil, ak by mal hoci len najmenšie podozrenie, že toho toľko vieš!“

Orion sa zamračil. Boli to obavy, čo začul v Tomovom hlase? Obával sa o jeho bezpečnosť? Orion ho rýchlo upokojoval, „Neplánoval som mu čokoľvek povedať. Len som chcel, aby si vedel, že nie je jediný, kto má nejaké karty do hry, ktorú budeme hrať. Môže byť skúsenejší a neľútostnejší ako ja, ale ja tiež nie som bezbranný. Mám veľa informácií a s tvojimi radami sa budem schopný okolo neho opatrne pohybovať. A okrem toho, môžeš pravdivo poprieť, že nie som dosť silný?“

Tom zaváhal a potom pravdivo odpovedal, „Vieš, že na svoj vek si veľmi mocný a ak budeš pokračovať vo svojom vzdelávaní a cvičení, myslím, že raz sa staneš veľmi silným, temným čarodejníkom. Možno raz, keď budeš starší, sa môžeš stať rovnako silným, ako je on, ale chýba ti jeho chladnokrvnosť. Príliš ľahko sa necháš ovplyvniť emóciami a nemyslím si, že ťa vezme vážne keď zbadá, že si ešte len chlapec. Možno uvidí tvoj potenciál, ktorý v sebe máš ak mu ukážeš svoje schopnosti a bude zaujatý tvojou parselčinou, ale ani na sekundu nepomysli, že s tebou bude jednať inak ako s ostatnými. A ty sa musíš naučiť držať jazyk za zubami, ak sa niekedy dostaneš do jeho prítomnosti! U svojich nasledovníkov netoleruje žiadnu neúctu a negatívne postoje!“

Orion prikývol. Ach, drahý Tom nepoznal ani polovicu jeho schopností. Nikdy mu neukázal všetky bezprútikové temné kliatby, ktoré mohol pokojne vykonávať a každým dňom sa stával silnejším. Prestal sa znepokojovať nárastom moci, ktorá k nemu prišla vždy, ak použil smrtiacu kliatbu a naučil sa lepšie ju prijať a kontrolovať. Už mohol ovládať svoje magické jadro a vložiť do kúzel priamo svoju vnútornú mágiu, vďaka čomu boli takéto kúzla oveľa silnejšie, ako u ostatných čarodejníkov, ktorých videl ich použiť. Ak si Tom už teraz myslel, že je silný, potom si bol istý, že by sa mohol porovnávať s Voldemortom, keby využil všetky svoje magické schopnosti. Ešte dokonca ani neobjavil ich koniec. Ale jedna vec bola pravda, nebol nemilosrdný alebo dosť krutý na to, aby sa mu mohol postaviť. Ale rozhodol sa, že pokiaľ ešte môže byť sám sebou medi priateľmi a blízkymi, mohol by sa naučiť byť nemilosrdným s ostatnými, najmä s Voldemortom. Ak on a jeho Smrťožrúti rešpektujú len krutých a zlých temných čarodejníkov, stane sa takým aj on bez toho, aby stratil svoje skutočné ja. A naučiť sa držať jazyk za zubami, no, tušil, že by to mal urobiť najskôr. Ale nestal by sa len jeho bezduchým nasledovníkom a neprestal by si Voldemorta znepriateľovať, keby niekedy urobil niečo, čo by ublížilo buď jemu alebo jeho blízkym.

***

Skúškový týždeň konečne skončil. Orion vo všetkých testoch exceloval a pani Galathea bola najskôr prekvapená, ale potom sa potešila, keď Orion predstavil svoje kúzlo. Nakoniec sa rozhodol použiť parselčinu. Teraz, keď začala vojna, nebol žiaden dôvod na to, aby svoje schopnosti skrýval a začali sa šíriť zvesti, že sa to nepochybne dostane do uší Voldemortovi a to hralo v jeho prospech. Nechal Voldemorta, aby sa o ňom dozvedel v predstihu, aby sa oňho začal zaujímať. Vytvoril kúzlo, ktoré vyčarovalo veľkého Baziliska počúvajúceho príkazy len toho, kto ho vyvolal a nemal protikúzlo, pretože kúzlo, ktoré by mohlo hada odčarovať by muselo byť povedané v parselčine. Jeho nápad prišiel samozrejme z objavenia príšery žijúcej v Tajomnej komnate a to kúzlo bolo ohromne užitočné. Baziliska vyčaroval so zavretými očami a prikázal mu zaútočiť na jednu zo školských lavíc, ktorá sa v jeho čeľustiach rozlomila na polovicu. Miloval výraz tvári jeho priateľov a profesorky. Zo začiatku boli znepokojení, ale čoskoro stvoreniu volali na slávu. Temní čarodejníci jednoducho milovali silné bytosti, o to viac veľkolepého Baziliska, Kráľa hadov.

Orion sám kráčal z Veľkej siene rovno do knižnice, keď zbadal, že sa k nemu blíži riaditeľ Karkarov. Mierne sa zamračil. Riaditeľ sa zvyčajne nestýkal so študentmi osobne a v poslednej dobe pravidelne chýbal na večeri. Trpezlivo čakal, kým k nemu čarodejník dôjde. Karkarov sa zastavil rovno pred ním a prezeral si ho svojimi skúmavými čiernymi očami.

„Pán Black,“ prehovoril Karkarov silným slovanským prízvukom, „rád by som s vami prebral jednu veľmi vážnu vec. Mohli by ste ma nasledovať do mojej kancelárie, kde sa môžeme v pokoji pozhovárať?“

Orion prikývol a mlčky kráčal vedľa Karkarova. O čom to celé bolo? Mal nejaké problémy, pretože jeho Bazilisk zničil školský majetok? Určite nie. Nebolo to také zlé, aby sa to nedalo opraviť jedným dobre miereným Reparom.

Dorazili ku Karkarovovej kancelárii, ktorá sa nachádzala v jednej z najvyšších školských veží a vošli dovnútra. Orion videl, že je to veľká okrúhla miestnosť plná temných objektov a jednu stranu tvorila obrovská knižnica. Čo ho prinútilo zamračiť sa, bolo niekoľko kufrov plných rôznych vecí a jeho stôl a niektoré police boli prázdne. Karkarov sa balil!

Odrazu sa k nemu Karkarov otočil čelom a povedal, „Počul som o vás veľa vecí, pán Black, a tieto dva roky som pozorne sledoval vaše pokroky, a všetko mi to len potvrdilo,“ na chvíľu sa odmlčal a potom opatrne povedal, „prial som si, aby som mal viac času. Myslel som si, že tu budem, aby som mohol sledovať váš vývoj a pomáhať vám. Ale dlhšie už ostať nemôžem.“ Slabo sa zachvel a zodvihol ľavý rukáv svojej košele. Ukázal Orionovi svoju ruku a Orion zalapal po dychu, keď uvidel tmavé Temné znamenie vyryté do jeho kože. Karkarov povedal: „Počas tohto roka sa stávalo čím ďalej tým viac jasnejšie a už to dlhšie nemôžem ignorovať. Myslím, že viete rovnako dobre ako ja, čo to znamená,“ Orion mlčky prikývol. Karkarov siahol do vrecka svojho odevu a vytiahol odtiaľ tenký strieborný náhrdelník s príveskom v tvare trojuholníka. Pretiahol ho Orionovi cez hlavu a umiestnil na krk. Potom naliehavo zašepkal: „Noste ho za každých okolností stále so sebou. Keď príde čas, prenášadlo sa aktivuje.“

Orion sa ho zmätene spýtal, „Kam ma to vezme? A kedy sa to stane?“

Karkarov rýchlo odpovedal, „Aktivuje sa, keď príde ten správny čas. Pošle vás to k niekomu, kto vám môže poskytnúť viac informácií. Nemôžem vám povedať nič viac.“

Karkarov ho prudko chytil za ramená a bolestivo mu ich zovrel. Zúfalo pozeral Orionovi do očí, „Viem, kým ste, kým ste predurčený stať sa. Musíte uspieť, ste naša posledná nádej. Ak to nedokážete, nedokáže to nikto a všetko bude stratené.“

Orion sa nechápavo zamračil a Karkarov ho pustil, potom sa k nemu otočil chrbtom a zamkol plné kufre. Kúzlom ich poslal niekam preč a vzal si kabát, ktorý si hneď aj obliekol. Znova sa otočil tvárou k Orionovi a smutne povedal, „Prial som si mať viac času. Pred pár desiatkami rokov som dal sľub, ktorý vám pomôže, ale už nie je nič viac, čo by som pre vás mohol urobiť, okrem toho, že vám poviem, že to, čo vám Majster Helheim povedal o relikviách smrti, nie je legenda. Relikvie sú skutočné, sú vaše. Nájdite ich.“

Karkarov pristúpil bližšie, chytil Oriona za bradu a prinútil ho tak pozrieť sa mu do jeho čiernych očí, „Nebojte sa svojich síl, prijmite ich. Nikdy vám neublížia.“

S týmito poslednými slovami sa Karkarov otočil a schmatol kameň, ktorý bol jediným predmetom ležiacim na stole. Riaditeľ zmizol s puknutím, keď sa prenášadlo aktivovalo a Orion oslnene stál sám uprostred opustenej kancelárie.

Orion chytil náhrdelník, ktorý mu dal Karkarov a pozrel sa na prívesok. Grindelwaldov znak. Prívesok bol rovnaký symbol, aký videl na školskom múre. Symbol Relikvií smrti.

12.12.2011 19:47:49
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one