Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
V dnešnej kapitole Temný pán po prvý krát od svojho návratu zvolá svojich Smrťožrútov a Orion sa ho zúčastní vďaka svojmu spojeniu s nim. Ako sa bude Voldemort správať ku svojim verným? A čo povie Snapeovi? V tejto kapitole bude toho o Severusovi dosť :) Tiež Orion zistí nejaké dôležité veci, aké, to sa už dočítate sami.

Pôvodne som chcela preložiť kapitolu k poviedke VTZNG, ale celých 26 hodín dom nebola doma, takže na preklad nebol čas. Viete, u nás doma sa teraz hral taký futbalový turnaj (Laborecká 24), ktorý sa hral 24 hodín v kuse. No a tak som tam strávila celý jeden deň povzbudzovaním ´svojho´ týmu :) Skončili sme druhý, aj to sme mali len o jeden bod menej, ako víťazi... nevadí, o rok už určite vyhráme :)

Ale dosť už o tom, to len tak na okraj :) Kapitolu venujem komentujúcim minulej kapitoly (5nevim5, Nade, Rankl, Lily, X) a aj všetkým ostatným, ktorým sa poviedka páči.

Ešte čo sa týka toho Orionovho animágovského mena, buď ostane pomenovaný Blackwing ako v anglickom originále, alebo to bude Čiernolet/Černolet ako navrhla jedna moja kamarátka (SeleneBlack). uvidíme :)

Prajem vám pri čítaní mnoho zábavy, dúfam, že kapitola sa vám bude páčiť. Ešte jedno upozornenie: NEBETOVANÁ KAPITOLA


Weronika

P.S.: Dúfam, že prázdninujete parádne a aj Vianoce ste oslávili tak, ako sa patrí. Snáď Vám ešte zaželám veľa zábavy pri prípadnom oslavovaní dnešného Štefana. :) Užite si to, Štefanské zábavy sú vždy tie najlepšie

Kapitola 14 - Temný pán sa vracia

Orion a ostatné Hydry sedeli na prvej hodine Ľudskej transformácie. Bol to predmet, ktorý mali teraz namiesto Rituálov krvi a tiež stále pokračovali v predmete Tvorenie temných kúzel. Liečiteľstvo a Astronómia boli pridané medzi ich základné predmety a Oriona by zaujímalo, ako si niekto môže myslieť, že si nájdu čas na učenie sa na všetky predmety. On mal ešte k tomu súkromné hodiny s Majstrom Selvansom. Pochyboval, že si tento školský rok nájde čas na spánok a jedlo.

„Vitajte na hodine Ľudskej transformácie,“ začal s príhovorom starý čarodejník s bielou bradou, „som Majster Isidore Golmim. Na týchto hodinách sa budeme stretávať budúce dva roky a niečo, čo ste sa naučili na Rituáloch krvi budú pre užitočné aj na týchto hodinách. Na rituáloch ste sa naučili, ako upraviť svoje telo pomocou krvi zvieraťa, ktorého vlastnosti by ste chceli mať. Na týchto hodinách sa dozviete, ako to zvládnuť bez využitia rituálov či krvi.  Samozrejme, môžeme použiť kúzla, ak chceme na istý čas transformovať časť svojho tela na časť tela zvieraťa či čarovného tvora. Obvykle bývajú účinky týchto kúzel kratšie ako pri použití rituálu, ale výhodaje v tom, že kúzlo môže byť použité kedykoľvek bez toho, aby bolo potrebné zohnať krv. Tiež je to rýchlejšie, pretože nemusíte prechádzať žiadnym rituálom.“

Na chvíľu sa odmlčal a pokračoval, „Predstavte si situáciu, v ktorej potrebujete dýchať pod vodou; je tu kúzlo, ktoré vám  umožní dočasne mať žiabre. Predstavte si, že potrebujete utiecť od súpera; môžete použiť kúzlo, ktoré premení dolnú časť vášho tela na nohy rýchleho koňa. Môže tiež nastať situácia, v ktorej  budete potrebovať vidieť v úplnej tme; použijete kúzlo, ktoré premení vaše oči na oči sovy. Toto sú niektoré užitočné kúzla ľudských transformácií. Tieto kúzla sa používajú na premenu len častí vášho tela. Ak sa chcete kompletne premeniť na nejaké zviera, musíte sa naučiť, ako sa stať Animágom. Tí z vás, ktorí o to budú mať záujem, sa to začnú učiť vo štvrtom ročníku, takisto so mnou. Teraz, aby ste sa tie kúzla naučili, musíte si najprv predstaviť časť tela, ktorú chcete premeniť a vlastnosti zvieraťa, ktoré chcete napodobniť. Budete musieť dlho meditovať a nakoniec sa vám podarí transformovať časť tela, ktorú si želáte. Až po množstve precvičovania budete schopný vysloviť kúzlo a okamžite zmeniť svoje telo. Teraz si otvorte knihy na strane...“

Orion a jeho priatelia opustili triedu a zamierili do Veľkej siene na večeru. Orion pozoroval ostatných študentov a okamžite si všimol, že študenti sú viac vzrušení ako zvyčajne. Tvorili mnoho malých skupiniek, ktoré si medzi sebou šepkali a vo vzduchu cítil istú energiu; akoby všetci netrpezlivo čakali, že sa niečo stane. Pochopil, čo sa deje. Mnohí z nich mali príbuzných alebo blízkych rodinnch priateľov Smrťožrútov, alebo neoznačených priaznivcov. Predpokladal, že medzi temnými čistokrvnými čarodejníkmi sa rozbehli chýry o Temnom znamení, ktoré opäť ožilo, a tieto deti o tom špekulovali a čakali na správy o návrate Temného pána. Otočil sa k svojim priateľov a všimol si, že lezander mal na tvári znepokojený výraz; Calypso sedela s istotou a novonájdemým odhodlaním vpísanými v očiach; Evander niečo bezstarostne táral; Viktor sedel s vážnym výrazom v tvári, ktorý bol preňho veľmi neobvyklý; a dokonca aj Kara vyzerala menej vysmiato ako zvyčajne. Orion si povzdychol; všetkých ich návrat Temného pána a prichádzajúca vojna ovplyvní. Dúfal len, že jeho priatelia a ich rodiny prežijú bez úhony. Vojna bude zlá a Orion sa nemohol ubrániť pocitu hrôzy, keď si pomyslel, že keby Temná strana nevyhrala, tak by stratil všetko, čo si zamiloval. Nedokázal si predstaviť svet bez zázrakov Čiernej mágie a čistoty jej kúzel; bez temných čistokrvných a ich starých zvykov, a jedinečnej kultúry; bez pocitu spolupatričkosti, ktorý ho vždy obklopoval, keď bol medzi nimi.

Lezander sa naklonil bližšie k Orionovi a zašepkal, „Otec ti ďakuje za varovanie o návrate Temného pána. Rád by sa s tebou stretol a spoznal ťa.“

Orion sa k nemu prekvapene obrátil, „Tvoj otec ma chce spoznať? Pán upírov z klanu Zraven sa so mnou chce stretnúť?“ povedal neveriacky, no zároveň s úžasom.

Lezander sa srdečne zasmial, „Naozaj. Veľa som mu o tebe rozprával,“ povedal a intenzívne sa díval do Orionových očí.

Orion naliehavo zašepkal, „Nepovedal si mu o ... veď vieš ... víziách?“

Lezander zavrtel hlavou a vážne odpovedal, „Nikdy by som nesklamal tvoju dôveru.“

Orion sa naňho usmial, „Ďakujem. Kedy by sa so mnou chcel stretnúť?“

Lezander sa uškrnul, „Myslím, že niekedy na konci školského roka. Najlepšie by boli budúce letné prázdniny, pretože verím, že Vianoce budeš chcieť stráviť so svojím otcom.“

Orion prikývol, „Áno, ďakujem. Povedz otcovi, že som jeho žiadosťou poctený a rád ju prijmem.“

Lezander mu krátko stisol ruku a prikývol.

Calypso sa k nim otočila a spýtala sa, „O čom si to vy dvaja šepkáte?“

Lezander mávol rukou a povedal, „Och, ako vždy. Vojna, Temný pán, Smrťožrúti...“

Calypso sa k nim čoskoro nadšene otočila a povedala, „Áno, žijeme vo veľmi vzrušujúcich časoch. Byť svedkami návratu Temného pána je úplne úžasné. Nikdy som si nemyslela, že tie časy prídu tak skoro.“

Orion vydal neidentifikovateľný zvuk a Calypso sa k nemu zamračene otočila. Orion vysvetľoval, „Neviem, či by som ich nazval vzrušujúcimi. Myslím, že lepšie je slovo nebezpečné,“ povzdychol si, „chápem, že je to naša šanca na zmenu v náš prospech, ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že budeme veľmi trpieť. Vojna nie je žiadna sranda. Len som ostražitý, kto vie, čo to bude stáť.“

Calypso zavrtela hlavou a odhodlane povedala, „Nech to stojí čo chce, ak vyhráme vojnu a získame slobodu.“

Orion ticho odpovedal, „Áno, kedysi som takto myslel aj ja, ale potom ma napadlo, či by som bol schopný zaplatiť za víťazstvo vo vojne stratou svojich priateľov a otca. Dospel som k záveru, že by to nestálo za to. Niekedy by som mal radšej pokoj, hoci by to znamenalo zachovanie takejto spoločenskej situácie, než aby som riskoval tých, ktorých  milujem.“

Calypso ho zlostne schmatla za ruku, „Nemôžeš takto rozmýšľať, Orion. Všetci sme ochotní riskovať svoje životy, aby sme vytvorili lepšiu spoločnosť pre svoj druh. Nemôžeš myslieť takýmto porazeneckým spôsobom. Musíš byť silný.“

Orion prikývol a odpovedal, „Ja to chápem, ale bola by si ochotná riskovať svojho otca?“

Calypso zaváhala, ale potom rozhodne odpovedala, „Áno, bola by som. Chce bojovať za našu vec a ja to rešpektujem. Viem, že bude v život ohrozujúcich situáciách, viem, že možno budem aj ja,“ preglgla a pokračovala tichším hlasom, „viem, že ho vo vojne môžem stratiť, ale on bojuje za mňa a ja budem bojovať za neho. A obaja budeme bojovať za temných čarodejníkov. Som pripravená svoj život položiť za víťazstvo tejto vojny.“

Orion sa na ňu usmial a povedal, „Veľmi ťa za to obdivujem. Si silnejšia ako ja.“

Calypso pokrútila hlavou, „Nie, nie som. Poznám ťa, Orion. Viem, že budeš veľký čarodejník. Niekedy len priveľa premýšľaš,“ slabo sa zasmiala, „si ešte väčší idealista ako ja a viem, že si pripravený bojovať za svoje presvedčenie. Viem, že urobíš všetko, čo bude v tvojich silách, aby si pomohol nášmu druhu .“

Orion sa nad tým zamyslel. Áno, bol presvedčený, že revolúcia bola potrebná, chcel, aby temní čarodejníci porazili svetlo a bol ochotný za to položiť život, aby sa tak stalo. Ale nedokázal povedať, či je pripravený čeliť možnosti, že by mal jeho otec zomrieť, nie, keby si nebol istý, že Sirius je za ich svet ochotný položiť svoj život. Ale to, čo povedala Calypso bola pravda, nemohol mať také pesimistické myšlienky, keď sa boj ešte ani nezačal. Musel byť silný a naučiť sa niesť aj možné straty a utrpenie. Jemne jej stisol ruku a povedal, „Samozrejme, máš pravdu. Som ochotný dať svoj život za náš úspech a naučím sa byť silným a čeliť všetkému, čo môže prísť.“

Calypso sa naňho vrelo usmiala a tiež mu stisla ruku, „Nebudeš sám. Budeš mať mňa. Vždy budem bojovať po tvojom boku.“

Lezander položil svoju ruku na Calypsinu, ktorá ešte stále držala Oriona a dodal, „Aj mňa. Pomôžem ti akokoľvek budem môcť. Orion.“

Calypso povytiahla obočie a povedala, „Ale ty s upír. Myslela som, že vy sa so toho nezapájate.“

Lezander sa na ňu zamračil a zahundral, „To neznamená, že ho nemôžem chrániť.“

Calypsino obočie vystrelilo ešte vyššie, ale nekomentovala to. Len sa uprene dívala na Lezandera a Oriona s jemným zachmúrením.

Orion len tichým hlasom odpovedal, „Ďakujem vám, obom. Tiež vás vždy budem ochraňovať. Ste pre mňa takí dôležití, ako môj otec. Ste moja rodina.“


Túto noc Orion ležal na posteli a s úsmevom hladil Sylvanu, keď si pomyslel na Lezandera a Calypso. Neklamal im. Naozaj mu boli takí blízki ako Sirius. Oboch mal veľmi, veľmi rád a to, ako sa zaviazali, že mu budú pomáhať ho hrialo pri srdci. Lezanderova reakcia ho tiež prekvapila. Jeho bledomodré oči žiarili, keď hovoril, že bude Oriona chrániť, aj keď sa očakávalo, že upíri sa do záležitosti čarodejníkov nemiešajú. Premýšľal o priateľových ochranárskych pocitoch. Lezander ho vždy utešoval, keď mal víziu a bol jediný, pri kom Orion otvorene plakal. Cítil, že s Lezanderom mohol byť naozaj sám sebou, že mohol byť so svojimi emóciami otvorený bez toho, aby na ne myslel ako na slabosť. Lez bol úplne iný ako Tom. Tom tiež dokázal byť láskavý, ale len veľmi zriedka. Radšej Oriona konfrontoval a vždy sa nakoniec naštval, že je príliš citlivý. Ale Orion musel priznať, že mu pomohol, pretože z neho urobil silnejšieho. A uvedomil si, že Tomovi na ňom vlastne svojim spôsobom záležalo. Tom to nikdy nepovedal, ale zračilo sa to v jeho jemnom tóne hlasu a tiež v jeho ustaraných pohľadoch, ktoré mu niekedy venoval. Orion musel priznať, že Tom bol jedna veľká hádanka, ktorá ho ale aj tak úplne fascinovala. Bola veľmi zložitá a ťažko rozlúštiteľná. Tom opovrhoval tými, ktorí ukazovali príliš veľa emócií, lásku považoval za slabosť, namiesto sily, ale nebol taký bezcitný, ako si o sebe myslel. Záležalo mu na temných čistokrvných čarodejníkoch, záležalo mu na Orionovej bezpečnosti a úspechoch a tiež mu záležalo na budúcnosti čarodejníckeho sveta. Bol idealista – nemilosrdný, ale idealista. A Orion tiež musel priznať, že tiež mu hlboko záležalo na Tomovi. Čo bolo dosť divné, vzhľadom na to, že bol len portrét.

 

Z úvah ho vytrhla silná bolesť v čele. Snažil sa lapiť dych, ktorý pri tej bolesti strácal a pomyslel si, „Už nie, prosím...“ tesne predtým, než bol ponorený do tmy.

Bol v slabo osvetlenej miestnosti a sedel na veľkom tróne – ako kreslo postavené na vyvýšenom pódiu. Zrazu bol vzduch plný svištiacich plášťov, keď sa začali primiestňovať čarodejníci. Všetci mali kapucne a biele masky, ktoré čiastočne zakrývali ich tváre. Jeden po druhom sa pomaly posúvali dopredu a opatrne okolo neho utvorili polkruh. On tam len ticho stál a čakal na nich. Napočítal približne tridsať Smrťožrútov.

Jeden zo Smrťožrútov padol na kolená, priplazil sa k nemu a pobozkal mu lem plášťa, „Majstre ... môj Pane,“ zamrmlal.

Smrťožrúti za ním urobili to isté; každý z pred ním padol na kolená a pobozkal jeho šaty. Hneď po tom sa presunul späť na svoje miesto v tichom kruhu. Orionovi sa z toho ponižujúceho prejavu chcelo vracať.

V polkruhu nechali medzery, akoby čakali na viac ľudí. Pozrel sa okolo na tie zahalené tváre.

„Vitajte, Smrťožrúti,“ povedal ticho, „dvanásť rokov ... ubehlo dvanásť rokov od nášho posledného stretnutia... Napriek tomu ste však odpovedali na moju výzvu. Stále sme teda spojení Temným znamením. Alebo nie?“

Nikto sa neodvážil odpovedať.

„Cítim vinu,“ povedal, „vo vzduchu je cítiť zápach viny.“ Orion cítil, ako sa v ňom začína zdvíhať hnev.

Celý polkruh len zamrazilo.

„Vidím vás všetkých, živých a zdravých, s neporušenou mágiou – také rýchle primiestnenie! A pýtam sa sám seba, prečo táto skupina čarodejníkov nikdy neprišla na pomoc svojmu pánovi, ktorému prisahali večnú lojalitu?“

Nikto neprehovoril. Nikto sa ani nepohol.

„A sám som si aj odpovedal,“ zašepkal, „museli veriť, že som bol zničený, mysleli si, že som preč. Vkĺzli späť k mojim nepriateľom a hájili svoju nevinu a očarovanie ... a potom som sa opäť pýtal, ako mohli veriť, že sa nevrátim späť? Tí, ktorí vedeli o istých krokoch, ktoré som kedysi dávno podstúpil, aby som sa ochránil pred smrťou. Tí, ktorí videli dôkaz mojej nesmiernej moci v časoch, keď som bol mocnejší, než akýkoľvek iný žijúci čarodejník ... a odpovedal som si, možno verili, že existuje nejaká veľká sila, ktorá by mohla poraziť dokonca Lorda Voldemorta,“ povedal a pohľadom prebodol jedného Smrťožrúta s krivým nosom a dlhšími, mastnými čiernymi vlasmi, ktoré bolo vidno pod kapucňou. „možno dali svoju vernosť niekomu inému ... možno zástupcovi obyčajných ľudí, humusákov a muklov, Albusovi Dumbledorovi,“ Orion cítil, že jeho hnev ešte vzrástol, cítil potrebu potrestať tých, ktorí neverili že bol dosť silný na to, aby sa vrátil.

Pri zmienke Dumbledorovho mena sa členovia polkruhu pohli, niektorí dokonca niečo zamrmlali či krútili hlavami.

Ignoroval ich, „Sklamalo ma to ... musím priznať, že som sklamaný...“

Jeden z mužov sa náhle vrhol dopredu a narušil tak polkruh. Triasol sa od hlavy až po päty a zrútil sa Voldemortovi k nohám.

„Môj pane!“ vykríkol, „Majstre, odpustite mi! Odpustite nám všetkým!“

Začal sa smiať, ale v skutočnosti cítil chladnú zúrivosť. Zodvihol prútik, „Crucio!“

Smrťožrút sa zvíjal na zemi a vrieskal; Orion chcel zakričať, aby prestal mučiť svojho vlastného stúpenca, ale vedel, že musí ostať pokojný. Nemohol si dovoliť byť odhalený. Prehltol svoj výkrik a ďalej ticho sledoval, čo sa bude diať.

Sklonil prútik. Mučený Smrťožrút ležal na zemi a lapal po dychu.

„Vstaň, Wilkes,“ povedal mierne, „postav sa. Žiadaš odpustenie? Ja neodpúšťam. Ja nezabúdam. Dvanásť dlhých rokov ... predtým, než vám odpustím chcem, aby ste tých dvanásť rokov splatili.“

Pristúpil k čarodejníkovi po jeho pravici, „Lucius, môj prefíkaný priateľ,“ zašepkal a zastavil sa pred ním, „pomohol si mi znovu získať telo. Hoci by ma zaujímalo, či si naozaj vedel, čo je ten denník. Chcel si sa len jednoducho zbaviť dôkazov o svojej minulej vernosti? Alebo si vedel, že mi pomôže vrátiť sa?“

´Denník? Aký denník?´ premýšľal Orion znepokojene. Potom si spomenul na otvorenú čiernu knižku, ktorá ležala vedľa tela Weasleyovej dievčaťa. A spomenul si, ako jej dal Lucius u Flourisha a Blottsa do kotlíka dve knihy namiesto jednej. Takže tento denník pomohol Voldemortovej duši získať telo? Ale ako?

„Môj pane, tušil som, že denník by vám mohol pomôcť. Pamätám si, že keď ste mi ho dávali, povedali ste, že je to kľúč k vašej nesmrteľnosti. Dostalo sa mi tým veľkej cti a chcel som vám pomôcť vrátiť sa,“ rýchlo sa ozval Luciusov hlas spod kapucne.

„Áno, ale len vtedy, keď ti to vyhovovalo. Prečo si ho nepoužil skôr, keď si ma chcel naozaj späť?“ povedal ticho, ale Orion v ňom cítil intenzívny hnev. Dúfal, že Lucius nebude tiež potrestaný. Nevedel, či by to zniesol. Staršieho čarodejníka rešpektoval a myslel si, že pre nich - temných čarodejníkov - toho urobil veľa.

„Môj pane, pracoval som na ovplyvnení Ministerstva Mágie. Pripravoval som pôdu pre váš návrat–“ povedal Lucius.

On ho prerušil, „To sa ešte uvidí,“ na chvíľu sa odmlčal a tichým hlasom povedal, „tak potom si sa nezriekol starých spôsobov, hoci svetu ukazuješ svoju poctivú tvár. Verím, že si stále pripravený ujať sa vedenia operácií mučenia muklov.“

Orion cítil, ako mu pokleslo srdce. Mučenie muklov? Lucius? Nie, prečo by robili také kruté a zbytočné veci? Pre Merlina, nemali by to znova robiť! Orion náhle stuhol, keď cítil, ako sebou Voldemortova myseľ v duchu trhla. Cítil ho Voldemort? Snažil sa ostať úplne nehybne a vyčistil si myseľ od všetkých myšlienok.

Lucius ticho prikývol.

Potom sa opäť ozval on, „Možno si pracoval na získavaní vplyvu na Ministerstve, ale svoju energiu si mal do snahy vrátiť ma späť vložiť skôr. Sklamal si ma. No napriek tomu však nebudeš potrestaný... v budúcnosti očakávam vernejšie služby.“

„Samozrejme môj Pane, samozrejme... ďakujem, ste milostivý...“ odpovedal Lucius.

Posunul sa a opäť zastavil, dívajúc sa na prázdny priestor dostatočne veľký aj pre troch ľudí, ktorý oddeľoval Luciusa od ďalšieho čarodejníka.

„Tu mali stáť Lestrangeovci,“ povedal ticho, „ale sú uväznení v Azkabane. Boli verní. Radšej odišli do Azkabanu, ako by ma zapreli... ak sa vlámeme do Azkabanu, Lestrangeovci budú odmenení. Dementori sa k nám pripoja... sú našimi prirodzenými spojencami... znova sa spojíme s vyhostenými obrami... Všetci moji verní služobníci sa ku mne vrátia a vytvoria armádu bytostí, z ktorých budú mať všetci strach.“

Išiel ďalej. Niektorých Smrťožrútov len mlčky minul, ale pri ostatných sa zastavil a prehovoril k nim.

„A tu,“ povedal a postavil sa pred dve najväčšie zahalené postavy, „tu máme Crabbea... tentoraz to urobíš lepšie, však? Aj ty, Goyle?“

Neohrabane sa uklonili a tupo zamrmlali.

„Áno, Majstre...“

„Budeme lepší, Pane...“

„To isté platí aj pre vás, Nott, Travers,“ povedal ticho, keď míňal ďalšie dve osoby stojace vedľa Goyla.

„Môj pane, skláňam sa pred vami, som váš najvernejší-“ povedal Nott.

„To stačí,“ odsekol.

Potom pristúpil k najväčšej medzere zo všetkých a len tam tak stál a prehliadal si to miesto, keď premýšľal o ľuďoch, ktorým tie miesta patrili.

„A tu nám chýbajú šiesti Smrťožrúti... traja zomreli v mojich službách. Jeden, príliš zbabelý na to, aby sa vrátil... za to zaplatí. Jeden, o ktorom verím, že ma opustil navždy... ten bude samozrejme zabitý... a jeden ktorý vždy prejavoval veľkú lojalitu a stále je zatvorený v Azkabane,“ povedal.

Orion sa v duchu zamračil. Koho tým myslel? Mohol predpokladať, že ten príliš zbabelý je Peter Pettigrew a srdce mu zovrelo, keď si uvedomil, že ten, o ktorom si Voldemort myslí že ho opustil a preto ho chce zabiť, je Igor Karkarov. Ale kto bol ten obzvlášť verný a stále zatvorený v Azkabane?

Otočil sa k poslednému Smrťožrútovi, „Á, a tu máme nášho špióna,“ povedal s chladným úsmevom, „Hoci by ma zaujímalo, pre koho vlastne špehuješ. Musím priznať, že som bol celkom prekvapený, keď som sa dozvedel, že na súde sa za teba Dumbledore zaručil. Povedal, že celý čas si bol jeho špiónom. A tiež si preňho pracoval ako profesor elixírov. Opäť ťa presvedčil, aby si preňho špehoval? Je to dôvod, pre ktorý si sa teraz ku mne vrátil, Severus?“

Orion mentálne zalapal po dychu. Severus Snape. Dumbledore ho tu musel naozaj poslať, presne tak, ako predpokladal Voldemort.

„Môj pane, moja vernosť patrí vám. S Dumbledorom som ostal len preto, aby som o ňom nazbieral informácie, ktoré by som vám mohol poskytnúť po vašom návrate. Bol som si istý, že-“ začal hovoriť Snape.

Pocítil obrovský hnev a zodvihol prútik, „Crucio!“

Orion mohol dokonca cítiť intenzitu temnej mágie, ktorú Voldemort použil, aby bolo kúzlo silnejšie než obvykle. Bol užasnutý jeho mocou, dokázal cítiť Voldemortovu vnútornú mágiu ako sa v ňom premiešava a napĺňa ho. Orion si ten pocit nedobrovoľne užíval. Bolo to také silné, také žiadúce. Cítil to všade okolo seba a podľahol tým príjemným pocitom.Bolo to rovnaké, ako keď vtedy použil smrtiacu kliatbu. Rovnaká intenzita, rovnaký pocit.

Snapeovo telo sa na zemi zvíjalo v prudkých kŕčoch. Zdalo sa, že sa snaží potláčať výkrik, ale po niekoľkých minútach sa zlomil a vypustil hrozný mučivý výkrik, o ktorom si bol Orion istý, že ho bude v spánku prenasledovať ešte niekoľko nocí. To vrátilo jeho myseľ späť k uvedomovaniu si toho, čo sa deje a zistil, že už viac nechce vidieť. Chcel  utiecť preč z tohto strašného miesta.

Zastavil kliatbu, ale hneď na to zvolal, „Ligilimens!“

A Orion bol ponorený do Snapeovej mysle spolu s Voldemortom. Mohol vidieť mnoho zábleskov rôznych spomienok, ale bolo veľmi ťažké nejaké rozoznať... záblesk mladého Snapea sediaceho v knižnici ako vrhá túžobné pohľady na krásnu červenovlásku... ďalší záblesk; Snape ako chlapec v objatí plačúcej čiernovlasej ženy, keď k nim kráčal hrozivý muž s opaskom v ruke... Snape bozkávajúci Voldemortov plášť, „Môj Pane, počul som proroctvo-“... Snape varí Veritaserum a plánuje ho použiť na Dumbledorea, bez toho, aby bol odhalený... Snape špehuje Dumbledora a túžobne myslí na pánov návrat... Potom sa to náhle zastavilo a Orion cítil, že bol vytiahnutý zo Snapeovej mysle.

Orion nedokázal pochopiť úplne všetko z toho, čo videl. Bude o tom musieť neskôr popremýšľať. Teraz ale musel dávať pozor, čo sa ešte bude diať.

„Možnože hovoríš pravdu. Ale povedz mi, vie Dumbledore o mojom návrate? Zhromaždil už Fénixov rád?“ ticho sa spýtal.

Snape sa roztrasene zdvihol zo zeme a pokrútil hlavou, „Nie, môj Pane, nemá nijaké podozrenie.“

„Urobíš dobre, ak ma už nikdy nezradíš, Severus. Moja trpezlivosť s tebou nie je nekonečná. Hovoril si, že si od toho starca získal nejaké informácie, kvôli tebe dúfam, že si mi povedal pravdu. Na ďalšom stretnutí očakávam úplnú správu. Obnovíš svoju špionáž a prinesieš mi všetky informácie, ktoré môžeš získať, o členoch Fénixovho rádu, hoci sa ešte nespojili. Chcem vedieť, čo robili v uplynulých rokoch.“

Snape sa znova uklonil a povedal, „Samozrejme, môj Pane. Som vám k službám.“

Zasyčal, „Áno, tak na to nezabudni, Severus.“

Potom bolo ticho. Smrťožrúti boli úplne nehybní a upierali naňho lesknúce oči. Potom niekto prehovoril.

„Pane, túžime sa dozvedieť ... prosíme, aby ste nám povedali ... čo sa stalo tú Halloweensku noc, keď sme utrpeli vašu predčasnú stratu,“ povedal Lucius úctivo.

Teraz Orion pozorne počúval. Áno, sám bol na to zvedavý.

Lenivo prešiel ku svojmu trónu, takže sa naňho upierali oči celého polkruhu.

„Samozrejme viete, že môj pád zapríčinil Harry Potter,“ povedal, „všetci viete, že tú noc som stratil svoju moc aj telo, keď som ho zabíjal. Jeho matka zomrela pri pokuse zachrániť ho a nevedome mu tak poskytla ochranu, s ktorou som, priznám sa, nerátal ... nedokázal som ho zabiť. Prepočítal som sa, priatelia, priznávam. Moja kliatba bola odklonená obetou tej hlúpej ženy a obrátila sa proti mne.“

Orion musel sám sebe zabrániť aby vo Voldemortovoje mysli nahlas neodfrkol. Bola to úplná blbosť. Orion si veľmi dobre uvedomoval, že matkina obeť nemá nič spoločné s tým, prečo prežil smrtiacu kliatbu. Nespočetné množstvo kníh Čiernej mágie jasne uvádzalo, že žiadna láska ani mágia obety nemôže zastaviť kliatbu Avada Kedavra a bol si istý, že to vie aj Voldemort. Ale Orion si myslel, že Voldemort to svojim nasledovníkom nemôže priznať. Nemohol predsa priznať, že nemá žiadnu predstavu o tom, prečo Harry Potter prežil, alebo akú moc mal, ktorá by chýbala Voldemortovi, alebo si jej teda nebol vedomý.

Orion sa v duchu zamračil. Nepovedal im pravdu. Nepovedal, že sa pokúšal získať Kameň mudrcov, alebo že to bola jeho druhá duša, ktorá získala telo pomocou toho denníka. Predpokladal, že Voldemort svojim nasledovníkom až tak veľmi nedôveruje. Zrejme chcel informácie o dvoch kusoch svojej duše – svojmu kľúču k nesmrteľnosti – udržať v tajnosti. Ale o akých pokusoch to hovoril? A povedal, že ich tam je niekoľko ... ak bol denník len jedným z nich, čo sú ostatné? Prešiel cez nejaké rituály krvi? Použil na seba nejaké kúzla?

Pokračoval, „Ale nechcem, aby si niekto myslel, že šlo o nejakú chybu. Harry Potter unikol smrti vďaka šťastnej náhode, vďaka obeti jeho matky, nie preto, že oplýval nejakou zvláštnou mocou. Ale dozvedel som sa, že ten chlapec utiekol od svojich muklovských opatrovníkov. Takže je pravdepodobne mŕtvy, ak ho nebol schopný nájsť ani Dumbledore. Ale aj tak sa musíme uistiť. Jednou z našich priorít bude zistiť, či je ešte nažive a ak áno, zajať ho. Nemôžeme dopustiť, aby sa vrátil k Dumbledorovi.“

„Môj Pane, ak smiem byť taký smelý a opýtať sa ... aké sú vaše plány ohľadne toho chlapca, ak bude živý a my ho dostaneme?“ spýtal sa Snape.

Ticho si Snapea premeriaval a potom povedal, „Buď bude zabitý, alebo sa otočí na našu stranu. Je to idol Svetla a ako taký by mal moc ich spojiť ich. Ak sa obráti na našu stranu, svetlo utrpí obrovský šok a budú zúfalí. Ak nebude súhlasiť, potom bude okamžite zabitý.“

Orion bol prekvapený. Voldemort povedal presne to, čo mu povedal aj Tom, keď mu položil rovnakú otázku. Ale možno by ho to nemalo prekvapovať, predsa len je to celkom logický postup. A dávalo mu to nádej, že Voldemort by ho rovno nezabil, keby sa niekedy dozvedel pravdu a keby mohol dokázať, že naozaj podporuje Temnú stranu.

Potom ďalej hovorili o svojich plánoch, ako utajiť návrat Temného pána a Voldemort počúval správy od Luciusa a ostatných, ktorí urobili veľké pokroky v preniknutí do niekoľkých Ministerstiev mágie. Voldemort tiež spomenul, že na Azkaban nebudú útočiť okamžite, pretože tým nechcel upozorniť čarodejnícky svet na svoj návrat, ale že začnú rokovania s Dementormi a plánovanie útoku, hoci k nemu dôjde minimálne o rok.

Ako tak hovorili o svojich plánoch, Orion bol stále viac vyčerpaný a začal miznúť bez toho, aby tomu venoval nejakú pozornosť. Zacítil svoju myseľ ako pláva preč a ochotne ju nechal ísť.


Prebral sa so zalapaním po dychu a všimol si, že opäť leží na posteli v Lezanderovom objatí. Už sa to stáva zvykom, pomyslel si pobavene unavený Orion. Natiahol krk, aby videl na Lezandera, ktorý mal svoju tvár len pár centimetrov od tej Orionovej.

 

Lezander jemne povedal, „Toto musí prestať. Kričíš a zvíjaš sa v bolestiach zakaždým, keď sa to stane.“

Orion zašpekal, „Dá sa to zvládnuť a navyše je to užitočné. Môžem tak dostať lepšie informácie-“ odmlčal sa a oči sa mu rozšírili.

Lezander sa naňho zamračil, „Vo svojich víziách vidíš Temného pána. To, ako si v prvom ročníku vedel, že sa niečo stane a tiež to ako si v druhom ročníku vedel, že sa vrátil.“

Orion nevedel, čo má na to povedať, ale Lezander si povzdychol a pokračoval, „Myslel som vážne, to čo som povedal pri večeri. Chcem ti pomôcť, chcem ťa chrániť. Možno by som ti mohol pomôcť aj s týmto, ak by si mi povedal-“

Orion ho prerušil a smutne povedal, „Nemôžem ti to povedať, Lez. Nikto iný, okrem môjho otca to nevie.“

Lezander sa mu zúfalo pozrel do očí a prehovoril hlasom plným emócií, „Ale ty trpíš. Ja ťa mi- ... Záleží mi na tebe, Orion. Chcem ti pomôcť. Nikdy by som ťa nezradil. Som upír, som neutrálny. A je mi naozaj jedno na ktorej strane si. Jediné na čom mi záleží si ty.“

Orion sa divil tónu Lezanderovho hlasu a tomu, čo hovoril. Ale keď to všetko Lez povedal, hrialo ho pri srdci. Vrelo sa naňho usmial a odpovedal, „Ďakujem ti. Mne na tebe tiež veľmi záleží. No je to komplikované. Naozaj som na temnej strane, ale ...“ nevedel, čo povedať ďalej. Mal by sa o svoje tajomstvo podeliť s Lezanderom? Veril mu a vedel, že je neutrálny, takže nemal žiaden dôvod zradiť ho. A nikto by tiež nemohol napadnúť jeho myseľ.

Lezander ho pevnejšie objal a ticho povedal, „Prosím, ver mi.“

Orion sa pozrel do tých bledomodrých očí plných emócií, ktoré Orion nedokázal rozlúštiť, a cítil, ako mu zovrelo srdce. Cítil potrebu byť k nemu úprimný. Povedať mu o svojich problémoch a nechať sa utešiť v jeho náručí. Nervózne prehltol a zašepkal, „Vo svojich víziách vidím Temného pána. Predtým sa to stalo dvakrát, ale tentoraz som videl oveľa viac, než by som chcel-“ zachvel sa a zaváhal, keď si spomenul na Snapeov krik, keď bol pod kliatbou Cruciatus. Zatvoril oči, ale stále ho mohol vidieť zvíjajúceho sa na zemi v bolestiach a kŕčoch a ozvena jeho strašných výkrikov mu stále zvonila v ušiach. Orion vypustil slabý vzlyk a Lezander mu začal jemne hladiť vlasy. Orion sa oprel do tých upokojujúcich dotykov a roztraseným hlasom pokračoval, „Videl som ho, ako mučil svojich Smrťožrútov. Bolo to hrozné, bolo to kruté a zbytočné. Ale ja som vedel, aké to bude, mal som byť pripravený.“

Lezander odpovedal, „Memyslím si, že existuje veľa ľudí, ktorí by sa na to dokázali dívať bez toho, aby niečo cítili, Orion. Je prirodzené, že si to ctil tak hlboko. Muselo to byť hrozné.“

Orion mu venoval slabý úsmev. Lezander jeho pocity vždy tak dobre chápal.

Lezander sa znepokojene spýtal, „Ale prečo sa to deje tebe? Robí to Temný pán naschvál, aby ťa mučil? Pozná ťa?“

Orion za zasmial, „Nie, on to nerobí zámerne. Vôbec si to neuvedomuje. A myslím, že keby sa to niekedy dozvedel, tak by ma zabil, alebo aspoň mučil.“ Potom sa na chvíľu odmlčal a urobil rozhodnutie, ktoré zmení mnoho vecí, „deje sa to, pretože som ... pretože som s ním spojený.“

Lezander sa zamračil a spýtal sa, „Čo tým myslíš?“

Orion si povzdychol. Nemohol mu povedať všetko. Nie teraz. „Nemôžem to viac vysvetliť. Je to pre moje dobro, rovnako ako aj pre tvoje. Môžem ti len povedať, že toto spojenie mi občas umožní prístup do jeho mysle. Naozaj neviem, ako to funguje. Ale obvykle je to sprevádzané veľkou bolesťou na začiatku. A bojím sa...“ zaváhal a po celom tele ho zamrazilo. Zašepkal, „bojím sa, že by sa dokázal dostať aj on do mojej mysle, keby sa dozvedel o tom spojení. Môže mi cez vďaka tomu chcieť ublížiť a nemyslím si, že budem schopný mu v tom zabrániť.“

Lezander si povzdychol a povedal, „Och, Orion. Prečo sa ti to všetko stalo?“ Stočil naňho svoje smutné oči a spýtal sa, „A nie je nič, čo by si mohol urobiť, aby si sa ochránil?“

„Učím sa Oklumenciu. Je to jediná možnosť, ktorá by mi dokázala pomôcť. Ale nikdy si nebudem istý, či to stačí, alebo či som dosť silný na to, aby som postavil bariéry okolo svojich myšlienok, ktoré by ho udržali vonku,“ povedal Orion.

Lezander sa zamračil a zdalo sa, že o niečom premýšľa. Díval sa do Orionových očí a ticho ho pozoroval. Potom povedal, „Jedného dňa ti možno budem schopný pomôcť,“ jeho svetlomodré oči žiarili nerozoznateľnou emóciou a keď Oriona pevnejšie objal, zašepkal, „Ak mi jedného dňa dovolíš...,“ nervózne preglgol a povedal, „ak by si možno mohol opätovať moju lá-“ ale zdalo sa, že Lezander nie je schopný pokračovať a tak zmĺkol.

Orion sa naňho zamračil, ale neprerušil ten ich intenzívny očný kontakt. Lezander sa naňho díval s takou nádejou vpísanou v očiach a takou silnou emóciou, ktorú však Orion nedokázal identifikovať. V tichosti ležali na Orionovej posteli ešte dlhú dobu aj potom. Orion bol príliš unavený na akýkoľvek pohyb a Lezander sa zdal byť spokojný s tým, že držal Oriona v náručí, zatiaľ čo mu hladil vlasy. Chvíľu na to Orion zaspal.


Nasledujúci deň mal Orion pocit, akoby jeho myseľ bola len veľkým, chaotickým vírom myšlienok. Premýšľal o Voldemortovi a jeho denníku; o ostatných experimentoch, ktoré zmienil; o Snapeovi ležiacom na podlahe, kričiacom bolesťou; o Lezanderových nádherných očiach plných emócií; o jeho jemnom pohladení a pocite bezpečia, ktoré v jeho prítomnosti cítil; na jeho diskusie s Tomom a o tom, čo by mu povedal; o Siriusovi a jeho sľube, že nepôjde po Pettigrewovi a nakoniec o spomienkach, ktoré videl v Snapeovej mysli. A pretože to boli jediné myšlienky, s ktorými mohol pracovať a analyzovať ich, rozhodol sa zamerať práve na ne. Tak po vyučovaní sedel vo svojej posteli a sústreďoval sa na to, čo videl.

 

Prvý obrázok, ktorý mal v mysli, bol mladý Snape, ako sa túžobne díva na červenovlasé dievča. Zatvoril oči a snažil sa sústrediť dostatočne na to, aby sa obraz vyjasnil. Bola krásna a okolo seba vyžarovala auru nehy a lásky. Mala jemné rysy a jej oči boli nádherné ... boli ... mali neopísateľne krásny odtieň zelenej farby ... Orion šokovane otvoril oči. Ona mala jeho oči! Zalapal po dychu, keď si spomenul na obrázky Lily, ktoré mu ukazoval Sirius. Na nich bola staršia, ale bola medzi nimi nepopierateľná podobnosť! Bola to jeho matka! Snape sa túžobne díval na jeho matku! On ju miloval! Neboli len priatelia, ako povedal Sirius. Snape ju miloval. Och, pre Merlina. A ona si vzala jeho nepriateľa z detstva. Muselo ho to vo vnútri ničiť.

Orion sa zamračil. A Voldemort ju zabil. Je toto teda dôvod, prečo Snape vymenil strany? Preto šiel za Dumbledorom? Čo mu povedal Dumbledore, že ho presvedčil? Použil Dumbledore Snapeovu lásku k jeho matke, aby k sebe pripútal Snapea? Mohol by byť Dumbledore schopný s jeho láskou tak manipulovať? Orion v duchu prikývol. Áno, veril, že Dumbledore by to urobil bez výčitiek svedomia. Určite to sám sebe odôvodnil nejakým úbohým spôsobom. Ale to bol najhorší spôsob manipulácie. Och, neveril, že Snapea bolo ťažké presvedčiť, pretože bol z jej smrti rozrušený a na vine bol Voldemort...

Orion sa zamračil. Niečo tu nesedelo. Snape bol špiónom už dlho predtým, ako ju Voldemort zabil, ak by teda bolo pravdou to, čo tvrdil na súde Dumbledore. Potom Snape nemal žiaden dôvod prejsť na Dumbledorovu stranu, keďže ona vtedy ešte žila. To mohlo znamenať jediné – bola v nebezpečenstve a Snape ju chcel ochrániť, preto žiel za Dumbledorom, požiadať o pomoc. A Dumbledore využil jeho lásku k nej a výmenou za jej ochranu žiadal, aby preňho Snape robil špióna. Orion naštvane zavrčal. Ten starý, manipulatívny bastard. Využiť Snapea takým nechutným spôsobom. Bolo mu z toho zle. Ale jedna vec stále nebola jasná. Prečo sa Snape o ňu bál? Bola členkou Fénixovho rádu a bola muklorodená, ale muselo tu byť niečo konkrétne, čo Snapea uistilo, že bude napadnutá. Ako koniec koncov aj bola.

Orion zalapal po dychu. Snape vedel, prečo ich Voldemort napadol! Vedel, prečo chcel Voldemort zabiť Harryho Pottera! Pri Merlinovej brade! To, čo ho vždy zaujímalo vedel Snape! Čo to Sirius vravel? ... že Dumbledore z ničoho nič prinútil Potterovcov a Longbottomovcov ukryť sa. Dumbledore neudal žiadne dôvody, len im povedal, že si je istý, že na nich Voldemort zaútočí. Snape zrejme Dumbledorovi povedal skutočný dôvod! A ten starý hlupák to nepovedal ani jeho matke, ani Jamesovi Potterovi. Ten bastard od nich tie informácie držal ďalej. Informácie, ktoré by boli užitočné, ktoré by im možno zachránili životy! Orion ku starému čarodejníkovi cítich chladnú zúrivosť. Ale čoskoro sa upokojil, keď mu do mysle vstúpila iná myšlienka: čo s tým majú spoločné Longbottomovci? Boli Snapeove informácie o tom, kto má byť cieľom, nejasné? A tie ciele boli deti. Voldemort chcel zabiť jeho ... takže to znamená, že chcel tiež zabiť Longbottomových syna ... ako sa to volá? Z Dracových listov si pamätal, že chlapec je v Chrabromile a niekedy sa poflakuje s Ronom Weasleym ... Neville! Neville Longbottom. Takže aj on bol cieľom. Ale prečo? Prečo by si Voldemort vybral deti? Bolo jasné, že Voldemort chcel najprv zabiť jeho a potom pravdepodobne plánoval zabiť Nevilla. Ale nedávalo žiaden zmysel, aby chcel čarodejník Voldemortovho kalibru chodiť okolo a zabíjať deti. Prečoby sa mal cítiť ohrozený párom detí?

Orion bol frustrovaný a hnevalo ho, že Dumbledore poznal odpovede na tieto otázky. Dumbledore a Snape boli pravdepodobne jediní, ktorí poznali Voldemortove skutočné dôvody. A Dumbledore stále držal zásadné informácie od jeho matky, pomyslel si Orion temne. A iež zrejme hral na Snapeovu vinu a trápenie zo smrti jeho matky, aby ho udržal lojálneho strane svetla. Dumbledore nebol schopný ochrániť Potterovcov, ale nechal Snapea niesť všetku vinu. Nepochybne bol Snape ešte stále na Voldemortovej strane. A on ho chápal. Voldemort zabil ženu, ktorú miloval a Dumbledore musel prekrútiť veci takým spôsobom, že Snape sa cítil, akoby on jediný bol všetkému na vine; pričom to nebola pravda, za predpokladu, že Dumbledore nesplnil svoju časť dohody, aby ochránil Lily, výmenou za Snapeove špehovanie. Snape zjavne nevidí, aký podiel viny na tom má aj Dumbledore, a to nie len čo sa toho týka, ale aj na zneužití Snapeovej lásky a skrývaní informácií pred Lily.

Orion nevedel, čo bolo dôvodom, ale jeho matka mala právo vedieť všetky informácie o sebe a o svojom synovi. Mala právo poznať dôvod, pre ktorý chcel Voldemort zabiť jej syna. Orion od Siriusa vedel, že bola úžasná.  Možno by dokázala nájsť spôsob, ako sa z toho dostať, keby vedela to, čo jej Dumbledore odmietal prezradiť. A tak ako tak, nebolo Dumbledorovým právom nechať si pre seba informácie týkajúcej sa jeho a Lily. Tie informácie sa týkali ich! Teraz sa týkajú jeho! Sakra, Morgana, ten starý idiot nech ide do pekla. Nikdy sa nenechá Dumbledorom manipulovať! Starec zjavne nemá žadne výčitky svedomia pri využívaní ľudských slabostí a pocitov pre svoje vlastné ciele. Orion by nikdy nespadol do siete jeho manipulácií a hier.

Chudák Snape, pomyslel si smutne Orion. Sám seba musí tak veľmi nenávidieť a Dumbledore tieto pocity podporuje, udržal Snapea proti Voldemortovi. Orion si povzdychol. Ale Voldemort bol takisto na vine. Snape sa naozaj nemal na koho obrátiť. Jeden zabil ženu, ktorú miloval a druhý s ním manipuluje vo svoj prospech. Ale Orion sa už rozhodol. Voldemortovi by nikdy neodpustil vraždu jeho matky, ale bol by schopný tomu lepšie porozumieť, keby poznal jeho dôvody. A čiastočne to chápal už teraz, aj bez toho, aby poznal podrobnosti. Voldemort ho považoval za hrozbu a šiel ho zabiť. Naozaj ho z toho nemohol viniť. Áno, bolo kruté zabiť dieťa, ale bola vojna a on bol považovaný za nepriateľa, hrozbu pre temných čarodejníkov. Tak prečo by Voldemort čakal, kým vyrastie? Premýšľajúc o tom s chladnou hlavou to dávalo väčší zmysel – eliminovať svojich nepriateľov čo najskôr. Tak to chápal on. A jeho matka sa postavila do cesty. Statočná, milujúca Lily, pomyslel si smutne. Neozbrojená stála proti hrôzostrašne pôsobiacemu čarodejníkovi a ochotne zaňho položila vlastný život. Cítil padajúcu slzu. Och mami, ako ťa milujem, pomyslel si. Vzdychol a pokračoval v premýšľaní. Potreboval nájsť skutočný dôvod. Potreboval to vedieť pre prípad, že by Voldemort zistil jeho pravú totožnosť. Že je Harry Potter. Potreboval vedieť, či to bolo niečo, čo mohol Voldemort prehliadnuť, alebo niečo, čomu naozaj verí a preto by mal sklony zabiť ho hneď keby ho chytil.

Znovu si povzdychol. Bude musieť popremýšľať o spôsoboch, akými by mohol tie informácie neskôr získať. Vyrovnal svoju myseľ a sústredil sa, aby mohol preskúmať Snapeovu ďalšiu spomienku. Ach, áno. Snape špehujúci Dumbledora a túžobne čakajúci na Voldemortov návrat. Orion si odfrkol. Očividne to boli falošné pocity, možno aj falošné obrazy ... ale to by znamenalo, že Snape je silným Majstrom oklumencie. No, neznelo to až tak nereálne. Snape bol silný temný čarodejník, možno mal schopnosť ovládať Oklumenciu na takej úrovni, žeby mohol súperiť s Voldemortovou Ligilimenciou. Každopádne v týchto spomienkach neboli žiadne užitočné informácie.

V ďalšej spomienke bola plačúca žena, ktorá držala veľmi mladého Snapea a muž, ktorý sa k nim blížil s opaskom v ruke. Orion sebou v duchu trhol. Bolo mu jasné, že to bola jeho matka, ktorá sa ho snažila ochrániť pred otcovým týraním. Ďalšia vec, ktorú má so Snapeom spoločnú, pomyslel si smutne Orion. Hoci on nemal žiadnu ochraňujúcu matku, ktorá by ho bránila pred domácim násilím strýka Vernona, Snapeove detstvo vyzeralo byť rovnako hrozné, ako to jeho. Ale to samo o sebe bolo divné. Ak bol Snape čistokrvný, jeho otec by mu nikdy neublížil... čistokrvný na svoje deti dávali veľký pozor a starali sa o ne.

A posledná spomienka ... čo to bolo? ... Ach, Snape bozkávajúci Voldemortovo rúcho a pritom hovoril ... hovoril ... proroctvo! Snape počul proroctvo! Orion sa zamračil. Proroctvá neboli príliš dôležitými vecami. Podľa jeho názoru spôsobili viac škody ako úžitku. Mohli, ale nemuseli byť naplnené; budúcnosť nimi predpovedaná nebola istá, proroctvá len indikovali možnú cestu, akou by sa budúcnosť mohla uberať. A mnoho krát sa napĺňali práve ´sebanaplňujúce´ proroctvá, to znamená, že proroctvo sa splnilo, lebo nejaký hlúpy čarodejník ho vypočul, vzal úplne doslova, konal podľa neho a spôsobil reťazovú reakciu ktorá viedla k naplneniu proroctva; v prípade, že čarodejník proroctvo nechal tak, bez toho aby podľa neho konal, nič sa nestalo a to, čo proroctvo predpovedalo by sa nikdy nenaplnilo. Áno, proroctvá boli veľmi zložité veci. Takže Snape jedno počul a povedal o ňom Voldemortovi... Oriona zaujímalo, o čom by mohlo byť. Ak ho Snape povedal Voldemortovi, znamenalo to, že sa buď týkalo Voldemorta osobne, alebo sa týkalo nejakého pre vojnu dôležitého človeka... týkajúce sa Voldemorta... a Snape si to prorostvo vypočul... Orionovi sa rozšírili oči. Mohlo by to byť možné? Môže to byť odpoveďou? Určite nie! Nie, nie, nie. Orion tomu nechcel uveriť. Nechcel veriť tomu, že jeho matka zomrela kvôli niečomu tak hlúpemu ako je proroctvo. Mohol byť Voldemort skutočne tak hlúpy, aby vzal to proroctvo vážne? Vari nevie, že proroctvo sa naplní len vtedy, ak sa ním bude riadiť a konať podľa neho? Bol fakt taký idiot? Orion si povzdychol. No, on vlastne nevedel, o čom to proroctvo bolo. Bola tu len malá šanca, že to bolo príčinou toho, že Voldemort si myslel, že tieto dve deti by sa mohli stať jeho nepriateľmi. Možno proroctvo hovorilo o niečom inom... hoci to istým spôsobom dávalo zmysel. Aké ďalšie informácie by Voldemorta presvedčili, že niektoré deti by mohli byť nebezpečné? Tak možno proroctvo hovorilo niečo o deťoch a hrozbe, ktorú pre temných čarodejníkov predstavovali... alebo znamenali hrozbu pre Voldemorta.

Ak to bol ten prípad, Voldemort bol blázon. Orion si odfrkol. Naozaj, brať vážne nejaké proroctvo! Od Voldemorta by očakával, že sa nad takými maličkosťami nebude pozastavovať. No, tak ako tak mu na tom záležalo len málo. Bolo mu to jedno. Všetky proroctvá boli len nezmyslami a bol si istý, že mu aj tak nepovedia nič naozaj dôležité.


 

Orion si ľahol na chrbát hneď po tom, čo skončil so skúmaním Snapeových spomienok. Určite mu dali veľa infrmácií, no tiež vytvorili ďalšie otázky. Ale on na ne časom nájde odpovede. Obrátil svoju myseľ k iným veciam, ktoré videl na Smrťožrútskom zhromaždení. Spomenul si, ako všetci ukazovali strach a na kolenách bozkávali Voldemortov odev; spomenul si na spôsob, ským ich Voldemort bezdôvodne mučil; na nespravodlivosť Voldemortových obvinení, ako nepracovali na tom, aby ho priviedli späť skôr a cítil, ako sa mu krv od hnevu varí. Tom ho varoval, ako také zhromaždenia prebiehajú, ale prežiť ich bolo úplne iné. Rozhodol sa, že s Tomom už dávno nehovoril a tak si odopol medailónik z krku. Otvoril ho a ako obvykle si ho položil na hruď.

 

„Ahoj Tom,“ povedal.

Tom mu venoval letmý úsmev a odpovedal, „Ahoj Orion. Čo nového máš pre mňa?“

„Temný pán sa včera poprvý krát stretol so svojimi Smrťožrútmi,“ povedal Orion.

Teraz sa Tom zoširoka usmial, „Dobre. Konečne bude môcť začať s prípravami na vojnu.“

Orion prikývol, „Áno. A chcel som ti poďakovať za tvoju prípravu na stretnutie. Nebol by som schopný to vydžať, keby som to neočakával-“

Tom ho prudko prerušil, „Čo myslíš tým že si bol na stretnutie pripravený. Nebol si tam!“

Orion povytiahol obočie, „Nebol, ale to čo sa tam dialo som videl a počul rovno z prvej ruky,“ odpovedal pokojne.

Tom prižmúril oči a ticho povedal, „To je nemožné. Nie si Smrťožrút, takže neexistuje žiaden spôsob, akým by si mohol vidieť, čo sa dialo na zhromaždení.“

Orion odmietavo mávol rukou, „Och, existujú spôsoby... Na tom nezáleží-“

Tom sa naňho oboril, „Samozrejme, že záleží! Ak chceš, aby som ti aj naďalej pomáhal, budeš mi musieť okamžite povedať, ako sa ti podarilo špehovať Smrťožrútske zhromaždenie!“

Orion sa len uškrnul, „Prečo by som ti to mal povedať, keď ty sám máš toľko tajomstiev?“

Tom naňho zagánil a povedal, „Nemám pred tebou tajomstvá.“

Orion sa zasmial, „Ale choď, Tom. Ak je to tak, povieš mi, čo naozaj si?“

Z Tomových očí boli už len štrbiny a zavrčal, „Som portrét.“

Orion zavrtel hlavou, „Musíš si myslieť, že som úplný hlupák, ak veríš, že som taký naivný. Ty nie si len portrét. Môžem cítil silu medailóniku vždy, keď sa naštveš,“ povedal a naklonil hlavu na stranu, „čo je samo o sebe veľmi zvláštne, vzhľadom na to, že portréty nemajú pocity. Takže ako môže byť medailónik pripojení na tvoje pocity a nálady?“

Tom sa naňho mlčky díval a Orion sa zasmial, „Ale, ale. Vidíš, netlačím ťa do toho, aby si mi to povedal. Tak buď fér a neočakávaj odo mňa, že ti prezradím všetky svoje tajomstvá. A okrem toho, dám ti jeden návrh. Poviem ti o smrťožrútskom zhromaždení, ktoré som ´špehoval´ a ty mi poradíš. Takto obaja dosiahneme to, čo chceme.“

Tom sa zamračil, ale odpovedal, „Veľmi dobre, prijímam.“

Orion prikývol a pokračoval, „Takže, do miestnosti sa primiestnilo asi tridsať aj niečo Smrťožrútov, ktorí hneď padli Temnému pánovi k nohám a bozkávali jeho šaty,“ povedal a robil pri tom grimasy, „bolo to pre nich úplne ponižujúce a pre mňa úplne nechutné, vidieť takých hrdých, čistokrvných, temných čarodejníkov plaziť sa mu pri nohách,“ zavrtel hlavou, ale pokračoval: „Nechápem, prečo Temný pán od svojich Smrťožrútov vyžaduje také úbohé prejavy; je to ponižujúce.“

Tom sa naňho oboril, „Je to riadny prejav úcty. Vedia, že je nadradený a podľa toho sa musia aj správať.“

Orion sa naňho zamračil, „Nie je nadradený, len silnejší. A to mu nedáva právo sa k ostatným správať ako k špinám. My všetci sme temní čarodejníci a navzájom by sme sa mali rešpektovať.“

Tom zavrtel hlavou, „Už som ti to vysvetľoval, Orion.“

Orion si povzdychol a povedal, „Viem! Ja len, že je to hrozné vidieť niektorých čarodejníkov, ktorých obdivujem, ako napríklad Luciusa Malofya, ako sa chovajú tak podlízavo a podriadene! Prečo Temný pán potrebuje od každého uistenie, že je silnejší a lepší? Ten prostý fakt, že ho teší vidieť ostatných žalostne sa mu plaziť pri nohách vyzerá, že indikuje slabosť charakteru. Ako keby si neboj naozaj istý ohľadne svojej ceny a hodnôt...“ povedal Orion zamyslene.

Tom naštvane odvrkol, „Samozrejme že si je svojou mocou a cenou istý! A dokazuje to tým, že od svojich Smrťožrútov vyžaduje rešpekt!“

Orion zavrtel hlavou, „On nevyžaduje rešpekt; vyžaduje od nich podriadenosť a ponižovanie. Nie, nemyslím si, že som mal pravdu ohľadne jeho charakteru. On sa cíti byť akosi neistý svojou nadradenosťou nad temnými čarodejníkmi...“ Orion naklonil hlavu na stranu a spýtal sa, „Si si istý, že nie je polovičnej krvi? To by možno vysvetľovalo jeho komplex menejcennosti-“

Tom rozzúrene zreval, „ON NEMÁ KOMPLEX MENEJCENNOSTI!“

Orionovo obočie vystrelilo až do vlasov a snažil sa staršieho čarodejníka upokojiť, „V poriadku, Tom. Nemusíš sa hneď čertiť. Len som tak špekuloval...“

Tom bol ešte stále vytočený, ale zdalo sa, že sa trchu upokojil a len krátko kývol hlavou.

Orion to vzal ako pokyn, že má pokračovať, „Bol na nich naštvaný, lebo sa nesnažili priviesť ho späť skôr; čo mi príde veľmi nespravodlivé, pretože mnohí z nich využívali svoj politický vplyv aby pomohli spoločnosti temných čarodejníkov. Luciusovi Malfoyovi dal riadne zabrať, našťastie ho však nepotrestal.“

Tom odmietavo mávol rukou, „No, bolo jasné, že by bol na nich za to naštvaný. Trvalo im to dvanásť rokov a som si istý, že Smrťožrúti ho mohli priviesť späť už skôr, keby naozaj chceli. Zaslúžia si všetky tresty Temného pána.“

Orion sa naňho zamračil, „To určite nie! Majú aj svoje vlastné záležitosti, o ktoré sa musia starať, Tom! Nemôžeš očakávať, že budú žiť a dýchať len pre Temného pána!“

Tom mu pokojne odpovedal, „Sľúbili mu svoju nehynúcu vernosť, samozrejme, že ich hlavnou prioritou by malo byť priviesť ho späť.“

„A predpokladám, že teda tiež súhlasíš aj so spôsobom, akým svojich Smrťožrútov mučí!“ povedal Orion, „ako mučil Snapea s Cruciatom tak intenzívnym, až sa z toho ten úbohý čarodejník zvíjal na zemi a kričal v agónii asi desať minút! Jeho výkriky sa mi v mysli neustále prehrávajú! Bolo to hrozné! Kruté a barbarské!“

Tom sa uškrnul a arogantne povedal, „Zaslúžil si to.“

Orion sa triasol hnevom a zároveň aj smútkom. Snape bol veľmi odvážny, keď sa vrátil k Temnému pánovi vediac, že ho bude podozrievať a že ho aj potrestá, ale urobil to, len aby nakŕmil Dumbledora informáciami a pomstil tak Liliinu smrť. Bolelo ho, že pre to stále trpel. A Voldemortu mu ešte zbytočne pridal ďalšie utrpenie.

Cítil, ako mu z oka vypadla jedna malá slza a nahnevane povedal, „Pre Merlina, prečo vždy, keď s tebou hovorím , skončím so slzami v očiach? A ty mnou za to len viac pohŕdaš! Nedokážem sa s tebou o takýchto veciach rozprávať, nerozumieš tomu! Vyzerá to tak, že Lez je jediný, komu záleží na tom, ako sa cítim. On jediný mi zdá sa rozumie!“

Tom sa naňho temne zamračil a povedal, „Kto je Lez?“

Orion sa naňho naštvane oboril, „Vieš, kto to je. Už predtým som ti spomínal, že Lezander je môj najlepší priateľ.“

„Ach, ten malý upír. Povedz mi, čo to všetko je, to čo si o ňom povedal že je jediný, kto ti rozumie?Jediný, ktorý sa zaujíma o tvoje pocity?“ ticho zasyčal Tom.

„Pomohol mi, keď som sa vrátil zo stretnutia, v poriadku? Chápal to, že som plakal po všetkom tom, čo som videl. Nemyslí si, že ma emócie robia slabým! Pochopil, že to pre mňa nebolo ľahké a utešil ma!“ povedal Orion s citom.

 „Takže s ním chodíš? Je to tvoj malý priateľ?“ spýtal sa Tom posmešne.

Orionovi padla sánka a zalapal po dychu, „Čo?“

Tom zavrčal, „Vždy, keď o ňom takto hovoríš si sentimentálny. Mal by si sa počuť, je to úbohé. Snívať ako malé zamilované dievča.“

Orion sa zamračil. Zamilovaný? Tom si myslel, že má Lezandera rád takýmto spôsobom? Potom si spomenul na príjemné pocity zakaždým, keď bol  Lezanderovej blízkosti. Ako tam Lezander preňho stále bol, ako ho hladil po vlasoch a do ucha mu šepkal upokojujúce slová. Bola to láska? Možno áno, nemohol si byť istý, ale pri nikom inom nič podobné necítil. Blízkosť nikoho iného si neužíval tak, ako keď bol s Lezanderom. No, tiež si užíval Tomovu spoločnosť, hoci bol niekedy odporný. Ale predpokladal, že to je niečo iné, Tom bol portrét. Stočil svoje myšlienky späť k Lezanderovi. Naozaj sa mu páčil takýmto spôsobom? Potom sa mu v mysli zobrazil záblesk Lezanderových očí. Tie nádherné bledomodré oči dívajúce sa naňho s toľkými emóciami... Orion zalapal po dychu. Lezander sa naňho pozeral s láskou, rovnako ako videl Snapea pozerať sa na jeho matku. Lezander ho mal rád! A on... tie oči, tie jemné ruky hladkajúce mu vlasy, to, ako sa oňho stará... áno, Orion musel pripustiť, že možno aj jemu sa Lezander páčil! Cítil sa šťastne ale aj zároveň nervózne. Bol to pomerne veľký objav, konečne pomenovať city, ktoré ctil k Lezanderovi. Niečo, čomu predtým nemohol rozumieť, ale teraz to bolo jasnejšie.

Orion sa usmial a jemne zašepkal, „Možno máš pravdu. Možno ho naozaj milujem! Pre Merlina, neuvedomil som si to. Šlo to postupne... ale spôsob, akým sa o mňa stará, ako sa na mňa pozerá... myslím, že aj on možno miluje mňa...“

Tom si znechutene odfrkol, „Láska?“ zlovestne sa zasmial, „myslíš si, že ten chlapec ťa miluje? Alebo že ty miluješ jeho? To je smiešne.“

Orion sa k nemu otočil plný hnevu a hlboko zraneným hlasom povedal, „A čo je na tom také smiešne? To, že sa o mňa môže niekto skutočne zaujímať? Že ma možno niekto môže milovať? Nie som hodný toho, byť milovaný, Tom? A čo ty vlastne vieš o láske? Zaujímal si sa vo svojom živote aj o niekoho iného okrem seba?“

Tomova tvár potemnela a chystal sa niečo povedať, keď ho Orion prerušil, „Vieš čo? Nechcem sa s tebou teraz baviť. O tom, čo sa na zhromaždení ešte stalo ti poviem niekedy inokedy. Zbohom,“ a s tým Orion rýchlo zaklapol medailónik a vhodil ho do dovnútra nočného stolíka.

26.12.2011 20:13:58
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one