Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Nech sa páči, nová kapitola k Dedičovi. Myslím, že sa vám bude páčiť, je to jedna z mojich obľúbených kapitol :) 

Na začiatku si prečítate rozhovor Oriona a istého Toma Riddla a potom Orion odcestuje do školy. Dozviete sa, ako Durmstrang vyzerá, ako sú triedení študenti a tiež spoznáte Orionových nových priateľov- budúcich spolužiakov. 

Ďakujem za komentáre Nade, Ranklovi, Lily a AlexViator :)

Užite si kapitolu. Mimochodom, toto je posledná kapitola, ktorá bola preložená do češtiny. Takže kto poviedku nečítal v originále, ale len v češtine, najbližšie nás už čakajú v podstate nové kapitoly. Weronika :)

Částečně betováno

8. kapitola Medailón a Komnata šepkajúcich hlasov

Mladý čarodejník sa zamračil a zdalo sa, že nad niečím premýšľa. Po chvíli sa na jeho tvári objavil pokojný výraz a povedal: „Som Tom Marvoloso Riddle.“

No, to je veľmi bežné, muklovské meno, skonštatoval Orion, teda, až na to prostredné... kde som len videl meno Marvoloso? Zrazu bol zo svojich úvah vytrhnutý.

„No, vysvetlíš mi už, ako je možné, že dieťa ako ty má môj medailón?“ spýtal sa netrpezlivo Tom.

Orion sa naňho zamračil. „Nie som dieťa!“ rozhorčene sa ohradil Orion. Vôbec sa za decko nepovažoval. Zažil veľa vecí, vďaka ktorým už dospel. Ťažoba, ktorú má na pleciach ako Chlapec - ktorý - prežil a jeho miesto vo vojne len zintenzívnili pocit, že je na svoj vek príliš starý.

Tom si elegantne odfrkol. „Ale no tak, chlapče. Môžeš mať tak deväť rokov.“

Orion rozhorčene odpovedal: „Mám jedenásť! A nikdy v živote som sa necítil ako dieťa!“

„To je jedno,“ povedal Tom a odmietavo mávol rukou. „Len mi povedz, ako si získal môj medailón!“

Orion sa chystal odpovedať, keď Sylvana vystrčila hlavu spoza jeho rukáva a zasyčala: „Ach, výborne, mladý pán. Konečne sssi otvoril ten medailón.“

Nechápem, načo sssom sa obťažoval. Je príšššerne otravný. Budem musssieť zvážiť jeho ďalšššie otvorenie,“ zasyčal Orion späť. Začul, ako Tom zľahka vydýchol. A je to tu zas, pomyslel si Orion. Čím ďalej tým viac ho štvalo, keď niekto zistil, že je parselan. Vždy len zalapali po dychu a divne sa naňho dívali. Pozrel na Toma a videl, že ho prenikavo skúma svojimi tmavomodrými očami.

„Si parselan,“ povedal zamyslene. Potom sa opýtal: „Si môj potomok?“

Orion sa zastavil. Jeho potomok? Prečo by si myslel... „Tiež si parselan! To je to, prečo si myslíš, že sme príbuzní!“

Tom sa naňho uškrnul. „Som. A to je jediný dôvod na ktorý som prišiel, prečo si bol schopný ma otvoriť.“

„Wow! Nikdy predtým som sa nestretol s iným parselanom! Všetci si myslia, že som jediný, ktorý ostal!“ povedal vzrušene Orion. Ďalší ako on! Úžasné! Možno by ho mohol naučiť nejaké kúzla!

Tom sa naňho ostro pozrel: „Čo tým myslíš, chlapče? Nie je snáď už žiaden iný temný čarodejník so schopnosťou hovoriť s hadmi? Mysli!“

Orion sa naňho oboril: „Žiaden, ktorý by žil!“

Tom zbledol a Orion sa naňho uškrnul, keď si niečo náhle uvedomil. Och, už vedel, čo chce Tom vedieť. Bolo to až príliš zrejmé. „Myslel si Voldemorta, však?

Tom trhol hlavou, aby sa na Oriona zlostne pozrel a zavrčal: „Áno. Čo o ňom vieš?“

Orion Toma pokojne pozoroval. Prečo sa tak zaujímal o Voldemorta? „Prečo to chceš vedieť?“

„Proste mi len odpovedz, ty malý krpec!“ povedal Tom naštvane.

Orion len zdvihol obočie. Všetky tromfy mal on. „Najprv mi povedz, prečo to chceš vedieť a potom ti o ňom poviem všetko čo viem.“

Tom sa naňho opäť zamračil. „Vo svojej dobe som ho poznal. Chcem len vedieť, čo sa mu stalo,“ dodal pokojne.

„Ty si bol jedným z jeho stúpencov? Aký bol?“ spýtal sa Orion neschopný zakryť svoje nadšenie. Cez Toma by sa možno mohol o Voldemortovi dozvedieť viac.

Tom sa uškrnul. „Prečo? Zaujíma ťa?“

„Samozrejme! Bol jedným z najväčších temných čarodejníkov, aký kedy žili!“ zvolal Orion.

Tomov úškľabok sa rozšíril o pobavenie. „Naozaj? A ty chceš byť ako on?“ povedal posmešne.

Orion pretočil očami. „To samozrejme nie. Jeden Temný pán stačí. Chcem mu len pomôcť,“ povedal Orion úprimne. Rozhodol sa, že bude čestný. Medailón, ktorý podľa Toma môže otvoriť len on, ho uistil, že nebude schopný povedať niekomu inému čokoľvek, o čom s ním Orion debatuje.

Tom zvážnel. „Čo myslíš tým pomôcť mu? Povedz, čo sa mu stalo!“

Orion si povzdychol. „Bol zabitý pred desiatimi rokmi. Bolo to na vrchole vojny. Zaútočil na Potterovcov a keď chcel vrhnúť smrtiacu kliatbu na ich rok starého syna, odrazila sa od neho a na mieste ho zabila.“

Tom sa zamračil a stíchol. Zdalo sa, že o niečom premýšľa. Otočil sa k Orionovi: „Prečo to kúzlo na dieťa nepôsobilo? Malo nejaké zvláštne schopnosti?“

„Možno,“ povedal Orion ukrývajúc úsmev. „Nikto v skutočnosti nevie, čo sa v tú noc stalo, ale dieťa prežilo a Voldemort zomrel.“

Tom sa znova uškrnul a ticho povedal: „No, on nie je mŕtvy.“

Orion sa zamračil. „Väčšina z nás tomu neverí, ale prečo si to myslíš?“

„Nás? Kto sú to my?“ spýtal sa Tom zvedavo.

„Temní čarodejníci, samozrejme! Väčšina z nich verí, že sa skôr či neskôr vráti a čakajú len naňho,“ odpovedal Orion.

Tom sa naozaj usmial a tvár sa mu rozžiarila. „Takže stále má svojich nasledovníkov?“

„Niektorých áno. Mnohí boli poslaní do Azkabanu, alebo sa ukryli. Keď zomrel, nastali pre ne kruté časy,“ povedal smutne Orion.

„To sa zmení, ako náhle sa vráti,“ povedal Tom sebavedome.

„Ale ako si môžeš byť istý jeho návratom?“ zamračene sa spýtal Orion.

Tom sa uškrnul a krátko odpovedal: „Viem, že sa vráti.“

Orion sa zatváril zúfalo a rozhodol sa spýtať sa na to, čo si myslel. „Bol si jedným z jeho stúpencov?“

„Bol,“ povedal Tom stručne.

„A čo sa ti stalo?“ spýtal sa Orion.

„No, musím žiť niekde tam vonku,“ odpovedal Tom s nadradeným úškľabkom. Potom zvážnel: „Nepovedal si mi, prečo máš tento medailón a prečo si ho dokázal otvoriť.“

Orion si povzdychol. „Nie som tvoj príbuzný. Som Black a tvoje meno som na rodokmeni nikdy nevidel. Medailón som našiel v našom dome.“

Tom sa zamyslene zamračil a skúmavo pozrel na Oriona. „Prečo bol medailón v dome Blackovcov?“

Orion pokrčil plecami. „Neviem. Prečo ti na tom tak záleží? Možno si ho dal preč ako darček, alebo také niečo.“

Tom si odfrkol: „Nikdy by som svoj medailón nedal preč.“

Orion sa naňho obrátil s ostrým pohľadom. „A prečo nie? Čo je na tebe také zvláštne?“

Tom mal na tvári prázdny výraz. „Nič. Len viem, že by som ho nikdy preč nedal. Mal som ho príliš rád.“

Orion si odfrkol. „No tak, naozaj si myslíš, že som taký hlúpy? Nie si obyčajný medailón. Cítim silu vychádzajúcu z teba.“

Tom sa naňho vážne zadíval. „Naozaj?“

Orion sa naňho pozrel s bezvýraznou tvárou. „Áno, vždy dokážem vnímať mágiu okolo seba.“

„Hmm, a si parselan, ktorý ho dokáže otvoriť. Aj keď si Black,“ povedal Tom a uprel naňho pohľad plný zvedavosti.

Orion len prikývol. Myslel na to, čo mu povedal Tom. Bol Voldemortovým stúpencom a zdalo sa, že toho o ňom veľa vie. A tiež mal medailón Salazara Slizolina... a volal sa Marvloso... a tiež bol parselan... Orion zalapal po dychu a obrátil svoj pohľad k Tomovi. „Ty si Gaunt!“ zvolal. „Gauntovci príležitostne používali meno Marvoloso pre svojich synov a ovládali parselčinu, a ty si mal Slizolinov medailón. Si Gaunt a musíš byť príbuzným s Voldemortom!“ povedal víťazoslávne.

Tom povytiahol údivom obočie. Ako mohol byť ten malý chlapec tak blízko pravde? Najprv ho považoval za drzého fagana, ktorý našiel medailón a náhodne sa mu podarilo otvoriť ho. Veľmi ho znepokojilo, že medailón je preč z jeho bezpečného miesta. Ale potom sa ukázalo, že ten chlapec je parselanom, dosť silným na to, aby cítil temnú mágiu medailónu. Bolo mu jasné, že chlapec je niečím zvláštny, keďže sa mu medailón aj podarilo otvoriť. Podľa neho neboli príbuznými, ale ako ho potom otvoril? A potom bol ten chlapec schopný poskladať kúsky skladačky a dospel k záveru, že bol Gaunt, spríbuznený s Voldemortom. Mal by byť opatrnejší s tým, čo mu povie, lebo chlapec by mohol ľahko zistiť, že je časťou Voldemorta samotného!

Orion pokračoval v rozprávaní: „Ale prečo si hovoríš Riddle? Prečo nepoužívaš svoje Gauntovské meno?

Tom sa naňho zamračil a vyhŕkol. „To nie je tvoja starosť.“

Orion sa naňho zamyslene pozrel. „A máš muklovské meno... si polovičnej krvi!“ povedal v náhlom uvedomení. „Nikdy by som si nebol pomyslel, že Gauntovci sa zapletú s muklami! Takže moja teória bola správna! Voldemort musí byť taktiež Gaunt! A tiež polovičnej krvi! To by všetko vysvetľovalo!“ povedal vzrušene.

Tom mu venoval zlostný pohľad. Chlapec bol pre svoje vlastné dobro až príliš bystrý. Musí ho udržať mimo trať. „Voldemort nebol polovičný!“ povedal rozhorčene. „Priznávam, že som Gaunt a som polovičnej krvi, ale on bol čistokrvný!“

Orion naklonil hlavu na stranu. „Tak ako ste príbuzní?“

Tom sa upokojil. „Bol to vzdialený bratranec.“

Orion sa naňho podozrievavo pozrel. „Aké bolo jeho pravé meno?“

Tom zavrčal. „To ti nemusím hovoriť. Svojimi otázkami si ma otravoval už dosť!“

Orion sebou trhol. Bol taký nadšený, že ani nepomyslel na to, že bol voči Tomovi bezohľadný. Chcel, aby ho mal Tom rád, mohol by mu o Voldemortovi povedať viac a cítil, že by mal k nemu byť úprimný. „Ospravedlňujem sa,“ povedal ticho. „Nechcel som ťa nahnevať. Ale vždy som bol Voldemortom fascinovaný a chcel som o ňom vedieť viac. Ale nebudem klásť otázky, na ktoré nechceš odpovedať.“

Tom si povzdychol. Potreboval chlapca na svojej strane, koniec koncov bol v jeho rukách a vyzeral veľmi sľubne. A musí nejako tráviť čas, kým jeho druhé ja opäť získa telo.Musel byť niekde živý, pretože inak by medailón neexistoval. Možno by mohol o trochu ustúpiť. „Pozri, nerád diskutujem o Voldemortovej minulosti. Poviem ti len, že bol Gaunt, ako si sám odhalil. Bol mojím vzdialeným bratrancom. Dohodnime sa; ty mi povieš o všetkom, čo sa stalo vo vojne a ja ti poviem viac o Voldemortovi.“

Orion sa naňho usmial. „Výborne, sme dohodnutý,“ zľahka si zívol. „Ale budeme musieť pokračovať nabudúce. Je veľmi neskoro a zajtra odchádzam do Durmstrangu!“

„Múdre rozhodnutie. Ale prečo si nešiel do Rokfortu?“ spýtal sa Tom.

Orion si odfrkol. „A byť Dumbledorovi pod palcom? Nie, ďakujem“

Tom sa zľahka zasmial. „Vidím, že naňho máme rovnaký názor.“

Potom sa ho vážne opýtal. „Takže ten starý muž je stále nažive?“

Orion sa naňho pozrel. „Áno. Poznal si ho? Chodil si do Rokfortu?

Tom len s nevôľou zavrčal, „Áno, poznal som ho.“

Orion sa rozhodol na túto záležitosť viac netlačiť. „Dobrú noc, Tom. Čoskoro sa uvidíme.“

„Dobrú noc, Orion,“ zašepkal Tom, keď Orion zatváral medailón.

Zavesil si ho na hruď a čoskoro pokojne zaspal.

***

Ďalší deň sa Sirius a Orion premiestnili do čarodejníckeho Petrohradu a okamžite boli obklopení množstvom detí s rodičmi, ktorý ich prišli odprevadiť. Bola tam obrovská loď čakajúca na nalodenie prvých ročníkov.

Orion sa díval cez dav ľudí a zbadal Evandera a Viktora.

Obrátil sa k Siriusovi. „Otec, vidím svojich priateľov. Sľúbil som im, že sa s nimi stretnem a na loď nastúpime spoločne.“

Sirius si vzdychol. Prišiel čas, aby sa rozišli a Sirius bol trochu ustaraný, ako sa Orion zmení, keď začne študovať Čiernu mágiu v Durmstrangu. Presviedčal sám seba, že je to najlepšia voľba, ale ohľadne celej tej veci sa cítil nesvoj. Keby len dokázal presvedčiť Oriona, aby išiel do Rokfortu. Pár krát sa o tom zmienil, ale Orion to neústupne odmietal a nehodlal sa o tom znova baviť.

Sirius pevne objal svojho syna a povedal: „Chcem, aby si mi často písal a povedal mi, keby si mal nejaké problémy.“

„Áno ocko, neboj sa. Všetko bude v poriadku,“ zamrmlal Orion do otcovej hrude.

Sirius ho jemne pohladil po hlave. „Viem. Ja len že ťa neuvidím štyri mesiace a zvykol som si mať ťa stále okolo seba. Budeš mi chýbať.“

Orion spevnil objatie. „Tiež mi budeš chýbať. Ale na Vianoce sa uvidíme. Vrátim sa na Black Manor a všetok čas strávime spoločne.“

Sirius prikývol, prerušil objatie a s úsmevom povedal. „No, uži si v škole veľa zábavy a napíš mi, keď si budeš chcieť vystreliť z nejakého učiteľa. Môžem ti dať pár vynikajúcich rád.“

Orion pretočil očami a usmial sa. „Pochybujem, že budem mať čas na žarty, ale keby som mal nutkanie tak spraviť, určite ti napíšem.“

Sirius vykríkol so zdeseným výrazom. „Vždy je čas na žarty!“

Orion sa usmial a natiahol sa, aby zľahka pobozkal otca na tvár. „Dávaj na seba pozor, ocko. A sľúb, že mi napíšeš ako to ide s čistokrvnými.“

Sirius sa tiež usmial. „To je hračka. Ale neboj sa, dám ti vedieť. No tak už choď, tvoji priatelia čakajú.“

Orion ho ešte raz rýchlo objal a okolo krku mu položil Sylvanu, pretože mu povedala, že odtiaľ bude mať lepší výhľad. Vzal svoj kufor, Aresovu klietku a odišiel za Evanderom a Viktorom.

***

Plavba trvala dve hodiny a Viktor, Evander, Kara a Orion ten čas strávili hraním Rachotiacej sedmy v jednej z lodných izieb. Na lodi bolo zhruba tridsať prvákov, ktorí už stihli vytvoriť malé skupinky a hrali sa alebo hovorili o rôznych veciach.

Keď konečne dorazili do Bornholmu, privítala ich stará čarodejnica a rozdelila do kočiarov, ktoré ich odviezli do Durmstrangu. Tesne pred tým sa stretli s Calypso, ktorá sa kočiarom odviezla s nimi. Po príchode do Durmstrangu ostal Orion v úžase. Durmstrang bol veľmi starý, temný stredoveký hrad s mnohými vežami a rozsiahlymi pozemkami. Okamžite zacítil mágiu hradu, ktorá ho šteklila na koži. Nikdy predtým necítil toľko koncentrovanej sily vychádzajúcej z jedného miesta. Všetci prváci sa medzi sebou rozprávali a preberali všetky veci o Durmstrangskom hrade, aj keď ich bolo veľmi málo. Orion začul, ako jeden z chlapcov hovorí, že bol založený v rokoch Merlina a je tak jedným z najstarších hradov aké existujú, dokonca oveľa starší ako Rokfort. Čoskoro sa otvorili veľké drevené dvere a zamieril k nim čiernovlasý čarodejník stredného veku, ktorý mal na tvári prísny výraz.

„Vitajte deti. Som Majster Devon Kragen, durmstrangský Majster elixírov. Nasledujte ma prosím do Veľkej siene. Hneď potom budete zatriedený. Svoje veci nechajte tu, škriatkovia ich odnesú do vašich komnát ako náhle budete zaradení,“ povedal a otočil sa späť k hradu.

Deti ho nervózne nasledovali do Veľkej siene. Keď Orion vošiel, všimol si, že je to obrovská miestnosť s neuveriteľne vysokým, klenutým stropom, ktorý vyzeral, akoby žiaril zlatým svetlom.

Uprostred miestnosti sa nachádzal veľký okrúhly stôl, pri ktorom sedeli učitelia. Okolo bolo ďalších sedem okrúhlych stolov, pričom každý bol väčší ako ten predchádzajúci, za ktorými sedeli žiaci príslušných ročníkov. Všimol si, že stôl stojaci najbližšie k tomu učiteľskému bol prázdny, čo naznačovalo, že je pripravený pre prvákov. V mori študentov dokázal rozlíšiť tri mierne odlišné druhy habitov. Jediný rozdiel spočíval v odznaku na ľavej strane hrude.

Všetci sediaci študenti sa dívali, ako ich Kragen viedol niekam doprava a zastavil až pred pevnými, čiernymi dverami. Kragen sa nim obrátil. „Toto je Komnata šepkajúcich hlasov. Dovnútra vojdete každý sám a budete načúvať tomu, čo povedia hlasy. Povedia vám, do ktorého Rádu patríte a keď vyjdete von, pripnem na váš habit odznak. Potom sa budete môcť posadiť ku stolu pre prvý ročník.“ Chytil jedno dievča, ktoré stálo hneď pri ňom, trochu pootvoril dvere a postrčil ju dovnútra. Chvíľu na to vyšla von s bledou tvárou a niečo Kragenovi pošepkala. Ten prikývol a prútikom sa dotkol jej habitu, na ktorom sa objavil bronzový odznak s tvárou Gorgony. V tichosti si šla sadnúť na jedno miesto pri stole. Všetci ostatní študenti ticho čakali až na ne príde rad. Nikto sa neodvážil predniesť ani slovo.

Calypso, Kara, Evander a Viktor to mali za sebou skôr ako Orion. Calypso a Viktor dostali zlaté odznaky s podobizňou Hydry a Kara s Evanderom strieborné s Chimérou. Konečne bol na rade Orion. Kragen ho vzal za ruku a bez jediného slova postrčil do komnaty.

Orion stál uprostred malej, tmavej, okrúhlej miestnosti obklopenej čiernymi stĺpmi a čiernymi závojmi visiacimi na stenách, ktoré slabo viali. Začul tichý šepot prichádzajúci odvšadiaľ a on len stál a čakal, čo sa stane ďalej. Cítil niečo vo vzduchu a pohľad mu padol na biele, viac menej priesvitné tvary víriace okolo neho. Chĺpky vzadu na krku mu stáli dupkom a začal byť nervózny. Potom počul hlasy. Bolo ich sotva počuť, ale napínal uši zo všetkých síl, aby im porozumel.

„To je on,“ zašepkal mužský hlas.

„Nemôže to byť on, ešte je príliš skoro. Neplánovali jeho príchod niekoľko ďalších desaťročí,“ uviedol zmyselný ženský hlas.

„Oni o tom nevedia, ale je to on. Cítim to,“ odpovedal mužský hlas.

Ženský hlas znel rozrušene: „Čo to urobili? Je príliš skoro!“

„Nemyslím si, že to urobili schválne. Niečo sa zmenilo,“ zašepkal znova mužský hlas. Orion ich len tak - tak počul, ale čudoval sa, o čom to len rozprávajú. Zrazu sa pred ním zhmotnili dva tvary, ktoré sa vznášali vo vzduchu a Orion dokázal rozoznať, že jedna z nich je staršia žena s dlhými tmavými vlasmi a tmavými očami. Ten druhý bol dobre stavaný muž, mladší než žena vedľa neho, s podobnými črtami tváre a divným výrazom.

Ako prvá ho oslovila žena a dívala sa mu pritom priamo do očí. „Čakali sme na teba. Ale si niečo iné, niečo neočakávané...“

„Čo tým myslíte?“ neisto sa spýtal Orion.

Žena sa chystala niečo povedať, ale muž ju prudko prerušil. „Ticho, mami. Ešte nie je čas.“ Potom sa otočil k Orionovi. „Povedz svojmu profesorovi, že patríš do Rádu Hydry,“ dopovedal a začal miznúť.

„Počkajte! Kto ste?“ povedal Orion a natiahol ruku, aby zabránil mužovi odísť.

Muž sa k nemu obrátil so skúmavým pohľadom, ale mlčal.

Žena sa k Orionovi taktiež otočila a venovala mu malý úsmev. „Dozvieš sa to, keď nás nájdeš.“

Obaja sa začali strácať a Orion rýchlo povedal: „Nájsť vás? Čo tým myslíte? Nerozumiem,“ povedal rozhorčene, ale bolo neskoro. Odišli.

Orion stál uprostred komnaty a snažil sa pochopiť, čo sa stalo. Závoje na stenách boli nehybné a všade bolo úplne ticho. Oni naozaj odišli. O čom vlastne hovorili? Boli to duchovia, alebo niečo také, tak ako by ich mohol nájsť? Čo mysleli tým, že je niečím neočakávaným?

Orion zakrútil hlavou a vyšiel z miestnosti. Kragen sa naňho zamračil: „Dosť ti to trvalo.“

Orion sa neobťažoval na to odpovedať a tak len povedal: „Som Hydra.“

Kragen mu venoval ešte jeden zamračený pohľad predtým, než poklopal prútikom na jeho habit a hneď sa tam objavil zlatý odznak so sedemhlavou Hydrou.

Orion podišiel k stolu a posadil sa medzi priateľov. Sieň bola teraz veľmi hlučná v porovnaní s komnatou a ešte stále si na ten rozdiel nezvykol. Potreboval by popremýšľať o tom, čo mu povedali hlasy, najmä o tom, čo sa dozvedel pred tým, než sa zhmotnili.

Calypso doňho drgla lakťom. „Orion, si v poriadku?“

Otočil sa k nej. „Áno, čo ti hovorili?“ spýtal sa.

„Že som Hydra,“ odpovedala. „Rovnako ako ty, zdá sa.“

„Nič viac?“ spýtal sa a ona pokrútila hlavou: „Kto to vlastne je? Nespoznal som ich.“

Calypso sa naňho zamračila. „Ako to myslíš, že si ich nespoznal? Sú to len hlasy, ktoré rozhodnú, v do ktorého Rádu patríš.“

Orion stuhol a naliehavo zašepkal: „Ty si ich nevidela?“

Calypso sa ešte viac zamračila. „Vidieť ich? Nie, sú to len hlasy, Orion.“ Ostro sa naňho pozrela, „Čo si videl?“

Orion len zavrtel hlavou. „Nič.“

Práve sa chystala mu niečo odseknúť, keď sála stíchla, a oni zbadali ako sa od učiteľského stola postavil muž stredného veku s tmavosivými vlasmi a krátkou briadkou.

„Vitajte späť, na začiatku ďalšieho roku štúdia mágie. Tu v Durmstrangu vítam aj našich nových prvákov. Som riaditeľ Karkarov a teraz, keď už ste boli roztriedení, vám po večeri budú rozdané vaše rozvrhy. Každý Rád predstavuje rôzne vlastnosti, schopnosti, magickú krv a stupeň sily. Hydry sa budú učiť najtemnejšie odvetvia Čiernej mágie. Niektoré predmety sa vyučujú len do piateho ročníka, v ktorom budú preskúšaní, či majú dostatok magickej sily na ich ďalšie štúdium. Hydry nesmú diskutovať o špecifických predmetoch mimo svojho Rádu. Toto je varovanie,“ od prvákov bolo počuť zopár protestov, ale Karkarovov pohľad ich umlčal. „Toto je opatrenie len pre vašu bezpečnosť. Čierna mágia je veľmi silná a nemôžu ju študovať tí, ktorí nemajú silu ani schopnosti na jej kontrolu bez toho, aby ich pohltila.“ Odmlčal sa, aby ich nechal vstrebať túto informáciu a keď sa nikto neodvážil protestovať, pokračoval. „Hlavné predmety budete mať všetci prváci spoločné a taktiež budete mať všetci spoločné ubytovanie. Niektoré predmety sú vhodné len pre určitý Rád a preto nie je možné žiadať o ich zaradenie do vášho rozvrhu, pokiaľ nepatríte k Rádu, pre ktorý sú dané predmet určené. Bez výnimiek. Vzdelávanie v Durmstrangu je veľmi intenzívne a vyžaduje si disciplínu a tvrdé štúdium. Očakávajú sa od vás výborné výsledky vo všetkých predmetoch a neúspech nebude tolerovaný. Máte podporu svojho Majstra Rádu, na ktorého sa môžete obrátiť s akýmikoľvek problémami. Po večeri vás prefekti odvedú do vašej časti hradu. Nie je dovolené sa túlať po hrade po deviatej hodine. Prajem príjemný školský rok,“ povedal krátko predtým, než sa posadil.

Na stole sa objavili rôzne druhy jedál, a študenti sa popri rozprávaní pustili do jedenia. Orion mlčky premýšľal a cítil na sebe Calypsin pohľad, ktorá však jeho mlčanie rešpektovala a rovnako ako ostatní ho nevyrušovala.

Keď dovečerali, podišli k ich stolu traja učitelia a kázali im zoradiť sa podľa Rádu, do ktorého patria. Orion si všimol Romulusa Rosiera, ktorí pristúpil k Chiméram a Devona Kragena kráčajúceho ku Gorgonám.

Domyslel si, že sú to Majstri jednotlivých Rádov. Pozrel sa na svoju skupinu - bolo ich len päť. Jednoznačne boli najmenším Rádom. Jeho skupina pozostávala z Viktora, Calypso, pohľadného mladíka s tmavými vlasmi po ramená a mierne šikmými očami svetlomodrej farby, ktorý ich s úškľabkom sledoval, a chudého chlapca s krátkymi tmavými vlasmi a čiernymi očami, ktorý vyzeral, akoby sa stále mračil.

Orion si všimol ako sa k ich skupine blíži vysoký, statný muž. Mal dlhé, husté čierne vlasy a tmavohnedé oči. Vyžarovala z neho tajomná a temná aura, a jeho pohyby boli plynulé a presné. Muž sa zastavil až pred nimi a chvíľu sa na nich díval, než prehovoril.

„Som Majster Vulcan Vagnarov. Som Majstrom Rádu Hydier,“ povedal pevným hlasom. „Učím Nekromanciu vybraných pár Hydier zo šiesteho a siedmeho ročníka. Takže na hodiny so mnou si ešte pár rokov počkáte a aj potom, aby ste sa mohli zúčastniť mojich hodín, musíte prejsť skúškou. Ale pre vaše prípadné problémy alebo otázky sú moje dvere vždy otvorené. Tu sú vaše rozvrhy na tento rok,“ povedal a začal im rozdávať čierne pergameny so strieborným písmom. „Ako už spomínal riaditeľ Karkarov, neprejednávajte svoje predmety so študentmi z iných Rádov. Základné predmety budete mať spoločné aj s ostatnými Rádmi, ostatné predmety budete navštevovať len vy, Hydry.“

Skupinka prikývla a Vagnarov sa od nich odvrátil s krátkym prikývnutím. Všetci skúmali svoje rozvrhy. Orion si všimol, že medzi základné predmety patrí Úvod do Čiernej mágie s Romulusom Rosierom; Dejiny Čiernej mágie s Hymirom Helheimom; Transfigurácia s Echineasom Elgarom; Čarovanie s Artemisou Arlov; Elixíry s Devonom Kragenom; Čarovné tvory s Jolou Magni; Herbológia s Nicor Nigyn; Staroveké runy s Dionysusom Decimusom a Aritmanciu s Dominikom Janusom. Bolo to neuveriteľné množstvo predmetov. Karkarov nežartoval, keď povedal, že štúdium bude vyžadovať veľa disciplíny. Pokračoval v čítaní a objavil dva predmety určené špeciálne pre Hydry. Boli to Úvod do rituálov krvi s Gudrun Helgard a Úvod do tvorenia temných kúzel s Galatheou Ilythyia.

Obrátil sa k nim chlapec s mierne šikmými, svetlomodrými očami. „Už teraz sa mi páči náš prvý predmet,“ povedal a olízal si pery. „Rituály krvi, to znie... vynikajúco,“ dodal s úškľabkom.

Orion mu venoval ostrý pohľad. Aká zvláštna voľba slov. Natiahol ruku smerom k chlapcovi a predstavil sa. „Som Orion Black.“

Druhý chlapec sa naňho díval a jeho úškrn sa ešte rozšíril. Prijal Orionovu ruku s jemnosťou, takmer akoby ju hladil. „Teší ma, Orion. Ja som Lezander Zraven.“

Calypso zalapala po dychu a Orion sa k nej otočil so spýtavým pohľadom. Ona sa však nedívala naňho, ale s bledou tvárou sledovala Lezandera.

Orion sa obrátil k Lezanderovi, ktorý ich pobavene sledoval. Chlapec sa usmial a Orion mal čo robiť, aby nevypustil podobné zapalanie po dychu, ako pred chvíľou Calypso. Lezander mal dlhé, ostré rezáky a posmešne sa usmieval.

Zdalo sa, že Calypso ďalšie potvrdenie nepotrebovala. „Si upír z rodu Zraven,“ povedala takmer otázne.

Lezander sa opäť uškrnul a prikývol.

Viktor, ktorý sa týmto zistením nezdal nejako znepokojený povedal: „Ja som Viktor Vlonski a toto je Calypso Rosierová,“ ukázal na Calypso, ktorá Lezandera stále pozorovala.

Lezander odpovedal s ľahkým zapradením. „Som rád, že vás oboch spoznávam.“ Potom sa obrátil k tichému, zamračenému chlapcovi a spýtal sa, „A ktože si ty?“

Chlapec naňho zagánil. „Som Loki Njord,“ povedal stroho a znova sa vrátil k tichej ignorácii.

Viktor ironicky poznamenal: „No, tiež nás veľmi teší.“

Loki ho úplne ignoroval a vrátil sa k mračeniu. Orion len zavrtel hlavou a so zvedavosťou sa otočil k Lezanderovi. „Takže ty si upír. Nikdy som nepočul aby upíri navštevovali školy mágie.“

Lezander uzamkol svoj pohľad s Orionovým. „Och, ale je to tak. Síce to bolo už pár storočí dozadu. Ja som prvý, ktorý sa v našom klane narodil po dlhých štyroch storočiach.“ Na Orionovu nevyslovenú otázku pokojne odpovedal. „Žijeme extrémne dlho, niektorí sa dokonca domnievajú, že sme nesmrteľný, keď to porovnáme s dĺžkou ľudského života,“ povedal s úškrnom. „A deti preto máme len zriedka. Pár klanov s čarodejníckou krvou, ako je napríklad ten náš, posiela svoje deti počas detstva do čarodejníckych škôl.“

„A čo tvoje... potreby?“ skúsila sa jemne spýtať Calypso.

Lezanderovi sa na bledej tvári usadil pobavený výraz. „Moja túžba po krvi? To dokážem ľahko ovládať. Náš klan je najstarší a teda aj najsilnejší. Svoje 'potreby' v pohode ovládnem,“ odpovedal s nebezpečným úsmevom, „ak budem chcieť.“

„A čo slnečné svetlo?“ spýtal sa Viktor. „Má na teba nejaký vplyv?“

Lezander mávol odmietavo rukou. „Vôbec nie. Neboli sme ovplyvnení už mnoho storočí.“

„Koľko klanov má čarodejnícku krv? Tvoj klan nevyzerá, že by sa s čarodejníkmi často miešal, keď o vás takmer nikto nevie. Prečo je to tak?“ pýtal sa Orion.

„V súčasnosti sú už len dva klany s čarodejníckou krvou. Nemiešame sa s čarodejníkmi, pretože to je dôvod, prečo nás nejakí svetlí čarodejníci pred pár storočiami lovili. Považovali nás za akúsi nebezpečnú odchýlku prírody. Preto ostali len dva také klany. Zmizli sme z čarodejníckeho sveta a odhalenie riskujeme, len keď pošleme nejaké z našich detí do čarodejníckej školy. Ale Durmstrang je pre mňa iba malé riziko. Je to temná, čarodejnícka škola a preto nemáme strach dobrovoľne sa priznať.“

Orion chápavo prikývol. Nikdy predtým nepremýšľal o iných temných druhoch. Stále sa zaujímal len o nepriaznivej pozícii temných čarodejníkov. Rozhodol sa bližšie sa na to pozrieť a zistiť, aké ďalšie druhy boli vylúčené z tohto sveta.

Vyrušil ich siedmacky prefekt, ktorý všetkých prvákov odviedol k veži, kde budú bývať. Spoločenská miestnosť bola obrovská s niekoľkými krbmi a bola vyzdobená tmavými červenými a čiernymi kobercami a gobelínmi, k Lezanderovmu veľkému potešeniu. Na stenách viselo niekoľko portrétov vznešených čarodejníkov a čarodejníc. Orion zdieľal veľkú spálňu spolu s Viktorom, Lezanderom a Lokim, zatiaľ čo Calypso ostala s niekoľkými dievčatami z Rádu Chiméry, vrátane Kary.

Orion unavene klesol na posteli a zatiahol na závesy. Otvoril medailón a stručne Tomovi opísal svoj prvý školský deň. Bol príliš unavený na dlhé rozhovory a tak zaželal Tomovi dobrú noc s prísľubom, skorého a rozsiahlejšieho rozhovoru.


Vysvětlivky:

Hydra - Drak s viacerými hlavami, zvyčajne ich býva 7 až 9. Po odrezaní či odseknutí hlavy dorastajú. Hydry žili v Lerneanských močiaroch, neďaleko Argolisu (územie okolo Argos v Grécku). V gréckej mytológii mala Hydra 9 hláv a prostredná bola nesmrteľná. Hercules spolu so svojou družinou s jednou hydrou bojovali, ale zakaždým, keď zničili jednu hlavu jej dorástli ďalšie dve. Nakoniec použili pochodne aby nové hlavy spálili, a tú jednu nesmrteľnú pochovali pod skalu. Šípi namočené v krvi Hydry boli jedovaté.

Chiméra - Príšera s troma hlavami (hlavami kozy), telom leva a dračím chvostom. Jej tri hlavy údajne dokázali chrliť oheň. V gréckej mytológii bol tento ženský netvor zabitý Bellerofontesom, ktorý priletel na Pegasovi. Symbolicky predstavuje boj Bellerofontesa a Chiméry víťazstvo dobra nad zlom a je považovaný za základ populárneho stredovekého príbehu St. George Slaying the Dragon.

Gorgona - V gréckej mytológii boli Gorgony ženy, ktoré mali namiesto vlasov hady. Gorgona bola vlastne medúza a každý, kto zazrel jej tvár, okamžite skamenel. Kedysi to bývala krásna dievčina, ktorá bola hrdá na svoje vlasy, ale opovážila sa svoju krásu porovnávať s bohyňou Minervou. Minervu tým veľmi rozhnevala a tá premenila jej vlasy na zvíjajúce sa hady. Medúza sa stala krutou a začala terorizovať blízke územie - menila zvieratá a ľudí na kameň. Perzeus bol schopný priblížiť sa k nej, keď použil svoj štít ako zrkadlo, aby jej zabránil priamy pohľad naň, a v spánku jej odrezal hlavu.

10.10.2011 02:24:02
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one