Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Ahojky,
najprv sa Vám chcem všetkým poďakovať za priania šťastia pri maturitách, asi to naozaj pomohlo, pretože som dopadla celkom dobre (presné výsledky hoci ešte neviem) ... akože celkovo bola tá maturita blbosť, pretože test zo slovenčiny vôbec nebol zo slovenčiny. Boli tam otázky na všetko, len nie na to, čo sme sa za 4 roky na hodinách slovenského jazyka a literatúry naučili. Ale tak dozvedela som sa, prečo je Pluto trpasličia planéta a z akých slov vzniklo slovo "slomokracia" ... proste trapas. Normálne sa maturanti z celého Slovenska sťažujú na tú agentúru, ktorá testy pripravuje. A to ani nehovorím o nejednoznačných odpovediach... test z angličtiny (vyššia úroveň) bol tiež strašne ťažký a ešte posluch akoby nahrával človek s rečovou vadou. Ale tak nejako som to zvládla :)
Čo sa týka slohov, na slovenčine som si vybrala tému "Som jednoducho smoliar" -  fiktívny beletrizovaný životopis, takže som si vymyslela úžasný tragický príbeh :D ... a na angličtine sme mali na 200 slov opísať školu snov... úplne ľahké :)

No ale dosť bolo o tom, dúfam, že dnešná kapitola sa tu už bude dať vložiť, pretože minulá kapitola (19. kapitola) sem nešla vložiť ani po rozdelení kapitoly na polovicu. Ak tu je niekto, kto ju nečítal, tak prečítať si ju môže TU.

Dnešná kapitola je opäť dosť dlhá, dúfam, že sa vám bude páčiť. Teraz mám na prekladanie menej času, pretože sa musím veľa učiť a k tomu máme ešte nejaké rodinné problémy, tak neviem, či sa mi do budúceho piatka podarí preložiť ďalšiu kapitolu k Návšteve Gringottbanky. Uvidím, no... okrem toho ešte pracujem na jednom "projekte" o ktorom sa aj vy už čoskoro dozviete.

To je asi tak všetko, čo by som na úvod chcela povedať. Užite si kapitolu a komentujre. Dnešná kapitola je venovaná Tessse, Candy, Kali a Caire. Ďakujem za vaše úžasné komentáre.

Kapitola je nebetovaná - nestíham... aj teraz som si sem len na pár minút "odskočila. 

Takže ešte raz, užite si čítanie a komentujte. Mimochodom, na začiatku je opäť preložená autorkina poznámka, v ktorej odpovedá na niektoré otázky svojich čitateľov :)

Weronika

 

Autorkina poznámka: Ja viem, že už je to 20 kapitol a k hlavnému pairingu sme sa ešte nedostali, ale Orion je stále veľmi mladý (14). Nedávalo by zmysel, ak by po sebe obaja skočili, keď im stále ostáva na vyriešenie niekoľko záležitostí. Ich vzájomný záujem je veľmi jemný, možno Voldemortov trochu výraznejší, ale nie je to láska, je to posadnutosť/majetníckosť. Ale nakoniec sa veci zmenia. Takže vás žiadam o trpezlivosť. Príbeh sa tam pomaly, ale isto dostane.

Keď sa Orion usmieval na Voldemorta, bol opitý. Tá malá scéna neznamená, že Orion uzrel svetlo a teraz sníva o Voldemortovi. Bol len opitý, preto mal aj menšie zábrany a mohol si úprimne priznať, že Voldemort ho priťahuje. Ale keď je triezvy, všetky negatívne myšlienky o Voldemortovi bránia tomu, aby si svoju príťažlivosť uvedomil, alebo sa podľa nej správal.

Ospravedlňujem sa tým, ktorí sú už z Lezandera unavení, ale ešte chvíľu ostane Orionovym priateľom. Potrebujem ho do zápletky a mám ho rada, pre Oriona je to dobrý prvý priateľ. O tom, čo sa v budúcnosti stane Lezanderovi… nepoviem, sorry J

O fyzickej podobnosti medzi medailónovým Tomom a Voldemortom; Orion si myslí, že sú to vzdialení bratranci, pretože mu tak povedal Tom, takže každú podobnosť, ktorá medzi nimi je, zamietol pod koberec ako rodinný čŕt. A Voldemort je teraz v polovici tridsiatky (keďže jeho 17 ročná duša sa zlúčila s tou, ktorá mala okolo 60), zatiaľ čo Tom je tesne po dvadsiatke. Tak sa líšia; hlavným rozdielom sú Voldemortove červené oči a belšia pokožka. Ale Orion stále nemá žiadne podozrenia.

A Orion má už 14! Nie 12, ako písali niektorí z vás. A na svoj vek bol vždy vyspelý, pamätajte, že veľa číta a je veľmi inteligentný. To je dôvod, prečo sa niekedy správa lepšie, ako dospelí a v prípade Smrťožrútov má proste viac morálky, ako niektorí z nich. Ale z iného pohľadu je stále trochu naivný a idealistický.

Dementori boli tú noc v Rokforte preto, lebo Sirius sa týždne predtým pokúsil dostať do chrabromilskej klubovne a to upozornilo Aurorov na to, že je späť. Keď Tučná pani povedala, že to bol práve Sirius Black, ktorý sa dnu pokúšal dostať, prikázal Fudge Dementorom, aby ostali okolo Rokfortu. To je dôvod, prečo Orion nútil Siriusa, aby mu sľúbil, že sa nevráti. Bohužiaľ, Sirius bol vždy tvrdohlavý a konal impulzívne.


Kapitola 20 – Po Svetovom pohári & Nekromanceri

Akonáhle vyšli zo stanu boli takmer ušľapaní bežiacim a kričiacim davom. Neďaleko odtiaľ mohol Orion vidieť zomknutý hlúčik Smrťožrútov s prútikmi namierenými dohora, kde sa vo vzduchu vznášala rodina toho mukla, ktorý viedol kemp. K Smrťožrútom sa pripájali ďalší čarodejníci, ktorí si, zdá sa, užívali to predstavenie. Veľa stanov bolo pošliapaných a zničených, ďalšie boli spálené. Z bežiaceho davu bolo počuť hlasné výkriky plné strachu; deti plakali; všade okolo nich sa chladným vzduchom niesli panické výkriky úzkosti. Bolo to peklo.

Narcissa ich pevnejšie zovrela a rozbehla sa s nimi smerom do lesa, no dav hysterických zdrhajúcich svetlých čarodejníkov bol veľmi chaotický a násilnícky. Zrazu niekto Oriona zrazil k zemi a vzápätí počul, ako niekto vykríkol jeho meno. Na nohy ho vytiahol Draco, ktorý mal bledú a znepokojenú tvár.

Draco sa snažil prekričať ten hluk, „Stratili sme moju mamu! Nevidím ju!“

Orion sa rozhliadol okolo, ale bolo nemožné nájsť Narcissu v takom veľkom dave. Pevne zovrel Dracovu ruku a zvolal, „Musíme sa dostať do lesa. Bude nás tam hľadať! Ideme!“

Vytiahol prútik a začal pred seba vrhať elektrizujúce zaklínadlá, aby im urobil cestu. Po pár minútach prišli až do lesa. Les bol už úplne tmavý a Orion v diaľke videl ministerských čarodejníkov, ako sa snažia preraziť si cestu davom až k Smrťožrútom. Poobzeral sa a zbadal Draca, ktorý sa opieral o strom a lapal po dychu. Začul, ako sa k nim niekto blíži, otočil sa a ocitol sa tvárou v tvár Ronovi Weasleymu a ďalším dvom chlapcom, z ktorých jeden musel byť Dean Thomas a druhý Seamus Finnigan, podľa Dracoveho opisu Weasleyho pätolizačov.

Draco prišiel k nemu a výsmešne sa Weasleymu prihovoril, „Predpokladám, že vám otecko povedal, aby ste sa skryli? Čo chce urobiť? Snaží sa zachrániť muklov?“

„A kde sú tvoji rodičia?“ povedal Ron nahnevane, „Sú medzi tými v maskách, však?“

Orion urobil krok dopredu a naštvane odvetil, „Dávaj si pozor na jazyk, Weasley. Nie je príliš múdre nahlas niekoho falošne obviňovať.“

Ron sa k nemu otočil a vyprskol, „Každý vie, že jeho otec bol špinavý Smrťožrút, bez ohľadu na to, čo každému nakecal, aby sa vyhol Azkabanu.“

Orion nezaujato povytiahol obočie a pokojne odpovedal, „Pán Malfoy bol zbavený všetkých obvinení a je to veľmi vážený a vplyvný čarodejník.“ Potom sa na Rona zaškľabil, „Na rozdiel od niekoho iného. Počul som, že tvoj otec pracuje na Oddelení pre zneužívanie muklovských artefaktov. Nepríliš pôsobivé, ani dôležité, že? Skôr úbohé, podľa môjho názoru.“

Ron očervenel a nahnevane vyprskol, „Lepšie ako mať otca Smrťožrúta, ktorý dostal to, čo si zaslúžil a bol pobozkaný!“

Orion vytiahol prútik a výhražne vykročil vpred. Zasyčal, „Nikdy sa neopováž v mojej prítomnosti povedať o mojom otcovi niečo také, inak to budeš ľutovať do konca života.“

V tej chvíli sa z kempingu ozval rachot, ako keby vybuchla bomba, a na okamih stromy okolo nich osvietil záblesk zeleného svetla.

Draco upokojujúco položil Orionovi ruku na rameno a kývol na Deana Thomasa, zatiaľ čo chladným hlasom hovoril Ronovi, „Nemali by ste sa radšej rýchlo odpratať? Nechcete predsa, aby zbadali hentého.“

„Čo to malo znamenať?“ zmätene sa spýtal Dean Thomas.

Draco si odfrkol, „Idú po mukloch a humusákoch, Thomas. Aj ty sa chceš krútiť vo vzduchu? Lebo ak áno, tak tu počkaj, nech sa zasmejeme… idú týmto smerom.“

Ron nabral nahnevaný odtieň fialovej farby a začal niečo nesúvisle prskať, ale Finnigan jeho aj Deana Thomasa odtiahol preč a všetci traja zmizli v lese.

Orion sa otočil k Dracovi a zvedavo sa spýtal, „Varoval si ich. Nechcel si, aby Smrťožrúti našli Thomasa. Prečo?“

Draco pokrčil plecami a pokojne odpovedal, „Je mi to jedno, tak ako tak. Len som chcel, aby odišli.“

Orion prikývol, „Poďme hlbšie do lesa. Tu to nie je bezpečné.“

Kráčali niekoľko minút, keď zrazu začuli niekde v blízkom okolí výkrik, „MORSMORDRE!“

Orion vytreštil oči, keď zbadal obrovskú lebku, tvorenú z niečoho, čo vyzeralo ako malé smaragdové hviezdičky, ktorej z úst namiesto jazyka trčal had. Lebka im pred očami stúpala vyššie a vyššie, a trblietala sa na čiernej oblohe ako nové súhvezdie. Orion zaklial. Nikto nemal vrhnúť Temné znamenie. Zamračil sa, Smrťožrúti to neurobili. Kto potom-?“

Odrazu les okolo nich vybuchol výkrikmi. Orion sa otočil a zbadal Weasleyho spolu s jeho dvoma kamarátmi, ktorí mali na tvári zmútený a vystrašený výraz. Niekoľko pukotavých zvukov oznámilo príchod asi dvadsiatich čarodejníkov, ktorí sa tam z čista jasna zjavili a obkľúčili Weasleyho a jeho priateľov. Všetci naraz zrevali, „STUPEFY!“ (pozn. prekl. pôvodne sa v slovenskom preklade zaklínadlo Stupefy nevyskytuje, pretože ho preložili ako Ani hnúť!. Mne sa to však nepáči, preto to ostane riadne ako v angličtine.)

Orion Draca stiahol na zem, keď im ponad hlavy presvišťalo niekoľko omračujúcich kliatob. Odtiaľ, kde stáli, mali jasný výhľad na dianie pred nimi a okolité stromy ich našťastie ukryli z dohľadu.

Orion zbadal pána Weasleyho, ktorý sa náhlil k trom chlapcom a kričal, „Zastavte to! ZASTAVTE! To je môj syn!“

„Z cesty, Arthur,“ chladne sa ozval čarodejník s krátkymi fúzami. Bol to Crouch starší, Orion ho spoznal z novinových článkov.

„Ktorý z vás to urobil?“ oboril sa na nich Crouch, „Kto z vás vyčaroval Temné znamenie?“

„My sme nič neurobili!“ povedal Ron, šúchal si lakeť a rozhorčene hľadel na otca. „Prečo ste na nás chceli zaútočiť?“

„Neklamte, pane!“ kričal Crouch. Prútikom stále mieril na Rona a oči mu vyliezali z jamiek; vyzeral skoro ako šialenec. „Pristihli sme vás na mieste činu!“

„Barty,“ povedala čarodejnica v dlhom, vlnenom župane, „sú to len decká, Barty, nedokázali by…“

„Odkiaľ sa zjavilo to znamenie, vy traja?“ rýchlo sa spytoval pán Weasley.

„Odtiaľ,“ roztrasene ukazoval Finnigan na miesto neďaleko od Oriona a Draca, „Niekto bol tam, za stromami… zakričal tie slová – to zaklínadlo-“

Orion sa neobťažoval ďalej počúvať. Uvedomil si, že ten, kto vyčaroval Temné znamenie musel byť Barty Crouch mladší, nikto iný by to neurobil, pretože Temný pán to výslovne zakázal. A on nemohol dovoliť, aby Bartyho znova zatkli, určite by ho poslali k Dementorom pre Bozk. Nikto ďalší už tak trpieť nebude, ak existuje niečo, čo by s tým mohol Orion spraviť. Otočil sa k Dracovi a zašepkal, „Ostaň tu, zastriem ťa kúzlom… Hneď som späť.“

Draco zavrtel hlavou a zašepkal, „Orion, nie-“

Ale Orion rýchlo vrhol kúzlo a videl, ako Draco zmizol. Rýchlo bežal smerom k miestu, na ktoré ukazoval Finnigan. Sotva niečo v tom tmavom lese videl a tak si rýchlo začaroval oči tak, aby mohol vidieť aj v noci, pomocou kúzla, ktoré ich naučil Majster Golmirn na hodinách Ľudskej transformácie. Dorazil na miesto a na zemi zbadal omráčeného Crouchovho škriatka. Zúfalo sa rozhliadol a zalapal po dychu, keď si všimol telo čarodejníka, ktoré bolo viditeľné od pása dole. To musel byť Barty Crouch mladší spolu s neviditeľným plášťom! Zjavne ho zasiahli omračujúce kliatby.

Začul v blízkosti prehovoriť akýsi hlas, „Ja si to nemyslím, naše Omračujúce kliatby prešli priamo cez tieto stromy…je šanca, že by sme ich mohli dostať…“

„Amos, buď opatrný,“ ozval sa ďalší hlas.

Orion stuhol. Išli priamo týmto smerom! Musel dostať Bartyho preč. Ale premiestňovať sa ešte nenaučil a Bartyho telo niesť nemohol, bol by preňho príliš ťažký. A musel by obviniť niekoho iného, lebo hentí by naďalej pokračovali v hľadaní. Orion schmatol prútik, ktorý mal Barty v ruke a rýchlo ho dal do ruky škriatkovi. Nikto nebude taký hlúpy, aby uveril, že to urobil škriatok, no malo by mu to poskytnúť aspoň nejaký čas. Odtiahol Bartyho telo od škriatka do kúta, ktorý bol zahalený v tmavých tieňoch. Potom cez jeho telo pretiahol neviditeľný plášť a zastrel sa kúzlom, keď zbadal blížiaceho sa čarodejníka.

Čarodejník si všimol domáceho škriatka a zvolal, „Áno! Máme ho! Niekto tu je! V bezvedomí! Je to… ale no toto…“ povedal, keď sa skrčil a zbadal, že ten niekto bol domáci škriatok, ktorý držal v ruke prútik.

„Máš niekoho?“ kričal Crouch z čistinky. „Kto? Kto je to?“

Orion videl, ako čarodejník zodvihol domáceho škriatka, schytil prútik a vykročil späť na čistinu.

Orion si od úľavy povzdychol. Počul, ako sa čarodejníci medzi sebou hádajú. Niektorí boli skeptický voči tomu, že by to urobil škriatok a Crouch znel rozzúrene. Prútik patril Ronovi Weasleymu a ten idiot vykrikoval niečo o svojej nevine.

Orion schmatol Bartyho a ťahal ho ďalej, smerom k miestu, kde ho čakal Draco. Prudko zodvihol hlavu, keď začul, ako sa niekto blíži k miestu, kde našli škriatka. Orion stíchol a cez tiene sledoval, ako sa Crouch starší zúfalo rozhliada. Orion sa zamračil. Crouch musel hľadať svojho syna. Musel vedieť, že to bol on, kto vyčaroval Temné znamenie. Čarodejník vyzeral napoly šialene, zatiaľ čo prehľadával les a snažil sa nájsť niekoho, kto by sa skrýval pod neviditeľným plášťom. Nakoniec to vzdal a naštvane odkráčal.

Orion unavene tiahol Bartyho ďalej, až prišiel na miesto, kde nechal Draca.

Orion švihol prútikom, zrušil kúzlo, ktoré ho zastieralo a zašepkal, „Draco?“

Orion cítil, ako ho chytila nejaká ruka a začul Dracov hlas šepkať, „Áno, som tu.“

Orion prikývol a šepotom odpovedal, „Niekoho som priviedol so sebou. Musíme počkať, kým tí čarodejníci odídu. Až potom sa môžeme pohnúť.“

„Dobre,“ odpovedal Draco tichým šepotom.

Orion si ľahol na zem a pozrel sa smerom na čistinu.

„Možno chce Amos naznačiť,“ povedal Crouch a z každej slabiky sálal chladný hnev, „že bežne učím svojich sluhov vyčarúvať Temné znamenie.“

Čarodejník, ktorý našiel škriatka zdesene odpovedal, „Pán Crouch… to nie… vôbec nie.“

„Domnievam sa, že si spomínate na to množstvo dôkazov z mojej dlhej kariéry, ktoré svedčia o tom, že čiernou mágiou opovrhujem a nenávidím ju, rovnako ako aj tých, čo ju praktizujú,“ kričal Crouch a oči mu znovu vystupovali z jamôk.

„Pán Crouch, ja… vôbec som nenaznačoval, že by ste s tým mali niečo spoločné!“ znovu mumlal Amos a tvár pod drsnou hnedou bradou mu očervenela.

„Ak obviňujete môjho domáceho škriatka, obviňujete mňa, Diggory!“ kričal pán Crouch. „kde inde by sa naučila vyčariť to znamenie?“

Po ďalších hádkach Crouch škriatka prepustil a pán Weasley odviedol Rona a jeho priateľov. Ostatní čarodejníci sa začali odmiestňovať a Orion si od úľavy vydýchol.

Prútikom zrušil Dracovo zastieracie kúzlo a ten sa pred ním hneď objavil. Znepokojene sa spýtal, „Čo sa stalo? Kto vyčaroval Temné znamenie a koho to máš so sebou?“

Orion si kľakol tam, kde nechal Bartyho telo a stiahol z neho neviditeľný plášť. Draco zalapal po dychu a Orion sa k nemu obrátil, „Vieš, kto to je?“

Draco zavrtel hlavou a Orion povedal, „Toto je Barty Crouch mladší, to on vyčaroval Temné znamenie. Utiekol z Azkabanu, hoci stále neviem ako a kedy. Ale bol držaný pod Imperiusom svojho otca. Zdá sa, že dnes sa mu ho podarilo prekonať a pokúsil sa ujsť. Trafilo ho jedno z omračovacích zaklínadiel, ktoré poslali ministerskí úradníci lesom. Tak som ho šiel pohľadať. Musíme ho vziať k Temnému pánovi.“

Draco zbledol a povedal, „Nemôžeme ho vziať k môjmu otcovi? Alebo vypustime zelené iskry a počkajme, kým nás nenájde matka.“

Orion zavrtel hlavou, „Nie. Nevieme, kde je Lucius. Musel sa premiestniť preč. A nemôžeme dovliecť  Bartyho späť do stanu, a to ani v prípade, že stále stojí, o čom pochybujem. A keď vypustíme zelené iskry, môžeme tak na seba obrátiť pozornosť niekoho iného - keď nás uvidia so Smrťožrútom, budeme mať vážny problém.“

Draco znepokojene prehovoril, „Ale ako ho vezmeme k Temnému pánovi? Moja matka nás určite zúfalo hľadá, ak len tak odídeme, bude veľmi znepokojená.“

„Môžeme požiadať Temného pána aby zavolal Luciusa. Tvoj otec nás vezme domov a tvoja matka bude v poriadku,“ odpovedal Orion, „A jediný spôsob, ako vziať Bartyho k Temnému pánovi je prebudiť ho a požiadať, aby nás k nemu premiestnil.“

Draco si povzdychol a odpovedal, „Dobre, ideme na to.“

Orion prikývol a povedal, „Vytiahni si prútik a buď pripravený omráčiť ho, keby sa stal násilníckym.“

Draco prikývol a vytiahol prútik. Orion zrušil svoje nočné videnie, rozkročil sa nad čarodejníkovým pásom, položil Bartymu ruku na ústa, prútikom, ktorý držal v druhej ruke naňho namieril a povedal, „Ennervate!“

Čarodejník sa prebral so zhíknutím, ktoré stlmila Orionova ruka a orieškovými očami sa úfalo rozhliadal okolo seba.

Orion viac pritlačil na Bartyho ústa a prútik mu namieril na krk. Tichým hlasom prehovoril, „Ani sa nehni. Sme tu, aby sme ti pomohli.“

Barty sa začal brániť a Orion mu bolestivo pichol prútikom do krku a kolenami mu uväznil ruky. Nahnevane zasyčal, „Povedal som, aby si sa nehýbal! Omráčili ťa a ja som zabránil tvojmu otcovi, aby ťa našiel! Upokoj sa, lebo ťa omráčim a pošlem rovno jemu!“

Barty svoje divoké oči obrátil k Orionovi a niečo sa snažil do jeho ruky povedať.

Orion sa naňho podozrievavo pozrel a pomaly sa spýtal, „Ak odstránim ruku, budeš hovoriť potichu? Okolo sú stále čarodejníci, ktorí by nás mohli nájsť, ak budeš kričať.“

Barty prikývol a Orion dal ruku preč z jeho úst, ktorou ho však vzápätí chytil pod krkom.

Barty sa chrapľavým hlasom spýtal, „Kto ste? Čo sa stalo?“

„Som Orion Black a toto je Draco Malfoy,“ povedal Orion a mykol hlavou smerom k Dracovi.

Barty vyvalil oči a pohľad mu preskakoval od jedného chlapca k druhému, „Kde je môj prútik? Čo so mnou urobíte?“

Orion pokojne odpovedal, „Ako som už povedal, bol si omráčený. Našiel som ťa, prikryl neviditeľným plášťom a prútik, ktorý si mal v ruke som dal do ruky tomu škriatkovi. Tvoj otec ťa prišiel hľadať, ale ja som ťa odtiahol preč. Ostatní čarodejníci si myslia, že to ten tvoj škriatok vyčaroval Temné znamenie. Zachránil som ťa a teraz urobíš to, o čo ťa požiadam, alebo ťa odovzdám. Rozumieš?“

Barty rýchlo kmitol jazykom a odpovedal, „Čo chceš?“

Orion sa zamračil na Bartyho čudný, nervózny tik, ale odpovedal, „Obaja sme zástancami Temného pána. Bolo od teba veľmi hlúpe, vyčarovať Temné znamenie. Ale my chceme, aby si použil svoje Temné znamenie a premiestnil nás k Temnému pánovi. Nemáš kam ísť a my s Dracom sa odtiaľto potrebujeme dostať.“

Barty horlivo odpovedal, „Vyčaroval som Temné znamenie aby som ukázal Smrťožrútom, ktorí sa zabávali, čo znamená skutočná vernosť Kniežaťu temnôt! Išiel som pre svojho pána do Azkabanu, zatiaľ čo ostatní prisahali, že boli pod Imperiusom! Vzdali sa ho! Ja som jeho najvernejší-“

Orion ho zarazil ostrým tónom, „Dosť! To teraz nie je dôležité, Temný pán sa vrátil a prijal ich späť. Teraz nás vezmeš-“

Bartymu sa rozšírili oči a vzrušene ho prerušil, „Je späť? Môj Pán je späť?“

Orion sa naňho zamračil a odpovedal, „Určite si si všimol, že tvoje znamenie stmavlo. Musíš cítiť pálenie vždy, keď zvoláva svojich Smrťožrútov.“

Barty zavrtel hlavou a zúfalo povedal, „Nie! Brániť sa Imperiusu som bol schopný len na krátke časové úseky a len tento mesiac. Nevedel som, že je späť!“

Orion netrpezlivo odpovedal, „No, tak je späť. Vezmeš nás k nemu?“

Barty sa zdal byť neistý a Orion dodal, „Jediný spôsob, ktorým ťa necháme odísť je, že nás vezmeš so sebou. Nemáš prútik a potrebuješ jeden z našich, aby si sa k nemu dostal. Je to tvoja jediná šanca, ako sa dostať späť k svojmu Pánovi.“

Barty opäť kmitol jazykom ako to robia hady a odpovedal, „Dobre. Tak mi požičaj svoj prútik.“

Orion po ňom strelil podozrievavým pohľadom a povedal Dracovi, „Daj mu svoj prútik, Draco.“

„Čo? V žiadnom prípade mu nedám-“ povedal rozhorčene Draco.

Orion frustrovane odsekol, „Draco, v temných kliatbach a dueloch som lepší ako ty. Ak mu jeden z nás musí dať prútik, potom to musíš byť ty! Ja nás pred ním dokážem ochrániť oveľa lepšie, ako ty!“

Draco sa rozhorčene nafúkol a zamumlal, „To nie je pravda. V temných kliatbach som práve tak dobrý ako ty…“ ale nakoniec však prútik Bartymu dal.

Orion pritlačil svoj prútik Bartymu na krk a ľadovým hlasom povedal, „Žiadne podrazy. Zachránil som ti život. Dlhuješ mi to.“

Barty prikývol a Orion vstal, a pomohol mu na nohy. Namieril mu prútikom na hruď, zatiaľ čo ho chytil okolo pása a povedal Dracovi, „Aj ty ho chyť za pás, tak nás bude môcť premiestniť.“

Draco sa chytil Bartyho z druhej strany. Barty sa nich pozrel a vytiahol si ľavý rukáv, zatiaľ čo pritlačil Dracov prútik na svoje Temné znamenie.


Orion cítil známy tlak a potom sa objavili uprostred elegantnej, mahagónovým drevom obloženej pracovne. Orion rýchlo znehybnil Bartyho, ktorý dopadol na podlahu s hlasným 'buch' a práve keď sa Orion chystal otočiť, začul výkrik, „Crucio!“ Bez premýšľania sa vrhol na Draca a obaja bolestivo dopadli na zem.

Orion sa odkotúľal z Draca, zatiaľ čo zreval, „PRESTAŇTE! To je Orion Black a Draco Malfoy! PRESTAŇTE!“

Letelo k nim ďalšie kúzlo, ktoré ich však minulo a potom už bol pokoj.

Naštvaný Orion sa postavil. Voldemort stál za veľkým stolom a prútik mal namierený priamo na nich. Šarlátovo červené oči mal prižmúrené a zdalo sa, že zúri.

Prebodol Oriona pohľadom a zasyčal, „Čo to má znamenať? Ako ste sa sem dostali?“

Draco sa postavil vedľa Oriona hneď po tom, čo vytrhol Bartymu z ruky svoj prútik a obozretne sa na Voldemorta díval.

Orion si oprášil habit, ktorý bol celý špinavý a zablatený, a naštvane odpovedal, „Znamená to, že je tu Barty Crouch junior,“ povedal a mykol hlavou smerom k telu na zemi, „rozhodol sa utiecť od svojho otca po skončení Svetového pohára v metlobale a tiež sa rozhodol ukázať svoju nehynúcu vernosť k Vám tým, že tak hlúpo vyčaroval Temné znamenie! Takmer ho objavili a ja som ho musel zachrániť z pazúrov jeho otca!“

Voldemort povytiahol obočie a strelil pohľadom smerom k Bartymu pred tým, než sa pozrel späť na Oriona. Ticho prehovoril, „Nedáva to žiaden zmysel, chlapče. Vysvetli to lepšie skôr, než schytáš Crucio!“

Vytočený Orion sucho odpovedal, „Barty bol na Svetovom poháre v metlobale skrytý pod neviditeľným plášťom a pod dohľadom Crouchovho domáceho škriatka. Podarilo sa mu ubrániť Imperiusu a ukradnúť prútik. Po zápase, keď sa vaši Smrťožrúti bavili točením nejakých muklov vo vzduchu,“ zagánil naňho Orion, „Barty vyčaroval Temné znamenie. Potom sa objavili pracovníci Ministerstva a všade naokolo začali vrhať znehybňujúce kliatby. Draco a ja sme sa skrývali v lese a už skôr som tušil, že to bol Barty, pretože  som videl jeho ruku, keď ukradol prútik. Tak som ho šiel hľadať. Jeho aj jeho domáceho škriatka zasiahli omračujúce kliatby. Prútik som vložil do ruky škriatkovi, Bartyho telo som prikryl plášťom a odtiahol ho preč.“ Na chvíľu sa odmlčal, aby sa nadýchol a potom dodal, „Tí z Ministerstva našli škriatka spolu s prútikom. Myslia si, že ten škriatok vyčaril znamenie. Crouch starší samozrejme pravdu poznal  a šiel Bartyho hľadať. Keďže som ho odvliekol preč, nenašiel ho. Potom som sa s Bartyho telom vrátil k Dracovi a keď sme ho prebrali, požiadali sme ho, aby nás priviedol k vám, pretože sme nevedeli, kde je Lucius alebo Narcissa a potrebovali sme sa odtiaľ dostať preč.“

Voldemort sa naňho uškrnul, „Užili ste si celkom dobré dobrodružstvo.“

Orion si prekrížil ruky na hrudi a namrzene odpovedal, „Áno, nie je nič vzrušujúcejšie, než zachraňovať fanatického Smrťožrúta z jeho vlastnej stupidity.“

Voldemort opäť povytiahol obočie a chladne prehodil, „Mohli ste ho tam nechať.“

Orion sa zamračil a odvetil, „Ak by ho našli, dostal by Bozk. Neželám to nikomu. A okrem toho, teraz máte svojho verného služobníka späť.“

„Skutočne, to mám,“ odpovedal Voldemort, zatiaľ čo kráčal k Bartyho telu. Vrhol rýchle Ennervate a Barty sa prebral. Akonáhle zbadal Voldemorta, vrhol sa na jeho nohy.

„Môj Pane – Pane,“ rozhovoril sa Barty, „Ste späť! Vedel som, že ste príliš silný na to, aby ste zomreli! Vedel som, že sa k nám vrátite!“

Voldemort sa na Bartyho usmial a chladne mu pohladkal hlavu.

Orion znechutene odvrátil pohľad, keď Barty začal bláboliť ešte viac. Draco po jeho boku sa cítil celý nesvoj a Orion sa naňho spýtavo pozrel.

Draco zašepkal, „Zaujímalo by, či je matka v poriadku…“

Orion prikývol a potom sa otočil k Voldemortovi a jeho poslušnému zvieratku. Ľadovým hlasom prehovoril, „Prepáčte, že ruším vaše srdcervúce stretnutie, ale zaujímalo by ma, či by nemohol byť privolaný Lucius, aby sme s Dracom mohli odísť.“

Barty naňho vrhol naštvaný pohľad a povedal, „Ty drzý spratok! Ako sa opovažuješ osloviť Môjho pána takým-“

Voldemort ho prerušil, zatiaľ čo uzamkol svoje červené oči s Orionovými, „Áno, je pomerne drzý. Možno sa potrebuje naučiť nejakým spôsobom.“

Draco po jeho boku stuhol a Orion silno zovrel prútik. Len nech to skúsi, pomyslel si nahnevane Orion, na jeden večer toho mám už dosť.

Voldemort sa na Oriona uškrnul a hodvábne zasyčal, „Ale možno by sssom sssi to nesssmierne potešššenie mohol odložiť na inokedy. Koniec koncov, dnesss sssi mi preukázal ssslužbu. A sssom  sssom sssi istý, že to urobíššš aj v budúcnosssti.“

Orion sa pri Voldemortovom tóne hlasu zachvel. Nebol si istý, čo Voldemort naznačoval, ale spôsob, akým vyslovoval tie slová v parselčine… bolo to skoro ako pohladenie. A v tom pohľade, akým sa naňho Voldemort díval bolo niečo takmer predátorské a majetnícke.

Orion sa mimovoľne opäť zachvel a Voldemort sa uškrnul. Potom sa jeho úškrn zmenil na niečo, čo Orion považoval za zvodný úsmev a Orion sa odvrátil, aby skryl svoj rumenec. Vážne, na čo to myslel, Voldemort so zvodným úsmevom? Musel byť úplne vyčerpaný, keď mal také absurdné myšlienky.

Voldemort sa priblížil k Orionovi a s jemnosťou, ktorú by u Voldemorta nikdy neočakával, mu zodvihol bradu. Voldemort uzamkol pohľad s Orionovým a Orion cítil, akoby sa tými šarlátovými očami snažil nahliadnuť do jeho duše. Jazva mu začala bolestivo brnieť, keď mu Voldemortov palec začal kopírovať jeho čeľusť. Orion zavrel oči a snažil sa otupiť bolesť, zatiaľ čo posilňoval svoje všadeprítomné bariéry okolo mysle.

Voldemort jemne zasyčal, „Otvor oči, nechaj ma vidieť ich.“

Orion otvoril oči a prebehlo ním malé zachvenie, keď videl, ako sa naňho Voldemort naňho vlastnícky díva svojimi červenými očami. „Prečo odo mňa odvraciaššš sssvoju tvár? Čo sssa sssnažíššš ssskryť?“

Orion nervózne vykoktal, „/N-Nič./

Voldemort mu stále palcom prechádzal pozdĺž čeľusti a začal ho pomaly presúvať na krk. Orion sa znovu zachvel, keď ucítil ten príjemný dotyk a potom začal byť naozaj zmätený. Urobil pohyb, aby sa odtiahol, ale Voldemort ho jemne chytil za krk a pobavene sa uškrnul. Zatiaľ čo ho prebodol pohľadom, zasyčal, „Nebolo to nič. Povedz mi, prečo sssa chveješšš, keď sss tebou hovorím v parssselčine? Prečo sssa chveješšš, keď ťa pohladím?

Orion sa pýtal sám seba presne to isté. Pozrel sa Voldemortovi do očí a omámene si uvedomil, že sú krásne; mali jedinečný, neopísateľne hlboký odtieň šarlátovej farby. Keď Voldemort prešiel palcom Orionovi po krku, bolesť v jeho jazve sa vyostrila a Orion nebol schopný potlačiť malý, bolestný ston. Orion prosebne zasyčal, „Ja neviem… prosssím, nechaj ma ísssť.

Voldemort sa naňho zamračil, ale pustil ho. Orion o krok ustúpil a rýchlo sa odvrátil.

Voldemort sa naňho ešte chvíľu díval, ale potom sa otočil a vykročil k Bartymu, ktorý stál opodiaľ a hľadel na nich s temným zamračením. Voldemort vytiahol Bartyho rukáv, pritlačil špičku prútika na jeho znamenie a vyslovil Luciusove meno.

Po pár minútach sa Lucius primiestnil do miestnosti a scénu pred ním si premeral so zdvihnutým obočím. Videl svojho syna, ako sa hlboko a naštvane mračí na Oriona; Oriona, ktorý sa snažil skryť svoju tvár pred všetkými; svojho Pána, ktorý sa uprene díval na chlapca; a ďalšieho mladého čarodejníka, ktorý sa tiež na Oriona mračil. Potom si uvedomil, že ten mladý čarodejník bol prekvapivo Barty mladší. Čo v mene Morgany sa stalo?

Voldemort sa otočil k Luciusovi a pokojne prehovoril, „Lucius, môžeš si odviesť svojich chlapcov. Som si istý, že Narcissa musí mať strach.“

Lucius sa hlboko uklonil a odpovedal, „Áno, Môj pane. Ďakujem.“

Lucius vytiahol prenášadlo a pokynul chlapcom, aby sa ho dotkli. Orion sa posledný krát pozrel na Voldemorta a videl, že Voldemort sa naňho díva so spokojným a radostným úškrnom na tvári. Potom už len cítil, že je ťahaný preč.


V okamihu, keď sa zastavili v hlavnom salóne na Malfoy Manor boli Draco a Orion obaja konfrontovaní meravou Narcissou. Už len tá jej krásna, teraz bledá tvár a spôsob, akým im kŕčovito zovrela ramená, Orionovi naznačil, ako zúfalo bola vydesená.

„Kde ste boli?“ spýtala sa tichým hlasom, v ktorom však bolo počuť miernu triašku, „Všade som vás hľadala.“

Ignorujúc ju sa Draco otočil čelom k Orionovi a naštvane prehovoril, „O čom to, do čerta, celé bolo?“

Orion bol úplne zmätený. Akú hru to s ním Voldemort hral? Čo chcel? Prečo mu Voldemort pohladil tvár? Prečo s ním hovoril takým tónom hlasu? Musel to byť nejaký trik ako ho zmiasť, rozhodiť ho, pomyslel si naštvane Orion. Mal niečo za lubom a určite to nebolo nič dobré.

„Neviem,“ odpovedal ticho a pritom priateľovi opätoval pohľad

„Čo myslíš tým, že nevieš?“ nahnevane odsekol Draco. „Hovoril s tebou v parselčine. Do – dotýkal sa ťa!“

Lucius pomaly povytiahol obočie a Narcissa vyzerala, že stratila svoje pokojné zábrany, keďže mierne zvýšila hlas, „Vadilo by vám, keby ste mi povedali o čom to hovoríte? Kde ste boli?“

„Našli sme Bartyho Croucha mladšieho,“ povedal Draco ostro a obrátil sa k svojej matke, „a on nás vzal k Temnému pánovi, pretože sme nevedeli nájsť ani teba ani otca. A Temný pán Orionovi pohrozil, že ho prekľaje, aby ho naučil správnym spôsobom, a potom s nim začal hovoriť haďou rečou. A Orion tam len stál, zatiaľ čo ho Temný pán hladil! Bolo to nechutné!“

Narcisse sa rozšírili oči a s obavami sa pozrela na Oriona. Zašepkala, „On ťa pohladil?“

„Áno! Nie, nie! Nie, neurobil to!“ frustrovane odvetil Orion a zmätene krútil hlavou, „On len… len sa ma na niečo pýtal. Nehladkal ma!“

„Ale áno!“ zúrivo sa hádal Draco, „A ty si ho nechal! V podstate si sa k jeho dotyku nakláňal!“

Orion vytreštil oči a zúfalo odpovedal, „Nenakláňal som sa k jeho dotyku! On ma nehladil! Hral so mnou hru myslí!“

„Páčilo sa ti to?“ vrčal Draco a zlostne chytil Oriona za plecia. „Užíval si si jeho dotyk?“

Orion zúfalo zavrtel hlavou, „Nedotýkal sa ma tak!“

„Draco, dosť!“ ostro odsekla Narcissa. „Nechaj ho na pokoji.“

Draco stiahol ruky, ale následne si ich skrížil na hrudi a zúrivo sa mračil na Oriona, ktorý nervózne prešľapoval z nohy na nohu.

„Čo ti Temný pán urobil, Orion?“ spýtala sa Narcissa nežne a svojimi dlhými a jemnými prstami mu zodvihla bradu.

Orion sa pozrel do jej znepokojených, modrých očí a ticho odpovedal, „Nič. Neurobil nič. Položil mi zopár otázok a dotkol sa mojej čeľuste, ale to spravil len preto, aby ma zmiatol a donútil ma tak odpovedať. Neurobil nič iné.“

Draco si odfrkol, ale nekomentoval to.

„Dobre,“ povedala Narcissa a ticho si povzdychla. „Choďte do postele, obaja.“

Keď chlapci odišli, Narcissa sa otočila k svojmu manželovi a jej postoj vyžaroval pokoj a dôstojnosť. Tichým hlasom sa spýtala, „Čo sa stalo, Lucius? Má Temný pán záujem o Oriona?“

Lucius na ňu v tichosti hľadel a potom pokojne odpovedal, „Prejavil záujem o Orionovu moc a jeho schopnosť hovoriť parselčinou. Tiež chce sám rozhodnúť, koho si ten chlapec vezme.“

„Ale nezaujíma sa o Oriona on sám?“ naliehala Narcissa a zľahka sa zamračila, čo jej na hladkej tvári vytvorilo malú vrásku.

Lucius povytiahol obočie, „Ako o milenca?“

Prikývla a on pokojne odpovedal, „Neviem. Nevidel som žiadne známky, ktoré by o niečom takom svedčili. Ale predtým si milencov užíval, oceňuje moc a krásu a Orion má oboje.“

„Orion je príliš mladý,“ v jej hlase bolo jasne cítiť obavy, „a Temný pán by sa oňho nemal zaujímať takýmto spôsobom, Lucius. Nemôžeme to dovoliť. Musíme ho chrániť.“

„Ak ho Temný pán na chvíľu chce,“ povedal chladne Lucius, „nemôžeme s tým nič robiť.“

Narcissa trochu prižmúrila oči predtým, než si uhladila habit rukou, a ďalej pohľadom prebodávala svojho manžela, zatiaľ čo pokojne pokračovala, „Môžeme s tým niečo urobiť. Nepovedal si mu, že chceš spárovať Oriona a Draca? Musí vedieť, že do toho nesmie zasahovať len aby uspokojil svoj prechodný záujem.“

„Vie o tom,“ odpovedal Lucius, „ale nekomentoval to. Nemyslím si, že Temný pán má o chlapca nejaký vážny záujem.“

„Ale čo ak áno?“ spýtala sa a jej pokojný hlas maskoval jej obavy. „Možno si chce Oriona nechať pre seba. Možno neplánuje podporiť spojenie Oriona a Draca.“

Lucius odmietavo mávol rukou, „Temný pán mal v minulosti mnoho milencov a nikdy neuvažoval o vážnom vzťahu alebo manželstve, Cissy. Využil ich a odhodil. Vždy si myslel, že nie je nikto, kto by sa mu mohol rovnať a nevzal by si nikoho, koho by považoval za slabšieho. A vie, že spojením Draca a Oriona by vznikol mocný dedič. Som si istý, že to neplánuje zrušiť.“

„Musíš trvať na tom, aby odsúhlasil spojenie Draca a Oriona,“ povedala Narcissa a nevyzerala príliš presvedčene, zatiaľ čo jej hlas naznačoval tvrdé odhodlanie. „Je to jediný spôsob, akým si budeme môcť byť istý. A keď to schváli, musíš naznačiť, že Orion dovtedy nemá dovolených žiadnych milencov. Nechcem, aby Temný pán využil Oriona a uspokojil tak svoju žiadostivosť. Temný pán nie je k svojim milencom jemný, Lucius.“

Lucius povytiahol obočie a chladne odpovedal, „Temný pán videl Oriona s tým jeho upírom, Cissy. Vie, že Orion má dovolené byť s inými až do manželstva.“

„Orion a Lezander spolu chodia,“ povedala Narcissa a jej krásnymi črtami tváre prešiel prísny výraz, „ale ešte nie sú milencami. Ty mu to povieš, Lucius. Musíš mu povedať, že Orion má zakázané mať milencov.“ Uprela naňho svoj pohľad a chladným hlasom pokračovala, „Alebo chceš, aby bol tvoj synovec takto využitý? Nezáleží ti na ňom, muž môj? Na jeho, a tak aj na našej povesti?“

Zdalo sa, že trafila do čierneho, pretože Lucius na krátko zaťal čeľusť, než ľahostajne odpovedal, „Záleží, Cissy a budem ho chrániť, ako len budem môcť, ale je len veľmi málo toho, čo by sme zmohli proti Temnému pánovi, keď bude chcieť Oriona ako svojho milenca ešte pred tým, než sa ožení. Budem sa snažiť ho od toho odradiť tak jemne, ako to len pôjde, ak uvidím nejaký náznak, že to má v pláne. Poviem mu, čo žiadaš.“

Narcissa spokojne prikývla, krátko Luciusa pobozkala na líce a odišla  do spálne.


Orion unavene klesol na posteľ. Nechápal, prečo bol naňho Draco taký naštvaný; nebolo to akoby Voldemorta povzbudzoval v tom, aby sa k nemu takto správal. A Voldemort ho ani tak úplne nepohladil. Urobil to len preto, aby z neho dostal odpoveď, ktorú chcel; ako druh manipulácie. Ale prečo Voldemort trval na tom, aby mu povedal dôvod jeho chvenia? Celé to bolo veľmi mätúce. Voldemort nerobil nič bez dobrého dôvodu a jeho činy boli neočakávané. Nechápal sám seba, prečo tak reagoval na Voldemortov sykot. Nikdy predtým sa mu to nestalo, hoci takým tónom s ním doteraz ešte nehovoril. Orion si unavene povzdychol a pretrel si oči.

Rozhodol sa o tom poradiť so svojim dôverníkom a rýchlo na svoju izbu umiestnil ochranné a stišujúce kúzla. Z kufra vytiahol medailónik a ľahol si na posteľ.

Akonáhle otvoril medailónik, Tom sa ho spýtal, „Aký bol zápas?“

Orion sa naňho usmial, „Bol skvelý. Írsko vyhralo, ale Krum chytil strelu. Bolo to naozaj nečakané.“

Tom prikývol a Orion povedal, „Po skončení hry sme našli Bartyho juniora. Zdá sa, že Smrťožrúti ho ešte stále nešli zachrániť.“

Tom povytiahol obočie, „To je ten čarodejník, ktorého držal pod Imperiusom jeho otec?“

Orion prikývol, „Áno. Počas vojny bol zrejme veľkým obľúbencom Temného pána. Oboch s Dracom nás k nemu vzal, pretože vyčaroval Temné znamenie a všade na okolo sa to len tak hemžilo pracovníkmi ministerstva, ktorý hľadali práve toho, kto to urobil.“

Tom ho prebodol tmavomodrými očami a vnímavo prehovoril, „Niečo sa stalo s Temným pánom a ty sa ma na to chceš spýtať. Tak von s tým.“

Orion sa zasmial, „Ty ma už tak dobre poznáš. Zaujímalo by ma, ako to robíš.“

Tom sa uškrnul, „Poznám ťa od tvojich jedenástich, Orion.“

Orion povytiahol obočie a odpovedal, „To je pravda. Ako ten čas preletel.“ Vrelo sa na Toma usmial a dodal, „Potom si uvedom, že si môj najstarší priateľ.“

Tom odvetil s predstieraným zúfalstvom v hlase, „Áno, nie je to tak, že by som tvojmu zoznámeniu mohol uniknúť. V podstate som tvojím väzňom a musím to tvoje táranie znášať už celé roky. Žiaľ, my portréty musíme trpieť takou nespravodlivosťou.“

Orion sa zasmial a odpovedal, „Bezo mňa by si sa unudil na smrť, Tom. Čo by si len bezo mňa robil?“

Tom sa zaškľabil, „Pravdepodobne by som si užíval spánok a pokojnú existenciu.“

Orion obrátil oči v stĺp  a Tom sa rýchlo spýtal, „Čo sa stalo?“

Orion si nebol istý tým, čo by mal povedať, „Ehm… ja vážne neviem.“ Zamračil sa a pokračoval, „Vyhrážal sa, že ma naučí správať sa a potom ku mne prehovoril v parselčine, ale takým čudným tónom, veľmi hodvábnym. Hovoril niečo o tom, že mu budem aj naďalej poskytovať služby, pretože ja som bol ten, kto zachránil Bartyho.“

Tom sa so zdvihnutým obočím spýtal, „To je všetko?“

Orion sa nepokojne zavrtel a tichým hlasom odpovedal, „Nie… ehm… spýtal sa ma, prečo som sa zachvel.“

Tom povytiahol obočie a víťazoslávne sa usmial, „Ty si sa zachvel? Kvôli nemu?“

Orion sa začervenal a nervózne odpovedal, „Nie kvôli nemu! No, nie tak celkom. Bolo to preto, ako sa so mnou rozprával a pre spôsob, akým sa ma dotkol.“

Tomovo obočie vystrelilo ešte vyššie a zamatovým hlasom sa spýtal, „Dotkol sa ťa a to ťa prinútilo zachvieť sa? Páčilo sa ti to?“

Orion začínal byť poriadne nervózny a zmätene odpovedal, „Sám o sebe to nebol dotyk, nie taký, na aký myslíš ty. Pohladil môj krk a čeľusť len preto, aby zo mňa vytiahol odpoveď,“ zamračil sa a potom dodal, „Myslím, že to spravil ako druh manipulácie.“ Zadíval sa na Toma a spýtal sa, „Robí také veci často?“

Tom sa uškrnul, „Len tým, ktorí sa mu páčia.“

Orion sa ironicky zasmial, „To je nezmysel. Dotýkal sa tiež Bellatrix a Bartyho mladšieho a nebolo to preto, že sa mu páčia. Berie ich ako svojich domácich miláčikov. A ak si to spája aj so mnou, môže rovno zabudnúť. Zo mňa sa nestane podriadený a zbožňujúci nasledovník, akými sú oni.“

Tom sa ho samoľúbo spýtal, „Ale neodpovedal si na najdôležitejšiu otázku. Páčilo sa ti jeho pohladenie? Ak si sa po ňom zachvel, jasne to značí to, že sa ti jeho pozornosť páčila.“

Orion naňho zagánil a ostro odpovedal, „Nie nevyhnutne. Bolo to len nečakané. To je všetko. V jednej chvíli som si myslel že na mňa pošle Cruciatus a on na mňa začne takto syčať a hladkať ma. Samozrejme, že som sa zachvel! Ten človek je úplne šialený!“

Tom si odfrkol, „Samozrejme, že nie je. Po celý čas veľmi dobre vie, čo robí.“

Orion obozretne odpovedal, „Áno, a to je to, čo mi robí starosti. Má niečo vo svojej hlave a ani trochu sa mi to nepáči.“

Tom sa naňho uškrnul a zlomyseľne prehovoril, „Mne to pripadá, ako keby sa ti to veľmi páčilo. A stále sa vyhýbaš mojej otázke. Páčilo sa ti to, alebo nie?“

Orion frustrovane odpovedal, „Áno, páčilo, spokojný? Páčil sa mi spôsob, akým sa mi prihovoril v parselčine  a páčil sa mi pohyb jeho prstov na mojom krku. Ale nenechám sa takto manipulovať! Ak odo mňa očakáva, že sa zmením na blábolivého a zamilovaného hlupáka len preto, že mi preukáže kúsok nežnosti, ktorá je samozrejme falošná, tak to ma teda vôbec nepozná!“

Tom povytiahol obočie a odvetil, „Prečo si myslíš, že jeho láskanie a pozornosť sú falošné?“

Orion odfrkol, „Ale no tak, Temný pán nerobí nič bez postranných motívov a je zlý a krutý. Jeho prejav jemnosti je podozrivý a v budúcnosti sa niečomu takému budem vyhýbať.“

Tom sa naňho zamračil a odpovedal, „Možno je zlý a krutý, ale to neznamená, že jeho záujem o teba neúprimný.“

Orion sa zachmúril a zúfalo sa spýtal, „Ale čo odo mňa vlastne chce? Prečo to robí?“

Tom povytiahol obočie a pokojne odpovedal, „Myslel som si, že je to jasné.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval, „Chce ťa.“

Orionovi vystrelilo obočie do vlasov a nervózne sa opýtal, „Chce ma na čo?“

Tom mu venoval šibalský úškrn, „Je na tebe zistiť to… a užiť si to.“

Zmätený Orion však naliehal ďalej, „Chce ma na čo, Tom?“

Ale Tom mu odmietol čokoľvek povedať, len ho sledoval s natešeným úškľabkom na svojej peknej tvári.

Orion zavrel medailónik a dal ho späť do kufra pod všetky možné ochranné kúzla. Nakoniec nepokojne zaspal, snívajúc o intenzívnych červených očiach a nežnom syčaní.


Nadišiel koniec augusta a Orion presvedčil Luciusa, aby ho vzal do Šikmej uličky kúpiť si nový prútik. Orion sa dočítal, že počas Trojčarodejníckeho turnaja sa kontrolujú prútiky všetkých uchádzačov a on nechcel, aby mu ktokoľvek prútik prezeral. Gregorovič predtým naznačil, že je zvláštny a Ragnarok mu povedal, aby nikdy nehovoril o dvojitom jadre, ktoré mal v prútiku, preto potreboval jeden nový. Okrem toho, mať dva prútiky by mohlo byť niekedy užitočné. Nový by mohol používať buď ako náhradný, alebo by sa mohol naučiť čarovať aj ľavou rukou. V dueli by to bolo veľmi výhodné, hoci vedel, že ten jeho nový prútik nebude taký silný, alebo naladený na jeho mágiu, ako ten, ktorý už má. Čarodejníci boli obvykle spútaný s jedným prútikom a ďalšie už nikdy nefungovali tak dobre, ako prvý. Luciusovi povedal, že jeho prútik začal sem tam zlyhávať. Možno sa vraj poškodil počas útoku na Azkaban.

Keď vstúpili do Ollivanderovho obchodu s prútikmi, kdesi vzadu zacinkal zvonček. Orion šiel dopredu, zatiaľ čo Lucius ostal stáť za ním. Orion sa zadíval na tisíce uzučkých škatuliek, naukladaných jednu na druhú a siahajúcich až po samý strop.

„Dobré popoludnie,“ ozval sa príjemný hlas. Z tieňov vyšiel starý muž a jeho širokánske, bledé oči žiarili v šere obchodíka ako dva mesiačiky.

Ollivander si ho zvedavo obzeral a spýtal sa, „A kohože to tu máme?“

Orion pokojne odpovedal, „Orion Black.“

Ollivander chvíľu skúmal jeho tvár a oči sa mu prekvapene rozšírili, no hneď potom zmenil svoj výraz späť na pokojný. Tichým hlasom prehovoril, „Bolo mi veľmi ľúto, keď som sa dopočul, že váš otec dostal Dementorov bozk. Pamätám si, keď prvý krás prišiel do tohto obchodu. Uprednostnil prútik z bukového dreva, veľmi ohybný a vynikajúci na transfiguráciu a čarovanie. Škoda, že bol zlomený, keď ho poslali do Azkabanu. No, povedal som, že váš otec ho uprednostnil – pravdou však je, že prútik, ako inak, si sám vyberá svojho čarodejníka.“

Orion prikývol, toto všetko už vedel.

„Hmm,“ pán Ollivander sa zahľadel na Oriona prenikavým pohľadom, „Takže – pán Black. Pozrieme sa na to.“ Vytiahol z vrecka krajčírsky meter  so striebornými značkami. „V ktorej ruke držíte prútik?“

„Chcem prútik do ľavej ruky,“ povedal Orion.

„Dobre, predpažte ruku. Áno, tak,“ Zmeral Oriona od pleca po malíček, od zápästia po lakeť, od pleca po zem, od kolena po pazuchu i okolo hlavy.

Keď skončil, priniesol niekoľko škatuliek, a keď mu ani jednen prútik z nich nesadol, Ollivander odišiel do zadnej časti obchodu a chvíľu na to sa vrátil so slovami, „Rozmýšľam, či by tento – ale prečo nie – veľmi nezvyčajná kombinácia – cezmína a pero fénixa, jedenásť palcov (28 centimetrov), krásny a pružný.

Orion chytil prútik do dlane a odrazu zacítil v prstoch teplo, ktoré sa mu postupne šírilo po celom tele. Zodvihol prútik na hlavu, rozčesol ním vzduch a z konca prútika vystrelil ohňostroj zelených a čiernych iskier.

Ollivander ho prebodol svojimi desivými mesačnými očami a potom blysol pohľadom na Orionovo čelo. Orion stuhol a premýšľal, prečo sa mu ten čarodejník pozrel práve na čelo. Mohlo by byť možné, aby v sebe mal krv nejakého tvora? To by vysvetľovalo aj jeho podivné oči. Ale mohol vidieť aj cez jeho kúzlo, ktorým si skryl jazvu? Orion potajme zovrel svoj pravý prútik v pravej ruke.

Ollivander tichým hlasom prehovoril, „Vedel som, že moje podozrenie bolo správne. Pamätám si každý prútik, ktorý som predal, pán Black. Pravda je taká, že fénix mal okrem toho pera, ktoré je vo vašom prútiku – ešte jedno pero. A je naozaj veľmi zvláštne, že práve vám je súdený prútik, brat ktorého – brat ktorého vám zanechal na čele túto jazvu-“

Skôr, než stihol Ollivander dokončiť vetu, Orion bezprútikovou mágiou omráčil Luciusa a svoj Prútik smrti a života, ako ho nazval, namieril na Ollivandera.

Ollivander sa naňho díval s povytiahnutým obočím a Orion prísne povedal, „Viete, kto som.“

„Vlastne áno,“ odpovedal Ollivander. „Hoci ma prekvapilo, že ste Black, aj keď istá podobnosť tam je. Ale bola vaša matka naozaj Lily Potterová?“

Orion prikývol a sucho odpovedal, „Je mi to ľúto, ale nemôžem vám dovoliť o tom komukoľvek povedať.“

„Ja by som ne-“

„Povedali by ste to Dumbledorovi,“ tvrdo odsekol Orion.

Ollivander chvíľu mlčal a potom povedal, „Mohol by vám pomôcť. Dumbledore to potrebuje vedieť. Hľadá vás-“

Orion nepotreboval počuť viac. Práve toto spečatilo Ollivanderov osud. Rýchlo ho omráčil a kľakol si za pult vedľa Ollivandera. Zahľadel sa do jeho desivých očí, ktoré ostali otvorené, a prútik namieril na jeho tvár. Sústredil sa na spomienky, ktoré chcel odstrániť. Ollivander sa naňho čudne díval už od prvého okamihu, keď vstúpil do obchodu. Musel jeho jazvu vidieť od začiatku. Odstráni všetky spomienky na jeho návštevu a Ollivander si niky nespomenie, že sa s ním niekedy stretol. Sústredil sa ešte viac a povedal, „Obliviate!“ Orion vo svojej mysli videl všetky spomienky, ktoré práve mizli a keď odstránil aj poslednú z nich, odklonil prútik a prerušil kúzlo.

Povzdychol si a vstal. Rýchlo vrhol zopár zaklínadiel, ktoré poslali všetky škatuľky s prútikmi späť do regálov, vrátane prázdnej škatuľky od jeho nového, fénixového prútika. Ak by ju aj Ollivander niekedy otvoril a čudoval sa, čo sa stalo s prútikom, ktorý mal byť v jej vnútri, pravdu by sa našťastie nedozvedel. Ale stále tu ostáva jeden problém – váženie prútikov počas Trojčarodejníckeho turnaja. Možno požiadajú práve Ollivandera, aby to urobil. No, tým by sa mal zaoberať až vtedy, keď k tomu dôjde.

Otočil sa, kľakol si k Luciusovi a rýchlym „Obliviate!“ mu odstránil jeho posledné spomienky, kedy Ollivander hovoril o jeho novom prútiku a jazve. Keď skončil, vstal a pomocou Ennervate priviedol Luciusa k vedomiu.

Lucius sa prebral a Orion mu pomohol vstať. Lucius sa zamračil a chladne sa pýtal, „Čo sa stalo? Prečo som bol na zemi?“

Orion naňho vrhol nevinný pohľad a znepokojeným hlasom odpovedal, „Je mi to ľúto. Zdá sa, že jednému z prútikov som sa vôbec nepáčil. Došlo k zvláštnemu výbuchu a vy ste spadli. Myslím, že ste sa udreli do hlavy. Naozaj ma to mrzí. Ste v poriadku?“

Lucius prižmúril oči, ale potom chladným hlasom odpovedal, „Neznepokojuj sa. Som v poriadku.“ Potom sa so zdvihnutým obočím rozhliadol po obchode, „Kde je Ollivander?“

Ollivander bol ešte stále omráčený a ležal za pultom, takže ho nemohlo byť vidno. Orion pokojne odpovedal, „Šiel dozadu. Hovoril, že má nejakú prácu. Už som mu zaplatil a nakoniec aj mám vhodný prútik.“

„Dobre, poďme,“ zavelil Lucius.

Orion prikývol a tesne pred tým, než sa za nimi zatvorili dvere, vyslal k Ollivanderovi bezprútikové Ennervate.

Kráčal Šikmou uličkou a premýšľal o svojom novom prútiku. Bolo to naozaj nečakané. Stručne povedané, Ollivander povedal, že jeho fénixov prútik bol dvojčaťom Voldemortovho prútika. Toho prútika, ktorým naňho vrhol kliatbu Avada Kedavra a vytvoril tak medzi nimi to spojenie. Bolo to práve kvôli tomu spojeniu, že si ho prútik vybral? Ale toho bolo ešte viac. Pre dvoch čarodejníkov, ktoré mali sesterské prútiky to znamenalo, že čarodejníci sú si na nejakej úrovni podobní a že ich mágia je kompatibilná. Prútiky tie podobnosti medzi čarodejníkmi, ktorých si vybrali, rozpoznali. Orion sa zamračil, v akom zmysle bol Voldemortovi podobný? Prečo majú kompatibilnú mágiu?


Orion sedel spolu so svojimi priateľmi na durmstrangskej uvítacej hostine. Odísť do Rokfortu by mali na konci októbra, ale ešte stále pred sebou mali dva mesiace plné vyučovacích hodín na Durmstrangu.

Všetci sa bavili o letných dobrodružstvách, ktoré prežili a Evander sa pobavene zadíval na Oriona, „A tuto náš priateľ sa vôbec po prvýkrát opil na oslave svojich štrnástich narodenín! Bolo to na roztrhanie!“

Calypso sa zasmiala a povedala, „Správal sa ako idiot! Naozaj, Orion, rozhodne by si už nikdy nemal piť,“ dodala pobavene. „Dokonca si sa usmieval na Temného pána a mával si pánovi Malfoyovi! Bola som si istá, že Dracov otec ti za to poriadne vynadá.“

Ostatní sa zasmiali a Lezander strelil po Orionovi nahnevaným pohľadom. Orion sa zdesene spýtal, „Usmieval som sa na Temného pána?“

Calypso povytiahla obočie a pokojne odpovedala, „Nepamätáš sa? Bol si radosťou celý bez seba a na tvári si mal ten priblblý úsmev.“

Orion sa zamračil a trochu nervózne odpovedal, „Nepamätám – sotva si na niečo dokážem spomenúť. Všetko to mám akési zahmlené.“

Calypso stručne odvetila, „No, urobil si to.“

Orion sa na ňu pozrel s rozšírenými očami a spýtal sa, „A Temný pán tam na mňa nevrhol Crucio?“

Calypso sa zachichotala, „Ťažko by na teba vrhal Crucio uprostred plesu.“

Orion zavrtel hlavou a povzdychol si, „Nemôžem uveriť tomu, že som sa naňho naozaj usmieval! Čo ma posadlo, že ma to prinútilo urobiť? Nedokážem si predstaviť nikoho usmievajúceho sa na Temného pána, kto by to prežil a mohol o tom ešte aj rozprávať.“

Calypso obrátila oči v stĺp, „Nebuď taký melodramatický. Určite sa neuráža, keď sa naňho ľudia usmievajú.“

Orion si odfrkol, „Ten chlap by to považoval za neúctu, som si istý.“

Calypso sa zaškľabila, „Nezmysel. Stavím sa, že sa naňho usmieva mnoho čarodejníkov a čarodejníc, aby tak upútali jeho pozornosť, a že mu to určite nevadí. Je veľmi zaujímavý a extrémne atraktívny, musí mať priam zástupy ľudí, ktorí sa ho snažia nalákať-“

Orion na ňu vyštekol, „Som si istý, že som sa naňho neusmieval preto, aby som upútal jeho pozornosť!“

Calypso pri jeho výbuchu povytiahla obočie, „Viem, že nie. Bol si len opitý a v alkoholom nabudenom stave šťastia a hlúposti.“

Ostatní sa zachechtali, zatiaľ čo Lezander ostal ľadovo tichý.

Orion prikývol a sám sebe musel brániť, aby si neomlátil hlavu o stôl. Usmieval sa na Voldemorta? USMIEVAL? Určite sa už nikdy pohárika škótskej ani nedotkne.

Po hostine požiadal Vagnarov vybraných študentov, aby ostali.

Študenti sa zoskupili okolo Vagnarova, ktorý im povedal, „Ako iste viete, do Rokfortu vás vezmem 30. októbra a ostanem tam s vami počas celého Turnaja. Žiaľ, rokfortské vzdelávanie nespĺňa naše štandardy a preto budete pravidelne pomocou prenášadiel transportovaní späť do Durmstrangu na všetky hodiny, ktoré sa v Rokforte nevyučujú.“ Potom sa pozrel na Oriona, Calypso a Lezandera, a povedal, „Vy, Hydry zo štvrtého ročníka, sa budete vracať na hodiny Čiernej mágie, Ľudských transformácií, Tvorenia temných kúzel a tiež na hodiny Oklumencie a Ligilimencie.“

Potom sa Vagnarov obrátil k ostatným študentom a vymenoval im všetky predmety, ktoré budú mať tiež v Durmstrangu. Keď skončil, pozrel sa na skupinu ako celok a povedal, „Ostatné predmety budete mať spolu so Slizolinčanmi vám príslušného ročníka a tiež budete zdieľať izby, ktoré sú umiestnené v žalároch, neďaleko ich fakulty.“ Potom s úškrnom dodal, „Nevystavil by som vás utrpeniu a prehnanému fanatizmu tým, že by som vás dal k nejakej inej fakulte.“

Prebehol ich všetkých pohľadom a pokračoval, „Vybraní šampióni z Rokfortu a Beauxbatonsu budú oslobodení od záverečných skúšok, ale to sa nebude týkať nášho šampióna. Nenechám vaše známky prepadnúť len preto, že sa zúčastníte Turnaja. Takže očakávam výborné známky a žiadne výhovorky nebudú tolerované. Musím vám vštepiť to, že budete reprezentovať túto školu a očakávam od vás príkladné správanie. Každý, kto sa zachová tak, že pošpiní durmstrangskú reputáciu, bude okamžite poslaný späť. Po celý čas budete hrdo nosiť durmstrangské uniformy a budete sa správať podľa našich pravidiel. Na rokfortských pozemkoch nemôžete používať temné kúzla, ale naša loď je podľa zákona dánskym územím, takže svoje kúzla si môžete precvičovať tam. Po dlhých dohadovaniach bola urobená výnimka a počas turnaja budete môcť používať akékoľvek temné kúzla, s výnimkou Neodpustiteľných.“ Potom ich prebodol očami a spýtal sa, „Máte nejaké otázky?“

Calypso rýchlo zdvihla ruku a povedala, „Áno, riaditeľ. Chcela by som vedieť, či bude uložená veková hranica.“

Vagnarov sa uškrnul a odpovedal, „Keďže traja z našich desiatich kandidátov majú štrnásť rokov, podarilo sa nám presvedčiť anglické Ministerstvo mágie, že pre nás je potrebné nastaviť vekovú hranicu na štrnásť rokov. Takže, slečna Rosierová, môžem vás uistiť, že dostanete možnosť vložiť tam svoje meno.“

Calypso sa rozžiarila a Orion sa usmial. To bolo skvelé! Stále nevedel, či chce súťažiť; bol tu kopec ďalších vecí, ktoré ho zaujímali, no prinajmenšom mal teraz aspoň možnosť. A keď sa to dozvie Draco, určite bude vo vytržení!

Nikto ďalší už nemal žiadne otázky a študenti sa rýchlo vytratili. Orion naznačil Calypso a Leznderovi, že potrebuje hovoriť s Vagnarovom a tak ho nechali samého.

Podišiel k čarodejníkovi a povedal, „Prepáčte, pán riaditeľ. Zaujímalo by ma, či s vami môžem chvíľu hovoriť.“

Voldemort povytiahol obočie a odpovedal, „Samozrejme, pán Black.“

Posadili sa k najbližšiemu stolu a Orion s naňho vážne pozrel, „Uvedomujem si, že Nekromanciu sa nemôžem učiť skôr, než prejdem testom v šiestom ročníku, ale ocenil by som, keby ste mi mohli odpovedať na pár otázok.“

„Budem sa snažiť odpovedať na vaše otázky, pokiaľ ma nebudú nútiť šíriť informácie, ktoré majú právo vedieť len Nekromnceri, pán Black,“ odpovedal prísne Vagnarov.

Orion prikývol, „Rozumiem,“ nervózne sa zavrtel, ale potom uzamkol svoje oči s Vagnarovými a odhodlane prehovoril, „Chcel by som vedieť, či je možné dostať späť dušu, ktorá bola pobozkaná Dementorom.“

Vgnarovove obočie vystrelilo hore a ticho odpovedal, „Je mi veľmi ľúto, že bol váš otec pobozkaný, pán Black. Bola to naozaj veľká tragédia. Ale niečo také sa nikdy predtým nestalo. Dementorov bozk je nezvratný.“

Orion sa zamračil, ale vytrvalo pokračoval, „Ale ja rozumiem tomu, že duša, ktorá bola pobozkaná ostáva vo vnútri Dementora, neopúšťa ľudskú, alebo teda pozemskú rovinu. Takže by mohol existovať nejaký spôsob, ako Dementora chytiť a privolať z neho dušu späť.“

Vagnarov sa zamračil, „Teoreticky je to pravda. Duša pomaly kŕmi Dementora a rovinu smrteľníkov neopúšťa, až kým ju Dementor úplne nespotrebuje,  to zvyčajne trvá niekoľko desiatok rokov. Ale Dementori nie sú len tak jednoducho temné stvorenia. Zachytenie Dementora by si vyžadovalo veľmi silného Nekromancera  dokonca aj potom pochybujem, že by Dementora dokázal poraziť a vytrhnúť z neho dušu.“

Orion zodvihol obočie, „Čo myslíte tým, že to nie sú temné stvorenia? Čo sú potom zač?“

Vagnarov sa naňho uprene zadíval a ticho odpovedal, „Pôvod Dementorov je nejasný. Ale najviac podporovaná teória hovorí, že Dementori boli kedysi mocnými Nekromancermi, ktorí sa vyvinuli vo svoju novú formu, keď sa do tohto umenia ponorili hlbšie, ako ktokoľvek iný. Viete, styk s duchovnou rovinou vás nenávratne zmení. Existuje len málo tých, ktorí majú magickú moc a silu prežiť to. To je to, prečo sa to učia len tí, ktorí majú moc. A to je aj dôvod, prečo je umenie Nekromancie také tajné. Zverejniť vedomosti Nekromancerov by bolo katastrofálne.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval, „Tomuto ľudia veria a ja osobne súhlasím s tým, že Dementori boli kedysi Nekromancermi, ktorých umenie Nekromancie pohltilo. Začali žiť viac v duchovnej rovine ako v rovine smrteľníkov a po čase to pre ich existenciu už bolo nevyhnutné. Boli biologicky pozmenení ich častým stykom so Smrťou a cena, ktorú zaplatili, bola strata ľudskosti a večný hlad po dušiach. Už celé storočia nebo vytvorený nijaký Dementor. Sú tak povediac nesmrteľný vo svojej prekliatej existencii, ale tiež poskytujú užitočné služby. Oni vlastne fungujú ako strážcovia, alebo ochrancovia medzi týmto a druhým svetom.“

Orion bol v úžase. Nikdy o tom nikde nečítal! Bolo to fascinujúce. Rýchlo sa spýtal, „Viem, že sú extrémne silní, ale veľmi silný a nadaný Nekromancer by iste dokázal Dementora poraziť.“

Vagnarov prísne odpovedal, „Tých pár Nekromncerov, ktorí sa to v minulosti odvážili skúsiť, zlyhalo a zomrelo. Dementor má oveľa vyššiu úroveň nekromantskej moci ako Nekromancer z toho prostého dôvodu, že je v neustálom styku s duchovnou rovinou a to ich sily posilňuje. Teraz sú Nekromnceri vo svojich vyvolávaniach oveľa opatrnejší a musia dodržiavať isté obmedzenia, aby sa zabránilo pokušeniu pridlhého pobytu v duchovnej rovine. Pravý Nekromancer sa mení s každým stykom, je to nevyhnutné. Ale nikdy nebude v styku s duchovnou rovinou tak dlho a tak často, ako je potrebné na zápas s Dementorovou mocou. Dokonca aj za to, stať sa silným Nekromancerom, sa platí vysoká cena. Temný čarodejník, ktorý si želá stať sa Nekromancerom sa musí vzdať všetkého, čo ho drží v rovine smrteľníkov. Bude musieť byť svedomito izolovaný, zakrývať si svoje telo a tvár a odmietať ľudský dotyk, aby bola dosiahnutá istá úroveň koncentrácie a duševného stavu mysle, na vytvorenie brány do duchovnej roviny. Temný čarodejník, ktorý sa chce skutočne stať Nekromancerom, sa takto začína správať čo najskôr. Niektorí dokonca začali už vo vašom veku. A to je naozaj veľmi vysoká cena.“

Orion bol šokovaný. Bol zmätený, naštvaný, neistý a chcel sa vyzúriť na celý svet. Ak by chcel pomôcť otcovi, musel by sa izolovať od ostatných a ponoriť sa do umenia Nekromancie, až kým by nebol dosť silný na to, aby porazil Dementora.  Tiež by bol ovplyvnený aj fyzicky. To bolo hrozné! Bol ochotný vzdať sa všetkého, aby dostal späť otca?  Keby ho aj dostal späť, nebol by schopný s ním byť! Musel by opustiť Siriusa, Remusa, Draca, Calypso, Narcissu, Toma, Lezandera, Vol-… bolo to kruté rozhodovanie. Nie, kričal vo svojej mysli Orion, musí existovať aj iný spôsob!

Hlas sa mu triasol, keď sa prosebne spýtal, „Nie je nejaký iný spôsob? Nemôže sa temný čarodejník stať silným Nekromancerom bez toho, aby sa vzdal ľudského kontaktu? Bez toho, aby sa vzdal svojich priateľov a blízkych?“

Vagnarov ticho odpovedal, „Nie je. Ako vidíš, ja som Nekromanciu študoval, ale nebol som ochotný zaplatiť tú cenu a stať sa pravým Nekromancerom. To, čo na Durmstrangu učím sú len základy, aby dali tým, ktorí majú potrebnú moc, možnosť nasledovať cestu, ak po tom naozaj túžia. Je to každého osobná voľba. Ale musíš o tom tvrdo premýšľať. Ak prekročíš istú čiaru, cesta späť už nebude.“

Orionovi pokleslo srdce. Ale potom si spomenul. Zadíval sa Vagnarovovi do očí s novou nádejou a zašepkal, „Ale čo keby existoval nástroj? Nástroj, ktorý by dovolil čarodejníkovi mať viac, ako len obyčajnú nekromantskú silu bez toho, aby musel stratiť svoju ľudskosť?“

Vagnarov sa naňho zamračil, „Nekromanceri používajú mnoho nástrojov na svoje vyvolávania a na otváranie brány do ďalšej roviny, ale tie nástroje ich sily len sústreďujú, nevytvárajú ich.“

Orion zavrtel hlavou a horlivo pokračoval, „Hovorím o niečom unikátnom.“ Neisto sa na Vagnarova pozrel, ale rozhodol sa, potreboval to vedieť. Zašepkal, „Hovorím o Kameni vzkriesenia.“

Vagnarov vytreštil oči a naliehavo sa spýtal, „Kde ste sa o ňom dozvedeli?“

Orion pokojne odpovedal, „V niekoľkých knihách sú isté náznaky. Ak sa tomu niekto venuje, môže to vydedukovať z malých stôp. Že musí skutočne existovať... a práve ten kameň sa zdá byť pre Nekromancera perfektným nástrojom.“

Vagnarov si ho ostražito premeriaval a rýchlo odpovedal, „Jeho existencia nebola nikdy dokázaná. Aj keby existoval, nikto nepozná jeho skutočné sily alebo jeho možné využitie. Ako by vlastne mohol byť využitý. Mohlo by to byť veľmi nebezpečné pre niekoho, kto by ho nedbalo použil bez potrebných vedomostí.“

Orion vzrušene pokračoval, „Ale čo ak tam bol temný čarodejník, ktorý Nekromanciu študoval a stal sa Nekromancerom, ale bez straty samého seba, bez toho, aby sa do toho ponoril príliš hlboko. Ak by taký Nekromancer použil Kameň, potom by to preňho nemohlo byť nebezpečné, mal by silu a vedomosti, aby nad tým získal kontrolu.“

Vagnarov ho opäť prebodol pohľadom, „Ak Kameň existuje a ak ho chce temný čarodejník použiť na porazenie Dementora a získať dušu z jeho vnútra, potom je potrebné, aby sa stal mocným Nekromancerom. Musel by sa do toho ponoriť veľmi hlboko. Iná cesta nie je. Dementori sú príliš mocní na to, aby boli porazení priemerným Nekromancerom, hoci by mal ten Nekromancer Kameň, pretože aj tak by nemal moc použiť ho správne.“

Oriona to nepresvedčilo, ale povedal, „Rozumiem. Ďakujem vám za vašu úprimnosť.“

Vagnarov krátko prikývol, ale keď sa Orion chystal postaviť, pevne ho chytil za ruku a tichým hlasom povedal, „Orion, buď opatrný. Chápem tvoje odhodlanie stať sa mocným Nekromancerom, ale neber to na ľahkú váhu. Cena je príliš vysoká.“

Oriona prekvapilo, že Vagnarov použil jeho krstné meno a tiež obavy, ktoré vyžarovali z očí staršieho čarodejníka, ale nakoniec sa na svojho riaditeľa vrelo usmial a odpovedal, „Ďakujem vám, pane. Budem dbať na vaše varovanie.“

Odišiel a nechal za sebou veľmi rozrušeného temného čarodejníka. Vybral sa do knižnice, aby si prečítal niečo viac o Dementoroch a tiež všetko, čo by mohol nájsť o Nekromanceroch. Mal o čom premýšľať. 

 


Weronika: časť prekladu z knihy Harry Potter a Kameň mudrcov; Harry Potter a Ohnivá čaša.

 

Tak čo, ako sa vám kapitola páčila? :)

 

22.07.2014 13:51:53
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one