Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Ahoj,

dnes som tu len na skok, takže sa nebudem príliš rozpisovať. Pôvodne mala byť kapitola k SIle krvi, ale tá je ešte u mojej novej bety - Stelly. Na web ju dám niekedy cez týždeň.

K dnešnej kapitole - je opäť pekelne dlhá a veľmi zaujímavá :) Objavia sa v nej tajomní duchovia z ôsmej kapitoly, dozviete sa niečo o Lokim, prečo sa správa tak, ako sa správa a tiež niečo nové o Nekromanceroch. V druhej polovici kapitoly príde Orion s priateľmi konečne do Rokfortu, kde prebehne výber šampiónov. Ako to všetko dopadne? To si prečítate v dnešnej kapitole.

Kapitolu venujem všetkým úžasnným komentujúcim minulej kapitoly - Tess, Vanar, Kali, Kejt, Nade, Liliana, Caira, Rankl, Candy, Lily a Zdenka. Veľmi krásne vám ďakujem :)

Kapitola je nebetovaná, takže sa ospravedlňujem za chyby, ale naozaj nemám čas. Tieto sviatky sú jednoducho hrôza, už tretí deň som sa ani nezastavila. Aj teraz som šťastná, že som sa dostala na pár minút sem, aby som pridala kapitolu. Tak dúfam, že sa vám bude páčiť a potešíte ma nejakými komentármi :)

Na začiatku je ešte preložená poznámka od autorky, tak si ju môžete prečítať :)

Weronika :)

 Autorkina poznámka: Ja píšem podľa kníh a nie podľa filmov, takže medzi mojimi kapitolami a tým, čo bolo ukázané vo filme Harry Potter a Ohnivá čaša budú nejaké rozdiely. A hlavný rozdiel s knihami je ten, že študenti z Durmstrangu a Beauxbatonsu budú chodiť na vyučovanie spolu s rokfortskými študentmi. Nikdy som nevedela, kde mali svoje vlastné predmety a hodiny, keďže v knihách to nebolo uvedené, ale v tomto prípade budú Orion, Lez a Calypso chodiť na vyučovanie so slizolinskými štvrtákmi. Ostatní zahraniční študenti tak budú robiť tiež s rokfortskými študentmi príslušných ročníkov.

 

Áno, Orion popiera celú povahu záujmu, ktorý oňho prejavil LV, ale nie preto, že je tvrdohlavý a zanovitý. Robí to len preto, lebo je veľmi podozrievavý voči skutočným Voldemortovým zámerom a neverí, že Voldemort má oňho úprimný a osobný záujem. Myslí si, že je manipulovaný a vzhľadom na Voldemortov charakter je to celkom pochopiteľné. A tiež je veľmi nevšímavý, čo sa týka ľudí, ktorých priťahuje, napríklad ani len netuší, že sa Dracovi páči.

 

Ohľadne Voldemortovho záujmu o Oriona, pokiaľ je taký mladý, nepovažujem to za pedofíliu, LV po ňom netúži, nie tak úplne. Nechce ho dostať do postele (zatiaľ), on ho len chce zlákať, vtiahnuť ho dovnútra. Túži po Orionovej moci, Oriona vníma ako majetok, ktorý musí mať a preto mu na jeho veku záleží len veľmi málo. Ak sa niekomu z vás nepáči Voldemortov fyzický záujem o Oriona už tak skoro, prosím, dajte mi vedieť, nechcem nikoho znechucovať. Môžem to oddialiť (odložiť) až kým sa vám to nebude páčiť.

 

A Dumbledore nie je schopný vidieť cez Orionove kúzlo krvi. Spomeňte si, že sa stretli tú noc, kedy bol zajatý Sirius a Dumbledore to nevidel a ani neuvidí, pretože je svetlý čistokrvný čarodejník. Nemá v sebe krv žiadneho magického stvorenia (aspoň nie v mojej fikcii).

 

Čo sa týka Ollivanderových vymazaných spomienok, v tomto prípade Orion jeho spomienky zničil, zatiaľ čo  prehľadával jeho myseľ, ale dobre no, možno aj napriek tomu vzniknú nejaké komplikácie. Ako uviedol jeden z komentujúcich, Ollivander sa bude čudovať, prečo sa zobudil na dlážke vo svojom obchode bez toho, aby si pamätal, ako sa tam dostal.

 

A v nasledujúcich kapitolách bude vysvetlené, prečo nemá Orion žiadne podozrenia o fyzickej podobnosti medailónového Toma a LV. Existuje preto dôvod, ale ten zistíte až neskôr -úškrn-.

 


Kapitola 21 - Loki & Ohnivá čaša

 

Jeho telo horelo. Cítil, ako jeho koža prilieha na vzdúvajúcu sa hruď, dochádzal mu vzduch a z hrdla sa mu vydral zmučený ston. Mal pocit, akoby ho obklopoval príjemný, žiariaci oheň. Cítil ruky, ktoré sa dotýkali všetkých častí jeho tela. Cítil, ako v ňom rastie teplo. Šarlátovo červené oči ho uprene sledovali, každý centimeter jeho kože. Cítil ľahký dotyk jazyka kĺzajúceho sa mu po krku až na hruď a tesne pri uchu počul slová zasyčané v haďom jazyku. Telo sa mu vyklenulo v surovej potrebe. Cítil, ako sa ho dotýkajú dlhé prsty a posúvajú sa stále nižšie a nižšie. Opäť zo seba vydal hlasný ston.

 

Orion sa horúčkovito, celý spotený a akoby omámený. O čom do čerta bol celý ten sen?

Zavrtel hlavou a dotkol sa kože. Bola veľmi teplá, mal pocit, akoby sa práve zotavoval z vysokej horúčky. Myseľ mu pracovala pomaly, akoby nechcela, aby sa prebudil.

 

Orion sa posadil a pretrel si oči. Už dlhšiu dobu sa mu snívali také čudné sny, na ktoré potom zabudol a zostali len pocity. A tie pocity boli prinajmenšom znepokojujúce. Cítil, že niečo potreboval. Spomenul si na dotyky sprevádzané potešením, erotickým potešením. Napadlo ho, či tie sny majú niečo spoločné s dospievaním. Možnože ostatní chlapci majú tiež takýto druh snov. Možno mu tým myseľ naznačuje, že je pripravený na niečo viac. Jeho vzťah s Lezanderom bol stabilný a častokrát sa oddávali dlhému bozkávaniu a maznaniu, ale Orion sa necítil byť pripravený na niečo viac, hoci vedel, že Lezander už je.

 

Spánok ho už úplne opustil. Cítil sa nepokojne, musel niečo robiť. Pohľadom zavadil o jednu z mnohých kníh, ktoré mu dal počas leta Lucius: Správny čarodejnícky protokol a správanie hodné čistokrvných. Orion si povzdychol, no, toto by ho určite veľmi ľahko uspalo. Ale on potreboval robiť niečo viac fyzické.

 

Vstal a ticho vyšiel zo spálne. Spoločenská miestnosť bola prázdna. Zaklínadlom Tempus zistil, že sú tri hodiny ráno. Možno že nemohol spať preto, že zajtra odchádzajú do Rokfortu.

 

Prvé dva mesiace v škole boli naozaj veľmi intenzívne, akoby ich učitelia chceli pred Turnajom naučiť čo najviac. Dokonca aj študenti, ktorí neboli príliš nadšení zvykli chodievať za študentmi vybranými do delegácie, aby im dali nejaké vlastné typy a aby im vyjadrili podporu. A študenti, ktorí odchádzali sa začali po vyučovaní stretávať a spoločne si prechádzali kúzla. Dokonca za ním prišiel aj Viktor Krum a priateľsky mu podal ruku. Potom ho požiadal o odpustenie za to, že bol naňho naštvaný, keď naňho Orion počas Turnaja duelantov použil kúzlo z Hadieho jazyka. Po nejakom čase strávenom s Krumom Orion videl, že je to dobrý človek, s ktorým sa síce nedá viesť príliš zaujímavý a veselý rozhovor, ale zato je to dobrý duelant a Orion si s ním naozaj užíval rozhovory o Metlobale.

 

Calypso neustále zúrivo študovala a vždy jeho aj Lezandera ťahala do knižnice, aby sa naučili viac kúzel, ktoré by mohli byť užitočné. Orion sa usmial, keď si na ňu pomyslel. Bola takmer hysterická, vždy si niečo hundrala o víťazstve Trojčarodejníckeho turnaja s cieľom pozdvihnúť povesť temných škôl akou je aj Durmstrang.

 

Predmety boli veľmi zaujímavé, obzvlášť Oklumencia a Ligilimencia. Lezander vynikal vďaka svojim prirodzeným mentálnym bariéram a Calypso sa rýchlo dostala do Oklumencie. Majster Selvans začal Oriona a Lezandera učiť Ligilimenciu skôr, ako ostatných. Bolo to oveľa ťažšie než Oklumencia, ale Orion bol odhodlaný dostať sa tomu až na kĺb a byť v tomto odbore dobrým. Z prvej ruky videl, ako to využil Voldemort a aj on sa chcel naučiť použiť toto kúzlo bez prútika a bez nutnosti očného kontaktu, rovnako, ako to urobil Voldemort. Ešte sa ani zďaleka nepriblížil tejto úrovni odborných znalostí - s dvoma mesiacmi praxe - ale bol rozhodnutý to dosiahnuť v priebehu nasledujúcich dvoch rokov, ktoré mali mať tento predmet. Calypsina ľahkosť, s akou si osvojila Oklumenciu prinútila Oriona premýšľať o tom, či by jej nemal povedať niektoré zo svojich tajomstiev. Cítil čiastočne vinu za to, že Lezanderovi o svojej identite Harryho Pottera povedal, zatiaľ čo nebol schopný to prezradiť aj jej. Ale teraz, keď sa Oklumenciu učila tak rýchlo by jej možno mohol povedať pravdu. Bola jeho najlepšou priateľkou, ktorá sa mu vždy so všetkým zdôverila a on jej úplne veril. Takže možno by jej to mohol niekedy v blízkej budúcnosti povedať. Niekto by to aj tak skôr či neskôr zistil a ona by sa cítila zradená, že jej to nepovedal on sám. A okrem toho potreboval všetku podporu, ktorú mohol dostať, keby to vyšlo na svetlo. Orion sa rozhodol, že by jej to mohol povedať snáď už tento rok.

 

Orion sa okolo seba rozhliadol a keď videl, že je sám, rýchlo použil jedno zastieracie kúzlo a opustil spoločenskú miestnosť štvrtákov. Ešte sa poobzeral po chodbe a rýchlo si to namieril do prvej triedy.

 

Rýchlo vyčaroval niekoľko sviečok a zapálil ich, hneď po tom, čo mávol prútikom a zrušil zastieracie kúzlo. Prechádzal sa po triede a stále cítil nejaké obavy. Mal pocit, že sa tohto roku niečo stane. Mohla by to byť len nervozita z nadchádzajúceho Trojčarodejníckeho turnaja, ale on cítil, že je to niečo iné. Mnoho vecí ho miatlo a znepokojovalo. Z Dracových listov sa dozvedel, že Obranu proti čiernej mágii učí Divooký Moody. kvôli tomu takmer opustil delegáciu. Sirius mu už kedysi dávno rozprával o tom legendárnom aurorovi a jeho hlbokej nenávisti voči čiernej mágii, ale z toho obavy nemal, hoci bol znepokojený kvôli Calypso. Ten muž bol tým, kto viedol vtedajší útok na Rosier manor, ktorý sa skončil smrťou jej matky a strýka. Mal strach z toho, ako sa jeho priateľka vyrovná s prítomnosťou Moodyho v Rokforte. Ale to, z čoho mal najväčší strach, bolo jeho magické oko. Spomenul si, ako mu Sirius hovoril o niekoľkých jeho vlastnostiach a až po tom, čo vyčerpal celú knižnicu so zdrojmi o týchto typoch magických pomôcok, bol schopný sa trochu upokojiť. Podľa jeho výskumu mohlo magické oko vidieť skrz normálne kúzla na úpravu vzhľadu, neviditeľné plášte, stredne silné zastieracie kúzla a oblečenie - tá časť o oblečení bola podľa Orionovho názoru trochu znepokojujúca - ale našťastie nemohlo vidieť skrz kúzla čiernej mágie ako napríklad to kúzlo, ktoré používa na zakrytie svojej jazvy. Takže na obavy tohto druhu nemal dôvod. No stále tu bola tá záležitosť s Ollivanderom a jeho prútikom, nehovoriac o tom, že celý rok strávený pod Dumbledorovým dohľadom by mohol mať katastrofálne následky v prípade, že by sa tomu starému bláznovi podarilo odhaliť niektoré z jeho tajomstiev. A tiež tam bol Snape, o ktorom ešte stále nevedel, na čej strane stojí. Ísť do Rokfortu preňho bolo nebezpečné, ale na druhej strane mal hrad veľa záhad, ktoré museli byť preskúmané. Chcel nájsť Tajomnú komnatu a dôkladne ju preskúmať; tiež bolo treba ukradnúť jeho neviditeľný plášť. Na svoju snahu o získanie Relikvií smrti nezabudol a hoci ho Kameň vzkriesenia zaujímal viac, než čokoľvek iné, Karkarov mu povedal, že potrebuje získať všetky tri. Prečo, to nevedel, ale nasledoval Karkarovovu radu.

 

Orion bol tiež znepokojený ohľadne Remusa. Posledný list, ktorý od neho dostal hovoril o tom, že Remus už nadviazal kontakt s niektorými vlkolačími svorkami a že sa k nim chystá pripojiť. Orion bol rád, že Remus sa ujal jeho rady a vracia sa k svorkám, aby mohol posúdiť ich situáciu a pokúsil sa prevziať vedenie, no aj tak sa bál o Remusovu bezpečnosť. Mordred vie, že Grayback je krutý, divoký a nevyrovnaný, preto dúfal, že Remus by mohol jemne a chytro prevziať kontrolu bez konfrontácie s Graybackom, až kým by nemal dostatočnú podporu od ostatných vlkolakov. Toto bol posledný list a Remus mu povedal, že s ním nebude schopný komunikovať, zatiaľ čo bude so svorkami, keďže žili oddelene od akýchkoľvek čarodejníckych a muklovských obcí a on nemohol riskovať, že by boli niekde v blízkosti ich kempu viditeľné sovy doručujúce listy.

 

Orion si roztržito prehrabol prstami vlasy, pomaly vydýchol a snažil sa uvoľniť. Potreboval spáliť nejakú energiu, aby vytiahol svoju myseľ z množstva svojich obáv. Zhlboka sa nadýchol a začal si vyprázdňovať myseľ. Pomaly sa sústreďoval na svoje vnútorné magické jadro a dotkol sa ho. Okolo jadra začali víriť rýchle čierne blesky a on sa pokojne usmial, zatiaľ čo zatvoril oči. Bol čím ďalej tým lepší v mobilizovaní svojej temnej mágie. Od prvého okamihu, kedy vo svojej spálni v Malfoy manor vyvolal čierne plamene, neprestal cvičiť. Zo začiatku vždy končil vyčerpaný s malými výsledkami, ale pomaly sa zlepšoval a teraz to už nebolo také únavné a ťažké, rozhýbať a vyburcovať svoju temnú mágiu. Pre silnejší efekt musel myslieť na svoj hnev a túžbu po pomste, ale tiež zistil, že prvé plamene mágie k nemu prišli ľahko, keď bol uvoľnený a pokojný. Jeho výcvik v Oklumencii šiel skvelo a teraz využíval tieto meditačné zručnosti, aby mu pomohli otvoriť zdroj jeho temnej mágie. Sústredil sa ešte viac a zodvihol pravú dlaň obrátenú smerom nahor. Myslel na tvar, ktorý chcel svojej mágii dať. Keď bol naštvaný, bol schopný veľmi ľahko vyčarovať plamene, ale keď bol pokojný, rovnako ako teraz, mala jeho mágia novú podobu. So zatvorenými očami a pokojnou a uvoľnenou mysľou, cítil, ako sa v ňom jeho mágia zmieta a prúdi hore rukou. Okamžite ju pocítil v dlani a otvoril oči. Keď zbadal výsledok, uškrnul sa. Pár centimetrov nad dlaňou bola temná guľa pohybujúcej sa čiernej vody. Uchvátene sa díval na tie jemné pohyby a cítil pokoj. Štuchol do nej ukazovákom druhej ruky a usmial sa, keď na prste ucítil chlad vody. Donútil sa viac sústrediť a prinútil vodu víriť rýchlejšie, až kým sa malé vlny na povrchu prudko nerozhýbali. Prižmúril oči a guľa sa rozšírila. Vlny do seba zúrivo narážali a on cítil, ako teplota okolo klesla. Cítil, ako mu telom prebehla triaška, keď vodu ochladil na úplne ľadovú a s prudkým pohybom dlane guľu zatlačil pred seba, a videl, že sa zmenila na prúd čierneho ľadu, ostrého ako britva, keď to preletelo vzduchom a hlučne narazilo do steny.

 

Orion sa posunul dopredu a kľakol si pred veľké, ostré, čierne kryštály. Jedného sa dotkol a hneď na to od neho rýchlo odtiahol prst, na ktorom mal plytký rez v mieste, kde sa dotkol jednej z hrán úlomku. Sám pre seba sa musel usmiať. Áno, išlo mu to čím ďalej, tým lepšie.

 

Zrazu sa mu postavili chĺpky na krku a okolo seba zacítil rozsiahly chlad. Rýchlo vstal, otočil sa a ocitol sa tvárou v tvár bielemu zjaveniu, ktoré pripomínalo ducha.

 

Díval sa naň s otvorenými ústami. Po všetkých rokoch v Durmstrangu to bolo prvý krát čo ju videl od vtedy, keď vyšiel z Komnaty šepkajúcich hlasov.

 

Pred ním sa vznášala nestarnúca, drobná žena s dlhými, tmavými vlasmi, tmavými očami a ľahkým úsmevom na tvári.

 

“Vidím, že si trénoval. Nie je to také zlé, ale dokážeš toho oveľa, oveľa viac,” prehovorila nadpozemským hlasom. “Toto bola len maličkosť v porovnaní s tým, čo môžeš naozaj dokázať.”

 

Orion zavrel ústa a povytiahol obočie, “Ako to môžete vedieť? Toto je prvý krát, čo som sa s vami odvtedy stretol.”

 

Vzniesla sa smerom k nemu a odpovedala tichým hlasom, zatiaľ čo ho prebodávala svojimi čiernymi očami, “Och, sledovala som ťa. Vždy. A viem o tebe viac, ako ty sám.”

 

Orion sa zamračil, “Povedali ste mi, že keď vás nájdem, odpoviete mi na moje otázky.”

 

Zasmiala sa a jej nadpozemský hlas sa ozýval medzi stenami triedy, “Ale ty si ma nenašiel. Prišla som k tebe.”

 

“A ako vás mám akože nájsť?“ podráždene sa spýtal Orion. “Prehľadal som celý hrad a nenašiel som nič. Prečo mi teraz nepoviete, čo ste mysleli tým vtedy pred rokmi, keď ste povedali, že som niečo viac, niečo neočakávané?”

 

Podišla až úplne k nemu a svojimi priehľadnými rukami sa krátko dotkla jeho tváre. Orion zacítil čudný chlad na mieste, kde sa ho dotkli jej prsty predtým, než ruku stiahla a vzdialila sa. Vzniesla sa nad neho a pokojne odpovedala, “Ešte nie si pripravený na to, aby si ma našiel. Tvoje otázky budú musieť počkať.”

 

Orion sa na ňu zamračil, “Čakal som už niekoľko rokov. Mám právo vedieť, o čom ste hovorili. Nemám rád, keď sa so mnou niekto hrá.”

 

Ona sa naňho len pobavene pozrela a svojim malým prstom mu namierila na krk, “Najprv potrebuješ niekoho iného, kto odpovie na tvoje otázky.”

 

Orion sa pozrel na to, na čo ukazovala a spod trička vytiahol ónyxový prívesok. Zadíval sa na ňu s rozšírenými očami a zašepkal, “Toto - Relikvie smrti s vami nejako súvisia?”

 

“Svojim spôsobom,” povedala stručne.

 

Orion začínal strácať trpezlivosť. Ostro prehovoril, “Len mi povedzte, čo ste mysleli tým, že som niečo neočakávané. Nie som to, čím ste si priali aby som bol? Je to dôvod, prečo mi to nepoviete?”

 

Ona sa naňho vážne zahľadela a odpovedala, “Si niečo iné, ale tiež si tým, kým máš byť. Ten, na ktorého sme ja aj ostatní čakali. Svoje odpovede dostaneš, keď budeš pripravený a toto prenášadlo sa dovtedy neaktivuje. Až potom budeš schopný ma nájsť.”

 

Odvrátila sa od neho a začala miznúť.

 

“Počkajte! Prosím, počkajte!” zúfalo zvolal Orion, “Čo vlastne som?”

 

Naposledy obrátila hlavu a ticho zašepkala, “To, čo sme plánovali nespočetné storočia, Vindico Atrum.” A potom zmizla.

 

Orion ochromene stál uprostred triedy a cítil, ako teplota okolo neho stúpa na normálnu úroveň. V mysli si prehrával jej posledné slová. Nazvala ho “Vindico Atrum”, čo je latinský výraz… “Atrum” znamená temnotu… “Vindico” má niekoľko významov, osloboditeľ, ochranca, pomstiteľ… Čo mala na mysli? Osloboditeľ temnoty?  Posol Temnoty? Ochranca temnoty?

 

Čo to celé znamenalo? Orion mal chuť od frustrácie kričať. Prečo ešte nebol pripravený sa o sebe tie veci dozvedieť? A prečo povedala, že o ňom toho vie viac, ako on sám? A vedela o jeho schopnostiach, hoci v minulosti ich videl len Voldemort. Nikdy to nikomu inému neukázal, ani o tom nikomu nepovedal. Možno ho videla trénovať, ale ako vedela, že toho dokáže oveľa viac? Že jeho moc siahala oveľa ďalej než len k tomu, čoho bol schopný teraz. Maličkosť! Povedala, že dnešná ukážka mágie bola len maličkosťou v porovnaní s tým, čoho bol skutočne schopný! Potom musel iste viac trénovať a zistiť, ako ďaleko by mohol dôjsť.

 

Zamračil sa a pohľad presunul na ónyxový prívesok. Ona bola schopná vidieť to, na čo skutočne bol; prívesok Relikvií smrti bol naozaj prenášadlom k niekomu. Nikdy ho nenapadlo, že duchovia z Komnaty šepkajúcich hlasov budú nejako súvisieť s Relikviami smrti. Mohol mať podozrenie, že duchovia v minulosti spolupracovali s Karkarovom, ale nemal o tom žiadne dôkazy. Karkarov ich nikdy nespomenul. Ale teraz už nebolo pochýb, že Relikvie smrti súviseli s duchmi a on mal zase niečo spoločné s Relikviami. Možno že bude schopný nájsť duchov až vtedy, keď nájde Relikvie smrti? Orion si povzdychol, to by trvalo veľmi dlho… ale nie, povedala, že by ju našiel po rozhovore s osobou, ku ktorej by ho malo vziať prenášadlo. Takže možno nebolo treba najprv nájsť Relikvie. Ale kedy začne to prekliate prenášadlo fungovať?

 

Orion naštvane odčaroval čierne kryštály a sviečky, a dovliekol sa späť do spoločenskej miestnosti.

 


Keď vošiel do spoločenskej miestnosti, zastavil sa v polovici kroku, keď zbadal malú postavu ticho sediacu na jednom z gaučov. Chlapec mal zavreté oči a vyzeral, že sa buď snaží koncentrovať, alebo meditovať. Orion mlčky pristúpil bližšie a okamžite pocítil malý pohyb vo svojej vnútornej mágii. Cítil to, kedykoľvek sa k chlapcovi priblížil. Najprv ho miatlo, že jeho mágia reaguje na prítomnosť druhého chlapca. Zvlášť preto, že o ňom nič nevedel a nikdy sa s ním nedostal do styku. A najmä preto, že to začalo až tento rok. Pozoroval toho chlapca celé tieto dva mesiace a v mysli mu vyrástlo podozrenie, no nikdy sa k chlapcovi nepriblížil. Nebol si istý. Ale náznaky tam boli. Nikdy sa s nikým nerozprával, vždy sa rozhodol ostať bokom, oddelený od všetkých, nikdy nemal žiadnych priateľov a vždy nosil veľké habity, ktoré ho takmer úplne zakrývali.

 

Orion ticho stál a premýšľal o tmavovlasom čarodejníkovi, keď sa jeho čierne oči otvorili a uzamkli s Orionovými.

 

Chlapec sa zachmúril a namrzene prehovoril, “Och, to si ty.”

 

Orion sa naňho zamračil a posadil sa pred druhého chlapca. Pokojne odpovedal, “Áno, len ja.”

 

“Čo chceš, Black?” vyštekol chlapec.

 

Orion zaváhal, ale potom sa rozhodol, že tento rozhovor je nevyhnutný. Prebodol chlapca pohľadom a ticho odvetil, “Chcem vedieť, či sa pripravuješ stať sa Nekromancerom, Loki.”

 

Loki sa naňho zlostne zamračil, “Prečo si to myslíš?”

 

“Nikdy som nechápal, prečo si odmietol všetky pokusy študentov, ktorí ťa chceli za tie roky spoznať. Vždy si sa držal bokom od ostatných a s nikým si sa nerozprával. Ale myslím, že viem prečo. Dávalo by to zmysel, ak by si chcel byť Nekromancerom,” odpovedal Orion vážne. “Prišiel si do Durmstrangu s tým, že už si vedel, že sa chceš jedným stať, to je dôvod, prečo odmietaš každý ľudský kontakt. Zaujímalo by ma, ako si vedel už v takom mladom veku, že chceš jedným byť, alebo že máš schopnosti sa ním stať.”

 

“Ach, takže si na to nakoniec prišiel, čo?” povedal ostro Loki. “A teraz sa musím zmieriť s tvojimi otázkami len preto, že tvoj malý mozog bol schopný prísť s dôvodom pre moje správanie?”

 

Orion pokrčil plecami, “Bol som len zvedavý.”

 

“Prečo by som ti to mal povedať? Čo ťa je do toho?” povedal Loki naštvane.

 

“Možno nič,” odpovedal Orion pokojne. “Ale cítil som-” zaváhal a neisto sa na Lokiho pozrel.

 

“Cítil čo? Nemám náladu na tvoje hry, Black,” vyprskol Loki.

 

Orion stratil trpezlivosť a naštvane povedal, “Nehrám žiadne hry. Len som s tebou chcel viesť civilizovanú konverzáciu!”

 

Loki sa uškrnul, “No, ja netúžim po rozhovore s tebou ani teraz, ani inokedy.”

 

“Tak si svoje zvyky nechaj,” odsekol Orion. “Nedávno som cítil nejakú kompatibilitu s tvojou mágiou a len som chcel vedieť, čo to bolo!”

 

Orion naštvane vstal a otočil sa, aby odišiel do svojej spálne, ale potom začul Lokiho posmešný hlas, “Tak si to konečne pocítil? Premýšľal som, ako dlho ti to bude trvať.”

 

Obrátil sa, aby videl na druhého chlapca a povytiahol obočie, “Takže ty si to cítil tiež?”

 

Loki si odfrkol, “Samozrejme, že áno. Musíš byť naozaj tupý, keď ti trvalo tak dlho, kým si prišiel na to, kým si.”

 

Orions a zamračil a posadil sa späť do kresla, “Chceš mi povedať, že si myslíš, že by som mohol byť Nekromancerom?”

 

Loki mi venoval ľahostajný pohľad a zaškľabil sa, “Nie s tempom, ktorým ideš.”

 

Orion sa pomaly nadýchol, aby pretiahol čas na získanie trpezlivosti, a potom ticho povedal, “Ale to… tá vec, ktorú okolo teba cítim je preto, že máš potenciál stať sa Nekromancerom a ja ho mám tiež, a preto reaguje moja mágia s tvojou?”

 

Loki sa naňho pozrel, ako by bol tou najhlúpejšou osobou na svete a práve predniesol niečo úplne jasné.

 

Orion prevrátil očami, “V poriadku. Takže to je dôvodom prečo.” Zamračil sa na Lokiho a spýtal sa, “Ale ako si vedel, že máš ten potenciál, keď si mal ešte len jedenásť?”

 

“Vedel som to ešte predtým,” povedal Loki stroho. Potom sa uškrnul, “To, že ty si to zistil až keď si starý, pretože si tupý alebo magicky slabý neznamená, že ostatní ako my to nevedia od začiatku.”

 

“Nie som magicky slabý alebo tupý!” povedal nahnevane Orion, “Len som o Nekromanceroch až doteraz nič nevedel! Ako som to asi tak mal vedieť?”

 

Loki zodvihol obočie, “Nepovedali ti o tom rodičia a nepripravovali ťa na to? Nevysvetlili ti, aké príznaky máš hľadať vo svojej mágii, aby si sa dozvedel, či máš moc stať sa Nekromancerom?”

 

Orion sa naňho zamračil a ostro odpovedal, “Svoju matku som nikdy nepoznal a otca som spoznal len pred pár rokmi a úprimne pochybujem, že on niečo o Nekromanceroch vedel. A teraz je mŕtvy, takže nemám nikoho, koho by som sa na to opýtal.”

 

“No, tak potom sa ospravedlňujem,” povedal Loki trochu prívetivejšie, aj keď nie príliš, “Myslím, že potom tvoja nevedomosť nie je až taká strašná, vzhľadom na okolnosti. Ale trúfam si tvrdiť, že tvoja rodina by ti to mala povedať, oni len bránili tvojmu postupu.”

 

“Ale ako by to vedeli?” spýtal sa Orion neisto.

 

“Moc Nekromancerov je dedičná. Musel v tvojom rode existovať niekto, kto bol Nekromancerom, možno už pred stáročiami, ale aj napriek tomu by zanechal knihy a denníky o jeho skúsenostiach, a tie by mali byť rodinným dedičstvom. Aspoň v temných čarodejníckych rodinách boli tieto knihy veľmi vážené a predávané ďalšiemu Nekromancerovi v rode. A rodina s predkom Nekromancera vie, že dieťa musí byť testované, či majú tú moc,” netrpezlivo vysvetlil Loki. “Ja som bol testovaný, keď som mal desať, ale samozrejme, moja rodina už vedela, že jedným budem.”

 

Orion premýšľal o informáciách, ktoré práve dostal. No, moc musela prísť z Blackovskej línie, keďže jeho matka bola muklorodená, ale potom prečo to nikto nezmienil? No, Sirius nikdy nevenoval veľkú pozornosť rodinným tradíciám alebo Blackovskej histórii, takže jeho nevedomosť ohľadne tejto záležitosti by sa dala jednoducho vysvetliť, hoci podľa Orionovho názoru neospravedlniteľne. Nevážiť si rodinnú históriu, obzvlášť takej dôležitej a mocnej línie, akou sú Blackovci, bolo neúctivé. Ale jeho otec bol veľmi nevyspelý a nestaral sa o nič, čo sa ho snažili naučiť rodičia. A Orion nemal prarodičov, ktorí by mu to povedali. Napadlo ho, či o tom niečo vedela Narcissa a Bellatrix? Hoci Siriusova pokrvná línia Blackovcov bola hlavná a najsilnejšia, tak zdieľala mnohé veci z rovnakej histórie ako Blackovci z Narcissinej strany. Ale mohol by sa ich spýtať na moc Nekromancerov v pokrvnej línii? To by len vzbudilo podozrenie a on si nebol istý, či je to niečo, čo im chce povedať. Radšej dal prednosť zachovaniu si toho esa v rukáve, pokiaľ o tom nikto nevedel a keby sa mohol stať Nekromancerom tajne, bola by to obrovská výhoda. A ohľadne tých denníkov a kníh… musel by ísť do svojho trezoru v Gringottbanke a prehľadať ho. Nikdy predtým do Blackovského trezoru nevstúpil, no jeho dedičstvo by malo byť tam.

 

Pozrel sa na Lokiho a zvedavo sa spýtal, “Prečo tvoja rodina už vedela, že máš tú moc bez toho, aby ťa otestovali?”

 

“Kvôli tomu, kto je môj otec, samozrejme,” povedal Loki. Keď si všimol Orionovo nechápavé zamračenie, opovržlivo dodal, “Ty fakt nevieš nič?”

 

V Orionovi vzplanun hlev a odsekol, “Myslím, že to sme už zistili, či nie? Už som ti povedal, že o Nekromanceroch neviem takmer nič. Takže nie, neviem, kto je tvoj otec!”

 

Loki odpovedal tak, akoby ho to vôbec nevyviedlo z miery: “No, môj otec je Hlavný Nekro Majster Njord Cechu Nekromancerov (pozn. prekl.: dalo by sa to preložiť aj ako Spolok Nekromancerov).”

 

Orion zažmurkal. Cech? Oni mali Cech? Nesmelo sa spýtal, “Er… Cech Nekromancerov?”

 

Loki prevrátil očami a zlostne sa nafúkol, “Ty si naozaj bezradný.” Potom netrpezlivo dodal, “Áno, majú Cech. Ako potom čakáš, že budú bez nejakého spolku zorganizovaní? A tiež majú celú hierarchiu, trvá to desiatky rokov skúseností a vyžaduje si to mnoho dôkazov tvojej moci, aby rástla v slede. A môj otec je jedným z troch Hlavných, ktorí riadia Cech.”

 

Orion sa zamračil, “A čo presne robí Cech? Prečo potrebujú mať nejakú organizáciu?”

 

“To ti nemôžem povedať,” odvetil Loki, “Iba skutočný Nekromancer má právo žiadať o prijatie, alebo dokonca spoznať ich ciele.”

 

Orion si povzdychol, “Fajn, chápem celú tú potrebu utajenia.” Potom sa pozrel na Lokiho a vnímavo povedal, “Je to to, prečo sa chceš stať Nekromancerom? Chceš byť blízko svojho otca?”

 

Lokiho tvár potemnela a Orion rýchlo dodal, “Bolo by to pochopiteľné, vieš. Ak by jedným bol môj otec, asi by som urobil to, čo ty. Myslím tým, z toho čo viem, s tebou tvoj otec nemôže tráviť veľa času, obzvlášť ak je taký mocný. Takže jediný spôsob, ako byť pri ňom je stať sa Nekromancerom. Musí to byť skutočne ťažké mať otca Nekromancera.”

 

“Áno, to je,” povedal Loki ticho. “Nemôže sa ma dotknúť, alebo sa so mnou rozprávať. Sotva ho vídam…” potom sa pozrel na Oriona a ostro dodal, “Ale som hrdý na to, kým je môj otec. Nikdy som ho nevinil za to, že ním je a že nie je schopný so mnou tráviť čas.”

 

Orion prikývol a neisto sa spýtal, “Ale si ochotný nechať všetko za sebou? Ehm… vieš, celá tá vec so stratou svojej ľudskosti a nikdy sa nestýkať s inými ľuďmi…”

 

Loki sa zachmúril a vyhŕkol, “Áno, som ochotný. Stojí to za to. Je to malá cena za veľkú moc, ktorú majú Nekromanceri.”

 

Orion sa naňho pochybovačne pozrel a Loki sa uškrnul, “Ty zrejme nie si pripravený so všetkými rokmi, ktoré si premrhal bez prípravy samého seba. Pochybujem, že budeš schopný sa stať Nekromancerom.”

 

Orion to nevzal ako urážku. V porovnaní s Lokim bol naozaj veľmi pozadu. Loki bol už úplne izolovaný od každého a nemal žiadne výčitky svedomia zo zanechania všetkých za sebou len preto, aby naplnil svoje ambície. Pozrel sa na Lokiho a vážne povedal, “Chcem sa ním stať, vieš. Teraz, keď viem, že na to mám schopnosti, by som to chcel, ale nie som si istý, či som schopný izolovať sa od tých, ktorých mám rád,” preglgol a pokračoval, “tiež to robím pre svojho otca. A keby som bol na tvojom mieste, neváhal by som ani minútu a jedným sa stal, ak by to znamenalo, že by som mohol byť so svojim otcom. Ale môj prípad je iný. Môjho otca pobozkal Dementor,” povedal a pozrel sa na Lokiho, ktorý len kývol hlavou, a Orion pokračoval, “Chcem skúsiť dostať jeho dušu z Dementora a vrátiť život späť môjmu otcovi. Ale hoci by sa mi to podarilo, tak potom by som s ním, ani s ostatnými, na ktorých mi záleží, nemohol byť.”

 

Loki sa naňho pozrel s pochopením a ticho odvetil, “V tvojom prípade je to zložité.” Povzdychol si, “Ja by som pravdepodobne tiež chcel zachrániť svojho otca bez ohľadu na cenu, ale vedieť, že pravdepodobnosť úspechu je malá, takmer žiadna a vediac len to, že ak vo svojom pokuse uspeješ, alebo zlyháš, bude príliš neskoro vrátiť sa späť, pokiaľ si sa už nenávratne zmenil… no, možno by si sa mal hlbšie zamyslieť nad tým, čoho si ochotný sa vzdať.

 

Orion sa zahľadel na svoje chodidlá a tichým hlasom prehovoril, “Áno, je to ťažká voľba. A ako si povedal, stratil som veľa rokov, možno nebudem dostatočne mocný na to, aby som uspel, hoci sa do toho umenia úplne ponorím.”

 

“Možno som to povedal príliš unáhlene,” povedal Loki nepohodlne. “Myslím tým, ak ťa niečo poháňa a máš moc, som si istý, že raz by si mohol byť veľkým Nekromancerom.”

 

Orion sa naňho mdlo usmial a jemne odpovedal, “Ďakujem, Loki.”

 

Loki krátko prikývol, ale nič viac nepovedal. Orion unavene vstal a poprial mu dobrú noc, hoci do rána ostávalo už len pár hodín. Práve keď sa chystal vykročiť po schodoch do svojej spálne, začul, ako Loki ticho prehovoril, “Veľa šťastia v Turnaji.”

 

Orion sa pre seba usmial a odpovedal bez toho, aby sa obzrel, “Ďakujem ti. Za všetko.”


Úplne prvou vecou, ktorú si Orion na Rokforte všimol, bolo teplo. Po niekoľkých hodinách cestovania v hlbinách mora bol rád, keď ich loď vyplávala na hladinu jazera. Z toho, čo hrad videl po prvý krát počas tej strašnej noci kedy zajali jeho otca, si naňho sotva pamätal. Jeho myseľ bola zaujatá oveľa dôležitejšími vecami. Ale teraz mohol vidieť, že to bol naozaj krásny hrad, veľkosťou podobný Durmstrangu, a mágia, ktorá z neho vo vlnách prúdila bola rovnako mocná. Hoci Durmstrang bol nepochybne oveľa starší a celkovo vyvolával iné pocity. Hlavným rozdielom Rokfortu bolo to svetlo, že bol svetlý, zatiaľ čo Durmstrang temný; od farby kameňa, ktorý tvoril steny až k cíteniu mágie miesta. Rokfort vyzeral ako útulný domov, zatiaľ čo Durmstrang pripomínal impozantné opevnenie. Z Rokfortu vyžarovali pocity šťastia a detskosti, a Durmstrang vzbudzoval pocit, že je v ňom obsiahnutá temná moc a vážnosť. Orion to videl dokonca v tvárach študentov. Všetci boli uvoľnení a bezstarostní. v Durmstrangu vždy všetci tvrdo študovali s cieľom zdokonaliť samého seba, nebolo tam príliš veľa miesta na detské žarty a hry. A Orion musel uznať, že by uprednostnil Durmstrang, lebo vedel, že typ prostredia, ktoré poskytuje Durmstrang, je najlepšie na výcvik mocnejších a disciplinovanejších čarodejníkov, a aj keď to znamenalo prísnejšie vzdelanie a menej času na hry, stálo to za to.

 

Boli uvítaní rokfortskými študentmi stojacimi v radoch pred vstupom do hradu, ktorí s úžasom sledovali ich loď a niečo si medzi sebou šepkali. Vagnarov sa krátko pozdravil s Dumbledorom a Orion musel zadržať chichot, keď videl, že tí dvaja vyzerajú, akoby spolu nevychádzali. Možno preto, že Vagnarov bol nemilosrdný v rokovaniach a získal väčšinovú podporu v mnohých veciach, o ktoré požiadal. Dumbledorovi v očiach stále veselo iskrilo, ale Orion mohol cítiť silnú nechuť, ktorú k jeho riaditeľovi ten starý hlupák prechovával. A Vagnarov iba prebehol po rokfortských študentoch a hrade chladným a prezieravým pohľadom a malým úškrnom na tvári. Orion na svojho riaditeľa nemohol byť viac hrdý, bol silou s ktorou mohol počítať.

 

Všetci spoločne vstúpili do Veľkej siene. Orion videl, že Beauxbatonskí študenti sa trasú od zimy poobliekaní v svetlomodrých hodvábnych uniformách s obrovskými, nadýchanými šatkami uviazanými okolo krku a sedia pri bystrohlavskom stole. Orion zo seba striasol svoj drahý kabát a vyrovnal si tmavú, vínovočervenú uniformu. Chýbal mu znak Hydry, ktorý nosil na hrudi. Vagnarov im povedal, že odznaky všetkých Rádov si musia zložiť a nechať si majú len durmstrangský kabát s jeho erbom, keďže nikto mimo Durmstrangu sa nesmie dozvedieť o Rádoch, alebo o tom, ako sú študenti triedení. Orion o tajomstvách o jeho škole vždy veľa premýšľal a čudoval sa im, no pravidlá by neporušil. Poobzeral sa okolo seba a uvidel obrovské hodvábne transparenty, ktoré viseli zo stien, pričom každý z nich predstavovala jednu rokfortskú fakultu; červená so zlatým levom pre Chrabromil, modrá s bronzovým orlom pre Bystrohlav, žltá s čiernym jazvecom pre Bifľomor a zelená so strieborným hadom pre Slizolin. Za učiteľským stolom bol na najväčšom transparente vyobrazený erb Rokfortu: lev, orol, jazvec a had spojení okolo písmena R. Ale najpôsobivejší bol priehľadný strop, ktorý zobrazoval večerný súmrak. Niektoré knihy tvrdia, že to bol nápad Salazara Slizolina a tiež aj jeho kúzla, ktoré premenili klenutý strop na magický zázrak, hovoriac, že to urobil preto, aby každý v Rokforte mohol cítiť ohromnosť nášho sveta a naše miesto v ňom. Orion premýšľal, čo tým chcel povedať, ak by tieto tvrdenia boli samozrejme pravdivé.

 

Zďaleka najhlučnejší bol chrabromilský stôl. Chrabromilčania búrlivo komentovali nových študentov a ešte sa to zhoršilo, keď sa spod svojho obrovského kabáta vynoril Viktor Krum. Orion videl toho červenohlavého idiota Rona, ako s otvorenými ústami civí na Kruma predtým, než nabral aspoň náznak inteligencie a začal naňho mávať rukami a hlasne kričať, aby si sadol vedľa neho. Mnohí iní vyťahovali brká a pergameny a zrejme čakali len na to, kedy sa budú môcť na Kruma vrhnúť, aby ho požiadali o autogramy.

 

Orion zbadal pri slizolinskom stole Draca. Slizolinčania sa rozhliadali s najvyššou ľahostajnosťou na tvári, ale Orion videl, ako sa Dracove ústa roztiahli do úsmevu, keď ho zbadal. Potom sa Orion obrátil k Lezanderovi, ktorý mal čoraz väčšiu pozornosť u dievčat okolo a Calypso sa skúmavo obzerala po Veľkej sieni. Postrčil ich smerom k slizolinskému stolu a potom, keď prišli až ku Krumovi, mu Orion tichým hlasom povedal, “Ak chceš uniknúť svojim vášnivým fanúšikom, sadni si s nami k niekoľkým priateľom ku slizolinskému stolu. Sľubujem, že ťa nebudú otravovať.”

 

Krumov mrzutý výraz trochu poľavil, keď sa otočil, aby sa naňho pozrel a vďačne odpovedal, “Ďakujem. Myslim, že si tam sadnem.”

 

Oriona zaujímalo, ako mohol Viktorov silný bulharský prízvuk prežiť všetky tie roky v Durmstrangu. Predmety boli vyučované v angličtine, keďže väčšina študentov pochádzala z rôznych krajín strednej a východnej Európy a už počas detstva sa učili anglický jazyk. Lezander mal ešte stále jemný prízvuk, ktorý bol podľa Oriona roztomilý a Viktor Vlonski, hoci bol Rus, rozprával angličtinou tak, ako pravý Angličan, rovnako, ako zvyšok jeho priateľov.

 

Krum a ostatní durmstrangskí študenti si sadli oproti Dracovi. A Orion, po tom, čo ho Draco rýchlo objal, si sadol spolu s Lezanderom a Calypso na jeho stranu. Dumbledore predniesol zopár úvodných slov na privítanie a poprial im, aby si užili hostinu. Čoskoro sa na stoloch objavili veľkolepé jedlá a veľkou sieňou sa rozbehla hlasná konverzácia.

 

Po tom, čo Orion predstavil Kruma a svojich priateľov Dracovi, Blaisovi, Theovi, Pansy a Millicent, obrátil svoj pohľad na učiteľský stôl. Vagnarov sa srdečne zhováral s beauxbatonskou riaditeľkou, Madam Maxime, ak si to Orion pamätal správne, a Dumbledore o niečom ticho debatoval s profesorkou McGonagallovou. Spomenul si, že Sirius o nej hovoril len v dobrom. Vraj bola veľmi prísna, ale vždy férová a Sirius ju veľmi rád otravoval svojimi čarami za čias Záškodníkov. Snape bol hlboko zachmúrený a na každého sa mračil. A keď sa ich oči stretli, Snape prižmúril oči a jeho zamračenie sa ešte prehĺbilo. Orion mu nevenoval ani jednu myšlienku a držal si kontrolu. Keď sa ich oči stretli ešte raz, zbadal, ako sa naňho Dumbledore bokom pozrel, predtým, než pokračoval vo svojej konverzácii. Orion potlačil impulz venovať mu škaredý pohľad a ďalej pokračoval vo svojej prehliadke. Oči sa mu zúžili, keď zbadal magické oko Divookého Moodyho ako sa mu otáča v hlave a všetko pozoruje. Zdalo sa, že sa až príliš často pozerá k chrabromilskému stolu.

 

Orion cítil, ako Calypso vedľa neho stuhla a tak sa k nej otočil, aby sa na ňu pozrel. Bola bledá a čierne oči mala nenávistne prižmúrené, zatiaľ čo sledovala Moodyho. Orion jej pod stolom stisol ruku a zašepkal, “Povedal som ti, že tu bude. Si v poriadku?”

 

Calypso zovrela pery a cez zaťaté zuby precedila, “Áno. Zvládnem to. Je to len… vidieť ho tam, z mäsa a kostí, po tom všetkom, čo mi vzal…”

 

Orion jej opäť zovrel ruku vo svojej dlani, “Chápem. Ale ty si silná, musíš pokračovať v našom vystupovaní. Šancu na pomstu dostaneš, až začne vojna.”

 

Otočila sa k nemu a oči sa jej blýskali, zatiaľ čo s presvedčením odvetila, “Och, dostane čo mu patrí, o to sa postarám. A značne si to užijem.”

 

“To je prístup!” povedal s úsmevom Orion.

 

Draco práve hovoril s Krumom a vrhal samoľúbe pohľady na Rona Weasleyho ponad hlavy študentov, zatiaľ čo ten očervenel hnevom. Keď Draco dohovoril s Krumom, s úškrnom sa obrátil k Orionovi, “Ako sa má Sylvana?”

 

Orion sa naňho usmial, “Zúrivo, neprestala na mňa syčať za to, že som ju tu nemohol vziať a musel som ju poslať späť domov. Ale naozaj som sa jej snažil vysvetliť, že v škole s nie príliš dobrým hodnotením ako je táto, nedovoľujú mať so sebou hady ako svojich miláčikov a ona mi neverila.”

 

Draco po ňom strelil škaredým pohľadom a naježene odsekol, “Rokfort nie je nízko hodnotený!”

 

“Možno nie,” odpovedal Orion s úškľabkom, “Ale Durmstrang by som nevymenil za Rokfort ani za milión galeónov. Je tu príliš veľa smiešnych obmedzení mágie.”

 

Draco si pohŕdavo odfrkol a arogantne odpovedal, “No, tento polrok sme sa učili o Neodpustiteľných.”

 

Calypso sa zaškľabila a odpovedala samoľúbym šepotom tak, aby ich počuli len ľudia v ich skupinke, “My sme sa ich tento rok naučili aj používať.”

 

Draco sa namrzene zamračil a otočil sa k Pansy, ktorá niečo bľabotala.

 

Orion štuchol lakťom Lezandera, pretože bol až podivne tichý, a hlasom s nádychom irónie prehodil, “Dostávaš príliš veľa uznanlivých a oceňujúcich pohľadov. Mám si robiť starosti?”

 

“Tak isto ako ty. Trúfam si tvrdiť, že sme najpríťažlivejšími chlapcami v miestnosti. Aký božský pár vytvárame,” povedal Lezander a šibalsky sa naňho usmieval.

 

Orion mu venoval skeptický pohľad. Nevšimol si nikoho, kto by sa naňho díval so záujmom, Lezander určite žartoval.

 

Keď Calypso zbadala jeho výraz, nafúkla sa a mrzutým tónom odpovedala, “Skutočne, Orion, si totálne nevšímavý, keď o teba niekto prejaví záujem. Aby si si niekoho všimol, bude ťa musieť tresnúť metlou po hlave. To, ako sa ti podarilo nájsť si priateľa mi je naozaj nejasné.”

 

Lezander sa zasmial a prehodil, “Takmer som ho musel tresnúť, to je jasné. Ale nakoniec to pochopil po mojich mnohých pokusoch o zblíženie.”

 

Orion na nich zagánil, “Neviem, o čom to hovoríte, som dokonale schopný rozlíšiť, keď má o mňa niekto záujem.”

 

Calypso sa zaškľabila, “Iste, to je dôvod, prečo si si nevšimol, že sa na teba pozerá partia nudných a otravných dievčat z Beauxbatonsu, alebo malá skupinka idiotsky sa chichotajúcich Chrabromilčaniek, ktoré trepocú riasami zatiaľ čo na teba civia.”

 

Orion sa zamračil a rozhliadol sa. Nevidel žiadne - ach, bolo to tak. Hej, už ich videl. Obrátil sa späť a rozpačito povedal, “No, sú to dievčatá, samozrejme, že som si to nevšimol. Ak by o mňa prejavil záujem nejaký chlapec, možno by som si-”

 

“Niektorí chlapci tiež-” netrpezlivo odsekla Calypso.

 

Lezander ju ostro prerušil, “Nepotrebuje vedieť o žiadnych chlapcoch, ktorí sa naňho dívajú, ďakujem ti veľmi pekne.”

 

“Zbožňujem, keď žiarliš,” usmieval sa Orion.

 

Lezander sa naklonil dopredu, aby mu niečo zašepkal do ucha, keď do toho vstúpil Draco a vrhol na Lezandera škaredý pohľad, “Mohli by ste mi, prosím, podať bouillabaisse?”

 

Orion prikývol a podal mu veľkú misu, zatiaľ čo si ho Calypso premeriavala ostrým pohľadom. Orion sa na ňu zamračil a snažil sa pochopiť, čo skúšala vyjadriť, ale ona len prevrátila oči v stĺp a zamumlala niečo o tupcoch. Orion pokrčil plecami a opäť začal venovať záujem svojmu jedlu.

 

Keď boli zlaté taniere opäť prázdne, Dumbledore znova vstal. Sieň zaplavilo príjemné napätie. Orion sa zahľadel na učiteľský stôl a zbadal dvoch ľudí, ktorí práve prišli. Okamžite ich spoznal, jedným z nich bol totiž Crouch starší a ten druhý čarodejník komentoval Svetový pohár v metlobale. Zaujímalo ho, čo tu robia.

 

“Nastal ten okamih,” prehovoril Dumbledore a usmieval sa na more tvárí obrátených k nemu. “O chvíľu sa začne Trojčarodejnícky turnaj. Rád by som vám povedal pár slov na vysvetlenie, kým prinesieme truhlicu, aby bol jasný postup, ktorý budeme dodržiavať tento rok. Ale najprv mi dovoľte, tým, ktorí ich nepoznajú, predstavujem pána Bartemiusa Croucha, vedúceho Oddelenia medzinárodnej čarodejníckej spolupráce” - ozval sa zdvorilostný potlesk - “a pána Luda Bagmana, vedúceho Oddelenia čarodejníckych hier a športov.”

 

“Pán Bagman a pán Crouch neúnavne pracovali niekoľko uplynulých mesiacov na prípravách Trojčarodejníckeho turnaja,” pokračoval Dumbledore, “a budú spolu so mnou, Profesorom Vagnarovom - “Majstrom Vagnarovom” zahundrala rozhorčene Calypso pre nedostatok rešpektu k titulu temného čarodejníka - “a madam Maxime zasadať v porote, ktorá bude posudzovať úsilie reprezentantov.”

 

Pri slove reprezentanti študenti akoby ešte väčšmi spozorneli. Dumbledore sa usmial a povedal, “Tak teda, prineste, prosím, truhlicu, pán Filch.”

 

Škaredý muž, ktorý nenápadne striehol v kúte, podišiel k Dumbledorovi s veľkou drevenou truhlicou zdobenou drahokamami. Už na pohľad bola veľmi stará. Medzi prizerajúcimi študentmi sa odrazu zodvihol vzrušený šepot.

 

“Pokyny k úlohám, ktorým budú tento rok reprezentanti čeliť už skontrolovali pán Crouch a pán Bagman,” povedal Dumbledore, keď Filch opatrne položil truhlicu na stôl pred neho, “a prijali nevyhnutné opatrenia ku každej úlohe. Úlohy budú tri, rozložené na obdobie celého školského roka, a preveria reprezentantov po rôznych stránkach rôznymi spôsobmi - ich čarodejnícku zručnosť, odvahu, dôvtip a pravdaže, ich schopnosť zvládnuť nebezpečenstvo.”

 

Pri poslednom slove v sieni zavládlo také ticho, akoby nikto ani nedýchal.

 

“Ako viete, v tomto turnaji súťažia traja šampióni,” pokojne pokračoval Dumbledore, “jeden za každú zo zúčastnených škôl. Budú hodnotení podľa toho, ako splnia každú z úloh, a ten, kto dosiahne najvyšší počet bodov, získava Trojčarodejnícky pohár. Reprezentantov škôl bude vyberať nestranný sudca - Ohnivá čaša.”

 

Dumbledore vytiahol prútik a tri razy ním poklopkal po vrchnáku truhlice. Vrchnák sa so zaškrípaním pomaly otvoril. Dumbledore siahol dnu a vytiahol veľkú, nahrubo otesanú drevenú čašu. Bola by celkom obyčajná, keby ju po okraj nenapĺňali tancujúce belasé a biele plamienky. Dumbledore zavrel truhlicu a čašu opatrne postavil na ňu tak, aby ju všetci v sieni dobre videli.

 

“Každý, kto sa chce uchádzať o reprezentáciu, musí napísať na kúsok pergamenu svoje meno a školu a hodiť ho do čaše,” povedal Dumbledore. “Uchádzači majú na prihlásenie dvadsaťštyri hodín. Zajtra večer, na Halloween, čaša vyberie mená troch študentov, ktorých bude považovať za najvhodnejších reprezentantov každej školy. Dnes večer bude čaša umiestnená do vstupnej haly, kde bude voľne prístupná všetkým, ktorí chcú súťažiť.

 

Aby sme zaistili, že nikto z neplnoletých študentov nepodľahne pokušeniu,” povedal Dumbledore, “po umiestnení Ohnivej čaše do vstupnej haly okolo nej nakreslím kruh - vekovú hranicu. Túto čiaru nebude môcť prekročiť nikto, kto nedosiahol vek sedemnásť rokov,” na chvíľu sa odmlčal a potom s úsmevom dodal, “s výnimkou durmstrangských študentov, ktorí získali zvláštne povolenie zúčastniť sa, hoci ešte nie sú plnoletí.”

 

Veľká sieň explodovala pobúrenými výkrikmi a Draco strelil po Orionovi zúrivý pohľad. Orion a zvyšok durmstrangských študentov šokovane sedeli. Nevedeli, že výnimka bola udelená len im. Orion si myslel, že hranica štrnástich rokov bude platiť pre všetky školy. Pozrel sa na Calypso, ktorá vyzerala, že o niečom rýchlo premýšľa. Všimol si, že Vagnarov sa usmieva, ba až priam uškŕňa ponad učiteľský stôl, ale tiež vyzeral byť trochu napätý.

 

Calypso sa k nemu naklonila a povedala, “Myslím, že riaditeľ Vagnarov sa snažil o to, aby veková hranica od štrnástich rokov platila pre všetkých rovnako, ale možno Dumbledore na poslednú chvíľu zmenil názor a rozhodol sa Durmstrangu udeliť výnimku. A tým, že to povedal nahlas, získal nad Vagnarovom plusové body, pretože všetci študenti nás za to určite nenávidia a myslia si, že Durmstrang podvádza alebo čosi také.”

 

Orion prikývol, dávalo by to zmysel, všetko to bol len politický krok ako poštvať študentov proti temnej škole. Orion na Dumbledora vrhol temný pohľad a ten starý idiot konečne umlčal nahlas sa sťažujúcich študentov.

 

“Bolo to vykonané v záujme vašej bezpečnosti. Teraz by som chcel pripomenúť tým, ktorí sa chcú turnaja zúčastniť, aby si to dobre rozmysleli prv, ako sa prihlásia. Keď raz Ohnivá čaša vyberie nejakého reprezentanta, ten je povinný turnaj dokončiť. Tým, že vložíte do čaše svoje meno, uzatvárate záväznú čarodejnícku zmluvu. Keď sa stanete šampiónom, už si to nemôžete rozmyslieť. Prosím, poriadne sa uistite, že ste z celého srdca pripravení súťažiť, než vhodíte do čaše svoje meno. No a teraz už, myslím si, je čas ísť do postele. všetkým vám prajem dobrú noc.”

 

Rokfortskí študenti vyzerali byť ešte viac rozhnevaní celou tou situáciou a Draco rýchlo vstal od stola. Orion ho chytil za ruku, aby sa k nemu otočil a Draco zavrčal, “Povedal si mi, že veková hranica štrnástich rokov bude platiť aj pre Rokfort!”

 

“Je mi to ľúto, Draco,” povedal ticho Orion, zatiaľ čo sa díval Dracovi do jeho rozhnevaných, strieborných očí. “Naozaj som si to myslel. Nevedel som, že to bude platiť len pre-“

 

Draco prudko vytrhol ruku z Orionovho zovretia a zúrivo zasyčal, “Počas celých tých dvoch mesiacov som poctivo trénoval, odkedy som dostal tvoj list, v ktorom si potvrdil novú vekovú hranicu. Dokonca som o tom povedal aj svojmu otcovi! Očakáva odo mňa, že sa stanem rokfortským šampiónom a teraz ho budem musieť sklamať, a všetko je to tvoja vina!”

 

Otočil sa a vybehol z Veľkej siene. Blaise, Theo a Millicent venovali Orionovi ospravedlňujúce pohľady a nasledovali Draca, zatiaľ čo Pansy sa naňho dívala so samoľúbym úškrnom na tvári.

 

Orion stál a smutne sa díval smerom, ktorým Draco odišiel. Vedel veľmi dobre, aký bol Draco nadšený a ako veľmi túžil po tom, aby bol naňho Lucius hrdý. Mrzelo ho, že to Draco očakával len preto, že keď im Vagnarov povedal o novom vekovom obmedzení, tak si myslel, že to bude rovnaké pre každého. Cítil, ako mu Lezanderova ruka stisla rameno.

 

Calypso ticho prehovorila, “Neboj sa, Orion, on sa cez to dostane. Ťažko to môže byť tvoja chyba, my všetci sme došli k nesprávnemu záveru a dokonca ani nevieme, kedy to zmenili, mohlo sa to stať len teraz nedávno.”

 

Orion len prikývol a hneď na to ich jeden zo slizolinských prefektov odviedol do ich hosťovských izieb v žalároch.

 


Zatiaľ čo Krum a ostatní chlapci z delegácie si usilovne upravovali oblečenie, Orion okolo seba vyčaroval kúzla na tlmenie zvuku, pritiahol si k sebe Lezandera a usadil ho na svoju posteľ. Nikto im nevenoval príliš veľkú pozornosť, so svojim vzťahom boli v Durmstrangu veľmi otvorení a boli jedným zo stabilných párov v škole.

 

“Čo ťa trápi, Lez?” starostlivo sa spýtal Orion, “Odkedy sme prišli do Rokfortu, tak si veľmi tichý.”

 

Lezander sa naňho pozrel a odpovedal, “Orion, som upír v svetlej škole. Uvažoval si nad tým vôbec?”

 

Orionovo obočie vystrelilo nahor a zahanbene povedal, “Je mi to ľúto, Lez. Ani ma to nenapadlo. Myslíš si, že ti niekto spôsobí nejaké … ehm … problémy?”

 

Lezander pokrčil plecami a ľahostajne prehodil, “Zvládnem, ak sa niekto bude sťažovať-”

 

Orion zovrel Lezanderovu ruku a prudko odpovedal, “A ja prekľajem každého, kto si dovolí povedať o tebe niečo neúctivé!”

 

“Ďakujem, ty môj záchranca,” povedal Lezander posmešne, “myslím si, že som v ochrane samého seba lepší, ako keby si ma bránil ty. Skutočne, veď vieš, že som mocnejší ako ty.”

 

Orion sa nafúkol, “Fyzicky áno, ale ja som hriešne dobrý vo vrhaní temných kúzel.”

 

“To som aj ja,” arogantne odvetil Lezander.

 

Orion nahodil úsmev, “Nie tak dobrý, ako ja. Kto ťa porazil v Turnaji duelantov, há?”

 

“Domýšľavý spratok,” odpovedal Lezander s malým úsmevom. Potom zvážnel a povedal, “V skutočnosti neočakávam veľa problémov. Žiaden z našich spolužiakov nikomu nepovie, že som upír, o to sa postaral riaditeľ Vagnarov a taktiež ma uistil, že to ostane tajomstvom. Ani Dumbledore to nevie.”

 

Orion sa naňho pozrel s vyvalenými očami a potom sa potešene uškrnul, “Náš riaditeľ preľstil Dumbledora?”

 

“Myslím, že áno,” odpovedal Lezander s úsmevom.

 

“Ale bolo by naozaj také zlé, keby to Dumbledore vedel?” spýtal sa Orion a premýšľal o tom, čo by mohol ten starec podniknúť proti jeho priateľovi.

 

Lezander vstal z postele a postavil sa pred neho, “Samozrejme, že bolo, je to svetlý čarodejník skrz naskrz a nikdy v živote nepropagoval práva temných stvorení.”

 

Orion sa zamračil a povedal, “Ale myslím si, že proti vlkolakom nemá žiadne predsudky. Hoci mám taký pocit, že je to v jeho vlastnom záujme, nie pre nejaký skutočný, ideologický dôvod.”

 

Lezander si odfrkol a pozrel sa naňho, “Samozrejme, že to robí len pre to, že je to preňho výhodné. Vlkolaci môžu byť vo vojne ovládaní a on ich chce mať na svojej strane. My upíri sme omnoho samostatnejší a úprimne povedané, oveľa nebezpečnejší a hodnotnejší ako bojovníci. Dumbledore dobre vie, že nikdy sa nepostavíme na jeho stranu, svetlá strana mala pre nás vždy len pohŕdanie. Oni boli tí, ktorí nás lovili a priviedli niekoľko klanov k zániku. Ak by ma niekedy začal podozrievať, že som upír, mohol by požiadať o môj odchod zo školských pozemkov alebo dokonca niečo ešte horšie, mohol by sa snažiť zmanipulovať ma.”

 

“Odchod zo školy by mohol byť problém, ale Dumbledore by a nemohol zmanipulovať, aby si urobil niečo, čo nechceš, Lezander,” povedal Orion prísne. “On nie je vševediaci, vieš. Pri Mordredovi, verím, že v súboji dôvtipu a vôle by si skončil ako víťaz. A máš podporu Majstra Vagnarova. Postavil by sa proti nemu a som si istý, že má dostatočný politický vplyv na to, aby zabránil Dumbledorovi vykopnúť ťa z Rokfortu, ak by sa to niekedy dozvedel.”

 

Lezander si sadol vedľa Oriona a ticho odpovedal, “Viem, že mám podporu Majstra Vagnarova, to je dôvod, prečo som prišiel. Lebo on neústupne odmietol pripraviť ma o skúsenosti len z dôvodu fanatizmu svetlých čarodejníkov. Aj môj otec chcel, aby som šiel a naučil sa niečo o svetlých čarodejníkoch. Mať rovno pod svojimi veľkými nosmi temné stvorenie, ktorým opovrhujú-”

 

“Nevedel som, že si dokonca uvažoval nad tým, že neprídeš do Rokfortu,” povedal Orion ticho a sklopil pohľad, “som naozaj mizerný priateľ, však? Vždy za tebou prichádzam so svojimi problémami, ale dokonca ani nevnímam, že ty si musíš prechádzať cez celé to svinstvo-”

 

Lezander zodvihol Orionovi bradu a s úsmevom povedal, “Mám rád, keď za mnou prídeš so svojimi problémami. O tom už nikdy nepochybuj. A bola to moja chyba, že si to nevedel. Mal si toho už strašne veľa a ja som ti nechcel pridávať nejaké ďalšie problémy.”

 

Orion ho nežne pobozkal a potom s perami pritlačenými na tie Lezanderove odpovedal, zatiaľ čo sa díval do jeho svetlomodrých očí, “Chcem, aby si aj ty mne hovoril o svojich starostiach. Netráp sa tým, že toho mám veľa ja sám, ty si mojou prioritou a chcem ťa podporovať rovnako, ako to robíš ty, keď si tu vždy pre mňa.”

 

Lezander mu jemne bozk opätoval a nežne ho hladil po vlasoch. Potom bozk prerušili a Lezander sa na Oriona šibalsky usmial, “Vďaka, myslím, že niektoré moje starosti mi už vyleteli z mysle.”

 

Orion ho buchol do ramena a povedal, “Idiot, kiežby na to moje bozky stačili. To by som ťa bozkával až do bezvedomia stále.”

 

“Ty, bozkávať ma až do bezvedomia?” povytiahol obočie Lezander, “Myslím, že v tomto vzťahu som to ja, kto ťa bozkáva, až kým tvoja myseľ nie je úplne otupená.”

 

Orion sa zasmial, ale potom zvážnel, “Naozaj si myslíš, že by to mohol Dumbledore zistiť?”

 

“Neviem. Keď budem súťažiť, možno áno. Nedostatok zranení a moja fyzická sila by mohla byť podozrivá,” povedal Lezander vážne, “to je dôvod, prečo do čaše nevhodím svoje meno.”

 

“Čože? Nie! To voči tebe nie je fér!” rozhorčene vyhŕkol Orion.

 

“Viem, že nie, ale je to malá cena za to, aby som ostal v tieni,” odvetil Lezander pokojne.

 

Orion si rezignovane povzdychol, “Myslím, že máš pravdu. Ale potom prečo si prišiel? Ak si od začiatku vedel, že nevstúpiš do Turnaja, prečo si odišiel z Durmstrangu?”

 

Lezander obrátil oči v stĺp, “Aby som bol s tebou, samozrejme.”

 

Orion sa naňho vrelo usmial a Lezander pokračoval s nezbedným zábleskom v očiach, “A tiež aby som videl, čo môžu ponúknuť ostatné školy. Neustále som počúval Karine táranie o tom, akí nádherní sú beauxbatonskí chlapci, prečo by som si mal odopierať to potešenie ich skutočne vidieť? Alebo ich možno ochutnať?”

 

Orion sa vrhol na Lezandera a prišpendlil ho k posteli. “Blbec! A to som práve premýšľal o tom, aký si bol úžasný.” Uškrnul sa a povedal, “Ja som tiež videl zopár zaujímavých chlapcov, vieš? Konkrétne jedného vysokého bifľomorčana s blonďavými vlasmi a nádherným úsmevom-”

 

Vetu už dokončiť nemohol, pretože Lezander náhle vymenil ich pozície a agresívne ho pobozkal. A Orion sám sebe šťastne priznal, že pri takýchto úžasných príležitostiach jeho myseľ skutočne prestáva pracovať.

 


Nasledujúci deň bola sobota a ráno Orion spolu so zvyškom durmstrangskej delegácie, s výnimkou Lezandera, vhodili do Ohnivej čaše svoje mená už. Práve odchádzali, keď z dverí vybehli Weasleyovské dvojčatá, ktoré sa navzájom smiali zo svojich smiešnych, dlhých briad. Neohrabaný, ryšavý šašo, ako nazval Orion Rona Weasleyho, sa naňho zamračil, keď sa stretli. Počul nejaké jeho posmešné narážky na jeho otca, ale Lezander Oriona pokojne tlačil dopredu, aby tie posmešky ignoroval.

 

Draco sa k nemu stále správal s chladnou odmeranosťou, no Blaise a Millicent vyzerali byť jeho postojom naštvaní a vzali Lezandera, Oriona a Calypso na prechádzku okolo hradu a pozemkov.

 

Prežili veľmi príjemný deň a Orion mal veľké množstvo munície pre ďalšie slovné škriepky po tom, čo videl toho ryšavého klauna slintať po jednom krásnom dievčati z Beauxbatonsu, ktoré lákalo dosť chlapcov. Orion si bol celkom istý, že v sebe musí mať nejakú víliu krv, aby z mužskej polovice populácie dostala takéto hlúpe a bezduché reakcie, zatiaľ čo od ženskej polovice akurát tak prijímala naštvané pohľady, ktoré keby mohli, tak dievča leží na zemi v bolestiach.

 

Vagnarov ich zavolal na loď, aby im venoval zopár posledných slov ešte pred halloweenskou hostinou a vyhlásením šampiónov. Vstúpili do Veľkej siene kráčajúc za Vagnarovom v disciplinovanej formácii, hrdo nesúc svoje uniformy. Veľká sieň, osvetlená sviečkami, bola už takmer plná. Ohnivá čaša presťahovali; teraz stála na učiteľskom stole pred Dumbledorovou stoličkou. Usadili sa na svoje miesta pri slizolinskom stole. Všetci sa snažili najesť čo najrýchlejšie, akoby sa tak mohli dozvedieť mená víťazov skôr. Draco Oriona úplne ignoroval a pozornosť venoval len svojim filetom. Po niekoľkých pokusoch s nim nadviazať počas dňa rozhovor to nakoniec Orion vzdal a jednoducho ho ignoroval až dovtedy, kým ho ten hnev neprejde.

 

Konečne hostina skončila a zlaté taniere boli znova prázdne a čisté; v sieni narástol hluk, ktorý však okamžite utíchol, len čo Dumbledore vstal. Majster Vagnarov na jednej a madam Maxime na druhej strane boli rovnako napätí a plní očakávaní, ako ostatní. Ludo Bagman sa žiarivo usmieval a žmurkal na študentov. Pán Crouch sa však tváril celkom nezainteresovane, takmer unudene.

 

“Nuž, čaša je už skoro pripravená rozhodnúť,” povedal DUmbledore. “Myslím, že ešte potrebuje chvíľku. Tak teda, keď budú vyhlásené mená reprezentantov, prosil by som ich, aby prišli do hornej časti siene a popri učiteľskom stole prešli do susednej miestnosti,” ukázal na dvere za učiteľským stolom, “kde dostanú prvé pokyny.”

 

Vytiahol prútik, zoširoka ním mávol a odrazu zhasli všetky sviečky okrem tých, ktoré osvetľovali vyrezávané tekvice, a všetci sa ocitli v polotme. Ohnivá čaša teraz žiarila jasnejšie, než všetko ostatné v sieni a pri pohľade na jasné belaso-biele plamene až boleli oči. Všetci na ňu hľadeli a čakali… Niektorí stále pozerali na hodinky…

 

“Každú sekundu,” zašepkala Calypso, ktorá sedela vedľa Oriona.

 

Orion sa obrátil smerom ku Krumovi a podal mu ruku so slovami, “Veľa šťastia, Viktor.”

 

Viktor mu potriasol rukou a odpovedal, “Ďakujem, aj tebe veľa šťastia. Nech vyhra lepši čarodejnik.”

 

“A čarodejnica,” dodal Orion a povzbudivo Calypso objal.

 

Calypso sa naňho žiarivo usmiala, hoci vyzerala ako uzlíček nervov.

 

Plamene v čaši odrazu sčerveneli. Začali z nej vyletúvať iskričky. Vzápätí vyšľahol do vzduchu jazyk plameňa a vyniesol obhorený kúsok pergamenu - celá miestnosť zhíkla. Dumbledore kúsok pergamenu zachytil a držal ho vo vystretých rukách, aby ho mohol prečítať pri svetle plameňov, ktoré znova obeleli.

 

“Reprezentantom Beauxbatonsu,” čítal jasným, silným hlasom, “bude Fleur Delacourová!”

 

Od mnohých chlapcov sa ozval potlesk a piskot. Šašo šialene tlieskal, zatiaľ čo mu na tvári trónil priblblý úsmev. Zopár dievčat z Beauxbatonsu sa rozplakalo, keď dievča podobné víle pôvabne vstalo, odhrnulo si na chrbát striebristoplavé vlasy a plavne prešlo pomedzi bifľomorský a bystrohlavský stôl.

 

Keď Fleur Delacourová zmizla v bočnej miestnosti, znovu zavládlo ticho, no tentoraz v tom tichu bolo cítiť takmer hmatateľné vzrušenie.

 

A Ohnivá čaša znovu očervenela, vyleteli z nej iskry, vyšľahol jazyk plameňa a z jeho končeka Dumbledore vytiahol druhý kúsok pergamenu.

 

“Reprezentantom Rokfortu,” zvolal, “je Cedric Diggory!”

 

Od bifľomorského stola sa ozval hlučný rev. Bifľomorčania všetci do jedného vyskočili, vrieskali a dupali, keď Cedric so širokým úsmevom prechádzal okolo nich a mieril do miestnosti za učiteľským stolom.

 

Chrabromilčania vyzerali namrzene a ani netlieskali. Orion medzi nimi zbadal jedno dievča so strapatými vlasmi, ktoré medzi nimi samo zanietene tlieskalo.

 

Krum sa otočil k Blaisovi a spýtal sa, “Kto to je?”

 

“Ach, to je Grangerová,” odpovedal pokojne Blaise.

 

Orion povytiahol obočie, “Tá veľmi inteligentná muklorodená?”

 

Draco si odfrkol a nikomu konkrétnemu namrzene povedal, “Skôr neznesiteľne otravná všetko-viem humusáčka.”

 

Krum naňho zagánil a Orion ignorujúc Draca sa zvedavo spýtal, “Spolu s tým idiotom Weasleym spolu nevychádzajú?”

 

Blaise sa uškrnul, “Vôbec. Trúfam si tvrdiť, že je omnoho rozumnejšia ako ktorýkoľvek Chrabromilčan, ktorého som kedy stretol. Neznášajú sa už od prvého ročníka, kedy sa jej Weasel posmieval za to, že je neznesiteľná šprtka. Mimochodom, v porovnaní s tým debilom je šprt asi každý.”

 

“Kto sú jej priatelia?” spýtal sa Orion a Draco po ňom strelil pohľadom.

 

“Celkom dobre vychádza so všetkými Chrabromilčanmi s výnimkou Weasleyho kamarátov. Viac priateľov má v Bystrohlave, aj keď sa zdá že veľa času po vyučovaní  trávi pomáhaním Longbottomovi, alebo v knižnici,” odpovedal Blaise.

 

Longbottom… Neville… spomínal Orion. Rýchlo požiadal Blaisa, aby mu ukázal, ktorý z nich to je a zbadal tichého chlapca, ktorý nervózne posedával veda Grangerovej. Takže on je možno ten druhý… ak sú moje podozrenia správne…

 

Draco prerušil jeho úvahy, keď sa posmešným hlasom spýtal, “Čo? Teraz sa už zaujímaš aj o humusákov? Nie si dosť šťastný s tým svojim miešancom?”

 

Lezander po jeho boku stuhol a Orion sa otočil k Dracovi. Zúrivo naňho zasyčal, “Neopovažuj sa urážať môjho priateľa, Draco! Neviem, čo ti sadlo na-”

 

Svoj naštvaný prejav prehltol, keď Dumbledore hlasno zvolal, “A reprezentantom Durmstrangu je Orion Sirius Black.”

 

Všetci študenti od ostatných stolov, s výnimkou toho slizolinského akoby zamrzli. Krum ho potľapkal po chrbte a zablahoželal mu. Lezander mu venoval hrdý úsmev a Calypso nadšene zajačala a pevne ho objala, zatiaľ čo niekoľkí Slizolinčania spolu s jeho durmstrangskými priateľmi hlasno tlieskali a povzbudzovali ho.

 

Orion sa vystrel a keď prechádzal pomedzi stoly, počul mumlanie plné strachu… “Syn Siriusa Blacka… Smrťožrút… zaslúžil si Bozk… vrah… zradca Potterovcov… aj on je rovnako temný…”

 

Nenechal nič, aby ho vyrušilo a jednoducho sa uškrnul na niekoľkých študentov, zatiaľ čo sebavedomo kráčal pomedzi stoly. Keď míňal učiteľský stôl, Dumbledore ho prebodol prižmúrenými, modrými očami a Snape sa naňho díval ako na červoplaza pod topánkou. Orion im obom venoval nepríjemný úškrn a pokračoval smerom k svojmu riaditeľovi. Vagnarov vyzeral, že je veľmi rád a tichým hlasom mu povedal, “Dobrá práca, Orion. Som si istý, že Durmstrangu prinesieš hrdosť.”

 

Orion sa naňho usmial a povedal, “Ďakujem vám, riaditeľ. Urobím všetko, čo bude v mojich silách.”

 

Vagnarov ho potľapkal po chrbte a Orion vystúpil hore schodmi smerom k miestnosti, kde čakali ostatní reprezentanti.

 

Ocitol sa v menšej miestnosti lemovanej obrazmi čarodejníkov a čarodejníc, a rôznymi pohármi a oceneniami. V kozube oproti nemu horel príjemný ohník, okolo ktorého stáli Cedric Diggory a Fleur Delacourová. Cedric stál s rukami za chrbtom a hľadel do ohňa. Keď Orion vošiel, Fleur Delacourová sa obzrela a prehodila si dozadu premene dlhých striebristých vlasov.

 

“Ty si durhmstrhangským rheprhezentantom?” spýtala sa, “bola som si istá, že ním bude Krhum.”

 

Orion pokojne odpovedal, “Nie, nakoniec som to ja.” Roztomilo sa na ňu usmial a zároveň si pobavene pomyslel, že by mohol použiť niektoré z Lezanderových pôvabných spôsobov, aby sa tej víle zavďačil. Iste by mu ich prípadné spojenectvo v Turnaji mohlo prísť vhod. Galantne jej vzal ruku do svojej a jemne ju pobozkal, “Orion Black, rád ťa spoznávam.”

 

Fleur sa naňho pozrela s povytiahnutým, bledým obočím a pery stočila do pobaveného úsmevu, “Fleur Delacourová, očarhená.”

 

Orion sa zasmial; ironické slová na vílu. Potom sa otočil a ostal stáť tvárou v tvár Cedricovi, ktorí sa na nich díval. Cedric natiahol ruku a povedal, “Cedric Diggory, teší ma.”

 

“Aj mňa,” odpovedal Orion, “ty si bifľomorský stíhač, nie?”

 

Cedric vyzeral prekvapene a Orion dodal, “Počul som, že si celkom dobrý. Ja sám mám metlobal veľmi rád a tiež hrám najradšej ako stíhač.”

 

Cedric sa naňho usmial a odpovedal, “Áno, som. Niekedy by sme si mohli zahrať.”

 

Orion prikývol a povedal, “To by bolo fajn.”

 

Všetci traja boli prekvapení, keď počuli hlasné zvuky vychádzajúce spoza dverí. Vyzeralo to, akoby bola celá Veľká sieň hore nohami. Zvláštne, ešte pred chvíľou tam bolo úplné ticho.

 

Potom začuli neisté kroky a dovnútra vošiel nervózny chlapec, ktorí sa na nich díval s žalostným výrazom na tvári.

 

Orion ho spoznal, ale bol úplne zmätený, čo sa týkalo dôvodu jeho prítomnosti.

 

Fleus sa netrpezlivo spýtala, “Čo je to? Mame sa vrhatit do siene?”

 

Pošúchal nohami a vykoktal, “N-nie. J-ja som…” Preglgol a zdalo sa, že nič iné zo seba nedostane. Ten úbohý chlapec vyzeral, že sa v blízkej chvíli nervovo zrúti.

 

Fleur sa tvárila podráždene a Cedric len čakal, či chlapec povie aj niečo viac. Potom začuli zvuk náhlivých krokov a do miestnosti vošiel Ludo Bagman.

 

Chytil chlapca za ruku a viedol ho dopredu. “Pozoruhodné!” hundral si. “Absolútne pozoruhodné! Páni… dáma,” oslovil ostatných troch, keď prišiel k ohňu. “Dovoľte mi, aby som vám predstavil - hoci sa to zdá neuveriteľné - štvrtého šampióna Trojčarodejníckeho turnaja -” žiarivo sa na nich usmieval, akoby si užíval nejakú úžasnú show a kým tlačil chlapca dopredu, dodal, “- Nevilla Longbottoma!”


Pozn. prekl.: Časť prekladu prevzatá z knihy Harry Potter a Ohnivá čaša.


Weronika: Tak, ďalšia kapitola je za nami. Ako sa vám páčila? :)
07.04.2012 19:06:24
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one