Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Opäť s meškaním - ospravedlňujem sa... dnes sa naozaj nebudem vykecávať, nemám čas poriadne ani jesť.

Dnešná kapitola bude veľmi zaujímavá, dozviete sa, čo sa stane s Nevillom, prečítate si o vážení prútikov, rozhovor s Tomom, dozviete sa, o okoho sa začne zaujímať Calypso a na konci si prečítate zaujímavý rozhovor Oriona s Hermionou.

Ďakujem za komentáre pri minulej kapitole. Dúfam, že dnešnú (opäť dlhočiznú) kapitolu mi tiež okomentujete :)

NEBETOVANÁ KAPITOLA

Užite si čítanie :) ... 

Weronika

P.S.: Na začiatku je opäť preložená krátka autorkina poznámka.

Autorkina poznámka: Nevillova účasť v Trojčarodejníckom turnaji bude vysvetlená v tejto kapitole, aspoň uvidíte Orionove myšlienky ohľadne celej tejto záležitosti. Ale Neville a Orion nebudú priateľmi. Orion už je na svojom 'temnom' chodníčku, takže nebude mať žiaden záujem o spoznávanie Nevilla.


Kapitola 22 – Tomovo detstvo, Skeeterová a Grangerová 

Orion sa zamračil, ale nemal veľa času na premýšľanie o tomto neočakávanom vývoji, pretože do miestnosti vošla veľká skupina ľudí: Dumbledore a tesne za ním pán Crouch, Majster Vagnarov, madam Maxime, McGonagallová a Snape. Kým profesorka McGonagallová zavrela dvere, Harry počul za stenou hučanie stoviek študentov.

„Madam Maxime!“ Fleur okamžite zamierila k svojej riaditeľke, „'Ovorhia, že aj tento malý chlapec bude súťažiť!“

Neville sa v rozpakoch začervenal a madam Maxime sa vystrela do svojej plnej, pôsobivej výšky.

„Čo to má znamenať, Dumbly-dorr?“ spýtala sa panovačne.

„To by som rád vedel aj ja, Dumbledore,“ povedal Vagnarov s oceľovým úsmevom. „Dvaja reprezentanti Rokfortu? Nepamätám sa, že by mi niekto hovoril, že hostiteľská škola má povolených dvoch šampiónov – alebo som si neprečítal pravidlá dostatočne pozorne?“

„C'est impossible“ namietala madam Maxime a obrovskú ruku s množstvom prekrásnych opálov mala položenú na Fleurinom pleci. „Rhokfort nemôže mať dvoch šampiónov. To je nesprhavodlivé.“

„Mali sme dojem, že vaše vekové obmedzenie vylúči mladších účastníkov, Dumbledore,“ ľadovo poznamenal Vagnarov, „Po všetkých tých dojemných vyhláseniach o vašich obavách o svojich mladších študentov a vašom odmietaní durmstrangskej štandardnej vekovej hranice, by som si myslel, že niečo také sa nestane. Zaujímalo by ma, či je toto všetko nejaké sprisahanie, aby mal Rokfort dvoch šampiónov namiesto jedného.“

„Vy sa nemáte čo sťažovať, Vagnarov. Koniec koncov, podarilo sa vám získať výnimku pre svoju vlastnú školu. Ak nie je dovolené súťažiť Longbottomovi, potom by to isté malo platiť aj pre pána Blacka vzhľadom na to, že sú rovnakého veku,“ ostro prehovoril Snape a prižmúrenými očami sledoval Oriona.

Orion mu pohľad ľahostajne opätoval; bol si istý, že Vagnarov by niečo také nedovolil.

„Ďakujem, Severus,“ pevne odvetil Dumbledore a Snapeovi sa oči pod oponou čiernych mastných vlasov zlovestne blýskali.

Dumbledore sa teraz pozrel na Nevilla, ktorý sklonil hlavu. Starec mu položil ruku na rameno a tichým hlasom sa mu prihovoril, „Vložil si do Ohnivej čaše svoje meno, Neville?“

„Nie,“ odpovedal Neville takmer nečujne.

„Požiadal si niekoho zo starších študentov, aby ho dal do Ohnivej čaše za teba?“ ďalej sa pýtal Dumbledore

„Nie,“ povedal bledý chlapec, ktorý vyzeral, akoby sa chcel na mieste prepadnúť pod zem.

„Samozrhejme, že klame!“ zvolala madam Maxime.

Snape sa uškrnul, „Longbottom nie je schopný použiť ani jednoduché levitačné kúzlo bez toho, aby to pohnojil. Nie je možné, že by sa mu podarilo vhodiť svoje meno do čaše.“

Dumbledore po ňom strelil pohľadom a Snape stíchol, hoci mal pery zvlnené v znechutenom úškľabku. Neville vyzeral, že je na pokraji omdletia.

„Nemohol prekročiť vekovú hranicu,“ ostro odvetila profesorka McGonagallová. „Na tom sa určite všetci zhodneme…“

„Dumbly-dorr urhčite urhobil prhi tej čiarhe chybu,“ pokrčila plecami madam Maxime.

McGonagallová naštvane odsekla, „To je nezmysel! Profesor Dumbledore nespravil žiadnu chybu a pretože profesor Dumbledore verí, že Neville nepresvedčil nikoho zo starších študentov, aby to urobili namiesto neho, som si istá, že to postačí aj ostatným!“

„Pán Crouch, pán Bagman,“ oslovil ich Vagnarov chladne, „vy ste naši… ehm… 'objektívny' sudcovia. Určite súhlasíte s tým, že je to absolútne neregulárne?“

Crouch, ktorý stál mimo svetelného kruhu a tvár mal napoly skrytú v tieni, odpovedal odmeraným hlasom. „Musíme dodržiavať pravidlá a pravidlá jasne stanovujú, že tie osoby, ktorých mená vyletia z Ohnivej čaše, sú povinné súťažiť v turnaji.“

„Potom trvám na tom, že znova predložím mená všetkých svojich študentov, rovnako ako študentov Beauxbatonsu, kým každá škola nebude mať dvoch šampiónov,“ povedal Vagnarov, „Som si istý, že Viktor takú príležitosť ocení. A madam Maxime má určite viacero vynikajúcich študentov, ako je slečna Delacourová, ktorí si tiež zaslúžia šancu.“

Madam Maxime súhlasne prikývla, ale Bagman zavrtel hlavou, „Ale, Vagnarov, tak to predsa nefunguje. Ohnivá čaša práve zhasla a znova sa rozblčí až na začiatku nasledujúceho turnaja…“

„Na ktorhom sa Beauxbatons rhozhodne nezúčastní!“ povedala nahnevaná madam Maxime.

Vagnarov sa na Dumbledora nepekne usmial, „Zdieľam pocity madam Maxime. Mám sto chutí teraz so svojim šampiónom odísť a podať sťažnosť na Ministerstvo mágie a Medzinárodnú konfederáciu čarodejníkov…“

„Prázdne hrozby, Vagnarov,“ zavrčal hlas pri dverách. „Nemôžeš teraz svojho šampióna opustiť. On musí súťažiť. Všetci musia súťažiť. Záväzná čarodejnícka zmluva, ako povedal Crouch. Šikovné, čo?“

Do miestnosti práve vošiel Moody. Krivkal smerom k ohňu a pri každom jeho kroku sa ozvalo hlasné klop.

„Šikovné?“ zopakovala madam Maxime. „Obávam sa, že vám nerhozumiem.“

Moody odpovedal tichým hlasom, „Je to veľmi prosté, niekto vložil Longbottomovo meno do čaše s vedomím, že bude musieť súťažiť, ak ho čaša vyberie.“

„Zrhejme niekto, kto si želal, aby si Rhoktorht odhrhyzol z jablka dva rhazy!“ povedala madam Maxime.

„Celkom s vami súhlasím, madam Maxime,“ prikývol Vagnarov.

„Ak má niekto dôvod sa sťažovať, tak je to Longbottom,“ zavrčal Moody, „ale… zvláštne… nepočul som, že by povedal jediné slovo…“

Orion v duchu prevrátil očami, samozrejme, že nič nehovorí, Neville sa krčil vzdialený od hádajúcich sa dospelých a rozhliadal sa po východe.

„Prhečo by sa mal sťažovať?“ vyhŕkla Fleur Delacourová a dupla nohou. „Má prhedsa šancu súťažiť, alebo nie? My všetci sme celé týždne dúfali, že nás vyberhú! Tá česť prhe naše školy! Výhrha tisíc galeónov – to je šanca, pre ktorhú by mnohí umrheli!“

„Možno niekto dúfa, že Longbottom pre ňu naozaj umrie,“ povedal Moody trochu zlostne.

Po týchto slovách nastalo mimoriadne napäté ticho a pravdu povediac mal Orion pocit, že podľa toho, ako ten chlapec vyzeral, nebude dosiahnutie tohto cieľa trvať príliš dlho. Podľa Draca bol Longbottom bol skutočne žalostný študent s malou mocou. Premýšľal, prečo by ho chcel niekto zabiť. No, bol tu jeden čarodejník, ktorý by mal v záujme Longbottomovu smrť, ale naozaj si Voldemort myslel, že tento úbohý chlapec by preňho mohol byť nejakou hrozbou? Odhliadnuc od celej tej divokej teórie s proroctvom, tu stále boli holé fakty, že Longbottomovci šli do úkrytu rovnako ako Potterovci, na Dumbledorov príkaz. A Dumbledore pre to musel mať veľmi dobrý dôvod. Vážne si ten starec myslel, že z Nevilla by mohol vyrásť silný čarodejník? Orion sa na chlapca prezieravo zahľadel a nemohol pochopiť, ako by ho niekto mohol považovať za niečo iné než vadu v Longbottomovskej čistokrvnej línii. Bol úplne slabošský a vyzeral, že praskne aj pod najmenším množstvom tlaku. Začal ho Dumbledore trénovať? Možno Dumbledore konečne vzdal pátranie po Chlapcovi, ktorý prežil a teraz chcel z Nevilla urobiť novú ikonu Svetla. Politicky by to bol šikovný ťah. Svetlí čarodejníci počítali s Chlapcom, ktorý prežil a keď uverili  v jeho smrť, potom by mohla mať Dumbledorova strana prospech z ďalšieho chlapca hrdinu. A Nevillovi rodičia boli silní, ľudia vlastne nevedeli o Nevillových neexistujúcich magických schopnostiach. Dumbledore by mohol využiť meno Nevillovej rodiny s cieľom poskytnúť svetlým čarodejníkom nejakú nádej. Správne zmanipulovanie verejnosti a Dumbledore ani nebude musieť dokazovať Nevillove schopnosti; jednoducho ho mohol použiť na motiváciu svojej strany bez toho, aby Neville niekedy bojoval. No, v takomto prípade by mal Neville nejakú hodnotu a možno si to uvedomil aj Voldemort. A aký je lepší spôsob zničenia nádeje strany svetla, ako Nevillovo zabitie? Tak by Dumbledorovi došli Záchrancovia.

Orionovi ho prišlo trochu ľúto, stál v ceste stretu titanov. Uškrnul sa, presne ako on, lenže on si aspoň zaistil dobrú pozíciu na temnej strane a nikomu nedovolil ním manipulovať. Tvrdo pracoval na tom, aby sa on sám stal titanom, mocnejším ako tamtí dvaja. A aj keď Nevillove problémy, ktoré o chvíľu nastanú, sú chybami Dumbledora a Voldemorta, svoj podiel na tom má aj on sám. Orion mal oveľa ťažšie detstvo a podarilo sa mu cez to všetko prejsť s väčším úspechom, hoci Neville bol vychovaný v čarodejníckej spoločnosti a mal aj oveľa viac možností, ako Orion. Ak ich Neville nevyužil, bola to jeho vina, o to horšie, že Dumbledorovi umožnil využívať ho ako pešiaka. Za svoj osud si môže Neville sám, uzavrel to Orion. Nedokázal cítiť žiadne sympatie s tými, ktorí nepomáhali sami sebe a okrem toho, Neville bol nepriateľ. Nemohlo mu byť ľúto nepriateľa, pomyslel si Orion. A Frank Longbottom bol voči temným čarodejníkom nemilosrdný a krutý. Úbohá Bellatrix, zmariť taký potenciál len kvôli jej šialenosti. Šialenosti spôsobenej Frankom Longbottomom. A Bellatrix bola rodina, nezáležalo na tom, aká je teraz odporná, v prvom rade je Blacková. Ani prstom by nepohol, aby pomohol Nevillovi, nech sa oňho stará Dumbledore. Ten starý parchant, pomyslel si naštvane Orion, ktorý vždy ostatných využíva. A čo bolo ešte horšie – on využíval deti. Zdalo sa, že tomu starému idiotovi nestačilo zničenie detstva Harrymu Potterovi, teraz manipuluje ďalším chlapcom…jedného dňa dostane to, čomu patrí.

Ostatní sa počas jeho úvah aj naďalej hádali, ale ťažko prišiel o niečo naozaj dôležité. Nebolo nič, čo by sa dalo robiť a Orion si bol istý, že Vagnarov to vedel a len využíval situáciu, aby dostal Dumbledora o pár stupňov nižšie a získal podporu madam Maxime. Trochu premýšľal o tom, či Vagnarov náhodou nebol Smrťožrút…

„Ako táto situácia vznikla, to nevieme,“ zhrnul napokon Dumbledore, oslovujúc všetkých v miestnosti. „Zdá sa mi však, že nemáme na výber, musíme ju prijať. Na účasť v tomto turnaji boli vybraní obaja – Cedric a Neville. A preto sa ho aj obaja zúčastnia.“

„Ach, ale Dumbly-dorr…“ ozvala sa madam Maxime.

„Moja milá madam Maxime, ak máte iné riešenie, rád si ho vypočujem.“

Dumbledore čakal, ale madam Maxime nepovedala nič, iba naňho gánila. Nebola jediná. Fleur sa tvárila rozčúlene a Snape zúrivo, Bagmana to však zrejme nadchlo.

„Tak sa do toho pustíme, nie?“ šúchal si ruky a usmieval sa. „Musíme predsa dať šampiónom pokyny. Barty, chceš sa toho ujať?“

Vyzeralo to, akoby sa Crouch práve prebral zo zamyslenia, „Áno,“ povedal, „pokyny. Áno… prvá úloha…“

Podišiel bližšie do svetla z ohňa. Orion si pomyslel, že zblízka vyzerá, akoby bol chorý. Pod očami mal tmavé kruhy a jeho vráskavá pleť pripomínala tenký papier – na Svetovom pohári tak nevyzeral. Musel byť naozaj znepokojený útekom svojho syna… keby to niekto zistil, jeho kariéra by skončila.

 „Prvá úloha má preveriť vašu smelosť,“ povedal Orioovi, Cedricovi, Fleur a Nevillovi, „takže vám nepovieme, čo to bude. Odvaha zoči-voči neznámemu je u čarodejníka dôležitá vlastnosť, veľmi dôležitá. Plniť sa bude dvadsiateho štvrtého novembra pred ostatnými študentmi a porotou. Pri výkone nesmú šampióni žiadať o pomoc, ani pomoc od učiteľov prijať. Postavia sa pred prvú úlohu vyzbrojení iba prútikom. Informácie o druhej úlohe dostanú po skončení prvej. Pretože účasť na turnaji je náročná  a zaberá veľa času, všetci šampióni, s výnimkou reprezentanta Durmstrangu, sú oslobodení od koncoročných skúšok.“

Orion sa na Vagnarova usmial, aby mu naznačil, že mu to vôbec nevadí. Cedric a Fleur mu venovali súcitné pohľady, ale on len jednoducho pokrčil plecami a usmial sa.

Crouch sa otočil k Dumbledorovi, „Myslím, že je to všetko, Albus, či nie?“

„Myslím, že áno,“ odvetil Dumbledore, ktorý hľadel na Croucha trochu znepokojene, „Určite dnes večer nechceš zostať na Rokforte, Barty?“

„Nie, Dumbledore, musím sa vrátiť na ministerstvo,“ povedal Crouch. „Máme práve veľmi rušno, sme vo veľmi ťažkej situácii… nechal som všetko na starosti mladému Weatherbymu… je veľmi oduševnený… až trochu priveľmi, aby som povedal pravdu…“

Orion musel zadržať svoje zachichotanie pri zmienke o „Weatherbym“.

„Profesor Vagnarov, madam Maxime, pohárik na dobrý spánok?“ spýtal sa Dumbledore.

No madam Maxime už chytila Fleur okolo pliec a rýchlo ju odvádzala z miestnosti. Orion počul, ako sa obe veľmi rýchlo rozprávajú po francúzsky.

Vagnarov pokynul Orionovi, zatiaľ čo chladným hlasom odpovedal Dumbledorovi, „Myslím, že nie, Dumbledore. Dúfam, že sa vám podarí nepremeniť celý turnaj na jeden veľký chaos. Ak takto dopadol hneď prvý deň, tak mám strach, čo bude nasledovať.” 

Och, ako svojho riaditeľa zbožňujem, pobavene si pomyslel Orion. Dumbledorovi z očí na chvíľu zmizli jeho povestné iskričky, ale hneď na to sa vrátili, keď sa pokojným hlasom prihovoril Orionovi, „Môj drahý chlapče, som rád, že sa opäť stretávame. Ako vidím, darí sa ti dobre. Možno by sme si mohli dať v mojej pracovni šálku čaju a pohovoriť si o nejakých záležitostiach…“

Vagnarov ho ľadovo prerušil, zatiaľ čo položil ruku Orionovi na rameno, „Prepáčte, Dumbledore, ale Orion je durmstrangský šampión. Nemyslím si, že je preňho vhodné s vami o niečom diskutovať. A nezdá sa mi ani, že by som sa ja snažil uniesť vašich početných reprezentantov, však?“

Na odpoveď nečakal a odvádzal Oriona preč. Orion sa pozrel na Vagnarova, keď ho sprevádzal do ich hosťovských izieb a videl, že jeho riaditeľ má na tvári vážny výraz.

„Pekne zahrané, riaditeľ Vagnarov,“ zaškľabil sa Orion.

Vagnarov sa naňho pozrel a uškrnul sa, „Samozrejme, ako by mohol Chrabromilčan prekabátiť Hydru?“

Orion povytiahol obočie, „Vy ste boli Hydra?“ … A Dumbledore chrabromilčan? Myslel si, že ten starec chodil do Bystrohlavu, hoci mal tiež slizolinské kvality, ak tak mohol posúdiť všetky jeho manipulácie… Ale to, že Dumbledore je Chrabromilčan by vysvetľovalo jeho extrémnu nechuť k Čiernej mágii a k Slizolinčanom.

„Áno.“ Keď dorazili až k portrétu izieb pre hostí, Vagnarov položil Orionovi ruky na ramená a vážnym hlasom mu povedal, „Orion, chcem, aby si za mnou prišiel, ak by si narazil na čokoľvek neobvyklé.“

„Viac neobvyklé ako to, že Longbottom je šampiónom,“ pobavene sa spýtal Orion.

Vagnarov naňho vrhol naštvaný pohľad a Orion okamžite zvážnel, „Ospravedlňujem sa, pán riaditeľ. Som si vedomý toho, že sa tu niečo deje. Myslíte si, že hrozí nejaké skutočné nebezpečenstvo?“

Vagnarov ho prebodol svojimi tmavými očami a rýchlo okolo nich vrhol silné zaklínadlo na tlmenie zvuku, „Ja naozaj neviem. Ale nepáči sa mi Dumbledorov záujem o teba. Má na to nejaký zvláštny dôvod?“

Orion zaváhal, ale potom si uvedomil, že ak bol Vagnarov Smrťožrút, tak vedel o tom, čo sa stalo v Rokforte so Siriusom a aj keby Smrťožrútom nebol, stále to bol temný čarodejník a jeho hlavný zástanca, „Predtým sme sa stretli. Tú noc, keď môjho otca zajali Aurori. Videl ma použiť kúzla z čiernej mágie a … ehm … niečo z bezprútikovej mágie…“

Vagnarov nevyzeral byť prekvapený, „Som si dobre vedomý tvojich schopností, Orion. Učitelia mi pravidelne hlásia, ako si študenti vedú. Neprekvapuje ma, že niektoré kúzla dokážeš použiť bez prútika. Ale počas turnaja by si bezprútikovú mágiu, rovnako, ako aj silné kúzla čiernej mágie používať nemal. Nechceš predsa na seba prilákať viac pozornosti, ako je nutné.“

Orion prikývol, „Áno, plánoval som to tak…“

„A nemôžeš dovoliť, aby sa niekto dozvedel o tom, že si parselan,“ dodal Vagnarov prísne.

„Samozrejme, že nie! Ak by to Dumbledore zistil… bolo by to hrozné,“ povedal zdesene Orion. Bolo to možno najnebezpečnejšie tajomstvo, ktoré pred Dumbledorom skrýval. To, že bol taký mocný by sa dalo vysvetliť viacerými spôsobmi vďaka blackovskej dedičnosti, ale jeho parselčina, to bolo niečo iné. Och, temní čarodejníci si mysleli, že to pochádza buď z blackovskej alebo valcroixovej línie a Voldemort bol rád, že má na svojej strane parselana, takže sa v tom nevŕtal, pokiaľ Orion vedel. No Dumbledore na druhej strane by mohol získať len viac podozrení. A zatiaľ čo všetci vedeli, že Chlapec, ktorý prežil má na čele jazvu v tvare blesku, jediný, kto ju videl osobne bol Dumbledore, ešte keď on bol dieťaťom. Voldemort zomrel vo chvíli, keď Orion získal jazvu, takže o nej vedel len z novín. Nikdy ju nebol schopný uzrieť, alebo dokonca podozrievať, že to bolo niečo iné než obyčajná jazva spôsobená kliatbou. Ale Dumbledore áno a Orion naozaj nevedel, nakoľko ten starec vie alebo podozrieva povahu jeho jazvy. Keď bol dieťaťom, Dumbledore možno využil príležitosť a preskúmal jeho jazvu ešte predtým, než ho odhodil k Dursleyovcom, takže mohol mať podozrenie o mentálnom spojení alebo presune moci. To, že má schopnosť hadieho jazyka by len rozšírilo jeho podozrenia o ňom  a keby si dal všetko dohromady, tak by mohol vydedukovať, že on je Harry Potter a to len vďaka parselčine. Lucius mu v lete povedal, že Smrťožrúti musia jeho schopnosť hadieho jazyka udržiavať v tajnosti, na príkazy Temného pána. Dokonca ani Snape o tom nevedel, keďže nebol prítomný na stretnutí, kde bol zavolaný Orion. Bolo celkom jasné, že Voldemort Snapea stále podozrieva.

„To je dobré. Teší ma, že vidíš, že by ťa svetlí čarodejníci zdiskriminovali, keby vedeli, že si parselan,“ povedal Vagnarov.

Orion len prikývol a poprial riaditeľovi dobrú noc.


Po krátkej oslave so spolužiakmi z Durmstrangu, zatiahol Orion okolo svojej postele závesy a zabezpečil ju proti odpočúvaniu. Sadol si na posteľ a otvoril medailónik.

„Ahoj Tom,“ prívetivo pozdravil 

Tom povytiahol obočie a a netrpezlivo sa spýtal, „No?“

Orion mu venoval arogantný úškrn, „Som durmstrangský reprezentant.“

Tom sa naňho hrdo usmial a vrelo odpovedal, „Blahoželám, Orion. Ani som nepochyboval, že vyhráš.“

„Vďaka za dôveru,“ tešil sa Orion. „Ale stala sa tá najčudnejšia vec, Tom. Rokfort má dvoch šampiónov. Jeden z nich je Cedric Diggory a zdá sa byť celkom schopný, ale ten druhý je Neville Longbottom, má toľko rokov, čo ja. A Dumbledore pre rokfortských a beauxbatonských študentov nakreslil vekovú hranicu, takže nie je možné, aby Longbottom vložil do čaše svoje meno sám.“

Tom sa zamyslel, „A ty si myslíš, že to má niečo spoločné s Temným pánom?“

Orion si povzdychol, „Naozaj neviem, ale je to veľmi podozrivé. Učitelia sú ako v kŕči a Longbottom zázrakom neodpadol. Zdá sa, že nikto nevie, čo sa deje. Neviem, aké plány má Temný pán, od toho prvého zavolania som sa s ním už nestretol a Lucius mi v lete tiež nič nepovedal.“

Tom ľahostajne odvetil, „No, potom by si do toho, čo sa deje, nemal nijako zasahovať. Ak ti o tom Temný pán nepovedal, potom to nie je tvoja vec.“

„Ako to môže nebyť moja vec, keď aj ja som jedným zo šampiónov?“ pýtal sa naštvane Orion, „Chcem vedieť, či Temný pán niečo na turnaj plánuje! Sú tu moji priatelia, Tom, nechcem, aby sa dostali do nejakej nebezpečnej situácie!“

Tom len vyštekol, „Ak budeš strkať nos tam, kam nemáš, môžeš jednoducho zmariť Temnému pánovi všetky plány. Nehovor mi, že máš pocit, že musíš chrániť toho Longbottomovho chlapca.“

Orion pohŕdavo odsekol, „Je mi jedno, čo sa s ním stane, je to Dumbledorob problém, nie môj.“ Potom vážne dodal, „Ale nepáči sa mi, keď neviem, čo sa okolo mňa deje. Viem, že Temný pán prejavil o turnaj záujem po tom, čo nahliadol do mysle Berthy Jorkinsovej.“

„Možno keď sa Temný pán dozvie, že si jedným zo šampiónov, zavolá ťa,“ povedal Tom, „Ale aj tak, nemusí s tebou zdieľať všetky svoje plány. Ak ich udržiava v tajnosti, tak na to má určite dobrý dôvod.“

„Pripúšťam,“ povedal nepresvedčený Orion. Potom uzamkol svoje oči s Tomovými a odhodlane prehovoril, „Chcem vedieť o Tajomnej komnate, Tom.“

Tom na okamih zbledol, potom prižmúril oči a zavrčal, „Prečo?“

Orion odsekol, „Vieš prečo, Tom! Pred rokmi si mi odmietol prezradiť, kde je, ale ja to potrebujem vedieť! Jedným z dôvodov, prečo som sem chcel prísť, bolo objaviť Tajomnú komnatu, nenechám si ujsť túto príležitosť!“

„V Tajomnej komnate nie je nič pre teba,“ naštvane zasyčal Tom.

Orion sa naňho pozrel s prižmúrenými očami, „Prečo tak bojuješ proti tej myšlienke, že by som šiel do Komnaty?“

Tom nenútene odpovedal, „Mohlo by to byť pre teba nebezpečné.“

Orion sa mu vysmial, „Hej, jasné. Vieš, že sa o seba dokážem postarať. To nie je tým.“ Ticho Toma pozoroval a dodal, „Čo sa bojíš, že tam nájdem?“

Tom naježene odpovedal, „Nenájdeš nič! Nič tam nie je! Je to len prázdna komnata!“

Orion sa neveselo zasmial, „Prázdna komnata, figu! Temný pán tam získal svoje telo a ja chcem vedieť, ako!“

„Nie je to tvoja starosť!“ zúrivo zavrčal Tom, „Ak budeš strkať nos do jeho záležitostí, skončíš veľmi zle!“

Orion odmietavo mávol rukou, „Nedozvie sa to.“ Potom vzrušene pokračoval, „Okrem toho, chcem vidieť komnatu, ktorú vybudoval Slizolin. Musí byť veľmi pôsobivá a možno tam je aj knižnica alebo tajné miesto s jeho skrytými denníkmi…“

„Nič také tam nie je,“ povedal Tom prísne, „Nie je tam vôbec nič zaujímavé.“

Orion po ňom strelil pohľadom a chladne odpovedal, „Fajn, keď si bol študent, šiel si do Komnaty. Takže vieš, kde je vchod. Musíš mi to povedať!“

Tom sa naňho temne zamračil a odsekol, „Nepoviem ti nič a ty sa ma na to prestaneš vypytovať!“

Orion sa zachmúril, „Fajn!“ Je blázon, ak si myslí, že ju nebudem hľadať, vzdorovito si pomyslel Orion. Niečoho sa bojí… je tam niečo, čo nechce, aby som videl… zaujímalo by ma, čo to je…

„Nebudeš ju hľadať?“ spýtal sa Tom vážne.

Orion mu venoval ten najsladší úsmev, „Ak ti to tak vadí, nie, nebudem. Nechcem, aby si bol na mňa naštvaný.“

Tom podozrievavo prižmúril oči, no nepovedal nič.

Orion sa natiahol na posteľ a začal špekulovať, ako by mohol Komnatu objaviť. Požiadal by o pomoc Calypso, ona sa za všetky tie roky naučila o Tajomnej komnate a jej záležitostiach úplne všetko. A znovu by sa mohol spýtať Draca na to, čo sa vtedy v Rokforte stalo. Musí existovať nejaká stopa, ktorá by naznačovala vstup do Komnaty. A tiež tu bol portrét Salazara Slizolina. Bude sa s ním musieť opäť pozhovárať.

„O čom premýšľaš?“ spýtal sa Tom ticho.

Orion opustil svoje úvahy a nejasne odpovedal, „O Dumbledorovi…“ Potom si spomenul na niečo, čo chcel vždy vedieť a dodal, „Nikdy si mi nepovedal, prečo ho tak veľmi nenávidíš.“

„Je to vec minulosti,“ ľahostajne odvetil Tom.

„Áno, a ty si sa so mnou o svoju minulosť nikdy nepodelil, Tom,“ jemne povedal Orion, „povedz mi o svojom detstve.“

„Najprv mi ty povedz o svojom,“ povedal Tom akosi mdlo.

Orion si povzdychol a zatvoril oči, „Už všetko vieš: domáce práce, bitie, hladovanie, slovné napádanie… pokus o znásilnenie… urážky. To je všetko.“

„Ako ťa tí muklovia nazývali?“ spýtal sa Tom cez zaťaté zuby.

Orion odpovedal tichým hlasom bez toho, aby otvoril oči, „Netvor.“ Potom sťažka prehltol a pokračoval, „A v ten deň, keď sa ma pokúsil… no, veď vieš čo… nepretržite mi do ucha šepkal niečo, čomu som vtedy nerozumel. Potom, keď som vyrastal, som si na tie slová spomínal v nočných morách.“

„Čo to bolo?“ spýtal sa jemne Tom.

„Povedal mi, že sa stanem neho peknou, malou štetkou,“ povedal Orion neciteľne.

Tom chvíľu mlčal a nakoniec ticho prehovoril, „Ja som bol len odpornou ohavnosťou. Tak ma volala správkyňa sirotinca.“

Orion pomaly otvoril oči a s pochopením sa zadíval na Toma, „Čo sa v tom sirotinci stalo?“

Tomova tvár potemnela a on odpovedal, „Bol som mocný, už ako dieťa. Moja náhodná mágia sa často prejavovala a dospelých to desilo. Mysleli si, že som bol posadnutý alebo že som bol diabol, alebo niečo podobné tým muklovským náboženským poverčivým kecom.“

„Pokračuj,“ jemne ho vyzval Orion.

„Podľa nich sa ma snažili vyliečiť,“ ticho pokračoval Tom. „celé dni ma nechali zatvoreného v malej, tmavej miestnosti, oddeleného od ostatných detí, bez jedla a vody tak, že by som sa mohol kajať zo svojich hriechov. Za každý prejav mágie ma zbili, aby ma naučili, že neprirodzené činy bez trestu neprechádzajú,“ ostro sekal Tom. „Spočiatku som sa svoju mágiu snažil kontrolovať. Zakaždým, keď došlo k niečomu neobvyklému som bol vydesený, pretože som poznal následky, ale nebol som schopný urobiť nič, aby som tomu zabránil. Po čase som zistil, že by som to mohol ovládať a používať na obranu pred druhými, tak som to urobil. Staršie deti ma vždy šikanovali, pretože videli, že dospelí ma nenávidia. Tak som používal svoju mágiu, aby som ich vystrašil. Keď mi ublížili, vrátil som im to tým, že som im zničil ich obľúbenú hračku, zabil milované zvieratko… Ani jediný dospelý, či dieťa, nikdy neboli na mojej strane.“

Orion sa ticho spýtal, „Jazvy od bitiek ti zmizli?“

Tom ho prebodol tmavomodrými očami a povedal, „Nie všetky. Pred tým, než bol vytvorený môj portrét, som mal ešte stále na ľavej ruke vyryté slovo 'ohavnosť'. Bolo to sotva viditeľné, pretože keď som bol starší, vzal som si niekoľko elixírov, aby to zmizlo, ale ak som sa na to pozornejšie zadíval stále tak som dokázal rozoznať jednotlivé písmená.“

„Ja svoje tiež ešte stále vidím,“ povedal Orion, „Nikdy nepoužil nôž, ale na chrbte mi ostali šrámy od opaska. A rebrá budem mať vždy náchylnejšie na prasknutie, pretože boli niekoľko krát zlomené bez toho, aby som bol poslaný na lekárske ošetrenie.“ Potom s povzdychom dodal, „Ale najviac viditeľným výsledkom toho všetkého je môj malý vzrast. Nikdy nebudem vysoký, alebo fyzicky silný.“

Tom neodpovedal a Orion sa vnímavo spýtal, „Dumbledore to vedel, však? To je dôvod, prečo si ho tak nenávidel. Bolo to preto, že si mu o tom povedal a on ti odmietol pomôcť?“

Tomove oči na chvíľu zažiarili zúrivosťou. Zavrčal, „Dumbledore bol ten, kto prišiel do sirotinca, aby mi povedal, že som čarodejník. Bol som nadšený, keď som zistil, že to, čo dokážem robiť, nie je nič zlé, ale že to je skutočná mágia, ktorá sa vyučuje na špeciálnych školách. Videl som to ako svoju príležitosť naučiť sa všetko, čo by sa dalo, aby mi už nikto znova nemohol ublížiť. Bol som vtedy taký šťastný, že som mu hlúpo povedal o všetkom, čo som už dokázal. A potom som v jeho očiach zbadal strach. Dokonca sa ma bál preto, že som svoju mágiu už dokázal ovládať a preto, že som si bol vedomý toho, čo by som mohol urobiť, keby som sa snažil ochrániť pred ostatnými. Videl tie podmienky v sirotinci, v ktorom som žil. Videl modriny na mojich rukách, ale na nič sama ohľadne toho nepýtal.“ Na chvíľku sa odmlčal a potom pokračoval, „V tom čase bol profesorom transfigurácie, ale tiež zástupcom riaditeľa. V druhom ročníku, keď sa bitky vystupňovali, som sa nechcel vrátiť na prázdniny do sirotinca. Riaditeľ Dippet si vzal  dovolenku, aby sa v pokoji mohol vyliečiť z dračích kiahní, a jeho zodpovednosť prešla na Dumbledora. Požiadal som ho, či by som nemohol ostať na hrade a povedal som mu, že prostredie sirotinca pre mňa nie je dobré. Moju žiadosť odmietol a práve počas tých prázdnin mi jeden mukel nožom vyrezal na rameno slovo 'ohavnosť'. Keď som sa vrátil späť a Dumbledore sa ma spýtal, či bolo všetko v poriadku, klamal som, a povedal som mu, že všetko bolo úplne fajn. Bolo už príliš neskoro a vedel som, že mu na mne nikdy nezáležalo. Niektorým študentom vždy prejavoval takú jemnosť a starostlivosť, no nikdy nie mne. Stále ma sledoval, stále čakal, kým urobím niečo, z čoho by ma obvinil. Vtedy som sa stal príkladom perfektného študenta, zatiaľ čo som sa sám učil tú najtemnejšiu a najmocnejšou mágiu, takže by som nikdy nepotreboval ochranu pred kýmkoľvek. Nikdy by som nebol na nikom závislý a tak som sa mohol stať tým, koho by sa ľudia báli, namiesto toho, kto bol týraný. A nikdy som to neoľutoval. Neskôr som sa pomstil všetkým, ktorí mi niekedy ublížili.“

Orion si povzdychol a zatvoril oči. Bolo to horšie, než si predstavoval. Pomaly oči opäť otvoril a pozrel sa na Toma. Jeho výraz bol uzavretý, ale Orion mohol vidieť skrz Tomove tmavomodré oči zraniteľné a zneužívané dieťa z minulosti. Ticho sa spýtal, „Zabil si tých muklov zo sirotinca?“

Tom prižmúril oči a odpovedal takým tónom, akoby očakával konfrontáciu, „Áno, a tiež všetkých ostatných, ktorí mi ublížili.“

Orion prikývol a povedal, „Rozumiem, Tom. Neodsudzujem ťa za to. Myslím, že v tomto si silnejší, než ja. Dokázal si sa pomstiť bez výčitiek svedomia, je ťažké to urobiť. A hoci tých muklov, ktorí mi to spravili nenávidím, stále neviem, či by som ich dokázal zabiť. A v istom zmysle ma to robí slabým.“

Tomov výraz zmäkol a povedal, „Áno, to je to, čo som sa vždy snažil, aby si pochopil.“

„A mal si pravdu. Teraz, keď som starší, tomu rozumiem,“ povedal Orion, zatiaľ čo si prstami prehrabol tmavé vlasy, „možno sa jedného dňa vrátim a pomstím, len aby som sám sebe dokázal, že som schopný to spraviť. Že som dosť silný a že on ma už viac nevydesí, že už nado mnou nemá žiadnu moc.“

Tom sa naňho zhovievavo usmial, „Myslím, že by si mal. Neexistuje nič oslobodzujúcejšie, než konečne sa pomstiť tým, ktorí ti ubližovali. Odstráni to tú obrovskú záťaž z tvojich pliec. V istom zmysle ťa to spraví slobodnejším.“

Orion sa zasmial, „Alebo to jednoducho znamená, že si už stratil všetok zmysel pre morálku a že sa môžeš pustiť do vraždiaceho vyčíňania bez výčitiek svedomia.“

Tom povytiahol obočie, „No, to znie ideálne pre mňa.“

Orion prevrátil očami a zamrmlal, „Samozrejme, že áno.“ Potom sa zvedavo spýtal, „Podarilo sa ti pomstiť sa Dumbledorovi?“

„Nie,“ zahundral Tom.

„No, to je mi ľúto. Pravdepodobne si už mŕtvy alebo príliš starý na to, aby si sa mu pomstil teraz…“ povedal Orion.

„Nie som príliš starý!“ rozhorčene vyprskol Tom.

Orion znova obrátil oči v stĺp, „Dobre. Ak si nažive, máš okolo sedemdesiat a hoci si stále mladší než Dumbledore, nemyslím si, že skutočne máš nejakú šancu. Okrem toho, netráp sa, prinútim toho starca platiť za nás oboch,“ povedal Orion s víťazným úsmevom.

Tomove pery sa stočili do malého úsmevu, „Veľmi dobre, budeš našim pomstiteľom.“

Orion sa zasmial, „Dobre.“ Potom sa však zamyslel, „Je to zvláštne, však? Ako veľmi sú si naše detstvá podobné. Ja som skončil v opatere muklom, ktorí sa ma snažili zneužiť preto, lebo môj otec šiel do Azkabanu a Dumbledore neurobil nič, aby tomu zabránil. Nestaral sa ani o to, aby ma skontroloval. A ty si zostal u muklov, ktorí ťa zneužívali, pretože Dumbledore neurobil nič, aby ti pomohol. A obaja sme sa obrátili na temnú stranu! Myslím tým, v žilách nám prúdi temná krv, ale iní čarodejníci vyrastali ako svetlí a zmenili strany. No my sme netušili, že sme čarodejníci a keď sme to zistili, obaja sme si vybrali temnú stranu bez toho, že by sme čo len zvažovali nad stranou svetla, teda aspoň v mojom prípade to tak bolo. A myslieť si, že Dumbledore by tomu všetkému mohol zabrániť… keby sa nezľakol tvojej moci a mňa nezanedbal, mohlo všetko dopadnúť úplne inak.“

Tom sa naňho zamračil, „To by sa ti páčilo? Uprednostnil by si to, že by sa o teba postaral Dumbledore a vychoval ťa ako svetlého čarodejníka?“

„No, mal by som príjemnejšie detstvo, to je isté,“ povedal Orion so všetkou vážnosťou a zároveň skrýval zívnutie, „ale nikdy by som sa nenaučil milovať Čiernu mágie. Nikdy by som nestretol svojich kamarátov, priateľa, alebo by som nikdy nepovažoval Malfoyovcov za svoju rodinu. Vymyli by mi mozog a zmenili by ma na fanatika a Dumbledorovu bábku. Takže nie, radšej mám toto.“

Tom sa víťazne uškrnul a povedal, „To je to, čo som chcel počuť.“

Orion sa naňho ospalo zahľadel a ticho povedal, „Ďakujem ti za dôveru, Tom. Veľa to pre mňa znamená, že si bol nakoniec schopný sa so mnou o svoje detstvo podeliť. Viem, že to pre teba muselo byť veľmi ťažké a naozaj si to vážim.“

Tom sa len krátko usmial, „Nie je zač.“

Orion sa zahrabal hlbšie do postele a pritiahol si medailónik bližšie. Pozrel sa na usmievajúceho Toma a srdce mu naplnilo teplo. Boli si s Tomom tak podobní a predsa odlišní. Nemohol sa ubrániť pocitu hlbokého obdivu, ktorý k nemu prechovával. V skutočnom živote musí byť naozaj mimoriadny, bola veľká škoda, že sa s ním nikdy nestretne, že ich delia desiatky rokov. Aj keby bol ešte živý, bol by to starý muž prežívajúci posledné desaťročia života. Tom bol taký silný a istý sám sebou. Bol mimoriadne pohľadný, inteligentný, vtipný a tiež prefíkaný. A zatiaľ čo tom mal agresívnu a chladnú osobnosť, predsa len začalo na povrch vychádzať to, že mu na ňom záleží. Orion si niekedy prial, aby bol Tom reálny. Prial si, aby ho mohol objať, alebo sa oňho oprieť, kým by sa v noci dlhé hodiny zhovárali.

A teraz, keď sa mu Tom otvoril, cítil, že potreboval vyjadriť niektoré city, ktoré k Tomovi cítil. Orion sa nežne dotkol okraja malého portrétu a tichým hlasom povedal, „Veľa pre mňa znamenáš, vieš? Môžem sa ti vždy zveriť a cítim, že ti môžem dôverovať. Rozumieš aj mojej najtemnejšej časti, poznáš to najhoršie z mojej minulosti… a vďaka tebe chcem byť silnejším a lepším.“ Zahľadel sa do Tomových tmavomodrých očí a pokračoval, „Nikdy som ti priamo nepovedal, ako veľmi mi na tebe záleží, ale áno. Záleží, a veľmi.“

Tomovi zažiarili oči a vrelým, nízkym hlasom povedal, „Aj mne záleží na tebe, Orion. Myslím, že si jediný, na kom mi kedy záležalo.“

Orion mu venoval žiarivý úsmev a predtým, než zaspal, zašepkal, „Niekedy si prajem, aby si bol skutočný.“

Tom sa zadíval na nádherného spiaceho mladíka a zašepkal, „Som a ty jedného dňa budeš môj.“


Najbližšie dni pripomínali víchricu činností. Ryšavý šašo sa mu posmieval pri každej príležitosti; Draco ho naďalej ignoroval; Bifľomorčania sa naňho dívali akoby na nich mal skočiť a vrhnúť smrtiacu kliatbu; Chrabromilčania si poza jeho chrbát šepkali, že je Smrťožrútom, alebo možno ďalším Temným pánom; Bystrohlavčania si ho pohľadmi premeriavali akoby bol nejakou zaujímavou výskumnou vzorkou; niektoré dievčatá sa červenali vždy, keď sa na nich pozrel a šepkali si medzi sebou o jeho temných, nevyspytateľných spôsoboch; Snape sa naňho mračil spoza profesorského stola a Dumbledore po ňom strieľal pohľadmi iskriacich očí. Orion sa musel veľmi krotiť, aby ich všetkých nepreklial do zabudnutia.

Vyučovanie a hodiny mu pripadali až smiešne ľahké a dal si za úlohu naučiť sa od Calypso všetko, čo sa o Tajomnej komnate naučiť dalo. Calypso bola vyhliadkou na jej nájdenie úplne nadšená a letela do knižnice zakaždým, keď mohla. Orion denne ďakoval Morgane za Lezovu prítomnosť. 

Dnes ráno si ho Vagnarov odchytil, aby mu dal vedieť, že už po poslednej hodine sa začne váženie prútikov. Orion stále netušil, čo robiť. Nakoniec vymyslel zúfalý plán. Prehliadol si prútiky svojich priateľov a zistil, že Lezanderov prútik má podobnú dĺžku a farbu ako jeho prútik Života a smrti.

Po raňajkách zatiahol Lezandera do prázdnej triedy a po tom, čo sa uistil, že tam nie sú žiadne portréty, zabezpečil miestnosť kúzlami na tlmenie zvuku.

„Lez, potrebujem, aby si pre mňa niečo urobil,“ povedal Orion naliehavo.

Lezander povytiahol obočie a spýtal sa, „No, čo je to?“

„Potrebujem si na dnes a aj na úlohy požičať tvoj prútik,“ odpovedal Orion.

Lezander sa zamračil, „Prečo? Môžeš použiť aj svoj prútik, Orion.“

Orion zavrtel hlavou, „Nie, nemôžem. Dnes je váženie prútikov a ja nechcem, aby ten môj niekto skúmal. Je silný, to vieš, a Vagnarov mi povedal, aby som sa držal späť.“

„Ale Orion, môj prútik s tebou tak dobre nespolupracuje,“ namietol Lezander, „na úlohy potrebuješ dobrý prútik.“

„Na tom nezáleží, aj tak nebudem vôbec používať temné kúzla. Tvoj prútik postačí,“ odpovedal Orion. „A pri plnení úloh budem mať vždy niekde pri sebe skrytý svoj pravý prútik, v prípade, že by som ho potreboval.“

Lezander sa pozrel na svoj prútik a potom na Orionov, „Vyzerajú trochu podobne, ale ak sa na nich niekto bližšie pozrie, všimne si, že sú rozdielne.“

„Pri vyučovaní budem používať svoj prútik pretože učitelia nikdy nedávajú pozor na prútiky študentov. A priebeh úloh budú všetci sledovať z bezpečnej vzdialenosti, takže nikto nebude vedieť, že si prútiky vymieňam. Prosím, Lez, urob to pre mňa,“ prosil ho Orion, „Váženie prútikov bude až po vyučovaní, ale najlepšie bude, keď si vymeníme prútiky už teraz, takže si to nikto nevšimne.“

„V poriadku,“ povedal Lezander, pričom podával svoj prútik Orionovi, „Vezmi si ho.“

Orion sa naňho usmial, „Vďaka.“ Ale potom sa zdráhal dať svoj prútik Lezanderovi. Nevedel prečo, ale nechcel, aby sa ho dotýkal niekto iný. Otvoril svoju školskú tašku a hľadal Fénixov prútik. Ten potom dal Lezanderovi, „Tu, použi tento.“

Lezander zodvihol jedno obočie, „Máš ďalší prútik?“

„Áno,“ netrpezlivo odpovedal Orion, „Ale ukradol som ho, tak ho drž z dohľadu Dumbledora a Ollivandera, hoci s ním sa vlastne ani nestretneš, takže tým sa netráp.“ 

Lezander naňho zízal s doširoka otvorenými očami a naliehavo zašepkal, „Ukradol si prútik? Zbláznil si sa? A kto je Ollivander?“

Orion rýchlo opísal muža a povedal mu o tom, čo sa stalo ten deň v obchode známeho výrobcu prútikov.

„Videl tvoju jazvu?“ spýtal sa užasnuto Lezander. Potom naliehavejšie dodal, „A ty sa s ním stretneš pri vážení prútikov? Ako udržíš svoju jazvu skrytú?“

Orion sa uškrnul pri myšlienkach na svoj plán a povedal, „Už to mám vyriešené, neboj sa.“ Potom sa spýtal, „Tvoj prútik vyrobil Gregorovič, je tak?“

Lezander prikývol a odpovedal, „Áno, jeho jadro obsahuje testraliu krv.“

„Hmm, nezvyčajné, ale nie tak šokujúce. Gregorovič používa nekonvenčné jadrá, skúškou to prejde,“ povedal zamyslene Orion.

Počas vyučovania Lezander sotva prinútil Orionov Fénixov prútik pracovať a Orion musel miesto Lezandera vykonávať všetky kúzla. Našťastie si to nikto nevšimol. Orion Lezanderov prútik používať mohol, ale v jeho rukách nebol príliš mocný. No, bolo to len na jeden deň. Počas plnenia úloh bolo vyučovanie zrušené, takže už nikdy cez toto nebudú musieť prejsť znova.

Konečne nadišla posledná hodina. Hodina, ktorá mala pomôcť Orionovým plánom na skrytie jazvy.

Calypso, Lezander a Orion pokojne kráčali na ich prvú hodinu elixírov v Rokforte. Bohužiaľ to bola dvojhodinovka s Chrabromilčanmi.

„Ach, aha, chalani, to je to smrťožrútske semeno,“ povedal Weasley Finniganovi a Thomasovi vo chvíli, keď si bol istý, že ho Orion už môže počuť. „Ako to, že mu dovolili stať sa šampiónom, to neviem. Pravdepodobne nejakou čiernou mágiou zmiatol čašu. No možno je to tak najlepšie…polovica šampiónov Trojčarodejníckeho turnaja zomrela… ako dlho myslíš, že to potrvá tebe, Black? Len dúfam, že budeš zomierať pomaly a bolestivo, presne ako si zaslúži celý tvoj druh.“

Finnigan a Thomas sa rozrehotali a Calypso vytiahla prútik, ktorý následne namierila na Weasleyoho.

„Drž hubu, Lasica (pozn. prekl.: v origináli Weasel, čo v preklade doslova znamená lasica/lasička… myslím, že v českom preklade sa to používalo normálne, no v slovenskom nie… to len tak pre informáciu),“ vyprskla naštvane, „Je šampiónom a výborným duelantom. Ľahko by dokázal zvládnuť všetky úlohy a nakopať ti zadok skôr, než by si stihol žmurknúť. A neviem, kto si myslíš, že si ty. Pochádzaš z úbohej rodiny zradcov krvi. Ak si niekto zaslúži bolesť, si to ty.“

Ron v hneve očervenel a hrozivo sa k nej približoval, „Potrebuješ, aby ťa chránila tvoja malá priateľka, Black? Nedokážeš sa postaviť sám za seba?“

Orion pokojne stál vedľa Calypso a odpovedal s chladným úškrnom, „Ja osobne by som ju rád videl, ako ťa prekľaje až do zabudnutia. Takže to nechávam na ňu, nech si užije celú zábavu.“

Slizolinčania, ktorí práve prišli sa postavili vedľa nich a Chrabromilčania stáli za Weasleym. Práve vtedy sa Draco rozhodol, že je čas na jeho výstup a s vyklenutým obočím sa pozrel na Longbottoma, ktorý nenápadne stál za ostatnými Chrabromilčanmi. Obrátil sa proti nemu takmer celý Rokfort vyhlasujúc ho za podvodníka, zatiaľ čo Cedrica hrdo podporoval. Len Grangerová a niekoľkí ďalší Chrabromilčania boli na jeho strane.

Draco samoľúbo ukázal na odznak, ktorý mal pripnutý na hrudi a na ktorom žiarili slová: PODPORUJTE CEDRICA DIGGORYHO, SKUTOČNÉHO REPREZENTANTA ROKFORTU!

Blysol po Chrabromilčanoch škaredým úsmevom a povedal, „Páčia sa ti, Longbottom? A to nie je všetko – aha!“

Pritlačil si odznak na prsia, nápis na ňom zmizol a nahradil ho ďalší, žiarivozelený: TUČKO LONGBOTTOM SMRDÍ!

Slizolinčania zavýjali od smiechu. Draco im podával viac odznakov, ktoré si všetci pripínali na tašky a šály, a hneď ich aj stláčali, až všade okolo nich jasne svietil nápis TUČKO LONGBOTTOM SMRDÍ!

Orion musel pripustiť, že Draco bol kreatívny a všimol si aj pobavené výrazy v tvárach Calypso a Lezandera. Chrabromilčania sa nesmiali, no ani sa Longbottoma nezastali.

Grangerová prerazila dav Chrabromilčanov a sarkasticky poznamenala smerom k Pansy Parkinsonovej a jej bande slizolinských dievčat, ktoré sa smiali ako pominuté, „Veľmi smiešne, skutočne vtipné.“

„Chceš jeden, Grangerová?“ podával Draco odznak Hermione. „Mám ich kopu. Ale nedotkni sa mojich rúk. Vieš, práve som si ich umýval; nechcem, aby mi ich zašpinila humusáčka.“

„Furnunculus!“ nečakane zajačal Longbottom.

„Densaugeo!“ zvreskol Draco.

Z oboch prútikov vyleteli záblesky svetla, vo vzduchu do seba narazili a odrazili sa na všetky strany – Longbottomov zasiahol Goyla do tváre a Malfoyov Grangerovú. Goyle zajačal a chytil sa za nos, kde mu naskočili velikánske, mrzké vredy a Grangerová si zdesene zakrývala dlaňou ústa a fňukala.

„Hermiona!“ Vrhol sa k nej Longbottom, aby zistil, čo sa jej stalo a odtiahol jej ruku od tváre. Nebol to pekný pohľad. Jej predné zuby – už aj tak väčšie ako priemer – rástli alarmujúcou rýchlosťou a ako sa jej predlžovali, čoraz väčšmi sa podobali na bobra – tiahli sa ponad spodnú peru k brade. Zdesená Hermiona to cítila a srdcervúco vykríkla.

„Čo má znamenať ten hluk?“ ozval sa tichý, smrtiaci hlas. Prišiel Snape.

Slizolinčania sa pustili do hlučného vysvetľovania. Snape ukázal dlhým, žltým prstom na Draca a povedal, „Vysvetlite.“

„Longbottom na mňa zaútočil, pane…“

„Obaja na seba zaútočili v rovnakom čase!“ vykríkol nejaký Chrabromilčan.

„… a zasiahol Goyla, pozrite!“

Snape skúmavo pozrel na Goyla, ktorého tvár sa teraz podobala na čosi, čo by patrilo do atlasu jedovatých húb.

„Nemocničné krídlo, Goyle,“ pokojne mu prikázal Snape.

„Malfoy zasiahol Hermionu!“ zvolal ktosi.

Longbottom vyzeral, akoby sa pod Snapeovym pohľadom scvrkával, ale donútil Hermionu, aby mu ukázala zuby.

Pansy a ostatné Slizolinčanky sa až prehýbali od potláčaného smiechu a poza Snapeov chrbát si ukazovali na Grangerovú. Dokonca aj Weasley so svojimi kamarátmi sa ticho pohihňávali.

Snape chladne pozrel na Hermionu a potom povedal, „Nevidím nijaký rozdiel.“

Grangerová vzlykla, do očí jej vhŕkli slzy, potom sa otočila a bežala po chodbe, až sa im stratila z dohľadu.

Potom sa Snape obrátil k nim a prísne prikázal, „ A teraz všetci okamžite do triedy skôr, než začnem strhávať body!“

Orion videl, ako sa Snape pozrel na Dracov odznak a pery sa mu následne stočili do nepekného, pobaveného úškľabku.

Calypso, Orion a Lezander sa posadili k Slizolinčanom a začali si vyberať svoje veci. Orion stuhol, keď prehľadával svoju tašku a nenašiel učebnicu elixírov. Spomenul si, že Narcissa mu kúpila knihy, z ktorých sa vyučuje na Rokforte a poslala mu ich sovou do Durmstrangu. Orion sa zamračil, žeby ju nechal v Durmstrangu?

„Protijedy!“ začal Snape, rozhliadal sa po žiakoch a chladné oči sa mu pritom nepríjemne ligotali. „Teraz si pripravíte svoje recepty. Chcem, aby ste ich starostlivo uvarili a potom si vyberieme niekoho, na kom jeden vyskúšame…“

Snapeove oči sa stretli s Orionovými a Orion vedel, že Snape mal v úmysle ho pred celou triedou otráviť a nechať ho vypiť najhoršie uvarený protijed nejakého študenta. Pravdepodobne Longbottoma, pomyslel si sarkasticky.

Orion zdvihol ruku a zdvorilo prehovoril, „Prepáčte, profesor Snape. Zdá sa, že som si svoju učebnicu nechal v Durmstrangu. Mohol by som dnes s niekým použiť jednu učebnicu?“

Snape sa naňho uškrnul, „To je tak náramne ťažké, prísť na vyučovanie pripravený, pán Black? Som si istý, že v Durmstrangu vás hýčkajú a rozmaznávajú, ale ja vám nedovolím vyrušovať ostatných študentov len pre váš prospech.“ Mávol smerom k polici plnej otrhaných, starých kníh a odsekol, „Použijete jednu z nich.“

Orion prikývol a pokojne vykročil smerom k polici. Bezmyšlienkovito si jednu vzal a vrátil sa k práci na svojom elixíre. Otvoril knihu a videl, že po okrajoch boli popísané natlačené malé písmenká, ktoré vytvárali nejaké slová. Pripomienky boli vpísané medzi autorovými pokynmi. Orion sa zamračil a pozrel sa na obal. Bola to kniha elixírov na úroveň VČÚ! No, o ďalšiu knihu sa žiadať nechystal. Spomenul si na tento elixír ešte z hodín z Durmstrangu a začal variť protijed. Tiež si vzal kľúčové prísady pre svoj plán. Už si len musel počkať na perfektnú príležitosť.

Snape sa prechádzal po triede a Calypso ho sústredene počúvala. Keď sa na ňu Orion pozrel, všimol si, že vyzerá úplne uchvátene. Orion vyvalil oči a pozrel sa najprv na Snapea, potom na ňu a zase späť. Zadržal nával smiechu a lakťom drgol do Lezandera pričom mykol hlavou smerom k nej. Lezander sa na ňu pozrel a oči sa mu pobavene zaleskli.

Kým bol Snape zaneprázdnený kontrolovaním kotlíkov, Orion sa naklonil ku Calypso a zašepkal, „Upútal niekto tvoj záujem, moja malá Calypso?“

Calypso sa začervenala, ale stoicky odvetila, „Nemám ani najmenšiu predstavu, čo tým myslíš.“

Orion sa zasmial a ironicky pokračoval, „Myslím, že niekto sa nám ide zamilovať.“

Calypso zodvihla nos a hladko odpovedala, „Tak to sa škaredo mýliš. Teraz mi daj pokoj, nech to môžem dokončiť.“

Orion zavrtel hlavou, „Môžem ti pomôcť, vieš? Kúzlom ti môžem skrátiť sukňu a tiež odčarovať z blúzky zopár gombíkov. Potom už len postačí, ak sa nakloníš ponad stôl, zatrepoceš svojimi nádhernými mihalnicami a chvejúcim hlasom povieš, „Majster elixírov, prosím, vidím, že za tie roky vaše brko od atramentu už vyschlo. Nechcete si ponoriť svoje brko do môjho kalamára?”

Lezander vybuchol smiechom a Calypso divoko očervenela, zatiaľ čo opakovane Oriona trieskala po hlave a vykrikovala, „Orion! Si nechutný! Odporný! Obscénny!…“

Snape sa k nim naštvane otočil a zavrčal, „Slečna Rosierová, pán Black, prečo narúšate moju hodinu?“

Calypso hlboko vydýchla a rozhorčene zodvihla nos. Jej tvár bola úplne červená a zdalo sa, že nie je schopná sa na Snapea pozrieť. Orion sa zľutoval a povedal, „Prepáčte, pane, bola to moja chyba.“

Snape sa naňho zlomyseľne uškrnul, „Samozrejme, že áno, nie žeby som od vás očakával niečo lepšie vzhľadom na to, kto bol váš otec. Ste nedisciplinovaný, arogantný a drzý hlupák, rovnako ako on.“

Weasley a jeho kamaráti za začali smiať, ale Slizolinčania ostali ticho. Orion od zúrivosti zaťal dlane v päsť, no na tvári si udržal prázdny a nič nehovoriaci výraz. Neurobí Snapeovi tú radosť a neukáže, ako veľmi ho hnevalo, ako veľmi ho bolelo, keď niekto jeho otca urážal. Nie, keby to urobil, ukázal by svoju slabosť.

Vidiac, že chlapec mu na návnadu neskočí, Snape naštvane vykríkol, „Máte u mňa trest, Black! Zajtra po vyučovaní!“ A so zavírením plášťa pokračoval vo svojom nahliadaní do kotlíkov.

Po chvíli ešte tichšieho varenia nadišiel čas uskutočniť Orionov plán. Skontroloval svoj elixír. Dračia krv by mala reagovať presne tak, ako chcel, keby do nej pridal prvosienku. Potajomky a bez prútika vrhol na celé svoje telo a hlavu štítové kúzlo, pričom nechránené nechal len čelo. Zhlboka sa nadýchol a vhodil do kotlíka prvosienku.

Reakcia nastala okamžite. Elixír nebezpečne zabublal a hneď na to kotlík roztrhala menšia explózia, pričom elixír vyprskol Orionovi rovno na čelo. Keď ucítil pálčivú bolesť, zasyčal.

Snape naňho reval pre jeho neschopnosť a udeľoval ďalšie tresty, keď niekto zaklopal na dvere žalárov a následne vtrhol dovnútra. Bol to nejaký malý Chrabromilčan.

„Áno?“ stručne ho oslovil Snape.

„Pane, mám, prosím, odviesť Nevilla Longbottoma a Oriona Blacka hore,“ povedal malý chlapec.

Snape naňho pozrel sponad krivého nosa a chladným hlasom odvetil, „Obaja majú ešte hodinu elixírov, pán Creevey. Prídu hore, keď sa hodina skončí.“

Chlapec zružovel, „Pán profesor… pane, volá ich pán Bagman,“ vysvetľoval nervózne. „Všetci reprezentanti musia ísť, myslím, že ich chcú fotografovať…“

„Výborne, výborne,“ odsekol Snape. „Black, nechajte si tu veci, chcem, aby ste sa sem vrátili a tak si budeme môcť vyskúšať váš protijed.“

„Pán profesor, prosím, majú si zobrať aj veci,“ vyhŕkol chlapec, „Všetci reprezentanti…“

„Výborne!“ zavrčal Snape, „Longbottom, Black – vezmite si veci a zmiznite mi z očí!“

Orion si vložil do tašky knihu elixírov, ktorú použil a preklínal svoje šťastie. Myslel si, že bude schopný dostať sa von z triedy a odísť na ošetrovňu skôr, než ho zavolajú. Myslel si, že počkajú, kým všetkým reprezentantom neskončí vyučovanie. Vyčaroval si vreckovku, aby si mohol ten elixír utrieť, ale kožu na čele mal spálenú a bolestivo mu v nej pichalo. Potreboval si to obviazať obväzom. Ollivander mohol vidieť cez jeho kúzlo na ukrytie jazvy, ale nemohol vidieť cez oblečenie, teda ani cez obväz. V knihe o zázračných tvoroch zistil, že ten starec v sebe má krv harpyje. Prezradili to mužove oči. A Moody mohol vidieť len cez obväz, skrz jeho kúzlo nie. Myslel si, že jeho riešenie je perfektné - bolesť stranou. Nehody na elixíroch boli úplne bežné, takže nikto nebude nič podozrievať.

Venoval Lezanderovi a Calypso upokojujúci úsmev a opustil učebňu. Keď už stál na chodbe, povedal tomu malému chlapcovi a Longbottomovi, „Hej, najprv sa musím postarať o toto zranenie. Povedzte im, že prídem čo najskôr. Kde vlastne sú?“

Malý Chrabromilčan odpovedal, „V starej učebni transfigurácie. Vieš, kde to je?“

„Áno, vďaka,“ povedal Orion predtým, než sa rozbehol smerom k ošetrovni.

Školská sestra, madam Pomfreyová, zatiaľ čo sa sťažovala na neopatrných študentov, ľahko napravila jeho zranenie tým, že mu čelo potrela hrubou vrstvou nejakej masti a následne ho obviazala obväzom. Povedala mu, že do zajtra večera bude jeho koža opäť ako nová.


Keď vstúpil do triedy, zbadal Bagmana sediaceho na jednej zo stoličiek uprostred miestnosti, ktorý sa rozprával s blonďavou čarodejnicou v cyklámenovom habite. Orion ju nikdy predtým nevidel. 

Longbottom stál sám a mlčal, zatiaľ čo Cedric o niečom konverzoval s Fleur. Tá podľa Oriona vyzerala spokojnejšie ako inokedy; pohadzovala hlavou, takže sa od jej dlhých vlasov odrážalo svetlo. Bruchatý muž s veľkým čiernym fotoaparátom, z ktorého sa trochu dymilo, ju kútikom oka sledoval. 

Bagman odrazu zbadal Oriona, „Á, konečne je tu! Toto je Rita Skeeterová,“ povedal a ukázal na čarodejnicu s blond vlasmi. „Píše malý článok o turnaji do Denného proroka…“

„Možno nie až taký malý, Ludo,“ ozvala sa Rite Skeeterová s pohľadom upretým na Oriona a Nevilla.

Vlasy mala upravené do zložitých a čudne tuhých lokničiek, ktoré tvorili nezvyčajný protiklad s jej tvárou s masívnou čeľusťou. Na očiach mala okuliare vykladané drahokamami. Hrubé prsty, v ktorých zvierala kabelku z krokodílej kože, končili päťcentimetrovými na karmínovo nalakovanými nechtami.

„Mohla by som sa prv než začnete chvíľočku porozprávať s Orionom a Nevillom?“ spýtala sa Bagmana, ale stále pritom uprene hľadela na Oriona. „Veď viete, ako s najmladšími šampiónmi…“

„Pravdaže!“ zvolal Bagman. „Teda, ak nemajú žiadne námietky?“

„Hh…“ začal Longbottom.

Orion sa na Ritu zamyslene pozrel. Už jej články čítal a opovrhoval tým, čo napísala o jeho otcovi po tom, čo dostal Dementorov bozk a v jej očiach zazrel škaredý záblesk, ktorý preňho neznačil nič dobré. Ale predsa len by sa dala využiť. Koniec koncov, novinár môže veľmi ovplyvniť verejnú mienku. Mohla by byť prínosom. Orion jednoducho prikývol.

„Fantastické,“ zvolala Skeeterová a karmínovými pazúrmi prekvapujúco silno zvierala Orionovo rameno. Druhou rukou tiahla Longbottoma preč z miestnosti a otvárala susedné dvere.

„V tom hluku sa nedá pracovať,“ vyhlásila. „Pozrime sa… á, áno, tu je to pekné a útulné.“

Bola to kutica na metly. Orion striasol svoju ruku z jej zovretia a chladne prehovoril, „Myslím, že nie, madam. Ak vám máme dať nejaké šťavnaté informácie, mohli by ste nájsť aspoň nejaké slušné miesto, kde uskutočníme ten váš výsluch.“

Prekvapene sa naňho pozrela, akoby nečakala námietky od malého chlapca, no hneď potom mu venovala falošný sladký úsmev, „Samozrejme, samozrejme.“ Otvorila ďalšie dvere, ktoré viedli do prázdnej triedy a Orion s istotou vstúpil dnu, zatiaľ čo Longbottom sa vliekol za Skeeterovou.

„Fantastické,“ povedala Skeeterová a pritiahla ďalšie dve stoličky tak, aby sedela tvárou v tvár chlapcom. „Pozrime sa na to…“ rozopla kabelku z krokodílej kože a vytiahla malý zvitok fialového pergamenu a dlhé brko jedovato zelenej farby, ktoré mávnutím prútika vyletelo do vzduchu a hrotom  sa oprelo o vznášajúci pergamen.

„Nebude vám prekážať, ak použijem bleskové brko? Budem sa tak môcť s vami voľne rozprávať…“

„Ako si prajete,“ ľahostajne odvetil Orion.

Skeeterovej úsmev sa rozšíril, „Skúška… som Rita Skeeterová, reportérka Denného proroka.“ V tej chvíli, keď Rita Skeeterová prehovorila, zelené brko začalo čarbať a kĺzať po pergamene:

Štyridsaťtriročná atraktívna blondína Rita Skeeterová, ktorej neľútostné brko prepichlo nejednu nafúknutú povesť…

„Perfektné,“ povedala Skeeterová a potom sa obrátila k Longbottomovi, „Tak, Neville, prečo si sa rozhodol prihlásiť do Trojčarodejníckeho turnaja?“

„Eh… ja som sa neprihlásil…“ neisto prehovoril Neville. S obavami sa díval na brko, ktoré lietalo po pergamene a Orion mohol rozoznať vetu, ktorú písalo:

Krehký, neistý chlapec trýznený svojou tragickou minulosťou, ktorý sa neúspešne snaží žiť podľa povesti svojho otca…

Orion musel zadržať smiech. Tá žena bola na nezaplatenie!

„Nevšímaj si to brko, Neville,“ upozornila ho Skeeterová, „Tak teda, prečo si sa rozhodol prihlásiť?

„Ja som sa neprihlásil,“ odpovedal ticho Neville, „Ja neviem, ako sa moje meno dostalo do Ohnivej čaše…“

Skeeterová pochybovačne nadvihla hrubo namaľované obočie. „No tak, Neville, nemusíš sa báť problémov. Všetci vieme, že si sa vôbec nemal prihlásiť. Ale tým sa netráp. Čitateľom sa to bude páčiť.“

„Ale ja som sa neprihlásil,“ nervózne zopakoval Neville, „Ja neviem, kto…“

„Aký máš pocit z úloh, ktoré ťa očakávajú?“ vyzvedala sa Rita ďalej, „Reprezentanti v minulosti turnaj niekedy aj neprežili, všakže? Tešíš sa? Si nervózny?“

„Nervózny… myslím,“ nepohodlne sa zavrtel Neville.

Skeeterová ho z blízka pozorovala, „Ako by si povedal, že ťa ovplyvnila situácia tvojich rodičov?“

„Eh,“ vykoktal Neville, zatiaľ čo sa mu oči naplnili smútkom.

„Myslíš si, že tá trauma z tvojej minulosti ťa prinútila chcieť niečo dokázať sám sebe? Žiť tak, ako sa na meno Longbottom patrí? Myslíš si, že si bol v pokušení prihlásiť sa do Trojčarodejníckeho turnaja možno preto, že si vždy žil v otcovom tieni? Aj keď je teraz mimo prevádzku, úplne nevedomý si svojho okolia, býval to významný Auror. Možno si cítil potrebu si niečo dokázať…“ hovorila Skeeterová.

Neville ju trochu energickejšie prerušil, „Neprihlásil som sa a môj otec nie je mimo prevádzku…“

„Keď navštíviš svojich rodičov u Sv. Munga, registrujú to? Vedia, kto si?“ pokračovala Skeeterová.

„Nie,“ stroho odsekol Neville, zatiaľ čo sa mu telo trochu otriaslo.

„Čo myslíš, ako by sa cítili, keby sa dozvedeli, že si porušil vekovú hranicu a prihlásil sa do Trojčarodejníckeho turnaja? Boli by hrdí? Znepokojení? Nahnevaní?“

Zamračený Neville sa vyhol jej pohľadu a Orion sa pozrel na brko, ktoré práve napísalo:

Slzy napĺňajú tie veľké oči, ktoré pripomínajú laň, keď sa náš rozhovor vracia k rodičom, ktorí sa zbláznili po dlhodobom pôsobení kliatby Cruciatus…

„Prestaňte písať o mojich rodičoch!“ vykríkol Neville.

Skeeterová povytiahla obočie a potom sa obrátila k Orionovi, „A ty, aké prekvapenie! Neznámy syn jediného Smrťožrúta, ktorému sa podarilo ujsť z Azkabanu, jediného, ktorý potom dostal Dementorov bozk. Ako utiekol z Azkabanu? Ako si sa cítil, keď si sa dopočul, že tvoj otec dostal Bozk?“

Orion stuhol, ale odpovedal s prázdnou tvárou a dokonca aj hlasom, „Cítil som zdesenie zo zločinnosti anglického Ministerstva mágie. Môj otec nikdy nemal proces a preto jeho usvedčenie a Dementorov bozk, ktorý následne dostal, boli jasným porušením zákona a jeho čarodejníckych práv.“

So záujmom sa naňho pozrela, „Tvoj otec bol blízkym priateľom Potterovcov. Ako si sa cítil, keď si sa dozvedel, že to jeho zrada zapríčinila to, že Potterovci boli zavraždený Veď-vieš-kým a celé to skončilo zmiznutím Chlapca, ktorý prežil? Že tvoj otec je zodpovedný za predpokladanú chlapcovu smrť?“

„Môj otec bol ich priateľ,“ nenútene odvetil Orion, „ale nikdy mu nebolo dokázané, že by ich zradil. Nikdy nedostal šancu sa pred obvineniami brániť, že nie? Nie je to trochu podozrivé, že ministerstvo mu nedalo súdny proces, keď všetci ostatní Smrťožrúti ho dostali?“

„Naznačujete, že za atentátom na Potterovcov je ministerstvo, ktoré využilo vášho otca ako obetného baránka?“ pýtala sa Skeeterová s radostným zábleskom v očiach.

Orion odmietavo mávol rukou, „Vôbec nie, len som poukázal na nekompetentnosť ministerstva dodržiavať svoje vlastné zákony.“ Potom dodal, keď chcel vyvolať otázky na tému, ktorú chcel zaviesť, „A ak je anglické ministerstvo schopné beztrestne porušovať svoje zákony, nie je divu, že sa to isté deje v Rokforte priamo počas Trojčarodejníckeho turnaja.“

„Iste,“ ozvala sa nadšene Skeeterová, „Čo si myslíš o Nevillovom porušení pravidiel Trojčarodejníckeho turnaja a prihlásení sa do súťaže?“

Orion sa na ňu usmial, „Skutočne si nemyslím, že je to jeho chyba. Je predsa Dumbledorovou povinnosťou chrániť svojich mladších študentov a zabrániť, aby sa niečo také stalo.“

„Vskutku,“ rozradostene súhlasila Skeeterová, „Zdieľate ten názor, že Dumbledore príliš senilnie a nezvláda svoje povinnosti?“

Orion sa šibalsky uškrnul, „Veľa toho o ňom neviem, ale to, čo sa stalo Nevillovi nasvedčuje tomu, že z jeho strany došlo k zanedbaniu.“ Nahodil zamyslený výraz a dodal, „Možno by malo byť jeho ničnerobenie viac kontrolované, koniec koncov, nie je to prvý krát, čo boli jeho študenti uvrhnutí do nebezpečenstva a on ich nebol schopný ochrániť. Spomínam si, že som niečo čítal o dievčine, ktorá zmizla vo svojom prvom ročníku…“

„Áno,“ vzrušene nadviazala Rita, „Úbohá Ginevra Weasleyová, ktorá zrejme otvorila Tajomnú komnatu a následne bola zhltnutá netvorom vo vnútri…“

Než stihla Rita vo svojej reči pokračovať, dvere sa otvorili a v nich stál Dumbledore s pohľadom upretým na nich.

„Dumbledore!“ zvolala Skeeterová navonok radostne, no Orion si všimol, že jej brko a pergamen náhle zmizli, „Ako sa máte?“ zvolala, vstala a podávala Dumbledorovi svoju veľkú ruku, „Dúfam, že ste v lete čítali môj článok o konferencii Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie?“

„Očarujúco nehanebný,“ povedal Dumbledore a oči mu svietili. „Obzvlášť sa mi páčila tá časť, kde ste ma opisovali ako staromódneho blázna.“

Rita Skeeterová nevyzerala ani trochu zahanbene, „Len som upozorňovala, že niektoré vaše postoje sú trochu staromódne, Dumbledore, a že mnohí radoví čarodejníci…“

„Bol by som rád, keby tá bezočivosť bola podložená nejakými argumentmi, Rita,“ povedal Dumbledore so zdvorilým úklonom a úsmevom, „ale obávam sa, že túto záležitosť budeme musieť prebrať inokedy. Každú chvíľu totiž začne váženie prútikov a nemôže sa konať, ak sú dvaja z našich šampiónov zavretí v triede.“

Škoda, že to Dumbledorove stretnutie so Skeeterovou muselo skončiť. Orion vstal. Zatiaľ čo sa Neville vliekol za Dumbledorom, on sa obrátil k Skeeterovej ešte predtým, než opustila triedu a zašepkal, „Viete, som si istý, že niekoľkí Slizolinčania by vám mohli o turnaji a aj o Dumbledorovi poskytnúť zaujímavé informácie, keď sa vám podarí dostať sa na rokfortské pozemky nepozorovane.“

Skeeterovej radostne zaiskrilo v očiach a potom sa naňho usmiala, „Myslím, že to by sa dalo zariadiť a možno by sme mohli v našom rozhovore pokračovať aj my dvaja. Mohol by si mi poskytnúť nejaké ďalšie osviežujúce názory na niektoré záležitosti.“

Orion sa na ňu očarujúco usmial, „Samozrejme, bolo by mi potešením pracovať s takou známou a rešpektovanou novinárkou.“

„Výborne,“ povedala Skeeterová so sladkým úsmevom, „čoskoro ti pošlem sovu a dohodneme sa.“

„Už sa na to teším,“ odpovedal Orion so sprisahaneckým úškrnom.

Keď Orion vstúpil do miestnosti, ostatní reprezentanti už sedeli na stoličkách pri dverách. On si sadol vedľa Cedrica a uistil sa, že obväz drží na mieste. Pozrel sa na zamatom prikrytý stôl, kde už boli pripravení štyria z piatich porotcov – Majster Vagnarov, madam Maxime, Crouch a Bagman. Rita Skeeterová sa usadila do kúta a Orion si všimol, že znovu vytiahla z kabelky kúsok pergamenu, rozprestrela si ho na kolená, ocumľala konček bleskového brka a znova ho postavila na pergamen.

„Dovoľte, aby som vám predstavil pána Ollivandera,“ začal Dumbledore, keď zaujal svoje miesto za porotcovským stolom a obrátil sa k reprezentantom. „Skontroluje vaše prútiky, aby sme si boli istí, že sú pred turnajom v dobrom stave.“

„Mademoiselle Delacourová, mohli by ste nám najprv podať svoj?“ vyzval ju pán Ollivander, keď predstúpil na prázdne miesto uprostred miestnosti.

Fleur Delacourová rýchlo podišla k pánu Ollivanderovi a podala mu prútik.

„Hmm…“ začal.

Krútil prútik medzi dlhými prstami ako taktovku a vyletelo z neho niekoľko ružových a zlatých iskričiek. Potom si ho držal tesne pred očami a dôkladne ho skúmal.

„Áno,“ povedal potichu, „dvadsaťštyri centimetrov… neohybný… ružové drevo… a obsahuje… prepána…“

„Vlas víly,“ dokončila Fleur. „Patrhil jednej z mojich starhých mám.“

Pán Ollivander prešiel prstami po prútiku, očividne kontroloval, či nie je poudieraný alebo poškriabaný, potom zamrmlal, „Orchideous!“ a z končeka vyskočila kytica kvetov.

Potom ďalej pokračoval s kontrolovaním prútikov, až sa nakoniec obrátil k Orionovi.

„Hmm,“ povedal Ollivander, zatiaľ čo v rukách držal Lezanderov prútik, „toto je Gregorovičovo dielo, ak sa nemýlim. Výborný výrobca prútikov, hoci jeho štýl mi vôbec… lenže…“ Zodvihol prútik a podrobne ho skúmal, znova a znova si ho otáčajúc popred oči. „Áno… krv z testrala?“ vyhŕkol na Oriona, ktorý prikývol. „Dosť neobvyklé… úplne neohybný… Avis!“ Z konca prútika vyletelo niekoľko malých štebotajúcich vtáčikov, ktoré vyleteli cez otvorené okno do slabého, slnečného svetla.

Orion zbadal, ako naňho Vagnarov vrhol spýtavý pohľad a Dumbledore mal na tvári trochu zamyslený a nechápavý výraz.

Neskôr prišlo na rad fotografovanie, ktoré sa zdalo, že trvá celú večnosť, a potom bol Orion konečne voľný. Víťazoslávne sa usmial – jeho plán fungoval a Ollivander nebol o nič múdrejší.


Na druhý deň sedel s Calypso v knižnici, kde obaja pracovali na domácich úlohách. Skeeterovej článok vyšiel už v rannom vydaní Denného proroka a Orion bol so sebou veľmi spokojný. Skeeterová ho vykreslila v priaznivom svetle hovoriac, že je to rozumný a šikovný chlapec s dobrou šancou na víťazstvo v turnaji, ktorý musel znášať veľké krivdy zo strany ministerstva mágie. Dotkla sa tiež témy neexistujúceho súdu jeho otca a tiež odsúdila neschopnosť ministerstva. Ale vo väčšine bol článok sústredený na Dumbledora, ako na senilného starého blázna, ktorý už nedokázal chrániť svojich študentov. V podstate spracovala myšlienky, ktorými ju nakŕmil Orion, čím opäť načala tému Tajomná komnata a smrť Ginevry Weasleyovej. Nakoniec ešte spomenula aj Nevillovu účasť v turnaji. Nevilla vylíčila ako úbohé rozrušené dieťa, traumatizované tragickou situáciou svojich rodičov, ktoré sa rozhodlo vstúpiť do nebezpečného turnaja kvôli nedostatku pozornosti. Celkovo vzaté, bol to vynikajúci článok, ktorý obsahoval presne to, čo chcel Orion. Porozprával Calypso o celej tej veci so Skeeterovou a jeho nápad ju potešil. Myslela si, že Skeeterová by mohla byť skvelým nástrojom a už aj plánovala, čo by jej mali povedať. Calypso si tiež myslela, že by bolo dobré so sebou vziať Draca, až sa pôjdu stretnúť so Skeeterovou, pretože jeho názor, ako názor Malfoya, by iste ocenila. Teraz len museli počkať na Skeeterovej list.

Orion sa obrátil ku Calypso a zvedavo sa spýtal, „Včera si toho ryšavého klauna nazvala zradcom krvi. Bolo to preto, že je jeho rodina svetlá a obhajuje muklov?“ 

Calypso sa naňho zamračila, „Ty nevieš o Prewettovcoch?“

„O kom?“ spýtal sa zmätene Orion. Potom si však na niečo spomenul, „Ach, áno, nejakí bratia Prewettovci, ktorí zomreli počas poslednej vojny, nie?“

Calypso prikývla a povedala, „Áno, bojovali na strane Svetla. Weasleyho matka bola ich sestra. Takže Weasley je z ich rodu. Prewettovci boli veľmi starým, temným čistokrvným rodom. Pred časom sa začali ženiť do čistokrvných svetlých rodín a tak po nejakom čase stratila ich pokrvná línia temnú mágiu a ich potomkovia sa začali rodiť so svetlou čarodejníckou krvou. To je to, prečo sú považovaní za zradcov krvi. Preto, že dovolili svojej temnej mágii zaniknúť a premenili svoju krv na svetlú.“

„Prečo by to robili? Veď v podstate oslabili svoju vlastnú krv! Stratili svoju temnú mágiu!“ zvolal Orion.

„Bolo to z politických dôvodov. Keď začali temní čarodejníci strácať svoje výhodné postavenie oproti svetlým čarodejníkom, rozhodli sa niektoré z rodín zmeniť strany a zavďačiť sa komunite svetlých čarodejníkov namiesto toho, aby ostali verní svojmu presvedčeniu,“ vysvetľovala Calypso. „Tak v podstate zradili svojich predkov a svoju vlastnú mágiu preto, aby boli prijatí stranou, ktorá vyhrala a mali tak pohodlnejší život. A vzhľadom na to, že sme v menšine a naše pokrvné línie je potrebné posilniť, činy týchto rodín, ktoré zradili náš druh sú považované za neodpustiteľné. V porovnaní so svetlými čarodejníkmi nás je málo a strata starej, temnej čistokrvnej línie je pre nás katastrofická, pretože to obmedzuje naše združovanie temnej krvi a núti nás vnútorne sa medzi sebou ženiť a vydávať, aby sa zabránilo vyhynutiu nášho druhu.“

„Chápem,“ povedal Orion. „Hrozné, skutočne to je zrada najhoršieho druhu.“

Calypso prikývla a smutne pokračovala, „Áno, to je. Už po mnohé storočia strácame pôdu pod nohami. V minulosti sme sa obávali, že ak niečo neurobíme, tak čím ďalej tým viac temných rodín začne prechádzať na druhú stranu len preto, aby boli súčasťou tej strany, ktorá vyhrá.“ Potom ale veselšie dodala, „Ale teraz sme naozaj dostali šancu. S Ním späť máme možnosť konečne vyhrať a stať sa dominantným čarodejníckym druhom. A to by znamenalo, že po čase by sa začalo viac rodín otáčať na temnú stranu a naša temná mágia by bola rovnako silná, ako predtým.“

„Ale ako sa môžu svetlé rodiny zmeniť na temné?“ spýtal sa Orion. „Žiadna čistokrvná rodina by sa nikdy nepriženila do svetlej, pretože ich dedičov by to oslabilo.“

„Svetlé rodiny sa môžu priženiť do slabších temných pokrvných línií a po nejakom čase ich potomkovia budú mať dostatočne temnú mágiu na to, aby sa mohli priženiť do čistokrvnejších temných rodín. A tak naša komunita porastie,“ povedala trpezlivo Calypso.

Orion zamyslene odvetil, „To dáva zmysel a je to dobrý plán.“ Potom sa pozrel na Calypso, „Táto vojna je skutočne vojnou o prežitie našej mágie, však?“

„Pre nás,“ odpovedala Calypso. „Pre svetlých čarodejníkov je to o nadvláde a zachovaní doterajšieho stavu.“

Orion nad tým chvíľu uvažoval a potom nadšene prehovoril, „Mohlo by to tiež fungovať s muklorodenými, nie?“

Calypso znechutene odpovedala, „Náš druh zmiešaný s muklorodenými? Myslím, že nie.“

„Ale Calypso, premýšľaj,“ trval na svojom Orion, „ak sa môžu zmeniť svetlé rodiny, prečo by sa to isté nemohlo stať s muklorodenými?“

„Pretože nemajú ten typ magickej krvi, Orion,“ prísne odvetila Calypso. „Ich mágia je neutrálna a teda nemá silu ani svetlej ani temnej krvi.“

„Ale majú mágiu,“ trval na svojom Orion, „Jednoducho len nevieme, odkiaľ prišla. Musí to byť nejaká mutácia muklovskej krvi bez mágie, nejaký druh evolučného stupňa. A môžu sa takisto miešať s nečistými temnými rodmi a mať tak potomkov temnej krvi.“

„Ale stále sú od nás príliš odlišní. A ich kultúra!“ povedala Calypso so znechuteným výrazom. „Len si to predstav, skaziť a poškvrniť naše tradície s ich predsudkami a neznalosťou.“

Orion sa nafúkol, „Môžu sa to naučiť.“

„Možno, ale vyrastali ako muklovia, to nie je niečo, čo sa dá tak ľahko zmeniť,“ stroho odpovedala Calypso.

Orion sa zamyslel a pokračoval, „Ak by vyrastali v čarodejníckom svete od detstva, nebol by to problém.“

Calypso povytiahla obočie a Orion pokračoval, „Dá sa zistiť, kedy sa narodí v muklovskej rodine čarodejnícke dieťa, však?“

„Áno, také deti sú zaznamenané pri prvom uvoľnení náhodnej mágie,“ odpovedala Calypso.

„Potom by mohli byť muklom odobratí a adoptovaní temnou čarodejníckou rodinou. Možno nie tými čistokrvnejšími rodinami, ale tými slabšími. Vyrastali by ako jedni z nás a tak by sme ako druh vzrástli,“ povedal nadšene Orion.

„A nemyslíš si, že je to trochu kruté? Len tak vziať dieťa od jeho muklovských rodičov?“ nepresvedčene sa pýtala Calypso.

„Ani nie,“ povedal pokojne Orion, „Myslím si, že by sme im spravili láskavosť. Zatiaľ čo niektorých muklorodených čarodejníkov ich rodičia prijmú, je aj mnoho takých, ktorých nie.“ Potom trpko dodal, „Sú považovaní za čudných a odsudzovaní vlastnými príbuznými. A nemuseli by si prejsť celým tým kultúrnym šokom a problémami s identitou. Od začiatku by mali vedieť, že sú čarodejníci, nemalo by to na nich byť jednoducho len tak hodené v jedenástich. Tak by do našej spoločnosti prirodzene zapadli.“

„A čo ich rodičia? Nemyslíš si, že by boli proti takémuto únosu ich detí?“ spýtala sa zamračená Calypso.

„Mohla by im byť upravená pamäť,“ nenútene uviedol Orion, „Čarodejnícke deti nepatria k muklom, Calypso. Potrebujú byť v magickom prostredí, aby sa ich mágia stabilizovala už od detstva a tak by boli magicky silnejšie.“

„Ja viem, že áno,“ povzdychla si Calypso. „Ale naozaj nepoznám žiadnu temnú čistokrvnú rodinu, ktorá by si ochotne adoptovala muklorodeného čarodejníka, Orion.“

Orion pokrčil plecami, „Nie tie najvýznamnejšie rodiny, možno tie menej dôležité by mohli. Je to vec politiky. Ak by sme mali kontrolu nad ministerstvom mágie, mohli by vzniknúť nové zákony a tiež by sa dali založiť nejaké agentúry. Mohli by byť vytvorené nejaké povzbudenia, pohnútky či motívy a ak by to bolo videné priaznivými očami, menej čistokrvnejšie temné rodiny by začali s adoptovaním muklorodených čarodejníckych detí len preto, aby mali lepšie politické a sociálne postavenie.“

„Možno by to mohlo fungovať,“ uvažovala Calypso.

Orion sa na ňu usmial, „Premýšľaj o tom, Calypso. Verím, že by to mohlo byť riešením problému s muklorodenými. Nemali by sme bezpečnostné problémy, ktoré máme teraz a strach, že muklorodení vyzradia našu existenciu. A skončí aj celá tá diskriminácia muklorodených. Bolo by to prínosné pre nás aj pre nich.“

„Hmm, možno,“ povedala Calypso a oči jej zažiarili záujmom. „Budem musieť viac preskúmať všetko o ich krvi a type mágie, len aby som sa uistila, že by bolo bezpečné zmiešať ich krv s našou. A tiež ako dlho by trvalo, než by sa prejavili výsledky na našich pokrvných líniách…“

Orion sa na ňu usmial, „Tak preskúmaj všetko, čo chceš a daj mi vedieť, čo si zistila.“

„Samozrejme,“ uškrnula sa Calypso, „Nie je to zlý nápad, ale musí to byť niečím podložené. Nemôžeme do toho skočiť bez toho, aby sme vedeli, ako to ovplyvní našu mágiu.“

Orion prikývol, „Súhlasím. Je to niečo, čo treba starostlivo preštudovať. Je to len nápad do budúcna.“ Potom s povzdychom dodal, „No, najprv musíme vyhrať vojnu.“

„Áno, musíme,“ súhlasila Calypso.

Potom Calypso odišla dopísať si nejaké eseje do svojej spálne a Orion zostal v knižnici, ticho o tom všetkom uvažujúc. Zo snenia ho vytrhol náhly príchod Grangerovej.

Dievča so strapatými, hustými vlasmi naňho civelo s prižmúreným očami, „Započula som vašu konverzáciu.“

Orion povytiahol obočie a pokynul jej aby si sadla. Upäto sa posadila a povedala, „Nemyslím si, že máš nejakú predstavu o tom, čo hovoríš. Muklovia nediskriminujú čarodejnícke deti a tvoja predstava o únose detí a upravovania pamäte ich rodičov je zákerná.“

Orion si odfrkol a chladne odvetil, „Myslím, že mám veľmi dobrú predstavu o tom, ako muklovia zaobchádzajú s čarodejníckymi deťmi. Vyrastal som s nimi.“

Grangerová vytreštila oči a podozrievavo prehovorila, „Si čistokrvný, ako je to teda možné?“

„Otec strávil celé moje detstvo v Azkabane. Som si istá, že si o ňom počula,“ uškrnul sa Orion. Grangeroová sa nepohodlne zavrtela, ale prikývla. Orion pokračoval, „Ja som zostal v muklovskom sirotinci a ver mi, keď hovorím, že tí muklovia si o mojej mágii nemysleli, že je roztomilá.“ Chladne sa na ňu díval a dodal, „Snažili sa zo mňa mágiu vymlátiť.“

Grangerová zalapala po dychu, ale potom ticho prehovorila, „Sirotince môžu byť strašné miesta, ale čarodejnícke deti takto nie sú trestané ich príbuznými…“

Orionove oči sa rozhoreli hnevom a naštvane ju prerušil, „Niektoré áno!“

Oči sa jej rozšírili pri jeho výbuchu a Orion sa upokojil, „Predpokladám, že tvoji rodičia sú na teba dobrí a prijali ťa, no nie všetci muklovia reagujú takým spôsobom. Nemôžeš byť taká naivná. Počul som o prípadoch, kedy vlastní príbuzní dieťa odmietli a fyzicky ich zneužívali len preto, že boli považované za vadu, hoci vedeli, že čarodejnícky svet existuje.“

Pozrela sa naňho inteligentným pohľadom a prehovorila, „Hovoríš z vlastnej skúsenosti. Myslela som si, že si vyrastal v sirotinci.“

Orion sa na ňu díval so skrytým úžasom. Bola naozaj bystrá. Odmietavo mávol rukou a odpovedal, „Nehovorím z vlastnej skúsenosti. Som čistokrvný a nemám muklovských príbuzných. Len som ti povedal niečo, čo som počul.“

Nevyzerala byť presvedčená, no povedala, „Takéto prípady sú naozaj poľutovaniahodné, ale nie je fér zobrať čarodejnícke deti rodičom, ktorí ich milujú. Súhlasila by som s tvojimi nápadmi, keby boli aplikované len na týrané deti.“

„A ako by si ich odhalila od ostatných?“ spýtal sa Orion. „Nie je žiaden spôsob, ako to zistiť. Zneužívané deti sa príliš boja, na to, aby volali o pomoc a príbuzní, ktorí ich zneužívali, stopy vždy zahladia. A okrem toho, nehovor mi, že sa necítiš neisto byť medzi dvoma svetmi. Nehovor mi, že by si nebola rada, keby si už od začiatku vedela, že si čarodejnica a netrpela celý prvý ročník, keď si bola po prvý krát konfrontovaná novým svetom. Bola by si magicky silnejšia, keby si vyrastala v čarodejníckej domácnosti. Nebola by si diskriminovaná, keby si bola súčasťou čarodejníckej rodiny.“

Grangerová sa zamračila a odpovedala, „Bolo to ťažké, a samozrejme, že by som to rada vedela od začiatku, ale nevzdala by som sa rodičov len preto, aby som mala výhody, o ktorých hovoríš.“

„Samozrejme že nie, nie teraz, pretože si s nimi vyrastala. Ale ak by si bola adoptovaná ešte ako dieťa, rovnako by si milovala aj svojich čarodejníckych rodičov. A v prípade týraných detí, no tí by boli by uchránení od sveta bolesti,“ povedal pokojne Orion, „Čarodejnícke deti nie sú v temných rodinách nikdy týrané ani zneužívané. Nesmieš myslieť len na svoj prípad, zamysli sa nad všetkými ostatnými, ktorí nie sú takí šťastní ako ty a ktorým rodičia jednoducho nerozumejú.“

„Stále si nemyslím, že je to správne z hľadiska morálky,“ trvalo na svojom dievča.

Orion si povzdychol, „Možno nie, ale je to najlepšie riešenie. Je to buď toto, alebo to, čo sa deje teraz, čistokrvní ohŕňajúci nosmi nad muklorodenými a muklorodení snažiaci sa so všetkým vysporiadať. A to všetko pod neustálou hrozbou, že nás muklovia objavia a začnú loviť.“

Grangerová sa zamračila, „Muklovia by nás nezabili…“

Orion si odfrkol a odpovedal, „To nie je pravda. Muklovia by nás neváhali využiť či rovno zabiť, ak by nás vnímali ako hrozbu. Je ich o niekoľko miliónov viac, ako nás. Ľahko by nás mohli využiť ako laboratórne krysy, len aby zistili, ako sme vlastne k mágii prišli. Aby mohli získať naše schopnosti. Alebo by z nás mohli byť vydesení na smrť a tak by nás zabili stlačením jedného tlačidla. Muklovská história je dôkazom toho, že vždy zničia to, čomu nerozumejú, alebo o čom si myslia, že je pre nich nebezpečné. Aké ľahké by pre nich bolo pozabíjať nás guľometmi a bombami. Ani najsilnejšie magické ochrany by nás nemohli ochrániť pred muklovskými jadrovými bombami.“

„Zdá sa, že toho o mukloch vieš veľmi veľa,“ povedala Grangerová a strelila po ňom podozrievavým pohľadom.

Orion pokojne odpovedal, „Ako som už povedal, vyrastal som v muklovskom sirotinci. Samozrejme, že viem, čoho je schopná ich technológia a ako pracujú ich mysle.“

Potom Orion pokračoval, „Pozri sa, premýšľaj o tom, čo som povedal svojej priateľke a potom si rád vypočujem iné uspokojivé riešenie, s ktorým môžeš prísť.“

Po tom sa Grangerová postavila, ale spýtala sa, „Je to pravda?“ Orion sa na ňu s očakávaním pozrel a ona pokračovala, „To o zániku vašej mágie.“

Orion ju prebodol svojimi zelenými očami a pravdivo odpovedal, „Áno, je.“

„A to o rozdielnych typoch mágie a to, že aby temná mágia nezanikla, musia sa temné rodiny priženiť do iných temných rodín?“

„Áno, to všetko je pravda,“ trpezlivo odpovedal Orion.

Zamyslela sa a odvetila, „Ale nie je temná mágia, ehm, využívaná na zlé účely?“

Orion si odfrkol, „To je blbosť. Je to jednoducho iný druh mágie. Mágia zeme. Viac surová a divoká, ale tiež mocnejšia. Ovládať ju môžu len čarodejníci s temnou krvou, to je dôvod, prečo sa jej svetlí čarodejníci boja. No mágia sama o sebe nie je zlá. Je to čarodejník, ktorý rozhoduje o tom, ako ju použije.“

„A neboli by temní čarodejníci zdrojom doby teroru, ak by sa dostali k moci?“ rázne sa spýtala, „V poslednej vojne zabili tisícky nevinných ľudí. Mučili muklov a muklorodených pre vlastné sadistické potešenie. Svetlí čarodejníci boli jediní, ktorí urobili niečo pre to, aby ochránili…“

Orion ju prerušil a uštipačne poznamenal, „Svetlí čarodejníci zabíjali rovnako, ako náš druh. Mali obrovskú prevahu a neušetrili ani našich nevinných. Nie sú nepoškvrnenými záchrancami, ktorými sa tvária, že sú. Len si pomysli na všetky magické a temné stvorenia, ktoré sú im v súčasnosti podriadené – „Domáci škriatkovia“ zamrmlala si popod nos – pričom im upierajú rovnaké práva.“ Povzdychol si a pokračoval, „Vymyli ti mozog, Grangerová. Si v svetlej škole, takže ani neočakávam nič iné, ale myslel som si, že taká inteligentná čarodejnica ako ty bude schopná byť nezávislou. Radil by som ti vytvoriť si vlastné názory a naučiť sa niečo viac o temnej mágii a temných čarodejníkoch predtým, než vychrlíš všetky skreslené a fanatické názory, ktorými si bola kŕmená.“

Grangerová sa zamračila, ale neodpovedala. Orion znovu vstal a povedal, „Maj sa, Grangerová.“

„Hermiona,“ povedala a natiahla ruku.

Orion sa na ňu pozrel s povytiahnutým obočím a potriasol jej rukou, „Orion.“

Venovala mu malý, váhavý úsmev a povedala, „Popremýšľam o tom, čo si mi povedal. Ak mám byť úprimná, o tom, čo som tu dnes počula som veľa nevedela, ale myslím si, že je to zaujímavé a ja sa vždy snažím naučiť sa všetko, čo sa len dá ohľadne mágie a čarodejníckeho druhu.“

Orion znova nadvihol obočie, zatiaľ čo jej vracal úsmev, „Si neobyčajná, Hermiona. A myslím to v najlepšom slova zmysle.“

„Ani ty nie si to, čo som očakávala od temného čistokrvného čarodejníka,“ odvetila.

Orion sa uškrnul, „Akú zaujímavú dvojicu vytvárame.“

Potom odišiel a prenechal ju vlastným myšlienkam.


Časť prekladu - ZDROJ - Harry Potter a Ohnivá čaša


Weronika: Tak ako sa vám to páčilo? V komentároch čakám vaše názory a postrehy :)
14.04.2012 21:40:39
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one