Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Veľmi ma mrzí, že som to takto pomiešala a najprv tverejnila kapitolu s číslom 23. Ale čo, stane sa, takto tu máte dve kapitoly miesto jednej... 

Ďakujem Nade, že v komentári pri 24. kapitole zmienila, že tu pravdepodobne chýba predchádzajúca kapitola, neviem, ako je možné, že som si to nevšimla :(

Tak si užite kapitolu a budem veľmi rada, ak mi aj pri tejto necháte komentáre :)

Weronika 

P.S.: Nebetovaná kapitola a výnimočne som si ju ani po sebe nečítala, takže tam pravdepodobne bude veľa preklepov, chýbajúcich medzier, možno a blbých štylizácií viet.

Kapitola 23 – Prvá úloha & vchod nájdený

Týždne leteli a Orion sa začal s Hermionou nezáväzne zoznamovať. Musel uznať, že aj cez jej zaujatosť voči temným čarodejníkom ju začal mať rád. Koniec koncov, jej názory plné predsudkov neboli úplne jej vinou. Ťažko prijímala nové názory na svoje presvedčenia a trvalo veľa diskusií, kým sa tie presvedčenia podarilo trochu „rozhojdať“, ale aspoň mala záujem dozvedieť sa pravdu. Otravovala ho pýtaním si kníh – keďže rokfortská knižnica neobsahovala knihy o komunite temných čarodejníkov alebo ich mágii – a Orion sa nakoniec nechal obmäkčiť a požičal jej niektoré zo svojich obľúbených kníh o ich histórii. Stretávali sa tajne – po Orionovom naliehaní, aby svoje stretnutia utajili, pretože nechcel, aby sa o tom dozvedel Dumbledore – aby prediskutovali to, čo Hermiona prečítala a postupne sa stávala viac objektívnejšou ohľadne temných čarodejníkov.

Vyučovanie a hodiny boli ľahké a hoci sa k nemu Snape správal vždy hrozne, nikdy nemohol nájsť na jeho elixíroch nič, čo by skritizoval. Orion nebol vynikajúci, ale jednoducho sa dokázal riadiť pokynmi a jeho elixíry boli vždy v poriadku. Hneď si aj kúpil novú učebnicu na elixíry, ale tú starú a odratú si nechal aj naďalej. Začal si z nej v noci čítať – nie texty samotné, ale poznámky, ktoré tam dopísal ten študent. Majiteľom knihy bol niekto, kto sám seba nazýval Polovičný princ a Orion musel uznať, že bol vynikajúci. Vytvoril mnoho užitočných temných kúzel a jeho náhľad na elixíry bol úžasný.

Hodiny, ktorých sa zúčastňoval na Durmstrangu vďaka prenášadlu boli čím ďalej tým viac zaujímavejšie. Na Ľudských transformáciách začali študovať animágovskú transformáciu a Orion bol prekvapený, keď zistil, že temní čarodejníci používajú na odhalenie svojho vnútorného animága rituál, či vlastne sú schopní sa jedným stať. Profesor im povedal, že rituálom si prejdú cez vianočné prázdniny a Oriona zaujímalo, či jeho odhaleným animágom bude jeho podoba orla alebo niečo iné. Bolo vôbec možné mať viacero animágovských podôb? Nemohol sa na to opýtať profesora, pretože nechcel, aby niekto vedel, že on už animágom je. Takže musel trpezlivo čakať na rituál. Na OklumenciiLigilimencii si Orion naďalej precvičoval Ligilimenciu  a pomaly, no čím ďalej tým viac sa zlepšoval. Tiež sa naučili, ako používať Mysľomisu a spôsoby prezerania si spomienok, vytvárania duplikátov, manipulácie a pozmeňovania spomienok. Orion poznal len základy a tieto hodiny ho fascinovali. Hodiny Tvorenia temných kúzel boli rovnako zaujímavé ako doteraz a stále to bol jeho najobľúbenejší predmet.

Orion tiež dostal list od Skeeterovej, kde na svoje prekvapenie zistil, že Rita je animágom a kde požiadala o stretnutie s niekoľkými študentmi vo svojej podobe chrobáka. Napísal jej, že sa s ňou stretnú Calypso a Draco, aby jej poskytli nejaké informácie pre článok. On mal na starosť iné veci. Draco tú úlohu prijal, ale stále sa v Orionovej prítomnosti správal divne.

Dvadsiateho prvého novembra, tri dni pred prvou úlohou, sa konal prvý víkend v Rokville a Orion sa rozhodol konfrontovať Draca.

Predtým, než opustili hrad spolu so skupinkou Slizolinčanov ho Orion zatiahol do prázdnej triedy a vrhol okolo nich Silencio. Spýtal sa, „Draco, čo sa s tebou deje? Viem, že s celou tou vecou okolo vekovej hranice som to pobabral. Je mi naozaj ľúto, že si nemohol…“

Draco odpovedal tichým hlasom bez toho, aby sa na Oriona pozrel, „Viem, že to nebola tvoja chyba.“

Orion sa zamračil, „Tak prečo si na mňa stále naštvaný?“

„Nie som na teba naštvaný, už nie. Na začiatku ma hnevalo to s vekovou hranicou, ale uvedomil som si, že ty si o tej zmene vedieť nemohol,“ odpovedal Draco bezvýrazne, „A otec mi napísal, že nie je ani príliš sklamaný, vraj budem mať ešte iné príležitosti ako ukázať svoju cenu.“

Orion schmatol Draca za ramená a otočil ho k sebe. Dracova tvár bola nečitateľná a mal na nej stoickú masku, no Orion videl aj nejaké náznaky emócií, druh strachu a neistoty. A Luciusove slová, ktoré venoval Dracovi zneli Orionovi trochu kruto.

„Nemusíš dokazovať svoju cenu, tvoj otec už na teba veľmi hrdý je,“ povedal Orion v snahe upokojiť a uistiť priateľa.

Draco sa neveselo zasmial, „Naozaj je? Myslíš si, že nevidím v jeho očiach sklamanie zakaždým, keď sa na mňa pozrie?“

„To je smiešne, Draco!“ vyhŕkol Orion, „Si úžasne inteligentný, dostávaš skvelé známky, si vodcom celej slizolinskej fakulty a dobrým stíhačom…“

Draco ho prerušil, „V niektorých predmetoch je lepšia než ja nejaká muklorodená Chrabromilčanka, nie som taký dobrý duelant ako ty, nemám žiadne zvláštne schopnosti temných čarodejníkov, dokonca som sa ešte ani nenaučil vrhnúť Neodpustiteľné…“

„Stále máš čas sa Čiernu mágiu naučiť a môžeš aj trénovať, aby si sa stal vynikajúcim duelantom, Draco!“ povedal Orion, „A na Grangerovej nezáleží, stále si jedným z najlepších študentov!“

„Ty to nechápeš, Orion,“ podráždene odvetil Draco, „Všetko ti ide tak dobre a ľahko. Vidím ten záujem, ktorý má o teba môj otec; si parselan, čo je veľmi žiaduci a unikátny temný dar; chodíš do Durmstrangu a o Čiernej mágii toho vieš viac, než ktokoľvek iný v našom veku; vyhral si durmstrangský Turnaj duelantov a si trojčarodejníckym šampiónom; máš toľko rokov, ako ja a už si súčasťou kruhu Temného pána! Nevidíš, že moje úspechy v porovnaní s tvojimi neznamenajú nič?“

„Nemyslel som si, že že ti bude tak veľmi vadiť, že som sa stal reprezentantom…“ neisto poznamenal Orion.

„Nežiarlim na teba kvôli tomu! Nežiarlim vôbec!“ naštvane odsekol Draco. „Nemysli si, že som taký nezrelý, aby mi to vadilo. Nie som taký povrchný, ako si myslíš, že som…“

„Nikdy som si nemyslel, že si…“ ticho povedal Orion.

Draco ho prerušil odfrknutím, „Obraz, ktorý si si predstavoval viem vykresliť slovami: bohaté a rozmaznané čistokrvné decko, ktoré sa nestará o nič iné než o to, ako si upraviť vlasy.“ Na chvíľku sa odmlčal a napäto pokračoval, „Ja viem, čo prichádza, Orion. Možno sa zdá, že sa o to nestarám a že ma neznepokojuje to, že čoskoro budú veci veľmi vážne.“ Povzdychol si, „Neviem, či som na to pripravený. Neviem, či prežijem.“

Orionovi sa rozšírili oči a chytil ho za paže, zatiaľ čo mu naliehavo zašepkal,“ Máš obavy z blížiacej sa vojny? To je dôvod, prečo sa správaš tak čudne?“

Draco prikývol a rezignovane odvetil, „Mám obavy z toho, že nemám to, čo je pre Smrťožrúta potrebné. Otec odo mňa vždy očakával, že sa stanem pravou rukou Temného pána, rovnako, ako je teraz on.“

Orion ho prebodol pohľadom, „Ale čo chceš ty Draco? Prepáč, ale vykašli sa na svojho otca, je to tvoj život. Nemusíš sa stať Smrťožrútom len preto, aby si splnil jeho očakávania.“

Draco sa mu vysmial, „Naozaj si myslíš, že mi to Temný pán dovolí? Zbláznil si sa? Mučil by ma a potrestal by môjho otca, keby som niekedy odmietol Temné znamenie!“

Orion si povzdychol. Tak veľmi ho bolelo vedomie, že je to pravda, zvlášť u niekoho ako je Draco, niekoho, kto pochádza z veľmi mocnej a čistej temnej línie. Voldemort by mu nikdy nedovolil uniknúť, „Ale tebe sa nepáči predstava byť Smrťožrútom?“

„Ja neviem,“ popravde odpovedal Draco, „Vyrastal som na úžasných hrdinských príbehoch o Temnom pánovi a jeho verných nasledovníkoch, ktorí bojujú za naše práva. Od detstva viem, že otec odo mňa očakáva, že budem kráčať v jeho šľapajách. Ale ja nie som slepý. Videl som otca vracajúceho sa zo smrťožrútskych stretnutí, ledva držiaceho sa na nohách kvôli pretrvávajúcim boletiam z Cruciatu. Nebolo to to, čo som si predstavoval a neviem, či na to mám žalúdok. Ty si sa už smrťožrútskych stretnutí zúčastnil…“

„Len raz, alebo dva krát,“ prerušil ho Orion, ale Draco pokračoval, „A viedol si si veľmi dobre. Počul som, ako o tom v lete hovoril otec strýkovi Rodolphusovi. Zaujal si ich. Si rovnako starý ako ja a bol si schopný postaviť sa do kruhu Temného pána a spraviť to, čo bolo potrebné…“

Orion zavrtel hlavou, „Draco, nie som taký silný, ako si myslíš. Bol som vydesený z tých vecí, ktoré som tam videl a naozaj to pre mňa bolo ťažké, ale myslím, že po čase sa na to dá zvyknúť. Bol som schopný mučiť len Greybacka a Pettigrewa, pretože mám osobné dôvody, kvôli ktorým ich nenávidím. Naozaj si myslíš, že je také jednoduché niekomu spôsobovať bolesť? Niekomu cudziemu? Možno by som to dokázal, ale nie bez toho, aby mi z toho bolo zle, aspoň spočiatku. No viem, že nakoniec to budem musieť stráviť, iná cesta nie je. Dospel som k záveru, že nemôžem cítiť vinu za svoje činy počas vojny, pretože na to, aby som bol dobrým bojovníkom sa nesmiem starať o bolesť ostatných. Ale niekedy si hovorím, či dokážem žiť so spomienkami na to, čo som urobil, až to všetko skončí.“

„Ale ty si na to aspoň pripravený. Ako psychicky tak aj magicky,“ trval na svojom Draco, „V Čiernej mágii si veľmi dobrý a dokonca aj môj otec ťa preto rešpektuje, ale čo mám povedať o sebe? Prasknem pod tým tlakom? Budem dosť silný na to, aby som sa stal súčasťou vnútorného kruhu Smrťožrútov? Prežijem vôbec tú prekliatu vojnu?“

„Áno, Draco,“ odhodlane odpovedal Orion, „O to sa postarám. Nie si v tom všetkom sám. Ja tu budem stále, rovnako ako Calypso a niektorí ďalší naši priatelia. A tvoj otec ti bude pomáhať tiež. Miluje ťa, Draco, o tom nikdy nepochybuj. A viem, že je na teba hrdý. Možno to nedáva najavo, ale viem, že je na teba naozaj pyšný a veľmi ťa miluje.“

Draco vyzeral ešte stále neisto, „ Ak je to tak, prečo ma chce strčiť do takej nebezpečnej pozície? Prečo chce, aby som sa stal Smrťožrútom?“

„Pred chvíľou si si na tú otázku odpovedal,“ pokojne odvetil Orion, „Temný pán chce, aby si sa stal Smrťožrútom a tvoj otec to vie, takže jediné, čo mu ostáva, je pripraviť ťa čo najlepšie a urobiť z teba takého dobrého Smrťožrúta, akým len môžeš byť. Už ti začal dávať hodiny Čiernej mágie a pripravuje ťa. Chráni ťa jediným spôsobom, akým môže. A okrem toho, verí v našu vec a myslím že chce, aby si do toho bol zapojený aj ty, pretože je to koniec koncov naša povinnosť, zmeniť veci k lepšiemu. Ak chceme, aby náš druh prosperoval, nemáme inú možnosť, než bojovať.“

Draco sa naňho mdlo usmial, „Možno máš pravdu.“

Stále vyzeral veľmi zúfalo a Oriona napadlo, či Draco naozaj zvládne hrôzy, ktoré so sebou prináša smrťožrútstvo. Bol silný a múdry, ale celý svoj život bol chránený. Tento prechod preňho bude veľmi ťažký. Možno existovalo niečo, čo by mohol urobiť, aby ušetril Draca od prijatia Temného znamenia. Bude musieť nejako presvedčiť Voldemorta…

Orion ho objal a zašepkal, „Zvládneme to, neboj sa. Aj ja mám obavy, nie si v tom sám.“

Draco ho tiež pevne objal a ticho vzdychol do Orionových vlasov. Chvíľu sa objímali, až nakoniec Orion objatie prerušil, aby sa pozrel Dracovi do očí, „Takže je medzi nami všetko v poriadku?“

Draco sa usmial, „Áno, všetko je dobré.“ Potom sa zamračil a trpko dodal, „Hoci stále nemám rád tvojho priateľa.“

Orion prevrátil očami a prosebne ho požiadal, „Mohol by si sa aspoň snažiť byť k nemu zdvorilý?“

Draco sa v nevôli nafúkol, „Prečo ho jednoducho nepustíš k vode?“

„Prečo ho až tak nemáš rád?“ podráždene sa pýtal Orion.

Draco vyzeral, že zaváha, ale potom sa pozrel na Oriona a pokojne odpovedal, „Nie je pre teba dosť dobrý.“

„Len preto, že je upír? Nikdy by som si nemyslel, že práve ty budeš mať voči temným bytostiam predsudky, Draco,“ naštvane povedal Orion.

Draco pokrčil nosom a odpovedal, „Nemám nič proti miešancom…“

„Draco,“ varovne zavrčal Orion.

Draco len pohrdlivo mávol rukou a pokračoval, „Ako vravím, nemám nič proti temným bytostiam, ale myslím si, že temní čarodejníci by sa s nimi nemali miešať. Jednoducho si myslím, že by si si mohol nájsť niekoho lepšieho.“

„No, je to moje rozhodnutie, nie?“ defenzívne vyhlásil Orion, „Ja nekritizujem tvoju voľbu partnerov.“

Draco obrátil oči v stĺp, „To preto, že ja žiadneho nemám.“

Orion sa uškrnul a odkašľal si tak, že to znelo „Pansy.“

Draco naňho zagánil a zasyčal, „Nechodím s ňou!“

„Zaujímavé, že ju necháš sa okolo teba točiť každú sekundu,“ jedovato poznamenal Orion.

Draco elegantne vyklenul obočie a hodvábne odpovedal, „Žiarliš veľmi?“

Orion sa mu vysmial, „Na toho dutého malého hlupáčika? Iste, tak veľmi, ako závidím ryšavému šašovi jeho psychické schopnosti.“

Draco si odfrkol a Orion sa zvedavo opýtal, „Prečo vlastne nikoho nemáš? Viem, že máš zásobu dievčat a chlapcov, ktorí po tebe prahnú. Napokon, si slizolinský princ. Tak prečo nerandíš?“

„Randím a pohrávam sa – veľa,“ odvetil Draco so samoľúbym úškrnom, „Ale jednoducho sa o nich nezaujímam.“ Potom sa zamračil, „Tu v Rokforte nie je nikto, kto by zaujal moju pozornosť natoľko, aby som pomýšľal na vzťah.“

Orion povytiahol obočie, ale nekomentoval to. Dracov milostný život bol predsa jeho vecou. Potom povedal, „Budeš sa v Lezanderovej prítomnosti správať normálne? Chcem tento rok stráviť spolu s tebou, ale nebude to možné, ak si ho budeš znepriateľovať každú sekundu.“

Draco sa zamračil a vyprskol, „Fajn, dám mu pokoj.“ A potom sucho dodal, „Nateraz.“

Orion po ňom strelil pohľadom, ale rozhodol sa ponuku prijať a potľapkal Draca po chrbte, „Vďaka. A teraz, hor sa do Rokvillu!“

Keď  obaja kráčali smerom k obrovskej dubovej bráne Rokfortu, aby sa pripojili k priateľom, ktorí  tam na nich čakali, zazrel Orion kútikom oka Weasleyovské dvojčatá s hlavami pri sebe, ako si niečo šepkajú. Tí dvaja vždy spriadali nejaké plány alebo čo a Orion bol veľmi zvedavý. Pri pohľade na nich si všimol, že obaja majú pohľad upretý na nejaký kus pergamenu. Orion spomalil a nenápadne na nich vrhol odpočúvacie kúzlo, takže mu do uší doľahli ich hlasy s takou intenzitou, akoby stáli hneď vedľa neho, „Gred, pozri, Filch sa pohybuje po chodbe na treťom poschodí… Nemali by sme počkať, až keď sa všetci vrátia z Rokvillu?… Nie, chcem tieto hnojové bomby pripraviť ešte predtým… ale musíme vystopovať Bagmana, Forge, a ten bude teraz v Rokville… Hmm, to máš pravdu, drahý môj brat, v poriadku, poďme… Darebáctvo sa podarilo!“

Orion vyvalil oči a keď prechádzal dverami, zrušil kúzlo. Takmer z toho šoku na schodoch zakopol. Tí dvaja mali Záškodnícku mapu! Pri Mordredovom prútiku, ako sa im ju podarilo získať? Sirius mu povedal, že im ju vzal Filch ešte za školských čias. Svätá Morgana, tá mapa bola na nezaplatenie! Mohla by mu pomôcť vyhýbať sa učiteľom pri hľadaní Tajomnej komnaty. Ako by ju mohol dostať?

Nič viac naplánovať nemohol, keďže Draco a ostatní Slizolinčania ťahali jeho, Lezandera a Calypso okolo celého Rokvillu, sotva im dávajúc čas na vstrebanie všetkého, čo videli.


Bolo niečo okolo polnoci a Orion sedel sám v spoločenskej miestnosti Durmstrangčanov. Premýšľal o všetkom, čo musel urobiť a ešte nemal ani len tušenie, ako to všetko pôjde. Potreboval získať z Dumbledorových pazúrov svoj neviditeľný plášť, nájsť Tajomnú komnatu, dostať Záškodnícku mapu a nejako zistiť, čo má za lubom Voldemort. Premýšľal o tom, že si začne cez noc spúšťať mentálne bariéry vytvorené pomocou Oklumencie. Vízie už nemával, pretože mal bariéry vždy zdvihnuté a bolo priam požehnaním, môcť pokojne spať, ale možno by ich mohol na pár nocí spustiť… no stále ho niečo odrádzalo, pretože si spomenul, že Voldemortova myseľ sebou niekedy trhala, akoby sa snažila zbaviť svrbenia, keď Orionove emócie pri víziách príliš zintenzívneli. Nemyslel si, že Voldemort niečo podozrieva, lebo Orion svojimi mentálnymi štítmi dokázal okamžite zablokovať emócie, keď k tomu došlo… ale keby sa to stalo viac krát, Voldemortovi by netrvalo príliš dlho, kým by odhalil vo svojej mysli cudziu prítomnosť… no Voldemort ho ešte nezavolal a už by mal vedieť, že sa stal šampiónom. Často písal Narcisse a Luciusovi a aj keby to Lucius Voldemortovi nepovedal – o čom si bol istý, že musel – Voldemort by videl článok v Dennom prorokovi. No napriek tomu všetkému – žiadne zavolanie. Nemal na výber, potreboval vedieť, čo sa bude diať, tak sa rozhodol, že začne znižovať svoje bariéry. 

Orion vstal a prechádzal sa po miestnosti, potreboval si vyčistiť myseľ, možno by pomohla prechádzka po nočnom vzduchu. Schmatol prútik, vrhol na seba zastieracie kúzlo a opustil klubovňu. Došiel ku vchodu do Rokfortu a vyplížil sa von. Chladný nočný vzduch ho okamžite upokojil a tak sa posadil na schody rozjímajúc o hviezdach. Hviezda Sirius, pomyslel si melancholicky Orion. Dal by hocičo za to, aby sa mohol porozprávať so svojim otcom, povedať mu o všetkom, čo sa stalo. Aspoň telo jeho otca bolo v perfektnom stave, podľa Narcissiných listov… a on bol tu, v Rokforte. Tu, kde jeho otec študoval a strávil najlepšie roky svojho života. Dokázal si predstaviť mladého a bezstarostného Siriusa poflakujúceho sa okolo s Jamesom a Remusom. Orion sa usmial, takmer ich vo svojej mysli videl; Sirius očarujúci učiteľky… chichotajúce sa dievčatá, ako naňho vrhajú kradmé pohľady… James so svojimi strapatými vlasmi a ohnivou strelou usilujúci sa získať Lilinu pozornosť… Sirius zakrádajúci sa z chrabromilskej veže s Jamesovým neviditeľným plášťom, ako sa o polnoci chystá stretnúť s Lily v tej miestnosti, o ktorej mu Sirius často rozprával… Núdzová miestnosť… Tichošľap, Paroháč a Námesačník divoko bežiaci zakázaným lesom… Orion sa uškrnul, samozrejme, že v jeho fiktívnych spomienkach sa Červochvost neukázal. A Lily… jeho mama… vedel toho o nej tak málo, len to, čo mu povedal Sirius, ale nestačilo to na to, aby si o spravil jasnú predstavu o nej, o jej osobnosti, záujmoch… Orion si povzdychol a prstami si prehrabol vlasy.

Zrazu sa zo svojich úvah vyľakane strhol, keď zbadal smerom k hradu kráčajúceho veľkého muža a chlapca. Orion sa rýchlo postavil na bok a keď sa tie osoby priblížili, Orion videl, že to je Hagrid a Neville. Neville bol úplne bledý a viditeľne sa triasol. Orion sa zamračil, čo sa mu stalo? Potom Hagrid niečo povedal Nevillovi a následne sa obrátil smerom k svojej chatrči, zatiaľ čo Neville rýchlo vstúpil do hradu. Orion pokrčil plecami a rozhodol sa, že by sa mal vrátiť tiež.

Keď vošiel dovnútra, náhle do niečoho narazil a bolestivo spadol na zem. Pozrel sa hore a videl, že to niečo, do ktorého narazil bol Moody! Orion vytreštil oči, keď sa Moodyho magické oko zameralo priamo naňho. Sakra! Ten čarodejník videl cez jeho zastieracie kúzlo!

Moody ho schmatol za vrchný pyžamový diel, vytiahol ho na nohy a zahundral, „Prečo sa prechádzate okolo hradu uprostred noci, pán Black?“

Orion toho muža nenávidel pre jeho fanatizmus a nenávisť k Čiernej mágii, ale hlavne preto, že zabil Calypso matku a strýka. Hodiny s ním boli v poriadku, aspoň tak predpokladal, ale to jeho nechuť nijako neznižovalo. Zamračil sa naňho a odpovedal, „Len tak, polnočná prechádzka na vyčistenie mysle. Iste na tom nie je nič zlé, však?“

Moody ho pustil a hrubo odvetil, „Choď späť do postele, chlapče, predtým, než ti udelím trest. Nechcem ťa znovu vidieť zakrádať sa okolo hradu, lebo nabudúce taký zhovievavý nebudem.“

Orion po ňom vrhol škaredým pohľadom, ale hneď na to stuhol, keď si všimol, ako Moodyho jazyk rýchlo kmitol von z jeho úst. Zalapal po dychu a s rozšírenými očami sa na Moodyho zahľadel. Orion opäť nadobudol svoju vyrovnanosť a rýchlo okolo nich vrhol kúzlo na tlmenie zvukov. Aj Moody okamžite vytiahol prútik a namieril ho na Oriona.

Orion naštvane zasyčal, „Pre Merlina, Bary! Mier s tým niekde inde!“

Moody vyvalil svoje normálne oko a zavrčal, „Neviem, o čom to hovoríte, pán Black!“

Orion prevrátil očami a podráždene odpovedal, „Barty, máš ten divný – ten druh nervového tiku, kedy ti kmitá jazyk von z úst a potom späť. Ty idiot! V okolí sa pohybuje tvoj otec, čo ak si všimne ten tvoj tik, há? Okamžite by ťa spoznal! A povedal by to Dumbledorovi! Musíš s tým niečo urobiť, lebo sa prezradíš!“

Moody sklonil ruku, v ktorej držal prútik a mieril na Oriona a vyprskol, „Myslím, že som schopný svojho otca zvládnuť, Black. Všetko robím dobre!“

„Pozri, vezmi si len elixír na upokojenie alebo niečo také, čo ti s tým pomôže,“ netrpezlivo poznamenal Orion, „Je to niečo, čo sa dá ľahko upraviť a tým, že sa o to nestaráš ohrozuješ akékoľvek poslanie, ktoré máš.“ Potom naklonil hlavu na stranu a spýtal sa, „Čo tu vlastne robíš? Prečo sa vydávaš za Moodyho?“

„To vôbec nie je tvoja starosť,“ zavrčal Moody, „Náš pán mi prikázal udržať moje poslanie v tajnosti.“

„Tvoj pán,“ zahundral Orion. Potom sa pozrel opäť na Bartyho a povedal, „Dobre, ale dávaj si lepší pozor! Vie, že som jedným z reprezentantov? Chystá sa ma zavolať?“

Moody sa naňho uškrnul, „Vie, že si reprezentant, ale naozaj si myslíš, že ťa zavolá, aby sa s tebou podelil o svoje plány? To je záležitosť dospelých, Black, nie detská hra. Tak do toho nestrkaj nos.“

„Čokoľvek povieš,“ odmietavo odvetil Orion a potom prižmúril oči, „Čo vlastne používaš? Všehodžús? Dúfam, že prísady nekradneš zo Snapeovho skladu, ten chlap si ich podľa Draca pravidelne kontroluje a mohol by ťa chytiť…“

Moody zavrčal, „Nepotrebujem od teba rady!“

Orion povytiahol obočie, „Alebo o tom Snape vie? Pomáha ti s tvojim poslaním?“

„On o tom nevie!“ naštvane povedal Barty, „A ty budeš držať hubu, ak vieš, čo je pre teba dobré!“

„Dobre, rozumiem,“ odsekol Orion, „Len som sa ti snažil pomôcť. Nabudúce sa nebudem obťažovať!“

Orion sa otočil a šiel späť do svojej spálne. Naozaj, pomyslel si naštvane, zachránil som mu ten jeho nevďačný zadok a teraz sa mám zmieriť s jeho zlými náladami. Mal som ho nechať, nech sa na tom Svetovom pohári v metlobale o seba stará sám, myslel si vzdorovito. A čo tu do čerta vlastne robí? Ako sa mu darí pravidelne dostať k vlasom skutočného Moodyho? Kde je skutočný Moody? No, teraz je aspoň jasné, že Voldemort na Trojčarodejnícky turnaj niečo plánuje. To je ono, moje mentálne bariéry idú dole! Potrebujem vedieť, čo sa deje!


Nakoniec nadišiel deň, kedy sa mala konať prvá úloha. Po tom, čo mu jeho priatelia zaželali veľa šťastia – Draco ho pevne objal, Lezander ho ubozkával takmer na smrť a Calypso vychrlila príval kúzel, ktoré by mu mohli byť užitočné v každej situácii – ho Vagnarov odviedol do stanu pre šampiónov a s istotou ho potľapkal chrbte.

 

Fleur sedela v kúte na drevenej stoličke. Nevyzerala tak pokojne ako zvyčajne, bola bledá a spotená. Neville bol úplne zelený, akoby sa chystal vyvracať celé svoje raňajky a Cedric sa prechádzal hore-dolu po stane. Keď Orion vstúpil, Fleur sa naňho slabo usmiala a on jej úsmev vrátil. A Bagman od vzrušenia takmer skákal.

„Tak, sme tu všetci a je čas dať vám pokyny!“ veselo prehovoril Bagman. „Keď sa obecenstvo zhromaždí, každý z vás si z tohto vrecúška,“ zodvihol malé vrecko z fialového hodvábu a zatriasol ním, „vyberie malý model toho, pred čo sa má postaviť. Viete, máme rôzne… varianty. A musím vám povedať ešte niečo… ach, áno… vašou úlohou bude zmocniť sa zlatého vajca!“

Orion sa zamračil a Cedric sa na Bagmana zmätene zadíval. Orion si všimol, že Fleur a Neville vôbec nezareagovali. Onedlho bolo počuť, ako okolo stanu prechádzajú stovky párov nôh, ktorých majitelia sa medzi sebou vzrušene rozprávali, smiali, žartovali… Bagman rozviazal fialové hodvábne vrecúško a šťastne hovoriac ho ponúkol Fleur, „Najprv dáma.“

Strčila doň trasúcu sa ruku a vytiahla maličký dokonalý model draka. Orion a Cedric zalapali po dychu.

Draci? Musíme čeliť drakom?… myslel si šokovaný Orion. No, bolo to neočakávané… pozrel sa na model a videl, že je to Welšský zelený drak, ak si správne spomenul na hodiny z Durmstrangu. Na krku mal číslo dva a Orion podľa toho, že na Fleur nebolo vidieť ani známky prekvapenia, ale skôr odhodlanú rezignáciu, vedel, že vopred vedela, čo bude ich úlohou. A jediní, ktorí by to mohli vedieť boli ich vlastný riaditelia a riaditeľky. Takže madam Maxime podvádzala, nie?

To isté platilo pre Nevilla. Vytiahol si Uhorského chvostorožca. Okolo krku mal číslo štyri. Zbledol, ale ani nemrkol, len sa posadil a díval sa do zeme. Orion sa zamračil, kto to Nevillovi povedal? Možno Dumbledore? On by to neurobil, ale potom si Orion spomenul na minulú noc – roztrasený Neville s Hagridom. Ha! Povedal mu to Hagrid! Bolo to na Dumbledorov príkaz?

Cedric strčil ruku do vrecka a vytiahol si modrosivého Švédskeho tuponosého draka s číslom jeden. A Cedricovi sa rozšírili oči. Bolo jasné, že o tom nevedel, takže Dumbledora vylúčil. Orion hádal, že v prípade, že by to ten starec povedal Nevillovi, povedal by to aj Cedricovi. Takže Hagrid to musel povedať Nevillovi z vlastnej vôle.

Orion si rezignovane povzdychol a z vrecka si vytiahol červeného Čínskeho ohniváka s číslom štyri. Oči sa mu rozšírili. Bol to snáď ten najhorší drak, akurát tak Chvostorožec by sa s ním mohol rovnať. Pozrel sa na miniatúrneho draka, ktorý roztiahol krídla a vyceril maličké tesáky. Orion sa zasmial, bola to naozaj roztomilá vecička. Vedel, čo s ňou spraví, len čo splní úlohou.

„Tak a máme to!“ povedal Bagman. „Každý ste si vytiahli draka, ktorému budete čeliť. Čísla znamenajú poradie, v akom pôjdete. Ja vás teraz na chvíľu opustím, pretože komentujem. Pán Diggory, vy ste prvý, takže keď sa ozve hvizd píšťalky, vojdete do ohrady, dobre?“

Bagman ich opustil krátko po tom, čo sa ozvalo hlasné pískanie. Zelený a vydesene vyzerajúci Cedric vykročil vpred a Orion mu poprial veľa šťastia. Cedric ani nezareagoval, nie preto, že by Orionovi nerozumel, jednoducho bol prvý na rade.

Orion s ostatnými dvoma sedeli a počúvali. Davy vrieskali… vykrikovali… jednohlasne híkali. A Bagmanove komentáre tiež nepomáhali: „Úúch, to bolo tesné! Veľmi tesné… „Toto je veru riskantné!“ … Šikovný ťah – škoda, že nevyšiel!“

A potom, asi po pätnástich minútach, Orion počul ohlušujúci rev, ktorý mohol znamenať jediné – Cedric sa dostal k drakovi a získal zlaté vajce.“

„Skutočne veľmi dobre!“ kričal Bagman. „A teraz hodnotenie poroty!“ Známky však neoznamoval nahlas.

„Jeden skončil, traja ostávajú!“ kričal Bagman, keď sa znovu ozvala píšťalka. „Slečna Delacourová, prosím!“

Fleur sa triasla od hlavy po päty a Orion aj jej zaželal veľa šťastia. Ona sa naňho na oplátku usmiala a potom vyšla zo stanu s hlavou vztýčenou a s prútikom v ruke.

Orion prestal vnímať okolité zvuky a sústredil sa na plánovanie toho, čo urobí… Vedel už, ako sa dostane k vajcu, keď bude drak už vyradený a neschopný, ale otázkou bolo ako zneškodniť draka… Zraniť ho nemôžem, lebo by si mohol rozdrviť vajcia… Takže temné útočné kúzla sú vylúčené… Mohol by som sa premeniť na iné zviera, a hoci by som to mohol ľahko zvládnuť, vyžadovalo by to veľa energie a nemôžem ľuďom ukázať, že som na niečo také dosť silný… pochybujem, že by toho bola schopná McGonagallová… existovalo zopár parselských kúzel, ktoré by fungovali, ale na druhú stranu, nemohol ich použiť… Sakra! … Mohol by som použiť kúzla čiastočnej premeny, mierim predsa veľmi dobre… premeniť jeho tesáky sa malé zúbky, aké majú mačiatka… a jeho chvost premeniť na chvost psa… aspoň to nie úplná transfigurácia, nemalo by to vzbudiť podozrenie… a krídla, musí niečo vymyslieť s krídlami… opäť premena, žiadne iné kúzla by sa cez jeho kožu nedostali… Ale čo chŕliace plamene?… Mohol by použiť Auguamenti vždy, keď naňho drak vychrlí oheň… Tak a je to. Séria zaklínadiel a bude hotovo. Chudák drak, nebude naň pekný pohľad až s ním skončím.

Počul, ako dav znovu prerástol v búrlivý potlesk. Aj Fleur musela byť úspešná. Potom sa po tretí krát ozvala píšťalka. Neville roztrasene vstal. Naozaj nevyzeral dobre.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Orion.

„Eh?“ roztržito povedal Neville, „Hej, fajn – viem, čo robiť.“

Hneď keď Neville opustil stan, vymenil si Orion prútiky. Nebolo možné, aby sa postavil drakovi s Lezovým prútikom. Schoval Lezanderov prútik do vnútorného vrecka habitu a nasledujúce minúty sa pomaly tiahli, až sa píšťalka ozvala posledný krát.

Orion vyšiel zo stanu so vztýčenou hlavou a sebavedomou chôdzou. Vstúpil do ohrady a videl, že z tribún naňho hľadia stovky tvárí. A tam, na druhom konci výbehu samička Čínskeho ohniváka – hrozitánsky, šupinatý karmínovo červený jašter plieskajúci chvostom, po ktorom v tvrdej zemi zostávali metrové výmole – čupela na hŕbe vajec s krídlami napoly zloženými a upierala na Oriona svoje zlostné, zelené oči.

Dav bol veľmi hlučný a on na nič nečakal, zodvihol prútik a zvolal, „Accio Blesk!“

Čoskoro sa k nemu zo žalárov prirútila metla a Orion na ňu vysadol. Dav zahučal ešte viac… Bagman niečo kričal, no Orion bol plne sústredený na svojho draka.

Keď vyletel hore a vietor mu rozvial vlasy, pozrel sa dolu na kôpku vajec a zbadal jedno zlaté, ktoré sa vynímalo popri sivých, v bezpečí medzi dračími prednými nohami.

„Fajn,“ povedal si Orion, „Paľba zaklínadiel… tak poďme na to…“

Vrhol sa smerom k drakovej hlave a rýchlo vyčaroval silný prúd vody, keď drak vyšľahol obrovský ohnivý plameň. Uhol na bok, aby sa vyhol jej čeľusti, zamieril a vrhol rýchle kúzlo, a dlhé hrozivé zuby sa v jej obrovských ústach ohromne zmenšili.

Karmínový chvost za zableskol a chystal sa ho zasiahnuť, keď Orion stočil metlu nahor, zatiaľ čo vrhol ďalšie kúzlo, ktorým premenil jej nebezpečný chvost na malý, chlpatý chvostík. Vyzeral na nej dosť komicky.

„Pri všetkých škótskych bohoch, ten ale vie lietať!“ kričal Bagman, keď diváci vrieskali a povzbudzovali ho.

Orion krúžil nad drakom čoraz vyššie, Čínsky ohnivák ho stále sledoval a krútil hlavou na dlhom krku, zatiaľ čo chrlil ďalšie prúdy ohňa, ktorým sa Orion ľahko vyhýbal.

Dav híkal a vykrikoval zakaždým, keď sa uhol jej plameňom. Zopár krát použil Aguamenti a díval sa dolu na draka. Zdalo sa, že dračica nemá v úmysle vstať, priveľmi si chránila vajcia. No, pre istotu jej potreboval premeniť krídla. Vrhol sa k nej a rýchlo premenil jej krídla na veľké, tenké netopierie krídla, ktoré by neboli schopné jej váhu udržať.

Dračica teraz vyzerala ako podivné monštrum z nejakej detskej nočnej mory – telo a hlava draka, chlpatý psí chvost, maličké zúbky a nepoužiteľné netopierie krídla. Ale aj tak nebola zranená či zúrivá, vyzerala len veľmi podráždene.

Teraz musel dostať to vajce. Dračica sa stále krčila nad vajcami na všetkých štyroch nohách. Vrhol sa k zemi a vyrovnal to len jednu stopu nad ňou. Bleskovo sa k nej blížil… rýchlo sa vyhol ďalšiemu plameňu a dračica hrozivo roztvorila čeľuste, no odhalila len drobné, perleťovo biele zuby. Skôr, než si dračica uvedomila, čo robí, vrhol na ňu Orion ďalšie kúzlo, ktoré jej zmenšilo pazúry, zatiaľ čo sa teraz už k nechráneným vajciam blížil tak rýchlo, ako sa len dalo. Jednou rukou sa pustil metly, rýchlo schmatol zlaté vajce a obrovskou rýchlosťou trielil preč ponad tribúny.

Po prvý raz si poriadne uvedomoval hučiace davy divákov, ktorí vrieskali a tlieskali tak hlasno, ako írski fanúšikovia na Svetovom pohári.

„Pozrime sa na to!“ reval Bagman, „Videli ste to?! Jeden z najmladších šampiónov získal vajce najrýchlejšie! A úplne bez zranení! A ešte ako dokáže lietať! No, týmto kurz na pána Blacka určite veľmi klesne!“

Orion videl, že strážcovia drakov bežia k dračici, aby zrušili všetky kúzla, ktoré na Čínskeho ohniváka použil a vrhali na ňu omračujúce kúzla, aby ju ovládli. Letel späť ponad tribúny, hluk mu išiel roztrhať ušné bubienky a potom konečne hladko pristál na zemi pred stanom šampiónov.

Akonáhle zosadol z metly, videl, že sa k nemu rúti Calypso, Lezander, Draco, Blaise a Krum.

„Orion, bol si skvelý!“ objímala ho Calypso. „Bol si fantastický! Naozaj!“

Lezander vzal jeho tvár do dlaní hneď, keď ho Calypso pustila a povedal, „Takmer som dostal infarkt, keď som ťa sledoval. Už nikdy nedovolím, aby si sa znova dostal do takej nebezpečnej situácie!“ Potom k nemu pristúpil bližšie, aby mu mohol dať hlboký bozk, ktorý ho nechal trochu omámeného, ale s príšerne šťastným úsmevom na tvári.

Draco ho otočil dookola a pevne ho objal, zatiaľ čo hovoril: „Bol si neuveriteľný! Bez pochyby najlepší!“ Prerušil objatie a srdečne sa na Oriona usmial, „Poďme, budú ťa hodnotiť. Chcem vidieť, ako pokoríš ostatných s perfektným skóre.“

„Skvely let,“ povedal Krum a potľapkal ho po pleci, „Keď sa vratime späť do Durmstrangu, musiš hrať za družstvo našho Radu. Riaditeľ ti nikdy neodpusti, ak tak nespraviš.“

Orion prikývol a predtým, než Krum odišiel, mu ešte s úsmevom povedal, „A dnes v klubovni Durmstrangu party! Iste vyhrame Pohar!“

„Párty v slizolinskej klubovni!“ zreval Draco na Kruma. „Je to tam väčšie a pohodlnejšie. My chceme s Orionom oslavovať tiež!“

„V poriadku, vidime sa tam!“ povedal Krum predtým, než zmizol v dave.

Orion bol úplne nadšený, viac ako kedykoľvek predtým. Vzal zlaté vajce a Blesk, a spolu s priateľmi sa vydali smerom k okraju výbehu.

Calypso sa rýchlo rozhovorila, „Bol si najlepší, nemal si konkurenciu. Diggory, predstav si, transfiguroval skalu na psa… chcel odpútať drakovu pozornosť, aby prenasledoval psa, nie jeho. Bola to celkom dobrá transfigurácia…“

„Ale tvoje boli oveľa lepšie,“ prerušil ju samoľúbo Draco, „Tvoje kúzla boli oveľa silnejšie a pôsobivejšie, pretože si premenil časti živého draka! Videl som, že dokonca McGonagallová sa na teba hrdo dívala! A na ňu spraviť dojem je veľmi tvrdý oriešok!“

„Áno, no, ako som hovorila,“ pokračovala Calypso a škaredo zagánila na Draca za to, že ju prerušil, „Diggoryho transfigurácia trochu aj fungovala, pretože získal vajce, ale drak ho popálil – na polceste si rozmyslel, že chce jeho a nie psa – len tak-tak mu unikol. A to dievča, Fleur, to skúsilo inak. Myslím, že sa pokúšala draka omámiť – aj to trochu fungovalo, drak bol ospanlivý, ale potom zachrápal, vyšľahol mu pritom z papule obrovský plameň a jej sa chytila sukňa. Tak z prútika vyčarovala vodu a uhasila ju. A Longbottom najprv vyzeral, že zamrzol, keď zbadal draka. Zareagoval, až keď naňho začali Chrabromilčania kričať, ale bolo príliš neskoro vyhnúť sa ohňu, ktorý mu spálil ľavú ruku. Potom zo skleníka privolal obrovskú jedovatú rastlinu s dlhými tesákmi! Spomínaš si, tie, ktoré sme videli v ten deň na Herbológii… Tie, ktoré takmer odhryzli z Pansy. No, tak to sú oni. Levitoval rastlinu až k drakovi, ale vo vzduchu jeho kúzlo zlyhalo! Myslím, že preto, že bol nervózny. Našťastie preňho, kvetináč sa nerozbil! Nakoniec sa mu podarilo rastlinu dostať priamo pred draka a tá ho uhryzla do oka. Drak zaspal, ale až potom, čo začal od bolesti dupať a rozmliaždil si polovicu skutočných vajec – za to mu strhli body, pretože žiadne z nich nemalo byť poškodené.“

Calypso sa nadýchla, až keď prišli k ohrade. Medzitým draka odviedli a Orion videl piatich porotcov – sedeli priamo oproti na druhej strane, vo vyvýšených kreslách so zlatými prikrývkami.

„Od každého môžeš dostať maximálne desať bodov,“ povedal Draco a Orion sa díval ponad pole na prvú porotkyňu – madam Maxime zodvihla prútik do vzduchu. Vyletela z neho akási striebristá stuha, ktorá sa skrútila do veľkej osmičky.

„To nie je zlé,“ povedal Blaise, keď diváci zatlieskali.

Draco sa nafúkol, „Mala mu dať desiatku! Nebol zranený a skončil prvý!“

Nasledoval Crouch. Do vzduchu vypustil číslo desať.

„No, aspoň že on je objektívny,“ povedala Calypso.

„Vyhráš, láska,“ povedal Lezander a stisol mu ruku. Orion sa naňho žiarivo usmial.

Potom Dumbledore. Vytiahol deviatku. Divácke ovácie boli ešte hlasnejšie, zatiaľ čo Draco sa rozhorčene odul.

Ludo Bagman – desať.

A nakoniec Vagnarov - u ktorého Orion dokonca aj odtiaľ videl, že poslal Dumbledorovi spokojný úškrn - mu dal desiatku

Dav vybuchol v jasot a Calypso sa snažila prekričať ten hluk, keď rýchlo všetko spočítala, „Si na prvom mieste!“

Lezander ho opäť pobozkal a keď sa Orion vrátil späť na zem, otočil sa k Dracovi. Ten sa mračil na Lezandera, ale hneď keď si všimol, že sa naňho Orion díva, nahodil nevinný výraz. Orion prevrátil očami a strčil ruku do vrecka, aby vytiahol to, čo chcel Dracovi dať. S dlaňou zovretou okolo darčeka s úsmevom prehovoril, „Tu máš, do zbierky. Niečo, čo trochu nasýti tvoju nezdravú posadnutosť nimi,“ a s tým dlaň znova roztvoril.

Draco sa pozrel na Orionovu otvorenú dlaň a zbadal malý dýchajúci model Čínskeho ohniváka, ktorému Orion počas úlohy čelil. Pozrel sa na Oriona trblietavými strieborno-sivými očami a spýtal sa, „Naozaj? Dávaš mi ho?  Nechceš si ho nechať na pamiatku?“

Orion sa naňho zaškľabil, „Nie. No tak, vezmi si ho. Viem, že umieraš túžbou mať ho.“

Draco mu venoval žiarivý úsmev, „Ďakujem!“ Jemne si vzal malého draka do tuky a prstom ho pohladkal. Šarlátový dráčik vykýchol malú ohnivú guľu a Draco sa potešene zasmial.

Orion sa vrátil späť do stanu pre šampiónov, zatiaľ čo ostatní sa ponáhľali do slizolinskej spoločenskej miestnosti, aby pripravili všetko na párty.

Jednu stranu Cedricovej tváre pokrývala hrubá vrstva oranžovej pasty, ktorá zrejme hojila popáleninu. Neville mal okolo celej paže nahrubo omotaný obväz a Fleur mala na nohách len niekoľko drobných popálenín zľahka potretých tou istou pastou.

„Všetci ste si počínali výborne!“ pochválil ich Ludo Bagman, ktorý vtrhol do stanu a tváril sa tak spokojne, akoby on sám práve prekonal draka. „Len pár slov. Teraz máte dosť dlhú prestávku pred druhou úlohou, ktorú budete zdolávať o pol desiatej ráno dvadsiateho štvrtého februára – ale dáme vám niečo, nad čím môžete medzitým rozmýšľať. Ak si lepšie prezriete zlaté vajcia, uvidíte, že sa otvárajú – vidíte tie pánty? Musíte vyriešiť záhadu skrytú vo vajci, lebo tá vám naznačí, aká bude druhá úloha a umožní vám pripraviť sa na ňu! Je vám všetko jasné? Určite? Tak teda choďte.“

Keď Orion opustil stan, ocitol sa tvárou v tvár Rite Skeeterovej. Dnes mala oblečený habit jedovatozelenej farby a bleskové brko, ktoré držala v ruke, s ním úplne splynulo.

„Gratulujem, Orion!“ povedala a žiarivo sa naňho usmiala. „Mohol by si so mnou prehodiť slovko? Ako si sa cítil zoči-voči drakovi? Ako sa cítiš teraz? A čo hovoríš na spravodlivosť hodnotenia? Všimla som si, že si nepoužil žiadne kúzlo z Čiernej mágie, tešila som sa, že nejaké uvidím. Máš pocit, že Čierna mágia by sa nemala otvorene používať? Je to dôvod, prečo si ju nepoužil?“

Orion si povzdychol a prstami si prehrabol vlasy. Už teraz bol unavený a to mal pred sebou dlhú noc, zvlášť, keď mal párty na starosť Draco. Bol si istý, že sa mu z toho nepodarí vyvliecť a užiť si zaslúžený spánok plný odpočinku.

„Rita, nemôžeme to odložiť na inokedy?“ pýtal sa Orion, „Som naozaj unavený…“

„No ta, no tak, Orion,“ sladko prehovorila Rita, „Moji zanietení čitatelia budú chcieť o tebe vedieť všetko, teraz, keď si na prvom mieste. A máme dohodu, pamätáš?“

„Fajn,“ povedal porazený Orion. „Hodnotenie sa zdá byť fér a ani čeliť drakovi nebolo také strašné. Kúzla z Čiernej mágie som nepoužil preto, lebo, no, proti Čiernej mágii je veľa predsudkov, obzvlášť tu, ak mi rozumiete… ale inak nemám žiaden problém použiť také kúzla otvorene. Tiež je to mágia ako každá iná.“

„Aha, takže ty hovoríš, že Dumbledorovi by sa nepáčilo, ak by si v jeho škole použil Čiernu mágiu?“

Orion sa uškrnul a žmurkol na ňu, „Vaše slová, Rita, nie moje.“

„Samozrejme,“ odvetila so spokojným úsmevom. Potom jej oči zlomyseľne zažiarili a Orion vedel, že teraz príde niečo, čo sa mu nebude páčiť. Nahodila sladký tón hlasu a spýtala sa, „A máš nejaké romantické záujmy, Orion? Všimla som si, že s Malfoyovým dedičom ste si blízky, nejaké komentáre?“

„Nebudem s vami diskutovať o svojom milostnom živote, Rita. Určite sú aj dôležitejšie veci, o ktorých sa dá písať,“ pevne poznamenal Orion.

Škaredo sa naňho usmiala a pokračovala, „Ale dôkazy sú zdrvujúce. Teraz žiješ s Malfoyovcami, tráviš s ním veľa času a teraz ťa objíma na verejnosti… a zdá sa, že si si veľmi blízky aj s Viktorom Krumom, možno tam je tiež nejaký románik, koniec koncov, chodí s tebou do Durmstrangu… alebo možno ten pekný chlapec, ktorý ťa držal za ruku, keď ťa porotcovia hodnotili… kto to je? Aké je meno jeho rodiny? Alebo možno to čiernovlasé dievča?“

Orion prižmúril oči. Mal by jej povedať, že Lezander je jej priateľ? … ale jeho priezvisko je Zraven, okamžite by si uvedomila, že to nie je čistokrvné priezvisko a začala by o ňom vyhrabávať viac informácií. Mohla by zistiť, že Zraven je upírsky klan? Nie, nikdy jej nepovie jeho meno.

„Všetko sú to len moji priatelia,“ pokojne odpovedal Orion, „Pre túto chvíľu nemám žiadne romantické záujmy.“

Rita sa usmiala, ale Orion podľa lesku v jej očiach vedel, že napíše o tom, čo si jej predstavivosť vymyslí.

„Veľmi dobre,“ povedala Rita, „Čoskoro sa pozhováram s Dracom Malfoyom, snáď mi on bude schopný prezradiť niečo viac o vzťahu, ktorý je medzi vami dvoma.“

„Ako si prajete. Povie vám pravdu, že sme len priateľmi,“ prezieravo uviedol Orion.


Hneď potom odišiel najprv do Durmstrangských miestností, aby si dal peknú, dlhú sprchu a prezliekol sa. Keď dorazil do Slizolinskej spoločenskej miestnosti Crabbe a Goyle stáli pred Slizolinovým portrétom ako nejaká ochranka. Goyle zavrčal heslo a Orion na sebe mohol cítiť Slizolinov pohľad. Ale zjavne k nemu portrét neprehovorí, kým budú okolo ostatní. Čoskoro sa s ním príde pozhovárať. 

Oslava bola v plnom prúde. Boli tam všetci Slizolinskí a Durmstrangskí študenti, ktorí akonáhle ho zbadali, začali naňho pokrikovať, aby otvoril vajce, ktoré si priniesol so sebou.

Nakoniec sa podvolil, otvoril vajce a v tom momente miestnosť naplnilo príšerné, hlasné a škrekľavé kvílenie. Všetci naňho začali jačať, aby to okamžite zatvoril a Orion neváhal a urobil tak.

„Čo to preboha bolo?“ zdesene sa spýtal Blaise.

Znelo to ako banší,“ povedal niekto.

„Nie, ako víla, viete, keď sa premení na to hnusné stvorenie podobné vtákovi,“ ozvalo sa nejaké dievča.

Podišla k nemu Calypso a povedala, „Ukáž nech sa pozriem.“

Orion jej vďačne podal vajce. Naozaj netušil, čo to bolo. Calypso si prezerala vajce a urobila pohyb, aby ho mohla znova otvoriť, keď zajačala Pansy, „Neopováž sa to znova otvoriť! Bolo to príšerné! Už teraz ma z toho strašne bolí hlava!“

Calypso sa na ňu oborila, „A ako tak asi máme zistiť, čo je ďalšou úlohou, ak ho znova neotvoríme?“

„To ma nezaujíma, nie je to môj problém!“ naštvane odsekla Pansy.

„Prečo, ty sebecká, malá…“ začala reagovať Calypso.

Orion ju prerušil, „To je v poriadku, poď, užijeme si párty. Úloha je dvadsiateho štvrtého februára, stále mám dosť času na to prísť.“

Calypso na nafúkla, „Fajn, ale ja ti s tým pomôžem. A vyriešiť by si to mal ešte pred vianočnými prázdninami.“

Orion prikývol a strčil vajce niekam do rohu. Mieril k nim Draco s nejakým starším chlapcom, „Orion, toto je Marcus Flint, môj metlobalový kapitán.“

„Marcus, rád ťa spoznávam,“ natiahol ruku Orion.

Marcus mu ňou potriasol, „Aj ja teba. Dnes si na svojom Blesku skvelo lietal. Hráš v Durmstrangu metlobal?“

„Nie,“ odpovedal Orion, „Bol som príliš zaneprázdnený, ale možno na budúci rok hrať začnem. Lietam veľmi rád.“

Prišiel k nim nejaký ďalší starší chlapec a aj jeho Draco predstavil, „Toto je Adrian Pucey.“

Ako tak párty pokračovala, Orion a zvyšok Durmstrangských študentov sa zoznámili takmer so všetkými Slizolinčanmi. Všetci spolu vychádzali dobre, aj keď sa to dalo očakávať, pretože niektorí sa poznali už od detstva, alebo boli nejako spríbuznení. Všade okolo bolo ďatelinové pivo a rôzne jedlo a Orion skončil s Lezanderom v objatí na jednom z čiernych kožených gaučov. Od vyčerpania zaspal, zatiaľ čo ho Lezander jemne hladil po vlasoch.

Sedel na svojom tróne a díval sa na jediného čarodejníka v miestnosti, „Stále sa Dumbledore stretáva s chlapcom po vyučovaní?“

Akonáhle tie slová vyslovil, Orion si uvedomil, že má víziu. No, konečne začalo to zníženie bariér fungovať. Jazva ho ani príliš nebolela, možno preto, že v túto chvíľu bol Voldemort pomerne pokojný.

„Áno, môj Pane, ale nepodarilo sa mi zistiť, prečo s tým chlapcom trávi Dumbledore toľko času,“ odpovedal Snape.

„To mi robí starosti. Myslel som si, že keď je Harry Potter mŕtvy, tak Dumbledore so svojimi manipuláciami prestane, ale teraz to vyzerá tak, že si myslí, že by ma ten Longbottomov chlapec mohol zastaviť.“ Prebodol Snapea karmínovým pohľadom a pokračoval, „Naozaj Dumbledore verí, že by ma ten chlapec dokázal poraziť?“

„Je neistý, ale keďže ten chlapec je jediný, ktorý ostal, rozhodol sa ho pripravovať.“

„Je ten chlapec mocný?“ netrpezlivo sa spýtal Voldemort. „Má nejaké nezvyčajné nadanie?“

Snapeove pery sa skrútili do škaredého úškrnu, „Je to prakticky šmukel, môj Pane. Pre vás to nie je žiadna konkurencia.“

„Ale Dumbledore v ňom musí niečo vidieť,“ uvažoval Voldemort.

„Ten starec je zúfalý, môj Pane. Všetky jeho predpoklady týkajúce sa proroctva sa ukázali ako nesprávne, ked ten Potterov spratok zomrel. Takže teraz sa domnieva, že proroctvo celý čas hovorilo o Longbottomovi.“

Orion v duchu zhíkol. Jeho teória bola správna! Proroctvo o ňom a o Nevillovi skutočne existovalo! Konečne nejaké odpovede!

„Áno, to prekliate proroctvo! A stále sa ti nepodarilo presvedčiť Dumbledora, aby ti povedal jeho celé znenie!“ Zúrivo zasyčal Voldemort. „Poznáme len začiatok a to nestačí, obzvlášť keď mu Dumbledore pripisuje takú hodnotu. Musíš sa ďalej usilovať a dozvedieť sa celé proroctvo, Severus, inak budeš svoje zlyhanie veľmi ľutovať.“

Snape sa hlboko uklonil, „Áno, môj Pane.“

Voldemort prižmúril oči a zavrčal, „Naozaj Dubledore verí, že je Harry Potter mŕtvy? Si si tým istý?“

„Áno, Pane. Zastavil všetky pokusy o nájdenie chlapca. Myslí si, že musel zomrieť niekde v uliciach už pred pár rokmi. Nikde po ňom niet ani stopy a ubehlo už príliš veľa rokov.“

„Áno,“ zamrmlal Voldemort, „Aj moji špehovia sa vrátili s prázdnymi rukami. Ten chlapec sa jednoducho vyparil… musí byť mŕtvy.“ Potom nahlas povedal, „Teraz môžeš odísť, Severus.“

„Ďakujem, môj Pane,“ odpovedal pokorne Snape predtým, než sa odmiestnil.

Voldemort sa otočil a povedal, „Môžeš vyjsť.“

Z čista jasna sa pred ním zjavil Barty mladší a úhľadne zložil svoj neviditeľný plášť. Voldemort sa ho spýtal, „Hovoril Severus pravdu?“

„Áno, Pane, ak môžem povedať tak áno. Ale vynechal niečo, o čom možno vedel,“ povedal Barty.

„No, čo je to?“ netrpezlivo sa pýtal Voldemort.

„Dumbledore ma požiadal, aby som Longbottoma doučoval v Obrane proti Čiernej mágii. Povedal mi, že chlapec má v tej oblasti strašné nedostatky a že chce, aby sa dostal na úroveň svojich zvyšných spolužiakov,“ odpovedal Barty.

„Potom ho Dumbledore chce skutočne použiť proti mne,“ ticho poznamenal Voldemort. Potom na Bartyhu prižmúril oči, „Zvládol chlapec prvú úlohu?“

„Áno, Pane. Jemne som tomu poloobrovi naznačil, aby povedal Longbottomovi o drakoch a nasledujúci deň som chlapca vtiahol do svojho kabinetu, kde som mu ponúkol nejaké rady. Zjavne je dobrý v Herbológii, tak som mu navrhol, aby použil jedovatú rastlinu. Všetko šlo podľa plánu a Longbottom úlohou prešiel.“

„A čo druhá úloha?“ stroho sa spýtal Voldemort.

„Dal som mu knihu o Herbológii, ktorá mu taktiež pomôže,“ povedal Barty, „Myslím si, že táto úloha preňho bude jednoduchšia.“

„Veľmi dobre, som s tebou spokojný,“ chladne odvetil Voldemort.

Bartyho tvár žiarila oddanosťou, „Ďakujem vám, Pane.“

Voldemort prižmúril oči, „A nikto ťa nepodozrieva? Ani Severus?“

Barty stuhol a roztrasene odpovedal, „S-Snape nič nevie, ale… ehm…“

Voldemort našvane zasyčal, „Bol si odhalený! Kým?“

„Nikým dôležitým, Pane,“ odpovedal bledý Barty.

Voldemort na Bartyho rýchlo namieril prútik a zasyčal, „Ligilimens!“

Orion videl záblesky svojho stretnutia s Moodym, kedy zistil, že to je vlastne Barty. A potom záblesky z prvej úlohy z Bartyho pohľadu. Ouha, pomyslel si s úžasom, naozaj som vyzeral tak malo, keď som lietal popri drakovi?

Voldemort zrušil kúzlo a krátko sa zasmial, „Ach, malý bystrý Orion. Takže on je ten, kto odhalil tvoju pravú identitu.“ Potom prižmúril oči a naštvane odsekol, „A mal pravdu. Berieš elixír na úpravu svojho nervového tiku?“

„Áno, m-môj Pane,“ povedal Barty stále otrasený z náhleho útoku na jeho myseľ.

„Ukradol si Severusovi prísady do Všehodžúsu?“ zasyčal Voldemort.

„Pane,“ prosebným hlasom prehovoril Barty, „Nevedel som, že svoj sklad kontroluje…“

„Je to Majster elixírov, ty hlupák!“ vrčal Voldemort, „Samozrejme, že nad svojimi prísadami drží prísnu kontrolu! Crucio!“

Barty s výkrikom spadol na zem a začal sebou prudko šklbať. Orion v jazve ucítil ostrú, intenzívnu bolesť - jazva reagovala na Voldemortov hnev.

Voldemort švihol prútikom a zasyčal, „Vstaň! A už nikdy viac Severusovi nekradni prísady. Určite už vie, že niekto varí Všehodžús, vďaka tvojej hlúposti! Aj Orion má viac rozumu ako ty!“

Barty klesol na kolená a chrapľavým hlasom prehovoril, „Odpustite mi, Pane- Prísady kúpim…“

„Ak ťa kvôli tomu odhalia, budem s tebou veľmi nespokojný,“ hrozivo uviedol Voldemort, „Ďalšie pošmyknutie ti tolerovať nebudem.“

Barty sklonil hlavu, „Áno, môj Pane, už vás znovu nesklamem.“

Voldemort ho prebodol pohľadom, „Radšej to neskúšaj. Si pripravený na tretiu úlohu?“

„Viem, ktoré kúzlo použiť a zvládnem to spraviť ešte pred začiatkom úlohy. Len sa musím uistiť, že ten chlapec sa tam dostane prvý,“ odpovedal Barty.

„Orion nebude zranený,“ chladne vyhlásil Voldemort, „O to sa postaráš, inak zaplatíš životom.“

Barty zbledol a zamrmlal, „Možno – keby ste mu po-povedali…“

Voldemort odmietavo mávol rukou a pokojne odpovedal, „Všetko, čo potrebuje vedieť sa dozvie až príde čas, rovnako ako ostatní. Zatiaľ je na to príliš skoro, chcem to udržať v tajnosti tak, ako to len pôjde.“

„Áno, môj Pane,“ odpovedal Barty s krátkym úklonom.

Orion sa prebral s tlmeným zalapaním po dychu. Lezander, ktorý sa naňho s obavami díval, mu na ústa pritláčal ruku.

Potom ruku odtiahol a tichým hlasom sa spýtal, „Znovu sa to stalo?“

Orion prikývol a pretrel si čelo, v ktorom mu ešte stále doznievala bolesť. Rozhliadol sa okolo a od úľavy si vydýchol, keď videl, že sa na nich nikto nepozerá. Obrátil sa k Lezanderovi a spýtal sa, „Nikto si nič nevšimol?“

Lezander zavrtel hlavou, „Nie, hneď, keď si sa začal krútiť, som sa ťa snažil prebrať. Myslel som si, že máš nočnú moru. Keď som videl, že sa neprebudíš, dal som ti ruku na ústa, len v prípade, že by si vykríkol, ako to robíš zvyčajne, keď sa ti to stane.“

Orion sa naňho žiarivo usmial, „Ďakujem, Lez.“

„Neďakuj mi, Orion,“ tvrdým hlasom odpovedal Lezander, „Nemám rád, keď sa to stáva. Mohlo by to byť veľmi nebezpečné. Čo ak si ťa raz všimne? Čo ak ti skúsi ublížiť prostredníctvom spojenia? Musíš to zastaviť.“

Orion sa zavrtel a ticho povedal, „Musel som to urobiť. Potreboval som vedieť…“

Lezander ho prerušil tým, že ho hrubo schmatol za paže a naštvane prehovoril, „Chceš tým povedať, že si to urobil schválne?! Čo si si myslel, Orion? Zo všetkých tých hlúpych vecí…“

Orion naňho vyštekol, „Potreboval som to vedieť, v poriadku?! Dozvedel som sa veľa užitočných informácií. Bolo to len raz. Nespravím to znova, pokiaľ nebudem musieť. Stálo to za to!“

„Nič nestojí za tvoju bolesť! Alebo možnosť, že na teba príde!“ zúrivo vyprskol Lezander.

Orion zavrtel hlavou a zvolal, „Ty to nechápeš!“ Rozhliadol sa okolo a potom pohľad vrátil späť k Lezanderovi, „Poviem ti o tom neskôr, keď budeme sami, ale uvidíš, že tie informácie sú veľmi cenné.“

Lezander zovretie nepovolil a prísne odvetil, „Je to sakra unavujúce, Orion.“

Orionove oči sa ublížene rozšírili a tichým hlasom sa spýtal, „Čo tým myslíš? Náš vzťaj je pre teba unavujúci?“ Potom prižmúril oči a naštvane zasyčal, „Som pre teba príliš veľká záťaž, Lez? Ja a všetky moje problémy?“

Rýchlo sa podtavil a striasol ruky z Lezanderovho zovretia, „Vieš čo, možno máš pravdu. Práve teraz mám na starosti moho vecí a teba sa netýkajú. Asi by ti bolo lepšie bezo mňa a ja by som mal viac času sústrediť sa na veci, ktoré musím urobiť.“

Spravil krok, aby sa otočil, ale Lezander ho chytil za ruku a nahnevane povedal, „Ach, nie, nie. Z tohto rozhovoru neutečieš…“

„NECHAJ MA NA POKOJI!“ zreval Orion a vytrhol sa Lezanderovi zo zovretia.

Vyzeralo to, akoby sa oslava zastavila. Všetci sa pozerali na Lezandera, potom na Oriona a zase späť. Lezander stiahol ruku a zlostne sa na Oriona díval. Orion sa rýchlo otočil a bez toho, aby sa na niekoho pozrel svižným krokom opustil slizolinskú spoločenskú miestnosť.

Bol naštvaný a hlboko zranený. So všetkými vecami, ktoré mu ležali v mysli a Lezander sa teraz rozhodol mu to sťažiť. A skurvený Voldemort mal niečo za lubom! A to prekliate proroctvo existovalo! A ten skurvený červenooký blbec si ani nevypočul celé proroctvo predtým, než začal konať! … Orion trhnutím otvoril dvere do svojej spálne a naštvane sa začal vyzliekať… Voldemort sa so mnou nechce podeliť o svoje plány, nie? Tak sa nimi môže dať vypchať! Som z toho človeka chorý a unavený! … Naštvane si pošúchal čelo… A som chorý z toho prekliateho spojenia! Prečo by som mal mať bolesti zakaždým, keď sa rozčúli? Sakra! Malo by to byť naopak! Pozrel by som sa, ako by sa mu to páčilo! A o čo sa dočerta Barty snaží, aby pomohol Longbottomovi prejsť cez úlohy? A prekliaty Dumbledore pripravuje Nevilla na vojnu!… Orion sa neveselo zasmial… To sa už všetci pomiatli? Ten starý cap musí byť naozaj senilný, ak si myslí, že Neville má proti Voldemortovi nejakú šancu! To je smiešne! Aj by som zaplatil za to, len aby som to mohol vidieť … Prikrývky zo svojej postele prakticky strhol a vliezol do nej. A potom, keď si zložil hlavu na vankúš ho to zasiahlo… Lezander je zo mňa unavený… Srdce mu bolestivo zovrelo a v hrdle mu uviazol vzlyk… No, a čo som čakal? Bolo to príliš dobré na to, aby to bola pravda. Vždy som mu vnucoval svoje problémy, samozrejme že ma musel mať po krk. A aký to má vlastne zmysel? Mám príliš veľa starostí a problémov. Nebolo fér od neho žiadať, aby bol mojou podporou, aby vždy stál po mojom boku. Zaslúži si život užiť a nie byť zapojený do všetkých mojich problémov. Nie je ani temný čarodejník, pre Morganu! Nemal by sa zaoberať Voldemortom, ani nepriamo. Ale bez neho- … Hrdlo sa mu stiahlo… Och, Merlin, bez neho sa budem cítiť tak prázdno. Dívať sa naňho a neobjať ho? Nemôcť ho pobozkať? Nemôcť sa mu zveriť a dôverovať mu? Och, pre Mordreda, dokážem to vôbec?… Orion zavrtel hlavou… Musím! Bude to tak najlepšie. Je to kvôli nemu! Rovnako, ako aj kvôli mne! Ako som mohol byť taký hlúpy! Mám na krku veľa vecí, ktoré musím vyriešiť, nemôžem mať priateľa! Nie teraz! Musím… musím sa sústrediť… to je ono. Mysli Orion, mysli na to, čo musíš urobiť.

Najprv musím prísť na to s tým vajcom a získať mapu; potom nájsť Tajomnú komnatu; potom získať plášť… a musím precvičovať svoju mágiu, presne ako povedal duch. Fajn, tak, ako na to? S vajcom a mapou budem potrebovať Calypsinu pomoc, kvôli plášťu sa musím porozprávať s Phineasovým portrétom počas vianočných prázdnin, o Tajomnej komnate si musím pohovoriť so Slizolinovým portrétom. Dobre, takže sústrediť sa na tieto veci a zabudnúť na Lezandera!

A čo s proroctvom a Nevillom? No, nebolo toho veľa, čo by sa dalo urobiť, aby sa dozvedel o celom proroctve. Keď sám Voldemort, so všetkými svojimi prostriedkami, toho nie je schopný. Akú mám teda šancu ja? Vôbec žiadnu. Takže nateraz musím na proroctvo zabudnúť. A Neville… no, nechať Voldemorta a Dumbledora, nech si s ním robia čo chcú, nie je to môj problém. A Voldemortove plány s Turnajom… Voldemort prikázal Bartymu, aby ho udržal v bezpečí, takže znova, žiadne unúvanie sa… Aj toto by mal pre túto chvíľu nechať tak.


V najbližších dňoch sa Orion vyhýbal každému Lezandeovmu pokusu si s ním pohovoriť a rovnako sa vyhýbal aj otázkam svojich priateľov ohľadne ich hádky. Jednoducho chodil na vyučovanie, pracoval na svojich domácich úlohách a pripravoval plány na to, čo bolo treba urobiť.

 

Teraz sedel vedľa Calypso - ktorá mala dosť rozumu na to, aby ho neotravovala rozhovormi o hádke s Lezanderom – a pohľad upieral na vajce. Čítali knihy o vílach, banší a podobných stvoreniach, no nenašli absolútne nič. Orion si povzdychol a vytiahol knihu Polovičného Princa. Rozptýlenie uvítal a kúzla v tej knihe boli veľmi zaujímavé.

Práve listoval knihou, ktorú mal takmer celú prečítanú, keď sa k nemu otočila Calypso a spýtala sa, „Čo je to?“

„Ach, spomnaš si na prvú hodinu elixírov, kedy som nemal knihu? Toto je použitá kniha, ktorú som si vzal zo Snapeovej police,“ odpovedal Orion.

„Ale prečo ju čítaš? Máš predsa svoju vlastnú, novú učebnicu,“ povedala Calypso.

Orion sa k nej naklonil, aby jej ukázal knihu, „Čítam, čo do nej kedysi napísal predchádzajúci majiteľ. Pozri, je plná temných zaklínadiel, ktoré buď sám vytvoril alebo ktoré boli populárne v Rokforte za jeho času.“

Calypso sa zamračila, zatiaľ čo čítala nahusto popísané listy, „To písmo je mi povedomé… kto bol majiteľom knihy?“

„Neviem,“ odpovedal Orion, „Píše tam len Polovičný Princ. A aj v elixíroch je úplne geniálny, pozri sa, ako vylepšil mnohé pokyny k prípravám elixírov.“

Calypso sa pozrela na Oriona s rozšírenými očami a tesne predtým, než prudko vyštartovala, skríkla, „Hneď som späť!“

A aj bola a mávala mu pred očami svojou domácou úlohou z elixírov. Posadila sa, pozrela na knihu, potom na úlohu, potom opäť na knihu a nakoniec zhíkla, „Pre Morganine kozy! Mala som pravdu!“

Orion sa na ňu šokovane pozrel, „Ty si – ty si práve zakliala?“

Calypso sa naňho pozrela s vyklenutým obočím, „Celý čas trávim v tvojej prítomnosti, Orion, čo si čakal?“

Orion sa nafúkol, „Ja som nikdy takýto výraz nepoužil! Je veľmi vulgárny!“ Potom sa na ňu pobavene zadíval a zaironizoval, „A čo sa stalo s mojou malou, sladkou Calypso? Ten so zlým vplyvom som tu ja, nie naopak.“

Calypso sa zasmiala, „Vyrástla som! Okrem toho, toto je výsledok toho tvojho vplyvu.“ Potom Calypso nadšene dodala, „Ale teraz to je jedno, pozri! Pozri sa na písmo na mojej úlohe a na písmo v knihe.“

Orion sa zamračil a pohľad stočil ku Calypsinej úlohe. Bola to oznámkovaná úloha z elixírov. Čo to má spoločné s-? Zalapal po dychu. Snapeove poznámky, ktoré do eseje pripísal… jeho písmo… bolo to rovnaké písmo ako v knihe!

„Nie, to nemôže byť pravda,“ zavrtel hlavou Orion, „Nie!“

„Ale áno, je,“ povedala vzrušene Calypso a začala blúzniť, „Dáva to dokonalý zmysel! Neviem, ako je možné, že som si to neuvedomila skôr, ale tie jeho črty, Orion! Polovičný Princ… Prince z temného, čistokrvného rodu! On je Prince! Má niektoré ich charakteristické rysy! Čierne prenikavé oči, rovné, čierne vlasy, štíhle telo, výrazné lícne kosti! A je polovičnej krvi… tak, to je nečakané, myslela som si, že je čistokrvný… ale na tom až tak nezáleží, on je taký skvelý a silný…“

Orion na ňu chvíľu civel, ale potom vybuchol v v búrlivý smiech. Calypso k nemu prudko otočila hlavu a zamračila sa, „A čo je na tom také smiešne?“

„Pre Merlinovu bra-du, Caly-pso,“ dusil sa smiechom Orion, „Ty si v tom!“

„O čom to, pri Mordredovom mene, prosím ťa hovoríš?“ odsekla.

Orion sa prestal smiať a pozrel sa na ňu so sarkastickým úškrnom, „Calypso, počúvaš sa? Rozprávaš tu o Snapeovom tele a výrazných lícnych kostiach a hlbokých tmavých očiach! A aký je brilantný, silný, mocný, nádherný!“

Calypso zlostne očervenela a nafúkla sa, „To som nepovedala!“

„Celkom určite povedala,“ veselo poznamenal Orion.

„Možeme sa vrátiť späť k záležitosti s knihou v tvojej ruke?“ opäť odsekla Calypso.

Orion sa zachichotal, „V poriadku, ale len ak sa priznáš, že si doňho zamilovaná.“

„Nič také nepriznám,“ vyhlásila, „A teraz; toto je jeho kniha. Určite. Čo s ňou urobíš?“

Orion povytiahol obočie, „Nechám si ju, samozrejme!“

Calypso naňho zagánila a rozhorčene vyprskla, „Musíš mu ju vrátiť! Patrí jemu a som si istá, že by ju mal rád späť!“

„Si blázon, ak si myslíš, že sa tejto knihy vzdám,“ povedal Orion, „Je to poklad…“

„Ale nepatrí ti!“ naštvane ho prerušila Calypso. „A keď niekto zistí, že si do knihy elixírov písal kúzla z Čiernej mágie a potom ju nechal len tak sa povaľovať, aby ju mohol hociktorý študent nájsť, hoci to nebolo schválne, čo si myslíš, že by sa s ním stalo? Je to profesor v svetlej škole! Mohlo by ho to dostať do problémov! Mohli by ho vyhodiť!“

Orion sa na ňu zamyslene díval a podom odpovedal, „Máš pravdu v tom, že by ho to mohlo dostať do problémov, ale nie že by mi vadilo ho v nich vidieť…“ Calypso po ňom strelila škaredým pohľadom a Orion potom upokojujúcim hlasom dodal, „Vrátim mu ju, ale najprv si urobím kópiu…“

„To nesmieš!“ prerušila ho Calypso.

„Odstránim z nej jeho meno a zmením písmo, Calypso,“ upokojoval ju Orion. „Nečerti sa, nevrhnem tvojho milenca do problémov.“

„On nie je môj milenec!“ rozhorčene vyprskla Calypso, ale aj napriek tomu sa jej po lícach začala šíriť tmavá červeň.

Orion na ňu vrhol vševediaci pohľad a odpovedal, „Na tom nie je nič zlé. Ak si do temného, hĺbavého, škaredého muža s večne zlou náladou…“

„Nie je škaredý!“

„Orion prevrátil očami, „Ako len povieš… Knihu mu vrátim, keď si spravím kópiu, v poriadku?“

„Fajn, o tom sa uistím,“ odsekla.

„Teraz, potrebujem tvoju pomoc…“ povedal Orion, zatiaľ čo ich okolie zabezpečoval Silenciom.

Povedal jej o Záškodníckej mape, ktorú mali momentálne Weasleyovské dvojčatá. Povedal jej, že ju vytvoril jeho otec spolu s niekoľkými priateľmi a že dokáže ukazovať polohu každého človeka vo vnútri hradu, rovnako ako všetky skryté miestnosti a priechody.

„To je skvelé,“ žasla Calypso.

„Áno, to je,“ hrdo odvetil Orion, „Ale musíš pochopiť, že sa o tom nesmie nikto dozvedieť.“ Vážne sa na ňu díval a pokračoval, „Ani tvoj otec, či hociktorý iný temný čarodejník.“

Calypso sa naňho zmätene pozrela, „Prečo?“

„Pretože patrila môjmu otcovi a právom patrí mne,“ prísne odpovedal Orion, „Tá mapa je ako rodinné dedičstvo a v nesprávnych rukách by mohla byť nebezpečná. Myslím si, že mám právo si ju nárokovať. Neurobila by si to isté, keby niečo také patrilo tvojmu otcovi? Nechcela by si to udržať v tajnosti?“

Calypso zmäkol výraz a ticho povedala, „Chápem, že to pre teba musí veľa znamenať. Dobre, o mape nepoviem nikomu ani slovo. Dokonca ani otcovi.“

Orion sa na ňu usmial, „Vďaka. Tak poďme na to, ako ju získame?“

Calypso sa zamyslela a povedala, „No, máš na ňu nárok… pamätáš si na jedno kúzlo z druhého ročníka z Rituálov krvi? To, ktoré sa používa na ochranu majetku?“

Orionovi sa rozšírili oči a vzrušene povedal, „Áno! Viem, ktoré kúzlo máš na mysli! Môžem si na mapu nárokovať svoje vlastníctvo. Ak pri vrhnutí kúzla Cruor Meu použijem kvapku svojej krvi, každý - okrem mňa - kto sa dotkne mapy sa popáli! To je perfektné! Takto ju nebude môcť okrem mňa použiť nikto!“

„Presne,“ spokojne sa usmiala Calypso.

„Ale stále je tu ten problém, ako ju dostanem do rúk…“ premýšľal Orion.

„To je jednoduché, najprv na ňu vrhni zastieracie kúzlo a potom Accio,“ pokojne odpovedala Calypso.

Orion sa zamračil, „Budem musieť počkať, až kým ju dvojčatá opäť niekde nevytiahnu a potom budeme potrebovať nejaké rozptýlenie tak, že si nevšimnú, keď vrhnem kúzla.“

„Hmm, možno by som ich mohla nejako rozptýliť,“ odvetila Calypso.

Orion po nej strelil pohľadom, „Ako?“

„Tým, že s nimi začnem bojovať, samozrejme. Takto, keď si uvedomia, že mapu stratili, si budú myslieť, že ju stratili počas súboja a nie, že im ju niekto ukradol. Keď do nich len narazím alebo čosi také, mohli by mať nejaké podozrenie. A okrem toho, bude ľahké s nimi začať bojovať. Len skritizujem ich brata, poviem niečo ostré o ich rodine a je to,“ nonšalantne uviedla Calypso.

„Znie to ako dobrý plán, ale nechcem, aby si bojovala jedna proti dvom,“ neisto povedal Orion.

Calypso sa nafúkla, „Dokážem sa o seba postarať, Orion. Nie som malé dievčatko. Myslím si, že dvoch svetlých čarodejníkov zvládnem.“

„Tí dvaja nie sú hlúpi ako ich brat. Sú pomerne inteligentní a potom sa staneš predmetom ich žartíkov až dovtedy, pokiaľ ti všetko nevrátia,“ odpovedal Orion.

„Vždy sú okolo nás nejakí Slizolinčania,“ namietla Calypso. „Ak s nimi začnem bojovať, som si istá, že sa do toho zapoja aj nejakí Slizolinčania, takže by som nebola sama. A potom si budú musieť začať robiť žarty z celej skupiny ľudí, ktorí im to následne všetko oplatia…“

„A začne sa vojna žartíkov,“ ukončil to Orion.

Calypso sa naňho uškrnula, „Áno, a čo? Bude to zábava.“

Orion sa zasmial, „Stvoril som monštrum!“


O tri dni neskôr sa im naskytla šanca. Kráčali spolu so skupinkou priateľov zo Slizolinu smerom k Veľkej sieni na raňajky, keď zbadal Orion Weasleyovské dvojčatá postávať pred obrazom misy s ovocím; obraz, ako Orion vedel, viedol do kuchyne, pretože to bol práve Sirius, kto na to prišiel. Videl, ako si jedno z dvojčiat rýchlo strčilo mapu do vrecka habitu v okamihu, keď zaregistrovali prichádzajúcich Slizolinčanov. Orion drgol lakťom do Calypso, ktorá ihneď pochopila. 

Otočila sa smerom k Dracovi a nahlas prehovorila, „Už som z toho Weasleyho naozaj unavená. Je to neznesiteľný fagan, nechápem, ako ste ho dokázali celé tie roky vystáť. Je sotva gramotný a nosí také obtrhané oblečenie; je úbohý, všetci z nich sú… Čo je to za rodinu?! Nechutní zradcovia krvi! Radšej by som sa už ako novorodenec sama utopila, ak by som sa im niekedy narodila!“

Slizolinčania sa zasmiali a začali sa prekrikovať ešte inými, horšími poznámkami, keď k nim vykročili naštvané dvojčatá. Nasledovalo slovné odseknutie a rýchle vytiahnutie prútikov. Orion sa presunul do kúta a zatiaľ čo všade okolo lietali kliatby. Použil jednoduché Levitačné kúzlo, ktorým si začal privolávať mapu z ich vrecka. Nechal ju z neho vykĺznuť len trochu, avšak dosť na to, aby na ňu videl a použil zastieracie kúzlo. Hneď, keď tak urobil si privolal neviditeľnú mapu k sebe a keď ju zacítil v ruke, spokojne sa usmial. Zaryl si nechty do dlane tak, až si pretrhol pokožku a zakrvavenou dlaňou mapu jemne pretrel, namieril na ňu prútik a zašepkal: „Cruor Meu!“Neviditeľnú mapu potom na okamih obklopila šarlátovočervená hmla a Orion vedel, že to fungovalo. Okamžite si mapu strčil do vrecka.

Dvojčatám sa podarilo prekliať zopár Slizolinčanov, ale ani oni neostali bez úhony. Práve keď sa to ešte viac zhoršovalo, ráznym krokom si to k nim namierila McGonagallová. Všetci sa ako na povel zastavili, schovali prútiky a nahodili nevinné výrazy. McGonagallová sa však nedala zmiasť a predtým, než ich všetkých poslala preč, odobrala im veľa fakultných bodov.

V nasledujúcich týždňoch vypukla vojna žartov. Slizolinčania sa nečakane premenili na veľkých, škriekajúcich zelených kanárikov, alebo im vyrástli rohy a chvosty podobné tým, aké mali čerti z rozprávok. Chrabromilčania sa potom ocitli poobliekaní v slizolinských farbách so zelenými vlasmi, alebo s mačacími fúzmi a ušami, pričom im z úst vychádzalo len hlasné mňaučanie vždy, keď sa snažili prehovoriť. Keď sa žartíky stávali nebezpečnejšími – vredy, nákazlivé vyrážky, opuchy hláv, krvácajúce nosy – zastavil to Dumbledore tým, že obom fakultám odpočítal body a tak ako Slizolinčanom, tak aj Chrabromilčanom sa vyhrážal, že počas druhej úlohy budú sedieť vo svojich klubovniach.

Medzitým, Orion a Calypso strávili celý týždeň prehľadávaním hradu v noci pod zastieracími kúzlami a pomocou mapy sa vyhýbali odhaleniu. Prehľadali skryté miestnosti, chodby, Núdzovú miestnosť a každý jeden kút, avšak nenašli nič.

Posledný večer v týždni sa Orion vykradol zo svojej spálne pod zastieracím kúzlom a šiel sa porozprávať so Slizolinovým portrétom.

Keď bol už priamo pred ním, zdvorilo zasyčal, „Dobrý večer, Lord Ssslizolin.“

Slizolin prižmúril tmavozelené oči a obzeral sa okolo, „Kde sssi, chlapče? Nevidím ťa.“

„Sssom pod zassstieracým kúzlom. Myssslím, že bude bezpečnejšššie, keď nebudem videný pri rozhovore sss vami. Sssom sssi issstý, že ossstatné portréty pre Dumbledora na jeho príkaz všššetko sssledujú. Dúfam, že vám nevadí hovoriť ssso mnou takýmto ssspôsssobom,“ úctivo zasyčal Orion

Slizolin sa naňho uškrnul, „Sssom rád, že sssi ssschopný vidieť, čo je ten muž zač. Ale prajem si vidieť ťa. Vieššš, ako vytvoriť zassstieraciu bublinu?“

„Áno,“ odpoveda Orion. „Hneď ju vyčarujem.“ Potom vytiahol prútik a rozšíril zastieracie kúzlo tak, že teraz zakrývalo jeho aj portrét, čo dovolilo Orionovi a Slizolinovi navzájom sa vidieť, zatiaľ čo ostatní mimo dosahu kúzla ich vidieť nemohli.

„Rád ťa vidím,“ prehovoril Slizolin s úškrnom, „Premýšššľal sssom, kedy ma opäť navššštíviššš.“

„Odpussstite mi, že mi to trvalo tak dlho,“ odpovedal Orion

Slizolin prikývol na znak prijatia ospravedlnenia a zasyčal, „Povedz mi, dedič môj, čo chceššš vedieť?“

Orion sa zamračil, „Prepáčte, pane, ale ja nie som váššš dedič.“

„A ako je potom možné, že sssi parssselan?“ spýtal sa Slizolin s vševediacim úškrnom.

„Ehm… no, ja naozaj neviem,“ povedal Orion cítiac sa nepohodlne pod Slizolinovým prenikavým pohľadom. Nemohol predsa Slizolinovi povedať o Voldemortovi a jeho jazve. „Ale prišššiel sssom sssem aby sssom sssa vásss ssspýtal na vssstup do Tajomnej komnaty.“

Slizolinov pohľad stvrdol, „Prečo ju chceššš nájsssť?“

„Aby sssom našššiel nejaké odpovede,“ pokojne odpovedal Orion, „A preto, že je to hissstorické miesssto, unikátne…“

„Nemôžem ti pomôcť,“ chladne ho prerušil Slizolin, „Už sssom raz povedal sssvojmu dedičovi, kde je a on použil jej vedomosssti pre sssvoje vlassstné ciele, bez ohľadu na moje rozkazy. Neurobím tú issstú chybu dva krát.“

Orionovi sa rozšírili oči, keď mu to došlo, „To ssste boli vy, kto povedal Tomovi Riddlovi o Komnate!“

Slizolin prekvapene vyklenul obočie, „Áno. Odkiaľ o ňom vieššš?“

„Povedala mi o ňom priateľka, jej ssstarý otec bol Tomov priateľ,“ hladko klamal Orion, „A ten jej povedal o tom, ako Tom otvoril Tajomnú komnatu, keď bol v Rokforte.“

Áno. A Tom porušššil moje príkazy – zavolal Orsssanu a nariadil jej, aby zabila muklorodenú,“ naštvane syčal Slizolin.

Orion povytiahol obočie, „Orsssanu?“

Salazar sa naňho uškrnul, „Môj vzácny a verný bazilisssk, ktorý chráni moju Komnatu.“

Orionovi sa rozšírili oči, „Takže je to pravda? To o bazilissskovi, ktorého môže ovládať jedine váššš dedič?“

„Áno, je,“ stručne odvetil Slizolin, „Ale môj dedič ju nemal využiť na plnenie sssvojich rozmarov. Orsssana mala chrániť Rokfort. Bola ako posssledná možnosť, keby sssa muklovia niekedy pokússsili na ššškolu zaútočiť.“

Orion prikývol, „Áno, myssslel sssom sssi, že toto bol váššš ssskutočný cieľ, keď sssom čítal, že ssste tu údajne nechali nejakého nebezpečného tvora.“

Slizolin povytiahol obočia a krátko sa usmial, „Naozaj? Dobre, rád vidím, že máššš nejaký rozum.“

„Nikdy by sssom neurobil nič, čo by jej ublížilo a ovládať ju aj tak nemôžem, takže nie je dôvod myssslieť sssi, že by sssom šššiel proti vašššim prianiam. Jednoducho chcem Komnatu vidieť,“ povedal Orion vážne.

„Nemôžem rissskovať,“ prísne odvetil Slizolin.

Orion si povzdychol a zamračil sa, „Povedali ssste, že Tom nariadil bazilissskovi zabiť muklorodenú? Kto to bol? A prečo to Tom ssspravil?“

„Bolo to nejaké muklorodené dievča, z toho čo sssom počul dosssť otravné, ktoré vždy plakalo. Na jej meno sssi všššak nessspomínam… Martha, možno. Bola to Byssstrohlavčanka,“ nonšalantne uviedol Slizolin. „Myssslím sssi, že Tom chcel vyssskúšššať sssvoju kontrolu nad Orsssanou. Chcel vedieť, čo dokáže. Bol pomerne ssspokojný, keď ju zabila pohľadom. Mám pocit, že tá muklorodená o ňom niečo zissstila, niečo, o čom nechcel aby ktokoľvek iný čo i len tušššil. Preto sssi za cieľ vybral ju.“

Orionovi sa nepáčila myšlienka na nemilosrdne zabíjajúceho Toma, ale ak to dievča poznalo jeho tajomstvo, no, bolo to, akoby ju Tom neodvolateľne umlčal. Zahmkal a spýtal sa, „Príkazal Orsssane zabiť aj niekoho iného?“

„Nie, už mal dôkaz o tom, že Orsssana by possslúchla akýkoľvek jeho príkaz, takže to nemal za potrebné,“ zasyčal Slizolin.

Orion prikývol a potom prosebne prehovoril, „Nepoviete mi assspoň niečo, čo by mi mohlo pomôcť nájsssť vchod? Uisssťujem vásss, že nemám v úmysssle Orsssanu pussstiť, ani keby sssom mohol.“

Slizolin ho prebohol pohľadom, ktorým ho akoby chcel odhadnúť a dlhú chvíľu sa naňho len tak díval. Potom konečne prehovoril, „Vidím, že si úprimný, čo sssa týka tvojich úmyssslov. Výborne, dám ti jednu indíciu: nájdi muklorodenú a nájdeššš vchod.“

Orion sa zamračil. Nájsť muklorodenú? Bola mŕtva – ach, stala sa duchom! Ale on so žiadnym duchom nehovoril. Jediný, koho poznal bol Krvavý barón a otravný duch Zloduch. Samozrejme, videl aj ostatných duchov vznášajúcich sa po celom hrade, ale nikdy im nevenoval veľkú pozornosť.

Orion sa uklonil a úctivo poďakoval, „Ďakujem vám, Lord Ssslizolin. Sssľubujem, že nepôjdem proti vašššim želaniam čo sssa týka Orsssany.“

Ssslizolin krátko prikývol, „Budem ti veriť.“ Potom ho prebodol tmavozelenými očami a pokračoval, „Ty ju všššak budeššš môcť ovládať. Odmietaššš vidieť, že sssi mojim potomkom, takže ti teraz vravím ja, že ním sssi. Preto sssa uisssti, že ju nepussstíššš von náhodou. Ak ju zavoláššš do Tajomnej komnaty, príde k tebe a possslúchne akýkoľvek príkaz, ktorý jej dáššš. Máššš môj sssúhlasss zavolať ju len na obranu hradu, alebo pomoc nášššmu druhu, ale nessspadni do Tomovej pochabosti. Nevyuži ju pre sssvoj vlassstný prossspech.“

Orion bol poriadne prekvapený a neveriacky zasyčal, „Ale ja nemôžem byť váššš potomok! Nemám vašššu krv…“

Slizolin ho stroho prerušil, „Trochu sssa čudujem, ako je možné, že sssi mojim potomkom, ale sssi ním. Sssom ssschopný vycítiť, kto do mojej pokrvnej línie patrí. Ja o tom nepochybujem.“

Orion sa zamračil a do spálne sa vrátil trochu zmätený. Ako by mohol byť Slizolinovým potomkom? Nebolo to možné… iba ak by Blackovská pokrvná línia viedla od Slizolina… ale to nemohla byť pravda, Blackovci by niečo také hrdo vykričali do sveta… muselo to byť vďaka tomu spojeniu s Voldemortom… ale to spojenie bolo čisto spojením myslí… nedávalo to zmysel!

Keď vstúpil do durmstrangskej spoločenskej miestnosti, videl, že naňho čaká Calypso. Zrušil svoje zastieracie kúzlo a rýchlo jej vysvetlil, čo mu Slizolin povedal, vynechajúc celú tú záležitosť s potomkom a debaty o Tomovi.

„Takže ty si myslíš, že tá muklorodená sa stala duchom a že vie, kde je vchod?“ spýtala sa Calypso a na tvári mala zamyslený výraz.

Orion si povzdychol a prstami si prehrabol vlasy, „Nemyslím si, že vie, kde je vchod. Najpravdepodobnejšie je, že nikdy neopustila miesto, kde zomrela a preto keď ju nájdeme, nájdeme aj miesto, kde sa nachádza vchod do Tajomnej komnaty.“

Orion takmer videl ako sa Calypso v hlave otáčajú kolieska. Nakoniec sa zachmúrene spýtala, „Ešte raz mi povedz, aké bolo jej meno?“

„Martha, alebo niečo také,“ odpovedal unavene Orion. „Podľa Slizolina často plakala…“

Calypso vyvalila oči a zalapala po dychu, „Akí sme len boli hlúpi, Orion! A pritom sme to celý ten čas mali rovno pod nosom!“

Orion naklonil hlavu, „O čom to hovoríš?“

„Spomeň si na tú stenu, ktorú nám ukázal Draco. Tú kde bolo napísané, že Tajomná komnata bola otvorená,“ vzrušene vyhŕkla Calypso. Orion prikývol a ona pokračovala, „Predvčerom v noci, keď sme sa rozdelili a prehľadávali to poschodie, šla som do dievčenských záchodov, ktoré nikto nepoužíva. Bol tam duch otravného a plačúceho dievčaťa. Je to Umrnčaná Myrtla, Orion! Myrtla, nie Martha! A dáva to dokonalý zmysel, záchody sú blízko tej steny. A ako by sa mohol bazilisk nepozorovane pohybovať po hrade? Cez potrubie, samozrejme! A potrubie začína v tých záchodoch! Keď ju bazilisk zabil, vyšiel z potrubia! A keď Myrtla zomrela na záchodoch, znamená to, že tam je skryté nejaké obrovské potrubie!“

„Potrubie, ktoré vedie do Tajomnej komnaty!“ vzrušene zvolal Orion.

Calypso sa naňho víťazoslávne uškrnula, „Presne!“

Orion ju pevne objal, „Ty si génius!“

Calypso sa zasmiala a Orion okamžite vstal, „Musíme tam ísť hneď teraz! Aby sme sa o tom uistili!“

„Je jedna hodina ráno, Orion!“ zhrozene zastonala Calypso.

Orion ju chytil za ruku a ťahal ju so sebou, „Teraz je ideálny čas. Nikto nebude chodiť okolo a mám Mapu. Poďme!“

Obaja sa kúzlami zastreli a pred vstupom do záchodov sa Orion spýtal, „Existuje nejaký spôsob, ako donútiť ducha odísť? Nechcem aby vedela, že sme našli vchod. Mohla by to povedať Dumbledorovi.“

„Nechaj to na mňa,“ odvetila Calypso. „Počkaj tu, až kým ti nepoviem, že môžeš vojsť.“

Orion trpezlivo čakal pred dverami do záchodov a o chvíľu počul, ako Calypso zašepkala jeho meno. Vošiel dnu a zbadal už viditeľnú Calypso, ktorá tam stála so spokojným úškrnom.

Orion sa rozhliadol a zrušil svoje zastieracie kúzlo, „Nie je tu. Čo si spravila?“

„Použila som malé a užitočné kúzlo,“ Calypso sa zaleskli oči, zatiaľ čo si krútila prútik v ruke, „vyčarovala som obraz Krvavého baróna a tá hneď, keď ho zbadala, s plačom odletela niekam preč.“

Orion sa zachichotal, „Pohotové myslenie. Skvelé!“

Calypso sa usmiala a potom povedala, „Fajn, poďme sa pozrieť, kde je to potrubie.“

Prezrela všetky záchodové kabínky, zatiaľ čo Orion podišiel k umývadlu. Vyzeralo úplne obyčajne. Preskúmal ho centimeter po centimetri, zvnútra aj zvonku, dokonca i sifón pod ním. A potom to zbadal; na boku jedného medeného vodovodného kohútika bol vyrytý maličký had. Vedel, že to našiel.

„Otvor sssa,“ zasyčal príkaz Orion.

Kohútik sa rozžiaril oslnivým bielym svetlom a začal sa točiť. Vzápätí sa začalo hýbať aj umývadlo; to odrazu kamsi zmizlo a odkrylo obrovské potrubie. Potrubie dosť široké aj pre pohyb dospelého baziliska.

Calypso sa postavila vedľa neho a zhíkla, „To je ono – ten vchod! Ty si ho našiel!“

„My sme ho našli!“ usmial sa na ňu Orion, „Bez teba by som to nedokázal.“

Calypso mu venovala žiarivý úsmev, ale potom neisto povedala, „Ehm, chceš tam ísť teraz?“

Orion sa zamračil, „Možno by sme to mali nechať na inokedy. Potrubie vedie zvislo nadol, nabudúce by sme si mali doniesť metly, aby sme sa mali ako vrátiť.“ A chcel vojsť dovnútra s Tomovým medailónikom, len v prípade, že by potreboval jeho pomoc. Stále si nebol istý, či by mohol baziliska ovládať, bez ohľadu na to, čo mu povedal Slizolin. A keby bola Orsana vonku, možno by mohla počúvnuť Toma, hoci bol len portrétom.

Calypso prikývla. Orion zavrel vchod a obaja sa vrátili do svojich spální so spokojnými úsmevmi na tvárach.

15.06.2012 20:26:03
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one