Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Páni, dnes je to presne dva mesiace od vydania poslednej kapitoly k tejto poviedke... je mi ľúto, že ste museli tak dlho čakať, ale dôvody poznáte, takže...

Dnešná kapitola je dlhá (25 strán) a rozhodla som sa neprezrádzať, o čo v nej pôjde, pretože chcem, aby vás to prekvapilo. Mnohí z vás na tento moment čakali, preto som zvedavá na vaše reakcie :) Poviem len, že v kapitole bude aj rozhovor s Tomom, aj trochu Voldemorta :D A Vianočný ples :)

Ešte by som vám všetkým chcela poďakovať za komentáre z minulej kapitoly, ktoré ma veľmi veľmi potešili. Preto kapitolu venujem práve vám, komentujúcim - Saskya, Nade, Rankl, Jutaki, Lily, Kali, Zdenka, Kejt, Caira, Liliana.

Kapitola je nebetovaná, preto sa za prípadné preklepy, chyby či blbú štylizáciu viet vopred ospravedlňujem. Na začiatku je opäť kratučká autorkina poznámka, ak chcete, prečítajte si ju.

Dúfam, že kapitola sa vám bude páčiť a necháte mi na jej konci svoj názor. Teším sa na vaše komentáre :)

Weronika 

Autorkina poznámka: V tejto kapitole sa udeje mnoho vecí a príbeh sa začne vyvíjať iným smerom. Niektorí ľudia sú unavení s páru Orion/Lezander a niektorí chcú, aby bol Orion s ním a ja chápem oba pohľady, ale potrebujem, aby bol Lezander s Orionom ešte chvíľu. Je pravda, že som Relikvie a ostatné veci do príbehu zapojila veľmi skoro, ale ešte sa udeje mnoho vecí a pomaly bude odhalené, že mám dosť materiálu na to, aby som pokryla obdobie až do Orionovho siedmeho ročníka. Neviem, či bude príbeh pokračovať aj po jeho poslednom ročníku, stále o tom uvažujem. Ale zakaždým dostávam viac nápadov, ktoré by príbeh viac prehĺbili a nakoniec si medzi nimi budem musieť vybrať, pretože jednoducho nemám čas rozvinúť ich všetky. Ale sľubujem, že príbeh nebude nudný aj keď je mnoho vecí odhalených skôr, ako bolo v knihách JKR.

VAROVANIE: Táto kapitola obsahuje ľahký slash!

Pozn. prekl.: Čo sa týka tej slashovej scény, tí, ktorí slash neznášate, nemusíte sa príliš báť. Tá „časť“ nie je dlhá ani jednu stránku a je takmer na konci kapitoly.


Kapitola 24 – Odhalené pravdy & vianočný ples

Nasledujúci deň pred raňajkami zvolal Vagnarov celú durmstrangskú delegáciu na loď. Sedeli v najväčšej miestnosti na lodi a Vagnarov sa postavil, aby im povedal: „Ako som vás už informoval minulý týždeň, o dva dni sa bude konať Vianočný ples. Ples sa začne vo Veľkej sieni o ôsmej večer a skončí sa o polnoci. Je to tradičná súčasť Trojčarodejníckeho turnaja a príležitosť bližšie sa zoznámiť so zahraničnými čarodejníkmi a čarodejnicami. Plesu sa budú môcť zúčastniť len študenti od štvrtého ročníka vyššie a ak chcete, môžete sa ho zúčastniť s nejakým študentom z Rokfortu alebo z Beauxbatonsu. Na svoje slávnostné habity si oblečiete plášť, ktorý patrí k durmstrangskej uniforme a vyžadujem od vás dodržanie štandardov správania, ktoré sú od študentov Durmstrangu očakávané,“ potom pozrel na Oriona a dodal, „Podľa tradície otvárajú ples šampióni so svojimi partnermi. Čakám, že budete pripravení.“

Orion prikývol, ale v duchu začal nadávať. Na ples úplne zabudol! Kedy sa teraz dostane do Komnaty? Možno zajtra, všetci budú mať starosti s plesom, na dievčenské záchody by sa mohol prepašovať veľmi jednoducho. Ale teraz si musel nájsť partnera! Predpokladal, že pôjde s Lezanderom, no momentálne sa spolu ani nerozprávali. Celé dva týždne po ich hádke sa s ním Lezander pokúšal porozprávať, ale on ho ignoroval. V tú noc, kedy sa pohádali sa Orion rozhodol, že takto je to asi najlepšie; on sa potreboval sústrediť na iné veci a Lezanderovi bez neho bude lepšie. Orion vrhol na Lezandera kradmý pohľad a videl ako sedí s vystretým chrbtom a odhodlane sa díva do prázdneho priestoru pred sebou. Orionovi zovrelo srdce. K Lezanderovi bol príliš strohý a úsečný a pred pár dňami nakoniec Lezander vzdal svoje snaženie si s ním pohovoriť. Ale Orionovi veľmi chýbal. Bolo veľmi ťažké predstierať, že mu na Lezanderovi nezáleží keď bol okolo; brániť si chytiť ho za ruku, pobozkať ho, objať ho… Cnelo sa mu po jeho spoločnosti, jeho jemných dotykoch a ich dlhých večerných rozhovoroch. No stále ho bolelo to, čo Lezander vtedy povedal.

Orion si smutne povzdychol a pozrel sa na Calypso, „S kým ideš?“

Calypso sa naňho hravo uškrnula, „To je prekvapenie.“

Orion povytiahol obočie a Calypso vrhla pohľad smerom k Lezanderovi a zároveň sa ustaraným hlasom pýtala, „Koho sa chystáš pozvať?“

„Neviem,“ pokrčil plecami Orion, „Na ples som úplne zabudol.“

„Mal by si sa s ním porozprávať,“ prísnym hlasom povedala Calypso, „Neviem, prečo ste sa vy dvaja pohádali, ale myslím si, že by ste svoje problémy mali vyriešiť. Správate sa ako pár nezrelých spratkov…“

Orion ju ostro prerušil a postavil sa, „Nebol som to ja, kto s tým začal a okrem toho, povedal mi, že je zo mňa unavený! Myslím si, že tým jasne ukázal, že o mňa už viac nemá záujem! Nie je tu nič, čo by sa dalo riešiť!“

Obrátil sa, že pôjde na raňajky do Rokfortu, keď za ním prišiel Lezander a silno ho chytil za ruku, zatiaľ čo naštvane prehovoril, „Nemyslel som tým, že som unavený z nášho vzťahu, Orion! Nesprávne si si vyložil moje slová! Snažil som sa ti to sám vysvetliť, ale ty ma stále ignoruješ!“

Orion sa k nemu otočil a kyslo odvetil, „A čo si tým myslel, Lez? Jasne si spomínam ako si povedal, že je to pre teba sakra unavujúce! A vieš čo? Premýšľal som o tom a myslím si, že je to tak najlepšie! Nechápeš čo všetko musím urobiť a je nefér žiadať ťa o to, aby si tu pre mňa vždy bol.“ Vytrhol sa z Lezanderovho zovretia, pozrel sa mu do očí a zistil, že príliš múdre to nebolo. Keď sa zahľadel do Lezanderových svetlomodrých očí, začal jeho hnev miznúť a odhodlanie sa rozpadalo. Zavrtel hlavou a pred tým, než sa rozbehol k Rokfortu, ticho povedal, „Bude ti lepšie bezo mňa, Lez.“

Keď prišiel do Veľkej siene, takmer všetci študenti už raňajkovali. Hneď keď vošiel, začul šepot a chichotanie a celú cestu na sebe cítil veľa pohľadov. Zamračil sa a sadol si vedľa Draca. Z druhej strany naňho vrhla Pansy vražedný pohľad, no Draco vyzeral celkom spokojne; šťastne jedol svoje raňajky, ignorujúc pohľady, ktoré niektorí študenti vrhali aj po ňom. Orion sa okolo seba zmätene rozhliadol. Prečo sa ľudia naňho a na Draca dívali špekulatívnymi pohľadmi? Potom zbadal skupinku dievčat chúliacich sa k sebe ako čítajú Denného proroka, zatiaľ čo si ho obzerajú a chichotajú sa. Čoskoro zistil, o čo ide.

Na tanier mu hrubo dopadol Denný prorok a nad ním sa týčil Lezander, ktorý sa zúrivo pýtal, „Je toto skutočný dôvod, prečo si ma posledných niekoľko týždňov ignoroval, Orion?“

A tam, na titulnej strane Denného proroka videl Orion svoju vlastnú fotku, ktorá mala z oboch strán ďalšie dve menšie fotky. Bolo tam obrovské srdce, ktoré tri obrázky zoskupovalo a titulok k tomu znel: Durmstrangský šampión rozpoltený medzi svojou láskou k Malfoyovmu dedičovi a národnej metlobalovej hviezde - Viktorovi Krumovi.

Keď doznel prvotný šok, začal Orion zúriť a ticho Ritu preklínať. Obrátil sa k Lezanderovi, ktorý tam stál s prekríženými rukami a nebezpečne prižmúrenými očami, no Orion v nich videl bolesť.

„Lez, ja neviem čo-“ začal Orion.

„Celý ten čas som sa snažil dať nás opäť dohromady,“ naštvane ho prerušil Lezander, „a ty si sa zatiaľ stretával s ním!“ vyprskol a ukázal prstom smerom k Dracovi.

Orion vstal a zavrtel hlavou, „Nie, Lez! Neviem, čo sa píše v tom článku, ale Draco nemá nič spoločné s tým, prečo som ťa ignoroval-“

„Neklam mi!“ zasyčal Lezander zúrivo, „Nie som slepý! Vidím, ako sa na teba pozerá!“

Orion nechápavo zažmurkal a v tom sa Draco rýchlo postavil tvárou k Lezanderovi a uškrnul sa, „Pozri, Lez, Orion s tebou zjavne nechce mať nič spoločné. Konečne si uvedomil, že mu za to nestojíš. Tak prečo ho nenecháš na pokoji a neodskáčeš späť do svojho-“

„Nepleť sa do toho, Draco!“ netrpezlivo odsekol Orion.

Lezander spravil výhražný krok smerom k Dracovi, keď ho Orion rýchlo schmatol za ruku a prosebne povedal, „Lez, prosím, počúvaj ma. Nestretával som sa s nikým.“ Poobzeral sa a videl, že väčšina študentov sa na nich dychtivo pozerá a dodal, „Prosím, poďme sa porozprávať. Poďme odtiaľto a pokojne si o tom pohovorme.“

Lezander sa naňho pozrel a krátko prikývol pred tým, než sa otočil a odišiel z Veľkej siene. Orion si povzdychol a šiel za ním. Akonáhle prešiel dverami Veľkej siene, vtiahol ho Lezander do prázdnej učebne, zatiaľ čo okolo nich vrhol kúzla na tlmenie zvuku.

Schytil Oriona za paže a nahnevane sa spýtal, „Vídaš sa s Dracom?“

„Nie!“ podráždene odvetil Orion.

Lezander prižmúril oči, „Ty oňho nemáš záujem?“

„Pre Mordredov prútik, jasné, že nie, Lez!“ zvolal Orion, „To je smiešne. Prečo by si veril niečomu, čo o mne hovorí ten hlúpi článok!“

„No, a čo si čakal?“ vyprskol Lezander, „Vyhýbal si sa mi!“

„Pretože sme sa pohádali!“ zvolal Orion, „Pretože si povedal, že si z nášho vzťahu unavený!“

Lezander zavrtel hlavou a frustrovane povedal, „Je mi to ľúto, dobre?! Nemyslel som to tak!“ Vzal Orionovu tvár do dlaní a ticho dodal, „Nie som z teba unavený, Orion. Chcem, aby sme boli spolu. To, čo som myslel tú noc bolo, že ma unavuje celá tá situácia s tým spojením, nie ty.“

Orion sa mu zahľadel do očí odhadujúc tak jeho úprimnosť a neisto sa spýtal, „Stále chceš byť so mnou?“

Lezander sa naňho vrelo usmial a tichým hlasom odvetil, „Áno, chcem. O tom nikdy nepochybuj.“

Potom Orion zavrtel hlavou a smutne povedal, „Ale ty vravíš, že ťa unavuje situácia s tým spojením, ako si to nazval, a to je súčasťou problému, Lez. Ja to spojenie mám. Nikdy len tak nezmizne. A ja ho budem využívať ako svoju výhodu…“

„Ale ja ho môžem odstrániť,“ ticho povedal Lezander.

Orion zmätene zažmurkal, „Čo?“

Lezander mu pomaly pohladil čeľusť, zatiaľ čo uzamkol svoj pohľad s jeho, „Keď sa spútame, verím, že spojenie zmizne. Moja krv ti poskytne prirodzené bariéry mysle, cez ktoré sa nič nedostane.“

Orionovi sa rozšírili oči, „Spútali? Ty sa so mnou chceš spútať?“

Lezander sa naňho usmial, „Áno, načo čakať? Milujem ťa, Orion. Chcem, aby si bol mojim druhom. Vôbec nepochybujem o tom, že my dvaja k sebe patríme.“

„Ale sme príliš mladí,“ nervózne prehovoril Orion, „Ja – ja neviem, či som na to pripravení a tvoji rodičia, Lez! Čo by povedali-“

„Hneď, keď ťa spoznajú, prijmú ťa,“ pokojne odpovedal Lezander.

Orion prehltol a pokrútil hlavou, „Oceňujem tvoju ponuku, Lez, ale myslím si, že je príliš skoro.“ Keď zbadal v Lezanderových očiach bolesť, rýchlo ho uistil, „Tiež ťa milujem, Lez, ale mali by sme o tom najprv poriadne porozmýšľať. A tiež by som bol rád, keby nám pred tým tvoji rodičia dali svoj súhlas.“ Potom s povzdychom dodal, „A medzi nami je stále veľa iných vecí. Či sa ti to páči, alebo nie, to spojenie s Voldemortom si chcem ešte nejaký čas udržať. V súčasnosti je to užitočné.“

Pozrel sa na Lezandera a ticho dodal, „Vyhýbal som sa ti, pretože som si myslel, že so mnou nechceš byť, ale to nebolo všetko. Vieš, kto som, vieš, že musím urobiť veľa vecí, ale nechápeš to, Lez. Naštval si sa, pretože som to spojenie použil len raz. To nie je nič v porovnaní s tým, čo budem robiť v budúcnosti. Pravidelne sa budem stretávať s Voldemortom a častokrát budem v nebezpečnej situácii. V tú noc, po tom, čo sme sa pohádali som si uvedomil, že by som naozaj nemal mať žiadneho priateľa, nie so všetkým, čo sa okolo mňa deje. Nie je to voči tebe fér, Lezander. Ty nemáš s Voldemortom nič spoločné a tým že budeš so mnou, tak sa to bude týkať aj teba. Nemal by si sa kvôli mne znepokojovať. To čo som ti povedal predtým je pravda, bezo mňa ti bude naozaj lepšie.“

Lezander sa zamračil a mlčal. Po chvíľke prehovoril, „Voldemort bude medzi nami problémom vždy, však? Viem, že chceš bojovať za svoj druh a viem, že ja ťa nebudem môcť presvedčiť, aby si to nerobil, ale stále nenávidím dívať sa na tú bolesť, ktorú ti to spojenie prináša.“ Orion sa ho pokúsil prerušiť, ale Lezander zodvihol ruku a pokračoval, „Viem, že si chcel povedať, že to spojenie je užitočné a za tú bolesť to stojí, a možno je to pravda.“ Povzdychol si a dodal, „Napriek tomu všetkému stále chcem, aby sme boli spolu. Budem sa snažiť neodporovať tvojmu rozhodnutiu ohľadne Voldemorta. Budem ťa viac podporovať. A je mi jedno, že cez teba sa stanem súčasťou vojny aj ja. Bez teba mi nebude lepšie. Veľmi si mi chýbal. Nedokázal by som byť len tvojim priateľom. Chcem, aby si bol vždy so mnou, aj keď sa zapojíš do vojny.“

„Si si istý, Lez? Je priveľa od teba žiadať-“ neisto začal Orion, ale nemohol zabrániť úsmevu, ktorý sa mu začal rysovať na tvári.

Lezander mu úsmev vrátil a odpovedal, „Som si istý.“ Potom Oriona hlboko pobozkal a Orion sa ochotne stratil v bozku premýšľajúc o tom, že by to možno mohlo fungovať. Ak by ho Lezander naozaj podporoval bez toho, aby sa rozčuľoval kvôli veciam, ktoré musí urobiť, všetko by šlo dobre. A och, Morgana, ako mu chýbali Lezanderove bozky!


Nasledujúcu noc sa Orion s Calypso vykradli zo svojich spální s metlami v rukách v ústrety dobrodružstvu v Tajomnej komnate. Orion zviedol vnútorný boj ohľadne toho, či Lezanderovi povie, že ju našli alebo nie. Nakoniec sa však rozhodol, že ešte len teraz sa dali znovu dokopy, takže nebolo treba ich vzťah hneď pokúšať, keďže Lezander by bol určite znepokojený z návštevy miesta, kde Voldemort vstal z mŕtvych a znovu získal telo.

Po tom, čo opäť Umrnčanú Myrtlu vydesili obrazom Krvavého baróna, zrušili svoje zastieracie kúzla a Orion vložil do vrecka Záškodnícku mapu. Uistil sa, že medailón je bezpečne ukrytý vo vnútornom vrecku jeho habitu. Zasyčal a znovu otvoril vstup. Orion a Calypso stáli na okraji zvažujúcej sa čiernej diery vytvorenej obrovským potrubím a nepokojne sa pozreli dolu. Potrubie bolo dostatočne široké na to, aby mohli použiť metly, ale letieť kolmo nadol by bolo dosť ťažké, najmä pre Calypso.

„Myslím si, že dolu by si sa mala skĺznuť prvá ty,“ povedal Orion, „ja budem musieť zletieť na metle, aby som uzavrel vstup hneď, keď budeme dnu, len v prípade, že by niekto vošiel do tých záchodov. Vezmem ti metlu, takže by to pre teba malo byť jednoduchšie.“

Calypso prikývla a podala mu metlu. Potom nervózne vyriekla, „Dobre, poďme na to.“

Orion jej stisol ruku a ticho ju povzbudil, „Budeš v poriadku. Pôjdem hneď za tebou.“

Calypso sa vystrela aby si tak dodala dôveru, pomaly sa prikrčila, aby mohla vliezť do potrubia a potom sa spustila.

Okolím sa rozľahol slabý zvuk šmýkania a Orion čoskoro stratil Calypso z dohľadu. Nasadol na Blesk, pričom v druhej ruke držal Calypsinu metlu a vstúpil do potrubia. Vznášajúc sa tesne pri vstupe zasyčal, „Zatvor sssa,“ a kruh svetla nad ním zmizol, keď sa umývadlo vrátilo na svoje miesto. Potrubie bolo teraz úplne tmavé. Orion sa snažil dolu potrubím zletieť, ale bolo to dosť ťažké keďže nič nevidel. Potreboval sa vrhnúť dolu, no nebol schopný zistiť, či sa potrubie nestáča a pretože v rukách už držal metly, nemohol vytiahnuť prútik a použiť Lumos. Tak rýchlo zoskočil z metly, bolestivo spadol na vnútornú stenu potrubia a šmykom sa spustil dole. Bolo to ako let nekonečnou, mazľavou, tmavou kĺzačkou. Keď si jednou rukou pritiahol metly tesne k telu, druhou rukou vytiahol prútik a vrhol Lumos. Teraz videl množstvo iných rúr, rozvetvujúcich sa na všetky strany, ani jedna však nebola taká veľká ako ich. Tá sa krútila a zahýbala. Orion letel stále nadol a vedel, že padá niekam hlboko, už musel byť niekde pod hradnými žalármi. A potom, práve keď si začal robiť starosti o tom, čo sa stane, keď dopadne na zem, potrubie sa prestalo zvažovať  a vystrelilo ho von, kde sa s čľupnutím rozčapil na mokrej podlahe tmavého kamenného tunela, ktorý bol taký vysoký, že sa v ňom dalo stáť.

Calypso stála v malom kruhu svetla, ktorý sa vytvoril okolo jej prútika. Habit mala úplne špinavý a pokrčený, no inak jej nič nebolo a na tvári mala vzrušený výraz.

Keď si vzala od Oriona metlu, povedala, „Musíme byť v samotných základoch Rokfortu, Orion. Je to úžasné. Stavím sa o čokoľvek, že do Komnaty musí viesť ešte ďalší vchod.“

Orion neodpovedal. Vedel, že ďalší vchod existuje. Videl, ako ho Voldemort v jeho vízii pred rokmi otvoril. Ale ten vstup bol na okraji Rokvillu a on nemohol len tak odísť a rozhliadať sa tam, pretože jeho neprítomnosť počas prvej návštevy Rokvillu by vzbudila podozrenia. A nemohol o pomoc požiadať Calypso, pretože by nemal ako vysvetliť, ako sa o tom vchode dozvedel, keďže Calypso o jeho spojení s Voldemortom nevedela.

Po tom, čo vstal, zodvihol metlu a prútik, ktorý ešte stále žiaril a poobzeral sa okolo. V tuneli bola taká tma, že dovidel len na krátku vzdialenosť a všimol si, že zem bola pokrytá malými zvieracími kosťami. Orion vykročil vpred a v tmavej zákrute tunela zazrel obrys čohosi velikánskeho a skrúteného, ležiaceho krížom cez tunel. Nehýbalo sa to. Svetlo z prútika sa kĺzalo po obrovskej hadej koži jedovatej sýtozelenej farby, ktorá ležala skrútená na zemi.

„Pri Merlinovej brade, to je koža baziliska!“ vzrušene prehovorila Calypso keď pristúpila bližšie, aby si to prezrela, „Ako prísada do elixírov je na nezaplatenie!“

Orion prevrátil očami a zdesene vyhŕkol, „Calypso, nezastavíme sa tu len preto, aby sme pozbierali tú kožu!“

Calypso sa rozhorčene nafúkla a Orion teda pristúpil na kompromis, „Budeš si nejakú môcť vziať, keď sa vrátime späť, dobre? Teraz poďme.“

Tak ďalej postupovali tunelom, zatiaľ čo Calypso si hundrala niečo o ľuďoch, ktorí nevedia oceniť jedinečné ingrediencie a potom, keď konečne prešli poslednú zákrutu, zbadal Orion priamo pred sebou pevný múr - boli na ňom vyryté dva spletené hady, ktoré mali namiesto očí vsadené veľké, žiarivé smaragdy.

Orion sa postavil priamo pred nich a zasyčal, „Otvor sssa!“

Hady sa rozplietli, kamenná stena v strede praskla, obe jej polovice sa nehlučne odsunuli a Orion s Calypso vošli dovnútra.

„To je úchvatné,“ vydýchla Calypso.

Orion pritakal. Stáli na konci veľmi dlhej komnaty, ktorú ožarovalo slabé svetlo. Obrovské stĺpy, podopierajúce strop miznúci kdesi vysoko v tme, boli zdobené mnohými hadmi a vrhali v tej zvláštnej, zelenkastej žiare, ktorá akoby zaplnila celú miestnosť, čierne tiene.

Prútiky namierili pred seba a vošli medzi stĺpy ovinuté hadmi. Každý ich opatrný krok sprevádzala dunivá ozvena, ktorá sa odrážala od kamenných stien. Keď boli zarovno s poslednou dvojicou stĺpov, vynorila sa pred nimi ozrutná socha, ktorá siahala až po strop a opierala sa o zadnú stenu komnaty. Orion ju už predtým vo svojej vízii videl, bola to Slizolinova socha. A medzi jej chodidlami ležala doluznačky drobná postava v čiernom habite so žiarivo-červenými vlasmi.

„To je to Weasleyovie dievča,“ povedala Calypso ľahostajne sa dívajúc na telo. „Jej telo sa zdá byť úplne zachované. Musí to byť spôsobené povahou Komnaty a nízkymi teplotami. Čo s tým urobíme?“

Ale Orion ju sotva počúval. Tam, v blízkosti tela ležal otvorený zápisník. Denník, ktorý pomohol Voldemortovmu kúsku duše získať telo. Konečne by sa mohol dozvedieť niečo o tom, ako to Voldemort dokázal.

„Idem sa tu poobzerať, Orion,“ povedala Calypso. „Zistiť, či tu nie sú nejaké skryté miestnosti.“

Orion neprítomne prikývol a kľakol si k denníku. Prútikom naňho vrhol niekoľko odhaľujúcich kúzel, ale nič zvláštne sa nestalo. Denník v sebe nemal žiadnu mágiu. Začal listovať stránkami a zamračil sa keď videl, že všetky sú prázdne. Nemal to byť denník? Potom prečo si doňho nikto nič nepísal? A prečo v sebe nemá žiadnu mágiu? Keď to pomohlo Voldemortovi vrátiť sa, prečo to bola jednoducho len prázdna kniha?

Potom denník zodvihol a zatvoril. Obal bol tvorený čiernou kožou. Obrátil ho na druhú stranu a na obale, v jednom z rohov zbadal malé, elegantné strieborné písmená: T.M.R.

V tom momente mu vyschlo v krku, stiahlo mu žalúdok a cítil, ako mu z tváre zmizla krv. Myseľ mu naplnili stovky myšlienok, akoby sa v jeho vnútri niečo zlomilo. Sotva zvládol prinútiť svoju myseľ prispôsobiť sa všetkým tým myšlienkam, ktoré mal už v minulosti no nespomínal si na nich; podozreniam, ktoré v hlave držal už dlhšie a vyvodeným záverom, z ktorých sa doteraz nespamätal. Zatackal sa a spadol na zem, keď to všetko neovládateľne krúžilo v jeho mysli: ostrá moc medailónu, keď sa Tom naštval… Tomove vedomosti a znalosti o Voldemortovi a vnútornom fungovaní Smrťožrútov… Tomova obrana Voldemortových myšlienok a činov… Tomovo a Voldemortovo Gauntovské dedičstvo… ich spoločný Slizolinov pôvod… podobné črty tváre… podobné maniere a reč… a nakoniec… ohromujúce uvedomenie si, že Tom bol a je Lord Voldemort.

Orion pustil denník, chytil sa za hlavu, v ktorej mu ešte stále všetko búšilo a z hrdla sa mu vydral prenikavý výkrik zúrivosti, ublíženia a zrady.

Calypso k nemu rýchlo pribehla, chytila ho za plecia a zatriasla ním, „Orion, čo sa stalo? Si v poriadku?“

Orion sa na ňu pozrel, neuvedomujúc si sĺz, ktoré mu stekali zo zelených očí a chrapľavým hlasom odpovedal, „Je mi fajn. Ja – ja len-“ zavrtel hlavou a sucho sa spýtal, „Našla si niečo?“

Calypso sa naňho znepokojene pozrela, ale odpovedala, „Nie, nič. Žiadne skryté miestnosti alebo komory, dokonca ani komora na metly.“

Orion sťažka preglgol, aby prinútil svoje vyschnuté hrdlo pracovať a ticho povedal, „Mala by si si ísť vziať nejakú kožu z baziliska už teraz, Calypso, zatiaľ čo sa tu ja porozhliadam. Načo plytvať časom, stretneme sa tu.“

„Si si istý, Orion?“ neisto sa spýtala, „Nevyzeráš veľmi dobre-“

„Som v poriadku, Calypso!“ vyštekol Orion. „Proste už choď!“

Vrhla naňho posledný pohľad a ponáhľala sa zozbierať si svoje drahocenné prísady. Hneď keď odišla, Orion príkazom zavrel dvere Komnaty, trasúcimi prstami vytiahol medailón a s tresknutím ho otvoril.

Tom si ho prezrel upretým pohľadom a znepokojene sa spýtal, „Čo sa ti stalo?“

Orion ho prebodol pohľadom prižmúrených očí a zúrivo zasyčal, „Ako si mohol, Tom? Ako si mi to mohol urobiť?“ Potom zvreskol, keď mu znova začali stekať dole tvárou slzy, „VERIL SOM TI! PODELIL SOM SA S TEBOU O CELÝ SVOJ ŽIVOT! A TY SI MI CELÝ TEN ČAS KLAMAL. CELÝ TEN ČAS SI BOL ON!“

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Tom s rozšírenými očami, prekvapený Orionovým výbuchom.

„SI SKURVENÝ LORD VOLDEMORT!“ zajačal Orion. Tomovi poklesla čeľusť, keď Orion zúrivo pokračoval, „ŠPEHOVAL SI MA PREŇHO? AKÝ BOL TVOJ PLÁN? KTO SI A ČO SI KURVA SPRAVIL S MOJOU MYSĽOU?“

Tom bol úplne bledý a zdal sa neschopný odpovede. Orion pevnejšie schytil medailón, vytiahol prútik a namieril ho na Tomovu tvár. Potom surovo vykríkol, „Morgana, pomôž mi! Tom, ak okamžite neodpovieš na moju otázku, v tom okamihu ťa zničím!“

„Ako – ako si to zistil?“ tichým hlasom sa pýtal Tom a obozretne sa díval na prútik.

„TY TU KURVA NEKLADIEŠ ŽIADNE OTÁZKY! JA ÁNO!“ reval Orion, „TERAZ ODPOVEDZ!“

Tom nadviazal na jeho chlad a pokojne odvetil, „Bol som Lord Voldemort, ale nešpehoval som ťa preňho. Nevie, že ma máš a ja s nim nemám žiadne spojenie. Som len jeho portrét-“

Orion sa hystericky zasmial a potom povedal, „Naozaj si myslíš, že som taký idiot?“ Potom opäť začal jačať, „VEĽMI DOBRE VIEM, ŽE NIE SI PORTRÉT! SI NIEČO INÉ! TAK ZO MŇA PRESTAŇ ROBIŤ HLUPÁKA A POVEDZ MI PRAVDU!“

Tom zavrtel hlavou a úprimne odvetil, „Nešpehujem ťa. On naozaj nevie, že ma máš a ja nemám žiadne prostriedky na komunikáciu s ním.“

Orion si ho pozorne prezrel a cítil, že hovorí pravdu. Prižmúril oči a zúrivo vyštekol, „ČO SI SPRAVIL S MOJOU MYSĽOU?“

Tom ho chvíľu pozoroval a potom odpovedal, „Musíš pochopiť, že by pre teba bolo nebezpečné, keby si vedel, že som Lord Voldemort. Na tvoju myseľ som vrhol sieť, ktorá mala v rohu tvojej mysle uzamknúť všetky podozrenia o mne ako o Lordovi Voldemortovi. Tvoje myšlienky tam boli, len si o nich jednoducho nevedel. Aj keď si myslím, že si objavil niečo natoľko presvedčivé, že tvoja myseľ bojovala s mojim kúzlom zabudnutia a rozbila sieť.“

„Čo ešte si bol schopný urobiť?“ spýtal sa rozzúrený Orion, „ČO SI MI EŠTE SPRAVIL?“

„Už nič!“ vykríkol úprimne Tom, „Nie som schopný urobiť nič iné. Sieť, ktorou som ťa nechal zabudnúť na niektoré veci som dokázal spraviť preto, lebo som sa mohol pravidelne a často dívať do tvojich očí a tak sa mi to podarilo vybudovať. Ale okrem toho nemôžem použiť žiadne kúzlo!“

„Použil si na mňa niekedy Ligilimenciu?“ naštvane syčal Orion.

Tom zavrtel hlavou, „Nie, bez prútika ju nemôžem-“

Orion vyštekol, „Nepotrebuješ prútik! Voldemort žiadny nepotreboval na to, aby Ligilimenciu použil!“

„Ja nemám jeho moc!“ vykríkol Tom, „Nie keď som stále-“ Potom zavrel ústa a nič viac nepovedal.

„Nie keď si stále čo?“ prskal Orion. Potom zreval, „ČO VLASTNE SI?“

Ale Tom neodpovedal. Orion sa pomaly nadýchol, aby sa upokojil a myslel jasne. Zatvoril oči a skontroloval svoje novoobjavené myšlienky, pričom ich miešal s tými, o ktorých už vedel. Tom hovoril pravdu, ak mohol povedať. Mal mágiu, bol schopný jedného druhu mágie mysle, ale nič viac. Voldemort bol Tom Riddle – Orion po tom zistení cítil bolestivé bodnutie v srdci, ale nateraz to odtlačil niekam preč – Tom, nechcel, aby sa o tom dozvedel… nechcel aby vstúpil do Tajomnej komnaty... denník! Samozrejme! To je to, čoho sa Tom desil, že nájde, pretože by tak videl jeho iniciály… denník, ktorý pomohol Voldemortovej duši – Orion zalapal po dychu – Nie! Denník v sebe tú Voldemortovu dušu držal! To je dôvod, prečo je denník teraz bez mágie! V denníku bola ukrytá duša a keď z neho vystúpila a získala telo, denník ostal prázdny, znova to bol len obyčajný denník. Weasleyove dievča nebolo posadnuté ako Quirrell, ona použila denník a duša v ňom využila jej život aby získala telo! Morgana, pomôž nám! Aký druh mágie to je? Nikdy ani nečítal ani len nepočul o niečom tak silnom, tak nevyspytateľne temnom. A Tom… portrét v medailóne… medailón s nevysvetliteľnou mágiou… denník s mocnou mágiou – Orion zamrzol – Medailón a denník… Voldemortove pokusy v hľadaní nesmrteľnosti… denník, ktorý uschovával jeho dušu… medailón, ktorý uschováva jeho dušu…

Orion prudko otvoril oči a uvidel Toma, ktorý sa naňho stále díval. Vydýchol, „Ty si jeho duša!“

Tom zbledol a oči sa mu rozšírili, zatiaľ čo Orion ostro pokračoval, „Neobťažuj sa popierať to! Ja to viem. Som si tým istý! To nebola otázka, ale tvrdenie.“

Potom si Orion na niečo spomenul a dodal, „Je tu niečo, čoho si schopný. Mohol si využiť moju životnú silu aby si sa vrátil späť do života. Prečo si to neurobil?“

Po dlhej chvíli ticha, počas ktorej získaval Tom späť svoju vyrovnanosť, odpovedal, „Najprv som musel posúdiť situáciu. Vo tvojich rukách som bol v bezpečí, držal si ma v tajnosti, skrytého. Nikto by ma u teba nenašiel a ty by si nikomu nedovolil vziať ma preč alebo zničiť. Potom si mi povedal, že Voldemort získal telo a ja som to tiež cítil, takže som sa nemusel vracať späť do života.“

„A keby ho nezískal?“ kyslo sa spýtal Orion, „Keby neuspel, využil by si ma a zabil popri procese svojho návratu?“

Tom neodpovedal a Orion zatvoril oči, keď mu dolu tvárou stekala slza. Tomovo mlčanie hovorilo za všetko.

Orion začul Tomov tichý hlas, „Orion, teraz by som ti to neurobil. Nie teraz, keď ťa poznám a keď mi na tebe záleží-“

Orion otvoril oči a naštvane odsekol, „Nezáleží ti na mne, Tom! Nesnaž sa ma oklamať! To, čo si urobil – je neodpustiteľné! Si Lord Voldemort! Si jeho duša!… Nemôžem tomu uveriť! Pre Mordreda! Začalo mi na tebe záležať, dokonca som ťa začal milovať! A ty si on! Ten zlý, nemilosrdný čarodejník! Ten, ktorý zabil mojich-“ Zavrtel hlavou a smutne, s ostrou bolesťou v hrudi, povedal, „Čo sa ti stalo, Tom? Ako si sa stal ním? Čo si si to spravil? Rozdelil si svoju dušu na tri kusy… ani neviem ako, ale sám seba si úplne zmasakroval! Tvoja duša, Tom! Najdôležitejšia a najčistejšia časť čarodejníka, a ty si ju roztrhal na kusy!“

„Urobil som to pre dosiahnutie nesmrteľnosti,“ ticho odpovedal Tom. „Bol to jediný spôsob za nízku cenu.“ Na chvíľu sa odmlčal a a potom pokračoval, „Bez ohľadu na to, čo si o mne myslíš, ver mi aspoň toto: záleží mi na tebe.“

Orion uzamkol svoj pohľad s jeho a v Tomových tmavomodrých očiach zbadal holú pravdu. Zovrelo mu srdce. Potom znovu zatvoril oči a neisto zašepkal, „Morgana, pomôž mi, ale mne na tebe tiež záleží… napriek všetkému,“ vypustil z hrdla pridusený vzlyk.

Tom sa naňho vrelo usmial, ale vo vnútri bol Orion roztrhnutý protichodnými emóciami. Tom, jeho mentor, dôverník, jeho najstarší spoločník bol Lord Voldemort. Čarodejník, ktorý zabil jeho matku, ktorý sa snažil zabiť jeho a ktorý by sa ho možno znovu pokúsil zabiť, keby zistil, že on je Harry Potter. Temný pán, ktorý nemilosrdne zabil toľko ľudí a ktorý bez mihnutia oka mučil svojich vlastných stúpencov. Tom, ktorého miloval sa stal postrachom čarodejníckeho sveta. A teraz už vedel aj to, že Toma svojim spôsobom miloval. Tá ostrá bolesť, ktorú cítil v hrudi to potvrdila.

Orion sa pozrel na Toma s očami plnými nepreliatych sĺz a ticho povedal, „Ale to nemení nič na skutočnosti, že si ma podviedol, Tom. A to, to ti nemôžem odpustiť-“

Tom prižmúril oči a prerušil ho, „A ty si to neurobil?“

„Nie-“ začal Orion.

„Pozrime sa, aký malý pokrytec si ty sám, Orion,“ uškrnul sa naštvane Tom, „Teraz, keď sa jeden druhému takto odhaľujeme, mohol by si skúsiť prejaviť aspoň trochu úprimnosti.“

Orion bol šokovaný, „Neviem, čo máš na mysli-“

„Si inteligentný a vnímavý, Orion,“ prehodil Tom chladne, „Ale zabúdaš, že ja som rovnako všímavý. Naozaj si nečakal, že to nikdy nezistím, že?“

Orion stuhol a odvetil, „Nezistíš čo?“ Bolo hneď niekoľko vecí, ktoré držal pred Tomom v tajnosti, ktorú z nich mal teraz na mysli?

Tom si ho chladne premeral pohľadom a odpovedal, „No, že si Harry Potter, samozrejme. Nehovor mi, že je tu ešte niečo ďalšie.“

Orion zalapal po dychu a šokovane upustil medailón. Zo všetkých tých možných vecí… Tú, ktorú nepredpokladal.

Keď k sebe opäť prišiel, rýchlo zodvihol medailón.

Tom ho prepaľoval pohľadom a sarkasticky poznamenal, „Ó, ďakujem za odhodenie, na dnešný večer som nemal dosť labilných okamihov.“

Orion naštvane vyštekol, „Použil si na mňa Ligilimenciu!“

„Nie, nepoužil!“ zúrivo zasyčal Tom, „Už som ti povedal, že nemôžem!“

„Tak ako-“ začal roztrasene Orion.

Tom sa uškrnul, „Vážne, Orion, poznám ťa od tvojich jedenástich. Boli tu nejaké vodítka, ver mi. Pochybujem, že by si ich hocikto iný poskladal dohromady, ale opakujem, ja nie som hocikto; a viem o tebe veci, o ktorých nikto iný ani netuší. Dokázal si ma otvoriť, čo som mal pôvodne dokázať len ja; si parselan, hoci ním nikto z Blackovskej pokrvnej línie nikdy nebol; si schopný vždy sa dozvedieť, čo sa deje na smrťožrútskych stretnutiach a nikdy si nevysvetlil ako; Harry Potter prežil kliatbu Avada Kedavra len s jazvou, jedinečnou jazvou, ktorú spôsobila tá kliatba… to vysvetľuje tvoju parselčinu a možno aj spôsob, akým môžeš vidieť cez Voldemortove oči a to je presne to, odkiaľ máš všetky tie informácie o stretnutiach. Tiež to vysvetľuje tvoju naliehavú potrebu naučiť sa Oklumenciu; Harry Potter utiekol od svojich muklovských opatrovníkov, keď mal desať a potom zmizol. A to všetko v čase, kedy tvoj otec utiekol z Azkabanu a vzal si ťa so sebou. Povedal si mi, že si žil v muklovskom sirotinci kde ťa zneužívali, hoci v skutočnosti si žil so svojimi muklovskými príbuznými a myslím si, že ťa tvoj strýko bil a pokúsil sa ťa znásilniť. A to je dôvod, prečo si utiekol; a nenávidíš Dumbledora, pretože on bol tým, kto ťa nechal v ich starostlivosti; ďalej tvoj názor na muklorodených, ktorý by s tebou nezdieľal nikto čistokrvný, ale ktorý je pochopiteľný vzhľadom na to, že tvoja matka bola Lily Potterová; tvoj otec bol Sirius Black, o tom nepochybujem, máš blackovské rysy, ale tvoja matka musela byť Lily Potterová, keďže si s ňou ako dieťa žil a ona zomrela, aby ťa ochránila. To tiež vysvetľuje, prečo si proti metódam Lorda Voldemorta, keďže ju zabil.“ Potom sa na chvíľu odmlčal a spýtal sa, „Predpokladám, že na ukrytie svojej jazvy používaš kúzlo krvi?“

Orion otrasene prikývol, potom opäť prišiel k sebe a ticho prehovoril, „Prečo si mi nepovedal, že to vieš?“

„Dúfal som, že jedného dňa sa mi s tým zveríš,“ ticho odvetil Tom, „Okrem toho by som tým nezískal nič, keby si vedel, že som to zistil.“

„Myslíš si, že Voldemort to vie?“ spýtal sa s obavami Orion.

„Nevie,“ uistil ho Tom. „Už by ťa konfrontoval, keby to vedel. Ale ak s ním budeš tráviť viac času, mohol by to zistiť.“

Orion sa zamračil, „Tráviť s ním viac času? Prečo?“

Tom ignoroval otázku a prísne povedal, „Mal by si mu to povedať.“

Orion vyštekol, „Zbláznil si sa? Zabil by ma!“

„Nie keď vie, že vo vojne si na jeho strane,“ pokojne odpovedal Tom.

Potom si Orion niečo uvedomil, „Ty si sa uisťoval, že som pevne na Temnej strane. To je to, prečo si sa ma pýtal či by som si prial, aby ma Dumbledore zachránil pred muklami a či by som radšej vyrastal v svetlej rodine.“

Tom prikývol, „Teraz som si istý. So všetkým, čo o tebe viem, nikdy by si sa neotočil na stranu Svetla.“

„Ale Voldemort nie je,“ uviedol Orion, „Myslím tým, vie, že chcem byť na Temnej strane, ale keby zistil, že som Harry Potter, neviem, akú veľkú váhu by to malo. A ja ešte nie som pripravený.“

Tom si unavene povzdychol, „V určitom okamihu mu to povedať musíš.“

„Keď budem pripravený, teraz je ešte priskoro,“ odhodlane odpovedal Orion a potom odsekol, „Nedám mu ťa, ak máš na mysli toto.“

Tom povytiahol obočie, „Nechcel som ťa požiadať o toto. Nemôžeš ma mu dať až kým mu nepovieš, že si Harry Potter.“

„Presne,“ stroho odpovedal Orion, „a dokonca potom si ťa možno nechám.“

Tom sa naňho uškrnul, „Chýbal by som ti, však?“

„Nie, keď budeš taký nafúkaný, ako teraz,“ zagánil naňho Orion.

Orion si sčesol vlasy na druhú stranu a smutne si povzdychol, „Stále nemôžem uveriť tomu, že si on. Ste takí rozdielni-“

„Sme rovnakí,“ prísne odvetil Tom, „ty máš voči nemu predsudky. Vždy som sa ti snažil ukázať, že on nie je netvor, ty to však aj napriek tomu odmietaš uznať-“

Orion prižmúril oči a naštvane povedal, „No, ty intrigánsky, malý diabol. Na to som zabudol! Všetky tie rozhovory o Voldemortovi – ty si v podstate chválil sám seba!“

Tom nebol ani trochu v rozpakoch, „Potreboval si vidieť veci objektívne.“

Orion sa mu vysmial, „Ty si chcel, aby som videl veci z tvojho pohľadu.“

Tom povytiahol obočie, „A? Čo je na tom zlé?“

Orion prevrátil očami a potom prísne odpovedal, „Teraz musím ísť. Som tu už príliš dlho. Ale toto nie je koniec. Ešte z toho nie si vonku.“

Tom sa naňho uškrnul, „Ani ty nie. Koniec koncov, nemôžeš ma viniť z toho, že som svoju identitu držal v tajnosti, keď si ty robil to isté.“

Orion naňho vrhol škaredý pohľad a prudko medailónik zaklapol. Otočil sa a pozrel sa na denník ležiaci na zemi. Teraz bol už na nič a kvôli iniciálkam na ňom by bolo nebezpečné, keby ho niekto našiel. Hoci bol jediným, kto mohol Tajomnú komnatu otvoriť, nechcel riskovať. Vyvolal čierne plamene, ktoré sa mu vzápätí rozžiarili na dlani a vrhol ich smerom k denníku. Díval sa, ako sa malá knižka s čiernym obalom páli a mení na prach. Potom vrhol ešte jeden krátky pohľad na telo a rozhodol sa nechať ho tam, kde bolo doteraz.

Keď sa stretol s Calypso pri baziliskovej koži, videl, že naňho už netrpezlivo čaká a v rukách drží ťažký batoh plný kože. Povedal jej, že v preskúmavaní Komnaty bol veľmi dôkladný a to je dôvod, prečo mu to trvalo tak dlho. Pomocou metiel vyleteli hore potrubím a nakoniec sa im podarilo nepozorovane dostať do svojich spální.

Posledná Orionova myšlienka pred tým, než zaspal bola, že Tom pred ním stále niečo skrýva. Koniec koncov, prečo by mal byť Voldemort schopný zistiť, že je Harry Potter len tým, že by s ním trávil veľa času? A prečo aj on dokázal otvoriť medailónik, keď to mohol spraviť len Voldemort? Mohlo s tým mať niečo spoločné to ich spojenie? Ale to nedávalo zmysel; bolo to len mentálne spojenie, nie spojenie krvi alebo niečo také…


Nasledujúci večer stál Orion pred zrkadlom v ich spoločných spálňach, zatiaľ čo sa ostatní horúčkovito pripravovali na Vianočný ples. Na vrch svojho slávnostného habitu, ktorý mu poslala Narcissa, si práve uviazal durmstrangský plášť. Jeho drahý habit mal tmavozelenú farbu – Narcissa vždy trvala na tom, že zelená je jeho farba – s jemnou striebornou výšivkou na manžetách a golieri. Habit bol vyrobený z kvalitného zamatu, čo ho robilo veľmi príjemným na dotyk. Vlasy si upravil do elegantného účesu, ktorý nespočetne krát používal jeho otec, keď  ho niekto chytil zozadu za pás a do ucha mu zapriadol, „Vyzeráš úžasne. Nech ťa ani nenapadne myslieť si, že ťa dnes v noci spustím z očí.“

Orion uzamkol svoj pohľad s Lezanderovým odrazom v zrkadle a jemne sa naňho usmial. Otočil sa a pohľadom zhodnotil svojho priateľa. Oblečený mal tmavomodrý slávnostný habit, ktorý pekne vyzdvihoval jeho svetlomodré oči a vyzeral v ňom ako okúzľujúci princ, hoci ten okúzľujúci aspekt premohlo šibalstvo Lezanderovho roztopašného úškrnu. A Orion to miloval.

Orion sa sťažka sklamane nadýchol a povedal, „No, myslím si, že áno. Už je príliš neskoro na hľadanie niekoho vhodnejšieho, kto by mohol sprevádzať šampióna.“

Lezander hravo zavrčal, „Po plese ti ukážem aký som pre teba vhodný.“ Potom si ho pritiahol tesne na svoje telo, pričom ho objal pevnými rukami a hlboko ho pobozkal.

Keď bozk prerušili, aby sa mohli nadýchnuť, Orion povýšene odvetil, „Sľuby, sľuby…“

Prerušil ich až Viktor Krum, ktorý sa na nich pobavene díval, „Teraz musime isť. Riaditeľ Vagnarov čaka na lodi, takže budeme mocť prisť všetci spolu.“

Lezander si vzal plášť a spolu zišli dolu do spoločenskej miestnosti, kde sa stretli s dievčatami. Calypso vyzerala ohromujúco s vypnutými vlasmi a čiernymi šatami, ktoré jej bolo vidieť spod plášťa. Usmiala sa na nich a pristúpila ku Krumovi, pričom sa chytila jeho ponúkanej ruky.

Orion povytiahol obočie a perami naznačil ‘Krum?’

Ona sa naho jednoducho uškrnula a sprevádzaná Viktorom Krumom opustila spoločenskú miestnosť. Lezander a Orion ich nasledovali spolu so zvyškom delegácie.

Keď prišli na loď, Vagnarov ich všetkých prešiel hodnotiacim pohľadom a zdal sa byť spokojný. Spolu kráčali smerom k Rokfortu s Vagnarovom na čele, tesne nasledovaným Orionom a Lezanderom a zvyškom delegácie. Keď dosiahli hlavnú dubovú bránu, rýchlo ju otvorili a Orion zbadal, že vstupná hala bola plná študentov, ktorí sa tam prechádzali a čakali na ôsmu hodinu, keď sa mali otvoriť dvere do Veľkej siene. Tí, čo sa tu mali stretnúť s partnermi z iných fakúlt, sa predierali pomedzi dav a hľadali sa. Vagnarov ich nechal, aby sa mohol pripojiť k ostatným učiteľom a Orion pohľadom kontroloval dav.

Zachytil pohľad Hermiony, ktorú sprevádzal Neville. Vyzerala však úplne inak, ako obvykle. Niečo si urobila s vlasmi – už neboli kučeravé a našuchorené, ale hladké a lesklé, stočené do elegantného uzla na temene. Keď sa usmiala, Orion mohol vidieť, že jej zuby sú menšie ako vtedy, keď sa s ňou stretol prvý krát – pravdepodobne si ich nechala zmenšiť po tom, čo bola zasiahnutá kúzlom Densuago. Fleur v sprievode bystrohlavského chlapca vyzerala v striebristosivom saténe veľmi krásne a nakoniec zbadal aj Cedrica s pekným ázijským dievčaťom.

Usmial sa, keď videl skupinku Slizolinčanov blížiacich sa k nim. Na čele bol Draco; oblečený mal slávnostný habit z čierneho zamatu, v ktorom vyzeral veľmi dobre a kráčal akoby obklopený aurou sebavedomia a arogancie, čo mu pripomenulo Luciusa. Pansy Parkinsonová v svetloružovom habite samý volánik sa ho ako kliešť držala pod pazuchy so samoľúbym výrazom v tvári, hoci Draco príliš potešene nevyzeral. Crabbe a Goyle sa vliekli za nimi a Blaise si viedol svojho bystrohlavského neoficiálneho priateľa. Theo sprevádzal Millicent, ktorá vyzerala celkom pekne v čiernych šatách, ktoré lichotili jej silnejšej postave.

Skôr, než ich Orion stihol pozdraviť, ozval sa hlas profesorky McGonagallovej, „Šampióni, prosím, sem!“

Schmatol Lezandera za ruku a vykročil smerom k nej. McGonagallová v slávnostnom habite z červeného škótskeho tartanu a v klobúku, okraj ktorého si vyzdobila dosť nepekným vencom z bodliakov, im prikázala, aby počkali na jednej strane dverí, kým ostatní nevojdú dnu. Šampióni mali do Veľkej siene vstupovať jeden pár za druhým, až keď sa všetci usadia.

Fleur a jej doprovod sa postavili najbližšie k dverám; starší chlapec bol očividne taký omráčený z toľkého šťastia, že má za partnerku Fleur, že z nej nemohol spustiť oči. Cedric s ázijským dievčaťom sa o niečom živo rozprávali a Neville si nervózne uhládzal tmavočervený slávnostný habit. Orion potajomky žmurkol na Hermionu, keď naňho vrhla kradmý pohľad. Tá mu potom venovala malý úsmev a vrátila sa späť k upokojovaniu svojho partnera.

Keď sa dvere do Veľkej siene otvorili po tom, čo boli všetci ostatní študenti už usadení, prikázala McGonagallová šampiónom, aby sa vo dvojiciach postavili do radu a nasledovali ju. Keď vošli, privítal ich potlesk a oni kráčali k veľkému okrúhlemu stolu v hornej časti siene, kde sedeli porotcovia.

Steny siene pokrývala iskrivá striebristá námraza a pod hviezdnatou čiernou oblohou na strope viseli stovky girlánd z imela a brečtanu. Fakultné stoly zmizli, nahradila ich asi stovka menších, osvetlených lampášikmi a pri každom stole sedel asi tucet študentov.

Keď sa blížili k hlavnému stolu, Dumbledore sa na nich spokojne usmieval a Orion si uvedomil, že jeden z porotcov chýbal. Na jeho stoličke okázalo sedel Percy Weasley a zvrchu sa díval na študentov.

Keď Orion spolu s Lezanderom prišiel až k stolu, Vagnarov ich vyzval, aby sa posadili vedľa neho. Ako hostina začala, počul Percyho Weasleyho samoľúbo rozprávať, že ho povýšili a že jeho šéf – pán Crouch – sa necíti príliš dobre a v súčasnej dobe odpočíva, keďže prežil veľký osobný šok z nevychovanosti svojho domáceho škriatka na Svetovom pohári. Medzitým Fleur kritizovala rokfortskú výzdobu a jej partner len hlúpo prikyvoval na všetko, čo povedala.

Keď všetci dojedli, Dumbledore vstal a požiadal študentov, aby urobili to isté. Potom mávol prútikom, všetky stoly sa stiahli k stenám, čím vzniklo prázdne priestranstvo, a potom vpravo vyčaril vyvýšené pódium. Boli na ňom rozložené bubny, niekoľko gitár, lutna, čelo a gajdy.

Na pódium za búrlivého potlesku nastúpila hudobná skupina Sudičky – všetci boli strašne vlasatí a oblečení v čiernych habitoch, rafinovane potrhaných a ostrapkaných. Keď sa chopili nástrojov, Orion a zvyšok šampiónov spolu so svojimi partnermi vstali a kráčali na jasne osvetlený parket.

Sudičky spustili pomalú smutnú skladbu a Lezander ho chytil za ruku, pričom mu druhú položil na pás. Začali pomaly tancovať okolo tanečného parketu, zatiaľ čo ostatní študenti stáli bokom, dívali sa na nich a komentovali. Onedlho mnohí z nich tiež prišli na tanečný parket a Orion si všimol neďaleko tancujúcu Calypso s Krumom.  Hermiona s Nevillom tancovali neďaleko – Hermiona sa často strhávala, keď jej Neville šliapal po nohách – a Vagnarov vyzval do tanca madam Maxime. Tá ho o toľko prevyšovala, že vrchom hlavy ju sotva šteklil pod bradou. Na takú veľkú ženu sa však pohybovala elegantne. Moody, no, Barty predvádzal veľmi neohrabaný two-step s profesorkou astronómie, ktorá sa nervózne vyhýbala jeho drevenej nohe.

Orion začul posledný, trasľavý tón gájd. Sudičky dohrali a Veľkou sieňou sa opäť rozľahol potlesk. Keď Lezander odišiel po niečo na pitie, podišiel Orion ku Calypso a Krumovi a požiadal ju o tanec.

Chytil ju okolo pása a začal s ňou tancovať, keď Sudičky začali opäť hrať.

Pozrel sa na ňu a hravo sa spýtal, „Takže… Krum? To bolo to tvoje veľké tajomstvo? Čo sa stalo chudákovi Snapeovi?“

Calypso obrátila oči v stĺp, „Sotva môžem požiadať profesora, aby mi robil doprovod, nie?“

„Ach, takže máš oňho záujem?“ spýtal sa Orion s pobaveným úškrnom.

„Možno,“ odvetila Calypso s ľahkým úsmevom, „Aj tak, prišla som s Viktorom, pretože on chcel požiadať Grangerovú, ale tú už pozval Longbottom. Tak potom požiadal mňa a ja som súhlasila. Je fajn, naše rozhovory nie sú nejaké závažné a hlboké, alebo tak niečo, ale je to náš priateľ, nie?“

„Áno,“ odpovedal Orion, „Je to dobrý chlapec. V Durmstrangu sme sa s ním príliš nestýkali, no tam sme vlastne trávili všetok čas so študentmi nášho veku, takže veľa príležitostí na to sme nemali. Ale vždy ma veľmi podporoval. Keď som sa stal šampiónom, tak mi ani nezávidel.“

Calypso prikývla a Orion začal Calypso opäť podpichovať, „Tak mi povedz, aké sú tvoje zvodné plány na ulapenie nepolapiteľného Majstra elixírov?“

Calypso ho buchla po hlave a s úsmevom odpovedala, „Je nepolapiteľný, však? Nevidela som ho tu, zaujímalo by ma, kde je.“

Orion si odfrkol, „Pravdepodobne rozdáva tresty nič netušiacim študentom.“ Potom zvážnel a spýtal sa, „Naozaj máš oňho záujem? Povedz mi pravdu.“

Calypso si povzdychla, „Orion, je to starší muž. Aj keby som oňho záujem mala, nie je toho veľa, čo by som s tým mohla urobiť.“

„Ale toto je po prvý krát, čo som si všimol, že si o niekoho prejavila skutočný záujem. Ak ho máš naozaj rada, tak na veku nezáleží,“ odpovedal Orion.

„Mne je jedno, koľko má rokov. To on sa nebude nikdy zaujímať o mňa,“ povedala Calypso. „V jeho očiach som len malé dievča a okrem toho chodím do Durmstrangu, zatiaľ čo on je profesorom tu v Rokforte. Po tomto roku ho už znovu neuvidím.“

„No, uvidíš ho, keď budeš staršia. Veď vieš, na stretnutiach,“ odvetil Orion. „A pretože sa ich chceš zúčastňovať ešte pred tým, než skončíš školu, trúfam si tvrdiť, že prejde nanajvýš rok alebo dva, než sa s ním stretneš. A do tej doby budeš mať sedemnásť a budeš legálne dospelá. Takže by si s ním mohla mať normálny vzťah.“

Calypso sa zasmiala, „Ty si taký romantický optimista. V priebehu tých dvoch rokov si on určite niekoho nájde. A ani si na mňa nespomenie.“

Orion zamyslene odvetil, „Nevyzerá, že teraz niekoho má a navyše vieme, že všetky úlohy, ktoré robí pre Neho sú nebezpečné. Nemyslím si, že má dosť času na romantiku. A ak chceš, aby si ťa zapamätal, tak sa s ním jednoducho pozhováraj po hodine elixírov. V Durmstrangu si jedným z najlepších študentov elixírov. Som si istý, že existuje dostatok tém, o ktorých by ste si mohli pohovoriť.“

Calypso si ho skúmavo premerala a spýtala sa, „A prečo si taký zaujatý tým, že by som s ním mala byť práve ja? Myslela som si, že ho nenávidíš.“

Orion si povzdychol, „Nie že ho nenávidím. Len ho nemám rád. Ale rozumiem mu. Myslím, že mal ťažký život a ako si povedala mnohokrát predtým, je skvelý a mocný. Myslím si, že si zaslúži niečo lepšie. Okrem toho si ťa pri ňom dokážem ľahko predstaviť. Vlastne si myslím, že sa k sebe perfektne hodíte. Ty si príliš bystrá a vyspelá na to, aby si bola s niekým v našom veku. Chlapec by ťa jednoducho nudil.“

„V tom máš pravdu,“ odpovedala Calypso, „Ale to isté by som mohla povedať aj ja o tebe. Nepredstavujem si ťa po boku niekoho nášho veku.“

Orion sa na ňu pozrel a zamračil sa, „No, momentálne chodím s niekým, kto je v našom veku a môžem povedať, že sa s ním nenudím.“

Calypso zahmkala a povedala, „Nie teraz, možno, ale časom…“

„Nemyslíš si, že Lezander a ja tvoríme dobrý pár?“ spýtal sa prekvapený Orion.

Calypso ho chvíľu uprene sledovala a opatrne odpovedala, „Lezandera mám rada, necháp ma zle, ale videla som ťa s ním.  Si šťastný, ale nie doňho zamilovaný. Myslím si, že je to len také poblúznenie-“

„Som doňho zamilovaný,“ prerušil ju Orion s presvedčením.

Calypso si ho premerala inteligentnými očami a vnímavo povedala, „Možno veríš, že si, ale nie. Myslím si, že si to uvedomíš keď stretneš toho, kto ti je súdený. Vo vašom vzťahu s Lezanderom je väčšinou on tým, ktorý vyhľadáva teba. Tým, ktorý vždy chce byť s tebou a ty to prijímaš a vítaš jeho pozornosť, no aktívne ho nevyhľadávaš. A okrem toho, vy dvaja máte príliš rozdielnu budúcnosť. Neviem, či ste o tom premýšľali, ale čo budete robiť, keď sa Lezander bude musieť vrátiť späť ku svojmu Klanu a ty budeš musieť bojovať vo vojne? Vieš, obaja ste z iného druhu. Nehodíte sa k sebe.“

„Prečo to každý hovorí?“ podráždene povedal Orion. „Tieto veci sa dajú vyriešiť vzájomnou dohodou. Lezander a ja sme o našej budúcnosti hovorili a on podporuje moju účasť vo vojne. No, aspoň teraz. A možno že to úplne nechápe, ale je ochotný nechať ma splniť si svoje ambície.“

„A to je práve to,“ odpovedala Calypso, „Nechápe tvoje ambície a to, aká je pre nás vojna dôležitá. On sa na všetko díva zvonku a ich druh nechce byť vo vojne zapojený. A ako si povedal, nechá ťa naplniť svoje ambície. Nevidíš, ako to znie? Neustále mu budeš musieť vysvetľovať dôvody svojej účasti vo vojne a myslím si, že on sa bude snažiť udržať ťa od toho čo najďalej.“ Povzdychla si a dodala, „Orion, myslím, že Lezander je skvelý človek, ale realitou je, že ty si temný čarodejník a len temní čarodejníci to chápu a rozumejú si navzájom. Len ďalší temný čarodejník pochopí to, čo ťa vedie.“

Popri Orionových úvahách o tom, čo mu Calypso práve povedala, k nim podišiel Draco. Hudba práve stíchla a mala začať hrať ďalšia pieseň.

Draco sa pozrel na Oriona a ticho sa spýtal, „Môžem ťa požiadať o tanec?“

„Ech – iste,“ odpovedal Orion vytrhnutý zo svojich myšlienok.

Calypso sa odtrhla od Oriona, pozrela sa najprv na jedného, potom na druhého a Orionovi zašepkala, „Pôjdem nájsť Lezandera a požiadam ho, aby si so mnou zatancoval.“ A s tými slovami utiekla preč.

Draco vzal Oriona za ruku a zároveň ho druhou rukou chytil za pás a začal ho viesť okolo tanečného parketu.

Orion videl, že hlavný stôl bol teraz prázdny; Dumbledore tancoval s McGonagallovou, madam  Maxime s Hagridom, Ludo Bagman s profesorkou Herbológie a Vagnarova nikde nevidel.

Pozrel sa na Draca a všimol si, že  ten ho uprene pozoruje. Uškrnul sa na vyššieho chlapca a povedal, „Takže… Pansy, ha? A to si mi povedal, že nie je tvoja priateľka.“

Draco odpovedal s grimasou na tvári, „Vydierala ma. Nemal som na výber. Našťastie sa mi podarilo uniknúť z jej pazúrov.“

Orion sa úprimne zasmial, „Ona vydierala teba? Slizolinského princa? Ajajaj, tak to musela mať nejaké šťavnaté informácie aby sa jej to podarilo.“

Draco naňho zagánil a sarkasticky odvetil, „Som rád, že ťa moje utrpenie tak baví.“

Orion sa usmial a veselo povedal, „To teda áno.“ Potom naklonil hlavu na stranu a spýtal sa, „Čo na teba má?“

„Nič dôležité,“ prezieravo odpovedal Draco.

Orion neveriacky povytiahol obočie, ale nechal to tak.

„Takže si opäť s Lezanderom?“ napäto sa spýtal Draco.

„Áno,“ šťastne odvetil Orion, „Vyriešili sme svoje problémy a teraz je to medzi nami znovu dobré. Naozaj to bolo trochu hlúpe. Mal som ho vypočuť už skôr.“

Draco to nekomentoval, ale ticho poznamenal, „Uvedomuješ si, že toto je prvý krát, čo spolu tancujeme?“

Orionovo obočie prekvapene vystrelilo nahor, „Máš pravdu. Nepremýšľal som o tom.“ Potom sa na Draca usmial, „Ale som rád, že teraz spolu tancujeme. Si naozaj skvelý tanečník. Rovnako dobrý ako Lezander a to je naozaj kompliment.“

Draco arogantne pretiahol, „Som oveľa lepší tanečník ako on.“ A na dôkaz toho za zatočil okolo Oriona a skúsene si ho opäť pritiahol do náručia.

Orion sa zasmial, „Dobre, teraz ti už verím.“

Draco sa naňho uškrnul, „Aj ty si dobrý tanečník. Málokto dokáže sledovať moje kroky tak plynulo ako ty. Myslím, že tvoríme skvelý tanečný pár.“

„Áno,“ s úsmevom pripustil Orion. Potom sa spýtal, „Poslali ti rodičia niekedy v poslednej dobe nejakú sovu?“

„Áno,“ odpovedal Draco, „Domnievam sa, že ti už povedali, že na časť zimnej sezóny ideme na Malfoy Manor do Moskvy?“

Orion prikývol, „Áno, tvoja mama mi o tom hovorila.“ Potom si povzdychol, „Predpokladám, že tam budú plesy a všetko to…“

Draco sa zasmial, „Prečo nemáš rád plesy, keď vieš takto tancovať?“

„Nie žeby som ich nemal rád,“ úprimne odpovedal Orion. „Ja len že niekedy to je už trochu nudné a únavné. A radšej trávim prázdniny v tichosti zamestnaný rodinnými aktivitami, ako  s úplne cudzími ľuďmi.“

„Chápem,“ prikývol Draco. „Ale nemyslím si, že tentoraz dostaneš možnosť vyhnúť sa tomu.“ Rozhliadol sa okolo seba, potajomky vytiahol prútik a vrhol na nich kúzlo na tlmenie hluku. Potom šepotom dodal, „Pôjde o mnoho aktivít, ktoré by mali na našu stranu pritiahnuť viac priaznivcov a práve plesy sú pre to zásterkou.“

Orion povytiahol obočie a zašepkal blízko Dracovho krku, „Ako vtedy na mojom narodeninovom plese?“

„Podobné, ale vo väčšom rozsahu,“ ticho odpovedal Draco, „Majú záujem o cudzincov, takže okrem zvyčajných hostí bude pozvaných aj veľa ďalších ľudí. A predpokladám, že počas plesu budú mať vo vedľajších izbách tajné schôdzky.“

„Príde aj On?“ spýtal sa Orion sotva počuteľným šepotom.

„Áno,“ ticho odpovedal Draco. „On je ten, kto nariadil môjmu strýkovi a tete všetko pripraviť čo najlepšie.“

„No, to je určite zaujímavé,“ zamrmlal Orion, „Som rád, že veci sú v pohybe. Myslíš si, že sa zúčastníme aj my?“

„Neviem,“ odvetil Draco, „Je len na Ňom, ako sa rozhodne. Ale viem, že otec chce, aby sme sa naučili ako jednať na rokovaniach.“

„To ti povedal?“ prekvapene sa spýtal Orion, „Lucius chce, aby sme sa ty a ja učili o ich diplomacii?“

Draco prikývol a ticho odpovedal, „Áno. Je to tak ako si mi povedal, pripravuje ma a teraz chce, aby si sa to naučil aj ty.“

„A nemyslí si, že sme príliš mladí?“ neveriacky zašepkal Orion.

„Nie na toto, nie na politiku,“ tichým hlasom odvetil Draco, „Čím skôr sa to naučíme, tým lepšie. A ja som za to rád. Politiku a diplomaciu mám rád. Vždy sa mi to zdalo fascinujúce. Otec ma k tomu viedol od mojich desiatich rokov a nikdy predtým som sa nezúčastnil žiadneho skutočného jednania. Bude to skvelá skúsenosť ak nám dovolia dívať sa.“

Orion omámene prikývol, „Máš pravdu, to by bolo neuveriteľné.“ Potom sa nízkym šepotom spýtal, „Ale nie je nebezpečné zorganizovať také veľké zhromaždenie temných čarodejníkov na jednom mieste? Ak by o tom niekto z pozvaných niečo vytáral zlej osobe, bolo by to katastrofálne.“

Draco zavrtel hlavou a sotva počuteľným šepotom odpovedal, „Budú tam rôzne bezpečnostné opatrenia. Napríklad panstvo, kde sa budú konať plesy, má staroveké ochrany, ktoré odrazia každý útok, takže hostia vo vnútri budú v bezpečí. Zúčastnia sa aj tí, ktorí utiekli z Azkabanu. Ďalším opatrením je, že všetci tí, ktorí prijmú pozvanie musia podpísať magickú záväznú zmluvu, ktorá im nedovolí diskutovať o stretnutí s nikým iným. Nebudú môcť hovoriť o tom, čo sa prerokúvalo, kto sa toho zúčastnil alebo kde zhromaždenie prebehlo.“

Orion sa zamračil a spýtal sa, „A aký je trest za porušenie zmluvy?“

„Smrť,“ odpovedal Draco pokojným šepotom.

Orion zalapal po dychu a neveriacky šepkal späť, „A ľudia to podpíšu? Keď vedia, že ich vlastná mágia ich zabije, keď zmluvu porušia?“

„Áno,“ odpovedal Draco, „tiež to slúži na preverovanie tých, ktorí nie sú skutočne úprimní, čo sa týka ich podpory. Po otvorení pozvánky musíš buď podpísať magickú zmluvu na znak priatia pozvania, alebo sa podpíšeš, že pozvanie odmietaš. Tí, ktorí podpíšu svoje odmietnutie sú viazaní kúzlom, ktoré im neumožňuje hovoriť o tom, že pozvánku dostali, takže informácie o stretnutí temných čarodejníkov nemôžu uniknúť von. Tak nikto nezistí, že robíme nábor.“

„Páni,“ povedal užasnutý Orion, „Naozaj to majú dôkladne naplánované.“

„To áno,“ samoľúbo odvetil Draco, „V žiadnom prípade nebudú riskovať.“

V tú chvíľu nikto Orionovi zaťukal na rameno a on sa obrátil tvárou v tvár Lezanderovi, ktorý sa naňho uprene díval. Orionovi sa rozšírili oči a uvedomil si, že počas celého ich rozhovoru, keď si šepkali do uší, stáli s Dracom blízko pri sebe. Hoci okolo nich Draco vrhol kúzlo na tlmenie hluku, pri zhováraní sa o takých záležitostiach nebolo opatrnosti nikdy dosť. Odtrhol sa od Draca a prútikom zrušil kúzlo.

Draco stál so založenými rukami a posmešne sa díval na Lezandera, ktorý po ňom strelil škaredým pohľadom. Potom schmatol Oriona za ruku a ťahal ho preč smerom k vstupnej hale. Lezander bol celý čas ľadovo tichý.

Hlavný vchod bol otvorený a keď schádzali dolu schodmi, poletujúce vílie svetielka v ružovej záhrade sa mihali a trblietali a zrazu ich obklopovali kríky, kľukaté dekoratívne chodníčky a veľké kamenné schody. Orion počul špľachotajúcu vodu, akoby nablízku striekala fontána. Lezander ho vliekol po jednom kľukatom chodníčku pomedzi kríky a potom sa zastavil a obrátil sa k nemu.

„Čo to malo znamenať?“ ľadovým hlasom sa spýtal Lezander.

Orion si povzdychol a unavene odpovedal, „Nič, Lez, len sme hovorili o zimných prázdninách.“

Lezander naňho zagánil, „A preto ste museli byť na sebe nalepený? Alebo si niečo šepkať do uší?“

Orion si prstami prehrabol vlasy, neuvedomujúc si ich rozstrapatenie a odpovedal, „Diskutovali sme o istých delikátnych záležitostiach, ktoré nemohol nikto počuť.“ Pozrel sa na Lezandera aby mu to priblížil, „Vieš, o čom hovorím.“

Lezander prižmúril oči a povedal, „Očakávaš odo mňa, že uverím tomu, že ste si do ucha šepkali o veciach týkajúcich sa vojny?“

„Áno!“ podráždene odvetil Orion. „To je presne to, čo som robil a presne to, čomu očakávam že uveríš.“ Potom unavene dodal, „O tom sme sa už bavili. Som s tebou. Nechcem nikoho iného. Takže by si mal prestať veriť tomu, že ťa poza tvoj chrbát podvádzam, pretože to by som ti nikdy nespravil.“

Lezander sa chystal niečo odseknúť, keď Orion začul známy hlas a okamžite prikryl Lezanderove ústa rukou, keď sa snažil lepšie počuť.

„…nechápem ten zbytočný rozruch, Vulcan,“ ozval sa Snapeov ľahostajný hlas.

„Severus, nemôžeš predstierať, že po ňom nepátrajú a že nie je v nebezpečenstve!“ Vagnarovov hlas znel úzkostlivo.

„Tvoj priateľ si vykopal vlastný hrob,“ chladne odpovedal Snape. „Nie je nič, čo by si mohol urobiť ty alebo niekto iný, aby ste mu pomohli. Bude potrestaný, možno zabitý a tak to proste je.“

„Ale Igor nikdy nechcel prezradiť ich mená,“ prehovoril Vagnarov prísnym hlasom, „Nezaslúži si byť potrestaný za niečo, čo nemohol kontrolovať. Nakŕmili ho jedlom, v ktorom bolo Veritaserum, Severus. Žiadam ťa len o to, aby si o tom povedal Jemu.“

„On to vie, ale svoj názor nezmení. Zrada je zrada a ako takú ju On považuje za neodpustiteľnú,“ pokojne odpovedal Snape. „Moja jediná rada je povedať mu, aby ostal aj naďalej dobre skrytý, tak ako doteraz.“

Snape a Vagnarov vyšli spoza rohu. Snape mal vytiahnutý prútik a odsekával ním ružové konáriky, tváriac sa mimoriadne namrzene. V kríkoch sa ozvalo pišťanie a vzápätí z nich vybiehali tmavé postavy.

„Bystrohlavu strhávam desať bodov, Fawcettová!“ zavrčal Snape za utekajúcim dievčaťom. „A Bifľomoru tiež, Stebbins!“ nedaroval nič chlapcovi, ktorý bežal za ňou.

Práve, keď chcel Orion odtiahnuť Lezandera, aby sa schovali, zbadal ich Snape.

„A čo tu robíte vy dvaja?“ spýtal sa s prižmúrenými očami Snape.

Orion si všimol, že Vagnarova trochu vyviedlo z rovnováhy, keď ich tam videl stáť.

„Prechádzame sa,“ stručne odpovedal Orion. „To nie je protizákonné, či áno?“

„Tak sa teda prechádzajte!“ zavrčal Snape a prešiel popri nich, až mu jeho dlhý plášť povieval.

Vagnarov urobil krok smerom k nim a stroho nariadil, „Nikomu ani slovo o tom, čo ste tu počuli.“

Potom sa otočil späť k hradu, ale Orion mu položil ruku na rameno a ticho sa spýtal, „Bude v bezpečí?“

Vagnarov sa naňho pozrel s prižmúrenými očami a Orion ticho pokračoval, „To len… raz mi pomohol. Nechcem, aby ho našli. Dúfam, že zostane nažive.“

Vagnarovov výraz zmäkol a odpovedal, „To aj ja.“ A s týmito slovami pokračoval svojou cestou.

Orion si unavene povzdychol a Lezander – všetky hádky boli dávno zabudnuté – mu položil ruku na rameno a ticho sa spýtal, „Hovorili o Karkarovovi, však?“

Orion sa k nemu obrátil čelom a ticho odpovedal, „Áno. Keď ho Aurori držali v cele na ministerstve, dali mu do jedla malú dávku Veritasera, takže v deň svojho súdu vyklopil mená všetkých Smrťožrútov, ktorých poznal. Lestrangeovci – okrem ďalších iných – boli hodení do Azkabanu práve vďaka informáciám, ktoré im poskytol. A teraz, no, teraz sa zdá, že po ňom idú. Ale Majster Vagnarov má pravdu, naozaj to nebola Karkarovova chyba.“ Potom s obavami dodal, „Skutočne dúfam, že ho nikdy nechytia. Nezaslúži si to, čo by s ním urobili.“

Lezander prikývol a prehodil Orionovi ruku cez ramená, ponúkajúc mu tak útechu, „Keď sa mu podarilo skrývať tak dlho, potom sú jeho šance na prežitie vysoké. Neboj sa.“

Orion sa naňho mdlo usmial a prikývol. Vedel však, že Karkarova jedného dňa objavia, Voldemort pátranie nevzdá. A on sa cítil čarodejníkovi dlžný, koniec koncov, dal mu prenášadlo Relikvií smrti, povedal mu, aby Relikvie našiel a aby precvičoval svoju temnú mágiu a nikdy sa jej nebál. Svojim spôsobom bol Karkarov ten, kto mu pomohol najviac. Zdalo sa, že aspoň Vagnarov sa mu snaží nejako pomôcť. Nevedel, že tí dvaja boli priatelia. A Vagnarov požiadal Snapea aby sa u Voldemorta za Karkarova prihovoril. To znamenalo, že Vagnarov nebol Smrťožrút. No na druhú stranu oslovoval Snapea krstným menom, takže sa museli lepšie poznať. Potom bol Vagnarov pravdepodobne priaznivcom, ktorý nikdy neprijal Temné znamenie. A, no, Vagnarov bol mocný čarodejník, ktorý by mohol Voldemortovi vyjadriť podporu a zároveň odmietnuť znamenie.

Orion s Lezanderom sa vrátili do Veľkej siene o polnoci, práve keď Sudičky dohrali svoju poslednú pieseň. Všetci im ešte naposledy zatlieskali a začali sa poberať do vstupnej haly. Mnohí ľutovali, že ples netrval dlhšie, ale Orion bol celkom spokojný, že sa ide do postele; v poslednej dobe sa udialo mnoho vecí a on bol úplne vyčerpaný.


Keď došiel do postele, Lezander ho nasledoval a pohodlne sa k nemu pod perinou pritúlil. Orion zatvoril oči a radostne zahmkal, keď mu Lezander začal prstami prečesávať vlasy. Lezander sa na pri tom zvuku zasmial a začal mu krk posievať drobnými bozkami. Potom si to namieril k jeho hrudi a rozopol Orionovi vrchný diel pyžama. Orion zastonal - tak veľmi mu chýbali Lezanderove dotyky, bolo to úžasné. Otvoril oči a vrelo sa na svojho priateľa usmial. Lezander mu úsmev vrátil, rýchlo mu vyzliekol pyžamový vrch a začal ho hladkať. Orion súhlasne zastonal, pevne ho objal a začal Lezanderovi bozkávať krk.

Lezander sa rýchlym pohybom presunul nad neho a vášnivo ho pobozkal. Orion pomaly vyzliekol priateľovi košeľu a prstami mu začal prechádzať po chrbte, užívajúc si pod prstami jeho teplú kožu. Zdalo sa, že ubehla celá večnosť, odkedy sa Lezandera naposledy dotýkal. Ako mu to chýbalo. Šťastne si povzdychol a hravo uhryzol Lezandera za ušný lalôčik, keď mu opäť začal bozkávať krk. Orion omotal svojmu priateľovi ruky okolo krku a pritiahol si ho bližšie pre ďalší hlboký bozk plný vášne. Keď Lezanderov jazyk zvádzal boj s jeho vlastným cítil, ako ho Lezander hladí po boku až k pásu. Orion bol čím ďalej tým viac vzrušený, Keď sa Lezander začal hrať s pásom jeho pyžamových nohavíc, zatiaľ čo ho ďalej bozkával. Cítil Lezanderovu erekciu oproti tej svojej a z úst mu unikol slabý ston, keď sa oň jeho priateľ začal trieť. Pritisol si svoje telo bližšie k jeho a vzoprel sa bokmi, keď ucítil Lezanderovu ruku, ako mu vkĺzla do nohavíc. Nikdy predtým tak ďaleko nezašli, ale bolo to neuveriteľné a Orion nechcel, aby to prestalo. Nikdy. Lezander omotal okolo jeho erekcie prsty a Orion hlasno zastonal.

Lezander sa zastavil a zadíval sa Orionovi do spola privretých očí. Ticho sa spýtal, „Je to v poriadku? Chceš, aby som pokračoval?“

Orion omámene prikývol a odvetil, „Áno. Je to úžasné.“

Lezander sa naňho usmial a pokračoval tam, kde skončil, zatiaľ čo ho Orion hlboko pobozkal a omotal mu ruky okolo pliec. Orion dokázal sotva myslieť. Lezanderove teplé prsty na jeho erekcii ho privádzali do šialenstva. Znovu sa vzoprel pomalým pohybom Lezanderovej ruky a zašepkal, „Lez, uhryzni ma, prosím.“

Lezander sa šibalsky uškrnul a zatiaľ čo sa jeho ruka hýbala ďalej, pritiahol sa k Orionovmu krku a bez ďalšieho zbytočného otáľania zaboril svoje rezáky do Orionovej hladkej a teplej kože. Cítil, ako sa mu Orionova krv nahrnula do úst a keď tú vynikajúcu krv ochutnal, zastonal oproti jeho krku.

Orion cítil okolo jedného z prstov zvláštne teplo, ale sotva si to uvedomoval, keď zacítil Lezandera jemne ochutnávajúceho jeho krv a zvýšený nával vzrušenia, ktoré to prinášalo. Lezander zrýchlil pohyby ruky a Orion sa pod ním vzpieral a krútil a hlasno stonal rozkošou. Orion bol stratený vo všetkých tých pocitoch, ktoré jeho telom naraz prechádzali a sotva si uvedomoval naliehavé pálenie prsta. Pohladil Lezanderovi hlavu, zatiaľ čo sa bokmi vyklenul v ústrety Lezanderovej ruke, ktorá ho pevne zvierala. Lezander sa mu odtrhol od krku a keď vplyv upírieho bozku začal blednúť, Orion si konečne uvedomil, že mu prst bolestivo horí. Omámene si zodvihol ruku pred tvár a videl, že prsteň tmavo žiari.

Lezander sa naňho díval s rozšírenými očami a zhíkol, „Orion-“

Ale zvyšok jeho slov Orion nepočul, pretože v tom okamihu sa jeho telo presunulo priestorom a skončil na štyroch niekde na neznámej chladnej podlahe. Úplne ho to šokovalo. Už nebol vo svojej posteli. Kde vlastne bol? Ako sa sem dostal? Roztrasene vstal a potriasol hlavou, aby sa spamätal z túžbou vyvolaného oparu. Ešte stále bol bolestivo tvrdý a pyžamové nohavice si vytiahol vyššie, keď do jeho nahej hrude udrel chlad.

Keď sa chystal konečne rozhliadnuť a zistiť, kde je, začul spoza svojho chrbta chladný hlas, „Nepáči sa mi, že na teba musím čakať, keď ťa zavolám. Očakávam, že nabudúce prídeš okamžite.“

Orion sa otočil a zhrozene zalapal po dychu, keď zbadal Voldemorta stojaceho pred svojim trónom len pár metrov od neho. Nie, pomyslel si Orion zúfalo, nie on! Nie teraz!

Keď ho Voldemort uvidel, prižmúril oči, „A taktiež očakávam, že budeš riadne oblečený.“

Orion sa naňho stále díval s otvorenými ústami a rozšírenými očami. Voldemortov intenzívny karmínový pohľad sa pomaly vliekol centimeter po centimetri hore a dole po Orionovom tele.

Orion sa okamžite objal rukami. Cítil sa byť taký vystavený, taký zraniteľný… a modlil sa k Morgane aby jeho pretrvávajúca erekcia, ktorá mu napínala nohavice zmizla skôr, než umrie ponížením.

Voldemort k nemu prišiel a Orion si všimol, ako sa jeho šarlátové oči upierajú na krk predtým, než v jazve pocítil ostrú bolesť. Uhryzol sa do jazyka aby zabránil výkriku, ktorý sa mu dral z hrdla a cúval od Voldemorta, ktorý mal na tvári vražedný výraz ako sa tak k nemu približoval. Orion narazil do steny za sebou a ustrašene sa díval na Voldemorta.

Voldemort ho pevne zovrel okolo krku a otočil mu hlavu nabok. Voldemortove šarlátové oči horeli hnevom a naštvane zasyčal, „Čo to je? Dovolil si tomu upírovi uhryznúť ťa!“

Orion zodvihol svoje mentálne bariéry aby zablokoval intenzívnu bolesť spôsobenú Voldemortovou zúrivosťou, ale nestačilo to. V ústach cítil vlastnú krv, keď sa silno uhryzol do jazyka, aby zabránil bolestivému výkriku uniknúť. Mal pocit akoby sa mu hlava delila na dve polovice.

Voldemort ho druhou rukou násilne schmatol za nahé rameno a zatriasol ním, „Odpovedz mi! Dovolil si mu uhryznúť ťa?“

Orion zúfalo vykríkol, „Áno! Teraz prestaň! Ubližuješ mi!“ (pozn. prekl.: Tu som nechala Oriona na chvíľu preskočiť do tykania. Inokedy Voldemortovi stále vyká, len tu mi to prišlo divné. Toto na angličtine nemám rada, nikdy neviem, kedy autorka používa vykanie a kedy tykanie.) Snažil sa vypáčiť Voldemortovi ruky zo svojho krku, ale jeho stisk bol príliš pevný. Potom skúsil rukami odstrčiť Voldemortov hrudník, no Voldemort mu zovrel zápästia a stiahol ich dole.

Uvoľnil mu krk a násilím ho prinútil pozrieť sa naňho, pričom mu stále bolestivo zvieral zápästia. Orionove bolesťou naplnené zelené oči sa uzamkli s Voldemortovými a Voldemort zúrivo zasyčal, „Nikto si ťa nebude značiť! Si môj nasledovník! Nikto okrem mňa nemá právo označiť ťa!“

Orion zavrtel hlavou a povedal, „Nie je to značka! Je to len uhryznutie-“

Voldemort ho zlostne zatlačil k stene a zavrčal, „Uhryznutie je značka! Toto je posledný krát, čo ťa uhryzol a prestaneš sa s tým upírom vídať!“

Orion sa mu naštvane vytrhol zo zovretia a snažil sa ho odstrčiť, „Neprestanem sa s ním vídať! To s kým chodím je moja vec!“

Voldemort opäť zovrel Orionove paže a rozzúrene vykríkol, „Nie je to tvoja vec! Si posledný žijúci Black z hlavnej pokrvnej línie a preto budeš s tým, koho ti vyberiem ja! A rozhodne to nebude upír!“

Orion prižmúril oči a zlostne vyprskol, „Ožením sa podľa dohody, pretože som hlavou rodu Blackovcov, ale do tej doby môžem byť s tým, s kým budem mať chuť byť! A vy s tým nemáte nič spoločné!“

„Som tvoj Pán a ty ma budeš počúvať!“ zavrčal Voldemort.

Orion naňho zúrivo zasyčal, „Ste vodcom temnej strany a ja som na temnej strane, ale  nie ste mojim Pánom! Nie som jedným z vašich plaziacich sa Smrťožrútov, ktorým môžete rozkazovať! Ak ma prinútite urobiť niečo, čo nechcem, potom vás prestanem podporovať! To bola naša dohoda!“

Voldemort ho prebodol pohľadom prižmúrených očí a naštvane zasyčal, „Hrozby netolerujem! Ak opustíš moju stranu, zabijem ťa!“

„Vaša strana je temná strana a tú ja neopustím,“ prísne odpovedal Orion, „Takže nie je žiadny dôvod zabiť ma. Ale to, že som súčasťou temnej strany neznamená, že budem tupo počúvať vaše príkazy. Povedal som vám to už predtým a znovu aj opakujem, chcem byť vašim nasledovníkom, ale nikto ma nebude považovať za svoj majetok!“

Voldemortovi sa zablýskalo v očiach a ticho prehovoril, „Och, ale ty si majetok. MȎJ majetok.“

Orion sa naježil a odtlačil Voldemorta preč, „Nie som váš! Nie som ničí!“

Voldemort sa uškrnul a jemne mu pohladil čeľusť, zatiaľ čo zasyčal, „Sssi sssi tým issstý?“ Potom vzal Orionovu tvár do dlaní, uzamkol svoj pohľad s Orionovým a nízkym sykotom pokračoval, „Keby sssom chcel, aby sssi bol môj, urobil by sssom to jednoducho a ty by sssi issste nebol proti,“ uprene sa na Oriona díval a hodvábne dodal, „Chcel by sssi, aby sssom sssi ťa vzal a v sssnahe zassstaviť ma by sssi bol bezmocný.“

Orion vytreštil oči, pričom z Voldemorta pohľad stále nespúšťal a nemohol zabrániť chveniu, ktoré prebehlo jeho telom, keď Voldemort tie slová zasyčal. A ako tak v šoku pozoroval Voldemortovu tvár, všimol si jeho podobnosť s Tomom. Rovnaká tvár, rovnaký hlas, ale rozdielne oči, rozdielne slová, ktoré k nemu prichádzali. A keď si uvedomil, že Voldemort je Tom, bolestivo mu zovrelo srdce, pretože si uvedomil, že toto nebol jeho Tom. No teraz, keď sa díval do tých červených očí, nejako v nich dokázal vidieť Toma. A to ho miatlo, pretože on Voldemortom pohŕdal. Opovrhoval spôsobmi, akými sa k nemu Voldemort správal, ale keď ho Voldemort jemne pohladil, znovu sa na povrch vynoril Tom. A koľko krát túžil po tom, aby bol Tom skutočný? Koľko krát si prial, aby sa ho mohol dotknúť? A tak bez toho aby si to uvedomoval, siahol Voldemortovi na tvár a jemne sa dotkol jeho líca.

Voldemortovi sa rozšírili oči a následne sa od Oriona vzdialil. Cítil príjemný náraz, keď sa Orion tak nečakane a nežne dotkol jeho tváre. Prečo to ten chlapec spravil? Prečo sa ho takto dotkol? Pozrel sa do chlapcových krásnych smaragdových očí a videl ako v nich víri zmätok, bolesť a túžba. A tomu vôbec nerozumel, rovnako ani svojej reakcii na ten dotyk.

Orion vytreštil oči, keď si uvedomil, čo spravil a nechal ruku klesnúť k telu. Odstúpil od Voldemorta, zdesený jeho reakciou. Voldemort sa naňho díval s neopísateľným výrazom v tvári.

Orion sťažka preglgol a bez toho, aby sa Voldemorta pozrel, roztrasene prehovoril, „Os - ospravedlňujem sa. Neviem prečo – prečo som to spravil.“ Zopár krát sa pomaly zhlboka nadýchol aby sa upokojil. Po chvíli sa prinútil opäť nadobudnúť svoju vyrovnanosť a pozrel sa na Voldemorta s prázdnou tvárou. Potom sa pokojne spýtal, „Zavolali ste ma tu. Prečo ste ma chceli vidieť?“

Voldemort sa otočil a sadol si na svoj trón. Ľahostajne sa na Oriona pozrel a povedal, „Mám pre teba úlohu. Chcem, aby si sledoval Nevilla Longbottoma a potom mi ohlásil všetko, čo sa o ňom dozvieš. Zameraj sa na odhalenie chlapcových schopností a síl. Tiež chcem, aby si zistil, či ho Dumbledore berie do svojej pracovne často.“

Orion prikývol, „To môžem urobiť. Bude to ľahké. Mal som v pláne sa cez vianočné prázdniny pozhovárať s Phineasovým portrétom. On mi bude môcť povedať aj to, o čom Dumbledore s Longbottomom na svojich stretnutiach diskutovali. Plnú správu vám podám po tom, čo sa porozprávam s portrétom.“

„Veľmi dobre, teraz môžeš odísť,“ povedal Voldemort panovačne.

Orion sa zamračil a povedal, „Nemám svoj prútik. Nemôžem aktivovať prenášadlo.“

Voldemort vstal a podišiel k nemu, „Ukáž mi prsteň.“

Orion zodvihol ruku a povedal, „Eh – predtým, než sa pošlete späť, môžete mi povedať, ako som sa sem premiestnil, keď som prenášadlo neaktivoval?“

„Keď si neodpovedal na moje zavolanie, aktivoval som tvoje prenášadlo odtiaľ,“ odsekol Voldemort. „To bolo naposledy.“

Orion prikývol, ale potom sa zamračene spýtal, „Je nejaký spôsob, ako by som mohol aktivovať prenášadlo aj bez toho, aby som bol zavolaný? Tak, ako to môžu urobiť niektorí Smrťožrúti pomocou ich Temného znamenia?“

„Prečo by si to robil?“ podozrievavo sa spýtal Voldemort.

„Aby som vám mohol prísť odovzdať svoje správy,“ ľahostajne odvetil Orion. „A no, keby sa stalo niečo dôležité, bolo by pre mňa výhodné mať nejaký spôsob kontaktovať vás ako prvého.“

Voldemort namieril prútik na Orionov prsteň, zamrmlal nejaké zaklínadlo a prsteň na moment zažiaril čiernym svetlom.

Stroho prikývol, „Hotovo.“ A bez ďalšieho čakania opäť zodvihol prútik, aktivoval prenášadlo a díval sa, ako mu Orion mizne z dohľadu.

 


Weronika: Tak, dúfam, že s prekladom a celkovo aj kapitolou ste spokojní, naozaj mi jej preklad dal veľa práce, preto dúfam, že mi necháte aspoň nejaký komentár. Teším sa na vaše názory :)

 

14.06.2012 18:04:59
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one