Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Dnešná kapitola k Dedičovi je najdlhšia, aká tu zatiaľ bola :D Dúfam, že sa vám bude páčiť - dočkáte sa stretnutia s temnými čarodejníkmi z iných krajín, stretnutia s Voldemortom, Remusom a Snapeom :)

Dnešnú kaputolu venujem Nade a Tessse, ktoré ma svojimi odkazmi a povzbudzujúcimi komentármi dokopali k skoršiemu pridaniu kapitoly. Baby - na VIP bude 26. kapitola už v najbližších dňoch :)

Neviem vám povedať, kedy bude najbližšia aktualizácia, pretože sotva som doma kvôli brigáde a aj keď som doma, máme jednu návštevu za druhou... to je v podstate jedno, ja len aby ste vedeli, že sa nevyhováram, naozaj mám toho strašne veľa :/ ... ale neodpustím si dodať - ŽIADEN Z MOJICH PREKLADOV (a poviedok) NIE JE OPUSTENÝ a aj keby mi pridanie novej kapitoly trvalo rok, všetky rozpracované veci dokončím. To vám bude musieť ako útecha a istota zatiaľ stačiť, pretože neviem ako to budem na vysokej stíhať. Ďakujem za pohopenie.

Weronika


Orion sa objavil v strede svojej spálne a zbadal Lezandera, ktorý sedel na jeho posteli s veľmi ustaraným výrazom. Potajomky na seba použil kúzlo, ktorým zamaskoval modriny na ramene a aj tú jednu, ktorú cítil na krku. Zachoval si chladnú masku a pristúpil k posteli.

Keď ho Lezander zbadal, okamžite vstal a pevne ho objal, „Čo sa stalo? Len tak si zmizol! Kde si bol? Mal som taký strach!“

„Nič moc, Lez,“ odpovedal pokojne Orion, „Aktivovalo sa moje prenášadlo. Voldemort mi len chcel zadať malú úlohu.“

Lezander prerušil objatie a znepokojene ho skontroloval, „Si v poriadku? Nespravil ti nič? Neublížil ti?“

Orion zavrtel hlavou, „Nie, iba mi povedal, aká je moja úloha a prepustil ma.“

Lezander si úľavne povzdychol, „Vďaka Merlinovi! Fajn, tak poďme späť do postele.“

Orion zastavil Lezanderov pohyb a prosebne prehovoril, „Som vyčerpaný, Lez. Dnes v noci by som chcel spať sám.“ Potom sa naňho hravo usmial, „Nemyslím si, že keby si bol so mnou, tak by som bol schopný sa vyspať. Neovládol by som sa. Len na túto noc, dobre?“

„No, ak si si istý,“ neisto povedal zamračený Lezander.

„Áno,“ odpovedal Orion s vrelým úsmevom a potom ho rýchlo pobozkal, „Ďakujem za pochopenie.“

Lezander sa usmial späť a prikývol, potom sa otočil a zamieril do svojej vlastnej postele.

Orionov úsmev zmizol a jeho maska sa rozpadla hneď, keď Lezander vliezol do postele a zatiahol okolo nej závesy. On si roztrasene ľahol na svoju posteľ a zavŕtal sa pod prikrývky.

Bol zdesený a plný hrôzy z toho, čo sa stalo pri Voldemortovi. Bol úplne zmätený a vystrašený. Pre Merlina, čo som to urobil? – zúfalo si pomyslel Orion – čo ma to posadlo? Urobiť niečo také? Morgana, pomôž mi, toto je priveľa. Potrebujem – potrebujem sa s niekým porozprávať.

Vytiahol medailón a po tom, čo pomocou kúzel silno zabezpečil závesy a umiestnil na nich aj kúzla proti odpočúvaniu, ho otvoril.

Nečakal na Tomov pozdrav a spustil, „Myslím si, že šaliem, Tom. Je to príliš divné. Pre Merlina, ani neviem, prečo to hovorím tebe. Ale ty si jediný, s kým sa o tom môžem porozprávať. Netuším, čo ma to pochytilo. Videl som jeho a potom som v ňom videl teba…“ Orion zavrtel hlavou a zúfalo povedal, „Nebol som pripravený sa s ním stretnúť tak skoro, nie po tom, čo som nedávno zistil, že si on. Ale najprv som ťa v ňom nevidel. Bol brutálny, ako vždy, ale potom sa zmenil,“ Orion sa neveselo zasmial, „No stále to bol on, nie skutočný ty, pretože mnou manipuloval rovnako ako prvý krát. Jemne syčal a nežne ma pohladil a ja som vedel, že znovu hrá svoju malú hru, ale nemohol som si pomôcť. Videl som ho inak. Videl som teba. A, Morgana pomôž mi, ale bol som taký zmätený. Stále som zmätený. Neviem, čo ma to posadlo. Len som sa ho chcel dotknúť, naozaj sa dotknúť teba, pretože konečne si bol skutočný.“ Opäť zavrtel hlavou, „Ale mýlil som sa. On nie je ty. Ale všetko je to také mätúce. Ako ťa v ňom môžem vidieť len preto, lebo začal byť nežný? Nemal by som, pretože svoju nežnosť používa na to, aby mnou manipuloval. Viem, že to nie je skutočné. Ale nemohol som si pomôcť, proste som zareagoval. A potom som bol zdesený. Merlin, myslím, že on sám bol zdesený. Ustúpil odo mňa, pre Morganu! Vtipné, ako tak o tom teraz premýšľam. Temný pán na ústupe pred pohladením. Ak by sa to dozvedeli svetlí čarodejníci, jednoducho by ho udusili v objatí! Temný pán zomrel extrémnym šokom. Alebo snáď znechutením. Neexistuje spôsob, ako to zistiť… Pre Merlina, čo to rozprávam?“ zakončil to Orion tvárou vo vankúši.

„Z toho čom som vyrozumel z tvojho bľabotania,“ povedal pobavene Tom, „beriem to tak, že som ťa zavolal a stretnutie neprebehlo tak, ako si očakával?“

Orion naňho neveriacky civel, „Neprebehlo ako som očakával? Pohladil som Voldemorta po líci! Čo myslíš? Prebehlo to strašne! A nestretol som sa s tebou! Bolo to stretnutie s ním a v tom je obrovský rozdiel!“

Tom povytiahol obočie a venoval mu prefíkaný triumfálny úškrn, „Pohladil si ma?“

Orion precedil cez zaťaté zuby, „Nepohladil som teba. Pohladil som po líci jeho, nič viac! A prestaň sa snažiť ma donútiť vidieť ťa v ňom, pretože to nebude fungovať!“

Tom sa uškrnul, „Zdá sa mi, že už to funguje.“

Orin naňho zagánil a vyhŕkol, „To je tvoja chyba! Kŕmiť ma všetkými tými príbehmi o tom, ako Voldemort nie je taký zlý a potom trvať na tom, že si to ty. Snažíš sa ma zmiasť ešte viac, ako už som! Nepotrebujem, aby si mi hovoril, že ty a on ste jedna a tá istá osoba. Potrebujem, aby si mi povedal, že ty si iný! A že by som nemal vidieť teba vždy, keď sa pozriem naňho!“

„Prečo by som ti hovoril, že som iný keď  to nie je pravda?“ odpovedal pokojne Tom. „A zdá sa, že si to uvedomuješ aj ty, keďže si to bol ty, kto to videl a následne na to zareagoval. Na tom nie je nič zlé. Konečne lámeš predsudky, ktoré voči nemu máš. A to je pozitívne. Na prvý pohľad to môže byť mätúce, ale časom priznáš, že on je ja.“

Orion naštvane zasyčal, „Nie, nie je! Raz bol tebou, ale teraz je iný úplne v každom smere. Prečo chceš, aby som ho mal rád? Nevidíš, ako sa ku mne správa? Nemôžem si dovoliť mať ho rád! Nemôžem si dovoliť priznať, že by v ňom mohla byť nejaká časť teba! Pretože tak by som bol v nevýhode, ktorú by potom proti mne použil! Nestará sa o mňa! Dnes so mnou zaobchádzal veľmi hrubo, fyzicky mi ublížil! Ako môžeš povedať, že on je ty, keď sa ku mne takto správa?“

„Ak som bol k tebe hrubý, musel som na to mať dobrý dôvod,“ nonšalantne odvetil Tom.

„Ty a tvoje debilné dobré dôvody,“ vyštekol Orion, „Vždy hovoríš, že na všetko, čo robí má dobrý dôvod a to je lož! Uňho nie sú dobré alebo zlé dôvody, uňho sú len sebecké dôvody! Tá bezočivosť! Povedal, že som jeho majetok! Chcel mi diktovať, kto by mal byť mojím partnerom! Prikázal mi prestať sa stretávať s Lezanderom!“

Tom povytiahol obočie, „No, nemôžem povedať, že so sebou nesúhlasím, koniec koncov, už dlhší čas ti hovorím, že Lezander pre teba nie je dobrý. Ale prosím, prečo Lezander?“

„Len preto, že videl malý odtlačok, kde ma Lezander uhryzol!“ podráždene vyprskol Orion. „A keď to zbadal, tak mu preplo! Začal syčať o značkách a že nikto okrem neho nemá právo označiť ma! Veril by si tomu? Čo som ja, nejaká krava? Ktorá musí niesť značku svojho vlastníka? Je snáď blázon?“

Tom sa krátko zasmial a povedal, „Si taký naivný, Orion. Nevidíš, že mu preplo, ako si to nazval, pretože nechce, aby ťa mal niekto iný? Chce ťa pre seba. A jeho majetníckosť ohľadne teba je dosť výrečná. Nereagoval by tak, keby ťa nemal rád.“

Orion si odfrkol, „Neviem, koho sa snažíš oklamať, či mňa alebo seba. On ma nemá rád a určite mu na mne nezáleží! Myslí na mňa ako na vec! Vec, o ktorej si myslí, že ju vlastní a nechce, aby sa jej dotýkal niekto iný. No, ja nie som vec! A už vôbec nie jeho!“

Tom sa naňho uškrnul a polohlasne odvetil, „Ani nevieš, ako sa mýliš.“

Orion ho však počul a naštvane sa spýtal, „Čo to má znamenať? Chceš povedať, že som vec?“

„Nie,“ povedal Tom s malým úsmevom a lesklými očami, „Ty určite nie si vec.“

Orion prižmúril oči a nahnevane zasyčal, „Takže máš na mysli to, že som jeho!“

„Nemám na mysli nič,“ odsekol Tom odmietavo, „ty len celú situáciu veľmi preháňaš. Tak som sa na teba naštval a povedal, že si môj. Bolo to niečo, čo som povedal v hneve, určite. Nemusíš to brať doslovne.“

„Prestaň naňho odkazovať ako na seba!“ zasyčal Orion, „Ak s tým neprestaneš, nebudem sa s tebou rozprávať! Nedovolím ti takto manipulovať moje myšlienky!“

Tom si podráždene povzdychol, „Dobre. Nebudem to robiť. Ale musíš pochopiť, že je pre mňa naozaj ťažké nemyslieť naňho ako na seba a nerozprávať v prvej osobe.“

„Za celé tie roky ti to šlo celkom slušne.“ Naštvane odsekol Orion. „Myslím, že to zvládneš!“

„V poriadku,“ povedal Tom a prevrátil očami, „Takže on sa na teba naštval a povedal niečo, čo sa ti nepáčilo.“ Potom sarkasticky dodal, „Myslím, že to prežiješ.“

Orion sa podráždene nafúkol. Naozaj nemalo zmysel nútiť Toma pochopiť vážnosť situácie. „Pozri, všetko, čo hovorím, je, že neznášam, keď sa ku mne správa ako k jednému zo svojich obľúbencov. Od začiatku som u hovoril, že sa mu chcem rovnať. Nestrpím, ak sa ma bude považovať za niečo iné!“

Tom arogantne pretiahol, „Nikdy ťa nebude považovať za seberovného.“

„A to prečo?“ vyštekol Orion, „Som na to dosť silný!“

„Ty si naozaj myslíš, že sa mocou rovnáš Lordovi Voldemortovi len kvôli ukážke tvojej temnej mágie v Azkabane?“ spýtal sa Tom posmešne. „A ukážke náhodnej mágie, ktorú nemáš možnosť zopakovať?“

Orion ticho odpovedal, „Cvičil som, tak ako si navrhol, Tom. Teraz ju dokážem ovládať a časom ju zvládnem.“

Tom prižmúril oči, „Nikdy si mi to nepovedal.“

„Povedal by som ti to nakoniec,“ odmietavo odsekol Orion.

„No, na tom nezáleží. Aj keby to, čo hovoríš bola pravda a ty by si skutočne bol taký mocný ako on, Voldemort to nikdy dobrovoľne neprizná,“ vážne odpovedal Tom.

„Potom ho k tomu donútim!“ zasyčal Orion.

Tom sa naňho znepokojene pozrel, „Nemôžeš si ho otvorene znepriateliť, Orion. Si síce mocný, ale stále si príliš mladý. On má roky skúsenosti a hlboké a rozsiahle znalosti čiernej mágie. To sú jeho výhody. Ak sa mu postavíš, ublíži ti aby ti ukázal tvoje miesto.“

„Ale on potrebuje vidieť, že som dosť silný na to, aby som mu bol rovný, Tom!“ netrpezlivo povedal Orion.

„Myslím, že to už vie, to je dôvod, prečo sa o teba tak zaujíma. Ale pekne ťa vymanévruje zakaždým, aby bol on na vrchu hry,“ odpovedal Tom. „Okolo neho musíš našľapovať veľmi opatrne. Ukáž mu, že si mocný, ale nevzdoruj mu otvorene, nedávaj mu dôvod na teba zaútočiť.“

„Ako mu môžem nevzdorovať, keď  o mojom vlastnom ja chrlí také nezmyselné a prekrútené predstavy?“ frustrovane sa pýtal Orion.

Tom povytiahol obočie, „Mučil ťa? Vyhrážal sa zabitím Lezandera, ak ho neposlúchneš? A nakoniec, po tvojej hádke s ním, trval na tom, aby si poslúchol jeho príkazy?“

Orion sa zamračil a odpovedal, „Nie. Ale to len kvôli tej veci s pohladením líca. Bol tým príliš zdesený a znechutený. On len chcel, aby som odišiel tak rýchlo, ako je možné.“

Tom sa uškrnul, „Nemyslím si, že by bol znechutený. Každopádne môj názor je, na konci sa k tebe nesprával ako k majetku, však?“

„Pretože bol šokovaný!“ odpovedal Orion plný presvedčenia. „Som si istý, že akonáhle sa vráti k rozumu, znovu začne syčať, že patrím jemu!“

„Možno, ale ty sa nemôžeš urážať,“ nonšalantne odvetil Tom, „Budeš musieť počkať a uvidíš, ako bude nabudúce správať.“

„Dobre,“ odpovedal Orion rozladene, „To je to, čo urobím. Ale je tu ešte jedna vec; nech si nemyslí, že s ním nebudem bojovať na každom kroku ak sa ku mne bude správať tak ako dnes!“

Tom mu venoval potmehúdsky úškľabok, „Som si istý, že si túto výzvu vychutná. Viem, že ja by som si ju vychutnal určite.“

Orion obrátil oči v stĺp a zaželal Tomovi dobrú noc, keď zatváral medailón. Bude zázrak, ak mi z toho nešvihne, pomyslel si Orion ironicky keď zaspával. Akoby mi nestačil jeden Voldemort! Nie, teraz sa musím zmieriť s dvomi! Zo všetkých záludných zvratov osudu musím práve ja dostať oboch v jednom čase!

***

Nasledujúci deň niektorí študenti odišli na vianočné prázdniny. Calypso sa vracala do Durmstrangu aby strávila nejaký čas so svojim otcom, zatiaľ čo Lezander sa vráti späť k svojmu Klanu. Draco a Orion pôjdu spolu s Narcissou prenášadlom na Malfoy Manor a odtiaľ pomocou Hop-Šup siete do Moskvy.

Calypso a Lezander už odišli a Orion sa potuloval okolo hradu, pretože mal ešte hodinu pred tým, než po nich príde Narcissa. Na prázdniny sa celkom tešil. Konečne dostal list od Remusa, v ktorom ho požiadal o stretnutie na Black Manor a Orion bol veľmi zvedavý, ako sa Remusovi darí so svorkami vlkolakov. A teraz, po prvý krát sa tešil na plesy zimnej sezóny. Len dúfal, že aj on spolu s Dracom budú zaradení do niektorých rokovaní pre dospelých.

Keď prechádzal chodbou a so záujmom si prezeral niektoré portréty, kútikom oka zazrel fialový habit. V duchu zastonal. Bol veľmi opatrný a Dumbledorovi sa vyhýbal, ale zdalo sa, že ten starý blázon využil príležitosť a odchytil si ho, zatiaľ čo bol hrad poloprázdny.

„Môj drahý chlapče,“ prehovoril veselo Dumbledore keď sa blížil k Orionovi. „Aká šťastná náhoda, že som na teba narazil. Nedáš si so mnou čaj, zatiaľ čo čakáš na svojich poručníkov?“

Orion si v duchu odfrkol. Náhoda ako moja metla! Vrhol na portréty škaredý pohľad. Jeden z nich iste upozornil Dumbledora na jeho prítomnosť v tejto chodbe.

Pozrel sa na Dumbledora a s úsmevom odpovedal, „Samozrejme, riaditeľ. Bolo by mi potešením.“

Dumbledorovi zaiskrili oči a veselo povedal, „Výborne. Moja pracovňa je týmto smerom.“

Orion Dumbledora v tichosti nasledoval, zatiaľ čo ten starec šťastne blábolil o tom alebo onom, až kým sa nezastavili pred obrovskou a veľmi ohavnou kamennou obludou. Akonáhle sa Dumbledore postavil pred neho, obluda ožila, uskočila nabok a stena za ňou sa rozdvojila. Aj napriek obavám z rozhovoru s Dumbledorom sa Orion neprestával diviť. Za stenou bolo točité schodisko, ktoré sa pohybovalo nahor ako eskalátor. Keď sa naň spolu s Dumbledorom postavili, Orion začul, ako sa stena za nimi zatvorila. Viezli sa špirálovito čoraz vyššie a vyššie, až kým Orion nezbadal naleštené dubové dvere s mosadzným klopadlom v tvare gryfona.

Vyviezli sa po kamennom schodišti až na samý vrch a dvere pred Dumbledorom sa ticho otvorili. Orion ho nasledoval dnu a obzeral si pracovňu. Bola to veľká a krásna kruhová miestnosť , plná akýchsi smiešnych jemných zvukov. Na stolíkoch s dlhými tenkými nohami ležalo množstvo všakovakých strieborných nástrojov, ktoré jemne bzučali a vychádzali z nich obláčiky dymu. Ako sa tak Orion rozhliadal, premýšľal, kde má ten starý cap schovaný neviditeľný plášť.

Na stenách viseli podobizne bývalých riaditeľov a riaditeliek školy, ktoré si ho so záujmom prezerali. Orion zbadal Phineasa, ale ani jeden z nich nič nenaznačil, pretože Dumbledore ho sledoval ako jastrab. Bol tam aj obrovský stôl, ktorý stál na vtáčích nohách s pazúrmi, a vzadu za ním na polici ležal starý, ošúchaný čarodejnícky klobúk – ktorý, ako si Orion uvedomil, musel byť slávny Rokfortský triediaci klobúk. A na zlatom bidielku za dverami stál vypĺznutý vták, ktorý pripomínal napoly ošklbaného moriaka.

Orion vykročil smerom k nemu a so záujmom sa naňho díval. Vták uhrančivo hľadel späť naňho a vydal akýsi pridusený zvuk. Mal mútne oči a keď sa naňho Orion pozeral, vypadli mu z chvosta ďalšie perá.

„Toto je Félix,“ prehovoril Dumbledore spoza jeho chrbta, „Je to-“

„Fénix,“ prerušil ho Orion a prikývol, „A práve má horiaci deň.“

Len čo dohovoril, vták vzbĺkol a s posledným výkrikom po ňom neostalo nič len tlejúca kôpka popola, z ktorej vykúkala malá hlavička.

Orion sa otočil a Dumbledore mu pokynul, aby sa posadil.

„Škoda, že si ho musel vidieť akurát v deň, keď horí,“ povedal Dumbledore a sadol si za stôl. „Inak je nádherný s krásnym červeno-zlatým perím.“ Potom s úsmevom dodal, „Ale ty už všetko o fénixoch určite vieš, koniec koncov, tvoj patronus je fénix, čo je samo o sebe jedinečné. Ale mať dvoch, fénixa a bazilska, to je dosť pozoruhodné.“

Orion sa posadil do jedného čalúneného kresla pred Dumbledorovým stolom a po týchto slovách stuhol. Vzal si šálku čaju, ktorú mu dal Dumbledore a predstieral že pije. Kto vie, čo mu tam ten starec dal; mohol počítať minimálne s Veristaserom. Položil hrnček späť a povýšene odvetil, „Áno, sám som bol dosť prekvapený. Hoci nikdy potom sa mi ich už vyčarovať nepodarilo. Muselo sa mi to podariť vzhľadom na okolnosti.“

Dumbledore uzamkol Oriona svojim prenikavým pohľadom svetlomodrých očí. Náhle a rýchlo sa nahol cez stôl a chytil Orionovu ľavú ruku, zatiaľ čo mu vyhrnul rukáv. Nevidel nič, len hladkú neoznačenú kožu.“

Orion vytrhol svoju ruku z Dumbledorovho zovretia a zúrivo zasyčal, „AKO SA OPOVAŽUJETE?“

Keď sa Dumbledore posadil späť do svojho kresla, odpovedal tónom, akoby ho nič nevyviedlo z miery, „Odpusť mi to, chlapče môj, ale musel som sa uistiť.“

Orion naňho zagánil a Dumbledore mierne prižmúril oči s pohľadom upretým na Orionovu pravú ruku, „Ten prsteň obsahuje čiernu mágiu, chlapče. Myslím, že by bolo bezpečnejšie, keby si sa ho zbavil.“

Orion stiahol ruku z Dumbledorovho stola a uštipačne poznamenal, „Samozrejme že má čiernu mágiu. Je to prsteň Blackovho dediča, rodinné dedičstvo. Dal mi ho môj drahý otec a ja ho budem nosiť vždy. Spomínate si na môjho otca, Dumbledore?“

Dumbledore si povzdychol a nasadil smutný výraz, „Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo tvojmu otcovi, Orion. Poznal som ho ako chlapca. Bol jedným z mojich obľúbených a mal som ho veľmi rád-“

Orion zajačal, „NEOPOVAŽUJTE SA POVEDAŤ, ŽE STE MALI RÁD MȎJHO OTCA, KEĎ STE SA ZÚČASTNILI JEHO ZAJATIA! KEĎ STE DOVOLILI DEMENTOROM DAŤ MU BOZK!“

Dumbledore mu venoval smutný pohľad a povedal, „Tvoj otec bol Smrťožrút, chlapče môj, Aurori mu skontrolovali ruku a videli jeho Temné znamenie. Nemohol som jeho zatknutiu zabrániť, aj keby som to spravil rád.“

„Vedeli ste, že Pettigrew bol nažive! Som si istý, že Snape vám to povedal hneď, keď vás zbadal,“ zúrivo odsekol Orion. „Aj napriek tomu, že ste vedeli, že môj otec bol nevinný v zločinoch, za ktoré bol odsúdený, nechali ste Aurorov aby ho odviedli! Mohli ste ich zastaviť! Mohli ste im povedať, že Pettigrew bol nažive!“

Dumbledore sa naňho súcitne zahľadel ponad svoje polmesiačikovité okuliare, „Bohužiaľ, tvoj otec bol nevyrovnaný vďaka rokom, ktoré prežil v Azkabane a obrátil sa na temnú stranu, chlapče môj. Veľmi ma to bolelo, ale muselo to tak byť. Bolo to tak najlepšie. Smrťožrútovi by nemalo byť dovolené ostať v styku so spoločnosťou.“

„A čia to bola chyba, že môj otec strávil desať rokov v Azkabane?“ zasyčal Orion a zaťal ruky v päsť. „Kto ani len prstom nepohol, aby mu dal súd? Ako člen Wizengamotu ste mali možnosť oň požiadať. A napriek tomu ste nespravili nič! Ak bol jedným z vašich obľúbených študentov, ako hovoríte, prečo ste mu nepomohli?“

DUmbledore si povzdychol a ticho odpovedal, „Boli to nebezpečné časy, chlapče môj. Každý podozrieval každého a bolo veľmi ťažké povedať, kto bol Smrťožrútom. Dôkazy proti tvojmu otcovi boli také presvedčivé…“ Potom ľútostivo dodal, „Priznávam, že som urobil chybu. Po zvyšok svojho života si to budem vyčítať.“

„To by ste mali,“ vyprskol Orion naštvane, „Ale priznanie, že ste sa mýlili nemení nič na tom, že ste mali šancu svoju chybu napraviť a pomôcť môjmu otcovi tentoraz a neurobili ste to. Možno bol Smrťožrút, ale nedopustil sa žiadneho trestného činu!“

„Utiekol z Azkabanu,“ ticho odpovedal Dumbledore. „Aj keby sa preukázalo, že Pettigrew bol nažive, tvoj otec bol stále odsúdený čarodejník, ktorý unikol z Azkabanu-“

„Kam v prvom rade vôbec nepatril!“ odsekol nahnevane Orion.

„Ale aj tak,“ pokračoval Dumbledore, „podľa čarodejníckeho práva je to stále trestný čin.“

Orion v tichosti zúril. Nemalo zmysel baviť sa s Dumbledorom na túto tému. Ten starec by povedal čokoľvek aby ospravedlnil svoje správanie a bez ohľadu na to, čo povedal, Orion sa nenechá ovplyvniť vo svojich presvedčeniach, že Dumbledore bol starý manipulatívny parchant, ktorý si zaslúži ten najhorší osud.

Dumbledore vzal jeho mlčanie za súhlas a zmenil tému, „Ako sa k tebe správajú tvoji opatrovníci, chlapče môj?“

Orion sa naňho podozrievavo pozrel, „S Malfoyovcami som veľmi šťastní. Draco a ja sme dobrí priatelia.“

„Som rád, že sa o teba dobre starajú,“ povedal Dumbledore s rozžiarenými očami, „Bol som dosť prekvapený, keď požiadali o zverenie do ich starostlivosti.“

Orion hladko odpovedal, „Aj ja som bol prekvapený. Nikdy predtým som ich nestretol, ale pani Malfoyová mi povedala, že to cítila ako svoju povinnosť, keďže je mojou poslednou žijúcou príbuznou.“

Dumbledore sa naňho usmial, „Drahá pani Malfoyová, rovnako očarujúca ako jej sestra. Možno by si sa rád dozvedel, že aj úžasná pani Tonksová mala záujem stať sa tvojou opatrovníčkou.“

Orion mu venoval predstieraný prekvapený pohľad, „Naozaj? Predpokladám, že pani Tonksová je sestrou pani Malfoyovej?“

Dumbledor prikývol, „Je to Andromeda Tonksová, rodená Blacková, a má krásnu rodinu. Myslím, že by ste si skvelo rozumeli aj s jej dcérou Nymphadorou,“ vľúdne sa zasmial a dodal, „má pomerne zaujímavú osobnosť, byť v jej blízkosti je vždy veľká zábava.“

Orion ticho prikývol premýšľajúc, kedy sa ten starec dopracuje k pointe. Nemusel premýšľať dlho, keď Dumbledore pokračoval, „Poskytli by ti vynikajúce prostredie. Myslím si, že tvoj otec by bol radšej, keby si žil v svetlej rodine. Viem, že si to želal on sám a verím, že by si prial to isté aj pre teba.“

Orion sa v duchu naježil, ale pokojne odpovedal, „Možno máte pravdu. Ale nie je toho veľa, čo by sa s tým dalo teraz urobiť.“

Dumbledorovi zaiskrilo v očiach, keď odpovedal, „Chlapče drahý, ak by si chcel zmeniť opatrovníkov, stačí len predložiť ministerstvu podpísaný dokument vyjadrujúci tvoje prianie byť daný do starostlivosti rodine Tonksových.“

Orion sa naňho usmial, „Ďakujem za informácie, ale Malfoyovci sa o mňa starajú vynikajúco. Nemám sa na čo sťažovať. Som s nimi šťastný.“

„Veľmi dobre,“ pokojne odpovedal Dumbledore, „Len nezabudni, že stále máš tú možnosť, ak si to v budúcnosti rozmyslíš. Možno by ti bolo príjemnejšie v svetlej rodine.“

Orion sa pozrel na starého muža a sladko odvetil, „Nezabudnem. Ďakujem za váš záujem.“

Dumbledorove oči znovu zaiskrili a Orion mal chuť mu ich vytrhnúť  jamiek a nechať sa nimi toho starca zadrhnúť. Kým si Orion v mysli prehrával tento lákavý scenár, Dumbledore ľahostajne prehodil, „Myslím, že Malfoyovci ťa vezmú do Moskvy na zimnú sezónu?“

„Ak je to to, čo plánujú, zatiaľ mi o tom nepovedali,“ odpovedal hladko Orion. „Ale dúfam, že nie. Počul som, že tie plesy bývajú dosť nezáživné. Podľa mňa by to bola nuda.“

Dumbledore mierne prižmúril oči, ale veselo povedal, „No, som si istý, že aj tak sa budeš mať fantasticky.“

Orion sa usmial, „Asi áno.“

Po chvíľke ticha Dumbledore s deduškovským úsmevom opäť prehovoril, „Bol som dosť ohromený tvojimi schopnosťami transfigurácie, ktoré si predviedol počas prvej úlohy. Musím ťa za to pochváliť.“

„Ďakujem,“ odpovedal Orion, „Môj otec bol v transfigurácii veľmi dobrý, myslím, že to mám po ňom.“

„Vskutku,“ povedal Dumbledore, „Bol najlepším študentom v triede profesorky McGonagallovej. Škoda, že nebude mať to potešenie učiť aj teba, keď sa vrátiš na Durmstrang.“

Orion si ho premeral skúmavým pohľadom a odpovedal, „Budú mi chýbať jej hodiny. Je to vynikajúca učiteľka.“

Dumbledorovi sa rozžiarili oči, keď povedal, „Bol som prekvapený, že tvoj otec ťa poslal do Durmstrangu namiesto Rokfortu. On si to tu za svojich čias veľmi užil. Spolu s Jamesom Potterom boli celkom populárni. Som rád, že si mal šancu prísť sem a pozrieť si Rokfort na vlastné oči. Čo si o myslíš o našej škole?“

„Celkom sa mi páči,“ odpovedal Orion vediac, kam to všetko smeruje, „V porovnaní s Durmstrangom je dosť odlišná, ale je pekná.“

Dumbledore sa naňho usmial, „teraz, keď sú tvojimi opatrovníkmi Malfoyovci a Draco je tvoj priateľ, možno by si rád navštevoval Rokfort. A som si istý, že aj tvojmu otcovi by sa to páčilo. Užil by si si to tu rovnako ako on vtedy.“

To bolo presne to, čo Orion očakával, tak jednoducho odpovedal, „Neviem, či pre mňa Malfoyovci plánujú zmenu školy, ale radšej by som ostal na Durmstrangu. Už tam mám dobrých priateľov.“

„Priatelia sú naozaj veľmi dôležití. Dobré priateľstvo je jedným z pôžitkov života,“ odpovedal Dumbledore opäť s tým deduškovským úsmevom. „Som si istý, že aj v Rokferte by si si našiel skvelých priateľov. Tvoj otec tu stretol svojich najlepších priateľov.“

Orion bol už unavený z toho, ako Dumbledore využíval jeho otca v každom okamihu manipulácie s ním a tak vyštekol, „Nie, žeby mu to bolo na niečo dobré, však? Jeden z nich ich zradil, jeden z nich zomrel a ďalší neveril jeho nevine až kým nebolo príliš neskoro! Myslím, že sa budem držať Durmstrangu, ďakujem.“

Skôr než stihol Dumbledore odpovedať, predstieral Orion pohľad na hodinky a povedal, „Och, pozrite sa na ten čas!“ Vstal a zdvorilo pokračoval, „Ďakujem za čaj, riaditeľ. Želám vám veselé Vianoce.“

Dumbledore sa naňho vľúdne usmial, „Ďakujem ti, chlapče môj. Aj tebe veselé Vianoce. Dúfam, že v budúcnosti budeme mať ďalšiu príležitosť dať si spolu čaj.“

Orion sa prinútil do srdečného úsmevu, „Aj ja dúfam.“ Potom sa otočil a odišiel z pracovne.

Teraz mu bolo jasné, že nemôže zrealizovať svoj plán povedať Dumbledorovi, že on je Harry Potter aby získal informácie o Fénixovom ráde a proroctve. Nikdy si tým plánom nebol príliš istý, riziká boli príliš veľké, ale vždy to považoval za možnosť. Ale teraz to vôbec nebral do úvahy. Ten starec bol príliš kontrolujúci. Ak ho už ako Oriona Blacka chcel poslať k Tonksovým a s tým aj do Rokfortu, potom by bol voči tomu ako Harry Potter úplne bezmocný. Dumbledore by preniesol aj hory len aby to dosiahol. Nie, nikdy to Dumbledorovi nepovie. Bude si musieť nájsť iný spôsob ako získať informácie.

***

Akonáhle Orion dorazil do spoločenskej miestnosti, rýchlo načmáral Dracovi odkaz, aby naňho počkali a potom kúsok pergamenu s odkazom položil na svoju posteľ. Rýchlo vytiahol prútik a aktivoval prenášadlo.

Pristál v strede Voldemortovej pracovne. Spomínaný čarodejník sedel za stolom a písal na dlhý pergamen, zatiaľ čo listoval v stránkach jedného z mnohých dokumentov a plánov na stole.

Zodvihol hlavu aby sa pozrel na Oriona, spýtavo povytiahol obočie a chladne prehovoril, „Už máš niečo, čo chceš ohlásiť?“

Orion pristúpil k Voldemortovmu stolu a naliehavo, bez toho aby sa mu pozrel do očí, spustil, „Netýka sa to úlohy, ktorú ste mi dali, ale myslím si, že je to dôležité. Dumbledore ma vzal do svojej pracovne, aby sa so mnou pozhováral a snažil sa získať informácie o Moskve.“ Neisto sa odmlčal a potom dodal, „Myslím si, že tuší, že sa tam má niečo uskutočniť. Chcel vedieť, či tam majú Malfoyovci namierené.“

Voldemort sa oprel o operadlo svojho vysokého kresla a uprel naňho prenikavý pohľad karmínových očí, „A čo si myslíš, že Dumbledore podozrieva?“

Orion sa zamračil, „Zhromaždenia, samozrejme, a stretnutia, ktoré sa tam budú konať.“

Voldemort prižmúril oči a stroho sa spýtal, „A kto ti povedal o stretnutiach?“

Orion zbledol, „Ehm – nikto. Narcissa mi povedala, že ideme do Moskvy a že idú aj Lestrangeovci. Tak mi napadlo, že ak idú aj Lestrangeovci, potom to musí byť preto, lebo sa tam uskutočnia stretnutia-“

Voldemort ho prerušil a jeho tón niesol známky hnevu, „Neklam mi. Kto ti to povedal?“

Orion sa zhlboka nadýchol a povedal, „Draco.“ Potom rýchlo dodal, „Ale nebola to jeho chyba. Nútil som ho k tomu až kým nemal na výber. Neústupne odmietal povedať mi to, ale bol som príliš tvrdohlavý a-“

Voldemort zodvihol ruku a prísne povedal, „Dosť! Nepotrestám Draca za to, že ti to povedal. Malfoyovci by ti to aj tak povedali, takže sa nič nestalo.“

Orion si úľavne povzdychol a Voldemort stroho dodal, „Tak, hovoríš, že ťa ten starec vzal do svojej pracovne. Čo od teba chcel?“

Orion si prstami prehrabol vlasy, „Mnoho vecí. Ale najdôležitejšie je, že skontroloval moje predlaktie, či nemám Temné znamenie. Neviem, prečo ma podozrieva…“ Vrhol na Voldemorta letmý pohľad a pokračoval, „Vo svojich radoch máte špióna. To by vysvetľovalo prečo ma podozrieva a ako sa dozvedel o Moskve.“ Zamračil sa a dodal, „A nie je to Snape. Snape ma tam nikdy nevidel a ostatní Smrťožrúti by mu o mne nikdy nepovedali.“

Voldemort povytiahol obočie a ticho sa spýtal, „A prečo si myslíš, že Snape je ďalší špión?“

Orion zaváhal. Nechcel dostať Snapea do problémov, ale pravdou bolo, že Voldemort potreboval vedieť, že Snape odovzdával informácie Dumbledorovi. Tak opatrne povedal, „Myslím, že chodí po tenkom ľade medzi vami a Dumbledorom. Myslím, že podával informácie vám obom a preto mu nateraz nemožno veriť. Ale ešte stále je pre nás cenný. Nezavolali ste ho nikdy, keď som tu bol aj ja, takže predpokladám, že toto už viete.“ Odmlčal sa a potom sa spýtal, „Vie Snape o zhromaždeniach?“

Voldemort ticho odpovedal, „Nevie. Trvám na všetkých bezpečnostných opatreniach.“ Potom prebodol Oriona svojimi očami a povedal, „Čo ešte Dumbledore chcel?“

„Má o mňa záujem,“ kyslo odvetil Orion, „Povedal, že by som mal lepší život u Tonksových namiesto u Malfoyových a potom naznačil, že by som mal chodiť do Rokfortu.“ Potom sa začal prechádzať po miestnosti a pokračoval, „Je zjavné, že ma chce mať vo svojich pazúroch, ale neviem prečo.  Možno preto, že videl aký som mocný tú noc, kedy som šiel do Rokfortu, aby som pomohol svojmu otcovi, ale nikdy nevidel moju skutočnú moc, nie ako vy, takže tam musí byť aj niečo viac. Alebo možno chce len získať čim viac spojencov. Koniec koncov, mať Blacka na svojej strane by upokojilo niektoré temné rodiny, keby chceli zmeniť strany. A to by vyzeralo ako víťazstvo svetlej strany. Znepokojuje ma to, ten jeho záujem obrátiť ma na stranu Svetla. Musím si precvičovať veľké sebaovládanie, keď som v jeho blízkosti. Je taký manipulatívny, že mám chuť ho prekliať do ďalšieho tisícročia. Ak na mňa bude stále striehnuť s pozvánkou na čaj, možno mi preskočí a-“

„Orion!“ povedal Voldemort a prudko zastavil jeho bľabotanie. Orion sa k nemu otočil a Voldemort pokračoval, „Vedel som, že Dumbledore by sa o teba mohol zaujímať. Ale nemôže urobiť nič, čím by ťa vzal od Malfoyovcov alebo ťa prinútil chodiť do Rokfortu. Takže nemáš žiaden dôvod na obavy.“ Potom s nebezpečným úškrnom dodal, „Čo sa týka jeho prekliatia, zdieľam tvoj sentiment, ale budeš musieť nasadiť svoju najlepšiu masku a v tichosti ho pretrpieť.“

Orion si povzdychol a prikývol. Potom sa pozrel na Voldemorta a povedal, „No, to bolo všetko, čo som vám chcel povedať.“

Voldemort prikývol, ale ďalej ticho zíral na Oriona. Voldemort si pozorne obzeral chlapca, ktorý sa mu ani raz nepozrel do očí. Premýšľal, prečo to tak bolo. Spomenul si na včerajšiu konfrontáciu, spomenul si na stratený a zmätený výraz v chlapcovej tvári, zatiaľ čo sa dívali jeden druhému do očí chvíľu potom, čo chlapcom začal manipulovať pohladením a syčaním. Stále bol prekvapený svojou vlastnou reakciou, keď uvidel chlapcovo uhryznutie. Všetci jeho nasledovníci boli jeho, to bola pravda, ale nikdy predtým necítil také vzplanutie majetníckosti voči niektorému zo svojich stúpencov. Spôsob, akým reagoval na chlapca odhalil slabinu, ktorú by mohol niekto využiť. Koniec koncov, ten chlapec bol preňho ničím. Bol to len nástroj v jeho rukách, cenný nasledovník, ktorý potreboval byť ešte vytvarovaný. Chlapec bol nádherný a extrémne silný, to bola pravda, ale bol len ďalšou figúrkou v jeho plánoch.

Voldemort sa v duchu uškrnul. Ako ľahko ním mohol manipulovať pomocou jemného syčania a láskania. Chlapcovo chvenie dokázalo, že na ne bol náchylný. Využil by to, aby prinútil Oriona klaňať sa jeho nohám. Chlapec sa naučí poslúchať a rešpektovať ho. Musel mať Oriona úplne vo svojich rukách; také mocné stvorenie nemohlo patriť nikomu inému, iba jemu. A stále bolo toho ešte dosť, čo bolo potrebné v Orionovi zmeniť a vytvoriť z neho dokonalého nasledovníka. Chlapec bol ešte príliš nevinný, mal príliš veľa súcitu. Spomenul si na Orionovo zhrozenie z toho, čo urobil tej čarodejnici z ministerstva. To bolo treba zmeniť. Orion sa stane jedným z jeho Smrťožrútov, pravdepodobne tým najmocnejším. Musel byť chladnokrvný a neľútostný. Bude musieť začať Oriona tvarovať do nemilosrdného a poslušného Smrťožrúta, takže časom by mohol byť súčasťou jeho Vnútorného kruhu. A s chlapcom mal aj iné plány.

Prezieravo si prezeral chlapca a zlomyseľne sa uškrnul. Áno, chlapec bol mocný, tak nádherne mocný. Temná mágia, ktorá z neho prúdila vo vlnách vtedy v Azkabane bola skutočne lákavá a ohromujúca. Nikdy predtým necítil takú surovú, temnú moc. Možno by mal prehodnotiť to, čo chce s Orionom urobiť. Vedel, že Lucius ho chce pripojiť k svojmu chlapcovi. Ten Malfoyov spratok a Orion by iste vytvorili mocného dediča, ale tiež by bolo zbytočným mrhaním nechať Oriona vziať si Luciusovho chlapca. Orion bol omnoho silnejší, ako to Malfoyovo šteňa. Voldemort nedbalo prešiel pohľadom po Orionovi. Chlapec bol extrémne krásny a mladý, ale možno trochu zavážilo to, že vo svojom pružnom tele držal toľko moci. Orion potreboval byť spárovaný s niekým, kto mal rovnako veľkú, možno ešte väčšiu moc. Nikdy predtým neuvažoval nad manželom, doteraz nikdy nenašiel nikoho, kto by bol dostatočne silný, aby ho považoval za hodného a tiež prijal opatrenia, vďaka ktorým je nesmrteľný. Nakoniec však bude musieť mať dediča a vycvičiť ho vo vládnutí po jeho boku. Raz, keď dobyje čarodejnícky svet, nikdy sa nevzdá svojej kontroly nad ním, ale jeho pokrvná línia bude musieť pokračovať. Nemohol dovoliť, aby spolu s ním skončil Salazarov vznešený rodokmeň. A možno by mohol byť práve tento chlapec prostriedkom, ako to uskutočniť. Spokojne sa uškrnul. Ale najprv musí byť Orion sformovaný; zlomený a napravený podľa neho. Všetko príde časom…

Orion odolal nutkaniu ošiť sa pod Voldemortovým karmínovým pohľadom. V jeho očiach videl vypočítavý a prefíkaný záblesk, ktorý sa mu vôbec nepáčil. Uvažoval, aké plány Voldemort spriadal. Neisto čakal, kým Voldemort skončí so svojimi odhadmi a pohľadmi, a kým niečo nepovie.

Po niekoľkých, pre Oriona napätých momentoch, Voldemort odmietavo prehovoril, vracajúc sa späť k svojim dokumentom, „Môžeš odísť.“

Orion prikývol a vytiahol prútik, ktorý namieril na prsteň. Potom sa zastavil, preletel Voldemorta pohľadom a spýtal sa, „Čo budete robiť ohľadne toho, že Dumbledore vie o stretnutiach? A o tom neznámom špehovi?“

„To nie je tvoja starosť,“ chladne odpovedal Voldemort bez toho, aby sa naňho pozrel. „Teraz odíď. Mám prácu.“

Orion naňho zagánil a potom zmizol z Voldemortovej pracovne.

***

Keď sa objavil vo svojej spálni, pomyslel si Orion, že jeho prvé stretnutie po Incidente, ako nazval včerajšie stretnutie, šlo pomerne dobre. Ani raz nemyslel na Voldemorta ako na Toma. No, to by mohlo byť aj preto, že sa neodvážil pozrieť Voldemortovi do očí. Keď sa naňho Orion pozeral, sústredil sa na jeho čelo alebo bradu, čokoľvek okrem jeho červených očí. Ale Orion bol aj tak celkom spokojný. Jednoducho v tom musel pokračovať a mohol sa s Voldemortom stretávať bez problémov a tiež veselo pokračovať vo svojej existencii považujúc Voldemorta a Toma za dva samostatné subjekty presne tak, ako to má byť. A Tom mal pravdu, Voldemort nepovedal nič o tom, že ho vlastní alebo nejakú podobnú absurditu. Vyzeral byť úplne nezaujatý Orionom v osobnej rovine. Čo bolo úplne v poriadku, pokiaľ šlo oňho. Ale na druhú stranu, Voldemort sa naňho díval vypočítavým spôsobom. No, čokoľvek Voldemort plánuje nakoniec aj tak zistí a bude tomu môcť vzdorovať, keby z toho nemal mať žiaden prospech. Nechať Voldemorta veriť, že on len chce byť jeho nasledovníkom a stať sa mu rovným v moci. Ale on chcel oveľa viac. Chcel byť silný natoľko, aby ho Voldemort nikdy nemohol ovládnuť, aby sa nikdy nepokúšal ovládnuť jeho život. Voldemort môže byť Temný pán, ale aj sa stane niekým rovnako mocným a dôležitým. O tom sa uistí.

Draco, ktorý stál v prostriedku Orionovej spálne s prekríženými rukami, netrpezlivo prehovoril, „Kde si bol? Matka na nás čaká pri vchode už desať minút.“

„Prepáč,“ odpovedal Orion. „Musel som niečo vybaviť…“ Potom si na niečo spomenul a zaklial. Podišiel k svojmu kufru a vytiahol z neho knihu. Obrátil sa k Dracovi a povedal, „Môžeš so sebou vziať aj môj kufor? Stretneme sa pri vchode. Nebude to trvať dlho.“ Nečakal na odpoveď a rozbehol sa smerom k Snapeovej pracovni.

Zaklopal a zvnútra sa ozvalo tlmené a podráždené „Vstúpte.“ Rýchlo otvoril dvere a vstúpil do miestnosti. Smapeovu pracovňu lemovali nekonečné police s plné kníh a zaváraninových pohárov naplnených divnými zvieracími časťami a prísadami, a tiež podivných nástrojov, ktoré ako Orion predpokladal, sa používali na výrobu elixírov. Bolo to ponuré a tmavé a silne tam bolo cítiť prvosienku a palinu.

Snape sedel za stolom mierne zhrbený nad knihou ktorú čítal, zatiaľ čo si vypisoval poznámky na pergamen a závoj dlhých mastných vlasov mu zakrýval časť tváre a dopadal takmer až na vrch stola. Zodvihol hlavu a temne sa zamračil, keď zbadal Oriona.

„Čo chcete, Black?“ vyštekol Snape podráždene.

Orion pristúpil k stolu a s hlasným žuchnutím položil knihu Polovičného Princa pred Snapea, rovno pod jeho ohnutý nos.

„Prišiel som vám vrátiť toto, pane,“ pokojne odvetil Orion. „Myslel som si, že by ste to mal rád späť.“

Snape sa zamračil a pozrel sa na knihu. Oči sa mu rozšírili a ostro sa pozrel späť na Oriona. Zúrivo zasyčal, „Kde ste to vzali?“

„Z vašej police počas prvej hodiny elixírov so Slizolinčanmi a Chrabromilčanmi,“ nenútene odpovedal Orion, „Celkom zaujímavé čítanie.“

Snape sa zaškľabil, „Pochybujem, že ste rozumeli čomukoľvek, o tam bolo napísané. Je to učebnica pre študentov na úrovni MLOK-ov, mimo vášho obmedzeného rozsahu chápania.“

Orion povytiahol obočie a uškrnul sa, „Ach, nemyslel som pokyny týkajúce sa varenia elixírov, hoci aj tie boli veľmi zaujímavé. Nie, myslel som temné kúzla. Vaše temné kúzla.“

Snape nebezpečne prižmúril oči a zasyčal, „Neviem, čo máte na mysli, Black. Toto je len použitá učebnica nejakého starého študenta. Ak sú tam napísané nejaké kúzlam som si istý, že len pre zábavu a v skutočnosti ani nefungujú.“

Orion sa pokojne posadil pred Snapeov stôl a mlčky naňho civel. Snape sa naňho opäť pozrel a jeho zamračenie sa ešte prehĺbilo. „Nedovolil som vám posadiť sa, Black! Teraz vypadnite z mojej pracovne!“

Orion sa naklonil ponad stôl, tvár mal len niekoľko centimetrov vzdialenú od tej Snapeovej a ticho povedal, „Je to skvelá kniha. Tie kúzla sú pozoruhodné. Osoba, ktorá ich vytvorila je vynikajúca a myslím si, že obaja vieme, kto je tá osoba. Vrátil som vám to, pretože by vám mohlo spôsobiť problémy, keby ju našiel niekto iný.“ Potom sa zahľadel priamo do Snapeových čiernych očí a tichým šepotom pokračoval, „Ste Prince, posledný Prince a obraciate sa chrbtom svojej vlastnej krvi. Umožňujete Dumbledorovi vami manipulovať. Čoskoro si budete musieť vybrať stranu a ja dúfam, že nezradíte svoj vlastný druh.“

Snape prudko vstal a pozrel sa na Oriona so zúrivým výrazom. Zavrčal, „Neviem, o čom to hovoríte, Black. Ale vidím, že strkáte nos do záležitosti iných ľudí, rovnako arogantne a drzo ako váš nechutný hlúpy otec-“

Orion ho silno schmatol za golier a zasyčal, zelené oči mu žiarili hnevom, „Znášal som vaše posmešné poznámky o mojom otcovi veľmi dlho, Snape. Ale už toho bolo dosť. Odpustil som vám váš podiel na otcovom zatknutí. Ale netlačte ma-“

Snape vykrútil Orionovi ruku zo svojho odevu a uškrnul sa, dívajúc sa naňho ponad zahnutý nos, „Akoby mi záležalo na tom, či mi odpustí také malé drzé šteňa, ako si ty. Tvoj otec bol Smrťožrút a svoj osud si zaslúžil. Zradil-“

„Nezradil nikoho,“ zasyčal Orion s prižmúrenými očami, „A čo, že bol Smrťožrút? Vy ste tiež. Hoci nie skutočne, však? Je potrebné, aby ste prehodnotili svoju skutočnú vernosť. Dumbledore vás využíva, obracia vás proti vášmu vlastnému druhu. Ako môžete vy, Prince, otočiť sa proti vlastnej krvi a predkom-“

Snape prižmúril oči až mu z nich zostali len zlovestné štrbiny a hrubo prerušil chlapca tak, že ho schmatol za golier habitu. Snape ho odtiahol cez celú miestnosť a trhnutím otvoril dvere.

„Von!“ zasyčal Snape zúrivo, zatiaľ čo tlačil Oriona cez prah. „Už nikdy nechoďte do mojej pracovne!“

Orion sa vypotácal von a dvere za ním sa zabuchli. No, to vôbec nešlo dobre, pomyslel si ironicky Orion keď kráčal k vstupnej hale. Nemal strach, že Snape povie Dumbledorovi o ich malom rozhovore. Vôbec nič proti nemu nesvedčilo. On len poukázal na to, že sám seba považuje za temného čarodejníka, o čom vzhľadom na jeho pokrvnú líniu Dumbledore vie a tiež na to, že vie, že Snape bol Smrťožrút, ale to mu mohol jednoducho povedať Sirius, takže ešte raz - neznamenalo to, že je Voldemortovým nasledovníkom. Ale bolo potrebné, aby Snape prešiel na ich stranu. Musel tam byť spôsob. No, jediným spôsobom by bolo odhaliť, že on je Harry Potter a presvedčiť ho, že Dumbledore zmanipuloval jeho lásku k Lily aby si udržal jeho vernosť. Orion si povzdychol. Teraz to urobiť nemohol. Voldemort to musí vedieť pred Snapeom a on ešte nebol ochotný mu prezradiť svoju pravú identitu. Ale zmenil by Snape strany len preto, že bol Harry Potter? Mohol by ho presvedčiť?

Okrem odstránenia Snapeovej slepoty voči Dumbledorovým manipuláciám, ktorých by si mal byť Snape na určitej úrovni vedomý, by mohol fakt, že Chlapec, ktorý prežil je na Temnej strane, presunúť aj Snapea. Snape bol napokon vždy tým, kto stál na víťaznej strane. Nevsadil by svoj los na prehrávajúcu stranu. A svetlá strana bez Chlapca, ktorý prežil bola slabšia. Orion si znovu povzdychol, toľko veľa vecí na práci, toľko veľa plánov. A čo by sa stalo, keby bola jeho identita odhalená? Čo by robili Voldemort a Dumbledore? Ako by reagoval čarodejnícky svet? Už teraz to videl. Voldemort by ho mučil až kým by nebol presvedčený že je skutočne na jeho strane; Dumbledore by sa snažil ho získať do svojich pazúrov a chcel by, aby navštevoval Rokfort aby ho tak mal pod palcom; čarodejnícky svet by bol zdesený, že bol na temnej strane, ale aj napriek tomu by požadoval, aby si vzal späť plášť ich Vyvoleného. A to všetko kvôli proroctvu, o ktorom vie, že existuje. Čarodejnícky svet o ňom nevedel nič, ale vedel však, že raz porazil Voldemorta a preto očakávajú, že sa mu to podarí znovu; bez ohľadu na to, čo on naozaj chce, bez ohľadu na to, že je to ešte len chlapec. Očakávali od neho, že za nich položí svoj život. Orion si odfrkol. Pre nikoho by sa nehral na hrdinu. A už vôbec nie pre skupinu svetlých čarodejníkov, ktorí chceli ostať zbabelo skrčený za chlapcovým chrbtom. Čarodejníkov, ktorý by sa šťastne dívali na mŕtvych jeho vlastného druhu.

Najväčšou hrozbou pre všetkých bol Dumbledore. Podľa toho, čo povedal Snape vo svojej vízii, Dumbledore pripravoval Nevilla na úlohu, ktorú dúfal, že splní Harry Potter. Keby Dumbledore zistil, že Harry Potter je živý a zdravý, okamžite by využil príležitosť. Bol tisíc krát silnejší ako Neville. Ten starý cap by sa tak radoval zo svojho šťastia. Dumbledore by sa mu nepochybne snažil vymyť mozog a obrátiť ho proti temnej strane. Využil by spomienky jeho otca a matky. Vzal by ho preč z Dumrstrangu! Orion si unavene pošúchal čelo. Do čerta s proroctvom! O čom je? Prečo doň Dumbledore vkladá toľko viery? A bude vôbec niekedy schopný objaviť ho? Orion sa zhlboka nadýchol a upokojil. Čokoľvek to proroctvo hovorí, nedovolí nikomu, aby ho využil. Už teraz bol silný a keď sa mu podarí viac ovládnuť svoju temnú mágiu, bude ešte mocnejší. Postavil by sa Dumbledorovi, Voldemortovi a aj celému čarodejníckemu svetu, keby bolo treba. A Tom by mu pomohol, viedol by ho. Ale Tom bol Voldemort… Tom! Nikdy ho ani len nenapadlo spýtať sa ho na to proroctvo! Orion sa zamračil. Ale Tom mal len dvadsať rokov, alebo tak nejako a Snape povedal Voldemortovi o proroctve niekedy pred tou nocou, kedy zaútočil na Potterovcov. Tom o proroctve vedieť nebude. Orion si povzdychol. No, nejako to bude musieť zistiť.

***

Pri rokfortskej bráne sa stretol so zamračeným Dracom a trpezlivou Narcissou a všetci traja spolu s kuframi sa prenášadlom premiestnili na Malfoy Manor. Orion rýchlo odišiel do svojej izby, schmatol scvrknutý Phineasov portrét a dal si ho do kufra. Potom pomohol čaromedičke dostať sa so Siriusom do Moskvy, vďačný, že Narcissa sa rozhodla Siriusa vziať tiež pre pokoj na Orionovej duši. Po tom, čo uložili Siriusa do izby hneď vedľa jeho a po prepustení škriatkov, ktorí vybalili jeho veci, oznámil Orion Narcisse, že hodinu sa zdrží na Black Manor aby sa presvedčil, že škriatkovia udržiavajú sídlo tak, ako im nariadil a že potom sa vráti a pripraví na večerný ples.

Akonáhle Orion vystúpil z krbu v hlavnom salóne na Black Manor, skontroloval čas. Remus nepríde skôr než o pätnásť minút. Rozhliadol sa okolo seba a nenávidel tú atmosféru prázdna. Nebol tu Sirius aby ho privítal vrelým objatím a svojim štekavým smiechom. Nebol tu jeho otec aby mu porozprával o svojich obavách alebo ho len hravo vytáčal. Orion si povzdychol. Na tomto mieste sa už viac necítil ako doma. Nie bez Siriusa. Pomaly kráčal smerom k Siriusovej pracovni. Nariadil škriatkom, aby ju udržiavali čistú, ale aby sa ničoho nedotýkali a on sa tu po otcovej smrti ešte neodvážil vstúpiť. Neisto sa postavil pred dvere. Bude bolestivé niesť tie spomienky. Ale možno to potreboval. Pomaly otvoril dvere a vošiel dnu. Bolo to tu presne tak, ako to Sirius nechal. Dokonca by mohol predstierať, že jeho otec je práve v inej časti sídla a že čoskoro sa do svojej pracovne vráti. Orion pristúpil k písaciemu stolu a smutne sa dotkol otcových vecí. Mohol takmer počuť Siriusov smiech znejúci v miestnosti.

Posadil sa do otcovho vysokého kresla za stolom a skľúčene sa rozhliadol. Zatvoril oči a oprel sa. Keď do jeho mysle vstúpili smutné a depresívne myšlienky, uvedomil si, že cíti brnenie mágie. Náhle otvoril oči. Cítil blízku koncentráciu ochrán. Zamračil sa a prešiel rukou po stole. Tam! Mágia vychádzala z poslednej zásuvky. Vytiahol prútik a začal rušiť ochrany. Posledná bola založená na mágii krvi. Vzal nôž na otváranie listov a pichol si do prsta. Pritlačil prst na zásuvku, rozotrel na nej svoju krv a zásuvka sa s kliknutím otvorila. Orionovi sa rozšírili oči, keď vo vnútri uvidel otcovu mysľomisu. Ani na ňu nepomyslel! Hneď, keď sa prstami dotkol okraja, objavil sa kus pergamenu, ktorý sa vznášal vo vzduchu rovno pred ním. Orion prekvapene zažmurkal a chytil ho. Keď si ho čítal, všetka krv mu z tváre zmizla a z očí mu začali stekať slzy.

Moje malé šteniatko,

Tento list píšem teraz, kedy sa chystám ísť opäť do Rokfortu. Ak to čítaš, tak mi prosím Ťa odpusť, že som porušil sľub, ktorý som Ti dal, ale nemôžem len tak nečinne ostať na panstve, zatiaľ čo viem, že zradca Tvojej matky a Jamesa stále ostáva voľný a bez trestu. Dúfam, že chápeš, že to musím urobiť. Som si vedomý možných rizík, to je dôvod, prečo som tu nechal svoje najvzácnejšie spomienky v prípade, že by ma zajali Dementori, alebo že by ma Peter vzal k Voldemortovi. Nechcem, aby mi tie spomienky vzali. Všetky moje spomienky na priateľov, na moje chvíle strávené s Lily a všetky moje spomienky na Teba nechávam za sebou, pretože je to môj najcennejší poklad nad pokladmi. Cennejší než čokoľvek iné.

Viem, že nikdy sme sa nezhodli na Voldemortovi a vojne, ale chcem, aby si vedel, že bez ohľadu na to, ktorú cestu si vyberieš, budem na teba hrdý, pretože viem, že sa rozhodneš správne. Musíš naplniť svoj vlastný osud a ja viem, že bude skvelý.

Čokoľvek sa so mnou stane, pamätaj si, že Ťa milujem viac ako sám život. Dal si mi dôvod žiť, aj keď som si myslel, že mi nič nezostalo. Spravil si ma takým hrdým a šťastným, že som velebil každý moment, ktorý sme strávili spolu. Prosím, neboj sa o mňa a uži si svoj život.

Vždy Ťa budem milovať.

Tvoj otec,

Sirius

Orion pustil list na stôl a rozmazaným pohľadom sa pozrel na otcovu mysľomisu, ktorá bola až po okraj plná strieborných víriacich spomienok. Zdalo sa, že tam je polovica otcovho života. Mohol byť len rád, že jeho otec pre istotu nechal svoje najlepšie spomienky tu, pretože Dementori by sa nimi nakŕmili. Raz, keď zachráni otcovu dušu a vzkriesi ho, ich bude môcť umiestniť späť. Po tejto poslednej myšlienke sa rozvzlykal a zviezol sa na stôl. Jeho otec poznal riziká, nekonal nedbanlivo, ako Orion kedysi veril. Potom prečo Sirius radšej riskoval svoj život aby niekoho pomstil namiesto toho, aby ostal v bezpečí a po synovom boku? Nerozumel tomu.

„Orion?“ ozval sa znepokojený a jemný hlas.

Orion zodvihol slzami zmáčanú tvár a zbadal Remusa stojaceho na prahu pracovne. Keď Remus videl jeho tvár, jeho zdesenie narástlo, rýchlo prešiel miestnosťou a kľakol si po jeho boku.

Remus vzal Orionovu tvár a ticho sa spýtal, „Čo sa stalo? Prečo plačeš?“

Orion len hlasnejšie zavzlykal a trasúcimi sa rukami podal Remusovi list. Keď si starší čarodejník list prečítal, najprv vytreštil oči, ktoré mu následne zaplavili nepreliate slzy.

„Och, moje šteniatko,“ prehovoril Remus trasúcim hlasom , objal Oriona a stiahol ho k sebe na zem.

„Ve-vedel to, Re-mus,“ povedal Orion medzi vzlykmi do Remusovej hrude. „Bol – bol si vedomý toho ne-nebezpečenstva. Ale o-odišiel. Op-opustil m-ma. Vybral si ra-radšej po-pomstu namiesto – namiesto toho, aby sa o mňa staral, namiesto toho, aby – aby ma mi-miloval-“

„Miloval ťa viac, ako život, šteniatko,“ povedal Remus celý roztrasený, zatiaľ čo spevnil objatie a pohladil Oriona po vlasoch. „Ale Sirius bol vždy veľmi nepokojný. Muselo preňho byť veľmi ťažké ostávať na panstve, zatiaľ čo vedel, že Peter bol v Rokforte, tak blízko jeho zovretiu. Musíš mu odpustiť, Orion. Jeho srdce bolo na správnom mieste. Žil len pre teba, ale nemohol ísť ďalej vediac, že Peter ostane nepotrestaný. Potreboval pomstiť smrť tvojej matky. Musíš pochopiť, že jeho rozhodnutie neznamená, že ťa miloval menej.“

Orion zovrel Remusov habit a pritúlil sa bližšie k nemu. Po chvíli povedal zlomeným, tlmeným hlasom, „Myslím, že to chápem, ale nebolí to menej.“

Remus si povzdychol a pomaly prehrabol prstami Orionove vlasy, „Bolesť sa časom utlmí, šteniatko moje.“

Orion sa naňho pozrel očami červenými od plaču a ticho sa spýtal, „V tvojom prípade odišla?“

Remusove smutné oči sa zahľadeli do prázdna a ticho odpovedal, „Nie, stále je tam. Nemyslím si, že niekedy odíde, ale človek sa s ňou naučí žiť. Človek ďalej žije svoj život…“ Odmlčal sa a potom s malým úsmevom prehodil, „Poď, musím ti toho veľa povedať.“

Orion prikývol a Remus ho vytiahol z podlahy a odviedol na jeden gauč v pracovni. Orion sa po prvý krát skutočne zahľadel na Remusa. Nikdy predtým ho nevidel v takom dobrom stave. Jeho tvár nebola poznamenaná jazvami a vyzeral mladšie a zdravšie.

„Vyzeráš inak,“ povedal Orion tichým hlasom, zatiaľ čo si ho obzeral, „Vyzeráš byť šťastný a zdravý.“

Remus mu venoval jemný úsmev a odpovedal, „Cítim sa šťastný. Bolo to pár divných, ale dobrých mesiacov.“

„Takže to šlo so svorkami vlkolakov dobre?“ spýtal sa Orion zmätene.

„Áno,“ odpovedal Remus s ešte väčším úsmevom. „Viac než dobre. Nikdy som sa necítil tak dobre. Je to ťažké vysvetliť, šteniatko. Nikdy predtým som nebol súčasťou svorky. Keď som prišiel do Rokfortu, premieňal som sa sám, teda až na tie posledné roky, kedy James a Sirius prijali svoje animágovské formy a sprevádzali ma. Po tom, čo James a Lily zomreli a Sirius šiel do Azkabanu, ušiel som z krajiny a strávil roky skrytý v odľahlej chate. Boli to najhoršie roky môjho života. Nemal som nikoho a premeny ma desili. Snažil som sa s tým bojovať, ale bolo to nemožné a veľmi bolestivé. Sám som sa pre svoj stav nenávidel. Myslel som si, že si nezaslúžim byť v spoločnosti normálnych ľudí. Nikdy som nečakal, že medzi tým a premenou vo svorke bude nejaký rozdiel.“ Oči sa mu zaleskli, keď pokračoval, „Ale je to také iné. Neberieme protivlkolačí elixír, nikto z nás nemá peniaze na to, aby si ho mohol kupovať. Počas splnov sa zoskupujeme a meníme v rovnakom čase, ale je to zdieľaný pocit spolupatričnosti, ktorý to robí znesiteľným a takmer bezbolestným. Nebojujú s tým ako som to robil ja. Musel som sa naučiť vzdať sa svojho strachu a nakoniec sa mi podarilo transformovať s minimálnou bolesťou, s ich pomocou. Najlepšie na tom je, že keď sme ako vlkolaci spolu, nenapádame ani sami seba, ani ostatných medzi sebou. Je tam ten zmysel pre rodinu, ktorý nás k sebe viaže a upokojuje vlka. V noci lovíme len malé zvieratá a nakoniec spíme na zemi, zoskupení spolu a spokojní. Je to úžasné.“

Orion ho chytil za ruku a s úsmevom povedal, „Som za teba taký šťastný, Remus. Som rád, že už viac neodmietaš toho vlka v sebe.“

„Musím ti poďakovať, šteniatko. Keby si ma nepresvedčil, nikdy by som za nimi nešiel,“ povedal Remus vďačne.

Orion zavrtel hlavou, „Nemáš mi za čo ďakovať. Nevedel som, že premeny budú ľahšie, keď budeš súčasťou svorky.“

Remus sa naňho vrelo usmial, „Aj tak ti ďakujem.“

Orion pokrčil plecami a povedal, „Povedz mi viac o svorkách.“

„V Anglicku sú štyri svorky a v zahraničí ešte viac. Svorka, ku ktorej som šiel sa skladá z muklovských aj čarodejníckych vlkolakov,“ vysvetľoval Remus. „Muklovskí vlkolaci si dokážu zabezpečiť nízke denné príjmy, keďže vlkolaci sú v muklovskom svete neznámi, takže svorke poskytujú nejaké peniaze. Nie sú vzdelaní, pretože boli vyhodení zo svojich domovov vlastnými rodinami, alebo utiekli, keď boli uhryznutí a prekonali prvú premenu. Ale spolu, zvládli našetriť peniaze pre svorku. Avšak tí čarodejnícki si prácu nikdy neudržali tak ako v muklovskom svete, pretože v čarodejníckej spoločnosti sa to dá jednoducho zistiť a nahlásiť ministerstvu. Ako vieš, podľa čarodejníckych zákonov nemôže byť vlkolak zamestnaný alebo prijatý do čarodejníckej školy. Čarodejnícki vlkolaci nikdy nemali takú príležitosť ako ja, takže som trávil väčšinu času tým, že som ich učil čarovať. Kúpil som im prútiky a dal i svoje staré učebnice z Rokfortu. Žijeme v stanoch so základným vybavením vo veľkom lese, ďaleko od muklovských miest a čarodejníckych sídel. Sme úplne izolovaní od ostatných ľudí pre ochranu našu aj ich.“ Potom s úsmevom dodal, „Po tom, čo som pri nich ostal, začali ma považovať za akéhosi radcu či učiteľa. Boli nadšení, že sa konečne naučili používať svoju mágiu.“

„Takže si sa stal ich Alfou?“ spýtal sa vzrušene Orion.

„Áno,“ povedal Remus so spokojným úsmevom. „Vzhliadajú ku mne ako k vodcovi, pretože som z nich najvzdelanejší čo sa týka mágie a viem toho o čarodejníckom svete viac. Tiež rešpektujú moje vedomosti o muklovskom svete, keďže som chodil do muklovských dedín, keď som žil v tej chatrči celé tie roky.“

„To je fantastické, Remus! Dokázal si to!“ hrdo zvolal Orion.

„Áno,“ odpovedal Remus, ale potom si povzdychol, „Ale stále toho treba toľko zmeniť, šteniatko. Žijeme takmer v chudobe a oni sú nevzdelaní. Musím im viac pomôcť. Učím ich mágiu, ale chcem založiť triedu v našom kempe. Tak pre muklovských, ako aj pre čarodejníckych vlkolakov. Budem ich trénovať niekoľko mesiacov, až kým nebudú pripravení učiť ostatných. A chcem im poskytnúť lepšie zariadenia a prostriedky.“

Orion sa naňho uškrnul, vytiahol z habitu malé čierne zamatové vrecúško a podal ho Remusovi, „Očakával som, že budeš potrebovať nejaké peniaze. Toto je spojené s Blackovskými trezormi v Gringottbanke. Doplní sa vždy, keď bude suma nízka. Vezmi si to a kúp muklovské a čarodejnícke učebnice. Založ triedu a zlepši životné podmienky pre svoju svorku.“

Remus zavrtel hlavou a spravil pohyb, ktorým vracal vrecko, „Nemôžem to prijať, šteniatko. Už si mi pomohol dosť-“

Orion zatlačil vrecko do Remusových rúk, „Nebuď blázon, Remus. Si rodina. To nič nie je. Mám príliš veľa peňazí na to, aby len tak ležali v Gringottbanke a nič sa s nimi nerobilo. Je to pre dobrú vec.“ Potom s úsmevom dodal, „okrem toho, Sirius by ma zabil, keby vedel, že nerobím nič, aby som pomohol jeho najlepšiemu priateľovi. Prosím prijmi to aj kvôli nemu.“

Remus si povzdychol a odpovedal, „Vrátim každý sikel akonáhle budem môcť.“

„Nemusíš,“ prísne povedal Orion, „Myslím to vážne, Remus, ty si jediný človek, ktorý mi ostal. Chcem ti pomôcť tak, ako len dokážem. Peniaze neznamenajú nič, ak nie sú použité pre dobrý účel. Budem oveľa radšej, ak budem vedieť, že ich použiješ ty, ako by mali byť minuté na nejaké triviálnosti.“ Keď videl, že Remus sa chystá protestovať, rýchlo zmenil tému, „Ale nepovedal si mi o Greybackovi. Videl si ho?“

Remus po ňom strelil pohľadom, akože táto záležitosť nie je zabudnutá, ale odpovedal, „Greyback vedie ďalšiu svorku. Ešte som k nim nešiel. Uňho to nie je ako v mojej svorke. Greyback sa niektorých snaží presvedčiť, aby sa pridali k jeho svorke, ale oni odmietajú, pretože počuli, že sa premieňajú uprostred muklovských miest zámerne, aby na nich mohli zaútočiť a zmeniť aj ich. Navštívil som ďalšie dve svorky a myslím si, že sa budú chcieť pripojiť k nám. Stále s nimi jednáme, ale vyhliadky sú dobré.“

„To je skvelé,“ povedal Orion s úsmevom. „Aké sú ich názory na Voldemorta a prichádzajúcu vojnu?“

„Moju svorku viedol starý čarodejnícky vlkolak, ktorého Voldemort počas prvej vojny oslovil,“ odpovedal Remus. „Ako si dokážeš predstaviť, nebol spokojný so sľubmi, ktoré mu dal Voldemort a ostatní neveria, že Voldemort dodrží svoje slovo. Nepomáha ani to, že vedia, že Greyback je jeho horlivý stúpenec. Nechcú byť využívaní ako vraždiace stroje.“

Orion zahmkal, „No, toto treba zmeniť. Ak sa k vám pripoja ďalšie dve svorky, koľko by vás bolo? A koľko ich má Greyback?“

„Bolo by nás asi sto a Greyback má v súčasnej dobe asi tridsať vlkolakov,“ odvetil Remus.

Orion prekvapene povytiahol obočie, „To je dosť. Nikdy som nečakal, že ich je tak veľa.“ Potom sa sprisahanecky usmial, „Ak sa ti podarí zlúčiť tri svorky, budeš môcť vzdorovať Greybackovi a presvedčiť jeho svorku, aby sa pripojila k tvojim. Som si istý, že akonáhle uvidia vaše lepšie ubytovanie a to, ako je tvoja svorka vzdelávaná, budú ťa chcieť za svojho Alfu aj oni. Darí sa ti skvelo, Remus! Keď ich budeš mať všetkých, budeš môcť začať vyjednávať s Voldemortom. Budeš vodcom všetkých svoriek v Aglicku! Budeš mať moc prinútiť Voldemorta zmieriť sa s tvojimi požiadavkami!“

Remus sa naňho usmial, „Áno, možno áno.“

„Som si istý, že to dokážeš, Remus,“ povedal nadšene Orion, „Si pre túto úlohu dokonalý. A budeš mať mňa vo vnútri Voldemortových radov. Budem ti môcť odovzdávať informácie. Presvedčím Voldemorta, aby mi dovolil zúčastniť sa jednaní.“ Potom zamyslene dodal, „Časom budeš musieť kontaktovať svorky v zahraničí. Som si istý, že Dumbledore a Voldemort pošlú svojich vyslancov, aby si získali ich lojalitu.  Preto sa s nimi musíš stretnúť prvý a počas jednaní prezentovať spoločný front.“

Remus si povzdychol, „Áno, časom tak urobím. Ešte vždy je čo robiť.“

„Ako dlho bude trvať, kým presvedčíš ďalšie dve svorky v Anglicku, aby sa pripojili k vám?“ spýtal sa Orion.

„Ak všetko pôjde dobre, nepotrvá to dlho,“ zamyslene odpovedal Remus. „Najťažšie to bude s Greybackom pretože ak sa ujme roly Alfu v jeho svorke, budem s ním musieť bojovať. V najlepšom prípade asi o rok.“

Orionovi sa znepokojene rozšírili oči, „Budeš musieť zabiť Greybacka? To je príliš nebezpečné, Remus, čo keď ti ublíži?“

Remus sa naňho usmial, „Neboj sa, šteniatko. Postačí, ak ho porazím, nie zabijem. Bol by to boj v našich vlkolačích formách a ja som teraz omnoho silnejší, keď žijem so svojou svorkou. Budem pripravený a fit až príde čas.“

„Ale stále je to nebezpečné. On je zlý, Remus,“ ustarostene povedal Orion. „Je šialený.“ Na chvíľu sa odmlčal, pozrel sa na Remusa a ticho povedal, „Mohol by som ho pre teba zabiť ja. Možno by sa mi to podarilo bez toho, aby to Smrťožrúti zistili-“

Remus ho chytil za plecia a s obavami povedal, „Nezabiješ nikoho, Orion! Si chlapec! Nenechám ťa zabiť nikoho! A o to menej, keď by si to mal robiť pre mňa. Ja ho zvládnem.“

„Remus,“ unavene sa ozval Orion, „Aj tak budem nakoniec počas vojny zabíjať. Už som sa s tým zmieril. A nemám žiadne výčitky svedomia ohľadne zabitia niekoho, ako je Grey-“

Remusovo zovretie zosilnelo a vyľakane povedal, „Nemusíš zabiť nikoho, dokonca ani počas vojny! To je presne to, čoho sme sa s tvojim otcom obávali, keď si sa rozhodol podporovať Voldemorta. Bude chcieť, aby sa z teba stal vrah, ale ty to nemôžeš dovoliť! Si Siriusov a Lilyn syn! Oni by nikdy nechceli, aby si kohokoľvek zabíjal! Boli by zdesení, keby vedeli, že temná strana ťa mení na vraha!“

Orion sa neveselo zasmial, „A čo si myslíš, že by chcela svetlá strana aby som robil, keby niekedy zistili, že som Harry Potter?“ Prebodol Remusa svojimi zelenými očami a pokračoval, „Dumbledore by chcel, aby som zabil Voldemorta! Svetlo je presne to isté čo Temnota! Využili by ma rovnako. Na strane Temna by som aspoň zabíjal preto, aby som naplnil svoje vlastné ciele, aby som pomohol svojmu druhu. A okrem toho, nedovolím ani Voldemortovi využiť ma. Ak zabijem, bude to preto, lebo to budem považovať za nevyhnutné a nie preto, že mi to prikáže Voldemort.“

„Ale si ešte len chlapec-“ začal horúčkovito Remus.

„Nikdy som nebol chlapcom-“ ostro ho prerušil Orion, „Nie len chlapcom. Som Chlapec, ktorý prežil, ten, ktorý nevysvetliteľne porazil Temného pána v čase, kedy boli jeho sily najmocnejšie.“

„Lilina obeť,“ začal Remus.

„S tým nemá nič spoločné,“ prísne dokončil Orion, „Preskúmal som to až do vyčerpania. Obeť z lásky nemôže zablokovať smrtiacu kliatbu. Myslím si, že len spôsobuje to, že ma v jazve bolestivo pichá vždy, keď som v blízkosti osoby, pred ktorou sa ma snažila ochrániť; keď som v blízkosti Voldemorta. Niečo ako alarm. Bol som to ja, moje sily, čo ma zachránilo. A už aj mám predstavu ako.“ Remus sa naňho zmätene zamračil a Orion dodal dôverne tichým hlasom, „Remus, som niečo viac. Okrem parselčiny, ktorú na mňa nedobrovoľne preniesol Voldemort, mám aj jedinečné schopnosti.“

Remus sa zamračil a zavrtel hlavou, „Nechápem, čo sa snažíš povedať.“

Orion zovrel Remusove  ruky a zadíval sa do jeho jantárových očí. Ticho povedal, „Myslel som si, že to moja temná mágia – že to, čo som ňou dokázal spraviť nebolo neobvyklé. Že aj ostatní to ovládajú, tak ako ja. Ale pozrel som sa do každej knihy o temnej mágii, ktorú som našiel a o mojej moci som tam nenašiel ani slovo. Nikdy som ti ju neukázal. Keď sa to tak vezme, neukázal som ju nikomu. Voldemort videl nekontrolovanú ukážku mojich síl, keď som si toho ani nebol vedomý. Ale teraz som ju začal ovládať. Som schopný privolať svoju temnú mágiu vôľou. Stále sa toho musím veľa naučiť, ale časom tie sily zvládnem. Vieš, myslím si, že to bola moja temná mágia, ktorá ma tú noc zachránila. Už ako dieťa som ju mal vo svojom magickom jadre. A vždy, keď som ju potreboval, vystúpila zo mňa. Verím, že vtedy, v tú noc som vnímal ohrozenie svojho života a že ma ochránila moja temná mágia. Dokonca ani Voldemortova smrtiaca kliatba nedokázala zlomiť ochranu, ktorú mi poskytla moja mágia.“ Neisto sa odmlčal a potom šepotom dodal, „Voldemortova temná mágia je podobná tej mojej. Neviem prečo, ale vždy keď cítim jeho mágiu, spoznám ju. Akoby – akoby bola dôverne známa. Je to lákavé, akoby naša mágia bola rovnakého druhu, akoby sa navzájom privolávali. Ale na druhej strane, Voldemort nedokáže to, čo ja. Ak má môj typ temnej mágie vo svojom magickom jadre, nie je schopný ju privolať a použiť bez prútika ta, ako to dokážem ja. Som si istý, že by to ukázal, keby to zvládol.“

Remus vyzeral zmätene a zdesene zároveň, „Orion, Voldemort nie je ako ty! Kazí ťa. Ako sa ti môže zdať jeho temná mágia lákavá?“

Orion uvoľnil Remusove ruky a povzdychol si, „Voldemort ma nekazí. Ja ani neviem, či má rovnaké pocity, keď cíti moju temnú mágiu. V jeho prítomnosti som ju použil len raz. Nemal šancu cítiť vôbec nič.“ Potom s úškrnom dodal, „A nehovorím, že mi je podobný. Merlin chráň! Nechcem byť ako on. Ja len hovorím, že zo všetkých čarodejníkov, ktorých som stretol, je jeho temná mágia najviac podobná tej mojej.“

„Nie som si istý, či je taký dobrý nápad, aby si bol na jeho strane, Orion,“ povedal Remus plný obáv. „Možno by som sa mohol vrátiť späť na Black manor a byť tu pre teba. Mohol by som dať peniaze svojej svorke a-“

Orion ho naštvane prerušil, „Remus, nepovedal som ti to preto, aby si sa o mňa bál! Keby som to bol vedel, nepovedal by som ti nič! Nemáš sa čoho báť. Som dokonale schopný Voldemorta zvládnuť. Je to najmocnejší čarodejník, ale ja dokážem ovládať mágiu, ktorú on nie! Ak mi niekedy ublíži, vrátim mu to!“ Zahľadel sa na Remusa a prísne dodal, „Ty máš svoje povinnosti voči svorke a ja mám svoje voči môjmu druhu. Nedovolím ti opustiť tvoju svorku a plány len preto, že sa o mňa bojíš. Mám priateľov a ostatných, ktorí sa o mňa starajú. Nie som bez ochrany.“

„Máš len Malfoyovcov, ktorý ťa otočia k Voldemortovi, akonáhle to prikáže!“ znepokojene odsekol Remus.

Orion si povzdychol, „To môže byť pravda, ale dokážem sa pred Voldemortom brániť.“ Remus mu venoval neveriacky pohľad a Orion úsečne dodal, „Nebudem s tebou o tom viac diskutovať, Remus. Neopustím temnú stranu a ty neopustíš svoju svorku. Táto vojna je väčšia než my dvaja a preto musíme byť pripravení; musíme ísť podľa našich plánov. Budem ťa kontaktovať, ak by som niekedy potreboval tvoju pomoc.“

Orion vstal, „Už musím odísť. Malfoyovci čakajú na môj návrat.“

Remus ho chytil za ruku a ticho povedal, „Nechcem, aby sme sa rozišli v zlom, šteniatko.“

Orion sa naňho usmial a pevne ho objal, „My nikdy nebudeme na zlom, Remus. Žiadam ťa len o to, aby si mi trochu veril. Nechválim sa svojimi silami. To, čo som ti povedal je čistá pravda a dokážem sa o seba postarať.“

Remus si rezignovane povzdychol, „Sľúb mi, že ma budeš kontaktovať, ak budeš v nebezpečenstve, vždy keď budeš potrebovať moju pomoc.“

Orion prerušil objatie a zodvihol pohľad k Remusovi, venujúc mu vrelý úsmev, „Sľubujem. Veľa šťastia so svorkami. Ak budeš mať možnosť, napíš mi o svojich novinkách.“

Remus prikývol a keď sa Orion chystal hodiť do krbu v pracovni Hop-Šup prášok, zamrmlal, „Rovnako tvrdohlavý, ako tvoj otec.“

Orion sa obzrel cez plece a so šťastným úsmevom odvetil, „Naozaj som.“

***

Hneď keď vystúpil z krbu na moskovskom Malfoy Manor, Lucius, ktorý pokojne čítal Denného proroka pri čajovom stolíku sa spýtal, „Je na Black Manor všetko v poriadku?“

Orion si pomocou kúzla vyčistil habit a pokojne odpovedal, „Áno. Škriatkom som dal zopár ďalších príkazov, ale musím uznať, že odvádzajú dobrú prácu.“

Lucius po ňom strelil pohľadom a povedal, „Veľmi dobre. Draco ťa čaká v knižnici. Ples sa začne o dve hodiny, očakávam, že dovtedy budete pripravený.“

Orion krátko prikývol a odišiel do knižnice. Draco sedel v jednom z mnohých prepychových a vyzdobených kresiel a čítal nejaký hrubý dokument.

„Ach, konečne si tu,“ lenivo pretiahol Draco, „Tu, toto si musíme prečítať pred plesom.“ Podal Orionovi hrubý dokument, rovnaký ako bol ten, ktorý čítal on.

Orion sa posadil pred neho a s povytiahnutým obočím sa spýtal, „A to je?“

Draco sa uškrnul, „Dokumentácia týkajúca sa čarodejníkov, ktorí sa zúčastnia stretnutia.“

„Takže sa ho môžeme zúčastniť?“ vzrušene sa spýtal Orion.

„Áno, ale otec mi povedal, že ta budeme sedieť ticho a bez slova,“ odpovedal Draco a potom nafučane dodal, „A bude to naše jediné stretnutie, ktorého sa môžeme zúčastniť.“

„Čože?“ sklamane si povzdychol Orion, „Tento týždeň budú predsa ešte ďalšie dva plesy!“

Draco si povzdychol, „Ja viem. Musíme sa primiešať medzi ľudí a získavať kontakty počas plesov, zatiaľ čo budú prebiehať stretnutia.“

Orion rezignovane poznamenal, „No, bolo to príliš dobré na to, aby to bola pravda. Koľko plesov bude po tom, čo odídeme?“

„Pár ďalších rozložených počas celej zimnej sezóny,“ odpovedal Draco. „Moji rodičia a Lestrangeovci tu ostanú, aby sa ich mohli zúčastniť.“ Potom natiahol ruku, aby niečo podal Orionovi, „Ach, a otec hovorí, že musíš nosiť toto.“

Orion sa zamračil a chytil predmet. Naštvane prižmúril oči, keď zbadal, že to bol otcov prsteň. Mal vzácny a unikátny čierny zafír s malým, ozdobným B vo vnútri. Bol väčší, ako Blackovský dedičný prsteň, avšak bol veľmi elegantný a mužný.

„Lucius to vzal od môjho otca?“ spýtal sa Orion hlasom, ktorý sa mu od hnevu triasol.

Draco sa naňho pozrel a prísne odvetil, „Áno, povedal, že si si ho odmietol vziať, ale musíš ho nosiť, Orion. Aspoň pri takýchto druhoch spoločenských záväzkov. Značí to, že si hlavou rodiny Blackovcov.“

„Je mi to jedno!“ vyprskol Orion, „Nemal na to žiadne právo!“

Draco sa zamračil, „Otec to urobil pre tvoj prospech! Je to nutné. Ja tiež nosím svoj prsteň dediča Malfoyovcov!“

„Ja nebudem,“ naštvane odsekol Orion. „Je to otcov prsteň. Ešte nie je mŕtvy! Neprevezmem jeho miesto!“

„Ty už máš jeho miesto!“ netrpezlivo povedal Draco. „Nie je mŕtvy, aspoň nie fyzicky, ale právne prestal byť hlavou rodu Blackovcov vtedy, keď dostal Bozk. Ak ho nebudeš nosiť, pochybujem, že ti môj otec dovolí ísť na to stretnutie!“

Orion nahnevane zaťal prsty okolo prsteňa a potom si ho vložil do vrecka.

Draco prižmúril oči, „Budeš ho nosiť?“

„Áno,“ mrzuto odsekol Orion.

Draco vyzeral spokojne a pokračoval v čítaní svojich dokumentov. Orion začal naštvane listovať v tých svojich, zatiaľ čo povedal, „Je ich veľa. Poznám len niektoré priezviská. Traja Američania a traja Francúzi…“

„Neviem, prečo sa obťažujú,“ povedal Draco. „Americkí čarodejníci boli vždy izolacionisti a do vojny vstúpia len vtedy, keď je zabitých veľa ich ľudí. Bolo im úplne jedno, čo sa stalo v Európe.“ A potom s pokrčeným nosom dodal, „A Francúzi nie sú o nič lepší; banda namyslených šovinistov, podľa môjho názoru.“

Orion sa zasmial, „To isté možno povedať o nás, Angličanoch.“ Draco naňho zagánil a Orion sa uškrnul, „Ale dáva to zmysel. Francúzi sa aj tak skoro zapoja do vojny a Dumbledore tam má väčšiu základňu, pretože Francúzsko je plné svetlých čarodejníkov.“

„Pravda,“ odvetil Draco, „A budeme potrebovať aj Američanov.“

„Ako to?“ zaujato sa spýtal Orion.

„No, mnoho temných čistokrvných rodín, ktoré boli pred storočiami lovené, sa presťahovalo do Severnej Ameriky a založili tam kolónie,“ vysvetľoval . „Takže tam sú niektoré mocné rodiny. Zmenili si svoje priezviská, aby zabránili prenasledovaniu a mohli začať s čistým štítom, to je dôvod, prečo nedokážeš rozpoznať žiadne z mien, ale väčšina z nich pochádza z vetiev našich anglických temných rodín. Tak napríklad tento Comodus Conrad. O ňom viem, že je nejako súvisí s mojou rodinou. V minulosti s nm mal otec nejaké obchodné dohody. Americkí čarodejníci sú viac uvoľnenejší vo svojich názoroch na muklov a muklorodených, ale temné rodiny to držia pre seba a sú celkom bohaté.“

„Myslíš si, že nám pomôžu?“ spýtal sa zamračený Orion.

„Ak to bude v ich záujme, áno,“ odpovedal Draco. „Záleží im viac na bohatstve než na čomkoľvek inom, ale sú vysoko prevýšení svetlými čarodejníkmi a to je pre nich nepríjemné; a je to zlé aj pre obchod, vieš. Myslím si, že ak uvidia, že v  Európe sme silní, požičajú peniaze a pravdepodobne presvedčia kongres, aby sa pridal na našu stranu a poslal bojovníkov.“

Orion sa zachmúril, „Ale ako môžu presvedčiť svoju vládu, keď sú v menšine?“

Draco sa naňho uškrnul, „Sú v menšine, ale sú najbohatší a vlastnia najbohatšie obchody a podniky. Z toho dôvodu majú aj veľký politický vplyv. Na môj vkus je tam priveľa politikov. Kto má peniaze, má moc. Ich celá ekonomika by sa bez temných čarodejníkov rozpadla a svetlí čarodejníci sú si toho vedomí. Takže môžu kopať a kričať, že nechcú podporovať Temného pána, ale na konci ich budú temní čarodejníci podplácať a vyhrážať sa im, takže budú voliť tých, ktorých chcú oni.“

Orion zahmkal, „A Francúzi? Kto je tento Sebastien Valois? Je najmladší z celej dokumentácie,“ povedal Orion zatiaľ čo sa díval na ústrižok z francúzskeho časopisu, na ktorom bol aristokratický a príťažlivý asi dvadsaťročný čarodejník s vlnitými tmavo blond vlasmi a svetlými orieškovými očami.

Draco sa nafúkol, „Je to veľmi namyslený čarodejník, hlava čistokrvnej rodiny Valois, odkedy jeho rodičia asi pred piatimi rokmi zomreli. Rodina Valois bola kráľovskou rodinou od roku 1300 do 1500 francúzskej muklovskej histórie, hoci muklovia nevedeli, že to boli temní čarodejníci, samozrejme.“

„Zmiešali sa s muklami?“ prekvapene sa spýtal Orion.

„Nie pokrvne. Sú to temní čistokrvní čarodejníci skrz naskrz,“ odpovedal Draco. „Prevzali muklovský trón len preto, aby získali väčšiu moc a ešte viac zbohatli. Keď sa situácia medzi muklami zmenila na krvavejšiu, opustili trón a vrátili sa do čarodejníckeho sveta. Rodina Valois je najdôležitejšou temnou rodinou vo Francúzsku a vedie ostatné temné rodiny.“ Potom znechutene dodal, „Ak Sebastien Valois podporuje Temného pána, potom by sme mali mať na našej strane všetkých ostatných temných čarodejníkov  a dokonca aj niektorých čarodejníkov zo svetlých rodín. Má veľmi dobré kontakty a spojenia.“

„Stretol si sa s ním?“ zvedavo sa spýtal Orion, „Podľa toho, ako o ňom rozprávaš to tak vyzerá.“

„Stretol som ho počas poslednej zimnej sezóny. Ty si na posledné dve neprišiel, zúčastnilo sa ich mnoho nových čarodejníkov. Naše rodiny medzi sebou vždy  súťažili. Valoisovci sú najdôležitejšou rodinou vo Francúzsku, rovnako ako Malfoyovci v Anglicku a medzi nami bola vždy historická rivalita,“ odvetil Draco. Potom nepríjemne dodal, „Sebastien Valois je domýšľavý hlupák a frivolný playboy, ktorý verí, že je Merlinovým darom pre čarodejníkov.“

Orion povytiahol obočie a pobavene prehodil, „Čo, požiadal si ho o tanec a on odmietol?“

Na Dracových lícach sa objavili dva červené fľaky a výsmešným hlasom poznamenal, „Nič také. Tancoval a flirtoval s každým dobre vyzerajúcim čarodejníkom vo veku do tridsať rokov, to je dôvod, prečo som povedal, že je playboy. Okrem toho, jeho milostné eskapády a aféry sú vytlačené v každom francúzskom čarodejníckom časopise. Nikdy si o ňom nečítal?“

„Nezaujímam sa o časopisy plné klebiet, Draco,“ povedal Orion s úsmevom, „Stavím sa, že čítaš aj týždenník Čarodejka.“

Draco naňho zagánil a rozhorčene odvetil, „Samozrejme, že nečítam! Ale na rozdiel od teba čítam zahraničné noviny a časopisy, aby som bol v obraze.“

Orion odmietavo mávol rukou, „Je inteligentný a silný?“

Draco po ňom strelil podozrievavým pohľadom, „Chodil do Bauxbatonsu a bol najlepším študentom. Hovorí sa, že sa dobre orientuje v čiernej mágii, ktorú ho pravdepodobne učil súkromný učiteľ, keďže v Bauxbatone sa ju neučia, a že je mocným čarodejníkom. Ale nevyzerá na to, že je dobrým duelantom; na to je príliš lenivý a mdlý. Pravdepodobne sa učil len kvôli svojmu vystupovaniu.“ Potom prižmúril oči a úsečne poznamenal, „Nehovor mi, že oňho máš záujem?“

Orion zažmurkal, „Samozrejme, že mám. On je ten, kto určí, či nás Francúzsko vo vojne podporí. Je výhodné vedieť o ňom čo najviac.“

Draco zastonal, „Myslel som, či ťa priťahuje!“

Orion sa naňho neveriacky zadíval, „Z pohľadu na ústrižok z časopisu?“ Rozosmial sa a povedal, „Pre Merlina, Draco, nie som posadnutý čarodejníkmi, vieš? A v súčasnej dobe mám plné ruky Lezandera. Okrem toho, je to Valoisovo stanovisko k vojne, čo ma zaujíma, nie jeho príťažlivý vzhľad!“

„Takže priznávaš, že je príťažlivý,“ podozrievavo povedal Draco.

Orion vyklenul obočie a uškrnul sa, „Je. Trúfam si tvrdiť, že väčšina čarodejníkov a čarodejníc si myslí to isté. Čo navrhuješ? Zviesť ho na našu stranu?“

Draco si odfrkol, „Ťažko. Nato je do seba príliš zahľadený. Hoci sa stavím, že Temný pán to skúsi.“

Orion prižmúril oči a vyštekol, „Čo, ťahá si Temný pán do postele všetkých, ktorých chce presvedčiť?“

Draco povytiahol obočie a pokojne odpovedal, „Nemyslím si, že by mal nejaké výčitky, keby to znamenalo podporu Francúzska. Ale nie, nepočul som, žeby mal Temný pán teraz nejakých milencov.“

„A počas prvého vzostupu?“ ticho sa spýtal Orion a zamračil sa.

Draco si ho skúmavo premeral, „Z toho čo som počul mal predtým veľa milencov, ale nikdy žiadneho stabilného. Myslím si, že moja teta bola jediná, ktorá mu ohriala posteľ viac, ako len zopár nocí.“

Orionovi zabehlo a vydýchol, „Bellatrix?“

„Áno,“ nenútene odvetil Draco. „Vždy ho zbožňovala a jej manželstvo so strýkom Rodolphusom bolo dohodnuté. Každý z nich mal svojich vlastných milencov. Ale Temnému pánovi sa čoskoro zunovala, hoci to neznížilo jej záujem oňho.“ Potom s prižmúrenými očami dodal, „Prečo sa vlastne tak zaujímaš o milencov Temného pána?“

Orion nasadil prázdny výraz a odmietavo povedal, „Nezaujímam. Bol som len zvedavý.“ Potom pokračoval pričom zmenil tému, „Zvyšní čarodejníci v dokumentoch sú zo strednej a východnej Európy, hádam preto, že temní čarodejníci tam sú najmocnejší, nie?“

„Áno,“ prikývol Draco. „Rusi a Nemci by boli našimi najlepšími spojencami, rovnako ako temní čarodejníci z menších krajín susediacich s nimi. Temní čarodejníci majú v týchto krajinách viac moci ako kdekoľvek inde, keďže ich zákony týkajúce sa temnej mágie sú uvoľnenejšie.“

„Aj v Nemecku? Po tom, čo sa stalo s Grindelwaldom?“ spýtal sa Orion, „Myslel som si, že temné rodiny opustili krajinu po jeho porážke a po tom, čo boli zavedené nemilosrdné zákony.“

„Najprv ušli do iných krajín, ale pomaly sa vrátili. Niektoré z nich ostali v Rakúsku a v Poľsku,“ vysvetľoval Draco, opäť vo svojom živle, „A je pravda, že na začiatku boli zákony veľmi tvrdé, ale temní čarodejníci získali viac sily s podporou Ruska a teraz sa svetlým čarodejníkom rovnajú dokonca aj v počte. Ako iste vieš, Rusko má najväčšiu komunitu temných čarodejníkov a tí sú politicky silnejší, ako svetlí čarodejníci, takže sú schopní podporiť ostatných temných čarodejníckych komunít a pomôcť Nemecku bolo v ich záujme. Ako si videl v týchto papieroch, je tam jeden čarodejník za Ukrajinu, za Rumunsko a za Bulharsko; to preto, lebo temní čarodejníci sú aj tam silnejší vďaka Rusku.“

Orion prikývol. O modernej čarodejníckej histórii čítal, ale Draco vyzeral, že sa v tom vie tiež zorientovať. Potom zamyslene dodal, „Svetovo najstaršie a najmocnejšie temné komunity sú v Egypte, Číne a Indii. Hádam, že Temný pán si chce najprv podmaniť Anglicko a zvyšok Európy a až potom sa obráti na zvyšok sveta. A Európu si nemôže podmaniť bez istoty, že Američania nebudú podporovať svetlú stranu.“ Potom zdesene dodal, „To bude trvať najmenej desaťročia!“

„Bude, aspoň desať rokov, myslím,“ odpovedal zamyslene Draco, „Ale ak budeme mať podporu niektorých temných stvorení, možno to bude rýchlejšie. Dementori už na našej strane sú, takže to je výhoda. A obri v poslednej vojne Temného pána podporovali, som si istý, že ich dokážeme presvedčiť znova. Podpora vlkolakov by bola skvelá, keďže žijú takmer vo všetkých krajinách a všetci čarodejníci sa ich boja.“

Orion prísne povedal, „Áno, ale museli by sme byť voči vlkolakom fér. Ak Temný pán nesplní svoje sľuby, som si istý, že sa pomstia.“

Draco sa naňho uškrnul, „Predtým bol Temný pán schopný dohodnúť sa s temnými bytosťami a nedodržal svoje sľuby bez toho, aby proti nemu boli prijaté nejaké opatrenia. Som si istý, že aj tentokrát bude z podpory vlkolakov ťažiť a potom spraví všetko, čo len bude chcieť, až bude raz pri moci.“

Orion neodpovedal. Nie, kým som tu, pomyslel si temne. Ak sa Voldemort pri vyjednávaní pokúsi podvádzať, uistí sa, že o tom dá Remusovi  vedieť. Podporoval temnú stranu, ale to tiež zahŕňalo pomoc temným stvoreniam, ktoré boli rovnako utláčané svetlými čarodejníkmi, ako temní čarodejníci.

Draco prerušil jeho naštvané myšlienky, „Musíme sa pripraviť, Orion. Ples začína o tridsať minút. Matka ti nechala slávnostný habit vo tvojej izbe.“

Orion prikývol a papiere si vzal so sebou. Plánoval využiť nejaký čas, aby si zapamätal obrázky a informácie o čarodejníkoch v nich, bude to pri stretnutí veľmi dôležité.

***

Draco a Orion stáli s Karou, Evanderom, Calypso a Viktorom na jednej strane krásnej a ohromnej plesovej sále vo Fornax Manor. Ich rodičia sa tiež zúčastnia stretnutia a Evander, po tom, čo pozdravil hostí, sa spolu so svojim rodičmi vytratil, aby sa k nim pripojil. Keď dohovorili o prvej úlohe Trojčarodejníckeho turnaja a novinkách  Durmstrangu, trávili čas komentovaním hostí.

Orion netrpezlivo zašepkal Dracovi, „Kedy začne stretnutie?“

„Otec nás vyzdvihne ešte pred začiatkom. Skupina čarodejníkov môže len ťažko zmiznúť hneď nazačiatku plesu. Neboj sa a prestaň sa vrtieť!“ zamrmlal Draco.

Orion si povzdychol a už X-tý krát si uhladil habit. Jeho slávnostný habit bol naozaj krásny. Narcissa mala ako vždy skvelý vkus a dokázala zohnať habit rovnakej farby, akej sú jeho oči, hoci stále vyzeral elegantne a mužne. A na prste mal aj otcov prsteň, hoci proti svojej vôli. Ale nemohol zabrániť tomu, aby sa vrtel, keď netrpezlivo čakal na začiatok stretnutia. Odmietol každého, kto ho požiadal o tanec; ples ho vôbec nezaujímal, bolo to práve stretnutie, ktoré túžil aby už začalo.

Calypso ho štuchla do rebier a závistlivo prehodila, „Máš také šťastie, že ťa pán Malfoy berie na stretnutie. Ja som o to prosila svojho otca, ale odmietol. Povedal, že Temný pán to povolil účasť len tebe a Dracovi po tom, čo ho požiadal pán Malfoy. Potom mi musíš všetko povedať!“

Orion sa na ňu uškrnul, „A čo za to?“

„Ty by si odoprel svojej najlepšej priateľke všetky informácie? Po všetkom, čo pre teba spravila?“ odpovedala Calypso sladkým hlasom. „Po všetkých tých vrelých a sesterských citoch, ktoré voči tebe prechováva?“

Orionov úškrn sa rozšíril, „Ts, ts. Ja nie som na citové vydieranie, moja malá Calypso. Poviem ti to, ak vyriešiš to vajce. Privádza ma to do šialenstva, je úplne jedno, čo s ním robím, vždy to len jačí.“

Calypso obrátila oči v stĺp, „Súhlasím, ale aj tak by som ti pomohla.“

„Len som chcel, aby si pekne poprosila,“ uškŕňal sa Orion. „Viem, že by si mi nedala pokoj ani do smrti, kým by si zo mňa nevytiahla informácie o stretnutí. Teraz sa musím zbaviť toho odporného vajca bez toho, aby som od teba prijal pomoc.”

„Ako pravý Slizolinčan,“ hrdo skonštatoval Draco. Potom strelil pohľadom dopredu a zastonal, „Pre Merlina, nie on!“

Orion sa otočil, aby sa pozrel na príčinu Dracovej otrávenosti a zbadal vysokého, dobre stavaného čarodejníka oblečeného v svetlomodrom hodvábnom habite, ako mieri k nim. Pobavene sa na Draca uškrnul, keď si uvedomil, že je to Sebastian Valois.

Orion sa naklonil k Dracovi a podpichovačne zašepkal, „Neboj sa, Dráčik, som si istý, že ak pekne poprosíš, tentokrát si s tebou zatancuje. Ako by mohol odmietnuť Malfoya dvakrát?“

Draco naňho temne zagánil, pred tým, než nahodil stoickú masku.

„Znovu sa strhetávame, Malfoy, povedal Valois so zvodným úškrnom, keď prechádzal pohľadom po ostatných, „A kto sú tvoji očarhujúci spoločníci?“

Valoisov pohľad sa stočil na Oriona a prehovoril hodvábnym hlasom s miernym prízvukom, „Orhion Black? Hlava vznešeného a starhobylého rodu Blackovcov, prhedpokladám?“

Orion stočil pery do pobaveného úškrnu nad Dracovým úzkostlivým pohľadom a odpovedal, „Jeden a jediný.“

Valois sa naňho usmial a ponúkol mu ruku, „Tak smiem prhosiť o tanec?“

Orionovi sa prekvapene rozšírili oči a opatrne sa naňho usmial, „Samozrejme.“

Keď ho Valois viedol do prostriedku plesovej sály, kde pomaly tancovali ostatné dvojice, mohol Orion takmer cítiť Dracove zúrivé oči, ktoré mu prebodávali zadnú časť hlavy.

Valois ho jemne vzal za ruku a druhú mu obtočil okolo pása, keď začali tancovať.

Orion sa naňho pozrel a pobavene povedal, „Snažíš sa vytočiť Draca, priznaj to.“

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Valois so škodoradostným úsmevom, „Prhečo by mal tanec s tebou Malfoya vytáčať?“

Orion sa uškrnul, „Pretože sa spolu zhovárame a stavím sa, že miluješ to, keď ho môžeš naštvať.“

„Na Malfoyovi mi sotva záleží,“ vážne povedal Valois, „Len som ťa chcel spoznať.“ Usmial sa naňho a dodal, „Čítal som o Trhojčarodejníckom turhnaji a o tebe. Je prhavda, že máš zlomené srhdce prhe Malfoya a Krhuma?“

Orion sa zasmial a zavrtel hlavou, „Nie, aká dilema by to bola. Myslím si, že by som nezvládol ani jedného z nich, nieto ešte dvoch.“ Zamyslene sa zadíval na Valoisa a spýtal sa, „Poznáš Fleur Delacourovú?“

„Poznám jej rhodinu,“ odpovedal Valois, „ale nie ju osobne. Počul som, že v Beauxbatonse je dobrhou študentkou. Ako sa jej darhí na turhnaji?“

„Po prvej úlohe je na treťom mieste,“ povedal Orion, „Vyzerá byť schopná, páči sa mi.“

Valois povytiahol obočie, „Ďalší, ktorhý spadol do jej otrhoctva?“

Orion sa usmial, „Ťažko, nie je môj typ. Ja uprednostňujem čarodejníkov.“

Valoisove orieškové oči sa zaleskli záujmom a hodvábnym hlasom sa spýtal, „A aký typ čarhodejníka by to mal byť?“

Orion sa naňho pozrel trochu zmätený zmenou Valoisovho tónu hlasu a neisto odpovedal, „Ehm – no, nemyslím si, že mám typ. Skôr temný čarodejník, myslím. Ale nikdy predtým som s temným čarodejníkom nechodil, takže je to len odhad.“

„Nikdy si nemal prhiateľa?“ spýtal sa Valois s potešeným úsmevom.

„V súčasnej dobe mám priateľa, prvého skutočného. Ale – ehm – on nie je temný čarodejník,“ odpovedal Orion.

Valois naklonil hlavu dopredu a nízkym šepotom povedal, „Zistíš, že temnní čarhodejníci sú ti najzaujímavejší.“ Pozrel sa Orionovi do očí a pokračoval, „Si naozaj krhásny chlapec. Hoci tie obrházky vôbec nevystihli tvoje úžasné oči.“

Orion vo Valoisovom náručí krátko stuhol a nedokázal zabrániť svetlému rumencu, ktorý sa mu zjavil na lícach.

Valois sa naňho pobavene zahľadel a spýtal sa, „Je ti moja trhúfalosť nepohodlná?“

„Možno trochu,“ popravde odpovedal Orion. „Doteraz mi iba môj priateľ povedal, že som krásny, Valois. Je zvláštne počuť to od cudzieho človeka.“

„Ach, ale my už viac nie sme cudzí ľudia, Orhion,“ vrelo sa usmial Valois, „a prhosím, volaj ma Sebastien.“ Potom znovu tým hodvábnym hlasom dodal, „A malo by ti to byť hovorhené častejšie, prhinajmenšom kým tomu neuverhíš.“

Orion pokrčil plecami, „Príliš o také veci nestojím. Stačí mi, ak tomu verí môj priateľ.“

„Aké osviežujúce po všetkých tých nudných čarhodejníkoch, s ktorhými sa norhmálne strhetávam na takýchto drhuhoch strhetnutí,“ povedal Sebastien s tajnostkárskym úsmevom, „Myslím, že si sa stal mojim obľúbeným tanečným parhtnerhom. Rhezerhvujem si ťa na všetky tvoje budúce tance.“

Orion, ktorý v žartovaní so Sebastienom nadobudol viac dôvery, odpovedal so škádlivým úškrnom, „Si si sebou dosť istý, nie? Možno zistím, že si ako ostatní a radšej budem tancovať so svojim dobrým priateľom Dracom.“

Sebastien povytiahol obočie a s malým sebaistým úsmevom odvetil, „Malfoy rhadšej než Valois? To nikdy.“ Potom zvodne dodal, „A dovoľ mi uistiť ťa, že som úplne iný, ako každý, koho si kedy strhetol.“ Stíšil hlas do šepotu a pokračoval, „Keby si mi niekedy dal šancu ukázať ti, ako veľmi-“

Prerušil ich diskrétny kašeľ a Orion bol prekvapený, keď pred sebou uvidel stáť Luciusa.

Lucius sa na ne nezaujato pozrel a ticho zamrmlal, „Stretnutie začína. Ak sa ku mne pripojíte, zavediem vás tam.“

Sebastien prikývol, zatiaľ čo uvoľnil svoju ruku z Orionovho pásu. Keď nasledovali Luciusa, Sebastien nad Orionovou prítomnosťou spýtavo povytiahol obočie, zatiaľ čo Orion sa naňho jednoducho uškrnul.

Hneď keď vošli do miestnosti,Orion si všimol, že Draco sedí ďaleko od čela stola. Ticho sa posadil vedľa neho a okamžite pocítil Voldemortovu známu auru, keď vošiel do miestnosti pár sekúnd po nich. Sebastien, ktorý sedel blízko Voldemorta, žmurkol na Oriona a Orion videl, že skupina sa zdala byť kompletná. Lestrangeovci a vnútorný kruh Smrťožrútov, ktorí boli zachránení z Azkabanu sedeli medzi novými čarodejníkmi, a tiež si všimol otcov niekoľkých svojich priateľov. Pozrel sa na Voldemorta a musel uznať, že vyzeral veľmi hrozivo a držal si veliaci výzor. Voldemortovu mágiu bolo cítiť silnejšie, ako inokedy. Orion mal podozrenie, že ju trochu popustil, takže ju mohli cítiť aj všetci ostatní.

Keď sa skupinka odmlčala, Voldemort vstal zo svojho vysokého kresla v čele stola a ticho prehovoril, „Vitajte, priatelia moji, na našom prvom stretnutí riešenia záležitostí, ktoré znepokojujú naše temné magické komunity.“ Pozrel sa na tváre čarodejníkov a keď pokračoval, hlas mu akoby zosilnel, „Zišli sme sa tu, aby sme dosiahli dohodu medzi najmocnejšími temnými komunitami a predstavili jednotný front proti čarodejníkom, ktorí už stáročia potláčajú našu vieru a mágiu. Nadišiel čas postaviť sa za svoje práva skôr, než naše pokrvné línie ešte viac oslabnú a prídeme o ďalšie politické územia v prospech svetlých čarodejníkov. Tí by radi videli naše pokrvné línie a temnú mágiu uhasené a my sme im príliš dlho dovoľovali zakazovať nám praktizovať a využívať našu mágiu. Ak sa spojíme, budeme schopní ich poraziť v hroziacej vojne a potom vytvarovať čarodejnícky svet podľa nášho vkusu. Náš druh by dominoval, muklovia a mukorodení by boli podrobení našej vôli a naše slovo by bolo zákonom. Používali by sme svoju temnú mágiu voľne bez toho, aby sme museli čeliť predsudkom; obnovili by sme postavenie svojich rodín v pozíciách moci a rešpektu, ktorý si zaslúžia; a naše deti by boli magicky silnejšie s každou generáciou, kým pokrvné línie neponesú čistotu a silu, ktorými už raz disponovali. Toto je čarodejnícky svet, ktorý si pre nás predstavujem ak uspejeme v týchto rokovaniach.“

Mnohí súhlasne prikývli, zatiaľ čo ostatní sa zdržali komentára. Ticho, ktoré nasledovalo, bolo prerušené prvou odvážnou, štyridsaťročnou Francúzkou, ktorá bola podľa papierov tetou Sebastiena Valoisa.

Sophie Ambroise prehovorila melodickým, čistým hlasom, „To znie úžasne, vaše Lorhdstvo. Ale otázkou je, ako sa Brhitánii podarhí prhemôcť Dumbledorha. Jeho odstrhánenie je prhvým krhokom vojny, prhetože nikto z nás nemá vo svojej krhajine takého mocného svetlého čarhodejníka ako je Dumbledorhe u vás. Temní čarhodejníci v Anglicku musia dokázať, že sú schopní porhaziť ho, pokiaľ možno zabiť, skôrh, než sa Frhancúzsko, prhinajmenšom, zapojí do vojny.“

„Dumbledore je nič,“ pokojne odpovedal Voldemort. „Ľahko sa ho zbavím, keď sa moje plány naplnia, ale naše spojenectvo musí byť  stanovené pred tým. Máme málo času a veľa plánov na to, aby sme všetko odložili len preto, že Dumbledore stále žije.“

„Dumbledore porazil Grindelwalda,“ vložil sa do toho Dietrich Emmerich, osemdesiatročný impozantný nemecký čarodejník, „A Gellert bol považovany za neporaziteľneho. Bol som tam počas ich duelu, Dumbledora nebude ľahke poraziť.“

Odpovedal Luciu s malým úškrnom, „Dumbledore nemá tie isté sily, aké mal desiatky rokov dozadu, Dietrich. Je to starý muž a pre môjho Pána nie je žiadnym súperom.“

„Ach, a čo ‘Arry Potter?“ odsekol Sebastien Valois, pričom vrhol na Luciusa prefíkaný úškrn, „Dumbledorhe nebol schopný porhaziť vášho Pána počas prhvej vojny, ale – prhepáčte mi, vaše Lorhdstvo,“ povedal s odmeraným úklonom Voldemortovi, „ale ‘Arry Potter vás dokázal zabiť, aj keď našťastie nie natrhvalo.“

„Ten špinavý polovičný fagan je mŕtvy,“ prerušila ho Bellatrix vysokým hlasom, „A bola to tá humusácka suka, jeho matka, kto zachránil to šteňa-“

Orion v zúrivosti zaťal päste, ale Voldemort ju umlčal varovným pohľadom a ticho povedal, „Harry Potter prežil, pretože jeho matka zomrela, aby ho ochránila. Nemal žiadnu výnimočnú moc a teraz je mŕtvy.“ Voldemortov pokojný tón popieral hnev, o ktorom Orion vedel, že ho cíti, pretože mu v neviditeľnej jazve začalo bolestivo šklbať.

„Ale ako vieme, že je ten chlapec naozaj mŕtvy?“ spýtal sa Gunnar Ingegärd, švédsky čarodejník, „Podľa novín jednoducho zmizol, telo nikdy nenašli.“

Romulus Rosier pokojne odpovedal, „Ak by bol ten chlapec stále nažive, Dumbledore by ho našiel a špehovia, ktorých sme poslali do muklovského Londýna by tiež našli aspoň jednu stopu. Dumbledore už hľadanie vzdal, takže je celkom bezpečné veriť, že chlapec je mŕtvy. A ak nie je, nikdy nebol magicky vzdelávaný a preto nepredstavuje pre naše plány žiadnu hrozbu.“

„V prhípade, že je ‘Arry Potter stále nažive, potrhebovali by sme ho prhesvedčiť, aby sa prhidal na našu strhanu,“ povedal Sebastien Valois s presvedčením. „Nezáleží na tom, že je netrhénovaný, stále je ikonou Svetla a ako taký im dáva nádej. Oni by sa okolo neho zomkli a očakávali od neho, že by s Dumbledorhom viedol vojnu. To nemôžeme dovoliť.“

„Ten fagan je mŕtvy,“ netrpezlivo ho prerušila Bellatrix. „A ak aj nie je, je to len bezmocný sopľavý darebák z ulice. Bola to obeť tej humusáčky, čo ho zachránilo. Nech si ho Svetlo nechá, ak ho nájde, aj tak je nepoužiteľný.“

Sebastien sa na ňu uškrnul, „Aj keď je bezmocný, stále má politickú hodnotu. Nemôžeme dovoliť Svetlu mať ho. Okrhem toho, smrhtiaca kliatba nemôže byť zastavená matkinou obeťou. Očakával by som, že niekto, kto vie o čierhnej mágii tak veľa si to uvedomí. On zastavil smrhtiacu kliatbu sám!“

Miestnosťou sa rozľahlo ticho a Oriona v jazve bolestivo pichalo viac ako inokedy. Zdalo sa, že Voldemort neznáša smer, akým sa rozhovor uberá, ale na tvári mal dokonalú masku pokoja.

„Je zbytočné špekulovať o Harrym Potterovi,“ pokojne poznamenal Konstantin Kavsir. „Ak sa niekedy ukáže, potom vymyslíme, čo s ním. Dovtedy by sme mali diskutovať o naliehavejších problémoch.“

„Ja, súhlasím s Konstantinom,“ odvrkol Ludof Veitner, rakúsky čarodejník. „Potterr je prroblémom Anglicka. Rrovnako ako u Dumbledorra, nikto okrrem vás mu nie je súperrom, vaše Lorrdstvo, takže ho tiež necháme vám. Zvyšok nás sa môže starrať o poslanie bojovníkov prre anglickú vojnu skôrr, než vypukne v Eurrópe.“

Anatolij Kusakov, ruský čarodejník, ktorý Orionovi pripomenul Karkarova, nevrlo vyhlásil, „Rad by som vedel, ktore krajiny by boli prve, ktore by sa vzopreli po tom, čo prevezmete Anglicko.“

„Myslím si, že dôležitejšie je vedieť, aký drhuh vlády bude zavedený po vojne,“ vložil sa do diskusie Didier Benoit, starý a skúsený francúzsky čarodejník, „Frhancúzsko nedopustí, aby bolo rhiadené nejakou nadnárhodnou forhmou vlády. Svoju nezávislosť si ceníme viac, ako čokoľvek iné.“

„A čo s platbami vojnového odškodnenia?“ dodal Comodus Conrad, jeden z Američanov. „Malo by byť požadované od svetlých čarodejníkov, aby pokryli všetky materiálne škody spôsobené na budovách a podnikoch v priebehu vojny; bude toho zničeného veľa. A chceme, aby mali naše banky exkluzívne práva na požičiavanie peňazí na obnovu Európy, keď vojna skončí.“

Alistair Armitage, jediný britský čarodejník okrem Smrťožrútov, sa na Conrada oboril, „Len cez moju mŕtvolu! Európske banky budú požičiavať galeóny na obnovu Európy. Nebudem sa pozerať na to, ako je Európa vysávaná nenásytnosťou amerických bánk.“

Po týchto slovách prepuklo niekoľko skupín čarodejníkov v hádky. Cassius Sormen a Reginald Rook, ďalší dvaja americký čarodejníci, postavili sa za Comodusa Conrada, zatiaľ čo Armitage bol podporený Alessandrom Bernasconim, Brunom Constanzom a Luisom Castillo-Torreblancom, dvoma Talianmi a Španielom. Zatiaľ čo táto skupina diskutovala o právach bánk a o tom, kto sa chystá vysať peniaze svetlým čarodejníkom, Francúzi sa hádali s Luciusom, Rodolphusom a Romulusom o nezávislosti ich vlády. Na druhej strane stola, Russi a Nemci diskutovali, ktoré krajiny sa musia vzoprieť prvé, zatiaľ čo čarodejníci z Ukrajiny, Rumunska, Bulharska, Rakúska a Poľska sa hádali na národných právach na čarodejnícke územia, čo je medzi nimi už dlhodobým sporom.

Orion vrhol na Draca zmätený pohľad a dostalo sa mu odpovede v pobavenom úškrne. Hádky trvali niekoľko minút, pretože Voldemort sa čoskoro naštval a bez prútika vystrelil kúzlo, ktoré hodilo všetkých späť na svoje stoličky, čo ich rýchlo umlčalo.

Voldemort každého jedného z nich prebodol zúrivým karmínovým pohľadom a smrteľne tichým hlasom povedal, „Všetky vaše hádky sú drobnými obavami, pokiaľ sme nevyhrali vojnu v Anglicku. Mali by sme sa sústrediť na to, miesto toho, aby sme mrhali časom. Ale dovoľte mi ujasniť jednu vec; každá krajina bude aj naďalej podliehať svojmu ministerstvu mágie vedenému temnými čarodejníkmi, ktorí nám budú lojálny, ale BUDE existovať nadnárodná vláda, ktorá povedie ministerstvá a bude prijímať zákony, ktoré budú platiť rovnako v každej krajine.“

„Prehpokladam, že v čele tejto nadnarodnej vlady budete vy a bude sa skladať z niektorych členov vašho vnutorneho kruhu?“ nonšalantne sa spýtal Cyryl Czesceslaus, ukrajinský čarodejník.

„Presne,“ odpovedal Voldemort s chladným úškrnom.

“C’est ne pas possible!” vložil sa do toho Didier Benoit. „Frhancúzsko nebude nikdy vystavené cudzej vláde. Nemôžeme strhpieť stratu našej politickej a legislatívnej autonómie!“

Voldemort ho prišpendlil ľadovým pohľadom a ticho povedal, „Krajiny by nestratili politickú, ani legislatívnu autonómiu. Bolo by to presne ako predtým len s tým rozdielom, že vo vedení by boli temní čarodejníci namiesto svetlých. Stále si budete voliť vlastných zástupcov a vypracovávať vlastné zákony. Ja si len prajem vyvinúť medzinárodnú formu vlády, aby som zabezpečil súlad medzi všetkými našimi krajinami a uistil sa, že sú dodržiavané správne zákony. Bezo mňa by sme vojnu nevyhrali, preto si myslím, že nežiadam priveľa, keď plánujem vaše krajiny nechať na pokoji a zaujať len dozornú funkciu.

Francúzi stále vyzerali spurne; Rusi a Nemci sa pozerali na Voldemorta s miernym znepokojením a Američania s miernymi obavami. Skutočne neverili, že Voldemortova nadnárodná vláda by ich mohla do niečoho nútiť. Celý ten čas Orionovi blikali v hlave apokalyptické scenáre s Voldemortom preberajúcim čarodejnícky svet po tom, čo zabil vládnych vedúcich v každej krajine, zatiaľ čo muklorodení boli zbavení svojich práv a nemali sa kam obrátiť kvôli Voldemortovým nadnárodným zákonom vo všetkých krajinách.

Voldemortova myšlienka dozornej nadnárodnej vlády nebola vôbec zlá; to, čo nútilo Oriona sa prikrčiť, bolo, že ju mal viesť Voldemort. Nepochyboval, že Volemort by im povedal, čo chceli počuť aby zmiernil ich obavy, a potom, po víťazstve vo vojne by robil čo sa mu zapáčilo. A už teraz videl, že niektorí podcenili Voldemortove sily a ambície. Napríklad Američania si sebou boli až príliš istí.

Stretnutie sa tiahlo a Orionovi sa zdalo ako by to boli celé hodiny. Nakoniec boli dosiahnuté nejaké opatrné dohody. Nemci a Rusi boli tí, ktorí prejavili väčšiu podporu Voldemortovým plánom. Bolo dohodnuté, že akonáhle vypukne vojna v Anglicku, Rusi a Nemci zakročia proti Francúzsku, ktoré malo najväčšiu komunitu svetlých čarodejníkov v kontinentálnej Európe, s Valoisom a zvyškom francúzskych temných rodín pracujúcich zvnútra. Tak anglickí svetlí čarodejníci nezískajú podporu z Francúzska. Potom, až bude Francúzsko a Anglicko podmanené, Rusi a Nemci sa pohnú ďalej, aby dobili Poľsko, Rakúsko, Ukrajinu, Rumunsko a Bulharsko – ktoré majú tiež spojencov priamo v prostriedku – zatiaľ čo Francúzsko a Anglicko sa presunú do Španielska a Talianska. Po tom by sa spolu presunuli zdolať Švédsko, Fínsko a Nórsko spolu so zvyškom zostávajúcich krajín.

Voldemort vysvetlil, že vojna v Anglicku sa začne zhruba o dva roky, takže by sa všetci mohli vrátiť späť do svojich krajín a začať presviedčať ostatné rodiny a získavať zdroje. Rusi by jemne pomohli Nemcom politicky zrušiť svetlých čarodejníkov v ich krajine, takže v čase, keby vojna vypukne, Nemecko bude v pazúroch temných čarodejníkov. Francúzsko reprezentovalo najdelikátnejšiu situáciu. Sebastien Valois bude musieť okrem zoskupovania všetkých temných rodín pod svoje vedenie, začať hľadať spojencov v svetlých rodinách. A od Američanov sa čakalo, že požičajú peniaze a bojovníkov Anglicku a za tie dva roky mali vymanévrovať svoj Kongres, aby to dosiahli.

Toto bol všeobecný náčrt Voldemortovho plánu, ale detaily ešte neboli prediskutované. Tie boli ponechané pre ďalšie rokovania, ako aj odmeny a nároky, ktoré každý z účastníkov očakáva za svoju podporu. Na záver kruhu stretnutí, ktorý by mohol trvať tak rok, by každý z nich musel podpísať magickú zmluvu aby naplnili dohodu, ktorú dosiahli.

Keď sa stretnutie odročilo, Orion sa unavene vliekol za odchádzajúcimi čarodejníkmi. Hneď, keď prešiel dverami, Sebastien ho odtiahol stranou.

„Tvoja nevinnosť je taká zavádzajúca, Orhion,“ zašepkal Sebastien. „Nevedel som, že si Smrhťožrhút.“

Orion za zadíval Sebastienovi do svetlých orieškových očí a tichým hlasom odpovedal, „Nie som Smrťúžrút. Iba podporovateľ.“

Sebastian si ho premeral spýtavým pohľadom a hodvábne sa spýtal, „Lepšie a lepšie. Dúfam, že budem mať to potešenie vidieť ťa na budúcich plesoch?“

„Na tých, ktoré sú naplánované na tento týždeň, áno,“ odvetil Orion s malým úsmevom. „V nedeľu sa vraciam do Rokfortu.“ Potom jeho úsmev povädol a rezignovane dodal, „Ale stretnutí sa už nezúčastním. Toto bolo moje prvé a posledné.“

Sebastien mu jemne zodvihol bradu a ticho, zvodne zapriadol, „Nezúfaj, mon petit. Budeš môcť tancovať so mnou. Nájdem si ťa po stretnutiach.“

Orion povytiahol obočie a pobavene sa uškrnul, „teraz už chápem, čo mysleli tým, keď mi povedali, že si narcistický typ. Domnievam sa, že nemám inú možnosť, ako zmieriť sa s tvojou spoločnosťou na pár tancov.“

Sebastien pobavene stočil kútiky úst a posmešne odvetil, „Au, bodnutie do mon coeur.” Potom znovu hodvábnym hlasom dodal, „Potom budem musieť porhiadne zaprhacovať na tom, aby som ťa zbavil prhedstáv, ktorhé o mne máš. Som si istý, že si užijem chvíle, kedy ti budem ukazovať svoje skutočné ja.“

Orionova odpoveď bola prerušená Dracovou rukou na jeho ramene.

Draco vrhol na Sebastiena pohŕdavý pohľad a povedal Orionovi, „Chcú nás späť vo vnútri.“

Keď vstúpili do miestnosti, všetci Smrťožrúti sedeli vedľa Voldemorta a diskutovali o udalostiach dnešného stretnutia. Orion sa ticho posadil k Dracovi.

„… Francúzi a Američania sú tí, ktorí preukázali väčšiu zdržanlivosť, môj Pane,“ povedal Lucius. „Za svoju podporu budú požadovať vysokú cenu.“

„Američania sú chamtiví bastardi,“ prerušil ho Yaxley posmešne. „Ak im dáme bankové práva na rekonštrukciu, s našou podporou budú súhlasiť ľahko.“

„Ale mnohým temným rodinám z Anglicka sa to vôbec nebude páčiť,“ odsekol Dolohov. „Videli ste, ako zle to vzal Armitage. Jeho rodina má dohody s Gringottbankou a vlastní akcie niekoľkých najvýznamnejších čarodejníckych bánk v kontinentálnej Európe. A má aj veľký vplyv na ostatné temné rodiny.“

Voldemort ľahostajne odpovedal, „Američanmi sa budeme zaoberať po tom, čo vyhráme vojnu v Anglicku. Pre túto chvíľu im dáme to, čo chcú.“

„Môj Pane,“ úctivo prehovoril Rookwood, „Okrem finančných prostriedkov a bojovníkov, mali by sme ich požiadať o magické predmety, ktoré sú uložené a skúmané v podzemných komnatách ich vládnej budovy.“

Voldemort zaujato povytiahol obočie a chladne povedal, „Vysvetli.“

„Počas môjho pôsobenia ako Nedotknuteľného na Oddelení záhad sa medzi nami šírili chýry o tom, čo mali Američania,“ odvetil Rookwood. „Hovorilo sa, že v priebehu niekoľkých storočí kradli mocné magické artefakty z krajín Latinskej Ameriky, pravdepodobne z kultúry Mayov, Inkov a Aztékov. Dlho stratené magické znalosti, ktoré sa snažia rozlúštiť.“

Voldemort sa zamyslel a po chvíli povedal, „Bolo by veľmi výhodné, keby sme sa dostali k držaniu týchto znalostí a artefaktov. Máš pravdu, Augustus, mali by sme to jemne vytiahnuť na svetlo na ďalšom stretnutí.“

„Ešte stále ostávajú Francúzi, môj Pane,“ poznamenal Rosier. „Sú úplne proti zavedeniu Temnej Rady po skončení vojny. Odmietli sa podrobiť nadnárodnej moci, ktorú by mala rada nad ich ministerstvom. A keby vedeli, že sa chystáte prijať titul Temného Imperátora nad čarodejníckym svetom, bojovali by proti tomu so všetkým, čo majú.“

Orionovi sa rozšírili oči. Pri Merlinovej brade, Voldemortove ambície nepoznali hraníc! Cisár čarodejníckeho sveta? A pravdepodobne aj muklovského sveta po tom, čo bude poriadne rozdrvený Voldemortom a jeho armádou. Jeho myšlienky plné obáv boli prerušené, keď konverzácia pokračovala.

Nepríjemne sa do toho vložil Amycus Carrow, „To je práca toho roztraseného starého hlupáka Benoita a ješitného namyslenca Valoisa-“

„Po vojne by sme ich mali jednoducho zabiť, Pane,“ prerušila ho Bellatrix vysoko posadeným zakotkodákaním. „Nesmierne by som si užila znetvorenie Valoisovej peknej tváre, zatiaľ čo by ma prosil o milosť.“

Voldemort sa na ňu chladne usmial a zhovievavo odvetil, „Možno ti splním tvoje prianie, Bella.“

Orion na mieste stuhol. Nevedel, čo si o Sebastienovi myslieť, bol úplne pohltený flirtom, ale vyzeral byť dobrým človekom a napriek tomu bol zaujímavý. A už len pri predstave Bellatrix mučiacej Sebastiena mu mrzla krv.

„Možno existujú aj iné spôsoby, ako presvedčiť Francúzov, môj Pane,“ opatrne prehovoril Lucius. „Ak zabijeme Valoisa, zvyšok francúzskych temných rodín sa otočí proti nám. Nebol by to múdry ťah.“

Voldemort sa otočil k Luciusovi, „A čo navrhuješ, môj prefíkaný priateľ?“

Lucius strelil po Orionovi pohľadom a odpovedal, „Zdá sa, že Valois má slabosť na čaro mladých čarodejníkov, môj Pane. Dal by sa presvedčiť, aby nás podporoval, keby sme mu pokývali pred tvárou niekým, po kom túži.

Voldemort prižmúril oči a ticho sa spýtal, „Ako kto?“

„Zdalo sa, že Valois má záujem o Oriona, Pane,“ ľahostajne odvetil Lucius.

Orion zalapal po dychu, keď sa naňho zamerali oči Smrťožrútov. Cítil, ako mu bolesť trhá neviditeľnú jazvu, keď Voldemort prižmúril oči a hodvábnym hlasom sa spýtal, „Je to tak, Orion?“

Orion zavrtel hlavou a váhavo odpovedal, „Ehm, nie. Len som sa s ním dnes stretol. Nevyjadril žiaden záujem o mňa-“

„Keď som prerušil tvoj tanec s ním, práve ti niečo šepkal,“ nonšalantne ho prerušil Lucius. „zdal sa byť tebou úplne očarený.“

Voldemortove oči sa zmenili na štrbiny, keď sa Orionova bolesť zvýšila a bez toho, aby odvrátil svoje karmínové oči od Oriona, povedal Luciusovi, „Navrhuješ snáď, že máme použiť Oriona, aby zviedol Valoisa, Lucius?“

Skôr než mal Lucius šancu odpovedať, vyskočil Orion zo stoličky a so zlosťou, ktorá v ňom priam vrela, povedal, „Nenechám sa takto využívať. Nebudem niečiou kurvou preto, aby ste vy dostali svojho spojenca!“

Medzi Smrťožrútmi nastalo úplne ticho, ako niektorí z nich čakali na Orionov trest kvôli jeho neúcte k Temnému pánovi. Neboli sklamaní dlho, pretože Voldemort vytiahol prútik a ticho povedal, „Crucio!“

Orion padol s výkrikom na zem. Keď sa jeho telo kŕčovito zvieralo a snažil sa prehltnúť svoje bolesťou naplnené výkriky, počul, ako Voldemort prepustil zvyšok svojich Smrťožrútov. Cez slzy pred sebou videl Voldemortov habit.

Keď bola kliatba zrušená, Orion bol hrubo vytiahnutý za golier a konfrontovaný Voldemortovou zúrivou tvárou.

„Koľko krát ťa budem musieť potrestať, kým sa naučíš so mnou rozprávať slušne?“ povedal Voldemort smrteľne tichým hlasom.

Orion bojoval proti bolesti vo svojej jazve a pretrvávajúcej bolesti v tele, zatiaľ čo chrapľavo odpovedal, „Nechcel - nechcel som byť nezdvorilý. Bol som prekvapený vašim želaním odovzdať ma Valoisovi-“

Voldemort mu násilne zodvihol bradu a naštvane zasyčal, „Ty hlúpy chlapec, nemám v úmysle nechať jeho ani kohokoľvek iného dotknúť sa ťa.“ Voldemort ho prebodol šarlátovo červenými očami a jeho hlas mal zrazu hodvábny tón, „Nebudeš kurvou nikoho, ako si to výstižne pomenoval, aspoň nie nikoho iného.“ Keď videl, ako sa Orionovi rozšírili, uškrnul sa a začal prstami prechádzať po Orionových lícach fľakatých od sĺz. Pokračoval opäť tým hodvábnym hlasom, „Možno si sa bál, že by som nechal niekoho iného využiť ťa pre svoje potešenie? Že by som sa vzdal tvojho držania? Je to tak, Orion? Obávaš sa, že by som ťa nechal ostatným, namiesto toho, aby som si ťa vzal ja?“

„Čo? Nie-“ zalapal po dychu Orion.

„Psst, Orion,“ povedal Voldemort a pritiahol ho k svojmu telu. Jeho prsty sa hladko presúvali cez Orionove pery, zatiaľ čo Orion sa naňho díval s narastajúcim alarmom. Voldemort sa naňho uškrnul a zastreto zasyčal, „To je to, čo chceššš? Chceššš, aby sssom sssi na teba uplatnil sssvoj nárok? Ukázal tebe a ossstatným, že ty patríššš mne?“

Orion otvoril ústa, aby naštvane odsehol, ale jeho slová boli utlmené, keď ho Voldemort agresívne pobozkal. Cítil, ako Voldemortov teplý jazyk skúma hĺbku jeho úst a rukami jeho telo silne tlačil k svojmu. V šoku a zmätení nezareagoval a nechal Voldemorta plieniť mu ústa. Po celú dobu omámeného potešenia ktoré cítil, sa ostrá bolesť v jeho jazve zjemňovala. Cítil, ako sa v ňom niečo strhujúce snažilo vzrásť, keď sa to pokúšalo nadviazať spojenie. Mimovoľne do Voldemortových nenásytných úst zastonal, keď pritisol svoje telo bližšie k nemu; jeho myseľ sa zmietala medzi potešením, nevierou a výčitkami za to, že toto dovolil. Keď cítil Voldemortov tvrdý penis na svojom bruchu, okamžite získal svoje zmysly späť, čo ho nútilo šialene zastaviť to, čo sa dialo.

Odtlačil od seba Voldemorta a pomedzi prudké výdychy zúrivo precedil, „Čo – čo si myslíte, že robíte? Akú hru to so mnou hráte? Nechajte ma pokoji, dočerta!“

Voldemort mal na tvári zarazený, zachmúrený pohľad, ktorý okamžite po Orionových slovách zmizol. Silne schmatol Orionovu tvár a v chladnom hneve povedal, „Nechať ťa na pokoji? Nikdy ťa nenechám na pokoji! Si môj nasledovník! Budeš robiť, čo chcem ja! A nikdy ma nenechaj dozvedieť sa, že vyvádzaš s Valoisom!“

„ZBLÁZNILI STE SA?“ zajačal Orion a odtrhol Voldemortove ruky zo svojej tváre, „NEBUDETE MI HOVORIŤ, ČO MÁM ROBIŤ! NEMUSÍM VÁS POSLÚCHAŤ! Ak budem chcieť byť Sebastienov priateľ, tak budem-“

Náhle mu Volremort vrazil facku chrbtom ruky a on odletel k stene. Orion slabo zakňučal od bolesti a omámene videl, ako sa k nemu blíži Voldemort s kypiacim výrazom tváre. Orion zareagoval inštinktívne; vystrel obe ruky pred seba a z dlaní mu vyletela jeho zúrivá temná mágia, ktorá medzi ním a Voldemortom vystavala múr čiernych pohlcujúcich plameňov. Orion sa roztrasene vystrel a s úžasom sledoval, čo jeho mágia vytvorila. Videl, ako Voldemort natiahol ruku aby sa tej steny dotkol a vzápätí ruku rýchlo stiahol, keď ho plamene spálili.

S horiacimi lícami a ostro boľavou jazvou Orion cez ohnivú stenu zapichol pohľad svojich viridiánových očí do Voldemortových. Otrel si kvapku krvi z kútika úst a v chladnom, kypiacom hneve povedal, „Zašli ste priďaleko. Nabudúce sa ku mne budete správať ako rovný k rovnému, inak za to zaplatíte!“ Videl, ako Voldemort prižmúril oči a Orion vyprskol“ Nezmením strany, ale budem sa pred vami brániť ak budete trvať na ubližovaní mi!“

Otočil sa a odišiel z miestnosti. Chvíľku po tom ohnivá stena zmizla vo veľkých obláčikoch čierneho dymu a Voldemort sa s úžasom díval na svoje obhorené prsty. Chlapec bol schopný ovládať temnú mágiu, ktorú videl v Azkabane a dať jej formu plameňov. Neuveriteľné. Stále mohol cítiť brnenie chlapcových lákavých síl. Aký druh jedinečnej mágie ten chlapec mal? Taká spontánna a surová, tak čisto temná. A ten bozk, ten bozk bol nečakane nádherný, ale bolo tam ešte niečo. Bolo to príliš krátke, ale cítil to… niečo… niečo známe, čo ho veľmi zmiatlo. Mohla to byť chlapcova mágia? Alebo niečo iné?

Voldemort sa zamračil. Orion bol plný záhad. Potreboval zistiť, čo to všetko znamená. A čo je horšie, Orion stále nevedel, kde je jeho miesto. Jeho tvár potemnela, keď pomyslel na Valoisa. Chlapec zrejme priťahuje príliš veľa pozornosti. Oriona bolo treba skrotiť, naučiť ho poslušnosti a predovšetkým, Orion s musel uvedomiť, že patril jemu. Všetky tie nezmysly o rovnosti boli smiešne, ale s nechuťou musel chlapca rešpektovať pre jeho výdrž. Bude s ním musieť byť opatrnejší vzhľadom na jeho sily. A strácal kontrolu; nemal ho pobozkať a nemal z toho mať potešenie. Ale chlapcovo pružné telo oproti jeho, jeho nádherné ústa pohlcujúce jeho… Nie! Nespadne do pokušenia, do slabosti. Keby chcel využiť toho chlapca, urobil by to, ale bol by pod kontrolou. Bolo by to kvôli manipulácii, nesmie sa stratiť v bezduchej nadržanosti.

Keď Orion odišiel z miestnosti, videl, že ples bol ešte v plnom prúde. Vošiel do jednej z opustených izieb, rýchlo do krbu hodil Hop-Šup prášok a odišiel na Malfoy Manor. Keď vstúpil do svojej izby, unavene klesol na posteľ. Skusmo sa dotkol svojich pomliaždených pier a potom sa zamračil. Páčilo sa mu to. Morgana! Páčil sa mu Voldemortov bozk! Keď sa to stalo si to ani príliš neuvedomil, ale teraz to vedel. Bolo to také odlišné od každého Lezanderovho bozku, oveľa intenzívnejšie a viac pohlcujúce. Orion naštvane udrel do vankúša. Nemalo by sa mu to páčiť! Nie, keď naňho Voldemort vrhol Crucio a dal mu facku, nie keď Voldemort opäť chrlil svoje smiešne myšlienky. Musel to ukončiť. V jeho blízkosti musel byť chladný a ľahostajný. A je to! Proste byť nespozorovaný. Voldemort toho mal veľa, ak sa bude Orion držať nízko, potom mu Voldemort nebude venovať pozornosť. Ale Morgana mu je svedkom, ak mu Voldemort ublíži, vráti mu to. Orion si povzdychol. Aspoň ho neuvidí na ďalších dvoch stretnutiach. Aj tak by na ďalšie dva plesy nešiel. Zamračil sa. Voldemort videl, že dokáže ovládať svoju temnú mágiu. Dočerta! Bolo príliš skoro. Bude musieť viac trénovať, aby ju dokázal kontrolovať lepšie. Ale okrem toho tam bolo ešte niečo zvláštne. Bozk, to čo cítil, bolo to len potešenie? Nie, cítil, že sa v ňom ťahalo niečo z vnútra. Jeho mágia? Možno… Aký to malo zmysel? Orion si unavene pretrel oči. Všetko to bolo také mätúce. Potreboval si oddýchnuť.

***

Ďalšie dva plesy Orion predstieral chorobu a napísal Sebastienovi, aby ospravedlnil svoju neprítomnosť. Po tom, čo konfrontoval Luciusa kvôli tomu, čo povedal Voldemortovi o ňom a Valoisovi sa aspoň trochu upokojil, keď mu starší čarodejník vysvetlil, že ho nenapadlo, že Voldemort sa bude hnevať alebo že Orion zareaguje tak hlúpo. Lucius povedal, že sa nesnažil navrhnúť aby Orion, obzvlášť, mal zviesť Valoisa. Len si myslel, že Valoisova slabosť bola niečo užitočné, čo Voldemort potreboval vedieť. Lucius a Draco ho samostatne vypočuli o tom, čo sa stalo medzi ním a Voldemortom po tom, čo odišli z miestnosti, ale Orion im odmietol čokoľvek povedať. Povedal im len, že sa krátko pohádali a nechali to tak. Lucius vyzeral rozrušene a Orion si myslel, že možno niečo povedal Narcisse, pretože nasledujúce dva dni naňho Narcissa vrhala znepokojené pohľady. Ale nikto z nich o tom znova nehovoril.

V nedeľu sa obaja s Dracom vrátili do Rokfortu – našťastie bol Voldemort príliš zamestnaný stretnutiami na to, aby mal čas ho zavolať a konfrontovať. Hoci raz ho Voldemort zavolá, tým si bol istý.

Keď Orion vstúpil do durmstrangskej spoločenskej miestnosti, spomenul si na niečo, čo mal na mysli už od stretnutia. Zastavil Draca na ceste do slizolinskej spoločenskej miestnosti a spýtal sa, „Draco, čo je Oddelenie záhad? Na stretnutí ho spomenul Rookwood.“

Draco sa rozhliadol, aby sa uistil, že sú sami a potom okolo nich vrhol kúzla na tlmenie hluku. Pozrel sa na Oriona a tichým hlasom odpovedal, „Oddelenie záhad leží na najnižšom poschodí anglického ministerstva mágie, na deviatej úrovni. Tam čarodejníci, ktorí sa nazývajú Nedotknuteľní, robia výskumy najhlbších záhad mágie. Skúmajú a experimentujú s týmito záhadnými silami v rôznych komnatách. Nikto skutočne nevie, čo je tam dole, pretože Nedotknuteľní zložili prísahu, aby udržali svoje tajomstvá. Rookwoodovi sa nejako podarilo obísť svoju prísahu a počas prvej vojny odovzdával Temnému pánovi informácie. Z toho, čo povedal, sa zdá, že Američania majú podobné oddelenie. Myslím, že všetky krajiny majú.“

Orion prikývol a odišiel do svojej spálne. Premýšľal, aký druh vecí tam študovali, znelo to veľmi zaujímavo. A čo by mohli mať Američania?

Tú noc, keď ležal vedľa spiaceho Lezandera ho zožierala vina. Nechal Voldemorta, aby ho pobozkal a čo je horšie, páčilo sa mu to. Ale to nebolo správne. Pozrel sa na Lezanderovu pokojnú tvár a nežne pohladil jeho bledé líce. Lezander bol k nemu taký nežný a dobrý. To bolo to, čo potreboval; Lezanderovu lásku, nie Voldemortove agresívnu a manipulatívnu majetníckosť. Nežne Lezandera pobozkal na pery a Lezander sa k nemu pritúlil. Zaprisahal sa, že jeho vzťah s Voldemortom bude odteraz čisto profesionálny. Lezander bol všetko, čo potreboval.


Weronika: Ako sa vám páčila kapitola? Je to doteraz najdlhšia kapitola, akú som kedy preložila a prekladala sa dosť ťažko, hlavne tie politické keci na stretnutí. Dúfam ale, že mi za moju snahu napíšete aspoň nejaký komentár :)

11.08.2012 14:47:13
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one