Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black

Kapitola 26 (BD)

Tak přidávám další kapitolu, velmi dlouhá kapitola. Tak si jí užijte. Tučnou kurzívou hadí jazyk.

Částečně betováno

Kapitola 26 – Druhá úloha

Orion mal pár rušných týždňov. Hneď po návrate z prázdnin prešli temným rituálom na Ľudských transformáciách, aby objavili svoje pravé animágovské formy. Na Orionovo prekvapenie a tiež na prekvapenie Majstra Golmirna, Orionov rituál vytvoril obrázok jedného z druhov wyvernov, presne takého, aký je na rukáve durmstrangských kabátov. Bol to drak vo veľkosti leva s dvoma orlími nohami, orlími pazúrmi, ostnatým chvostom končiacim kopijou a malou hlavou baziliska. Majster Golmirn mu šťastne vysvetlil, že wyvern symbolizuje moc a vytrvalosť, ničenie a vojnu. Bol to magický hybrid pôvodne z troch zvierat – draka, orla a baziliska. Oriona dosť zmiatlo zistenie, že toto bola jeho pravá forma a keď hodina skončila, odtiahol Majstra Golmirna na bok a priznal, že už sa dokáže premeniť na orla. Majster Golmirn sa naňho díval ako keby bol nejakým fascinujúcim a vzácnym exemplárom a vysvetlil mu, že wyvern je nepochybne jeho predurčenou formou, ale to, že sa dokázal premeniť do jednoduchšej podoby by mohlo byť spôsobené tým, že má v sebe nejakú krv metamorfmága. Orion o tom dlho uvažoval a nakoniec si spomenul, ako mu Sirius povedal, že jeho neter, dcéra Andromedy Tonksovej bola metamorfmág. Orion dospel k záveru, že hoci on sám nebol metamorfmág, Blackovská línia iste niesla tento charakteristický znak; to by vysvetľovalo jeho úžasnú schopnosť na Ľudských transformáciách a rýchlosť, ktorou dosiahol svoju podobu orla. A tiež tie divné príhody počas jeho detstva, kedy mu teta Petunia netrpezlivo ostrihala všetky vlasy, len aby na druhý deň ráno zistila, že na jej zdesenie všetky znovu narástli. Bolo tiež logické, že sa mohol meniť na orla, keďže má niektoré vlastnosti wyverna. Orion si bol vedomý toho, že zvládnuť svoju pravú podobu wyverna bude oveľa ťažšie a že to aj potrvá dlhšie. Na druhej strane bol rád, že Calypso a Lezander mali tiež svoje animágovské formy. Calypso bola čierna jedovatá vretenica s vzorom červených diamantov na chrbte, zatiaľ čo Lezander bol nádherný čierny žrebec. Orion si pomyslel, že oboch ich tie zvieratá vystihujú – Calypso bola rovnako ľstivá a inteligentná ako had a Lezander bol vznešený a silný ako žrebec.

Durmstrangské hodiny boli čím ďalej tým ťažšie, najmä hodiny Čiernej mágie. Romulus Rosier, verný svojmu slovu, ich učil komplexnejšie neverbálne kúzla a teraz začínali s bezprútikovou mágiou po tom, čo zvládli Neodpustiteľné. Teraz boli v používaní Cruciatu dosť dobrí Calypso a Viktor Vlonski, hoci Orion musel priznať, že z tých dvoch bola Calypso tá, ktorá vyzerala, že si to užíva najviac. Niekedy sa zdesil, keď videl na jej tvári nadšenie, zatiaľ čo vrhala kliatbu na králiky, ktoré používali na precvičovanie. Vtedy vyzerala ako Bellatrix a z toho sa vždy zachvel. On ho tiež vrhol bez výčitiek svedomia, ale nemohol povedať, že si užíval mučenie bielych chlpatých zajačikov. Až keď si predstavil, že namiesto zajačika tam je Dumbledore alebo Pettigrew, vtedy bol schopný z kliatby dosiahnuť uspokojenie. Lezander bol mimoriadne dobrý v Imperiuse a Orion, ako jeho partner musel bojovať veľmi ťažko, aby sa jeho Imperiusu zbavil. Loki a Orion boli jediní, ktorí už úspešne vrhli aj kliatbu Avada Kedavra, veľa k mrzutosti Calypso, keďže ona stále zápasila so zajacom, ktorému sa pri vrhnutí jej kliatby maximálne pustila krv z nosa.

Každú minútu, ktorú mohol ušetriť, strávil na lodi Durmstrangu, kde si v izolácii precvičoval svoju temnú mágiu. Pracoval na tom, aby plamene a vodný ľad prijali podoby užitočné v útoku a obrane. Ako týždne ubiehali, bol schopný privolať svoju mágiu oveľa rýchlejšie a s menšou koncentráciou, hoci stále mal pred sebou dlhú cestu. Orion tiež začal trénovať s oboma prútikmi – prútikom fénixa a prútikom Života a Smrti. Bolo ťažké čarovať súčasne s oboma prútikmi, ale bol odhodlaný trénovať, až kým sa nestane duelantom, ktorý dokáže čarovať s dvoma prútikmi – každý v jednej ruke.

Druhá úloha mala byť už o týždeň a Orion s Calypso ešte stále neodhalili tajomstvo vajca. Práve vyšli zo soviarne na durmstrangskej lodi; Orion tam šiel poslať odpoveď na list od Sebastiena Valoisa, pretože ten mu od zimných prázdnin pravidelne písal a Calypso bola poslať list otcovi. Mala zvyk nosiť zlaté vajce všade so sebou, v prípade, že by na ňu náhle vyskočila nejaká inšpirácia v najmenej očakávanú chvíľu. Keď kráčali cez hlavnú palubu, videli Viktora Kruma v plavkách ako sa chystá skočiť do ľadového jazera.

„Ehm – Viktor, uvedomuješ si, že je uprostred zimy, však?“ spýtal sa zmätene Orion. „Čo to robíš?“

Krum sa na nich pozrel ponad plece a ľahostajne odvetil, „Idem si zaplavať. Je to dobre cvičenie na vydrž. Mali by ste to skusiť.“ A bez ďalších slov skočil z dosky a vrhol sa do jazera. Videli, ako pláva k brehu.

Orion sa pozrel na Calypso, pričom vrtel hlavou nad Krumovým bláznovstvom. Sotva zaznamenal zamyslený výraz v jej tvári, keď ho prudko strčila cez palubu.

Orion prerazil ľadovú vodnú hladinu s prekvapeným výkrikom. Horúčkovito plával nad hladinu rýchlo mávajúc rukami a nohami, aby dostal do svojho tela aspoň trochu tepla uprostred tejto ľadovej vody.

Keď bol znovu na hladine, vyprskol, „Cal-ypso, si blázon? Prečo si to urobila?“

Calypso sa naňho dívala zhora z paluby s úškrnom na tvári. Odpovedala mu výkrikom, „Chytaj!“

Orion inštinktívne chytil letiace vajce a Calypso vzrušene vykríkla, „Otvor ho! Otvor ho pod vodou!“

Orionovi sa v náhlom uvedomení rozšírili oči, ponoril sa do ľadovej vody a otočil malý zlatý gombík na vajci. Okamžite k jeho ušiam doľahol melodický hlas prichádzajúci z vnútra vajca:

Hľadaj nás tam, kde počuješ náš hlas,

na zemi spievať nemôže nikto z nás.

Ak za hodinu nenájdeš, čo ti chýba,

Bude prineskoro, zostane žiaľ ti iba.

Orion zavrel vajce, mávol prútikom a vrhol na seba silné kúzlo, ktoré ho vystrelilo z jazera ako strelu a on potom bolestivo dopadol na drevenú palubu lode. Rozkašľal sa a prskal vodu, zatiaľ čo naňho Calypso vrhala sušiace a zahrievacie kúzla.

Keď vstal, netrpezlivo sa spýtala, „No?“

Orion sa na ňu zamračil, „Mohla si mi povedať, čo si zistila, miesto toho, aby si ma zhodila do jazera, vieš?“

Calypso odmietavo mávla rukou, „Takto to bolo rýchlejšie.“ Potom sa vzrušene spýtala, „No, fungovalo to? Čo je to vodítko?“

Orion sa uškrnul, „Nemal by som ti to povedať už len preto, aby som ťa potrestal.“

„Orion!“ mrzuto odsekla Calypso, „Keby nebolo mňa, nikdy by si na to neprišiel!“

Orion jej venoval potmehúdsky úsmev, „Možno máš pravdu. Hádam, že si zaslúžiš trošku radosti.“ Nevšímal si jej rozhorčené odfrknutie a pokračoval, „Hlas z vajca povedal, že mám hodinu na to, aby som našiel, čo mi oni vzali. Myslím, že tí 'oni' sú vodný ľudia, pretože hovorili, že nedokážu spievať na zemi. To tiež vysvetľuje, prečo sme na to neprišli skôr, hľadali sme pozemské magické tvory.“

„Áno, presne,“ samoľúbo ho prerušila Calypso. „To je to, čo som si uvedomila, keď Krum skočil do jazera. Takže predpokladám, že v jazere žijú vodní ľudia a ty tam budeš musieť ísť a pohľadať to, čo ti vzali. Aké kúzlo použiješ, aby si mohol hodinu dýchať pod vodou?“

Orion sa uškrnul, „Niekoľko mi ich už napadlo. Bude to hračka.“

***

Tú noc, keď sedel sám na svojej posteli, rozhodol sa porozprávať sa s Phineasovým portrétom. Snažil sa to čo najviac natiahnuť, pretože sa nechcel Voldemortovi hlásiť tak skoro po ich konfrontácii. Ale ubehol už mesiac a pol a Voldemort ho doteraz nezavolal. Podľa Calypso, ktorá to počula od svojho otca, Voldemort a niekoľkí Smrťožrúti z vnútorného kruhu boli na cestách po zahraničí, aby sa stretli s ďalšími temnými rodinami a získali ich podporu. Z Orionovho pohľadu to bolo úžasné, pretože Voldemort by mal byť teraz pokojný a držalo ho to zaneprázdneného, takže nemal času nazvyš aby ho zavolal. Z kufra vytiahol zmenšený portrét a trochu ho zväčšil. Poklopal po ňom prútikom a vyslovil Phineasovo meno.

Čoskoro sa starý čarodejník objavil v portréte, oblečený v tmavomodrom, kráľovsky vyzerajúcom nočnom úbore. „Ach, mladý Orion. Konečne si si našiel čas pozhovárať sa so svojim mnoho-krát-skvelým prastrýkom?“

„Prepáčte, Phineas,“ hanblivo prehovoril Orion, „Mal som toho veľa. Turnaj a vyučovanie-“

„Nevadí, nevadí,“ prezieravo ho prerušil Phineas. „Hádam, že sa ma chceš spýtať, čo má ten starý cap za lubom?“

„Áno,“ zahundral Orion. „Verím, že si počul, čo mi povedal, keď sme pili čaj v jeho pracovni?“

Phineasovi sa hnevom zaleskli oči, „Áno, počul. Tá trúfalosť toho muža povedať, že môj pra pra prasynovec si zaslúžil taký osud! A povedať, že Tonksoví sú lepší ako Malfoyovci! Rodina humusákov a zradcov krvi! Nikdy predtým som nepočul takú absurditu. Nechutný muklomilní hlupáci-“

„Ehm, áno, máte pravdu,“ povedal rýchlo Orion aby prerušil Phineasovo hundranie. „Phineas, musím vedieť všetko, čo mi môžete povedať o Dumbledorovi, najmä ak ste ho videli v jeho pracovni hovoriť s Nevillom Longbottomom.“

„S Longbottomovým chlapcom?“ zamyslene povedal Phineas. „Áno, tento rok bol v pracovni toho starca niekoľko krát.“

„Naozaj?“ vzrušene sa spýtal Orion. „O čom sa rozprávali?“

„No, o ničom príliš zaujímavom,“ odpovedal Phineas. „Len tomu chlapcovi hovoril o jeho rodičoch, akí to boli silní Aurori, ktorí ho chránili pred Smrťožrútmi. Dumbledore mu povedal o Temnom pánovi, že stav jeho rodičov je chyba Temného pána a že musí byť zastavený. Že Dumbledore verí, že svet sa Lorda Voldemorta ešte nezbavil a má podozrenie, že môže byť späť. Dumbledore tiež povedal tomu chlapcovi, že sa musí zlepšiť v Obrane proti čiernej mágii a že Alastor Moody ho bude po vyučovaní doučovať.“

Orion zamyslene odvetil, „Presne ako som si myslel, pripravuje Longbottoma na vojnu.“ Potom prebodol Phineasa pohľadom a ticho sa spýtal, „Povedal niekedy Dumbledore Longbottomovi niečo, čo by naznačovalo, že je Longbottomobou povinnosťou postaviť sa Temnému pánovi?“

Phineas sa naňho zmätene zadíval, „Ten úbohý chlapec proti Temnému pánovi? To je absurdné!“ Zamračil sa a ticho dodal, „Ale teraz keď tak teraz nad tým premýšľam, Dumbledore to mohol jemne naznačiť. Nikdy to nepovedal otvorene, ale tlačí do toho chlapca hrdinské predstavy o boji proti Temnu; ako keby bolo povinnosťou každého svetlého čarodejníka zastaviť Lorda Voldemorta pred tým, než prevezme svet. Dumbledore mu povedal, že bol jediným dieťaťom, ktoré prežilo útok Smrťožrútov, že jeho rodičia sa preňho obetovali a to mu možno poskytlo nejakú ochranu. Podľa mňa to neznelo veľmi presvedčivo, ale chlapec vyzeral, že tomu uveril. Dumbledore povedal, že má v sebe silnú krv.“ Potom si Phineas odfrkol, „Longbottomovci boli veľmi mocní, ale ten chlapec nezdedil žiadnu z ich schopností. Prečo sa Dumbledore o toho chlapca tak zaujíma, to je vo hviezdach.“

Orion zahmkal a spýtal sa, „Spomínate si ešte na niečo? Nerobí Dumbledore niečo neobvyklé?“

„Často opúšťa Rokfort,“ zamyslene odpovedal Phineas. „Zdá sa, že je veľmi zaneprázdnený. Tiež vyzerá byť nepokojný. Nikdy som ho nevidel používať svoju mysľomisu tak často, ako tohto roku.“

Orion vytreštil oči a dychtivo sa spýtal, „Má mysľomisu? Vo svojej pracovni?“

Phineas sa naňho uškrnul, „Áno, za knižnicou. Musíš vytiahnuť Najväčších riaditeľov Rokfortu, polica sa otvorí a odhalí mysľomisu skrytú za ňou.“

„Vďaka Phineas,“ vzrušene poďakoval Orion. „To je skvelá informácia. A neviditeľný plášť v jeho pracovni si nevidel?“

Phineas sa zamračil keď premýšľal, „Pred rokmi som ho videl vybrať neviditeľný plášť z hornej zásuvky a potom sa naňho chvíľu zamyslene díval. Ale zásuvka je veľmi silne chránená. Odvtedy ho nikdy viac nevytiahol.“

Orionovi víťazoslávne zaiskrilo v očiach a rýchlo sa spýtal, „Phineas, ako sa môžem dostať do pracovne toho starca bez toho, aby to niekto zistil?“

„Potrebuješ heslo pre kamennú príšeru, aby ťa pustila dnu. Mohol by som ti ho zistiť keby som sa spýtal nejakého portrétu pri vchode; pár mi ich dlží láskavosť,“ povedal Phineas so samoľúbym úškrnom. „Budeš sa musieť zastrieť kúzlom, zmraziť portréty riaditeľov a nejako sa zbaviť Félixa. A naučiť sa zrušiť silné ochrany. Možno by si mohol preraziť Dumbledorove kúzla pomocou silných kúzel čiernej mágie. Potom, aby si sa uistil, že si sa zbavil svojej magickej stopy, použi 'Vanquio Meuprintus'. To by malo stačiť.“

Orion mu venoval žiarivý úsmev, „Ďakujem Phineas! Som vašim dlžníkom.“

„Pre teba čokoľvek, chlapče môj,“ spokojne odpovedal Phineas. „My Blackovci musíme jeden druhému pomáhať.“

„Vďaka,“ ešte raz poďakoval Orion. Potom zamyslene dodal, „Phineas, bol v našej rodine nejaký Nekromancer?“

Phineasovi vystrelilo obočie až ku vlasom, „Nekromancer? Nie, nie som si toho vedomý. Hoci je ťažké povedať, či sme nejakého nemali pred storočiami.“

Orion zvedavo povytiahol obočie a Phineas ďalej vysvetlil, „Vetvy temných rodín zmenili svoje mená z hlavnej línie už pred storočiami, keď formovali svoje vlastné rodiny a dedičstvo, takže je veľmi ťažké zostaviť rodokmeň osem storočí dozadu. Je možné, že jeden z našich predkov bol Nekromancer, ale tá informácia bola stratená v čase, keď mal iné priezvisko. Ale pochybujem o tom. Nekromanceri sú veľmi unikátni a v žiadnych mojich vedomostiach o Blackovskej histórii nikdy nebol ani jeden Black, ktorý by mal dokonca čo i len iskru moci Nekromancera.“

Orion si sklamane povzdychol. Jediný spôsob akým sa to dozvedieť bolo ísť do svojich trezorov v Gringottbane, avšak urobiť tak nemohol, pretože škriatkovia by videli jeho jazvu; škriatkovia dokázali vidieť aj cez kúzla krvi aj cez oblečenie, takže by jazvu skryť nemohol. Bude musieť počkať, pokiaľ nebude odhalená jeho identita Harryho Pottera. A dokonca aj potom, keď Nekromancer nebol Black, potom v trezoroch jeho denníky ani nebudú. Bol si istý, že jeden z jeho predkov bol Nekromancer, bolo to jediné vysvetlenie pre jeho moc, ale kto mal vedieť, aké bolo jeho meno.

Poďakoval Phineasovi ešte raz a starý čarodejník prisľúbil, že mu dá heslo do Dumbledorovej pracovne vždy, keď ho zmení. Orion mal v pláne najprv si dôkladne preštudovať všetky kúzla, ktoré by pri vstúpení do pracovne toho starca mohol potrebovať. Hlavným problémom bol Félix. Ako sa mal zbaviť tej prekliatej ohnivej hydiny? Tiež si musel vybrať čas, kedy bude Dumbledore mimo svojej pracovne zaneprázdnený niekde inde. Bude musieť vytvoriť nejaké rozptýlenie alebo možno počkať, kým sa niečo stane a potom vbehnúť do jeho pracovne.

Orion uvažoval o tom, čo Dumbledore povedal Longbottomovi. Nespomenul Nevillovi proroctvo, ale bolo isté, že to proroctvo sa týkalo Nevilla a jeho. Voldemort to v jeho vízii prakticky povedal. A Voldemortove podozrenia boli správne; v prípade neprítomnosti Harryho Pottera Dumbledore použil Nevilla. Ale načo? Čo mohlo proroctvo predpovedať, že Dumbledore bol taký zúfalý, až využil nejakého chlapca? No, čokoľvek to bolo, dôležité je, že Dumbledore Nevilla pripravoval. Čoskoro bude musieť svoje zistenia nahlásiť Voldemortovi bez toho, aby sa dozvedel, že Orion vie o existencii proroctva, samozrejme.

***

 

Niekto ním silno triasol a volal pri tom jeho meno. Orion ospalo otvoril oči a prvé čo uvidel, bola Calypsina tvár vzdialená len pár centimetrov od tej jeho.

Vyskočil z postele a omotal okolo seba prikrývku. „Pre Merlina, Calypso! Som takmer nahý!“

Calypso podráždene odsekla, „Správne, pretože mojim životným cieľom je vidieť ťa nahého. Ty tupec! Druhá úloha začína o desať minút a ty si tu sladko snívaš!“

Zarazený Orion sa rozhliadol a videl, že celá ich spálňa je takmer prázdna. Jediný, kto tam okrem nich stál bol Krum, ktorý zrejme nechal Calypso vojsť dovnútra. Orion rýchlo vbehol do kúpeľne a obliekol si plavky. Pričaroval si na ne vnútorné vrecko a strčil doň svoj prútik Života a smrti. Navrch si obliekol teplý župan a vrátil sa späť do izby. Lezanderov prútik ležal na nočnom stolíku, preto na nič nečakal, schmatol ho a náhlil sa za Calypso a Krumom.

Vo vstupnej hale bolo len niekoľko oneskorencov. Vychádzali po raňajkách z Veľkej siene a mierili k dubovým dverám sledovať druhú úlohu. Prekvapene hľadeli, ako okolo nich preletel Orion, pričom Colin a Dennis Creeveyovci odleteli nabok, keď skočil dolu kamennými schodmi von do mrazivého povetria.

Keď uháňal po trávniku, videl, že sedadlá, ktoré v novembri obklopovali ohradu s drakmi, stoja teraz na druhom brehu – tribúny boli plné na prasknutie a odrážali sa v jazere. Ponad vodu sa čudne niesol vzrušený hovor keď Orion zo všetkých síl po druhom brehu bežal k rozhodcom, ktorí sedeli pri vode za stolom pokrytým zlatým súknom. Pri rozhodcovskom stole už stáli Cedric, Fleur a Neville a hľadeli, ako k nim Orion beží.

„Som... tu...“ dychčal Orion, prudko zastal v blate a nechtiac oprskal Fleur habit.

„Kde si bol?“ ozval sa panovačný, nespokojný hlas. „Súťaž už začína! Ešte pár minút a si diskvalifikovaný!“

Orion sa obzrel. Za rozhodcovským stolom sedel Percy Weasley – pán Crouch zasa neprišiel.

„Ale no tak, Percy!“ chlácholil ho Ludo Bagman. „Nechaj ho, nech polapí dych!“

Vagnarov sa na Oriona usmial, ale madam Maxime sa netvárila príliš nadšene, že ho vidí. Podľa výrazu jej tváre bolo jasné, že si želala, aby neprišiel. Dumbledore ho len sledoval so zdanlivo benevolentným výrazom.

Orion sa sklonil, oprel sa rukami o kolená a lapal dych. V boku ho pichalo, akoby mal medzi rebrami zabodnutý nôž, ale nemal kedy bolesť utíšiť – Ludo Bagman práve rozostavoval šampiónov na brehu tri metre od seba. Orion stál celkom na konci vedľa Nevilla, ktorý mal na sebe plavky a v ruke držal slizkú zelenú rastlinu.

„Tak teda, všetci naši šampióni sú pripravení na druhú úlohu, ktorá sa začne, keď sa ozve hvizd mojej píšťalky,“ burácal ponad jazero kúzlom zosilnený hlas Luda Bagmana. „Majú presne hodinu na to, aby získali späť, čo im bolo odobraté. Napočítam do troch. Jeden... dva... tri!“

V chladnom nehybnom vzduchu sa ozval hvizd píšťalky a na tribúnach prepuklo povzbudzovanie a potlesk. Orion nehľadel, čo robia ostatní šampióni, vyzliekol si župan a s prútikom v ruke vošiel do jazera.

Bola taká chladná, že pokožka na nohách ho pálila, akoby to bol oheň a nie ľadová voda. Voda mu už siahala po kolená a rýchlo meravejúce nohy sa mu na ploských kameňoch s nánosmi bahna kĺzali. Celé telo si začaroval kúzlom, ktoré ho zahrialo a hodil sa do jazera. Rýchlo si na krk vrhol kúzlo z na ľudskú transformáciu a cítil, ako sa mu na obidvoch stranách krku vytvorili štrbiny – žiabre. Prvý dúšok ľadovej vody mu pripadal ako životodarný nádych. Orion opäť nabral do úst vodu a cítil, ako mu hladko prešla cez žiabre a do mozgu sa mu dostáva kyslík. Vytiahol svoj prútik Života a smrti a na ruku si čarami pripevnil puzdro, do ktorého svoj prútik bezpečne vložil. Svoje plavky nechal zmiznúť a vystrel nohy pred seba, aby mohol použiť ďalšie kúzlo ľudskej transformácie. Chodidlá sa mu predĺžili a medzi prstami mal zrazu plávacie blany. Následne sa mu obe nohy spojili a vytvorili akoby chvost pokrytý striebornými šupinami. Dolná časť jeho tela teraz v podstate vyzerala ako telá morských víl. Švihol chvostom a rýchlo sa hnal vodou smerom dopredu. Jeho videnie bolo trochu nejasné a tak vrhol ďalšie kúzlo, po ktorom mu oči prekryli priehľadné, tenké viečka. Teraz videl jasne a bez nutnosti naďalej žmurkať, plával ďalej do hlbín jazera.

Keď trielil cez čudnú tmavú a kalnú krajinu, v ušiach mu zaliehalo ticho. Videl iba do okruhu troch metrov, takže ako uháňal, z tmy pred ním sa nečakane vynárali nové scenérie: lesy vlniacich sa prepletených čiernych vodných rastlín, divé blatisté pláne, na ktorých sa tu a tam leskol nejaký obyčajný kameň. Plával čoraz hlbšie do stredu jazera, oči mal dokorán a hľadel na strašidelnú sivastú vodu okolo seba a vzdialené tiene tam, kde už voda bola nepriehľadná.

Okolo neho sa ako striebristé šípky mihli malé rybky. Raz či dva razy zbadal, že sa pred ním pohlo čosi väčšie, ale keď priplával bližšie, zistil, že to je len veľké očerneté brvno alebo zhluk vodných rastlín. Po ostatných šampiónoch ani po vodných ľuďoch, ba chvalabohu ani po obrovskej sépii, na ktorú sa mu sťažoval Draco, že sa rada pozerá cez okná do ich spoločenskej miestnosti a niekedy dokonca, na Dracove rozčúlenie, priamo cez okná jeho vlastnej spálne. Orion sa zasmial, keď si predstavil strapatého Draca ako sa prebúdza z príjemných snov, len aby mu pohľad hneď padol na obrovskú sépiu priamo nad jeho posteľou. Mohol takmer počuť tie Dracove výkriky.

Pokiaľ len dovidel, akoby lúka s nepokosenou trávou tiahli sa pred ním porasty pol metra vysokých svetlozelených rastlín. Orion bez žmurknutia hľadel pred seba a usiloval sa v šere rozoznať tvary. Zrazu ho nečakane čosi chytilo za členok.

Orion na Hlbočníkov namieril prútik a neverbálne na nich vrhol 'Hervio', ktoré k nim poslalo prúd vriacej vody a vytvorilo im na zelenej koži škaredé červené fľaky. Hlbočníci vykríkli od bolesti a pustili ho. Orion plával tak rýchlo ako len mohol, pričom z času na čas cez rameno poslal niekoľko ďalších vĺn vriacej vody, len čo za sebou cítil pohyb hlbočníkov ako sa znovu snažia naňho vrhnúť.

Zdalo sa mu, že je v jazere najmenej dvadsať minúť. Teraz plával ponad rozľahlé čierne bahnisko, a keď čeril vodu nad ním, tmavla. Potom konečne počul úryvok vodnej piesne.

A pri hľadaní mysli na vec jedinú, že dávame ti iba jednu hodinu...“

Orion zabral rýchlejšie a onedlho videl, ako sa z blatistej vody pred ním vynorila veľká skala. Boli na nej namaľovaní vodní ľudia, v rukách držali kopije a naháňali čosi, čo vyzeralo ako obrovská sépia. Orion preplával popri skale a mieril za piesňou.

„...tvoj čas napoly vypršal, tak neotáľaj, inak to, čo ti vzali, už nehľadaj...!“

Odrazu sa z tmy po oboch stranách vynorili skupinky kamenných obydlí obrastených riasami. Tu a tam sa v tmavých oknách mihli tváre, ktoré sa vôbec nepodobali morskej panne z obrazu v prefektskej kúpeľni. Vodní ľudia mali sivastú pokožku a dlhé, strapaté tmavozelené vlasy. Na tvárach im svietili žlté oči a rovnakej farby boli aj ich polámané zuby. Každému na krku visel mohutný náhrdelník z lastúr. Keď Orion plával okolo nich, vyškierali sa naňho, ba jeden či dvaja sa odvážili vyliezť zo svojich dúpät, aby si ho lepšie prezreli, mocnými striebornými rybími chvostmi plieskali vodu a v rukách zvierali kopije.

Orion zrýchlil, obzeral sa okolo seba - onedlho obydlí pribúdalo, okolo niektorých videl záhradky z vodných rastlín, ba pri jedných dverách si všimol priviazaného domáceho hlbočníka. Teraz už vodní ľudia prichádzali zo všetkých strán a zvedavo ho sledovali, ukazovali na jeho strieborný chvost a žiabre a prikrývajúc si ústa dlaňami niečo hovorili. Orion zabočil za roh a naskytol sa mu veľmi čudný pohľad.

Pred domami, ktoré lemovali akúsi podvodnú verziu dedinského námestia, sa zišiel celý dav. Uprostred spieval vodný zbor, privolával šampiónov a za ním sa dvíhala akási primitívna socha - obrovský vodný človek vytesaný z balvanu. K chvostu kamennej sochy boli priviazaní štyria ľudia.

Orion zalapal po dychu, keď medzi Hermionou a Cho Changovou uvidel priviazaného Lezandera. Okrem nich tam bolo aj malé, asi osemročné dievčatko. Pri pohľade na jeho striebristé vlasy si bol Orion istý, že je to sestra Fleur Delacourovej. Zdalo sa, že všetci štyria sú ponorený do hlbokého spánku. Hlavy im kľuckali a z úst im vychádzal tenký prúžok bubliniek.

Orion uháňal k zajatcom a takmer čakal, že vodní ľudia sklopia kopije a vrhnú sa naňho, ale neurobili nič. Povrazy z vodných rastlín, ktorými boli zajatci uviazaní boli hrubé, klzké a veľmi pevné.

Keď sa chystala vrhnúť na Lezanderove povrazy niekoľko kúzel, zbadal Nevilla, ktorý sa k nemu blížil. Medzi prstami mal blany a Orion si na jeho krku všimol záblesk žiabrov.

Neville mu venoval zmätený pohľad a keď sa snažil prehovoriť, z úst mu vyšiel prúd bublín. „Fle... úto... hlbočn...“

Orion zavrtel hlavou a tak to Neville vzdal, ponoril sa hlboko na dno a schmatol ostrý kameň. Orion sa obrátil k Lezanderovi a chytil ho okolo pása, keď na jeho povrazy vrhol neverbálne kúzlo, ktoré ich preťalo. Otočil sa a uvidel Nevilla ako kameňom presekáva laná, ktoré držali Hermionu priviazanú k skale. Orion si uvedomil, že asi nepozná neverbálne čarovanie. Keď bola Hermiona voľná, pomaly sa vznášala vo vode podľa jej prúdenia. Neville sa nervózne rozhliadol a potom sa vybral k povrazom, ktoré držali Fleurinu sestru. Zrazu Nevilla schmatlo niekoľko párov silných šedých rúk. Pol tucta vodných ľudí ho začalo odťahovať od dievčaťa, vrtieť zelenovlasými hlavami a smiať sa.

„Vezmi si len svojho zajatca,“ povedal mu jeden z nich. „Ostatných nechaj...“

Neville zavrtel hlavou a snažil sa niečo odpovedať, z úst mu však vyleteli len veľké bubliny.

„Tvojou úlohou bolo znovu získať svojho priateľa... ostatných nechaj...“ netrpezlivo

Neville sa snažil dostať sa od nich a obrátiť sa k ostatným zajatcom. Orion sa zamračil a premýšľal, prečo bol ten chlapec taký odhodlaný v snahe zachrániť ostatných, keď boli úplne v bezpečí pod vplyvom kúzel, ktoré na nich boli použité. Kútikom oka Orion zachytil Cedrica, ktorý k nim plával s bublinovým kúzlom na hlave. Orion už ďalej nemárnil ani sekundu a začal plávať smerom k hladine, držiac Lezandera jednou rukou, zatiaľ čo v druhej ruke držal pripravený prútik v prípade, že by sa objavilo viac hlbočníkov.

Keď sa priblížil k hladine, obzrel sa a neďaleko za sebou videl Cedrica s Cho, dokonca dokázal v diaľke rozlíšiť aj Nevilla tam dole, ako sa ešte vždy snaží presvedčiť vodných ľudí aby pustili aj ostatných zajatcov. Nad Nevillovou pojašenosťou len zavrtel hlavou a rýchlo zrušil všetky kúzla ľudskej transformácie. Znovu si pričaroval plavky a schoval svoj prútik Života a smrti, len čo mu puzdro z ruky zmizlo.

Keď prerazili hladinu jazera, Lezander sa okamžite prebral a začal lapať po dychu. Orion ho pevnejšie zovrel za pás a začal plávať k brehu. Diváci na tribúnach hučali, vykrikovali a jačali po stojačky.

Orion sa otočil k Lezanderovi a všimol si, že je veľmi bledý. Zamračil sa a znepokojene sa spýtal, „Lez, už je to v poriadku.“

Lezander mu pohľad opätoval s rozšírenými a zmätenými očami, „Čo som videl – Orion, čo to bolo? Kde to sme?“

„Čo tým myslíš? Nespomínaš si? Toto je druhá úloha. Niekto ťa vzal do jazera, tak som musel prísť a získať ťa späť,“ nepokojne odvetil Orion. „Nevysvetlili ti to predtým, než ťa vzali dole?“

„Áno,“ zmätene povedal Lezander. „Ale to nebolo to, čo som -“ zavrtel hlavou a stíchol.

Orion sa zamračil, ale rozhodol sa spýtať sa na to neskôr. Skusmo povolil zovretie okolo Lezanderovho pása a spýtal sa, „Zvládneš plávať?“

Lezander prikývol a následne obaja plávali späť k brehu, kde stáli dívajúci sa rozhodcovia obklopení asi dvadsiatimi vodnými ľuďmi, ktorí vyzerali ako akási čestná stráž spievajúca ich príšerne škrekľavé piesne.

Hneď keď vyšli na breh, madam Pomfreyová ich prikryla dekami a podala im niekoľko elixírov. Orion trel Lezanderov chrbát v snahe zahriať ho, keď mu pohľad padol na Cedrica, ktorý práve vyšiel z jazera zvierajúc zmätene sa tváriacu Cho. Madam Pomfreyová sa im dvom začala hneď venovať. Medzitým sa madam Maxime usilovala udržať Fleur Delacourovú, ktorá sa jej zubami-nechtami hystericky bránila a chcela sa vrátiť do vody.

„Gabrhielle! Gabrhielle! Kde je? Musím ísť späť! Môže byť zrhanená!“

Dumbledore stál vedľa nej a uprene hľadel smerom k jazeru, keď sa konečne objavil Neville s Hermionou.

Orion videl, že Neville sa tvári veľmi ustarostene a Hermiona mu niečo rýchlo hovorila. Keď dorazili na breh, okamžite boli zabalení do hrubých diek.

Zdalo sa, že toto bola pre Fleur posledná kvapka, pretože vysokým neprirodzeným hlasom vykríkla, „Gabrhielle! Me soeur! Kde je?“

Neville roztrasene vstal a horúčkovito vysvetľoval Dumbledorovi, ukazujúc smerom k jazeru, „Pane, snažil som sa – Nenechali ma! Stále je tam!“

Fleur sa otočila k Dumbledorovi, schytila ho za habit a zúfalo vykríkla, „Kde je moja sestrha? Urhobte niečo!“

Dumbledore ju potľapkal po pleci a odvetil, „Vaša sestra je v poriadku, slečna Delacourová.“ Obrátil sa k jazeru a s úsmevom dodal, „Pozrite.“

Orionov pohľad sledoval Dumbledorov a zbadal skupinku vodných ľudí, ktorí medzi sebou držali Fleurinu sestru, plávajúcu smerom k brehu. Fleur sa okamžite rozbehla k jazeru a objala svoju sestričku, „Boli to hlbočníci... zaútočili na mňa... och Gabrhielle, myslela som si... myslela som si...“

„Poď sem, dieťa,“ povedala madam Pomfreyová keď chytila Gabrielle a pevne ju zabalila do deky spolu s Fleur, ktorá jej hladila vlasy.

„Skvelá práca, Orion!“ zvolala Calypso, keď sa spolu s Krumom a Dracom pripojili k nemu a Lezanderovi. „Dokázal si to. Bol si prvý!“

Orions a na ňu usmial, ale znepokojene sa pozrel na Lezanderovu ešte stále bledú tvár. Chytil ho za ruky a zašepkal, „Lez, čo ťa pred tým tak vydesilo?“

Lezander sa chystal odpovedať, keď Krum, ktorý strategicky sedel medzi ich skupinkou a Nevillovou, povedal Hermione potľapkávajúcej Nevilla po pleci v povzbudivom rozhovore: „Maš vo vlasoch vodneho chrobaka, Har-mi-vona.“

Hermiona chrobáka netrpezlivo odhodila na zem a pokračovala v rozhovore s Nevillom. „...ale dosť si prekročil limit, Neville. To ti tak dlho trvalo, kým si ma našiel?“

„Nie... našiel som ťa rýchlo...“ skľúčene zachrapčal Neville. „Ale mal som pomôcť Fleurinej sestre...“

Calypso prevrátila očami a netrpezlivo prehodila, „Ty hlupák, nevidíš, že je v poriadku? Bola uspatá kúzlom! Nič by sa tomu malému dievčaťu nestalo! Zbytočne si premárnil čas!“

Hermiona po nej strelila pohľadom, obrátila sa späť k Nevillovi a upokojujúco povedala, „Nepočúvaj to durmstrangské dievča, Neville. Pokúsil si sa urobiť šľachetnú vec, ale vodní ľudia ťa nenechali. Nebola to tvoja chyba a Delacourovej sestra je v poriadku.“

Draco si odfrkol a sarkasticky poznamenal, „Tučko Longbottom sa chcel hrať na hrdinu? Preto mu to trvalo tak dlho? Typické idiotské chrabromilské správanie-“

Hermiona sa pokúsila vrhnúť sa na Draca, „Drž hubu, Malfoy! Taký malý zlý šváb ako si ty by nikdy nepochopil -“

Práve vtedy vedľa nich zaburácal čarovne zosilnený hlas Luda Bagmana, až všetci nadskočili a diváci na tribúnach celkom stíchli.

Dámy a páni, dospeli sme k rozhodnutiu. Náčelníčka vodných ľudí Murcusa nám podrobne porozprávala, čo sa stalo na dne jazera, a preto sme sa rozhodli udeliť z maximálneho počtu päťdesiatich bodov jednotlivým šampiónom nasledovne: Hoci Fleur Delacourová vynikajúco zvládla kúzlo bublinovej hlavy, keď sa blížila k svojmu cieľu, napadli ju hlbočníci a nezachránila svoju zajatkyňu. Udeľujeme jej dvadsaťpäť bodov.“

Na tribúnach vypukol potlesk, ktorý však Fleur ani nezaregistrovala.

„Zaslúžila by som si nulu,“ priškrteným hlasom povedala Fleur a pokrútila nádhernou hlavou.

Bagman pokračoval, „Cedric Diggory, ktorý taktiež použil kúzlo bublinovej hlavy, sa so svojim zajatcom vrátil ako druhý, hoci jednu minútu po hodinovom limite.“

Bifľomorčania mu hlučne prevolávali na slávu a Orion videl, že Cho naňho vrhla žiarivý pohľad.

„Preto mu udeľujeme štyridsaťsedem bodov,“ prekričal ten hluk Bagman. „Orion Black použil niekoľko veľmi efektívnych kúzel ľudskej transformácie a vrátil sa so svojim zajatcom prvý ešte v časovom limite. Udeľujeme mu päťdesiat bodov.“

Vagnarov tlieskal mimoriadne silno, tváriac sa pri tom povýšene, zatiaľ čo Calypso Oriona pevne objala a Draco sa naňho žiarivo usmial.

Neville Longbottom veľmi účinne použil žiabrovku," pokračoval Bagman. „Vrátil sa ako posledný a dosť prekročil limit jednej hodiny. Lenže, ako nás informovala náčelníčka vodných ľudí, pán Longbottom sa dostal k zajatcom ako druhý a jeho oneskorený návrat zapríčinilo jeho rozhodnutie dostať do bezpečia všetkých zajatcov, nielen svojho."

Calypso a Draco súčasne odfrkli, zatiaľ čo Hermiona Nevilla potľapkala po chrbte.

Väčšina rozhodcov," a v tej chvíli Bagman vrhol na Vagnarova a na Percyho škaredý pohľad, „sa domnieva, že tento prejav morálnej sily a ušľachtilých vlastností si zasluhuje plný počet bodov. Pán Longbottom však získava iba štyridsaťpäť bodov."

Orion sa víťazoslávne usmial, zatiaľ čo dav jasal a tlieskal šampiónom. Bol na prvom mieste, nasledovaný Cedricom a Nevillom, ktorí sa delili o druhé miesto a Fleur bola posledná.

„Tretí a záverečný súboj sa bude konať dvadsiateho štvrtého júna za súmraku,“ pokračoval Bagman. „Šampiónov budeme informovať o tom, čo ich čaká, presne mesiac vopred. Ďakujeme vám všetkým za podporu, ktorú ste svojim reprezentantom prejavili.“

A je koniec, radostne si pomyslel Orion. Teraz sa mohol konečne sústrediť na iné, oveľa dôležitejšie veci.

***

 

Keď sa dostali späť do spálne, Orion zatlačil Lezandera k svojej posteli a keď sa posadili spýtal sa, „Lez, čo sa ti stalo v jazere? Celý ten čas si bol hrozne tichý.“

Lezander sa neisto zadíval na Oriona, „Je ťažké to vysvetliť. Mal–mal som sen, predpokladám.“ Zamračil sa, keď pokračoval, „Ale nemal som snívať, nie keď nás uspali kúzlom... Keď som sa vynoril z jazera, zrejme sa to zastavilo a najprv som bol zmätený. Nespomínal som si, čo sa dialo, alebo kde som bol...“

Orion sa úľavne usmial, „Takže to bol len sen? No, nie je to nič, čím by si sa mal trápiť, Lez!“

„Možno áno,“ rozpačito povedal Lezander. Potom prebodol ustarosteným pohľadom Oriona a tichým hlasom dodal. „Ale čo ak to bolo niečo iné? Nemal som snívať...“

Orion cítil Lezanderovo nepohodlie a chlácholivo sa spýtal, „No, a o čom sa ti snívalo?“

„Bolo to strašné,“ povedal Lezander a odvrátil pohľad. „Videl som bojisko plné tiel... cítil som vo vzduchu vôňu krvi, pach mŕtvych tiel na zemi... bolo to temné... a toľko výkrikov bolesti, toľko zábleskov kúzel...“

Orion zovrel Lezanderove plecia a vzrušene sa spýtal, „Myslíš si, že to bola vízia? Že si videl súboj, ktorý sa má v budúcnosti odohrať? Vyhrala Temná strana?“

Lezanderovi sa rozhoreli oči a prísnym hlasom povedal, „Nie je to nič, z čoho by si sa mal tešiť, Orion! Na celom bojisku sa vznášal pach smrti, ale to nebolo to, čo ma znepokojilo, čo ma vydesilo... smrť som videl už predtým, pre upíra ako som ja to je nič...“ Silno schmatol Oriona za paže a zvolal: „Bol si to ty, čo som videl! A bol si iný...“

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa zamračený Orion, „A okrem mňa si nevidel nikoho iného? Našich priateľov? Voldemorta? Dumbledora?“

Lezander zavrtel hlavou, „Nie, medzi ostatnými som dokázal rozlíšiť len teba. Ešte stále zúril boj... čarodejníci bojovali s čarodejníkmi, dokonca bojovali aj nejaké tvory, ale nič som nevidel tak jasne... videl som len teba...“ upevnil zovretie ešte viac a povedal, „Zmenil si sa, nebol si to ty... zabíjal si a smial si sa! Videl som ťa smiať a a popri tom ničiť stovky ľudí!“ Lezander ním zatriasol a naštvane pokračoval, „Bol si ako šialený! Videl som, ako si vrhal strašné temné kúzla, aké som ešte nikdy nevidel a ty si si to užíval... v tvojej tvári bola spokojnosť, tebe sa to páčilo!... A tvoje oči... čierne ako uhoľ, úplne čierne. Bol si ako stelesnenie temnoty, mohol som ju v tebe cítiť. Akoby nad tebou niečo prevzalo kontrolu...“ zachvel sa a dodal, „Tvoja aura bola úplne čierna, zarážajúco mocná, ale kompletne čierna... a neprestal si... stále si ďalej zabíjal.“

Orion sa zamračil a pustil Lezandera. Pozrel sa naňho a neisto povedal, „Bol to len sen.“

„A čo ak nie?“ netrpezlivo vyštekol Lezander. „Nikdy predtým sa mi nič také nestalo. Možno to zapríčinilo kúzlo spánku... uviedlo ma do akéhosi tranzu. Neviem...ale to, čo som cítil...“ zavrtel hlavou a potom pokračoval, „Nebolo to ako sen, Orion. Všetko, čo sa tam odohrávalo som vnímal svojimi zmyslami... cítil som krv, počul som výkriky a cítil mágiu... Čo keď je to možný výsledok? Čo ak to bolo varovanie, čím sa môžeš stať?“

Orion ľahostajne pokrčil plecami, hoci bol hlboko rozrušený. Čo to znamenalo? Bola to skutočne vízia? A čo sa mu stalo? Prečo Lezander povedal, že bol iný? Zabíjal sa a smial sa? Užíval si to? S čiernou magickou aurou?

Lezander ho chytil za plecia a zvolal, „Pokrčenie ramien s tým nič nespraví, Orion! Ak to bola vízia budúcnosti, je to vážna vec!“

„A čo chceš, aby som urobil?“ zlostne odvetil Orion. „Povedal si mi len, že som bol iný, že som nebol sám sebou. Sotva proti tomu niečo zmôžem bez ďalších informácií! A okrem toho, je oveľa dôležitejšie vedieť, či Temná strana vyhrala! Nemohol si mi povedať, kto vyhrával?“

„Nie! Sakra!“ zavrčal Lezander. „A na tom nezáleží! To, na čom záleží, je zabrániť tomu, aby sa ti to stalo!“

Orion si povzdychol a opatrne povedal, „Pravdepodobne to nič neznamená, Lez. Prečo by sa zo mňa malo stať niečo také? Počas súboja by som sa nikdy nesmial. Bral by som to vážne a zabíjanie by som si neužíval...“ Neisto sa zamračil. Neužíval si zabíjanie, ale užíval si používanie temnej mágie, dokonca aj na deštruktívne účely. Čím temnejšie kúzlo bolo, tým viac potešenia mu prinieslo... ale to sa dialo všetkým temným čarodejníkom. To bolo to pravé čaro čiernej mágie... iste nebolo nič zlé na tom, ak jeden zažije absolútnu kontrolu.

„Viem, že by si si to neužíval,“ povedal Lezander teraz už pokojnejšie. „Ale žiadam ťa o to, aby si bol opatrný. Nevieme, čo to znamená. Možno to bol sen, možno nie. Ale v každom prípade, teraz to už vieš a môžeš byť opatrnejší a všímať si, či ťa niečo mení.“

Orion sa naňho usmial, „V poriadku, dám si pozor na prípadné zmeny. Ale naozaj, Lez, nič nezmení niekoho až takto. Neboj sa.“

Lezander neisto zahmkal a odišiel do svojej postele. Orion odtlačil všetky svoje obavy týkajúce sa Lezanderovho sna stranou, zavŕtal sa do prikrývok a vytiahol Tomov medailón.

V skratke Tomovi porozprával o Druhej úlohe a po jeho pyšných gratuláciách sa nakoniec zveril Tomovi aj s tým, čo sa stalo medzi ním a Voldemortom po stretnutí temných spojencov. Počas zimných prázdnin mu len povedal, o čom sa na stretnutí diskutovalo. Bol totiž príliš nervózny na to, aby Tomovi povedal o tom bozku. Teraz mu však povedal všetko, bez toho, aby vynechal čo i len jediný detail. Chcel sa totiž Toma spýtať na niekoľko vecí. Tomova reakcia však nebola to, čo očakával.

„Miluješ ma?“ ticho sa spýtal Tom po tom, čo si vypočul Orionovo nervózne rozprávanie.

Orion sa naňho pozrel s vytreštenými očami a chrapľavým hlasom sa spýtal, „Čo?“

Tom si ho chvíľu mlčky premeriaval pohľadom a potom povedal, „Vykĺzlo ti to, keď si na mňa naštvane jačal v Tajomnej komnate. Povedal si, že ti na mne záležalo...“ Zadíval sa na Oriona a ticho dodal. „Že si ma začal milovať.“

Orion sa zavrtel a pohľadom uhol od Tomových tmavomodrých očí. Váhavo prehovoril, „Záleží mi na tebe... možno viac ako na hocikom inom okrem môjho otca. Ehm – si môj najstarší priateľ...“

„Ale miluješ ma?“ naliehal Tom.

Orion sa naňho pozrel a videl, ako ho Tomove oči prepaľujú, vyzývajúc ho tak odpovedať na otázku úprimne. Orion sa zamračil a povedal, „Nezáleží na tom, či ťa milujem alebo nie.“

Tom prižmúril oči a naštvane zavrčal, „Mne na tom záleží! Prečo to nemôžeš povedať? Prečo nemôžeš byť úprimný ani sám k sebe?“

„A čo keď ťa milujem?“ Vyštekol nahnevane Orion. „V skutočnosti neexistuješ, nie? Si len kus duše uväznený v medailóne! Aj keby som ťa miloval, nikdy by som nemohol byť s tebou!“

„Existujem!“ zúrivo zasyčal Tom. „Som Lord Voldemort! Ak ma chceš, môžeš ma mať! Len musíš priznať, že ku mne niečo cítiš, že cítiš niečo k Lordovi Voldemortovi! Musíš sa mu s tým priznať!“

„Ja k NEMU nič necítim!“ vyprskol Orion. „Cítim niečo k TEBE!“

„A čo cítiš?“ netrpezlivo naliehal Tom. „Povedz mi to! Miluješ ma alebo nie?“

„Áno!“ Vyštekol Orion. „Áno, milujem, svojim spôsobom! A o to viac som úbohý! Si ako výplod mojej fantázie; niekto, kto nikdy nebude realitou! Chceš ma v tom vyváľať, Tom? Vedieť, že túžim po niekom, koho nikdy mať nebudem? Chceš, aby som kvôli tebe trpel? Pretože trpím, odkedy som odhalil tvoju skutočnú identitu; vediac, že som chcel niekoho, kto neexistuje, koho skutočná verzia by mi nikdy moju lásku neopätovala. Ale zaprisahal som sa na to zabudnúť! Viem, že ťa nemôžem mať, tak som po tebe prestal túžiť!“

Tom sa naňho díval s triumfálnym úškrnom, ktorý Oriona len viac vytočil. Zúrivo naňho zasyčal, „Prečo sa uškŕňaš? Myslíš si, že je to zábavné? Moje úbohé pocity sú ti dobré na to, aby ťa pobavili! To...“

Tom ho jemne prerušil, „Orion, aj ja po tebe túžim. Vedel som, že k sebe patríme už dávno a konečne si to priznal aj ty sám sebe.“

„Aký je v tom teraz rozdiel?“ zavrtel Orion rezignovane hlavou. „Si len medailón...“

„Som Temný pán,“ vážne povedal Tom. „To, čo cítiš ku mne by si mal cítiť aj k nemu, pretože sme jedna a tá istá osoba. Ak miluješ mňa, potom miluješ aj JEHO! Pretože ja som tam, hlboko v jeho vnútri. On je ja spolu s niekoľkými desaťročiami skúseností, ktoré ho zmenili. Ale jeho duša je moja duša a moja podstata je jeho. Ak sa ti podarilo vyvolať emócie vo mne...“ Na chvíľu sa odmlčal a potom ticho pokračoval, „Ak si bol schopný dosiahnuť to, že som sa do teba zamiloval, potom to isté môžeš dosiahnuť aj uňho. Ak budeš s ním, môžeme byť spolu.“

Orion sa zadíval Tomovi do očí a rozpačito sa spýtal, „Ehm – ty ma miluješ?“

Tom sa naňho usmial a tichým hlasom odpovedal, „Áno.“

Orionovo srdce vynechalo jeden úder, ale zavrtel hlavou a zúfalo povedal, „Ale on nie! Nie je schopný cítiť emócie! Je príliš ďaleko!“

„Tak ho prinúť vidieť to!“ netrpezlivo povedal Tom. „Prinúť ho chcieť ťa, dosiahni to, aby mu na tebe záležalo! Ani ja som nebol schopný žiadnych citov a zmenil som sa.“

Orion sa neveselo zasmial, „Lordovi Voldemortovi aby na mne záležalo? Radšej by ma umučil k smrti, než by mal ku mne niečo cítiť! A ja aby som miloval vraha mojej matky? Jedna vec je byť na jeho strane, avšak je iné milovať niekoho, kto mi spôsobil toľko bolesti!“

Tom ho ignoroval a vážne prehovoril, „Nebude ťa milovať jemne alebo nežne. Rovnako ako to nedokážem ja. Ale je schopný cítiť. Možno to nedáva najavo a možno to skrýva za chladnú a ľahostajnú fasádu, ale dokáže milovať tak skutočne ako ktokoľvek iný. Dokonca ešte viac, pretože jeho láska bude pohlcujúca. Keby sa ti podarilo v ňom prebudiť tieto pocity, pocity, ktoré nikdy k nikomu inému necítil, nikdy by ťa neopustil. Bol by si len a len jeho. Nie je to to, čo si vždy chcel? Neodvolateľnú lásku?“

Orion si povzdychol a prstami si prehrabol vlasy. „Áno, Tom, ale nechcem neopätovanú lásku. Ak budem klamať sám seba a nahovárať si, že sa dá zachrániť, že z neho môžem urobiť viac teba len kvôli tomu, že k tebe niečo cítim...“ naprázdno preglgol a pokračoval, „Keď nakoniec prelomím tú hranicu medzi tebou a ním, tú, ktorú mám vo svojej hlave, a dovolím si preniesť svoje pocity k tebe naňho... Čo sa stane keď zistí, že k nemu niečo cítim? Čo sa stane, keď to použije proti mne? Vysmial by sa mi, zničil by ma!“

Tom si povzdychol, „Nebude to ľahké, ale časom si to on sám prizná. Dokonca aj ja som dlho bojoval s pocitmi, ktoré som k tebe cítil, ale nakoniec som ich prijal. A to isté sa stane aj jemu.“ Po chvíľke mlčania ticho dodal, „A keď sa s ním podelím o svoje spomienky, pochopí to skôr.“

Orion zabodol svoj pohľad do Tomovho a spýtal sa, „Čo tým myslíš, že sa s ním podelíš o svoje spomienky?“

„Keď mu ma dáš, bude sa so mnou zhovárať. Plánoval som dať mu všetky moje spomienky na teba. Určite si ich aj tak vyžiada,“ ticho odpovedal Tom.

Orionovi sa rozšírili oči, „Môžeš to urobiť?“

„Áno. Máme rovnakú dušu a ja som jeho -“ Tom zaváhal a potom povedal, „Je jedno zaklínadlo, ktoré môže použiť, aby preniesol moje spomienky do svojej mysle.“

Orion sa zamračil. Potom mu mysľou prebleskla nádejná myšlienka a vzrušene sa spýtal, „Tom! Môžeš – môže byť tvoja duša zlúčená s tou jeho? On predsa dokázal zlúčiť dušu z denníka s tou druhou, takže by mohol to isté urobiť s tebou!“

Tom zavrtel hlavou a prísne odvetil, „To by nikdy nespravil. A ja by som tiež nechcel, aby to spravil.“

„Čože? Prečo nie?“ zmätene sa spýtal Orion.

„Pretože ja som jeho nesmrteľnosť, Orion,“ odpovedal pokojne Tom. „Pokiaľ existujem, on nikdy nezomrie; bude mať prostriedky na to, aby sa vrátil späť. Nechcem sa s ním zlúčiť, pretože si uvedomujem svoju hodnotu. Musíš chápať, že ja ho nevidím ako ďalšiu bytosť. Ani nemám túžbu nahradiť ho, či existovať nezávisle od neho. On je ja a preto chcem, aby medailón ďalej pokračoval v existencii s jeho dušou vo vnútri. Nikdy by som nesúhlasil so zlúčením mojej duše s jeho. A okrem toho, aj keby sme sa zlúčili, nezmenil by sa. On má v sebe svoju najstaršiu dušu, najsilnejší kúsok s najaktuálnejšími a úplnými spomienkami. Keby ma k nemu pridal, mal by len moje spomienky od vtedy, čo sme sa rozdelili. Nezmenilo by to jeho osobnosť. Bol by rovnaký aký je teraz. A ja mu môžem dať svoje spomienky bez toho, aby sme sa spojili, takže by to nemalo aj tak žiadne výhody.“

Orion si sklamane povzdychol a povedal, „Skvelé. Nebudem predstierať, že chápem, ako celá tá vec s delením duše funguje a ty si odmietol mi o tom povedať viac keď som sa ťa na to v minulosti pýtal...“ Zahľadel sa na Toma a rozhodne povedal, „Záleží mi na tebe, Tom. A to sa nezmení. Ale žiadaš odo mňa priveľa. Neprenesiem svoje pocity k tebe naňho. Nie, kým tomu môžem zabrániť. To by ma urobilo slabším a poskytlo by mu to možnosť so mnou manipulovať. Jediný spôsob, ktorým zmením svoje pocity k nemu je ten, že ich vo mne vzbudí sám.“ Potom si odfrkol a dodal, „A úprimne pochybujem, že niečo také sa niekedy stane.“

Tom sa naňho zamračil a posmešne prehodil, „Čo? Si príliš ušľachtilý a dobrý na to, aby si miloval niekoho ako je on? Nestojím za to? Nie je toho hodný on?“

„Ty za to stojíš,“ vyštekol Orion. „Ale on je iná záležitosť. Jednoducho k nemu nič necítim -“

Tom si odfrkol a uškrnul sa, „Isteže nie. A keď ťa pobozkal, necítil si nič, však? Keď ťa pohladil, nezachvel si sa? Keď a pritiahol k sebe, na svoje telo, nechcel si ho?“

Orion sa začervenal a nervózne odpovedal, „To–to je len fyzická príťažlivosť.“

„To je túžba!“ netrpezlivo vyprskol Tom. „Dostal sa k tebe! Priznaj to!“

„To sú pubertálne hormóny!“ odsekol Orion. „A to nestačí.“

Tom sa naňho uškrnul a potmehúdsky vyhlásil, „Ale nikto iný v tebe také pocity nevyvoláva, však? Nikto iný nemá jeho zvodnú mágiu; to lákavé brnenie na tvojej koži, ktoré určite cítiš, keď cítiš jeho mágiu. To spojenie, ktoré si s ním cítil keď ťa pobozkal, donútilo ťa to cítiť že k nemu patríš; potešenie, ktoré vyvolalo tvoje stonanie keď ti plienil ústa, keď si sa mu dobrovoľne podriadil. Nikto iný z teba nedostal také reakcie.“

Keď Tom vyslovil tieto slová, Orion zrazu znervóznel a zneistel, ale vďaka tej fráze prižmúril oči a vyštekol, „Nikdy som nepovedal, že to divné krátke spojenie mi dalo pocit, že k nemu patrím. V skutočnosti som len povedal, že som cítil, akoby sa vo mne niečo miešalo, snažilo sa nadviazať spojenie.“ Z Orionových očí boli už len štrbiny a podozrievavo povedal, „Ty tomu rozumieš, chápeš, čo to bolo. Nebola to moja mágia, však nie?“

Tom povytiahol obočie a zlomyseľne sa usmial, „A čo to potom bolo?“

Orion odsekol, „Ja neviem. To je dôvod, prečo sa ťa na to pýtam.“ Zamračil sa a zamyslene dodal, „Raz si mi povedal, že keby som s ním strávil dlhší čas, že by mohol prísť na to, že som Harry Potter... Bola to fyzická blízkosť, čo si mal na mysli? Pretože v takom prípade bozk rozhodne spadá do kategórie blízkosti a...“ Orion vytreštil oči a horúčkovito pokračoval, „A vďaka tomu si mohol uvedomiť, že som Harry Potter... Ale prečo? Nechápem, ako to môže byť možné.“ Prebodol Toma svojimi zelenými očami a naštvane vyprskol, „Musíš mi to povedať, Tom! Dosť bolo tvojich tajomstiev! Čo mi tajíš? Čo mi nehovoríš?“

Tom mu venoval pobavený pohľad a hodvábnym hlasom zatiahol, „Ale no tak, Orion, netajím pred tebou nič.“

„Neklam!“ netrpezlivo povedal Orion. „Nechápeš, že je to nebezpečné? Predtým si mal obavy, že by mohol odhaliť moju pravú identitu. Prečo ti je to zrazu jedno?“

Tom sa len uškrnul, „Vzhľadom na nedávny vývoj si myslím, že by bolo pre každého dobré, aby sa Voldemort dozvedel kto si, čo najskôr. Len sa pozri, čo sa stane, keď spoznáš niekoho nového. Ide po tebe ten otravný Valois, nehovoriac o tvojom súčasnom priateľovi.“ Nepekne sa zasmial a víťazne vyhlásil, „Keď sa Voldemort dozvie pravdu, tak ťa ani nespustí z očí! Iste si na teba uplatní svoj nárok a ty mu nebudeš môcť uniknúť! Prinúti ťa akceptovať, že si JEHO!“

Orion sa tváril neveriacky, „O čom to hovoríš? Na čo zas myslíš, pre Merlina? Prečo by si na mňa uplatňoval nárok, keby sa dozvedel, že som Harry Potter?“ Potom naštvane vyštekol, „A čo myslíš tým, že som jeho len preto, že som Harry Potter?“

Tom sa spokojne uškrnul, zatiaľ čo si ho mlčky premeriaval pohľadom.

Orion naňho zagánil a posmešne vyprskol, „Fajn, aj tak vďaka, Tom. Maj si svoje tajomstvá ak chceš, ale teraz si mi dal ďalší dôvod držať sa ďalej od Voldemorta. Uisťujem ťa, že už nikdy sa nedostane do mojej blízkosti!“ Potom vyštekol, „A bozky? Ha! To sa určite nebude opakovať, nie pokiaľ chodím po tejto zemi! A pokiaľ ide o to, že mi na ňom záleží len preto, že je ty, tak na to zabudni! Momentálne nemám rád ani teba!“

Tom sa zamračil a nahnevane zasyčal, „Hovor si čo chceš, ale v tomto NEMÁŠ NA VÝBER. Si MÔJ a Voldemort ťa prinúti pochopiť, že -“

„Och, choď s tým do čerta, Tom,“ zúrivo syčal aj Orion. „Vy obaja máte vážny problém! Zabudni na všetko, čo som ti povedal. Si patetický kus duše uväznený v medailóne a on nie je nič viac než dementný čarodejník, ktorý už dávno stratil svoju cestu. Teraz už vidím, že ste obaja rovnaký; s pomýlenými myšlienkami na to, že ma vlastníte. Je jedno, ako veľmi mi na tebe záleží, nebudem už ďalej znášať tvoje šialené kecy. Budem si žiť svoj život s tým, kto ma skutočne miluje bez toho, aby som tebe alebo Voldemortovi obetoval čo i len jednu myšlienku!“

Orion urobil pohyb na zavretie medailónu a Tom zúrivo zajačal, zatiaľ čo jeho oči sa blýskali hnevom, „NEOPOVÁŽ SA! Ešte sme tento rozhovor neskončili!“

„Pokiaľ ide o mňa,“ chladne odvetil Orion, „skončili.“ Zatvoril medailón a hodil ho do kufra.

Orion sa zahĺbil do prikrývok a musel udusiť zlostný vzlyk, ktorý hrozil, že mu unikne z hrdla. Bol taký blázon. Keď počul Tomov jemný hlas, ako sa ho pýtal na jeho pocity a keď mu Tom povedal, že ho miluje, veril mu. Ale teraz mu bolo jasné, že Tom len chcel otočiť jeho myšlienky smerom, ktorý on sám chcel. Bolo to ako na začiatku ich vzťahu, kedy bol Tom nežný vždy, keď ho chcel o niečom presvedčiť. A Voldemort robil to isté. Samozrejme, obaja ním manipulovali rovnakým spôsobom; koniec koncov, obaja boli jedna a tá istá osoba. Naštvane si spomenul na spôsob, akým ho Tom empaticky nútil nech dosiahne to, aby na ňom začalo Voldemortovi záležať. Orion si odfrkol. Tom ho len chcel mať pod Voldemortovým palcom. Ach, nepochyboval o tom, že Tomovi na ňom nezáležalo; videl to v jeho očiach pri krátkych a vzácnych príležitostiach. Ale Tom by nikdy nepriznal, že ho miluje, pokiaľ by to nevyužil aby ním nemanipuloval. Všetky jeho jemné uistenia, že by mohli byť spolu, keby Orion prijal Voldemorta boli však presne tým – manipuláciami. Bolo to jasné, keď Tom víťazoslávne vyhlásil, že tomu nebude môcť zabrániť a keď Tom povedal, že patrí jemu a v tejto záležitosti ani nemá na výber.

Orion bol naštvaný. Tomove slová na začiatku ich rozhovoru ho prekvapili a prinútili ho úprimne Tomovi povedať, čo k nemu cíti. Prinútili ho skúsiť nájsť nejaký spôsob, ako by mohli byť spolu, zatiaľ čo Tomov plán bol presvedčiť ho, aby sa podriadil Voldemortovi. Samozrejme že Tomova nežnosť bola falošná. Tom sám to povedal – nemiloval nežne. Tom nemiloval vôbec, ak nad tým Orion premýšľal. Zdalo sa, že ani nevedel, čo to skutočne znamená. Orion sa zamyslene zamračil. Miloval Toma? V istom zmysle áno, ale nikdy by to nemohla byť bezstarostná náklonnosť. Nie s Tomom, pretože to by mu poskytlo možnosť ublížiť mu a využiť ho. Ale to, čo cítil k Tomovi bolo zložité. Mohol by to nazvať láskou? Veľmi mu na Tomovi záležalo a bol na jeho spoločnosť tak zvyknutý, že by mu neskutočne chýbala. Bolo to skôr ako nutnosť, niečo, bez čoho nedokázal žiť. Ale zároveň mal chuť mu vlepiť facku rovnako často, ako mal chuť ho pohladiť. Bolo to mätúce a jednoznačná odpoveď neexistovala. Aj napriek Tomovej osobnosti ho mal Orion rád. Mal rád nežný a zdanlivo milujúci spôsob, akým k nemu Tom prvý krát prehovoril? Áno, bola to príjemná zmena, ale nedokázal si predstaviť, že by mal byť Tom taký stále. Chcel to vôbec? Nie tak celkom, nakoniec by sa z takej lásky unudili. A Tom taký nebol. Orion si cenil úprimnosť a nemal rád, keď sa s ním niekto hral, čo robil Tom neustále, keď k nemu začal byť milý a nežný pre svoje vlastné účely.

To bolo niečo, čo oceňoval na Lezanderovi. Vždy bol úprimný; neskrýval svoje pocity ani svoj hnev. Bol priamy a nikdy ním nemanipuloval. Ale miloval Lezandera? Orion si povzdychol. O láske toho veľa nevedel. Jediná osoba, ktorú kedy miloval bol Sirius, nikto iný mu nepreukázal oddanú lásku tak, ako jeho otec. Ale Lezander mu ukázal aj pravú príťažlivosť a Orion cítil, že Lezander je jediný, s kým môže byť úplne sám sebou. Orion mu mohol povedať, že ho miluje bez strachu z toho, že to bude použité proti nemu a tiež sa pri ňom mohol utápať v príjemných pocitoch bez obáv. To by sa s Tomom nikdy nestalo. A o Voldemortovi ani neuvažoval. Bolo to skutočne na smiech. Voldemort bol ešte nebezpečnejší ako Tom, ešte chladnejší a manipulatívnejší. Tom povedal, že Voldemort by mohol milovať. Skutočne si myslel, že Orion je taký hlúpy a uverí tomu?

Orion si odfrkol. Chcel byť s niekým, kto ho skutočne miloval, ale nebol natoľko zúfalý, aby klamal sám seba. Tomovi na ňom záležalo a možno veril tomu, že je to láska, keďže nikdy predtým mu na nikom nezáležalo a podľa Oriona to bolo v poriadku. Avšak Voldemortovi na ňom nezáležalo. Možno chcel, aby bol jeho nasledovník alebo obľúbenec pod jeho velením, ale to bolo tak všetko. Tomova novoobjavená majetníckosť len odrážala Voldemortove pocity. A to ho nahnevalo; naštvalo ho, že Tom mal ten hrozný aspekt seba samého skrytý. To ho totiž robilo oveľa viac podobného Voldemortovi; oveľa viac, než chcel Orion prijať. No, nechá Toma dusiť sa vo vlastnom hneve. Tak skoro medailón neotvorí. Bude pokračovať s Lezanderom a užije si ten láskavý a úprimný vzťah tak dlho, kým bude trvať. Potom, až nadíde čas, bude mať dediča s vhodným temným čarodejníkom. Tom sa môže zadrhnúť so svojimi uisťovaniami o láske a tiež si mohol niekam strčiť svoje presvedčenie, že Voldemort by bol schopný niekedy k niekomu niečo cítiť.

***

 

Na druhý deň hneď po vyučovaní sa Orion konečne rozhodol urobiť to, čomu sa vyhýbal už dlhú dobu. Keď si bol istý, že všetci sú niečím zaneprázdnení, vošiel do prázdnej triedy a použil svoj prsteň, ktorý bol zároveň aj prenášadlom, a primiestnil sa k Voldemortovi.

Objavil sa v neznámej luxusnej miestnosti a všimol si, že Voldemort nebol sám. Rýchlo na seba vrhol zastieracie kúzlo, tesne pred tým, než sa k nemu otočil druhý čarodejník.

Orion musel potlačiť zavrčanie, keď videl, že je to Pettigrew. Malý tučný čarodejník vyzeral utrápene a nervózne. Orion prižmúril oči, keď si všimol, že Pettigrewovu stratenú ruku teraz nahrádzal muklovský kovový predmet. Utešilo ho aspoň to, že tá náhrada sa zdala byť bez akýchkoľvek špeciálnych úprav a pôsobila úplne primitívne. Kliatba, ktorú použil na Pettigrewovu ruku by odrazila akúkoľvek magickú ruku, ale Orion zabudol, že aj muklovia mali pre podobné prípady riešenia.

Voldemort po ňom strelil rýchly pohľad a Orion si v duchu poznamenal, že Voldemort je schopný vidieť skrz zastieracie kúzlo. Bude musieť nájsť iné kúzlo, ktoré by bolo dostatočne silné na to, aby ho zneviditeľnilo aj pred mocnými čarodejníkmi akým je Voldemort.

Temný pán sedel v grandióznom čiernom zamatovom kresle a prútik mieril na Pettigrewa, ktorý sa pred ním krčil. Zdalo sa, že Voldemort má mizernú náladu.

„Tvoj nedostatok informácií o Dumbledorovi začína byť podozrivý, Červochvost,“ hrozivo zasyčal Voldemort. „Špehuješ ho už niekoľko mesiacov a všetko, čo si mi dosiaľ povedal, som už dávno počul od ostatných. Tvoja užitočnosť sa kráti -“

„Pane, povedal som vám všetko, čo som o Dumbledorových plánoch zistil,“ fňukal Pettigrew. „Ale on všetko riadi zo svojej pracovne, kde ho nemôžem nasledovať -“

„Tak potom na čo ťa mám?“ pýtal sa naštvaný Voldemort. „Dal som ti jednoduchú úlohu, zistiť kde sa nachádza hlavný stan Fénixovho rádu a ty mi zakaždým prinesieš len bezvýznamné informácie!“

Pettigrew sa vrhol Voldemortovi k nohám a zapišťal, „Ja sa polepším, pane. Prosím, dajte mi viac času. Ani nevieme, či Dumbledore Rád obnovil.“

Voldemort od seba Pettigrewa odkopol a zúrivo vyštekol, „Crucio!“

Zatiaľ čo Pettigrew vrešťal a zmietal sa na zemi, Voldemort sa postavil priamo pred neho a zlostne prehovoril, „Ten hlupák už Rád obnovil! Nie žeby som túto informáciu mal od teba, však?“ Chvíľu nehybného Pettigrewa pozoroval a potom kliatbu ukončil. Výhražne pokračoval, „Ak mi nabudúce neprinesieš žiadnu dôležitú informáciu, dovolím Belle sa s tebou hrať celý týždeň.“

Pettigrew sa roztrasene prikrčil, „Nie, pane, prosím... nabudúce prinesiem viac informácií.“

„To sa uvidí,“ hrozivo odsekol Voldemort. „Teraz odíď!“

Pettigrew zapišťal a rýchlo sa odmiestnil.

Voldemort sa presunul k Orionovi a prísne prehovoril, „Dal si si načas, kým si sa rozhodol podať správu. Pre tvoje vlastné dobro dúfam, že máš niečo, čo za to stojí.“

Orion zrušil zastieracie kúzlo a pokojne odpovedal, „Mám.“ Potom sa rozhliadol po luxusnej miestnosti a zvedavo sa spýtal, „Kde to sme?“

„Berlín,“ stručne odvetil Voldemort zatiaľ čo sa znovu posadil do kresla. Prebodol Oriona šarlátovo červeným pohľadom a netrpezlivo sa spýtal, „No? Prečo ti to trvalo tak dlho? A čo si zistil o Dumbledorovi a o Longbottomovi?“

Orion upriamil svoj pohľad na Voldemortovo čelo a nenútene odpovedal, „Chcel som podať správu až po druhej úlohe, kedy by som mal viac relevantné informácie. Hovoril som s Phineasovým portrétom a ten mi podal, že Dumbledore sa s Longbottomom stretáva pravidelne a že ho pripravuje na vojnu.“ Tu sa odmlčal a po chvíľke pokračoval, „Dumbledore nahovára Longbottomovi, že by mohol mať moc poraziť vás. To je záver, ku ktorému som prišiel po rozhovore s Phineasom.“

Voldemortove oči vzplanuli hnevom keď sa postavil a namieril si to k Orionovi. Zavrčal, „Ukáž mi.“

Orionove oči sa rozšírili, keď k nemu Voldemort prišiel a namieril naňho prútik. Na to, aby sa pripravil mal len zopár sekúnd predtým, než Voldemort vyslovil, „Legilimens!“

Orion o pár krokov cúvol keď ho zasiahla sila útoku a v jazve mu vystrelila obrovská bolesť. Mal pocit, akoby mu mozog prebodol žeravý skalpel. Jeho vždy prítomné mentálne bariéry sa začali rúcať pod silou útoku a Orion zavrel oči, zatiaľ čo sa zúrivo snažil ich posilniť. Rýchlo schoval všetky informácie o jeho pravej identite a o Tomovi do svojich mentálnych skrýš a do prednej časti svojej mysle preniesol rozhovor s Phineasom. Zrazu cítil, ako mu ruky z oboch strán schmatli hlavu a začul Voldemortov zúrivý príkaz, „Okamžite otvor oči!“

S najvyšším úsilím rýchlo zatajil nejaké informácie týkajúce sa neviditeľného plášťa a Phineasove návrhy ako preniknúť do Dumbledorovej pracovne. Nechcel, aby sa ho Voldemort začal vypytovať na plášť. Bolo by naozaj hrozné, keby Voldemort získal čo i len náznak o existencii relikvií. Okamžite by sa o ne začal zaujímať, koniec koncov, relikvie by urobili zo svojho vlastníka Pána Smrti, presne to, po čom Voldemort vždy túžil. A Orion vedel, že relikvie musí získať on, nechcel sa pretekať s Voldemortom v ich získaní a veril, že Voldemort o relikviách nič nevedel. Koniec koncov, ani Tom o nich nevedel.

Orion opatrne otvoril oči a videl, ako sa Voldemortov zúrivý pohľad ponoril doňho. Vykríkol, keď cítil ako bola jeho myseľ brutálne rozrazená a vnímal rýchle záblesky z rozhovoru s Phineasom, ktoré si Voldemort nemilosrdne prezeral. Neznesiteľná bolesť v jazve mu akoby roztínala hlavu na polovicu a mal pocit, ako keby sa mu do mozgu zabodávali ostré a rozžeravené hroty. Potom sa bolesť strojnásobila, keďže všetku svoju energiu a mágiu vložil do úsilia zablokovať všetky ostatné spomienky. Jeho telo bolo úplne slabé a vyčerpané. Až keď sa zdalo, že bolesť prekročí únosnú hranicu, vypustil z hrdla posledný výkrik a Voldemort opustil jeho myseľ.

Orion zavrel uslzené oči a oprel sa o niečo, čo ho pridržiavalo, keď sa mu podlomili kolená. Hlava, v ktorej mu ešte stále pulzovala bolesť, mu spočinula na niečom mäkkom a teplom a Orion prehltol vzlyk, keď sa snažil bolesť zmierniť.

Ruka ho pohladila po vlasoch a začul mäkký hlas, ktorý povedal, „No tak, nebolo to také zlé.“

Orioon pomaly otvoril oči a uvedomil si, že mal hlavu položenú na Voldemortovej hrudi, zatiaľ čo ho Voldemort pridržiaval na svojom tele. Orion zovrel Voldemortov habit keď sa snažil postaviť na zoslabnuté nohy.

Plný hnevu sa otočil k Voldemortovi a vyštekol, „To nebolo potrebné!“

Voldemort prižmúril oči a potom mu dlaňou chytil bradu. „Ovládaš Oklumenciu a to veľmi dobre. Budeš taký láskavý a povieš mi, prečo si ma o tom neinformoval?“

„Učili sme sa ju v Durmstrangu tento rok,“ chrapľavo odvetil Orion. „A nie som dosť dobrý na to, aby som odrazil váš útok, či nie?“

Voldemortove oči sa zmenili na štrbiny a pevnejšie zovrel Orionovu bradu. „Ale podarilo sa ti predo mnou zablokovať svoje ostatné spomienky. Čo skrývaš?“

Orion zavrtel hlavou aby ju uvoľnil z Voldemortovho zovretia, avšak bolo to úplne zbytočné. „Nič. Vždy udržiavam svoje spomienky vo vnútri bariér.“

Voldemort si pritiahol Orionovu tvár ešte bližšie k sebe a výhražne zasyčal, „Mohol by som ľahko zlomiť tvoju myseľ, aby som si tie ukryté spomienky pozrel.“

Orion Voldemorta prebodol smaragdovým pohľadom, pričom zovrel Voldemortov habit silnejšie a naštvane zasyčal. „Tak potom do toho. Budem s tým bojovať a tak akurát zničíte moju myseľ bez toho, aby ste získal nejaké informácie. Je to to, čo chcete? Spraviť zo mňa nemysliacu ľudskú schránku?“

„Nie,“ zavrčal Voldemort. „Ale bolo by od teba múdre mi povoliť plný prístup, až budem chcieť nabudúce vidieť tvoje spomienky.“

Orion sa pokúsil od neho odsunúť, ale dosiahol akurát to, že si ho Voldemort pritiahol ešte bližšie k sebe. Orion vyštekol, „Nemáte žiadne právo prehľadávať mi myseľ! Tentokrát ste ma prichytili nepripraveného, ale ja -“

„Neurobíš nič!“ hrozivo zasyčal Voldemort. „Alebo to trpko oľutuješ!“

Orion prehltol nahnevané odseknutie a pokorne sklopil pohľad. Nemohol si Voldemorta znepriateliť. Keby naňho tlačil viac, Voldemort by ho začal mučiť. Nateraz ho nechá veriť v jeho pokoru.

„Výborne,“ povedal potešene Voldemort. „Vidím, že sa učíš, kde je tvoje miesto.“

Orion sa naježil, ale zostal ticho. Voldemort ho pohladil po líci a znovu mu zodvihol hlavu. Uprel naňho rubínové oči a príjemným hlasom prehovoril, „Mal si pravdu vo svojich záveroch. Dumbledore plní chlapcovu hlavu smiešnymi myšlienkami.“ Uškrnul sa a dodal, „Škoda, že ten chlapec nevydrží dlho. Bolo by zábavné sa s Longbottomom chvíľu pohrať.“

Orion obrátil svoj pohľad na Voldemorta a spýtal sa, „Čo bude s Longbottomom?“

Voldemort sa uškrnul, „Prečo? Máš o toho úbožiaka strach? Že bude trpieť?“

„Nie,“ vážne odpovedal Orion. „Ale záleží mi na tom vedieť, či plánujete útok na Rokfort, kým tam budem aj ja.“

Voldemort pevne schytil Oriona za vlasy a ich zatiahnutím mu strhol hlavu dozadu. Naštvane zasyčal, „A prečo si myslíš, že zaútočím na Rokfort?“

Orion sebou trhol, ale pokojne odpovedal, „To je jediný dôvod na ktorý som prišiel a ktorý by vysvetľoval to, prečo ste poslali Bartyho do Rokfortu. A prejavili ste svoj záujem o Trojčarodejnícky turnaj, keď ste sa vlámali do mysle Berthy Jorkinsovej.“

Voldemort uvoľnil zovretie a pomaly Oriona pohladil, „Ale, nie si mi ty príliš bystrý?“ poznamenal pobavene.

„Áno som,“ netrpezlivo odsekol Orion. „Pustíte ma už?“

Voldemort sa naňho uškrnul a pritlačil si Oriona bližšie k sebe, „Prečo by som to robil? Zdá sa, že sa ti to páči.“

„Nie, nepáči!“ vyštekol naštvane Orion zatiaľ čo sa odtláčal od Voldemortovej hrude. „A okrem toho, zvyšok svojich nasledovníkov tiež neobjímate, však?“

„Ach, ale ty si o sebe nemyslíš, že si ako zvyšok. Chceš mi byť rovný, správne?“ posmešne odpovedal Voldemort.

Orionovi sa oči blysli hnevom, „A taktiež chcem aby so mnou bolo zaobchádzané s úctou!“

Voldemort sa zasmial, sklonil hlavu tak, že bola len pár centimetrov od Orionovej a tichým hlasom prehovoril, „Si veľmi ambiciózny. Čo si pripravený mi ponúknuť, aby si sa stal mojim seberovným?“ Potom Orionovi pohladil pery jedným prstom a hodvábnym sykotom dodal, „Pre mne rovného nemám žiadne využitie, ale mám pre teba iné miesssto vo sssvojej mysssli. A verím tomu, že sssa ti bude páčiť. Chceššš hádať, akú pozíciu sssom ochotný ti ponúknuť?“

Orion cítil príjemné mrazenie prúdiace mu telom, ale spozornel, keď sa Voldemort jemne dotkol svojimi perami jeho. Nemohol dopustiť, aby sa to stalo znovu! Myseľ naňho kričala, ale nevedomky si olízal pery. Voldemortovi tento pohyb neunikol a slabo sa uškrnul, zatiaľ čo ho jemne pohladil po líci a pritiahol si Oriona bližšie. V okamihu keď Orion cítil Voldemortove teplé pery na svojich, mykol hlavou a odtiahol sa.

Vykĺzol Voldemortovi z náručia a o krok ustúpil. „Toto nemôžeme.“ Potom posmešne dodal. „Prečo nejdete za tetou Bellou ak to, čo hľadáte, je oblizovanie sa?“

Voldemort povytiahol obočie a pobavene odvetil, „Ach, maličký, žiarliš?“

Orion si odfrkol, „Na ňu? Ťažko.“ Potom zvážnel a podozrievavo dodal, „Akú pozíciu pre mňa máte?“

Voldemort sa uškrnul a pristúpil bližšie k Orionovi. Orion inštinktívne vytiahol prútik a povedal, „Budete si držať odstup!“

Voldemort sa úplne nezaujato pozrel na Orionov prútik, zahľadel sa mu do očí a naštvane vyhlásil, „Dávam ti veľa priestoru, ale nemysli si, že si v pozícii vzoprieť sa čomukoľvek, čo od teba môžem chcieť.“

Orion prižmúril oči, ale potom sa uškrnul, „Chcete mať znova spálené prsty?“

Vedel, že prekročil hranicu, keď Voldemortove oči zažiarili zúrivosťou a v jazve mu prepukla bolesť. Voldemort okamžite schmatol Oriona za krk a pevne ho stisol.

„Sprav to ešte raz a budem ťa držať pod Cruciom tak dlho až kým nebudeš žobrať o milosť,“ zúrivo zasyčal Voldemort. „Nikdy svoju moc neobracaj proti mne chlapče, inak pochopíš, prečo som najobávanejší čarodejník na svete.“

Orion musel potlačiť nutkanie urobiť presne to. Cítil, ako mu vo vnútri od zúrivosti víri jeho temná mágia, želajúca si dokázať pánovu zúrivosť útočníkovi. Ale Orion sa upokojil a v duchu si zopakoval mantru o tom, že Voldemorta netreba zbytočne rozčuľovať. Nie teraz, kým nemá úplnú kontrolu nad svojou mocou a kým si nie je istý, že by Voldemorta dokázal poraziť. A od toho bol ešte ďaleko.

Voldemort vzal jeho mlčanie za súhlas a ticho prehovoril, „Trénoval si svoju moc. Neskôr mi ukážeš, čo dokážeš.“ Pustil Orionove hrdlo a s úškrnom dodal, „Teraz mi povedz, prečo si sa Phineasa pýtal na Nekromancerov v Blackovskej línii.“

Orion stuhol a uvedomil si, že nemal čas utajiť túto časť konverzácie. Mal chuť si pre svoju hlúposť otrieskať hlavu o stenu. Nasadil prázdny výraz a povýšene odpovedal, „Bol som zvedavý ohľadne tej možnosti. Na Durmstrangu sa v šiestom ročníku učí Nekromancia a ja som chcel vedieť, či existuje nejaká možnosť, že mám tú schopnosť v krvi. Avšak Phineas mi povedal, že Blackovci tú moc nemajú.“

Voldemort si ho podozrievavo premeral pohľadom. „Nie, nemajú.“ Uškrnul sa a potom dodal, „Škoda že sa jedným nemôžeš stať. Nie si až taký mocný, ako si si myslel, že si, čo?“

Orion potlačil úškrn a pokrčil plecami, „Hádam že v tomto smere nie.“ Pozrel sa na Voldemorta a ticho prehodil, „Mal by som ísť. Máte ešte nejakú žiadosť súvisiacu s mojou misiou zhromažďovania informácií o Longbottomovi?“

„Nie,“ odpovedal Voldemort. „Ale je niečo, čo musíš urobiť. Chápem, že si na prvom mieste, zatiaľ čo Longbottom až na druhom.“

Orion prikývol. Zdalo sa, že Barty už Voldemorta informoval.

„Potom chcem, aby si udržal ostatných šampiónov mimo Trojčarodejníckeho pohára,“ prísne vyhlásil Voldemort. „Vziať ho dovoľ len Longbottomovi.“

„Čo?“ šokovane sa spýtal Orion. „Vezmem ho ja pre Durmstrang! Riaditeľ Vagnarov sa na mňa spolieha že ho vyhrám a prinesiem našej škole česť -“

„Je mi jedno čo chce Vagnarov!“ naštvane vyštekol Voldemort. „Urobíš to, čo ti hovorím a necháš pohár Longbottomovi. Uisťujem ťa, že dôsledky, ktoré budú nasledovať po tom, ak si pohár vezmeš sám, sa ti nebudú páčiť.“

Toto bolo úplne nefér! naštvane si pomyslel Orion. Po tom, čo skončil ako prvý vo všetkých úlohách musí dať pohár tomu úbožiakovi?

Voldemort zachytil Orionov vzpurný výraz a silno ho chytil za ramená, „V tomto ma počúvneš!“

Orion zažmurkal. Boli to – boli to obavy, čo zachytil vo Voldemortovom hlase? Orion prikývol a ticho sa spýtal, „Takže počas poslednej úlohy zaútočíte na Rokfort?“

Voldemort prižmúril oči, ale odpovedal pokojne, „Ja sa toho nezúčastním. Ale niečo sa stane. Niečo, čo pripomenie Dumbledorovi, že jeho milovaná škola nie je tak bezpečná, ako si myslí, že je.“

Orion schmatol Voldemorta za ruku a zúfalo vyhŕkol, „Ale čo moji priatelia? Čo Slizolinčania? Budú v nebezpečenstve?“

Voldemort sa zaškľabil, „Maj obavy sám o seba, Orion. Akonáhle sa Longbottom zmocní pohára, budeš sa držať ďalej od toho, čo sa stane a nebudeš sa do toho pliesť. Deti mojich nasledovníkov budú varované, aby počas finálovej úlohy ostali vo svojej klubovni.“

Orion si úľavne povzdychol, „Skvelé. Urobím tak, ako žiadate.“

„To by si mal vždy,“ netrpezlivo odsekol Orion. „Nemáš právo sa so mnou dohadovať o mojich rozkazoch!“

Orion sa naježil, ale pokojne odpovedal, „Samozrejme, ospravedlňujem sa.“

Voldemort po ňom strelil podozrievavý pohľad a potom sa posadil do kresla. Keď Orion namieril prútik na svoj prsteň, Voldemort ledabolo prehodil, „Och, a počas tohto leta ťa budú Lestrangeovci trénovať.“

Orion sa otočil, „Čo tým myslíte, trénovať ma? Čiernu mágiu sa učím už na Durmstrangu!“

Voldemort sa uškrnul, „Ale chceš byť hodný nasledovník, nie? Ešte je dosť toho, čo ťa môžu naučiť, obzvlášť Bella.“ Potom posmešne dodal, „Teraz si sotva dobrý Smrťožrútsky materiál a ak chceš byť môj rovný, musíš sa naučiť to, čo ťa naučiť musia a budeš za to vďačný.“

Bella? Orion zastonal. Na toto leto sa vôbec netešil. Krátko Voldemortovi prikývol a aktivoval prenášadlo.

Akonáhle sa dostal do postele, ešte raz si v hlave prehral stretnutie s Voldemortom. Bolo tam mnoho vecí, ktoré ho miatli a spôsob, akým Voldemort v jeho prítomnosti menil svoje nálady ho robil nepredvídateľným a nebezpečným. Nedokázal rozlúštiť, prečo sa k nemu Voldemort správa takto. Čo chcel? Nie jemu rovný, povedal Voldemort, ale potom túto možnosť znovu načrtol keď hovoril o trénovaní. A tie opakované pokusy o fyzickú blízkosť... prečo? Mal Voldemort nejaké podozrenie ohľadne jeho identity? Cítil počas bozku to podivné spojenie? Ale Voldemort by si vynútil ďalší bozk, keby bol presvedčený, že tak dostane nejaké odpovede. Zdalo sa, že Voldemort nevedel to niečo, čo vedel Tom a držal si to pre seba. Voldemort sa k nemu priblížil a potom sa stiahol, vždy rovnaká, vždy meniaca sa taktika. Aké s ním mal Voldemort plány? Ale popri všetkých tých neistotách o Voldemortovi a jeho dôvodoch bola jedna vec jasná: bez ohľadu na to, ako veľmi cvičil svoju Oklumenciu, proti Voldemortovi to nestačilo. Bol to predsa Majster Legilimencie. A to bolo naozaj nebezpečné. Klamal, keď povedal, že keby sa Voldemort pokúsil vidieť jeho skryté spomienky, jeho protiútok by bol dosť silný, aj keby to znamenalo zničenie jeho vlastnej mysle, len aby udržal svoje spomienky utajené. Nedokázal by Voldemorta zastaviť, keby sa skutočne pokúsil odhaliť všetko, čo vo svojej mysli držal pod zámkom. Potom mu na myseľ prišlo riešenie. Lezanderova ponuka. Ale mohol by sa naozaj stať Lezovým druhom len preto, aby získal prirodzené bariéry okolo mysle? Voči Lezanderovi by to nebolo fér, zvlášť preto, že Orion vedel, že raz si bude musieť vziať niekoho iného. A potom mu v mysli zazneli slová Calypso a prinútili ho zamyslieť sa nad tým, či by mohol byť s Lezanderom aj v dlhodobejšom horizonte. Mala niekoľko platných bodov o neadekvátnosti ich vzťahu. Orion si povzdychol. Ale on nechcel Lezandera stratiť. Lez bol jediný, kto ho skutočne poznal a aj tak ostal po jeho boku. Bolo to sebecké, chcieť Lezanderovu lásku bez toho, aby si bol úplne istý, že aj on Lezandera miloval rovnako? Áno, bolo, ale nemohol si pomôcť; nechcel byť bez Lezandera na svojej strane. Ale jeho druhom sa nestane až kým si nebude istý, že je to posledné riešenie. Keby mal dostatok času pred tým, než naňho Voldemort vrhne Legilimens, mohol by sa ubrániť kliatbami a zablokovať niektoré svoje spomienky. Lezanderovým druhom by sa stal len keby Voldemort pokračoval v napádaní jeho mysle a prosil by o Lezanderovo odpustenie, keby niekedy zistil, že sa s ním spútal len kvôli postranným motívom. Musel byť praktický a využiť čokoľvek, čo mal k dispozícii. Lezander by to pochopil a odpustil mu, nie?

***

 

Počas druhého marcového týždňa sa Orion po dlhom večeri strávenom trénovaním svojej temnej mágie vracal späť, keď ho zastavil sykot pochádzajúci zo Slizolinovho portrétu.

Dedič môj, potrebujem sssa sss tebou pozhovárať.“

Orion sa poobzeral okolo a keď sa uistil, že boli sami, vyčaroval okolo nich rovnakú dezilúznu bublinu ako vtedy, keď sa s portrétom rozprával naposledy.

Lord Ssslizolin, dúfam, že sssa máte dobre,“ zdvorilo prehovoril Orion.

Áno, áno,“ odvetil Slizlolin s mávnutím ruky. Ticho si Oriona premeral pohľadom a potom povedal, „Viem, že sssvoj sssľub sssi dodržal a že Orsssanu sssi nepovolal. Necítim a ani ju nepočujem pohybovať sa v potrubiach.“ Orion prikývol a Slizolin pokračoval. „Rozhodol sssom sssa ti possskytnúúť moje dedičssstvo.“

Orion povytiahol obočie a so záujmom sa spýtal, „Vaššše dedičšššstvo, pane?“

Slizolin sa naňho uškrnul, „Moje vedomosssti, chlapče. Moju životnú prácu. Moje knihy o parssselmágii plné kúzel, ktoré sssom vytvoril. Parssselssské kúzla, ktoré môže použiť jedine parssselan a dokonca aj kúzla, ktoré môžu byť zlomené len parssselanom, ktorý kúzlo vrhol, nikým iným, dokonca ani ďalššším parssselanom. Denníky, v ktorých je zapísssaný môj výssskum o čissstote temnej krvi a všššetkých mojich experimentoch na túto tému. Myssslím sssi, že je len fér possskytnúť ti rovnaké vedomosssti, ktoré sssom raz possskytol druhému dedičovi.“

Vy sste dali Tomovi Riddlovi sssvoje knihy?“ vyplašene sa spýtal Orion.

Áno,“ zahundral Slizolin. „Ale dal sssom mu príssstup len k mojim knihám a denníkom, ktoré sa nedajú zduplikovať a nemôžu ani opussstiť Tajomnú komnatu; moje ochrany tomu vždy zabránia. Budeššš sssi ich musssieť prečítať tam. Sssú uložené v mojich sssúkromných komnatách. Musssíššš zavolať Orsssanu, keďže ona je ssstrážcom komnát a taktiež sssa budeššš musssieť prihovoriť mojej sssoche a povedať, ‚Najväčššší z Rokfortskej ššštvorice, prijmi sssvojho dediča‘.“

Orion sa naňho díval s radosťou vpísanou v očiach, „Ďakujem vám, Lord Ssslizolin, za tú česssť, ktorú mi týmto possskytujete. Neviem, ako sssa vám odvďačím.“

Slizolin ho prebodol ostrým pohľadom a odpovedal, „Použi tie vedomosssti dobre. Využi ich a pomôž nášššmu druhu dominovať nad sssvetlými čarodejníkmi a humusssákmi; a priveď nám ssspäť našššu dávnu ssslávu.“

Orion sa naježil a nahnevane zasyčal, „Humusssákmi, pane? Myssslel sssom sssi, že ssste ich dissskriminovali len preto, že predssstavovali narušššenie utajenia magických komunít. Ale použitie tohto ssslova označuje predsssudok, že -“

Nevieššš nič,“ stroho ho prerušil Slizolin. „Po tom, čo sssi prečítaššš moje denníky a závery mojich experimentov, pochopíššš. Dovtedy sssa neopovažuj obviňovať ma z nepodloženého fanatizmu, chlapče!“

Orion sa naňho zamračil, ale zdvorilo odpovedal, „Sssamozrejme, ossspravedlňte moje predpoklady.“

Slizolin si ho premeral s prižmúrenými očami a povedal, „Ssstále sssa máššš veľa čo učiť. Tom v tvojom veku už vedel, kde je sssprávne miesssto pre humusssákov a muklomilov. Sssúčasssný svet, v ktorom vládne sssvetlo ťa už nakazil sssvojimi naivnými názormi. Pre tvoje dobro dúfam, že moje knihy ti otvoria oči.“

A aké je to sssprávne miesssto?“ vyštekol Orion. „Otroci nášššho druhu? Magicky ssspútaný a podriadení našššim rozmarom?

Kiežby ti dal Mordred nejaký rozum, chlapče,“ zlostne zasyčal Slizolin. „Nebudem sss tebou o týchto záležitossstiach dissskutovať, pokiaľ sssi neprečítaššš moje knihy. Takže mlč a dbaj na moju radu. Prečítaj sssi moje denníky, vytvor si inteligentné závery a pressstaň na mňa ššštekať ideály Sssvetla!“

Orion sa urazil, ale pokojne odpovedal, „Výborne. Urobím, ako odo mňa žiadate.“ Potom mu mysľou prebleskol problém a povedal, „Ale budem mať problém sss pravidelným vssstupovaním do Tajomnej komnaty. Bolo by veľmi podozrivé, keby ma niekto videl pravidelne vssstupovať do dievčenssských záchodov a sssú tu aj takí, ktorí dokážu vidieť ssskrz moje zassstieracie kúzla.“

Slizolin sa zamračil, „Bezvýznamné obavy vzhľadom na to, že sssa môžeššš premiestniť priamo do Komnaty a nájsť parssselssské kúzlo, ktoré vyrieššši aj tvoje problémy sss neviditeľnosssťou.“

Premiessstniť?“ prekvapene sa spýtal Orion. „Ale vo vnútri rokfortssských pozemkov sssa nedá premiessstňovať.“

Slizolin sa uškrnul, „Dá, ak sssi potomkom jedného zo Zakladateľov a sssúčasssným ššštudentom Rokfortu. Riaditeľ sssa tu môže premiessstňovať tiež, keďže sssú sss ním ssspojené rokfortssské ochrany, ale nemôže sssa premiessstniť do Tajomnej komnaty, keďže nemá moju krv a to ani nessspomínam, že nepozná jej polohu.“

Orion sa zamračil, „Čo sssa týka tej krvi, ssstále pochybujem, že -“

Nesssieššš ju v sssebe,“ netrpezlivo zasyčal Slizolin. „Nemôžem uveriť tomu, že môj dedič má Richardovu tvrdohlavosssť. Dúfam, že nedisssponuješšš žiadnymi jeho ďalšššími otravnými vlassstnosssťami. Každopádne sssa o tom presssvedčíš až sssa ússspešššne premiessstniš do Komnaty.“

Orion porazenecky pokrčil plecami a potom sa zvedavo spýtal, „Môžem v Komnate precvičovať vaššše kúzla bez toho, aby sssom bol odhalený? Neucíti Dumbledore temné kúzla?“

Nie,“ samoľúbo odvetil Slizolin. „Tajomná komnata je sssilne chránená mágiou krvi a inými ssstarovekými kúzlami. Môžeššš tam bez obáv trénovať všššetky kúzla.“

Dokonalé,“ vzrušene vyhŕkol Orion. „Ešššte raz vám ďakujem za to, že ssste sa rozhodli podeliť sssa ssso mnou o vaššše vedomosssti.“

Potrebuješšš to viac, ako sssom sssi uvedomoval,“ stroho odpovedal Slizolin. „Zvlášššť čo sssa týka záležitosssti sss humusssákmi.“

Keď šiel spať, rozhodol sa, že ďalší deň sa pokúsi premiestniť do Tajomnej komnaty. Nikdy predtým sa nepokúšal premiestňovať, koniec koncov, licenciu by mohol dostať aj tak až v sedemnástich. Ale teraz to bolo nevyhnutné a tiež by to mohlo byť užitočné keby sa potreboval dostať z nepríjemných situácií. Premýšľal, či to bolo také náročné, ale potom si spomenul, že raz takto unikol Dudleymu a jeho kamarátom, keď si vrúcne želal byť niekde inde. A vzápätí na to sa objavil na školskej streche. Bolo mu jasné, že to bolo náhodné premiestnenie. Keď bol schopný premiestniť sa vo veku siedmych rokov, iste to nebude také ťažké teraz, nie? A keby skutočne dokázal vstúpiť do Slizolinových súkromných komnát, mal by k dispozícii neskutočné množstvo informácií. Ale kedy si nájde čas na prečítanie toho všetkého? Už len štyri mesiace ostávali do poslednej úlohy a jeho odchodu z Rokfortu a tiež nemohol len tak vynechať vyučovanie. Mohol by tam chodiť jedine v noci, keď budú ostatní spať. Orion si povzdychol. Nasledujúce štyri mesiace sa nevyspí viac než dve - tri hodiny denne, ale bude to stáť za to. Mohol by si pripraviť a piť povzbudzujúce elixíry, až kým by s čítaním neskončil. Pochyboval, že bude mať čas na dočítanie všetkého, ale najprv začne s knihami parselmágie a potom s niektorými Slizolinovými denníkmi. Orion prižmúril oči. Ten slizký parchant, pomyslel si naštvane. Tom ani necekol o Slizolinových súkromných komnatách a jeho knihách. Ale to sa dalo čakať, akoby aj nie, dávalo to predsa Voldemortovi výhody nad ním, nie? Pomaly zaspával a pri tom v duchu preklínal Toma a rozhodol sa predĺžíiť Tomovu izoláciu o niekoľko mesiacov dlhšie, než mal po ich hádke najprv v plán.

Časť prekladu – Harry Potter a Ohnivá čaša

16.07.2014 15:45:23
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one