Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Konečne sa mi podarilo dokončiť ďalšiu kapitolu a zverejniť ju. Za prípadné chyby a preklepy sa ospravedlňujem, nebetovaná kapitola...
V tejto kapitole sú všetky udalosti popísané len veľmi krátko, hlavne ten súboj na konci, avšak nemám toľko vedomostí o šermiarskych súbojoch, aby som jeden taký mohla podrobne popísať. Takže to berte s rezervou :)
Kapitolu venujem všetkým komentujúcim predchádzajúcej kapitoly :)) dúfam, že sa Vám bude páčiť.

Nasledujúcich päť dní sa nieslo v rovnakom duchu. Dopoludnia vyučovanie, rýchly obed a potom tréning s Luciusom. Chris už bol z toho všetkého na pokraji fyzického zrútenia. Mal pocit, že meč mu prirástol k ruke a o súbojoch s Luciusom sa mu už aj snívalo.

V piatok večer bol Chris už značne nervózny, obával sa zajtrajška. Nemal vôbec dobrý pocit z toho, že musí na súboj vyzvať známeho európskeho majstra v šerme. Aj keď ho jeho učiteľ uisťoval, že má na to vyhrať, Chris si tým nebol taký istý. Dnes, keď sa mu po dvojhodinovom šermiarskom súboji podarilo poraziť Luciusa, pomyslel si, že možno by aj mohol ten zajtrajší stret skončiť v jeho prospech. Ale teraz, keď si pomaly líhal do postele, vrátili sa mu všetky jeho pochybnosti a strach.

Čo ak to nezvládne? Čo ak nezíska ten návod na vytvorenie kliatby? Čo ak nezíska Knihu zakladateľov a prehrá aj Veľký boj? On sa nemôže postaviť Albusovi Dumbledorovi. Je to jednoducho celé postavené na hlavu... Trochu ho utešoval fakt, že má po svojom boku najlepších priateľov, akých len môže mať a tiež aj štyroch najmocnejších čarodejníkov. Nikdy predtým by mu ani len nenapadlo si myslieť, že bude mať priateľské vzťahy s Malfoyovcami či Severusom Snapeom, ale teraz, keď ich lepšie spoznal mu to vôbec neprišlo také divné. Dokonca si ich obľúbil a rád trávil poobedia s Luciusom. Popri tréningu sa totiž veľa rozprávali a Chris sa od neho dozvedel veľa zaujímavých vecí o čarodejníckom svete.

Uvedomil si, že všetci chlapci v spálni už spia, nevynímajú Draca oddychujúceho vo vedľajšej posteli, keď ho vyrušilo tichučké zaklopanie na dvere, ktoré sa následne otvorili. Chris bez vydania jediného zvuku vzal svoj prútik z nočného stolíka do ruky a odhrnul perinu. Náhle sa závesy na jeho posteli odhrnuli a  pred ním stál Sirius. Chris si uľahčene vydýchol a jeho krstný otec si sadol k nemu na posteľ. Vrhol na okolie postele tlmiace zaklínadlo a otočil sa k svojmu krstnému synovi.

„Ako sa cítiš Chris?“

„Ja neviem Sirius. Mám taký pocit, že zajtra to nezvládnem, určite všetko pokazím...“ začal horúčkovito rozprávať Chris a Sirius v jeho očiach videl úprimné obavy. Sadol si k nemu bližšie a objal ho.

„Neboj sa Chris, my všetci tam budeme s tebou. Lucius tvrdí, že máš reálnu šancu na úspech, vraj sa ti dokonca podarilo poraziť ho. A Severus sa tak teší na ten výlet. Uvidíš, že to dopadne dobre.“

Chris sa v prítomnosti svojho milovaného krstného otca trošku uvoľnil. Posledné dni totiž naňho nemal vôbec čas a preto bol rád, že môže byť aspoň chvíľu s ním. Za posledných šesť mesiacov sa jeho život obrátil doslova naruby. Ľudia, ktorým doteraz veril ho nenávidia, v prípade Dumbledora ho budú chcieť zničiť; z chlapca bez rodičov žijúcich s despotickými príbuznými sa stal milovaný syn a brat; a z nepriateľov sú naraz priatelia. Jediné, čo sa nezmenilo, je Sirius. Spočiatku sa Chris obával toho, že ho Sirius opustí, keď vyšlo najavo že nie je synom Jamesa Pottera- jeho najlepšieho priateľa, no má ho rád aj napriek tomu. Nezmenil sa ani po všetkých tých udalostiach.

„Ďakujem Sirius. Za všetko. Som rád, že si prišiel...“

„Ja viem Chris. Vždy budem s tebou, nech sa deje čokoľvek. Zajtra to zvládneme, tak ako sme všetko zvládali doteraz. A keď bude po všetkom, užijeme si to najlepšie leto,“ povedal veselšie Sirius a spolu s Chrisom zmenili tému a začali plánovať letné prázdniny. Nakoniec Chris pokojne zaspal. Sirius vstal, opatrne ho prikryl perinou a odhrnul mu vlasy z čela.

„Si ešte len dieťa a už na tvojich pleciach leží blaho celého čarodejníckeho sveta,“ zašepkal a smutne ho pohladil po hlave. Potom už aj on odišiel do svojej spálne, aby sa pred zajtrajškom aspoň trochu vyspal.

***

Ráno sa Chris zobudil a sám bol prekvapený z toho, aký je vnútorne pokojný a vyrovnaný. Spomenul si na včerajší rozhovor so Siriusom a pousmial sa; odhrnul závesy a posadil sa. Poriadne si ponaťahoval všetky štyri končatiny, vzal si oblečenie a odišiel do kúpeľne. Po osviežujúcej sprche sa konečne obliekol- tmavofialový doublet, čierne, úzke nohavice a navrch toho si obliekol habit. Doublet dostal od pred troma dňami od Luciusa, vraj musí mať poriadne oblečenie. Keď sa v ňom prvý krát uvidel, Draco dostal záchvat smiechu a Chris sa tváril úplne zdesene. Dievčatá mu však povedali, že podľa nich vyzerá neuveriteľne príťažlivo. Najprv si zaumienil, že si to na seba v živote neoblečie, ale potom zistil, že sa v tom dá dobre pohybovať a ozaj to nie je až také strašné.

Keď konečne vyliezol z kúpeľne, cítil sa ešte lepšie. Včerajšie napätie akoby sa odplavilo. Vzal si ešte prútik a odišiel do klubovne, kde ho samozrejme čakali Draco s Arielle.

„No sláva, už som si myslel, že si sa rozhodol radšej utopiť a nikam neísť,“ hundral Draco a tváril sa, akoby čakal snáď hodinu.

„Ale no tak, veď som predsa tu, tak už sa nemrač. Urobia sa ti vrásky,“ zasmial sa Chris a Arielle sa ticho chichotala, keď si Draco zhrozene začal prehmatávať kožu na čele.

„Prestaňte, to nie je sranda. A poďte už, Hermiona sa bude hnevať, že sme ju nechali tak dlho čakať,“ červenal sa Draco a snažil sa odviesť pozornosť od svojich neexistujúcich vrások.

Potom sa už konečne pobrali do Veľkej siene na raňajky. Chris si neustále uťahoval habit okolo krku a sťahoval rukávy čím nižšie. Bál sa, že niekto si všimne jeho netypické oblečenie a napadne mu, že sa chystá odísť zo školy. O tom, že odchádza totiž nevie nikto, okrem priamo zainteresovaných osôb.

„No tak Chris, prestaň sa toľko ošívať,“ napomenula ho podráždeným hlasom Arielle.

„Má pravdu, takto na seba priťahuješ ešte viac pozornosti. Neboj sa, nikto si nevšimne, že máš na sebe neuveriteľne pekný a drahý doublet. Je to fakt škoda, že sa ním nemôžeš pochváliť,“ komentoval všetko Draco a Arielle nemala ďaleko od ďalšieho záchvatu smiechu z Draca.

„Vieš čo Draco? Nikedy rozprávaš fakt ako ženská,“ povedal Chris a Draco razom stíchol.

Konečne prišli až pred Veľkú sieň, kde bola už nervózne pochodujúca Hermiona.

„No konečne...“ začala, ale Chris ju zdvihnutím ruky umlčal.

„Hermi, nemáme čas. O pol hodiny odchádzame a nestihnem sa ani najesť.“

„Tak fajn,“ prehltla svoj pripravený monológ a všetci štyria kráčali ku stolu. Raňajky prebehli pomerne ticho a Chris si výborne pochutnal na svojej obľúbenej slaninke s vajíčkami a hrianke. Všimol si, že tí traja po ňom nejako často hádžu pohľady ako keby ich prekvapovalo, že tu len tak veselo a bezstarostne raňajkuje, miesto toho, aby sa triasol od strachu a rozmýšľal nad tým, že sa na to všetko vykašle a nikam nepôjde. Pravdu povediac Chris sám bol z toho pokoja vydesený.

Keď konečne dojedli a nikto nič nahlas nekomentoval, odišli rovno do kabinetu Severusa Snapea, aby sa rozlúčili. Draco, Hermiona a Arielle totiž ostávali na Rokforte. Bolo by veľmi nápadné, keby z hradu len tak zmizli štyria študenti, ktorí sú v priamom kontakte so smrťožrútmi a dokonca aj s Temným pánom. Keď sa dozvedeli, že tu musia ostať, hlasno protestovali, no neuspeli. Museli sa zmieriť s tým, že tu ostávajú a modliť sa, aby to ich kamarát zvládol. O desiatej plamene v krbe profesora elixírov zozeleneli a vystúpili z nich postupne dve postavy. Lord Voldemort a Lucius Malfoy. Dievčatá z nich nemohli odtrhnúť oči, vyzerali ozaj veľmi príťažlivo.

Lord Voldemort mal na sebe čierne nohavice, čiernu košeľu a nádherný, čierno-strieborný plášť v ktorom vyzeral príťažlivejšie, ako ktorýkoľvek iný chlap, ktorého naše dievčatá už stretli. Nebol oblečený do klasického doubletu, pretože mocnejší bol, keď mal v ruke prútik a nie meč.

„No teda oci, vyzeráš ozaj skvele...“ vykoktala Arielle a Voldemort sa zasmial.

„Aj ja vás rád vidím.“

Lucius mal ako pravý majster šermu oblečený doublet, nevyzeral o nič horšie. Jeho strieborná, vrchná časť odevu bola strieborná, skoro rovnakej farby akej boli jeho oči. Čierne, kožené nohavice obopínali jeho svalnaté, no aj tak štíhle nohy a zadok. Vyzeral ako jeden zo známych muklovských modelov. Svoje platinové vlasy mal zviazané na temene čiernou stuhou.

Ďalšie komplimenty na jeho a Voldemortovu adresu boli prerušené vstupom ďalších dvoch čarodejníkov. Severus Snape, oblečený podobne ako Voldemort sa tiež rozhodol uprednostniť prútik pred mečom, no Sirius Black, oblečený do modrého doubletu vyzeral priam impozantne ako tak kráčal s mečom za opaskom a ešte stále pomerne malým panterom.

„Ahoj Shade, ako si už vyrástol,“ povedal Chris a pohladkal pantera po hlave. Ten ho na oplátku olízal a znova sa vrátil k svojmu pánovi.

„Ste pripravený?“ ničím sa nezdržiaval vždy pripravený Severus. „Tak poďme.“

Hermiona, Arielle a Draco posledný krát objali Chrisa a rozlúčili sa.

„Drž sa braček, budem na teba myslieť,“ usmiala sa Arielle a dala mu pusu na líce.

„Budeme ťa kryť,“ povedal Draco a povzbudzujúco mu stisol plece.

„Ja viem, že to dokážeš Chris. Vráť sa skoro,“ dlho ho objala Hermiona a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Ďakujem Hermiona, neboj sa, vrátim sa už veľmi skoro,“ povzbudzujúco sa usmial Chris na svoju kamarátku, ktorej úprimné obavy spustili z očí potôčiky sĺz. Draco ju objal okolo pliec a ona sa oňho pozrela. Lucius prekvapene sledoval svojho syna a pozdvihol pravé obočie. Draco mu pohľad opätoval s pozdvihnutou hlavou a Lucius sotva badateľne prikývol. Znamenalo to ´Potom sa o tom porozprávame´.

Lord Voldemort chytil za plece svojho syna a kývnutím hlavy sa rozlúčil s deckami. Potom už na nič viac nečakali a kozubom sa presunuli do Malfoy Manor. Až odtiaľ sa mohli premiestniť do Malfoyovského francúzskeho sídla, odkiaľ to nebolo ďaleko do Lionu, kde podľa Luciusových informácii bývala rodina DeTroille.

Počas tých dvoch hodín, ktoré museli prejsť peši, aby sa dosali do cieľa, sa rozprávali a cesa im ubiehala rýchlo. Voldemort spolu so svojím synom a Siriusom rozoberali dianie v škole a Lucius so Severusom sa príliš nerozprávali. Ostražito kontrolovali podozrivé pohyby okoloidúcich s rukami vo vrecku, kde mali prútik. Bolo veľmi nepravdepodobné, žeby ich napadol niekto odtiaľ, no opatrnosti nie je nikdy dosť.

Zrazu Lucius zastal a pohľad ostatných padol na obrovský kaštieľ. Mal asi tri poschodia, no do široký bol minimálne tri krát tak ako vysoký. Spredu videli veľké biele okná a vysoké dvojkrídle dvere. Za veľkou kovovou bránou mohli vidieť pekne upravený trávnik, fontánu a prepletajúce sa chodníky.

Lucius mávol prútikom v pohybe, ktorý bol pre Chrisa neznámy a brána sa otvorila. Vzápätí sa tam objavili dvaja škriatkovia, ktorý chceli vedieť ich mená a dôvod návštevy. Rozhovoru sa ujal opäť Lucius a o chvíľu už kráčali po chodníku vedúcom do domu vedení dvoma škriatkami.

„Pán DeTroille vás očakáva v prijímacom salóne,“ povedal škriatok, ktorý sa predstavil ako Dops. Zaviedol ich tam a cestou si zvedavo obzerali sídlo. Lucius si viackrát nahlas odfrkol a Sirius po ňom hodil pobaveným pohľadom. ´Zrejme toto miesto nie je až také honosné a veľkolepé, akám sa zdá´, pomyslel si Chris.

Ako povedal Dops, v prijímacom salóne na nich čakal muž. Vyzeral tak na štyridsať až päťdesiat rokov, mal štíhlu postavu a krátke tmavé vlasy.

„Páni, som Alexander DeTroille. Čomu vďačím za vašu návštevu?“ spýtal sa s miernym prízvukom a blížil sa smerom k nim.

„Volám sa Lucius Malfoy, toto je Tom Riddle, Christopher Riddle, Severus Snape a Sirius Black,“ predstavil ich všetkých Lucius a mužov pohľad sa zastavil na Siriusovi. Tvárou mu preblesklo prekvapenie a prekvapene naňho hľadel. Predsa len bol až donedávna hľadaným vrahom, ktorý mal svoje portréty vylepené po celej Európe.

„Teší ma. S čím Vám môžem pomôcť?“ zdvorilo sa spýtal, no nevyzeral príliš pokojne. Chris sa ani nečudoval- on by tiež nemal dobrý pocit z návštevy štyroch dospelých, cudzokrajných čarodejníkov.

„Postup tvorenia vlkolačej kliatby,“ bez okolkov prehodil Sirius a tváril sa, akoby to bola žiadosť o autogram.

„Prečo to chcete?“ chladne sa spýtal pán domu a teraz už prestal predstierať srdečnosť.

„To nie je vaša vec. Jednoducho sme za vami prišli, aby sme to získali,“ bleskol očami Lord Voldemort a z tónu jeho hlasu prešli Chrisovi po chrbte zimomriavky.

„Mám to brať ako výzvu?“ spýtal sa nakoniec Alexander a po Luciusovom prikývnutí sa usmial.

„Dops,“ povedal, a hneď sa pred ním zjavil volaný škriatok. „pošli sem Jacquesa. Nech vezme veci.“

Škriatok prikývol a s puknutím sa odmiestnil. Po minúte ticha sa dvere do salóna otvorili a dnu vstúpil mladý muž s dvoma mečmi, oblečený v bielom doublete. Jeden z mečov podal Alexandrovi, ktorý svoj odev mávnutím prútika prispôsobil na nadchádzajúci súboj a otočil sa čelom k nim.

„Tak, ktorý z vás?“ spýtal sa a pohľadom prechádzal všetkých štyroch dospelých.

„Ja,“ predstúpil Chris a zhodil zo seba plášť. Alexander DeTroille šokom onemel a chvíľu sa naň len bez slova díval.

„Si ešte len dieťa, nemôžeš proti mne vyhrať,“ posmešne povedal, no Chris spravil ešte jeden krok a vzal si od Siriusa svoj meč.

„Prijímate výzvu?“ spýtal sa rozhodným hlasom Chris a Voldemort so Siriusom ho povzbudzujúco potľapkali po pleciach.

„Samozrejme, vzdali ste sa možnosti odstúpiť. Ak prehráte, ste mŕtvy,“ povedal takým tónom, ako keby si bol svojim víťazstvom úplne istý. Chrisovi sa vrátil pocit neistoty a strachu, ktorý od rána postrádal. Tentoraz však tie pocity prišli desaťnásobne intenzívnejšie.

„Som jeho sekundant,“ povedal Lucius a pripravil si svoj meč. Voldemort, Sirius a Severus trochu odstúpili, aby mali dvaja bojovníci dosť miesta. Jacquess mávol prútikom a z miestnosti zmizol všetok nábytok.

„Ja si vyberám ako svojho sekundanta Jacquessa.“

Potom sa Chris a Alexander uklonili a súboj sa začal. Chris musel hneď čeliť surovým výpadom a útokom a sprvu sa len bránil. Po pár minútach si DeTroille uvedomil, že toho mladíka podcenil. Bol určite súperom na úrovni, no vedel, že taký mladý chlapec nemôže vydržať dlho. Preto mu nič neuľahčoval a s vervou sa pustil do boja.

Chris si zachovával chladnú hlavu a využíval svoje vedomosti a skúsenosti, ktoré získal od Luciusa. Zistil, že DeTroille má podobný štýl boja ako Lucius, no má rýchlejšie reflexy a pohyby. Sústredil sa na obranu a pripravoval útočný výpad.

Po pol hodine súboj stále prebiehal a obaja mali na svojom tele zopár nepekných škrabancov a rán. Zatiaľ to vyzeralo nerozhodne, no nikto sa nechcel vzdať. Chrisovi stekal pot dole tvárov, no zovretie meča nepovolil. Nad bolesťou len zaťal zuby a ďalej útočil. K zmene došlo až po ďašej pol hodine boja, kde sa Chrisovi nepodaril obranný úskok a Francúz mu bodol mečom do ruky, v ktorej držal meč. Ten mu z ruky vypadol a Chrisovi sa z rany začala valiť teplá krv. Voldemort a Sirius sa chceli vrhnúť ku chlapcovi, no zábrany ich nepustili. Nikomu nebolo dovolené prerušiť súboj.

DeTroille sa chystal súboj ukončiť a zdvihol meč pripravujúc sa na posledný útok. Chris sa z posledných síl prekotúľal nabok popod jeho nohy a ľavou rukou schmatol svoj meč. V okamihu sa postavil a čepeľ meča priložil zozadu mužovi ku krku. Ten to vôbec nečakal a nestihol rýchlo zareagovať. Zhrozene si uvedomil súperovu čepeľ chladiacu ho na krku.

24.06.2011 18:11:33
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one