Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Konečne!! Spojazdnili nám internet, ale musím povedať, že to trvalo večnosť. Dúfam, že dlhšie čakanie vás neodradilo a tešíte sa na novú kapitolu, ktorá je zatiaľ najdlhšia ho všetkých. Kapitolu venujem týmto komentujúcim- Kik, Storan, Michlík, Anfulka, Nade, Rankl (Shade a Filchova mačka ma pobavili) a tiež Ajke13, ktorej sa poviedka tak zapáčila, že je ochotná ju čítať aj v slovenskom jazyku :)

Dni na Rokforte ubiehali prekvapivo rýchlo. Zoey sa postupom času osmelila, a teraz už tvorila neoddeliteľnú časť skupinky priateľov z dvoch, medzi sebou odjakživa súperiacich fakúlt. Rýchlo sa skamarátila s Chrisom, Arielle a Dracom. Vedela, že aj oni si ju obľúbili, no keďže stále odmietla Hermione prezradiť, ako a prečo sem prišla, nemohli jej plne dôverovať a prezradiť jej tak nič z ich tajomstiev. Popravde, Zoey to ani príliš nemrzelo. Nechcela zradiť ani jedného z ich skupinky, a už vôbec nie Chrisa. Bol úplne iný, ako jej ho opísal Dumbledore. Podľa neho to bol nebezpečný šialenec, potenciálny vrah a Smrťožrút, ktorý ľuďom ubližuje len pre potešenie. Christopher bol naopak veľmi milý, vnímavý, inteligentný a tiež bol veľmi dobrým priateľom. Čím ďalej tým viac toho starca nenávidela. Desila sa stretnutí s ním, pretože mu nikdy nepriniesla žiadne užitočné informácie a Dumbledore sa vedel ozaj poriadne nahnevať, keď mu jeho intrigánske plány nevychádzajú podľa predstáv. Zatiaľ toleroval, že jej ešte neveria natoľko, aby jej vyklopili úplne všetko, ale aj on už pomaly strácal trpezlivosť.

Práve takto to bolo aj dnes. Večer sa zišla celá partia v knižnici, kde debatovali o nadchádzajúcom metlobalovom zápase Chrabromilu proti Slizolinu, keď sa Zoey ospravedlnila s tým, že si musí ísť niečo vybaviť.

Hermiona si len povzdychla, ale nijak to nekomentovala. Už dávno si všimla, že jej sesternica pravidelne raz do týždňa mizne, no netušila kam. Mala isté podozrenie, avšak nijako nepotvrdené. Draco ju jemne chytil okolo pliec a ona sa naňho usmiala.

Hermiona ešte stále neverila tomu, že chodí s Dracom. Síce to nebolo oficiálne chodenie a nedošlo ani ďalej než k objatiu, ale aj to už bol pokrok. V jeho spoločnosti sa cítila veľmi príjemne a milovala ich dlhé rozhovory o všetkom a o ničom, keď boli len sami dvaja. Často krát ich nechali ostatní samých, aby si užili vzájomnú blízkosť a zblížili sa. Draco to vnímal úplne rovnako.

"Neboj sa, ona ti to raz povie, potrebuje len čas," ozval sa jej pri uchu Dracov zamatový hlas.

"Ja viem, ale mám o ňu strach. Dúfam, že sa naozaj nezaplietla do Dumbledorových plánov," odpovedala smutne, no viac sa k tomu nevyjadrila. Draco ju chytil za ruku a prinútil ju tak spolu s ním vstať z lavičky pri okne, na ktorej partia stále sedávala. Každý už vedel, že je to ich miesto.

Hermiona ho zmätene nasledovala, netušiac kam ju vedie. Tesne pred dverami z knižnice ju znova chytil za ruku a druhou otváral dvere. Hermiona ho však zastavila a pozrela mu do očí.

"Si si istý, že to chceš? Predsa len som chrabromilská šprtka s muklovskými rodičmi a ty si čistokrvný slizolinčan. Vieš, ako to bude v celej škole, no hlavne v tvojej fakulte vyzerať, keď sa všetci dozvedia, že so mnou niečo máš? Myslím si, že budeš musieť zniesť veľa nepekných poznámok a rečí," povedala a sklonila hlavu s očakávaním, čo jej na to odpovie.

Ľavou rukou jej zdvihol hlavu, aby sa mu pozrela do očí a pomaly odpovedal: "Hermiona, už nikdy tak o sebe nehovor. Si úžasné dievča a je mi úplne jedno, čo si kto o mne myslí. Mám ťa rád a chcem byť s tebou, nezáleží mi na ostatných. Ešte aj moja mama mi výber odobrila," jemne sa pousmial a pevnejšie uchopil Hermioninu ruku, ktorú stále nepustil. Hermiona mu úsmev opätovala a otvorila dvere. Nepotrebovala viac ubezpečení.

Ako predpokladala, všetci študenti, ktorí práve stáli alebo prechádzali chodbou smerujúcou ku knižnici stíchli, a s vyvalenými očami a otvorenými ústami sledovali práve vychádzajúcu dvojicu. Hermiona bola viditeľne nervózna, no Draco nasadil svoju masku nadradenosti a arogancie, a pohľadom prepaľoval šokovaných študentov.

"Hovorila som ti," šepla Hermiona, keď práve minula Lavender a Parvati, ktoré na ňu ukazovali prstami a šepkali si.

"Nevšímaj si ich, len žiarlia," uškrnul sa blonďák a namieril si to von z hradu.

***

„Á, vitaj Zoey, ako sa ti darí v škole?“ privítal ju Dumbledore znova svojim deduškovským vystupovaním.

"Priam skvelo," odpovedala Zo s jemnou dávkou irónie vo svojich slovách, po ktorých riaditeľovi stmavli oči. Zoey tušila, že to prehnala a tak sa snažila aspoň trochu to napraviť. Na vlastnej koži sa presvedčila, že nahnevať Albusa Dumbledora sa nevypláca. "Prepáčte, pán profesor. Škola je úžasná a som rada, že tu môžem študovať."

"Ja viem. Ako si pokročila? Dúfam, že už pre mňa konečne niečo máš."

"Ja... Ešte tak celkom nie, nechcú mi veriť a rozprávajú sa predo mnou len o normálnych veciach. Ale, už to nepotrvá dlho a všetko mi povedia, naozaj."

"Samozrejme, že to nepotrvá dlho. Máš totižto už len jeden týždeň na to, aby si zistila, čo chcem. Ak mi do týždňa neodhalíš všetky tajomstvá Christophera Riddla, vrátiš sa späť odkiaľ si prišla, a ja si nájdem niekoho iného. Niekoho, kto poslušne splní úplne jednoduchú úlohu, ktorú dostane," tichým a hrozivým hlasom hovoril Dumbledore a Zoey začala panikáriť.

"Nie, prosím nie, nesmiete ma tam poslať. Urobím všetko, všetko čo budete chcieť," prosila a oči sa jej naplnili slzami. Nesmie ju tam poslať...už nie.  A ona urobí všetko, čo bude treba, aby sa tam nemusela vrátiť. S takýmito myšlienkami vybehla z riaditeľne a utekala chodbami nevedno kam.

Keď sa konečne zastavila a poobzerala okolo, zistila, že je v Astronomickej veži. Podišla k jednému z okien a zahľadela sa na jasnú, večernú oblohu, na ktorej sa začali objavovať prvé hviezdy. Toto miest milovala, odkedy ju sem Hermiona prvý krát priviedla, a často tu chodila premýšľať. Myseľ sa jej opäť zatúlala k rozhovoru, ktorý sa pred pár minútami odohral v riaditeľovej pracovni. Zosunula sa na zem, hlavu si oprela o okenný rám a po tvári jej začali znova tiecť slzy.

***

"Videla si to, čo aj ja?" pýtal sa Chris svojej sestry, keď v knižnici osameli, a ešte stále sa neveriacky díval na dvere, za ktorými práve zmizol Draco s Hermionou.

"No, zdá sa, že Dráčik sa konečne rozhýbal. Veľmi im to prajem, hodia sa k sebe a snáď sa im podarí aspoň zmierniť predsudky voči muklorodeným, ktorými sú čistokrvné rodiny príznačné," vzdychla si Arielle a Chris rozumel, čo tým chcela povedať. Malfoyovci sú len jednou z mnohých rodín, ktoré považujú muklovských čarodejníkov, alebo aj čarodejníkov so zmiešanou krvou za menejcenných. Chris mal na to celé opačný názor a všimol si, že aj Arielle a Draco rozmýšľajú podobne. Už keď sa Draco Malfoy zamiloval do Hermiony Grangerovej, čarodejnice, ktorej obaja rodičia sú zubári, svedčí to o niečom. Ich mladá generácia vníma údajné rozdiely a nenávisť oveľa miernejšie, ako ich predkovia, hoci ešte stále sa nájde aj veľa takých slizolinčanov, ktorí sú proti muklom a ich deťom zaujatí.

"Áno, v to dúfam. Je to podľa mňa zbytočné rozvracanie čarodejníckej spoločnosti. Mimochodom, nevedel som, že máš na túto vec taký názor," povedal Chris a zvedavo pozrel na svoju sestru, ktorá sa len usmiala.

"Ja viem, to netuší takmer nikto. Dcéra samotného Temného pána, teraz prinajmenšom Malfoyova sesternica, kto by predpokladal, že má na niečo iný názor, ako sa od nej očakáva. A poviem ti tajomstvo- rodičia to tiež neberú až tak vážne, ako tvrdia. Kedysi to tak bolo, ale teraz je iná doba. Sám si si iste všimol, ako dobre otec prijal Hermionu. Nehovorím, že teraz začne vyznávať lásku všetkým muklorodeným, ale aspoň začal premýšľať o svojich často krát absurdných teóriách o nepriaznivom vplyve takýchto čarodejníkov na čarodejnícku spoločnosť. Stále je proti muklom dosť zaujatý, no aspoň ich už nemá v pláne všetkých vyvraždiť."

"Páni, to je zaujímavé. Ale som rád, že sa to uberá dobrým smerom," usmial sa Chris. "Nechce sa ti ísť prejsť? Sami tu aj tak nič nevysedíme."

"No, rada by som, ale sľúbila som Siriusovi, že sa za ním zastavím. Vraj potrebuje s niečím pomôcť a tiež sa ho chcem spýtať, či by mi nepožičal Shadea. Dievčatám z klubovne sa zdal byť rozkošný a nakoniec ma uprosili, aby som ho priviedla, keď sa bude dať. A ver mi, radšej sa podvolíš, ako by si mal počúvať celú noc prosíkajúce pubertiačky," prehodila otráveným hlasom, ale nakoniec sa začala smiať spolu so svojim bratom.

"Tak fajn, pozdrav Siriusa a skús zistiť, či nevie niečo o tom, ako pokračujú tí traja s kliatbou. Musia byť veľmi zaneprázdnení, keď nám už otec ani nenapíše."

"To určite sú. Pochybujem síce, že Sirius bude vedieť niečo viac ako my, ale skúsim sa ho opýtať. Snaž sa vrátiť ešte pred večierkou a netúlaj sa príliš," povedala Arielle, keď sa na konci chodby rozdelili a každý z nich sa vydal opačným smerom.

Chris vôbec nevenoval pozornosť tomu, kam ho nohy viedli, pretože bol utopený vo vlastných myšlienkach. Premýšľal o Arielliných slovách o otcovi- je možné že sa naozaj tak zmenil? Tiež rozmýšľal o Dracovi a Hermione, musel uznať, že im to naozaj pristane a úprimne im to prial. Hoci stále ešte nemohol uveriť, že aj Draco sa dokázal tak zmeniť. Aj keď možno sa až tak príliš nezmenil, len ho Chris začal inak vnímať.

Osteň bolesti a straty ho pichol, keď si spomenul na Rona, svojho kedysi najlepšieho kamaráta. Hoci sa to medzi nimi úplne zničilo, rád spomínal na chvíle strávené s ním, keď bol ešte normálny. Keď ešte existoval Harry Potter. Toto je ďalšia z vecí, ktoré mu nedali poriadne spávať. Čo keď sa ľudia dozvedia, že Harry Potter vlastne nikdy neexistoval a ten, koho predtým ľudia uctievali ako symbol svetla v blížiacej sa vojne je synom predstaviteľa druhej strany?

To všetko Chrisa neustále trápilo a dlhé hodiny o tom stále dookola premýšľal. Keď sa vrátil späť do reality, uvedomil si, že prišiel až do Astronomickej veže- svojho obľúbeného miesta na premýšľanie. No keď sa pozornejšie započúval, zistil, že tu nie je sám, pretože si bol istý, že začul nejaké vzlyky. Opatrne sa okolo seba poobzeral a pomaly sa blížil k vzlykajúcej postave, schúlenej pri jednom z okien.

"Zoey?" zašepkal prekvapene a jemne položil plačúcemu dievčaťu ruku na rameno. Zoey sa mykla a uplakanú tvár obrátila ku Chrisovi

"Čo tu robíš, Chris?" spýtala sa ho a rukávom si utierala slzy.

"Rád sem chodím premýšľať, ale čo tu robíš ty? Čo sa ti stalo Zoey?“

„Nič, som v poriadku.“

„To vidím. No tak, musíš sa niekomu zdôveriť, aby ti pomohol," zľahka ju chytil okolo pliec, a keď neprotestovala, objal ju.

V tom momente sa pevne chytila Chrisovho habitu a znova sa rozplakala. Chudák chlapec nevedel, čo má v takej situácii robiť, a tak ju len jemne hladil po vlasoch a šepkal utišujúce slová o tom, že všetko bude v poriadku, len to potrebuje zo seba dostať von.

"Keď ja - ja to naozaj ne-nechcem urobiť...Dumbledore povedal... Nechcem vrátiť... Môj otec..." začala nesúvisle hovoriť a Chris jej rozumel len každé piate slovo. No aj z toho, čomu rozumel pochopil, že sa mu to určite páčiť nebude.

"Upokoj sa Zoey, poď, skočíme na ošetrovňu a Madam Pomfreyová ti dá elixír na upokojenie."

"Nie, ja nechcem na ošetrovňu...musím, musím ti všetko povedať, už je to aj tak jedno."

"Dobre, tak nepôjdeme na ošetrovňu, ale za Jaredom. Som si istý, že ten elixír ti dá aj on a uňho sa budeme môcť v kľude pozhovárať."

Zoey prikývla a pomaly prechádzali hradom smerom do žalárov. Keďže cestou nikoho nestretli, Chris si domyslel, že je po večierke. ´Dopekla´, pomyslel si. ´Všetci ma budú hľadať a určite aj Zoey. Musím povedať Jaredovi, aby im niečo povedal.´

Chris zaklopal na dvere, o ktorých vedel, že vedú do bratovho súkromného bytu. Bol hneď vedľa Severusovho, aj keď takmer nikto netušil, že tu nejaké byty sú, pretože boli kúzlom zamaskované a chránené, a žiaden študent, s výnimkou tých, ktorý dostali výslovné povolenie od profesora žijúceho v danom byte, sa dnu nemohol dostať, ani dvere do bytu vidieť.

Dvere sa v okamihu otvorili a Jared sa prekvapene díval na svojich dvoch hostí.

"Pre Merlina, čo sa stalo?“ Pýtal sa Chrisa po pohľade na Zoey, ktorá bola zjavne vo veľkom psychickom rozpoložení.

"Potrebujem upokojujúci elixír a tiež miesto, kde by som sa s ňou mohol nerušene porozprávať," povedal Chris. Jared nič nepovedal, iba prikývol a pomohol mu Zoey usadiť na mäkký gauč, ktorý bol umiestnený rovno pred krbom. Kým sa Jared vzdialil, aby priniesol elixír, Chris sa poobzeral po izbe. Bola to príjemná obývačka s pohodlnými kreslami, pohovkou a stolíkom stojacich pred krbom, v ktorom teraz veselo pukotal ohník. Jednu stenu tvoril obrovský regál, v ktorom bolo naukladané veľké množstvo kníh. V miestnosti boli ďalšie štyri dvere a Chris predpokladal, že vedú do kúpeľne, spálne, pracovne a laboratóriu, ktoré v byte profesora elixírov nesmelo chýbať.

Skôr, než stihol Chris ukončiť obhliadku miestnosti, v ktorej sa práve nachádzal, vrátil sa Jared aj s fľaštičkou upokojujúceho elixíru.

"Tu máš Zoey, bude ti po tom lepšie," povedal a Zoey bez rečí vypila celý elixír.

"Ďakujem," nesmelo povedala a pozrela sa na Chrisa.

"Nechám vás samých, keď skončíte, budem v pracovni hneď vedľa,“ Jared sa otočil a ešte predtým než odišiel, venoval dvojici povzbudzujúci úsmev.

"Ďakujem Jared," poďakoval Chris a dvere do pracovne sa zatvorili.

"Chceš, aby tu prišla aj Hermiona?" spýtal sa jej Chris, no ona záporne pokrútila hlavou. Sama vlastne nevedela, prečo chce všetko povedať práve Chrisovi, ale musela sa niekomu zdôveriť. Keby to držala v sebe, asi by sa z toho zbláznila.

Chris prekvapene prikývol a spýtal sa: "Dostala si sa sem vďaka Dumbledorovi. On ťa sem zavolal, však?" Zoey prikývla, no nepovedala nič.

"Chcel, aby si sa dostala do našej partie, a niečo zistila. Ale čo?"

"Máš pravdu Chris. Keď som sa s ním prvý krát stretla, ešte v New Yorku, sľúbil, že mi dovolí prestúpiť na túto školu pod podmienkou, že mu prinesiem informácie o jednom zo študentov. Mala som sa s ním a jeho kamarátmi spriateliť, a tak by sa mi iste po čase so všetkým zdôveril. Ja som súhlasila a prišla som sem. Ako si si domyslel, tou osobou, od ktorej som mala vymámiť tie tajné informácie, si ty."

Harry prikývol. "Ale nikdy si sa nič nedozvedela a predpokladám, že Dumbledora začala prechádzať trpezlivosť."

"Áno, je to tak. Hoci, neviem, či by som dokázala zradiť Hermionu a jej priateľov, takže ma ani veľmi netrápilo, že Dumbledorovi nemám čo povedať. Až dodnes to znášal dobre, vraj je normálne, že za taký krátky čas sa nedá získať niečia dôvera. Ale na dnešnom stretnutí mi dal týždňové ultimátum. Ak konečne niečo nezistím, pošle ma späť domov, a ja nemôžem-nechcem sa tam vrátiť."

Zoeyine oči sa opäť naplnili slzami, no Chris ju chytil za ruku a spýtal sa jej, prečo sa nechce vrátiť domov.

"Nechcem o tom hovoriť, Chris," povedal ticho a sklonila hlavu.

"No tak Zoey, povedz mi čo sa deje. Ak chceš, pokúsime sa zariadiť, aby si sa tam vrátiť nemusela, len mi povedz, o čo ide," nedal sa odbiť Chris. Chcel tomu úbohému dievčaťu pomôcť. "Ubližuje ti otec, však?"

Po chvíľke Zoey prikývla a v Chrisovi sa zodvihla vlna hnevu. Na vlastnej koži zažil, aké to je, byť týraný  rodinou. Bolesť, strach a utrpenie. Avšak horšie, ako fyzická bolesť, sú rany na duši, ktoré vám spôsobí vlastná krv, vlastná rodina. Vedel, čím si Zoey musela prejsť.

"Kedy to začalo? Hermiona o ničom nevie, však?"

Zoey pokrútila hlavou a pomaly začala hovoriť. "Keď moja mamička zomrela, odsťahovali sme sa, pretože otec už viac nemohol žiť v meste, kde sme žili ešte všetci spolu. Opustila som kamarátov, Hermionu a všetko, čo by mi mamku pripomínalo, avšak neodvážila som sa protestovať. Keď sme prišli do New Yorku, otec si dlho nevedel nájsť prácu a začal piť. Potom to všetko začalo. Facky, údery päsťou a kopance boli u nás na dennom poriadku. Čudovala som sa, že modriny mi po pár hodinách zmizli, podobne ako aj bolesti a nikto si tak nič nevšimol. Myslím si, že za to mohla moja mágia, hoci som ešte netušila, že som čarodejnica. Keď mi prišiel list zo školy, bolo to ako splnený sen. Internátna škola, kde by som trávila takmer celý rok, s výnimkou prázdnin. Samozrejme bol otec proti a nechcel mi dovoliť tam ísť, no napísala som list riaditeľke školy a keď nás navštívila, prehovorila ho, aby mi dovolil tam študovať. Bolo to fajn, byť od neho preč, učiť sa kúzliť a domov sa vracať len na Vianoce a cez letné prázdniny. Keď som sa dozvedela, že mám možnosť prísť študovať sem, od radosti som bola celá bez seba, hoci po Dumbledorovej návšteve nadšenie trochu opadlo. Zvyšok poznáš," ukončila smutne.

Chris ju objal, a v objatí ju držal ešte pár minút potom. "Sľubujem, že urobím všetko pre to, aby si sa tam nemusela vrátiť. Máš čas jeden týždeň, však? Dovtedy niečo vymyslíme a zariadime, aby si tu ostala a ani nemusela donášať Dumbledorovi."

"Ale ako to chceš urobiť? Sám dobre vieš, že je nemožné oklamať Dumbledora," zúfalo povedala Zoey, no v očiach sa jej rozhoreli plamienky nádeje.

"Nechaj to na mňa, poznám pár ľudí, ktorí by s tým niečo mohli urobiť," povedal a Zoey prikývla. Ďalej sedeli na pohovke. Zoey bola opretá o Chrisovo rameno, keď Chris po chvíli zistil, že dievča od vyčerpania zaspalo. Opatrne ju uložil na gauč a zaklopal na dvere do Jaredovej pracovne. Ten potichu vyšiel z izby a zbadal spiace dievča.

"Bola úplne hotová," vysvetlil Chris a Jared chápavo prikývol. Mávol prútikom a vyčaroval deku, ktorú prehodil cez jej schúlené telo.

"Teraz nech ostane tu, určite si nejakú tú chvíľu pospí. Čo sa stalo?" spýtal sa pošepky, no Chris len pokrútil hlavou.

"Bez nej o tom nemôžem hovoriť. Nevieš mi povedať, kto z otcových ´známych´ sa dobre vyzná v práve?"

Jared sa uškrnul. "V práve? No, myslím, že odpoveď sa ti nebude veľmi páčiť. Bellatrix je v tom naozaj dobrá," povedal Jared a stalo sa presne to, čo očakával. Harry vyskočil a začal vrieskať na celý byt. Ešte že stihol na gauč, kde spala Zoey umiestniť tíšiace kúzlo.

"Hádam si len nemyslíš, že budem o pomoc žiadať tú šialenú, sadistickú..." pokojne by ďalej pokračoval, no Jared ho zdvihnutím ruky umlčal.

"V prvom rade, nemusíš ziapať, ja ťa počujem. Po druhé, nesúď Bellu z rečí, ktoré si o nej počul. Ani Sirius nespáchal to, o čom boli všetci presvedčení, že urobil. Netvrdím, že Bella nespravila nikdy žiadnu chybu, ale nie je vždy všetko tak, ako vyzerá. Viem čo chceš povedať, skoro ti zabila Siriusa, ale povedz mi úprimne, nespravil by si ty to isté jej, keby jej priatelia ohrozovala tvojich? Pod chladnokrvnou maskou je úplne iným človekom a rodinu si stále chráni. Nesúď ju, keď ju nepoznáš," prihováral sa Jared za Bellatrix Lestrangeovú.

"To nemyslíš vážne, že ju budeš obhajovať. Myslel som si, že si normálny, ale zjavne som sa mýlil," trval na svojom Chris.

"Chris no tak, správaj sa ako dospelý a nie ako decko. Bella je tiež len človek, ktorý robí chyby, ale vôbec ju nepoznáš. Skús popremýšľať o tom, čo som ti povedal. Ver, že útok na Siriusa veľmi ľutovala. Bol to jej bratranec, s ktorým odmalička vyrastala. Spýtaj sa ho, akú si ju pamätá,“ povedal Jared a smutne pokračoval. „Neodpustila by si, keby Sirius zomrel, ale bojoval na opačnej strane. Ak nechcela zomrieť ona, musela sa brániť."

"Jared prestaň, nechcem sa o nej baviť. Musí existovať aj niekto iný."

"Bella je najlepšia, ale o tom sa budeme baviť neskôr. Spomeň si, že o otcovi si si tiež myslel len to najhoršie, ale keď si ho spoznal, zistil si, že si sa v ňom mýlil. Premýšľaj," uzavrel túto tému Jared a Chris sa naozaj zamyslel. Všetko, čo Jared povedal dávalo zmysel, ale aj tak nehodlal všetkému len tak uveriť. Videl Bellu bojovať. Na šialený lesk v jej očiach nikdy nezabudne, ani na to, čo urobila Nevillovým rodičom. Jared zatiaľ skontroloval Zoey a vyčaroval jej ešte jednu prikrývku. Tiež zrušil tíšiace kúzla, aby počuli, keby mala náhodou nočné mory a mohli ju zobudiť. U týraných detí bývajú nočné mory pravidelnými narušiteľmi spánku.

"Jare, dáš prosím ťa vedieť Arielle, Dracovi a Hermione, že sme u teba? Povedz im, že zajtra sa o všetkom dozvedia, ale dnes nech nás už nehľadajú. Ak nemáš nič proti, ostal by som so Zoey tu, nerád by som ju nechal samú na cudzom mieste," poprosil Chris brata o láskavosť.

"Jasnačka, braček. O chvíľu som späť. Sprav si pohodlie," usmial sa a odišiel. Bol si istý, že Chris bude o jeho skorších slovách premýšľať.

"Braček? On je tvoj brat?" ozvalo sa z pohovky a Chris vyľakane nadskočil. Zoey sedela na pohovke a dívala sa naňho rozšírenými očami.

A/N: Dúfam, že ma neukameňujete za Bellu. Myslím, že to bol Rankl, kto sa pýtal, či do príbehu zahrniem aj ju a popravde sa mi ten nápad zapáčil. Avšak ja sa vo svojej poviedke nechystám spraviť z nej mrchu, ako v origináli a mnohých poviedkach. Prečítala som si pár poviedok, v ktorých je Bella dobrá a veľmi sa mi tie poviedky páčili. Tak som sa rozhodla urobiť z nej tiež kladnú postavu. Snáď to nebudete považovať za blbosť a aj vám sa zapáči :)

Budem rada, ak mi napíšete, čo si o tom myslíte. Ďakujem :)

29.07.2011 20:43:07
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one