Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
A je to tu, po veľmi dlhej dobe vám prinášam kapitolu k mojej vlastnej poviedke. Uvedomujem si tú dlhú pauzu, ale jednoducho som nemala na písanie náladu. Radšej som sa venovala prekladu. Budem sa to snažiť zmeniť, viac menej sme už pred koncom. Ešte tak maximálne desať kapitol.

Ja osobne si myslím, že táto kapitola nie je bohvieako dobrá, ale už ma nič nenapadlo k tejto časti deja. Snáď nebudete sklamaní a aspoň trochu vás kapitola poteší.

Venovanie patrí všetkým vám úžasným čitateľom, ktorí so mnou máte tak veľa trpezlivosti. Takže ďakujem vám za všetky komentáre, naozaj veľmi ďakujem. Ešte raz, extra venovanie patrí - Ranklovi, Kik, Anfulke, Kikinke400, Nade, Kejt, Lily, Leegy, Deene, Dexi a tiež ´čitateľovi menom Karlos-sama.

V podstate je to nebetovaná kapitola, keďže som si ju po sebe prečítala len ja, aj to len tak zbežne, aby som opravila najhoršie preklepy. Takže to berte s rezervou. Už nebudem zdržiavať, hor sa na kapitolu :)


„Vitajte na zámku upírov,“ povedala Lilith a ešte chvíľu ich nechala len tak stáť a dívať sa na to úžasné veľdielo s otvorenými ústami. „Fajn, myslím, že stačilo. Chris, zatvor ústa.“

Po týchto slovách sa všetci akoby prebudili a opäť zbystrili pozornosť. Veď stáli pred bránami možno aj najnebezpečnejšieho miesta na zemi.

„Fajn, čo máme robiť, až sa s ním stretneme?“ pýtala sa nervózna Hermiona.

„Neboj sa Hermiona, Princ o vašej návšteve vie a očakáva vás. No čo, nemohla som sem len tak bez ohlásenia napochodovať so šiestimi smrteľníkmi,“ dodala pobavene, keď zbadala výrazy ich tvárí. „Nebojte sa, decká, nič sa vám nestane.“

Nikto z nich už potom neprehovoril, hoci o kamarátkiných slovách pochybovali.

Tak nasledujúcich zopár minút panovalo v skupinke ticho. Všetci premýšľali nad tým, čo ich asi tak čaká, aký je ten slávny Princ a ako celý ten dnešok vlastne dopadne. Tiež sa trápili pre Zoey, práve teraz by malo začínať to súdne konanie.  Z myšlienok ich vytrhol až silný zvon, ktorý sa rozozvučal hneď, keď sa priblížili k vstupnej bráne. Decká sa okolo seba začali poplašene obzerať, ale Lucius s Voldemortom len ticho stáli a čakali, kým ich niekto nepríde ´privítať´.

Nemuseli čakať dlho, lebo už o pár sekúnd sa brána rozletela a pohľad im padol na nádhernú vstupnú sieň celú vykladanú žiarivo bielym mramorom. V otvorených dverách stálo asi sedem upírov, no nebolo ťažké určiť, ktorý z nich je Princ.

Upír stojaci v prostriedku rovno oproti dverám bol neuveriteľne nádherný. Hladké čierne vlasy mu padali voľne na chrbát a mladučko vyzerajúcej tvári dominovali jasnomodré oči. Vysoká, štíhla postava odetá v krásnych zelených šatách vzbudzovala rešpekt a všade okolo nej bolo doslova cítiť tú úžasnú moc. Ale čo bolo najprekvapivejšie, bol upírov výraz. Na tvári mu pohrával malý úsmev a v očiach sa zračila zvedavosť, avšak zmiešaná s obozretnosťou.

„Vitajte v mojom kráľovstve,“ prehovoril melodickým hlasom. „Asi ste ma nečakali hneď pri dverách, ale nemohol som sa dočkať. Návštevy nemávame veľmi často. A už vôbec nie také zaujímavé,“ na tvári sa mu usadil úškrn. „Nech sa páči, poďte ďalej. Porozprávame sa v salóne.“

Po tomto pokyne sa všetci siedmi – teraz už ôsmi upíri spolu s Lilith – pohli ďalej. Hermiona a Chris si vymenili neveriace pohľady. Tento sympaťák že je najmocnejším tvorom na zemi?

Draco s Arielle obdivovali krásne miestnosti, cez ktoré prechádzali. Míňali stovky rôznych obrazov, každý im vyrážal dych niečím iným. Neboli ako obyčajné čarodejnícke, pohyblivé obrazy, tieto akoby mali dušu.

Len Lucius s Voldemortom mali na tvári ľadovú masku bez akýchkoľvek emócií.

Salón bola ďalšia pomerne veľká miestnosť ladená do príjemných zemitých tónov. Celkovo to tu vyzeralo veľmi útulne a prívetivo – nikto by to na upírske obydlie netypoval. Chápete, žiadne truhly a pavučiny, akoby niekto mohol oakávať.

„Prosím, sadnite si,“ opäť sa ozval Princ a ukázal na pohodlné kreslá stojace okolo malého stolíka uprostred miestnosti. V celom salóne bolo príjemné teplo, hoci tu nikde nebol žiaden krb. „Ako už určite viete, moje meno je Elenor Archelli Sangue la Marche, inak som tiež známy známy ako Princ upírov. Teraz by som rád vedel, kto ste vy.“

„Tom Marvoloso Riddle, inak som tiež známy ako Lord Voldemort,“ uškrnul sa Voldemort, ktorý jediný vyzeral byť uvoľnený. Zjavne mu spoločnosť upírieho princa nebola nepríjemná. „Toto je Lucius Malfoy, jeho syn Draco, moja dcéra Arielle, syn Christopher a kamarátka našich detí, Hermiona Grangerová,“ predstavil ich všetkých po jednom. Každému sa dostalo prikývnutia a Chrisovi dokonca nepatrnému, takmer nepostrehnuteľnému úsmevu.

„Čo vás sem privádza? Návštevy čarodejníkov nemávame často,“ povedal ešte stále s pohľadom upretým na Chrisa.

„Áno, myslím, že čarodejníkov nemáte príliš v láske,“ odpovedal Chris a pohľad Princovi opätoval.

Ten sa zasmial hrdelným smiechom, až z toho Hermione a Arielle prešli po chrbte zimomriavky.

„To je pravda, ale čo sa už raz stalo...“ na chvíľu sa odmlčal a potom zopakoval svoju otázku, „čo sem však priviedlo vás? Musím uznať, že máte odvahu, čarodejníci, prísť až sem.“

„Chceme knihu,“ ozval sa Voldemort a snažil sa tak upútať upírovu pozornosť. Nepáčil sa mu ten pohľad, ktorým si premeriaval jeho syna. Hoci sa mu to nepriznávalo ľahko a navonok nedal nič najavo, voči Princovi mal rešpekt. Síce patril k najsilnejším čarodejníkom na svete, ale predsa len by sa nemohol rovnať jemu. Keď si pomyslel na tie fámy, ktoré sa šíria celou čarodejníckou spoločnosťou, že sa s upírmi dohodol na spolupráci a podpore, nevedel, či sa má smiať alebo pobavene si odfrknúť. Každý normálny čarodejník vedel, že upíri s čarodejníkmi nechcú mať nič spoločné, nemienia sa pliesť do ich politiky a už vôbec nie niekomu sa podriadiť a bojovať s nimi bok po boku. Absurdné, on by nikdy Princa upírov o podporu žiadať nešiel. Bola by to samovražda.

„Ale, ale, ako viete o knihe?“ ostražito sa pýtal Princ s prižmúrený očami a všetky stopy po úsmeve z jeho tváre zmizli. „Jeho potomkovia nie ste, to vie predsa každý, ale ako-“ dodal pri pohľade na Voldemorta. Aj upíri vedeli, že Lord Voldemort je potomkom Salazara Slizolina.

Všetkým bolo jasné, že tým ´jeho´ myslia Richarda Chrabromila.

„Samozrejme že nie,“ povedal Voldemort. „Ale jeho skutočný potomok plánuje dokončiť jeho dielo. Preto potrebujeme tú knihu, aby sa k nej nedostal. A tiež ju použiť na jeho porazenie. O knihe sme sa dozvedeli vďaka zvitku Salazara Slizolina a následne aj jeho denníkom. Vieme všetko, čo sa vtedy stalo a ja nedovolím, aby to pokračovalo.“

„Veľmi dobre,“ uškrnul sa Princ, „a prečo by som vám mal veriť a tú knihu vám len tak dať? Čo z toho budeme mať my?“

„Nechceme ju zadarmo,“ vstúpil do debaty Lucius, „ak nám vydáte knihu, môžeme vás zbaviť prekliatia, ktoré na Vás vrhol Chrabromil.“

Tentokrát bolo na Princovej tvári vidieť jasné prekvapenie, zmiešané so šokom a – nádejou?

„Na to neexistuje protikliatba. Už stáročia sa niekto snaží ju vymyslieť, ale doteraz sa to nikomu nepodarilo. Viete vy vlastne, ako tá kliatba pracovala?“ spýtal sa vážnym hlasom, „na začiatku, keď nás bolo omnoho menej, žili sme s čarodejníkmi v spoločnom svete. Mali sme voľnosť, nemuseli sme zabíjať, mohli sme vychádzať na Slnko, kedy sa nám zachcelo a hlavne nás nikto neodsudzoval. Čarodejníci a upíri si boli rovní. A čo sme teraz? Banda krvilačných monštier, ako nás s obľubou nazývate vy čarodejníci.“

„Nie všetci čarodejníci si to myslia,“ prehovoril Chris a upír sa mu opäť zadíval hlboko do očí. „A naozaj sa nám podarilo vytvoriť protikliatbu. Nemáme dôvod vás klamať.“

Chris pohľadom neuhol. Cítil sa akoby sa mu snažil z pohľadu vyčítať pravdu. A on neklamal.

Zrejme túto odpoveď uznal aj Princ, keď sa už trochu jemnejším tónom spýtal, „A ako tá vaša protikliatba funguje?“

„Rovnako, ako pracovala kliatba. Stačí prekliať – v tomto prípade odkliať – jedného upíra, ktorému zaklínadlo úplne zmení organizmus. Opäť sa stanete takými, akými ste boli na začiatku. Ak prijmete našu dohodu, na jedného upíra ´aplikujeme´ zaklínadlo a ten bude potom schopný protikliatbu rozšíriť medzi ostatných upírov uhryznutím. Keďže vyslovením zaklínadla sa protikliatba dostane do tela jedného upíra, potom sa tak dá preniesť aj do krvi ďalšieho upíra, stačí, keď dostane trochu jeho krvi. Nič zložité,“ vysvetľoval Lucius a Princ sa tváril zamyslene.

„A čo presne toto zaklínadlo spôsobí?“

„Upír s protikliatbou samozrejme ostane upírom aj naďalej, ale už nebude závislý na ľudskej krvi tak veľmi. Takže na jedno nakŕmenie bude stačiť liter krvi, ktorý postačí na dva mesiace. Tak z vás už nebudú ´tie krvilačné beštie´ ktoré na jedno nakŕmenie potrebovali dosucha vysať troch ľudí. Ďalej sa budete môcť voľne pohybovať po Slnku, hoci viem, že tí najsilnejší jedinci sa môžu cez deň pohybovať po vonku normálne, ale tí slabší by zhoreli na popol. A tiež sa postaráme o to, aby boli upíri uznaní za plnohodnotné bytosti, ktoré by mali mať práva ako normálni čarodejníci.“

„Tak dobre,“ povedal upírsky princ po chvíľke premýšľania. „Môžeme sa dohodnúť. My dostaneme protikliatbu a vy knihu, ale až sa uistíme, že to funguje.“

„Výborne, tak poďme na to, nech to máme čím skôr za sebou,“ povedal Lucius a pozrel sa na Temného pána, ktorý prikývol. Chris, ktorý celú túto výmenu sledoval sa postavil.

„Počkajte, ešte ste nám nepovedali, ktorý upír dostane protikliatbu cez to zaklínadlo,“ povedala Hermiona a Princ sa na ňu usmial. Pokynul veľkému upírovi stojacemu pri dverách, aby prišiel k nim. Postavil sa pred svojho pána, ktorý mu v krátkosti vysvetlil o čo ide. Upírovi sa na tvári mihol radostný úsmev, ale inak nič nepovedal. Otočil sa tvárou ku Chrisovi a prikývol.

Chris si všimol, že jeho otec s Luciusom sa postavili zaňho každý z jednej strany, podobne ako Hermiona s Dracom. Arielle ostala sedieť a s vážnym výrazom na svojej peknej tvári upierala pohľad na svojho brata.

Chris sa nadýchol a začal, „In nomine omnipotentis Odin Quaeris quod sit immunis a tenebris ...  z prútika mu vystrelilo bledomodré svetlo a pomaly obklopovalo upíra stojaceho pred ním, „revertere ad mentem et virtutem,“ po vyslovení ďalšej časti zaklínadla sa modrý lúč vpil priamo do stredu upírovej hrude, ktorý vzápätí padol na zem a zvíjal sa na zemi, akoby mal strašné kŕče. Upírí princ to všetko sledoval s prižmúrenými očami a mračil sa na Voldemorta, avšak zatiaľ nezasahoval.

„Skip veneficas maledicere,“ zazneli posledné slová zaklínadla, žiara sa vytratila a upír teraz už bez pohybu ležal na zemi. Ako prvý sa k nemu sklonil Chris, tesne nasledovaný Princom. Pokúšali sa ho prebrať, ale keď sa im to nakoniec podarilo a upír otvoril oči, Chris vyľakane odskočil. Upírove oči mali rubínovo-červenú farbu a divoko sa leskli. Akonáhle zaregistroval kľačiaceho Chrisa, vyskočil a vrhol sa naňho. Vtedy zasiahol Voldemort s Luciusom a obaja na upíra namierili prútiky. Zdalo sa však, že to nemá žiaden efekt a upír s vraždiacim výrazom v tvári sa pomalými krôčikmi blíži ku Christopherovi.

„Do pekla, čo sa stalo?“ pýtal sa Draco, keď k nemu pristúpili Hermiona s Arielle a vytiahli prútiky. To už boli v pozore aj ostatní upíry v miestnosti, nevynímajúc Princa.

A potom sa to stalo. Šialený upír vyskočil priamo na Chrisa. Nešťastiu zabránil Temný pán spolu s Luciusom Malfoyom, keď začali kúzliť v takej rýchlosti, že ich prútiky sa len tak mihotali. O pár sekúnd neskôr ležal na zemi spútaný upír, zjavne v bezvedomí, keďže sa nehýbal. V miestnosti nastalo úplné ticho, ktoré prerušilo až zasyčanie totálne vytočeného Princa všetkých upírov.

„Čo ste mu spravili?“ hrozivo sa ozýval jeho hlas a odrážal sa od stien.

„Ja – ja neviem, všetko išlo dobre, nechápem, prečo to nefungovalo,“ povedal Chris a so strachom a ľútosťou v očiach sledoval ležiaceho upíra.

„Vedel som, že som vám nemal len tak veriť, vy čarodejníci by ste nikdy upírom dobrovoľne nepomohli. Chceli ste ma oklamať a získať tú vašu knihu podvodom,“ hovoril ďalej, zatiaľ čo v očiach mu plápolal oheň a zúrivosť. „Ale toto vám len tak neprejde,“ prehovoril po krátkej odmlke, no prerušilo ho zakňučanie, ktoré prišlo od spútanej bytosti. Zdalo sa, že sa preberá.

Ozývali sa ďalšie kvílivé zvuky, akoby chudáka upíra ho niečo bolelo.

„Och nie, on umiera,“ povedala Hermiona s hrôzou v očiach a Chrisovi akoby sa zastavilo srdce.

„Nie, to nemôže byť... ja som nechcel... nie, prosím,“ opäť klesol na kolená a položil zomierajúcemu upírovi ruku na čelo. „Ja som naozaj...“

Tentokrát bol prerušený Chris, keď sa k nemu priblížil Princ, „Nedotýkaj sa ho,“ povedal a chystal sa ho odstrčiť, keď ho neznáma sila odhodila na opačný koniec miestnosti. „Čo si to...“

Nestihol dohovoriť, pretože jeho pohľad upútala tentokrát strieborná žiara, ktorá sa objavila okolo Chisa. Arielle, Draco, Hermiona, Lucius, Lord Voldemort a Princ na to s úžasom hľadeli a všimli si, že Chrisovi z oka vypadla jedna jediná slza, ktorá dopadla rovno na upírov krk. Z miesta, kde sa jeho kože dotkla táto maličká kvapka Chrisovho smútku a ľútosti, sa začalo šíriť oslňujúce svetlo a postupne pohlcovalo obe osoby na zemi. Nakoniec to svetlo celé akoby vybuchlo a pár sekúnd nikto nič nevidel. Keď žiara úplne zmizla, Hermiona ako prvá pribehla ku Chrisovi.

„Chris, si v poriadku?“ pýtala sa ho, ale Chris neodpovedal. Díval sa na preberajúceho sa upíra. Mávnutím ruky nechal zmiznúť hrubé povrazy, ktoré mu obopínali telo a pomohol mu posadiť sa. Keď otvoril oči, všetci prizerajúci sa šokovane zalapali po dychu. Upírove oči už totiž neboli krvavočervené, ale nádherne strieborné.

„Fungovalo to,“ zašepkala Arielle a nespúšťala pohľad z tých zvláštnych očí. Potom akoby sa všetci prebrali z tranzu a rozpútala sa divoká debata. Voldemort okamžite pristúpil k svojmu synovi a uisťoval sa, či je v poriadku. Ten len prikývol.

Princ pristúpil k svojmu poddanému upírovi a niečo sa ho pýtal. Potom sa obrátil ku skupinke čarodejníkov a zľahka sa uklonil.

To vyvolalo údiv na strane čarodejníkov. Striebrooký upír pristúpil k obrovskému zahalenému oknu a strhol záves. Hermiona a Arielle vykríkli, keď dopadli lúče zapadajúceho Slnka na jeho odhalenú pokožku, ale nič sa nestalo.

„Naozaj sa ti to podarilo, Chris,“ povedal Draco a pohľad stočil na blížiaceho sa Princa.

„Ospravedlňujem sa, Christopher Riddle. Mal som vedieť, že ty by si nám nechcel ublížiť, máš čisté srdce,“ prehovoril jasným hlasom a Chris sa naňho díval neschopný slova. „Dodržal si slovo a teraz ja dodržím svoje,“ znova sa uklonil Princ a hlavou pokynul dvom čarodejníkom stojacim pri druhých dverách miestnosti. Tí prikývli a odišli. „Upíri sú teraz tvojimidlžníkmi,“ začal vravieť, ale prerušil ho Chris zavrtením hlavou.

„Nie, nedlhujete mi nič. Takmer som jedného z vás pripravil o život,“ hovoril trhaným hlasom a díval sa do zeme.

Princ sa po jeho slovách len usmial a podal mu veľkú krabičku, ktorú mu práve priniesli dvaja strážcovia dverí.

„To nemení nič na tom, že nakoniec si splnil svoje slovo a pomohol. Tu je kniha, po ktorú si prišiel,“ Chris prikývol a knihu si vzal. Opäť otvoril ústa, že niečo povie, ale Princ pokračoval, „mám pre teba ešte jeden návrh. Všimol som si, že je v tebe veľké množstvo mágie, priam obrovská sila ukrytá pod povrchom. Bol by si extrémne mocným upírom, ak by si chcel...“

„Tak na to zabudnite,“ zavrčal Voldemort a už mieril prútikom na Princovo hrdlo. V tej chvíli mu bolo jedno, že by proti nemu nemal veľkú šancu, ale toto bola posledná kvapka. Doteraz tŕpol strachom o svojho syna a tento tu mu len tak oznámi, že ho chce premeniť.

„Myslím, že o tom by mal rozhodnúť Christopher,“ nespúšťal z Chrisa pohľad Princ.

„Som vám veľmi vďačný, ale musím odmietnuť. Čaká ma dôležitá úloha, na ktorú sa musím pripraviť, a hoci premena na jedného z vás by mi možno pomohla v boji, nedokázal by som sa oddeliť od svojej rodiny,“ usmial sa Chris na svojho otca a potom sa pozrel na Princa. „Naozaj si vašu ponuku vážim, ale rád by som ostal obyčajným čarodejníkom.“

„Nikdy nebudeš len obyčajným čarodejníkom,“ tichým hlasom odpovedal Princ, „tvoja dobrota a čisté srdce ťa budú navždy robiť výnimočným,“ potom sa obrátil k Voldemortovi, „Máte úžasného syna, buďte naňho hrdý a chráňte ho.“

Voldemort spustil ruku s prútikom a prikývol, hoci ani na chvíľu nepoľavil z pozornosti a maximálneho sústredenia.

„Ešte než odídete,“ povedal Princ, zodvihol ruku a priložil ju Chrisovi na krk. Kým stihol niekto zareagovať ruku opäť stiahol, ale na Chrisovej koži sa vynímalo strieborno-čierne tetovanie v tvare hviezdy. „Odteraz si pod priamou ochranou Princa upírov a ten, kto sa pokúsi akokoľvek ti ublížiť, sa bude musieť postaviť celému nášmu klanu.“

Lusius šokovane povytiahol obočie a len jeho malfoyovská výchova mu zabránila v civení s otvorenou pusou. Toto sa nikdy v živote nestalo. Veď samotný Princ upírov práve Christopherovi uznal vernosť.

„Ak budeš potrebovať našu pomoc, stačí, keď sa dotkneš hviezdy a pomyslíš si na mňa,“ povedal nakoniec a tretí krát sa uklonil.

Chris otvoril ústa a chcel poďakovať, ale nakoniec len prikývol. Princ sa usmial a pokynul im, aby ho nasledovali von z miestnosti.

 


A/N: Pravdepodobne vám možno prišlo divné všetko to okolo upírov, preto vám to chcem ešte trošku bližšie vysvetliť. Upíri existovali už od nepamäti, avšak ako je spomínané vyššie, od čarodejníkov sa líšili len pitím krvi a vyššou mocou. Bolo ich málo, pretože samotní upíri nechceli vytvoriť príliš veľkú ´armádu´ takým mocných bytostí. Hrozili by tak všelijaké boje o územia a vodcovstvo, preto nažívali v mieri. Po Chrabromilovej kliatbe sa to zmenilo. On ich vlastne premenil na chladnokrvné príšery, ktoré zväčša nevedeli ovládať svoju náhle znásobenú túžbu po krvi. Začali zabíjať nie len obyčajných ľudí, ale aj sami seba. Vytvorili mnoho ďalších, slabších upírov, na ktoré kliatba pôsobila ešte silnejšie. Len silný upíri vedeli svoje túžby a potreby ovládať, rovnako ako mohli chodievať na denné svetlo (ako Lilith, napríklad).

Chrisova protikliatba mala zrušiť práve tieto účinky kliatby, nemala upírov premeniť na ľudí, to sa nedá! Veď z niekoľko tisíc rokov starého človeka sa nemôže len tak stať smrteľník. Ešte sa možno čudujete, že Princ vybral ako toho ´pokusného a odkliateho´ upíra jedného zo svojich strážcov. Práve jeho šiesti strážcovia boli jeho najvernejší spoločníci a on im dôveroval. Preto vybral jedného z nich. Sám by neriskoval, veď ste sami čítali, že Chris to takmer pokazil. Neohrozil by svoj druh tým, že by sa nechal zabiť, hoci len náhodou. A taktiež tým nemohol poveriť hocijakého upíra, ktorého by stretol, lebo ten by mohol situáciu všelijako zneužiť. Možno si vravíte, prečo neodkliať viac upírov, ale to nejde. Funguje to len raz, preto je to napísané takto.

Inak, naozaj som nevedela, ako aplikovať túto protikliatbu, bolo by dosť blbé odoklínať každého jedného upíra na svete, ktorých je obrovské množstvo. Preto to s tým uhryznutím.

Ešte jedna vec, možno vám tu Voldemort príde dosť nevoldemortovský, ako som si sama uvedomila po letmom prečítaní kapitoly, ale prepisovať to už nebudem. Snáď by som jeho zmenu správania pri tejto kapitole mohla prirovnať k extrémnemu vypätiu jeho zmyslov. Bože, to je kravina. Ale nie, odteraz bude Voldemort proste znovu Voldemortom. Vlastne tu sa ani nemohol hrať na veľkého a strašného bossa, pri Princovi by mu to bolo veľmi málo platné.

To len tak na okraj, snáď tá kapitola nie je taká hrozná, v ďalšej kapitole bude Zoeyin ´súd´. Komentáre potešia.

No a nakoniec, opäť zdôrazňujem, že latinčinu neovládam (až na pár názvov z biológie) a tak som na to moje úžasné zaklínadlo použila klasický Google translator. Budete mi to musieť odpustiť. Tu je približné znenie protikliatby - V mene všemocného Ódina ťa žiadam, osloboď túto bytosť z temnoty, vráťjejm myseľ a moc, zruš čarodejovo prekliatie.

15.12.2011 20:37:59
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one