Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black

Ahoj všetci,

Konečne je na svete ďalšia kapitola, ktorá je približne dvakrát taká dlhá ako bývajú moje kapitoly zvyčajne. Ale aj tak mám pocit, že celkovo ten výsluch je akosi málo popísaný a zrýchlený... no neviem, snáď to nebude až také zlé.


Chcem sa Vám poďakovať za komentáre, ktoré ste mi nechali pri minulej kapitole. Som rada, že tú poviedku čítate :) ...


Kapitola nie je obetovaná, ja som sa snažila opraviť aspoň také tie preklepy...


Venovanie patrí týmto ľuďom: Candy, Jett Alice Black, Nienna, Anfulka, Kejt, Nade, Rankl, Leegy, Emyly Cindy Mowmary, Karlos-sama, Kik, SeleneBlack, Enedaka. Ešte raz vám krásne ďakujem za komenty :)


Weronika :)



Ten istý deň v Rokforte

„Ahoj Zoey, konečne si hore,“ ozval sa veselý hlas vychádzajúci zo spoločenskej miestnosti Chrabromilu. Zoey práve prichádzala zo spálne a keď konečne zišla dole schodmi, zbadala Hermionu ako si uhládza čiernu sukňu, ktorá jej siahala po kolená. Vyzerala tak nejako zvláštne, bez klasického školského habitu, ale inak jej to veľmi pristalo.


Potom ju však pri pohľade na svoju sesternicu napadlo, „Počkaj, si to ty Mia, alebo ...?“ Samozrejme myslela na Bellatrix, len sa akosi neodvážila vysloviť jej meno nahlas. Predsa len, aj keď bola klubovňa prázdna, v Rokforte sa často stávalo, že aj steny akoby mali uši.


Hermiona neodpovedala, len sa uškrnula, „Čo myslíš?“


Hneď po tom bolo Zoey jasné, že je to Bellatrix. Ale kde sú vlastne všetci? Akosi v kútiku duše totiž dúfala, že sa s ňou prídu jej priatelia rozlúčiť. A zaželať jej dnes veľa šťastia.


„Ale, ale, čo ten smutný výraz,“ podišla k nej Bella, chytila ju za ruku a pritiahla k jednému z mäkkých gaučov. „Nemala by som ti o tom hovoriť, obzvlášť nie teraz, ale vidím, že ťa trápi, že sa s tebou neprišli rozlúčiť tvoji priatelia. Neprišli preto, lebo sú už asi pol hodinu v Rumunsku.“


„V Rumunsku? Prečo pre Merlina by teraz šli do Rumunska?“ pýtala sa Zoey a na Bellu sa dívala ako na blázna.


„To ti teraz naozaj nesmiem povedať. Ale ak dnes všetko dopadne dobre, už večer sa o všetkom dozvieš.“


„Všetko? Takže predsa len predo mnou niečo tajili,“ povzdychla si Zoey a v tej chvíli jej bolo jedno, že pri nej sedí Bellatrix Lestrangeová. Oprela sa jej o rameno a smutne prehovorila, „Myslela som, že už mi veria, ale...“


„Ale to tak, Zoey, sama dobre vieš, že ti to nemohli povedať, pretože je to nebezpečné...“


„Čože je také nebezpečné?“ ozval sa nepríjemný hlas prichádzajúci z chodby chlapčenských spální.


„Weasley, daj si pohov a odpáľ, dobre ti radím,“ zavrčala Hermiona/Bellatrix a momentálne jej bolo jedno, že skutočná Hermiona by mu tak nikdy nepovedala. Arielle jej o ňom už rozprávala, o tom, ako sa správal k svojim vlastným priateľom. Prekliaty ryšavý zradca krvi.


„Humusáčky Grangerové, to som si mohol myslieť. A kdeže máte zvyšok svojej smrťožrútskej partičky?“ provokatívne zatiahol ryšavý chlapec a Hermiona sa naňho vrhla. Zoey ju však stihla zachytiť za lem svetra a niečo jej pošepkala. Bellatrix mu venovala pohľad plný pohŕdania a následne obe opustili spoločenskú miestnosť.


„Vážne nechápem, ako sa s ním môže niekto priateliť. Draco a Arielle naozaj nepreháňali. Je to obyčajný-“


Čo však Ronald Weasley naozaj je sa ale nedozvedeli. Priamo pred vstupom do chrabromilskej klubovne na nich už čakali Sirius so Severusom. Samozrejme každý na opačnej strane obrazu s Tučnou paňou.


„Čaute, no ako? Nervózna?“ pýtal sa Sirius a povzbudzujúco sa na Zoey usmial.


„Necítim si žalúdok,“ odpovedalo dievča s grimasou a Sirius sa len opäť usmial.


„Neboj sa, dopadne to dobre,“ povedal a potom sa otočil smerom k Hermione, teda Bellatrix, „Drahá sesternica, odporúčam ti zmeniť výraz, Hermiona sa nikdy netvári, akoby chcela vyvraždiť polovicu hradu pohľadom.“


Bellatrix len niečo zavrčala, no po chvíli sa jej rysy uvoľnili a dokonca sa aj usmiala pri Siriusových pokusoch odľahčiť atmosféru a odviesť chmúrne myšlienky od nastávajúceho diania.


„Ste hladné?“ z ničoho nič sa spýtal Severus.


„Nie, vďaka, teraz by som do seba nedostala ani sústo,“ zavrtela hlavou Zoey, keď práve prechádzali okolo Veľkej siene.


„Ja som už jedla,“ odpovedala aj Bellatrix a tak naša štvorica nestrácala čas a vybrali sa rovno k hlavnej bráne do Rokfortu.


Kráčajúc po pozemkoch sa Zoey opäť mysľou vrátila k svojim priateľom. Ak dnes všetko dopadne, dozvie sa, čo pred ňou tak dlho taja. Bola veľmi zvedavá o čo asi ide. Musí to byť vážne, keď si to vyžaduje úplnú dôveru a ešte dokonca aj ochrany mysle.


Potom jej pohľad padol na Bellatrix kráčajúcu vedľa nej. Z jej chôdze a držania tela vyžarovala sebaistota a aura akejsi arogancie. To isté si všimla aj predtým u Draca a dokonca aj Siriusa. Každý, kto Hermionu dobre poznal by si hneď všimol, že toto nie je skutočná Hermiona. Hermiona, jej jediná sesternica. A odo dneška snáď už aj sestra. Stále nemohla uveriť tomu, čo sa deje. Že je v Anglicku, že má úžasných priateľov a možno sa dokonca dostane aj preč z otcových pazúrov. Aké to asi bude, keď ho dnes stretne? Určite sa bude snažiť tvrdiť, že celý dnešný výsluch je len fraška a nič z toho, čo tvrdí jeho drahá dcérka nie je pravda. Nevedela si ani len predstaviť, čo by sa dialo, keby sa k nemu ešte niekedy musela vrátiť. Znova toto všetko prežívať. Bitky, kopance, modriny a nadávky. Bol to však jej otec...


Nie, pomyslela si Zoey, nesmiem na to myslieť.


Sirius zrejme vycítil jej nepokoj a úzkosť, a otočil sa k nej, „Hej, no tak,“ prehovoril upokojujúcim hlasom a zodvihol jej bradu, aby jej videl do očí, v ktorých sa zračil strach a obavy. „Uvidíš, že všetko dopadne dobre. Ani sa nenazdáš a budeš späť. Bude to fajn, nie je žiadna šanca, že to nevyjde. Predsa nás pripravovala moja drahá sesternica, ktorá je na všetky tieto právne veci macher a s Ufňu – Severusovým plánom neexistuje, aby sa to nepodarilo. A vieš prečo? Oni dvaja totiž nikdy neprehrávajú.“


„Pch, som predsa Bellatrix Blacková a Blackovci nikdy neprehrávajú. To by si mal vedieť, Sirius,“ uškrnula sa Bellatrix a Severus len prevrátil očami.


„Tak vidíš, aj náš diabolský génius vie, že dnes večer budeme oslavovať,“ uškrnul sa Sirius a Zoey sa rozosmiala, keď videla Severusov kyslý výraz po oslovení ´diabolský génius´.


„A čo Dumbledore?“ pýtala sa už trochu pokojnejšia Zoey.


„Ten sa tu neukázal už zopár dní. Momentálne sa nachádza niekde v Rusku a snaží sa nájsť staré Slizolinovo sídlo,“ odpovedal Severus. „Ani len netuší o tom, čo sa tu deje. Takže dnes nerátam so žiadnymi komplikáciami.“


Ďalej už nikto neprehovoril, pretože dorazili k hlavnej bráne a následne sa premiestnili. Sirius so Zoey a Severus s Bellatrix/Hermionou.


Objavili sa v nádhernej hale s tmavou drevenou podlahou a tyrkysovo modrým stropom, na ktorom sa skveli nejaké zlaté symboly. Zoey ešte nikdy nebola v podobnej čarodejníckej budove a tak len krútila hlavou všade naokolo, aby jej pohľadu nič neuniklo. Fascinovane sa dívala na steny z tmavého lešteného dreva, do ktorých boli vstavané pozlátené kozuby. Z každého kozuba na ľavej strane sa každú chvíľu vynárali nejakí čarodejníci  a čarodejnice, zatiaľ čo pred kozubmi na pravej strane sa tvorili krátke rady čarodejníkov, ktorí boli na odchode. Asi v polovici haly bola kruhová fontána, uprostred ktorej stála skupina zlatých sôch. Keď okolo nej prechádzali, Zoey si všimla, že zlaté súsošie tvorí socha čarodejníka s prútikom namiereným niekam do priestoru, ďalej čarodejnica, kentaur a rarášok.


Potom sa odpojili od davu náhliacich sa pracovníkov ministerstva a presunuli sa k pultu, za ktorým stál čarodejník v tyrkysovom habite s nápisom Bezpečnostná služba. Rad radom každého z nich skontroloval pomocou zlatej, tenkej tyče a potom ich požiadal o prútiky. Kontrola prútikov prebehla úplne bez problémov a sa na nich ani poriadne nepozrel, len automaticky odverklíkoval údaje, ktoré prečítal z pásika pergamenu, ktorý vyliezol z úzkej štrbiny prístroja. Zoey ten čudný vibrujúci stroj pripomínal váhy s jednou miskou.


Tak toto šlo veľmi ľahko, pomyslela si Zoey a držala sa medzi Siriusom a Hermionou, keď si to namieril k výťahom. Severus ich všetkých viedol a svojim hrôzostrašným výrazom v tvári, ktorým tak rád desil mladších študentov, nemal ani najmenší problém rozraziť si cestu pomedzi všetkých čarodejníkov, ktorí sa mu sami uhýbali.


Postavili sa k dvom  čarodejníkom stojacich pri jednom z asi dvadsiatich výťahov a keď sa otvorili zlaté mreže ich výťahu, vošli dovnútra. Mreže sa opäť s rachotom zatvorili a výťah začal pomaličky stúpať. Zrazu sa vo vnútri ozval nejaký ženský hlas, ktorý oznamoval, „Siedme podlažie, Oddelenie čarodejníckych hier a športov s Ústredím britskej a írskej metlobalovej ligy, Oficiálny pľuvadlíkový klub a Úrad nezmyselných patentov.“


Dvere výťahu sa opäť otvorili a dnu vstúpilo zopár čarodejníkov, medzi ktorými bol aj Arthur Weasley. „Došľaka,“ zanadával Sirius a rýchlo sa pritisol k Severusovi, zatiaľ čo za seba strkal Zoey. Bellatrix sa skryla za Severusa a potichu sa chichotala, keď videla ako Severusovi myká obočím. Zjavne mu nerobil dobre taký úzky telesný kontakt so Siriusom. Našťastie ale pochopil situáciu a nepovedal ani slovko.


„Ach, zdravím Sirius, Severus,“ usmieval sa Arthur, keď sa k nim snažil pretlačiť pomedzi ľudí vo výťahu. „Čo vás sem dnes privádza? Máte málo práce v škole?“


„To ani náhodou,“ nenútene odpovedal Sirius. „Len nejaké neodkladné školské záležitosti nepočkajú. A keďže Dumbledore je teraz mimo,“ stíšil Sirius hlas, „musíme to vybaviť my.“


„Rozumiem. Nezastavíte sa dnes na večeru? Molly sa iste poteší, keď vás uvidí. Chystá fašírky,“ ďalej sa usmieval Arthur.


Severus sa vyhovoril, že to pravdepodobne nestihnú, takže to budú musieť odložiť na inokedy. Od ďalšej konverzácie ich ušetril príchod na poschodie, kde mal Arthur kanceláriu, takže z výťahu vystúpil.


„To bola tesnotka,“ vydýchol si Sirius a výťah konečne dorazil na poschodie, kde sa nachádzali výsluchové siene.


„Aké číslo?“ spýtal sa.


„Sieň číslo dva,“ odpovedala Bellatrix a ukázala smer, ktorým mali ísť. Po pár minútach dorazili pred veľké, masívne, drevené dvere so železnou kľučkou a rovno vstúpili dnu. Teraz ich už viedol Sirius, presnejšie k pravému radu lavíc v pomerne veľkej miestnosti. Do prvej lavice si sadol Sirius spolu so Zoey a Bellatrix, a Severus sa posadil hneď za nich. Zoey sa nervózne obzerala okolo seba a prehliadala si miestnosť, v ktorej sa nachádzali. Ulička tiahnuca sa odo dverí oddeľovala dva rady lavíc a na jej konci stál jeden stôl z tmavého lesklého dreva, na ktorom stála menovka zrejme nejakej čarodejnice, ktorá rozhoduje o výsledku výsluchových a súdnych konaní. Zoey si nebola istá, čo ju môže nazvať sudkyňou, pretože si nebola istá, či čarodejníci vôbec nejakých sudcov majú. Kolmo k laviciam stál ďalší dlhý stôl, tentokrát s asi dvadsiatimi miestami na sedenie. Zoey predpokladala, že tu budú sedieť porotcovia. Aspoň ich bude len dvadsať, pomyslela si Zoey, keď si spomenula na Chrisove rozprávanie o jeho minuloročnom výsluchu pred celým Wizengamotom. Oproti tomu stolu stál ďalší, tento však bol oveľa menší a miesto na sedenie tam bolo jedno. Zrejme to bolo miesto pre práve vypovedajúceho čarodejníka.


Okrem nich sedelo v sieni zopár čarodejníkov aj na pravej aj na ľavej strane, ktorí sa medzi sebou rozprávali. Niektorí sa pozdravili so Severusom aj Siriusom, keď vstúpili dnu.

Chvíľu sa nič nedialo a Zoey si žmolila ruky položené v lone, zatiaľ čo Sirius sa s Bellatrix na niečom polohlasne dohadovali. Severus mal ako vždy na tvári masku nezáujmu a pohľad upretý pred seba. Vyzeral ako živá socha.

Po pár minútach sa dvere do siene otvorili a dnu vstúpilo niekoľko ďalších ľudí, vrátane Hermioniných rodičov. Obaja sa tvárili veľmi nervózne, keďže sa nachádzali medzi samými čarodejníkmi, no keď zbadali Hermionu a Zoey, okamžite sa k nim prihnali. Obe ich vtiahli do tesného objatia, ktoré Bellatrix statočne zniesla, no hneď sa od nich odpojila so slovami, že ešte musí niečo prebrať so Siriusom a tak obaja muklovia obrátili svoju pozornosť k Zoey. Stále nemohli uveriť tomu, prečo sú dnes vlastne tu. Pán Granger si vyčítal, že si za tie roky nič podozrivé na svojom bratovi nevšimol. Pani Grangerová Zoey upokojovala, že všetko bude odteraz v poriadku. Vraj sa nemá čoho báť, že už jej prerábajú jednu z hosťovských izieb na jej novú, vlastnú izbu. Na dlhé rozhovory však nebol čas, lebo do miestnosti vstúpilo desať čarodejníkov a desať čarodejníc oblečených v žltých habitoch. Kráčali v jednom zástupe a posadali si na miesta pre porotcov. Všetci okamžite stíchli a manželia Grangerovci sa posadili do lavice k Severusovi. Hneď na to vstúpili dnu aj ďalší dvaja čarodejníci. Jeden z nich mal oblečený čierny habit, obrovské mrožie fúzy a v rukách niesol nejaké dokumenty. Hneď za ním kráčal vysoký čarodejník s čiernymi krátkymi vlasmi oblečený v tmavosivom muklovskom obleku. Keď ho Zoey zbadala, na mieste stuhla a zachytila pohľad svojho otca, ktorý sa navonok mohol zdať neutrálny, ale Zoey v ňom vyčítala jasnú zlosť. Sirius si všimol jej pohľad a s prižmúrenými očami si premeral Johna Grangera.


„Neboj sa, nemôže ti nič spraviť,“ zašepkal jej do ucha a pozrel sa na Hermioninho otca, ktorý mal v tvári zvláštny výraz. Akoby sa nevedel rozhodnúť, či má svojho brata prefackať a poriadne mu vynadať, alebo ho rovno prizabiť. Sirius mu venoval výstražný pohľad, aby nič nepodnikal, pretože by im to mohlo spôsobiť problémy.


John Granger sa spolu so svojim advokátom a zároveň obhajcom posadili do prvej lavice v ľavom rade a potichu sa o niečom rozprávali. Sirius už skôr Zoey vysvetľoval, že celý výsluch sa bude konať na anglickom Ministerstve mágie, pretože keď Zoey prestúpila do Rokfortu, stala sa tak právoplatným občanom Veľkej Británie. A keďže sťažnosť prišla z jej strany, výsluch mal prebiehať tu.


Ďalšie jej myšlienky prerušilo opätovné otvorenie dverí, keď dnu vstúpila vysoká čarodejnica v tmavomodrom habite a namierila si to priamo k stolu vpredu siene. Vyzerala tak na štyridsať rokov a tmavohnedé vlasy mala zopnuté do pevného uzla. Na tvári mala prísny výraz, ktorým pripomínala profesorku McGonagallovú, ale jej orieškové oči vyzerali vľúdne. Všetci účastníci boli prítomní, výsluch sa mohol začať.


Čarodejnica sudkyňa vstala a krátko sa rozhliadla. Potom zvučným hlasom prehovorila, „Výsluchové konanie dňa 25. februára vo veci trestného činu zanedbania starostlivosti o dieťa, neplnení si rodičovských povinností a fyzické a psychické ublíženie na zdraví čarodejníckemu dieťaťu muklom, ktorého sa podľa Nariadenia dodržiavania ľudských a čarodejníckych práv a Zákona o starostlivosti a výchove čarodejníckych detí dopustil John Granger, bytom Alejová ulica 874, New York.

Vedúca výsluchu Amanda Rownellová, zástupkyňa vedúceho Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva,“ predstavila sa čarodejnica a potom sa zahľadela na Zoey a na Siriusa. „Slečna Zoey Grangerová, študentka šiesteho ročníka Rokfortskej školy čarodejníckej podala trestné oznámenie na svojho otca – mukla – za fyzické a psychické ublíženie na zdraví a zároveň po dohode so svojim právnym zástupcom, Siriusom Orionom Blackom, bytom Grimmauldovo námestie č.12, Londýn, podala návrh na odobratie zo starostlivosti obvineného a zároveň o zverenie do opatery svojmu strýkovi s manželkou, bratovi obvineného. Keďže slečna Grangerová nie je plnoletá a jej jediný rodič je zároveň aj obžalovaným, na dnešnom súde ju bude zastupovať už spomenutý Sirius Black. Nech sa páči, máte slovo.“

Sirius Zoey jemne stisol ruku a potom sebavedomo vstal. Podišiel bližšie k laviciam s porotcami a prehovoril, „Ako prvú predvolávam slečnu Zoey Grangerovú.“


Zoey sa zhlboka nadýchla, vstala a pomalým, nenáhlivým krokom došla k osamelo stojacej stoličke. Posadila sa a čakala na Siriusove otázky.


„Slečna Grangerová, povedzte nám niečo o svojom živote,“ začal Sirius a takmer nepostrehnuteľne sa pousmial.

Zoey sa okolo seba poobzerala a pevným hlasom prehovorila, „Volám sa Zoey Grangerová a mám šestnásť rokov. Do deviatich rokoch som s rodičmi bývala v Londýne, ale keď som mala deväť – zomrela mi mama. Autom ju zrazil opitý človek,“ tu sa jej trochu zatriasol hlas, ale odhodlane pokračovala ďalej, „S otcom sme sa odsťahovali do Ameriky a tam sa to začalo. Bývali sme v malom byte na kraji New Yorku. Otec začal piť a nedarilo sa mu nájsť prácu. Prvú facku som dostala dva týždne pred svojimi desiatimi narodeninami,“ tu zaváhala, zjavne o tom nechcela hovoriť, čo bolo síce pochopiteľné, ale keď už prišla až sem...


„Viem, že je to ťažké, slečna Grangerová, ale musíte to dokončiť,“ upokojujúcim hlasom a pohľadom plným nemej podpory ju povzbudzoval Sirius.

„Vďaka mágii, ktorú som mala v krvi, sa mi modriny po bitkách a kopancoch hojili rýchlo, ale stále viac som sa desila návratu domov zo školy. Keď mi v jedenástich rokoch prišiel list z New Yorskej školy pre čarodejníkov, bola som nadšená už len preto, že to znamenalo, že budem bývať na internáte. Ale potom, keď som prišla domov, si otec vykompenzoval všetok čas, ktorý som strávila mimo domu.“


Zoey dohovorila a pozrela sa na svojho otca, ktorý jej pohľad opätoval s mrazivým pokojom, a keď si v jeho očiach všimla záblesk neuveriteľnej zloby, prešli jej po krku zimomriavky. Potom pohľad odvrátila a zadívala sa na Siriusa, ktorý sa mierne zamračil pri pohľade na Johna Grangera, ktorý venoval svojej dcére zlostný pohľad.


„Zdôverili ste sa niekomu s tým, čo sa u vás doma deje? Povedzme priateľom, alebo iným príbuzným?“ spýtal sa ďalej Sirius.


„Nie, až donedávna. V New Yorku som nemala veľa priateľov a príbuzní by mi najskôr neverili. Ja – ja som nechcela, aby to niekto vedel. Nechcela som, aby si poza môj chrbát ľudia šepkali, že ma týra vlastný otec.“


„Rozumiem,“ prikývol Sirius a potom jej položil ešte zopár ďalších otázok o jej živote v New Yorku. Potom sa k slovu dostal obhajca Zoeinho otca a tiež jej položil zopár otázok. Pýtal sa jej na samé nepríjemné veci. Nič tým však nedosiahol, pretože Zoey na všetko odpovedala pravdivo a tá pravda bola taká, že Zoey sa nikdy nesprávala nijak, čím by si bitku vykoledovala, ako sa snažil naznačiť obhajca. Potom Zoey mohla konečne odísť späť k Bellatrix, ktorá sa na ňu usmiala a chytila ju za ruku.


Ako ďalšieho si Sirius zavolal Zoeinho otca. „Tak, pán Granger. Prejdime rovno k veci. Určite ste počúvali výpoveď svojej dcéry. Je pravda to, čo hovorila?“


„Samozrejme, že nie. Ja by som svojej dcérke nikdy neublížil. Ona jediná mi po smrti mojej milovanej ženy ostala. Vtedy to bolo pre nás oboch ťažké, ale dostali sme sa cez to. Ja Zoey milujem,“ prehovoril jemným hlasom plným emócií John Granger, ale Sirius s v jeho očiach videl, že klame.


Bellatrix tiež vedela že klame a najradšej by vyrazila oči prútikom. Avšak to by im nijako nepomohlo, tak len naštvane zasyčala a strašne sa mračila, čo bolo v Hermioninej tvári dosť neprirodzené.


„Vravíte teda, že vaša dcéra klame. Prečo by si niečo také vymýšľala?“


„Zoey sa s matkinou smrťou vyrovnávala len veľmi ťažko a ani po niekoľkých mesiacoch sa nedala do poriadku. Myslel som si, že to spolu zvládneme, ale zjavne to tak nie je. Nemám najmenšieho tušenia, prečo by si moja dcéra niečo také vymýšľala, ale uisťujem vás, že to nie je pravda,“ dušoval sa otec Zoey. „Možno len chcela niekoho zaujať a túto historku si vymyslela, aby si ju ľudia začali všímať, možno ju ľutovať. Možno dúfala, že si tak dokáže nájsť priateľov. Raz som ju počul rozprávať sa samu sebou, ako hovorila, že ju nikto nemá rád a nikto ju nechce. Samozrejme, že to je-“


„Takže vaša dcéra si vymyslela historku o tom, ako ju týra vlastný otec len preto, aby zaujala a stala sa stredobodom pozornosti?!“ neveriacky sa na toho klamárskeho mukla díval Sirius. „Ste si istý, že sa necítila sama preto, že jej vlastný otec ju mlátil a týral? Že po takom niečom by by si s radosťou hľadala priateľov a so všetkým sa im zdôverovala?“ na konci už Sirius takmer vrčal. Radšej mu už nedával žiadne otázky, lebo by sa najskôr neudržal a povedal by niečo, čo by neskôr ľutoval.


K slovu sa tak opäť dostal obhajca obvineného. Samozrejme, že dialóg medzi ním a jeho klientom vyznieval tak, že Zoein otec je vo všetkom nevinne, že svoju dcéru miluje a advokát svoju reč ukončil pôsobivým záverom, že každému musí byť určite jasné, že to čo sa tu deje, je len jedno veľké nedorozumenie a že tento výsluch nevedie nikam, lebo navrhovateľka vraj nemá žiadne dôkazy, ktoré by jej tvrdenia podporili a tak je to len slovo šestnásťročnej, citovo labilnej a nezrelej tínedžerky proti slovu jej vzorného otca.


Tu sa však o slovo prihlásil Sirius a so širokým úsmevom na tvári predvolal Severusa Snapea. Miestnosťou sa ozval tichý šepot. Sudkyňa Rownellová tiež vyzerala trošku prekvapene – ešte nikdy sa nestalo, že by Severus Snape šiel dobrovoľne vypovedať, tobôž nie aby potvrdil slová nejakej chrabromilskej študentky zo školy. Každý predsa vedel, kto je to Severus Snape: hrôzu budiaci temný čarodejník Smrťožrút.


Sirius sa škodoradostne usmial na obhajcu pána Grangera a potom sa otočil k Severusovi.

„Môžete sa nám prosím predstaviť?“

„Iste, moje meno je Severus Snape a už niekoľko rokov vyučujem Elixíry na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej.“


„Aký je váš vzťah so slečnou Grangerovou?“


„Slečna Grangerová prišla do Rokfortu pomerne nedávno, no môžem povedať, že je to šikovná a usilovná študentka.“


Sirius prikývol a potom sa otočil smerom k sudkyni a k porotcom v žltých habitoch. „Neviem, koľko ste toho o tu prítomnom Severusovi Snapeovi počuli, ale jedným z pravdivých chýrov je aj ten, že profesor Snape je Majster Ligilimencie. A to je hlavný dôvod, prečo je dnes tu.“


„Námietka-“ vykríkol fúzatý obhajca Johna Grangera, ale sudkyňa ho zastavila mávnutím ruky a slovami, „Zamieta sa.“ Potom sa otočila späť k Siriusovi a pokynula, aby pokračoval ďalej.


„Ako určite viete, Majstri Ligilimenicie sa vám dokážu doslova nabúrať do hlavy a vidieť akékoľvek vaše spomienky či myšlienky. Profesor Snape bol ochotný pomôcť svojej študentke práve využitím tejto svojej schopnosti.“


„Námietka, to ako dôkaz nestačí, opäť je to len tvrdenie.“


„Zamieta sa, prosím, pán Black, pokračujte.“


„Dôkaz podporujúci tvrdenia slečny Grangerovej nie sú slová Severusa Snapea. Sú to spomienky samotnej slečny Grangerovej, ktoré pán Snape pomocou Ligilimencie ´vytiahol´ z hlavy mojej klientky a tak máte možnosť všetko vidieť na vlastné oči,“ po týchto slovách si od Severusa prevzal fľaštičku so striebristou hmotou a pozrel sa na sudkyňu. Tá prikývla a strážcovi stojacemu pri dverách nariadila, „Prineste Misu.“


Strážnik sa hneď otočil a vybehol z miestnosti niekam von. O pár sekúnd sa vrátil späť a na stôl pred Severusa položil veľkú mysľomisu.  Bola až nezvyčajne veľká, a Zoey si pomyslela, že to určite musí byť nejaká špeciálna mysľomisa určená na podobné výsluchy, ako je tento. A mala pravdu. Sirius odzátkoval fľaštičku a striebristá niť sa vpila dnu do misy, kde začala rýchlo víriť. Po chvíli sa ustálila a Sirius prútikom poklopal na mysľomisu. Zrazu sa nad ňou zjavil akoby holografický obraz spomienok, ktoré boli uložené v mysľomise a pred zrak všetkých tak vystúpila scéna ako z nejakého strašného filmu.


Zoey skrčená v tmavej izbe v kúte – Zoey snažiaca sa utiecť von z bytu, keď sa k nej približoval otec s opaskom v ruke – Zoey sama plačúca v kúpeľni ošetrujúca si pomliaždenú tvár – Rozzúrený výraz v tvári Johna Grangera, dívajúci sa na svoju dcéru s nenávisťou – Zoey pristála na tvári silná facka, až spadla na zem – Zoey krčiaca sa pod otcovými nadávkami...


A podobné obrazy sa tam striedali ešte niekoľko dlhých minút. Zrazu spomienky skončili a v miestnosti vládlo úplné ticho. Zoey tiekli po tvári slzy a sedela schúlená v Bellinej náruči, pričom z druhej strany ju objímala Hermionina mama. Jej manžel mal toho akurát dosť. Ako mohol niečo také urobiť jeho vlastný brat?! Keby sa nebál, že tým niečo pokazí, najradšej by vstal a osobne by zmlátil toho prekliateho Johna.


Siriusom lomcoval hnev a chladná zúrivosť. Aj on videl tieto spomienky po prvý krát. Ako mu len bolo Zoey ľúto. Úbohé dieťa, toľko toho prežila. Potom si všimol Severusov pohľad upretý na Johna Grangera. Dokázal z neho vyčítať podobné pocity a vedel, že John Granger bude Britániu opúšťať s veľmi zlými spomienkami. Ten môže byť rád, že to nevidel Lucius alebo dokonca Voldemort. Ani jeden z nich totiž neznesie ani len pomyslenie na to, že nejaký úbohý mukel si dovolí napadnúť čarodejnícke dieťa.


Nakoniec ticho prelomila sudkyňa, keď si odkašľala a všetkých tak prebrala zo zamyslenia. Sirius sa obrátil opäť k Severusovi a pýtal sa ho, „Môžete nám povedať, komu patria tieto spomienky?“


„Tieto spomienky patria slečne Grangerovej.“


„Námietka, tento dôkaz neplatí, spomienky by dokázal zmanipulovať každý Majster Ligilimencie. Dôkaz nie je dôveryhodný.“


„Sudkyňa Rownellová, spomienky, ktoré ste práve videli neboli nijak upravované ani zmanipulované. Pán Severus Snape je ochotný to dosvedčiť pod Veritaserom.“


Sudkyňa jemne povytiahla obočie, ale prikývla. Čo sa dnes ešte nestane? Najprv sa už raz súdený Smrťožrút rozhodne dobrovoľne vypovedať a potom je ochotný vypiť aj Veritaserum?


Fúzatý obhajca Johna Grangera zosinal v tvári. Vedel, že je koniec. Strážca, ktorý priniesol a neskôr aj odniesol mysľomisu, teraz prichádzal s malým flakónom, v ktorom bolo nepochybne sérum pravdy. Severus si nechal kvapnúť dve kvapky séra a prikývol.


„Aké je vaše meno?“


„Severus Snape.“


„Ako dlho ovládate vzácne umenie Ligilimencie?“


„Majstrom Ligilimencie som sa stal v osemnástich.“


„Páni, to je fakt veľa rokov,“ vypískol Sirius a Severus sa zamračil. Bellatrix sa len uškrnula.


„Povedzte nám, pán Snape, manipulovali ste nejakým, akýmkoľvek, spôsobom so spomienkami slečny Grangerovej, ktoré sme práve pred chvíľou všetci videli?“


„Len som ich slečne Grangerovej odobral z mysle, aby mohli slúžiť ako dôkaz potvrdzujúci jej výpoveď.“


„Bola z tých spomienok odstránená nejaká časť, alebo boli iným spôsobom upravené?“


„Nie.“


„To je z mojej strany všetko, ďakujem,“ uškrnul sa Sirius a vrátil sa na svoje miesto v lavici. Severus dostal pokyn, že sa môže vrátiť na miesto.


Zrazu sa celou sieňou rozľahol krik, „To nie je pravda, všetko je to lož,“ jačal John Granger a jeho hlas bol úplne iný ako predtým keď vypovedal. Teraz bol plný zloby a zúrivosti. „JE TO KLAMÁRKA!“


„Okamžite si zavrite ústa, lebo vás odtiaľ nechám vykázať,“ zasyčala sudkyňa a na tvári mala jasný výraz znechutenia. Ako len mohol tomu úbohému dieťaťu tak ublížiť? Ako sudkyňa by nemala mať takéto pocity, ale naozaj jej bolo Zoey veľmi ľúto. A toho jej ´otca´ by najradšej poslala do Azkabanu. Škoda, že muklovia sa tam nesmú väzniť...


Výsluch sa pomaly blížil ku koncu a Sirius spolu s obhajcom mali predniesť svoju záverečnú reč. Netrvalo dlho a porotcovia sa odišli poradiť do vedľajšej miestnosti.


„Už o chvíľu bude po všetkom, zlatíčko,“ prihovárala sa Zoey Hermionina mama a hladkala jej vlasy.


„Všetci ste boli skvelí, naozaj,“ povedala Bellatrix a usmiala sa.


Kým čakali na rozhodnutie poroty a koniec celého výsluchu, potichu sa zhovárali o tom, ako to teraz vlastne so Zoey bude. Po vyhlásení ´rozsudku´ sa Zoey pravdepodobne už do New Yorku nikdy nevráti. Bývať bude s Hermionou a jej rodičmi, ktorý by jej nikam inam ani ísť nedovolili. Pravdu povediac, Zoey vlastne nemala kam inam ísť. Hermiona a jej rodičia boli jej jediní príbuzní. Starí rodičia z maminej strany zomreli, ešte keď bola malým dieťaťom.


***

„Porota sa jednoznačne zhodla uznať pána Johna Grangera za vinného zo všetkých obvinení a taktiež podľa Zákona čarodejníkov o starostlivosti o čarodejnícke deti mu je týmto odobraná starostlivosť o Zoey Grangerovú.“

„Nie, to nemôžete,“ zvreskol Zoeyin otec.


Sirius sa k nemu otočil so škodoradostným úškrnom, „To sa stav, že môžu, ty sku-“


„Sirius,“ zvolala Bellatrix a Sirius naozaj stíchol. Potom sa obrátil späť k sudkyni, ktorá zjavne ešte nedohovorila a pobavene si ho premeriavala. Avšak keď sa jej pohľad vrátil späť k Johnovi Grangerovi, oči jej ochladli a výraz stvrdol.


„Keďže o opatrovníctvo slečny Zoey Grangerovej už požiadali jej príbuzní a sama slečna Grangerová s tým súhlasí, odo dnes sú jej opatrovníkmi Sarah a Gabriel Grangerovci. Dnešné výsluchové konanie je ukončené.“


S týmito slovami sa sieňou rozľahol radostný a úľavný výdych od skupinky na pravej strane. Sirius objímal Bellu, na čo sa dosť divne dívali Hermionini rodičia (Bella mala totiž ešte stále podobu Hermiony), no nepovedali nič, pretože rýchlo objali Zoey, ktorej po tvári tiekli slzy a pohľadom vyprevádzala zo siene svojho otca. Keď Bella zavolala Severusa, nech sa k ich ´oslavovaniu´ pripojí, len niečo nezrozumiteľne zavrčal a poháňal ich von zo siene. Zrazu sa však vchodové dvere otvorili a miestnosťou sa ozval naštvaný hlas Albusa Dumbledora, „Čo to malo znamenať?“



A/N: Naozaj mi musíte prepáčiť tú dnešnú kapitolu. V právnych veciach sa príliš nevyznám a dívať sa na Súdnu sieň ma prestalo baviť hneď po prvej časti. Takže celý opis toho ´procesu´ berte prosím s rezervou :)
13.01.2012 23:15:38
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one