Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black
Nebudem sa na nič vyhovárať, k tejto poviedke momentálne nemám inšpiráciu... preto mi napísanie kapitoly trvalo tak dlho. Aj to som poslednú kapitolu vymazala namiesto nej sem dala novú, pretože v predošlej verzii som mala brutálnu logickú chybu. Ale to je jedno, dnešná kapitola vás snáď aspoň trošku poteší. Ďalšia by mala byť tiež ešte niekedy v blízkej dobe, pretože už k nej mám napísanú osnovu, ale vzhľadom na to, že od piatej poobedia do noci brigádujem, tak nemám na písanie a prekladanie veľa času.

Každý komentár poteší :)

Zrazu sa však vchodové dvere otvorili a miestnosťou sa ozval naštvaný hlas Albusa Dumbledora, „Čo to malo znamenať?“

Zoey sa zastavilo srdce a bližšie sa primkla k Hermioniným rodičom. Bellatrix zavrčala a zovrela vo vrecku prútik. Sirius so Severusom sa postavili každý z jednej strany a tiež schmatli svoje prútiky.

„Profesor Dumbledore, je niečo v neporiadku?“ prehovorila sudkyňa Rownellová a zrovnala si dokumenty na stole.

„Pýtal som sa, čo sa tu dialo. Prečo sú dve študentky mojej školy mimo pozemkov Rokfortu a to dokonca bez povolenia riaditeľa školy?!“

„Povolenie na opustenie školy dostali obe slečny Grangerové od zástupkyne riaditeľa, vzhľadom na vašu dlhodobú neprítomnosť. A skôr než sa spýtate, kópiu celého spisu a žiadosti, ktoré predchádzajú dnešnému výsluchovému konaniu máte už dva týždne na stole,“ odpovedal Sirius a snažil sa svoj tón udržať na uzde.

„O akom výsluchovom konaní vlastne hovoríte?“ pýtal sa Dumbledore a z jeho hlasu všetci cítili chladnú zúrivosť.

„Slečna Zoey Grangerová dnes bola zverená do opatery svojmu strýkovi a jeho manželke, a sťažnosť na jej biologického otca, Johna Grangera, za ublíženie na zdraví, fyzické a psychické zneužívanie vlastnej dcéry a zanedbávanie rodičovských povinností bola práve poslaná príslušným muklovským úradom,“ opäť do debaty vstúpila sudkyňa a postavila sa vedľa Severusa.

„To nie je možné,“ vyhlásil Dumbledore a otočil sa k Zoey, „slečna Grangerová, môžete mi k tomu niečo povedať? Čo to má znamenať? Okamžite podávam odvolanie a žiadam o zrušenie rozhodnutia, vzhľadom na to, že ja, ako oficiálny čarodejnícky zástupca slečny Grangerovej som o celej tejto fraške ani len netušil.“

„Tak to máte bohužiaľ smolu,“ odsekla Bellatrix a v z očí jej sršali blesky. Aká škoda, že dnes tu je len ako študentka a nie ako pomstychtivá smrťožrútska mrcha. To by už ten starý blázon nerozchodil. „Po prvé, proti tomuto rozhodnutiu sa nedá odvolať, ani žiadať o zrušenie, pretože boli dodržané všetky právne postupy a na rozsudku sa jednohlasne zhodli všetci porotcovia. A po druhé, pri prípadoch, ako je tento, nie je povinná prítomnosť čarodejníckeho zástupcu, pretože ten nemusí mať o sociálnej situácii svojho zverenca pravdivé a overené informácie.“

Dumbledore na Bellatrix chvíľu bez slova civel – ako je možné, že študentka šiesteho ročníka strednej školy čarodejníckej, ktorá až do jedenástich rokov nemala o čarodejníckom svete ani tušenie, ovláda rodinné čarodejnícke právo na takej úrovni?! – no potom sa však spamätal a otvoril ústa, že sa bude ďalej hádať. Tu ho však zastavila opäť sudkyňa svojim vyhlásením, „Všetci okamžite opustia túto miestnosť. Konanie sa skončilo, takže tu nikto nemá čo hľadať. A platí to aj pre vás, profesor Dumbledore, inak vás dám vyviesť.“

Dumbledore si odfrkol a s nenávistným pohľadom, ktorý venoval Zoey a Hermione sa odmiestnil. Toto bude ešte dlhý deň, pomyslela si Zoey a desila sa príchodu na Rokfort a najbližšieho stretu s Dumbledorom. Iste sa ju bude snažiť vylúčiť.

„No tak, Zoey, pohni sa. Musíme ísť,“ prehovoril k nej Sirius a s úsmevom ju ťahal von zo siene. Zoey nijako neprotestovala a nechala sa odviesť až späť k výťahom.

„Kam ideme?“ spýtala sa po chvíľke Siriusa, ktorý sa na niečom dohadoval so Severusom.

„Najprv pôjdeš s Hermioninými rodičmi k nim domov, máš tam všetky svoje veci, ktoré už boli presunuté z Ameriky. Môžeš tam pokojne ostať tak do večera, potom nás čaká jeden veľmi dlhý rozhovor. Alebo ten rozhovor asi presunieme až na zajtra, pretože nevieme, kedy sa vrátia tamtí a ty si určite potrebuješ poriadne oddýchnuť.“

Zoey pochopila, čo tým myslí. Už zajtra sa dozvie o všetkom, čo jej priatelia nemohli doteraz povedať. Nakoniec prikývla a usmiala sa na Hermioninu mamu. Tá ju ešte raz objala a niečo jej povedala. Potom Severus podal Zoey muklovské pero a povedal jej, že o minútu odchádzajú.

Zoey v krátkosti vysvetlila Hermioniným rodičom o čo sa jedná a o minútu už naozaj zmizli z ministerstva mágie.

***

„Toto bude tvoja izba, Zoey,“ povedala Jane Grangerová Zoey, pričom otvorila dvere do priestrannej izby so svetlozelenými stenami. Pri jednej stene priamo pod oknom bola posteľ, ktorá bola prikrytá žltou dekou a vedľa nej stál nočný stolík s malou lampou a budíkom. Oproti skrini bol stôl, na ktorom trónil pomerne nový notebook, písacie potreby a jedna fotografia, na ktorej boli Zoey s Hermionou ešte deti. Okenný parapet zdobilo niekoľko farebných kvetov a obrazy na stenách dodávali moderne vybavenej izbe nádych staromódnosti. Drevenú podlahu v prostriedku izby pokrýval malý, žltý koberec a v kúte miestnosti stál na menšom stolíku aj televízor. Nechýbali ani dve čalúnené kreslá s malými vankúšikmi.

„To je úžasné, ďakujem teta,“ usmiala sa Zoey a posadila sa na posteľ.

„Volaj ma Jane, Zoey,“ vrátila jej úsmev Hermionina mamka. „Trošku sa tu zabývaj, vybaľ si veci a ja zatiaľ pripravím niečo na večeru.“

Zoey prikývla a vybrala sa ku kufrom, ktoré stáli uprostred izby. Zaujímalo ju, ako sa tu všetky jej veci dostali, ale bola rada, že do Ameriky sa už vracať nemusí.

Pomaly vybaľovala najprv oblečenie, potom nejaké fotografie, osobné veci a kadejaké drobnosti, ktoré ukladala na poličku nad posteľou. Knihy vyskladala do knihovničky a pobrala sa do kuchyne. Cestou sa zastavila pri Hermioninej izbe a nakukla dnu. Izba jej sesternice sa vôbec nezmenila, podobne ako jej izba, aj tá Hermionina bola ladená v zeleno-žltej, ibaže Hermiona mala steny žlté a koberec a závesy zelené. A takisto v jej izbe bolo omnoho viac kníh. Opatrne zatvorila dvere a vstúpila do kuchyne, kde sa Jane a Roger o niečom zanietene zhovárali. Keď Zoey vošla, ich debata okamžite stíchla a Jane podala Zoey tanier s opekanými zemiakmi a venovala svojmu manželovi zamračený pohľad.

Čiernovláska si to ani nevšímala, pretože myšlienkami bola práve niekde v Rokforte so svojimi priateľmi...

***

Sirius Black a Severus Snape sa vrátili do hradu, pričom Bellatrix musela ostať mimo, pretože Dumbledore bol teraz iste vo svojej pracovni a keby na pozemky vstúpila, prezradila by sa.

Obaja čarodejníci bez slova kráčali vstupnou halou a prišli až pred Veľkú sieň, kde sa mali rozdeliť každý svojou cestou, keď im cestu zahatala Minerva McGonagallová.

„Dumbledore vás chce vidieť vo svojej pracovni,“ naštvane odsekla a Severus so Siriusom si vymenili ostražitý pohľad.

„Nevieš náhodou...“ začal sa pýtať profesor elixírov, no McGonagallová len stisla pery a cez zaťaté zuby precedila, „Nie neviem, proste mi povedal, že keď vás stretnem, mám vás poslať k nemu do pracovne. Akoby som bola nejaká sova.“

S týmito slovami naštvane odpochodovala, zjavne urazená tým, že ju Dumbledore poslal hrať sa na posla. Alebo jej možno dokonca vyčistil žalúdok ohľadne toho, že dovolila Zoey a Bellatrix, prezlečenej za Hermionu opustiť hrad. Kto vie? Severus so Siriusom si vymenili ešte jeden pohľad a s prikývnutím sa vybrali smerom k riaditeľovej pracovni. Keď už stáli pred kamenným chrličom, Severus zašepkal, „Bariéry mysle na maximum. Neverím, že nás pozval na čaj a citrónový drops.“

Sirius sa len uškrnul a vyslovil heslo, ktoré znelo „Lentilky.“ Zrejme ďalšia muklovská sladkosť, v ktorej našiel veľký Albus Dumbledore zaľúbenie.

Keď ich točité schodisko vyviezlo až hore, zistili, že dvere sú dokorán a chrbtom k nim stál Albus Dumbledore, ktorý sa na niečo díval z okna.

„Chceli ste nás vidieť, riaditeľ?“ úctivo sa spýtal Sirius, pretože naozaj nechcel Dumbledora priviesť do zúrivosti svojimi provokáciami. A na druhej strane mu nechcel dať zámienku, aby sa mu pomstil tým, že by ho vyhodil.

Dumbledore sa k nim otočil s pokojným výrazom a chvíľu nehovoril nič. Potom sa pozrel na Severusa a spustil, „Nečakal som, Severus, že ma takto zradíš. Ako môžeš pomáhať tomu, kto zabil tvoju milovanú Lily? Povedz mi, Severus.“

„Ja som nikoho nezradil, nikdy som nestál na žiadnej strane, až donedávna. Vždy ste mi tvrdili, že Lord Voldemort je číre zlo, ale jediný taký človek ste vy. Ako môžete klamať všetkým ľuďom v Ráde? Posielať ich na samovražedné misie a nepovedať im pravý dôvod, prečo chcete poraziť Voldemorta. Pretože to on je jediný, kto vás môže zastaviť.“

„Mýliš sa, Severus, mňa zastaviť nedokáže nikto,“ zasyčal Dumbledore a potom sa obrátil k Siriusovi.

„A ty, Sirius Black, teraz sa hráš na poslušného psíka vraha tvojho najlepšieho priateľa. Nemáš pocit, že si zradil Jamesa?“

„Mám právo rozhodnúť sám za seba, na koho stranu sa vo vojne pridám,“ odvetil Sirius. „A áno, je to vojna, ktorú nemáte šancu vyhrať.“

„Tak dosť!“ vykríkol zrazu Dumbledore, ktorý práve stratil trpezlivosť. Zrejme jeho metóda navrátiť rozum svojim dvom zamestnancom citovým vydieraním zlyhala. „Dávam vám poslednú šancu. Buď sa obaja vrátite na moju stranu, alebo následky vášho rozhodnutia ponesiete ešte veľmi dlho.“

„Vy ste blázon, Dumbledore,“ zvolal Sirius.

„Ako sa opovažuješ?!“ vytočený Dumbledore obišiel stôl a postavil sa priamo pred dvoch čarodejníkov. „Tu ste skončili! Obaja si môžete ísť zbaliť svoje veci a opustiť tento hrad. Je mi to ľúto, ale nevidím inú možnosť.“

„Vôbec vám to nie je ľúto, vy preklia...“ začal vykrikovať Sirius, ale Severus mu v tom momente silno šliapol na nohu. „Au, čo to...“

„Viete veľmi dobre, Dumbledore, že nás nemôžete vyhodiť. Na to potrebujete aspoň polovičný počet hlasov Rady školy a obaja dobre vieme, že tie hlasy nezoženiete.“

„Ja si so svojimi zamestnancami môžem robiť čo chcem,“ začal Dumbledore, no do reči mu opäť skočil Sirius.

„Nemyslite si, že zo všetkých svojich zamestnancov si vychováte svoje poslušné figúrky tým, že sa im budete vyhrážať vyhadzovom!“

„Čo viete o Slizolinovom zvitku?“ takáto zmena témy vykoľajila aj Siriusa aj Severusa, takže nestihli zareagovať chladnou a nič nehovoriacou maskou. Zdalo sa, že Dumbledore zamýšľal práve to. Dumbledore sa uškrnul, „Ale, ale. Vidím, že o Slizolinovom zvitku nepočujete prvý krát. Kde je? Má ho Voldemort?“

„Nevieme, o čom to hovoríte. O žiadnom Slizolinovom zvitku sme nič nepočuli,“ vyhlásil Severus.

„Och, drahý Severus, snáď si nemyslíš, že tomu uverím,“ sladko sa usmial Dumbledore a zahľadel sa profesorovi elixírov do očí. Chvíľu nikto z nich nič nehovoril, len si obaja zírali do očí.

Asi po minúte Dumbledore uhol pohľadom a otočil sa. V jeho očiach bola vpísaná jasná zúrivosť. Postavil sa pred Siriusa, ktorý očakával útok Ligilimenciou a s úškrnom na tvári pohľad rokfortskému riaditeľovi opätoval. Po chvíli sa na Dumbledorovej tvári objavil víťazoslávny úsmev, no vzápätí sa rukami chytil za hlavu a zatackal sa. Vrhol na Siriusa šokovaný pohľad, avšak Sirius sa len usmial.

„Zapamätajte si riaditeľ, že ja sa nikdy na vašu stranu znova nepostavím a urobím všetko preto, aby som dokázal ostatným, že jediné zlo, ktoré je na tomto svete, ste vy!“ výhražne zavrčal Severus a so zavlnením plášťa vyšiel z okrúhlej miestnosti. Sirius ho hneď dobehol a ešte vždy sa usmieval.

„Nespýtaš sa ma na to?“ zatiahol nevinným hláskom, pretože vedel, že Severusa zaujímalo, čo spravil Dumbledorovi.

„Na čo?“ nezaujato odvetil Severus.

„Ale no tak, Severus,“ zaškľabil sa Sirius, avšak Severus neodpovedal. „Len aby si vedel, oklumenciu ma učila moja drahá mamička ešte keď som mal desať. Naučila ma, ako oklamať silných Majstrov Ligilimencie. Nechať ho vstúpiť na povrch mysle, kde narazí na magickú bariéru, ktorá mu pošle bolenie hlavy pri jedinom dotyku jeho mysle. O tom, že niečo také sa dá nevie takmer nikto, pretože to vymyslel nejaký môj paranoidný pra pra prastrýko.“

Severus prekvapene povytiahol obočie a zaumienil si, že sa o niečo také pokúsi aj on, hoci to nemalo žiaden zmysel, pretože bol jedným z dvoch najsilnejších Majstrov Oklumencie a do jeho mysle sa zatiaľ nepodarilo dostať nikomu.

Na schodisku sa so Siriusom rozlúčil kývnutím hlavy a zišiel dolu do žalárov, kde poslal správu Luciusovi s otázkou, ako sú na tom a kedy sa vrátia. Občas mu liezol na nervy spôsob posielania správ Patronusom, hoci to bol najrýchlejší čarodejnícky spôsob ako doručiť krátku správu.

Pár minút na to sa v jeho kabinete objavil strieborný had, ktorý ho informoval, že asi o pol hodinu dorazia do hradu všetci štyria študenti.

***

Sirius zase kozubom zavolal na Grimmauldovo námestie a dohodol sa s Remusom, Tonksovou a Weasleyovcami, že zajtra sa s nimi stretne v Rokville u Troch metiel, pretože sa s nimi potrebuje súrne porozprávať.

***

Zoey sa navečerala a pomohla Jane umyť a odložiť riad. Rýchly pohľad na nástenné hodiny jej pripomenul, že prenášadlo do Rokfortu sa aktivuje o štvrť hodiny a tak strávila posledných pätnásť minút v príjemnom rozhovore s Hermioninou mamou.

Keď potom chytila do ruky pero, v duchu sa modlila k Merlinovi, aby jej aspoň dnes dal Dumbledore pokoj.

30.07.2012 17:32:55
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one