Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black

Kapitola 2. - Chlapec, ktorý prežil

Ste si vyžiadali ďalšiu kapitolu, snáď sa vám bude páčiť.

7. Október 1981

“Severus, vítam ťa tu.” Prehovoril Dumbledore.

“Viete prečo som prišiel,” odpovedal Snape.

“Usudzujem, že ťa Voldemort znova požiadal o niečo a ty si nie si istý čo spraviť. Mám pravdu?”

“Ako takmer vždy, pane,” trpko povedal Snape.

“O čo ťa teda požiadal tentokrát?” Opýtal sa Albus.

“Zrejme neuveríte, ale dnes som tu pri vás na jeho príkaz. Mám získať miesto profesora v Rokforte.”

“Tak toto je vskutku prekvapujúce, môj chlapče. To by nám vyriešilo kopec problémov,” potešene povedal Dumbledore.

“Čo mám teda povedať Temnému Pánovi? Nebude veriť predsa, že to bolo také jednoduché,” zamyslel sa Severus.

“To ani nebude. Povieš mu, že som od teba žiadal aby si sa pripojil k Fénixovmu Rádu. Určite bude tiež potešený, pretože bude chcieť informácie. Voldemort je veľmi chamtivý, neodolá takej príležitosti.”

“Stále si myslím, že neuverí, že to šlo tak ľahko.”

“Taktiež mu povieš, že som od teba žiadal, aby si mi prezradil nejaké informácie a že som nechal na tebe aké informácie. Že sa domnievaš, že podľa tých informácií sa rozhodnem, že ti ti môžem dôverovať.”

“Myslíte si, že prezradí nejaké plány?”

“Skôr sa domnievam, že spraví nejaké fiktívne úlohy, ktoré prehrájú. Samozrejme s minimálnou obeťou na ich strane. Tom bude veľmi chcieť špeha vo Fénixovom Ráde.”

“Takže ma príjmate? Bude zo mňa Rokfortský profesor?”

“Vyzerá to tak Severus,” s úsmevom povedal Albus.

“Čo budem učit?” Opýtal sa Severus.

“Čo by si rád učil?”

“Obranu, je to logické.”

“Prepáč Severus, ale konkrétne tento predmet ti nemôžem dať. Z dvoch dôvodov. Prvý je, že by ťa mohla znova zlákať čierna mágia, a druhý dôvod je každoročná strata proesorov. A ty tu musíš ostať.”

“A aký predmet mám teda učiť? Zabudnite, že by som učil dejiny mágie alebo Čarovanie.”

“Neboj sa Severus, mám predmet stvorený presne pre teba. Myslím, že o tom ešte nevieš, ale profesor Slughorn odchádza po tomto školskom roku na dôchodok. Chcem aby si prevzal miesto profesora Elixírov.”

“Čože? Slughorn odchádza? Neviete prečo?”

“Má už zrejme dosť rokov, Severus. A asi si praje zvyšok života užívať.”

“Takže zo mňa bude profesor Elixírov?”

“Áno, môj chlapče, ale je tu ešte jedna vec, ktorú dúfam, že prijmeš. Ako iste vieš, profesor Slughorn bol hlavou Slizolinskej fakulty. Chcem aby si prevzal toto miesto. Kto iný by predsa mal byť hlavou tejto fakulty ako Voldemortov, aj keď nepravý, služobník? Získaš vplyv medzi rodinami, ktoré do Rokfortu posielajú, alebo pošlú svoje deti. Nikto si ťa nebude chcieť znepriateliť. A tak isto budeš môcť dohliadať na svojich žiakov ráznejšie. Budeš mať vyššie právomoci. Čo ty na to? Príjmaš túto ponuku?”

“Príjmam.”

“Výborne, teraz to prosím choď oznámiť Voldemortovi.”

Severus sa otočil a vyšiel z Dumbledorovej pracovne. Predtým, ale než došiel k dverám sa otočil.

“Pane, a čo Lily? Pred takmer rokom som vás informoval o proroctve, ktoré si Voldemort vypočul. Viete predsa, že to sedí na Harryho. Robíte s tým niečo?”

“Severus, robím všetko, čo je len v mojich silách aby sa nič nestalo ani Harrymu a ani Nevillovi, keďže na jeho proroctvo sedí tiež. Prajem príjemný zvyšok večera.”

23. Októbra 1981 - Poobede

“Severus, čo chcel Voldemort?” Opýtal sa Dumbledore Snapea po tom ako sa v náhlivosti vrútil do jeho meistnosti.

“Viem, kde Temný Pán plánuje útok. Plánuje napadnúť dieťa z proroctva. Plánuje to spraviť osobne!” Vystrašene hovoril Severus.

“Severus, upokoj sa. Obe rodiny sú výborne chránené.”

“Dobre viete, že pre neho nie je žiadna ochrana dostatočná!”

“Vieš ktoré dieťa sa pokúsi napadnúť?”

“Harryho,” tichým hlasom povedal Severus.

“A ty sa obávaš, že Lily a james to neprežijú tiež.”

“Nač sa pýtate otázky na ktoré už dopredu viete odpoveď?” Nechápavo sa opýtal Severus.

“Čo odo mňa teraz žiadaš Severus?”

“Ochráňte ich! Nič viac,” smutne povedal Snape a sadol si do kresla.

“Vieš, že majú tú najvyššiu možnú ochranu predsa.” utešoval ho Albus.

“dobre viete, že to nie je pravda. Nie sú chránený Fideliovým zaklínadlom. To neprelomí ani on.”

“Severus, myslíš, že v tejto dobe by sa našiel niekto, kto budé ich Strážcom Tajomstva?”

“A čo vy? Nechcete zahcrániť ľudské životy?”

“Severus, dobre vieš, že toto nie je v mojej kompetencii. Ak si želáš, navrhnem tento nápad Lily a Jamesovi. Ak chceš, budem ťa informovať ako sa rozhodli.”

“Ďakujem.”

23. Októbra 1981 - Podvečer

“Pán profesor, čo vás sem dnes privádza?” S úsmevom sa opýtala Lily.

“Mám zlé správy, Lily. je James doma?” Opýtal sa Albus.

“Každú chvíľu by sa mal vrátiť z Ministerstva. Ten Aurorský tréning ho vážne nadchol. S Alastorom je takmer v jednom kuse. Ešteže Sirius bol pridelený k niekomu inému. Si ani nechcem predstaviť ako by to dopadlo, kebyže sú aj tam spolu,” zasmiala sa Lily.

Albus sa ale nezasmial.

“Profesor, je to až také vážne?”

“Obávam sa, že áno. Mali by sme ale počkať na Jamesa.”

 

* * *

“Lily, som doma,” ozval sa z haly Jamesov hlas. “Neuveríš čo sme dnes robili, keď ti to poviem, tak sa pocikáš od smiechu.”

“James, príď do obývacej izby. Máme návštevu, je tu profesor Dumbledore,” zvolala Lily.

James vošiel do izby, usmial sa na všetkých a Albusovi pdoal ruku.

“Pán profesor, je úžasné vás znova vidieť? Čo vás sem privádza?” S úsmevom sa ozval James.

“Nemám dobré správy chlapče. Vôbec nie.”

“Čo sa stalo?” Opýtal sa James, tentoraz ale bez úsmevu.

“Mám správu, že v najbližších týždňoch vás bude chcieť Voldemort napadnúť.”

Napätie v izbe by sa dalo krájať. Ticho bolo ohromujúce.

“Ako to myslíte napadnúť?” Ozval sa po pár minútach James.

“Tak ako som to povedal.”

“Prečo ale práve nás? Veď v Ráde je nás oveľa viac. Tak prečo práve my.” Zúfalo hovorila Lily.

“Asi som vám to mal povedať skôr. Lily, James, pred takmer rokom, 2 týždne pred Harryho narodením bola vyslovená veštba.”

“Veštba?” neveriacky sa opýtal James. “Nič proti vám, pán profesor, ale myslím, že obaja vieme, že veštby sa nemusia vyplniť.”

“Táto žiaľ áno. Voldemort si ju vypočul tiež, a viem, že jej uveril. Som sa o veštbe dopočul len niekoľko hodín po Harryho narodení. A dnes som dostal ujsitenie, že ide o vás. ide mu konkrétne o Harryho.”

“Harryho? Veď o ňom možno ani nevie. Aj keby, tak prečo by chcel niečo spraviť môjmu dieťaťu?”

“Tá veštba totiž hovorí o ňom. Veštba totiž predpovedá, že Harry môže spôsobiť koniec jeho krutovláde. Preto ho chce odstrániť, kým je ešte malý.”

“To je nechutné,” povedala Lily so slzami v očiach.

“To vskutku áno, ale teraz mám na vás otázku.” Opýtal sa Dumbledore.

“Čo chcete vedieť?”

“Jeden môj priateľ, ktorého som informoval o tejto situácii, mi navrhol aby som vám ponúkol riešenie z tejto situácie.”

“Aké je to riešenie? Spravíme čokoľvek.”

“Fideliovo zaklínadlo.”

“Čo je k tomu potrebné?” opýtal sa Jmes so záujmom.

“Je to zložité kúzlo. nejakú informáciu skryjete v živej duši. Znamená to napríklad, že niekomu zveríte tajomstvo, kde sa nachádza váš dom a nikto iný ho nebude môcť vidieť, kým vám to neprezradí Strážca Tajomstva.”

“Strážca Tajomstva? Kto to má byť?” Opýtala sa Lily.

“Mala by to byť osoba, ktorej bezpodmienečne veríte. Ja to byť ale nemôžem, to kúzlo odčerpá značné množstvo energie, a ja už nie som v najlepších rokoch. Koho teda navrhujete?”

“Siriusa,” bezmyšlienkovo povedal James. “Ak teda Lily bude súhlasiť.”

“Tiež som naňho myslela. viem, že je dosť bláznivý a všetko, ale on by nás nikdy nezradil.”

“Tak v poriadku, zajtra sa tu teda stretneme, nech príde aj Sirius.”

24. Októbra 1981

“James, to myslíš vážne aby som sa s Petrom vymenil? Jemu dôveruješ viac ako mne?”

“Sirius, to vôbec nie. Ale kto by očakával, že použijeme Petra? každý bude usudzovať že si to ty, takže sa musíš veľmi dobre ukryť.”

“Stále mi to ale nedáva zmysel, James,” povedal úprimne Sirius.

“Bude to tak lepšie, ver mi.”

“James, Sirius, môže teda prejsť k tomu? Nech to máme čo najrýchlejšie za stebou,” ozval sa potichu Peter.

“Môžme, Červochvost,” pvoedal james nevšímajúc si Siriusove prostestné pohľady.

“Utinam iste totum aspectus amittere et porro is non visum,” zvolal Peter, a nikto okrem Petra nevidel dom.

“Peter, prezraď nám polohu domu,” pvoedal Sirius Petrovi.

Peter si vzal pripravený papier a napísal naň polohu domu. James, Lily a Sirius si ho prečítali. Peter polohu domu pošepkal aj Harrymu do ucha.

Po chvíli sa peter odmiestnil a šiel za Dumbledorom, ktorému mal tiež prezradiť polohu domu a odovzdať mu papierik s adresou domu, aby ho v prípade núdze mohol Dumbledore niekomu dať.

31. Október 1981 - Noc

James práve prútikom obživoval figúrky a snažil sa zabaviť Harryho. Harry ale chcel vidieť jeho obľúbené kúzlo. Premenu vázy na papagája.

"Z nášho syna bude majster v transfigurácii, Lily. Tak ako ja," zvolal radostne James. "Už teraz ukazuje záujem o ňu. Vidíš to, Lily?"

Harry sa práve smial na tom ako James premenil papagája na vrabca.

“James, koľko krát som ti už hovorila, že bude mať nadanie pre čarovanie? Má len jeden rok a už levituje veci po celom dome,” povedala Lily a usmiala sa na Harryho tak láskyplne ako len vedela.

James sa slabo zasmial. “Samozrejme, Lily. Bude najlepší vo všetkom.”

“To aj bude! Je to …”

“Psst, ticho, Lily,” prerušil ju James.

Mohol odprisahať, že počul ako sa otvára brána ich domu.

“Nepočula si to? Asi prišiel Dumbledore alebo Sirius, alebo niekto iný.”

Postavil sa, nechávajúc svoj prútik na pohovke a vydal sa k predným dverám, ktoré sa s cvaknutím otvorili. Zamrzol. Strach mu prenikal zo srdca, keď videl ako postava v čiernom plášti vstúpila do domu.

“Lily, vezmi Harryho a bežte! Je to on! Choď! Utekaj! Ja ho zdržim!” kričal James.

Jamesovo srdce bolo plné najrôznejších emócií. Peter ich zradil, jeho priateľ. Veril mu, a teraz Lily, jeho žena, a Harry, jeho jediný syn, sa možno nedožijú ďalšieho dňa. Voldemort bol tu. A on pri sebe nemal ani prútik. Nepochyboval o tom, že dnes večer zomie. Bol idiot, keď si abudol vziať prútik. Bojoval s Voldemortom už 3 krát a vždy to prežil. Tak prečo si práve teraz musel zabudnúť prútik. Teraz už na tom ale nezáležalo.

Voldemort sa zasmial.

“Myslíš, že ma dokážeš zastaviť? Bez prútika?” V nasledujúcej sekunde namieril prútik na Jamesa a zasyšal, “Avada Kedavra!”

Zelené svetlo vyšlo z jeho prútika a zasiahlo Jamesa do hrude.

James Potter bol mŕtvy a jeho telo bezvládne dopadlo na zem.

Voldemort sa vydal k schodom. Za chlapcom...

Lily s Harrym v náručí sa stihli dostať do Harryho izby. Celu cestu zo srdca plakala. James bol mŕtvy. Počula ako Voldemort povedal, že James nemá pri sebe prútik. Tak isto počula ako telo dopadlo na zem. Lily si prútik zabudla tiež. Aká bola len hlúpa. Teraz ich Voldemort dostane určite.

“Harry, neboj sa. Všetko bude v poriadku,” šepkala Harrymu Lily.

“Všetko bude v poriadku.”

Sama ale vedel, že nič nie je v poriadku. Pokúšala sa ale Harrymu spríjemniť posledné chvíle.

S rachotom sa otvorili dvere a Lily pocítila najväčší strach vo svojom živote.

“Nie,” šepkala “Prosím, nezabi Harryho...”

“Odstúp, dievča,” zasyčal Voldemort držiac sľub ktorý dal Snapovi. Bola veľká škoda, že ona a jej manžel sa nepridali k emu, keď im to ponúkal. Boli veľmi talentovaní, nie ako jeho ostatní Smrťožrúti. Chcel aby Lily patrila k nemu, napriek tomu, že bola humusáčka.

“Nie Harryho, prosím. Nezbaíjaj ho. Zabi namiesto neho mňa.” Pokúšala sa spraviť čokoľvek aby zahcránila svojho syna. Nechcela žiť, ak by Harry umrel.

“Posledné varovanie,” zasyčal Voldemort. Napriek tomu, že Snape bol jeho najvernejší, ak bude musieť, tak ju zabije.

“Nie Harryho! Prosím... zľutujte sa.. nie Harryho! Prosím - spravím čokoľvek,” prosila Lily.

“Avada Kedavra!”

Lilyne oči za zahmlili a jej telo dopadlo na zem.

Voldemort namieril prútik na chlapca a vyslovil 2 slová, ktoré mali ukončiť jeho život.

1. November 1981 - Noc

Albus Dumbledore zjavne netušil, že prišiel do ulice, kde všetko, čo súviselo s ním, počnúc jeho menom a končiac čižmami, bolo nevítané. Vytrvalo sa prehrabával vo vnútorných vreckách plášťa, akoby čosi hľadal. Všimol si však, že ho niekto pozoruje, lebo odrazu náhle zdvihol zrak a pozrel sa na mačku, ktorá naňho civela z opačného konca ulice. Ten pohľad ho zjavne pobavil. Uškrnul sa a zahundral: "To som si mohol myslieť."

Napokon vo vnútornom vrecku našiel, čo hľadal. Vyzeralo to ako strieborný zapaľovač. Otvoril ho, pridržal pred sebou a šťukol. Svetlo najbližšej lampy sa zachvelo a zhaslo. Šťukol znova - ďalšia lampa zablikala a ponorila sa do tmy. Dvanásťkrát šťukol zhasínačom, až jedinými svetielkami na celej ulici zostali len dve nepatrné bodky v diaľke - oči mačky, ktorá ho pozorovala. Keby sa v tej chvíli niekto pozrel z okna, trebárs i pani Dursleyová so svojím röntgenovým pohľadom, nič z toho, čo sa odohrávalo dolu na chodníku, by nevidel. Dumbledore schoval zhasínač späť do plášťa, vykročil smerom k domu číslo 4 a tam si prisadol k mačke na múrik. Bez toho, aby na ňu čo i len pozrel, po chvíli prehovoril.

"Vás som tu nečakal, profesorka McGonagallová."

Otočil sa s úsmevom k pruhovanej mačke, tej však už nebolo. Usmieval sa na veľmi prísne vyzerajúcu paniu v okuliaroch s obdĺžnikovým rámom, ktoré mali rovnaký tvar i veľkosť ako fliačiky, aké mala predtým okolo očí mačka. Aj ona bola odetá v plášti, smaragdovozelenom. Čierne vlasy mala vypnuté do pevného drdola. Tvárila sa podráždene.

"Ako ste vedeli, že som to ja?"

"Moja milá profesorka, v živote som nevidel mačku, ktorá by sedela tak meravo."

"Aj vy by ste sedeli meravo, keby ste trčali na múriku celý deň," povedala profesorka McGonagallová.

"Vy ste tu sedeli celý deň? Keď máte oslavovať? Cestou sem som minul niekoľko desiatok rôznych večierkov a osláv."

Profesorka McGonagallová si nahnevane vzdychla.

"Áno, áno, každý oslavuje, máte pravdu," povedala netrpezlivo. "Človek by si myslel, že budú opatrnejší, ale nie - dokonca i muklovia si všimli, že sa niečo deje. Hovorili o tom v správach." Kývla hlavou smerom k tmavému oknu obývačky Dursleyovcov. "Počula som to. Kŕdle sov... padajúce hviezdy... nie sú celkom hlúpi. Nemohli si to predsa nevšimnúť. Padajúce hviezdy v Kente - dám na to krk, že to bol Dedalus Diggle. Ten nikdy nemá rozum."

"Nemôžete sa na nich hnevať," povedal Dumbledore milo. "Za posledných jedenásť rokov nemali veľa dôvodov na oslavu."

"Viem," povedala profesorka McGonagallová podráždene. "Ale to neznamená, že musia celkom stratiť hlavu. Správajú sa vyslovene nedbalo, chodia po uliciach za bieleho dňa, dokonca bez muklovských šiat, a kade chodia, klebetia."

Vrhla na Dumbledora ostrý pohľad, dúfajúc, že na to niečo povie, no nestalo sa tak, preto pokračovala. "Bolo by naozaj smutné, keby nás muklovia odhalili práve v deň, keď Veď-Viete-Kto navždy zmizol. Ozaj, Dumbledore, myslíte si, že je naozaj po ňom?"

"Vyzerá to tak," povedal Dumbledore. "Máme byť skutočne za čo vďační. Nedáte si citrónový drops?"

"Čo či si nedám?"

"Citrónový drops. Túto muklovskú sladkosť priam zbožňujem."

"Nie, ďakujem," povedala profesorka McGonagallová stroho, akoby chcela naznačiť, že teraz naozaj nie je vhodná chvíľa na citrónové cukríky. "Ako som spomínala, aj v prípade, že Veď-Viete-Kto zmizol..."

"Moja milá profesorka, taká rozumná osoba ako vy by ho mala volať po mene. Celý ten nezmysel s Veď-Viete-Kým - jedenásť rokov sa snažím ľudí presvedčiť, aby ho označovali jeho pravým menom: Voldemort." Profesorka McGonagallová sa mykla, no Dumbledore, ktorý práve od seba odlepoval dva citrónové cukríky, sa tváril, že si to nevšimol. "Ak o ňom budeme i naďalej hovoriť ako o Veď-Viete-Kom, budú z toho len zmätky. Nevidím dôvod, prečo by sme sa mali báť vysloviť Voldemortovo meno."

"Máte pravdu," povedala profesorka McGonagallová napoly rozhorčene, napoly obdivne. "Ale vy ste iný. Každý vie, že ste jediný, z koho mal Veď-Viete-Kto, no dobre teda, Voldemort, strach."

"Lichotíte mi," povedal Dumbledore spokojne. "Voldemort má schopnosti, aké ja nikdy mať nebudem."

"No len preto, lebo ste príliš - akoby som to - príliš ušľachtilý na to, aby ste ich použili."

"Ešte že je tma. Naposledy som sa takto červenal, keď mi madam Pomfreyová povedala, že sa jej páčia moje nové chrániče na uši."

Profesorka McGonagallová vrhla na Dumbledora prísny pohľad a povedala: "Sovy sú nič v porovnaní s rečami, ktoré kolujú. Viete, čo sa hovorí? Prečo zmizol? Čo ho vraj napokon zastavilo?"

Zdalo sa, že profesorka McGonagallová dospela k téme, o ktorej by rada diskutovala a ktorá bola dôvodom, prečo celučičký deň presedela na studenom, tvrdom múriku, pretože žiadna žena ani žiadna mačka by nedokázali pozerať na niekoho takým prenikavým pohľadom, aký práve teraz upierala na Dumbledora ona. Bolo jasné, že nech si vraví kto chce, čo chce, neuverí tomu dovtedy, kým jej Dumbledore nepotvrdí, že je to pravda. Dumbledore si však vyberal ďalší citrónový cukrík a neodpovedal.

"Vraví sa," naliehala, "že včera v noci sa Voldemort zjavil v Godricovej úžľabine. Prišiel vraj za Potterovcami. Hovorí sa, že Lily a James Potterovci sú - sú - že sú mŕtvi."

Dumbledore prikývol. Profesorka McGonagallová zalapala po dychu.

"Lily a James... nemôžem tomu uveriť... nechcela som tomu veriť... Ach, Albus..."

Dumbledore natiahol ruku a pohladkal ju po pleci. "Ja viem... ja viem..." povedal skľúčene.

Profesorka McGonagallová trasúcim sa hlasom pokračovala. "A to nie je všetko. Vraj chcel zabiť aj ich syna Harryho. No - nepodarilo sa mu to. Nepodarilo sa mu zabiť malého chlapca. Nik nevie prečo, alebo ako sa to stalo, no vraj keď sa mu nepodarilo zabiť Harryho Pottera, jeho moc odrazu pominula - a preto zmizol."

Dumbledore smutne prikývol.

"Je - je to pravda?" opýtala sa rozochveným hlasom profesorka McGonagallová. "Po tom všetkom, čo vykonal... toľkých ľudí, čo zmárnil... nedokázal zabiť malého chlapca? Neuveriteľné... že ho zastavilo práve toto... ale ako je možné, že to Harry prežil?"

"Nezostáva nám nič iné, len hádať," povedal Dumbledore. "To sa už zrejme nikdy nedozvieme."

Profesorka McGonagallová vytiahla čipkovanú vreckovku a prikladala si ju striedavo raz na jedno, raz na druhé oko pod okuliarmi. Dumbledore si zhlboka vzdychol, vybral z vrecka zlaté hodinky a zahľadel sa na ne; boli to veľmi čudné hodinky. Mali dvanásť ručičiek a žiadne čísla, pozdĺž okraja obiehali malé planéty. Muselo to mať nejaký zmysel, lebo Dumbledore ich po chvíli zastrčil späť do vrecka so slovami: "Hagrid mešká. Od neho viete, že tu budem, však?"

"Áno," odvetila profesorka McGonagallová. "Ale vy mi zrejme neprezradíte, prečo ste si spomedzi všetkých miest vybrali práve toto?"

"Preto, lebo chcem Harryho doručiť k jeho strýkovi a tete. Sú to jeho jediní príbuzní."

"Hádam len - hádam len nechcete povedať, že k tým ľuďom, čo bývajú tu?" zdesila sa profesorka McGonagallová, vyskočila na rovné nohy a ukazovala na číslo 4. "Dumbledore - to nemôžete! Pozorovala som ich celý deň. Na svete nenájdete dvoch ľudí, ktorí by sa od nás líšili viac ako títo tu. A ten ich syn - bola som svedkom, ako šiel so svojou mamou hore touto ulicou a po celý čas ju kopal a jačal, že chce maškrtu. A tu má bývať Harry Potter?!"

"Tu mu bude najlepšie," vyhlásil Dumbledore. "Keď bude starší, jeho strýko a teta mu všetko vysvetlia. Napísal som im list."

"List?" neverila profesorka McGonagallová vlastným ušiam a zhrozená si znova sadla na múrik. "A vy si, Dumbledore, naozaj myslíte, že toto všetko sa dá vysvetliť jedným listom? Títo ľudia mu nikdy nebudú rozumieť! Bude slávny - stane sa legendou, nečudovala by som sa, keby dnešok vošiel do histórie ako Deň Harryho Pottera - o Harrym sa budú písať knihy - jeho meno bude poznať každé malé dieťa v našom svete!"

"Presne tak," prikývol Dumbledore a veľmi vážne sa zahľadel ponad polmesiacové sklá svojich okuliarov. "To by poplietlo hlavu každému chalanovi. Presláviť sa skôr než sa naučí chodiť a rozprávať! Presláviť sa niečím, čo si dokonca nebude ani pamätať! Uvedomte si, že kým to pochopí, bude preňho naozaj lepšie, keď bude vyrastať niekde úplne mimo."

Profesorka McGonagallová otvorila ústa, no potom si to rozmyslela, naprázdno preglgla a po chvíli riekla: "Hej - hej, máte pravdu, samozrejme. Ale ako sa sem ten chlapec dostane, Dumbledore?" Odrazu sa zahľadela na jeho plášť, akoby si myslela, že ho ukrýva pod ním.

"Hagrid ho prinesie."

"Myslíte si, že je - rozumné - zveriť Hagridovi takúto dôležitú vec?"

"Hagridovi by som zveril aj svoj život," vyhlásil Dumbledore.

"Netvrdím, že nemá srdce na správnom mieste," povedala profesorka McGonagallová s nevôľou, "musíte však pripustiť, že nie je príliš spoľahlivý. Je o ňom známe, že si občas trochu - čo to bolo?"

Ticho vôkol nich preťalo vzdialené dunenie. Postupne silnelo a oni hľadeli striedavo na dolný a horný koniec ulice, kedy sa objaví svetlo; dunenie prerástlo v burácanie a oni vzhliadli k oblohe - zhora zo vzduchu spadla obrovská motorka a pristála na ceste rovno pred nimi.

Tá motorka bola obrovská, no to ešte nebolo nič v porovnaní s chlapom, čo sedel na nej. Bol dvakrát taký vysoký ako normálny muž a minimálne päťkrát taký široký. Skrátka, bol priveľký na to, aby bol skutočný, a pôsobil naozaj divoko - väčšinu tváre mu zakrývali dlhé chumáče strapatých čiernych vlasov a brady, dlane mal ako vrchnáky z odpadkových košov a jeho nohy vyzerali v kožených bagančiach ako delfínie mláďatá. V obrovitánskych rukách držal uzlíček zabalený v deke.

"Hagrid," prihovoril sa mu Dumbledore a v jeho hlase bolo cítiť úľavu. "Konečne ste tu. Kde ste zohnali tú motorku?"

"Žičal som si ju, pán profesor Dumbledore," odvetil obor a opatrne zliezal z motorky. "Od mladého Siriusa Blacka. Tu je, pane."

"Nemali ste nejaké problémy?"

"Nie, pane - dom bol skoro na prach, no dostal som ho von skôr, ako sa tam vyrojili muklovia. Keď sme fičali nad Bristolom, zaspal."

Dumbledore a profesorka McGonagallová sa naklonili nad uzlíček v deke. Zazreli chlapčeka, ktorý tuho spal. Na čele pod čiernou šticou zbadali čudne zakrivenú jazvu v tvare blesku.

"To je to, kam ho...?" zašepkala profesorka McGonagallová.

"Áno," odpovedal Dumbledore. "Tá jazva mu zostane naveky."

"A nemohli by ste s tým niečo urobiť, Dumbledore?"

"Aj keby som mohol, neurobím. Jazvy sa môžu hodiť. I ja mám nad ľavým kolenom jednu, čo vyzerá presne ako mapa londýnskeho metra. No - dajte mi ho, Hagrid - nech to máme čo najskôr za sebou."

Dumbledore vzal Harryho do náručia a zamieril k domu Dursleyovcov.

"Mohol - mohol by som sa s ním rozlúčiť, pane?" opýtal sa Hagrid. Zohol svoju velikánsku zarastenú hlavu nad Harryho a uštedril mu pichľavo-šteklivý bozk. Potom zo seba z ničoho nič vydal pazvuk, podobný kvíleniu raneného psa.

"Pssst!" zasyčala profesorka McGonagallová, "zobudíte muklov!"

"P-p-pardón," vzlykal Hagrid, vytiahol obrovskú, bodkovanú vreckovku a zaboril do nej tvár. "Ja to ne-nevydržím, Lily a James sú mŕtvi - a úbožiačik Harry musí bývať s muklami..."

"Áno, áno, je to veľmi smutné, no musíte sa vzchopiť Hagrid, lebo nás prezradíte," šepkala profesorka McGonagallová a nesmelo pritom hladkala Hagrida po ruke. Dumbledore medzitým prekročil nízky záhradný múrik a kráčal ku vchodovým dverám. Položil Harryho opatrne na schod, vybral z plášťa list, vsunul ho Harrymu pod deku a vrátil sa. Celú minútu tam tí traja stáli a hľadeli na drobný uzlík. Hagridovi sa triasli plecia, profesorka McGonagallová odušu žmurkala a iskierky v Dumbledorových očiach, ktoré v nich inokedy tak veselo žiarili, sa kamsi podeli.

"Tak," prehovoril napokon Dumbledore, "a je to. Už tu nemáme čo robiť. Môžeme sa pridať k ostatným a oslavovať."

"Dobre," zahundral Hagrid tlmene, "idem Siriusovi Blackovi vrátiť motorku. Brú noc, pani profesorka McGonagallová - pán profesor Dumbledore."

Hagrid si utrel prúdy sĺz do rukáva, vyšvihol sa na motorku a nakopol motor. S ohlušujúcim rachotom sa vzniesol do výšky a zmizol v tme.

"Dovidenia, profesorka McGonagallová," povedal Dumbledore pokyvujúc hlavou. Profesorka McGonagallová namiesto odpovede zatrúbila do vreckovky.

Dumbledore sa zvrtol a vykročil dolu ulicou. Na rohu zastal a vybral zhasínač. Raz šťukol a dvanásť svetelných gúľ vletelo späť do svojich pouličných lámp, Privátnu cestu odrazu zalialo oranžové svetlo a on zazrel mačku, ako mizne za rohom na opačnom konci ulice. Ešte naposledy pozrel smerom k uzlíku v deke na schode pred číslom 4.

"Veľa šťastia, Harry," zamumlal. Zvrtol sa na päte, zašušťal plášťom a nebolo ho.

Vánok čeril listy úhľadne zostrihaných živých plotov na Privátnej ceste, ktorá ležala tichučko a usporiadane pod atramentovočiernou oblohou a bola tým posledným miestom, od ktorého by ste očakávali, že sa tam budú diať záhadné veci. Harry Potter sa v deke pomrvil, no nezobudil sa. Jeho malá rúčka zovrela list a on ďalej spal, netušiac, že je výnimočný, že je slávny, že o niekoľko hodín ho prebudí výkrik pani Dursleyovej, ktorá otvorí dvere, aby vyložila von prázdne fľašky od mlieka, že nasledujúcich niekoľko týždňov ho bude jeho bratranec Dudley neprestajne štuchať a štípať... Nemohol tušiť, že práve v tej chvíli sa po celej krajine tajne schádzajú ľudia, dvíhajú čaše a tichým hlasom šepkajú: "Na Harryho Pottera - chlapca, ktorý prežil!"

25.01.2012 20:17:45
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one