Pokec - Miesto, kde mi môžete napísať čokoľvek, vrátane dlhých príspevkov (vaše odkazy, návrhy, pripomienky), na ktoré je možné okamžite odpovedať. 

Veronika:
ICQ: 417156473
E-mail: nikafu93@azet.sk
Twitter:
Skype: veronika.fufalova 
Tumblr: Weronika3

Black:
ICQ: 471695655
E-mail: nicolasblack@azet.sk
FB:
Skype: npc.black

Kapitola 4 - Obliviate

Čau ľudia, 
mám tu pre vás kapitolu od Blacka, ktorú práve dopísal. Ospravedlňuje sa za to, že ste na kapitolu museli čakať tak dlho, ale chcel, aby táto kapitola bola dokonalá :D

Tak si ju užite a komentujte.

Weronika :)

“Minerva, nemôžem vám dovoliť navštíviť Harryho,” povedal znova Albus Dumbledore

“No tak, Albus. Toho chlapca som nevidela od tej noci, keď sme ho nechali na prahu dvier jeho príbuzných. Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak tam už nie je?” spýtala sa Minerva. A nie prvý krát. Odkedy nechali Harryho u Dursleyovcov, Minerva si povolenie návštevy pýtala minimálne raz mesačne. A Dumbledorova odpoveď bola vždy rovnaká.

“Minerva, verte mi, je v poriadku.”

“Ako to môžete vedieť? Pokiaľ viem, tak ho nenavštevujete ani vy.”

“To máte vskutku pravdu, ale nemyslite si, že naňho nikto nedáva pozor.”

“Čože? Vy ste nechali niekoho aby ho strážil? Koho?”

“Samozrejme že áno. Bolo by odo mňa nehorázne hlúpe nemať niekoho v okolí pre každý prípad. A kto to je? Prepáč ale v záujme bezpečnosti ti na túto otázku neodpoviem.” povedal Albus.

“Nedôverujete mi, Albus?”

“Ale samozrejme že áno, ale ja vás potrebujem tu, v Rokforte. O pár dní začína nový školský rok. Prípravy naň sú v plnom prúde. Momentálne je vaše miesto tu na Rokforte.”

Minerva vedela, že proti tomuto argumentu nemôže oponovať.  Prípravy na nový školský rok boli naozaj v plnom prúde. V hlave však mala stále malého Harryho. Pred mesiacom mal už 4 roky. Albus jej aj vtedy zakázal ísť za ním. Nikto za ním nemohol. Dokonca ani Severus, ktorý sa ho to pýtal vždy na výročie Lilinho úmrtia.

Severus, pre ktorého bolo toto obdobie mimoriadne zložité. V Rokforte bol učiteľom elixírov už 3 roky. Po Lilynej smrti sa začal obliekať do čierneho oblečenia. Nie žeby predtým nosil nejaké teplé farby, ale väčšinou ho ľudia videli buď v Slizolinskej zelenej, alebo tmavomodrej. V čiernom zriedkavo. Po jej smrti sa to ale zmenilo. V jeho šatníku by ste nenašli iné oblečenie ako čierne. Nenávidel túto svoju prácu, ale musel tu byť. Nemal kam inam ísť. A nemohol ani zradiť Dumbledora, ktorý sa za neho postavil a teda nemusel ísť do Azkabanu. Dlhoval mu to. A Severus Snape svoje dlhy spláca. Bol tu ale aj z iného dôvodu. Čakal kým do Rokfortu príde jej syn. Severus nad tým premýšľal každý večer. Ako sa bude správať k malému Harrymu. Sám to nevedel a bol zmätený. Rozhodne ale dodrží sľub, ktorý dal Albusovi a na chlapca dohliadne. Spravil by to ale aj bez toho sľubu. Spravil by to kvôli pamiatke na jeho lásku. Lily bola pre neho všetkým.

Severus však tie 3 roky nezaháľal. Študoval na skúšky Merlinovho stupňa. Po takmer troch rokoch dosiahol svoj cieľ, stal sa majstrom elixírov a majstrom bielej a čiernej mágie. Momentálne teda nosil 2 tituly: majster elixírov Merlinovho stupňa a šedý mág Merlinovho stupňa. Bola to najvyššia možná kvalifikácia v čarodejníckom svete. Len málo jeho kolegov malo vzdelanie tejto úrovne. Albus mal Merlinovo vzdelanie v transfigurácii a bol bielym mágom. Minerva mala vzdelanie v transfigurácii, Filius v čarovaní a Pomona v herbológií. Albus menoval práve týchto profesorov ako vedúcich fakúlt. Vedúcim fakulty na Rokforte sa mohol stať len učiteľ, ktorý mal vzdelanie v aspoň jednom predmete na úrovni Merlinovej skúšky. Preto Severusa prekvapilo, keď mu Albus pred 3 rokmi ponúkol vedenie Slizolinskej fakulty bez toho, aby mal požadované vzdelanie. Rozhodol sa ale, že to tak nenechá a to vzdelanie si doplní. Severus Snape nechcel nič zadarmo.

Severus sedel vo svojej kancelárii a pripravoval si ingrediencie na jeden elixír, ktorý chcel skúsiť pripraviť. Pracoval na ňom už niekoľko mesiacov a stále nemohol prísť na ten správny postup. Bol to protivlkolačí elixír. Teda, aspoň mal byť. Nevedel sa pohnúť s prípravou už veľmi dlho. Nechápal prečo, ale v polovici prípravy stratil elixír všetky liečivé účinky. Lámal si s tým hlavu už niekoľko nocí a nevedel na nič prísť. Z rozmýšľania ho vyrušilo klopanie na dvere. Otvoril a videl v nich stáť Minervu, ktorá vyzerala zúfalo.

“Severus, môžem na chvíľu?”

“Samozrejme, Minerva. Praješ si niečo?”

“Potrebujem pomôcť s Albusom.”

“S Albusom? A prečo si myslíš, že ti s ním dokážem pomôcť?”

“Ale no tak, Severus. Obaja vieme, že ťa má rád. Nechápem síce stále, že prečo, ale je to tak.”

“To môže byť pravda, Minerva, ale mám na práci dôležitejšie veci ako presviedčať Albusa aby niečo spravil. O čo vlastne ide?”

“Chcem ísť navštíviť Harryho,” priamo povedala Minerva.

“Pre Merlina, Minerva! Pokúšaš sa o to už tri toky a stále ťa to neprešlo? Nechaj to už tak. Keď Albus povedal, že nie, tak nie. Chlapcovi je určite dobre, inak by sme o tom už dávno vedeli a už by tam nebol, nemyslíš?”

“Ja viem, ale aj tak, mám taký ten vnútorný pocit a vieš, že tie bývajú väčšinou správne.”

“Chceš sa hrať na Trelawneyovú? Dobre vieš, že takéto predtuchy neuznávam.”

“No tak, Severus. To mi vážne nepomôžeš?

“Nie.”

“Severus, prečo si taký, to ti na Lilinom synovi vážne nezáleží?”

Severus v tej chvíli vytiahol prútik a namieril ho na Minervu. “Už nikdy ma takto citovo nevydieraj. Je ti to jasné? A buď rada, že ten prútik teraz nepoužijem.”

“Prepáč, to som prehnala. Nesadneme si radšej? Je to príjemnejšie ako stáť.”

“V poriadku, poď dnu.”

Snape otvoril dvere a dovolil Minerve vstúpiť do svojich komnát.

***

Albus Dumbledore sedel vo svojej pracovni. Zamyslene sa pozeral von z okna a premýšľal nad tým, čo sa práve stálo. Minerva sa zas dožadovala stretnutia s chlapcom. Už 3 roky za ním takmer každý deň chodila a on ju stále odmietal. Nemohol jej dovoliť stretnúť sa s ním. Nechcel ohroziť vývoj chlapca. Vedel, že ak by jej to dovolil raz, druhý krát by sa ho ani nepýtala a šla by tam sama. Nemohol dovoliť aby Harry vyrastal v ich svete, ešte bolo priskoro.

***

“Čo to vlastne pripravuješ?” Opýtala sa so záujmom Minerva.

“Ako keby ťa to niekedy zaujímalo,” ostro odvetil Severus.

“Ale no tak, to sa nemôžem ani opýtať?”

“Samozrejme že môžeš,” odpovedal Severus, “vytváram elixír, ktorý by mohol pomôcť ľudom s lykantropiou.”

“Takže protivlkolačí elixír?” Zvedavo sa opýtala Minerva.

“V skratke áno, len ešte musím zistiť, prečo v polovici elixíru stráca všetky liečivé účinky,” dopovedal Severus.

“No, tak s tým ti asi nepomôžem, snáď sa za to na mňa nenahneváš,” vtipne poznamenala Minerva.

“Vskutku veľmi vtipné. Myslel som si, že takýto druh humoru ťa už dávno opustil.”

“Ale no tak Severus, vieš dobre ako som to myslela.”

“Žiaľ áno,” poznamenal Severus a prešiel ku kotlíku, z ktorého začala stúpať fialová para.

“Dopekla! Zase to isté.”

“Čo sa stalo?” nervózne sa opýtala Minerva.

“Opäť stratil účinky. Vidíš tú fialovú paru? Podľa mojich výpočtov, by mala byť strieborná. Vtedy by stačilo aby som nechal elixír lúhovať v kotlíku 6 hodín a bol by hotový.”

“Skús si dať pauzu, určite máš toho plnú hlavu. Vtedy sa nedá normálne premýšľať. Sadni si tu ku mne a dajme si spolu čaj.”

“Asi máš pravdu, potrebujem pauzu,” uznal Severus, prešiel k stolu a tam si sadol. Luskol prstami a zjavil sa pri nich domáci škriatok.

“Dobrý deň pán profesor, ako vám môže Dynka pomôcť?” Opýtala sa malá bytosť.

“Dva krát čaj,” odvetil Severus.

“Hneď to bude, pane,” povedal škriatok a s tichým puknutím zmizol. Po približne 20 sekundách sa škriatok zjavil znova, ale tentokrát v rukách držal veľkú tácku s čajom, cukrom, mliekom a sušienkami.

“Nech sa páči, pane. Dúfam, že budete s čajom spokojný.”

“Ďakujem, môžeš ísť,” povedal Severus a škriatok sa hneď odmiestnil.

Severus vzal do ruky kanvicu s čajom nalial si čaj, dal presne dve a pol lyžičky cukru. Potom nalial čaj Minerve a opýtal sa, “s cukrom alebo len s mliekom?"

“S mliekom, po cukre ten čaj stratí svoje čaro,” odvetila s úsmevom Minerva.

V tej sekunde Severus zamrzol. Do očí sa mu vkradol neprítomný pohľad.

“Severus, vnímaš ma?” So strachom sa opýtala Minerva.

“Som ja ale idiot!”

“Prečo? Čo sa stalo?” Opýtala sa s obavami Minerva.

“Mohlo ma to napadnúť. Je to tak zrejmé. Melník zlatistý v kombinácii s vodou a práškom z nadrvených listov Omanu pravého vytvára glukózu. A tá ničí liečivé účinky väčšiny elixírov,” nahnevane hovoril Severus sám pre seba.

“Prišiel si teda na niečo?”

“Uvidíme, daj mi 25 minút a uvidíme.”

***

“Vstávaj, ty nevďačník!” Ozval sa hrubý hlas Vernona Dursleyho v dome číslo štyri na Privátnej ceste v Surrey. Harry sa ale neozýval, tak začal búchať na dvere komory pod schodmi silnejšie.

“Vstávaj! Naposledy ti to hovorím.”

“Dobre, už som hore,” ozval sa spoza dverí tichý hlas len 8 ročného chlapca.

“To by som ti radil! Nebudeš si celý deň vyspávať. Máš tu kopec roboty, na ktorú si sa včera vykašľal.”

“Akú? Veď som spravil všetko čo si chcel,” oponoval mu malý chlapec.

“Ešte sa pýtaš? Nie že by si bol vďačný, že máš vôbec kde bývať ale budeš mi ešte aj protirečiť? Toto je tvoja vďaka za to ako sa o teba staráme?”

“Že staráte,” potichu poznamenal Harry tak aby to nebolo počuť.

“Čo si to tam povedal?” Opýtal sa Vernon.

“Nič, nič. už idem.”

Harry sa obliekol, otvoril dvere a vyšiel von z komory. Zamieril do kúpeľne aby sa dal trocha do poriadku a vošiel do kuchyne. V kuchyni už boli všetci traja členovia Dursleyovskej rodiny. Vernon Dursley, jeho manželka Petunia a syn Dudley. Dnes oslavoval Dudley svoje deviate narodeniny.

“Konečne si tu, kde si sa motal?” Opýtala sa Harryho jeho teta Petunia.

Harry neodpovedal. Vedel, že to bola otázka na ktorú nemá odpovedať. V tichosti radšej prešiel k sporáku, kde začal pripravovať toasty.

Dnes sa mu sníval zvláštny sen. Snívalo sa mu o nejakej tmavej postave ktorá bola v jeho blízkosti. Vedel ale, že sa jej nemusí báť. Vedel, že tá postava mu neublíži. Videl tú osobu len zozadu a počul ju rozprávať hlbokým hlasom. Harry sa ozval a vtedy sa postava otočila. V tej chvíli sa ale prebudil, stihol si všimnúť len, že tá osoba mala posunutý nos, akoby ho mala veľa krát zlomený.

Z myšlienok ho ale vytrhla divná vôňa. Rýchlo sa vrátil do reality a zhrozil sa. Spálil toasty. Vedel, že toto nedopadne dobre.

“Ty nemehlo hlúpe!” Zvreskla Petunia. “Čo si to vyviedol? Takto pokaziť Duduškovi jeho veľký deň. To si spravil zámerne, však? Že sa nehanbíš. Ale toto ťa vyjde draho.”

Na to sa Petunia postavila a prešla k Harrymu.

“Toto ťa naučí dávať pozor pri varení,” povedala Petunia, chytila Harrymu ruku, obrátila mu ju dlaňou dole a pritlačila mu ju k rozžeravenej platničke sporáka.

Reakcia na seba nenechala dlho čakať, Harry vykríkol od bolesti. Petunia ale neprestávala. Ruku mu uvoľnila takmer po vyše dvadsiatich sekundách.

“Takže sa ťa opýtam raz a naposledy. Budeš už dávať pozor?”

“Áno teta, sľubujem. Už sa to viac krát nestane,” povedal Harry so slzami v očiach. Pozrel na svoju ruku na ktorej bol jasne viditeľný tvar platničky.

“Teraz mi zmizni z očí a neukazuj sa tu až kým ťa nezavoláme.”

“Ako povieš teta, samozrejme.”

***

“Tak, teraz posledná ingrediencia a uvidíme. Ak sa para sfarbí na striebornú, tak to bude fungovať,” povedal Snape s hlasom, ktorý by sa dal nazvať natešeným.

Severus chytil šesť lupienkov jazmínu modrého a hodil ich do kotlíka. Elixír v kotlíku začal vrieť a po minúte sa z neho začala uvoľňovať strieborná para.

“Mám to! Konečne to mám,” vykríkol.

“Čo to znamená teraz?” Opýtala sa Minerva.

“Znamená to, že som zrejme objavil elixír proti magickej lykantropii. Alebo ak chceš, tak protivlkolačí elixír.”

***

“Harry, vylez von,” ozval sa v hlas Vernona Dursleyho.

Harry bol od rána vo svojej komore. Snažil sa nemyslieť na tú bolesť, ktorú práve pociťoval v ruke. Vyšiel ale von a šiel do obývačky k svojmu strýkovi.

“Volal si ma?” Opýtal sa Harry.

“Samozrejme, že áno. Si snáď hluchý?,” odpovedal. “Asi ťa zaujíma načo ťa volám. Chcel som ti len oznámiť, že dnes príde Marge, tak aby si sa správal aspoň trocha normálne. Inak budeš týždeň bez jedla. Rozumieme si?”

“Áno strýko, samozrejme.”

“Teraz sa mi prac z očí!“

***

“Minerva, ako sa ti môžem odvďačiť? Bez teba by som na to neprišiel ešte veľmi dlhý čas,” Opýtal sa Severus svojej kolegyne.

Minerva vycítila príležitosť.

“Poď so mnou navštíviť chlapca. Nech sa o tom ale Albus nedozvie. Nebol by z toho nadšený.”

“Myslíš to vážne? Povedz mi. Čo ťa na tom chlapcovi tak láka? Určite sa má dobre.”

“To nemôžeš vedieť. Čo ak sa má zle a my o tom nevieme? Čo ak trpí? Severus, čo ak tam Lilin syn trpí?”

Minerva vedela, prečo povedala tú poslednú vetu. Chcela Severusovi zasadiť chrobáka do hlavy. A to sa jej zrejme podľa jeho výrazu na tvári podarilo.

“V poriadku. Ale len pre to, že si mi pomohla s elixírom. Pre nič iné.”

“Výborne, môžme teda vyraziť?”

“Nikam sa neponáhľaj. Vyrazíme večer. Chlapec nemusí byť doma a ja musím ešte dokončiť elixír a celý postup zdokumentovať.”

“V poriadku, tak večer.”

***

Albus sedel vo svojej kancelárii. Jeden z obrazov mu práve povedal, že Minerva presvedčila Severusa aby jej pomohol pri návšteve chlapca. Bol ňou veľmi sklamaný. Zrejme bude musieť zasiahnuť.

***

“Harry, prines z kuchyne ďalší tanier s koláčom.”

Harry bol dnes za sluhu. Teda, nie žeby ostatné dni v tomto dome sluhom nebol, dnes to ale bolo úplne očividné. Nemohol si sadnúť, celý čas musel stáť a na každý príkaz hneď reagovať. Celý večer musel byť úplne potichu.

Vybral sa teda do kuchyne pre tanier. Ako kráčal naspäť do obývačky, tak si nevidel pod nohy kvôli tanieru a pri jednom kroku začul zavytie. Vedel, že je zle. Dnes už druhý krát.

“Ty kopa hnoja! Ako sa opovažuješ ubližovať Rozparovačovi?” Zakričala smerom na Harryho jeho teta Marge.

Harry sa hneď začal odpravedlňovať ale vyslovil len zopár prvých slov. Viac nestihol. Marge na neho pustila Rozparovača. Harry začal utekať von z domu, ale pes bol stále bližšie. Harry videl len jedno riešenie, strom takmer pri plote pred domom. Začal teda utekať k nemu. Keď bol takmer pri kmeni, pes ho dostihol a zahryzol sa mu do ruky. Harry spadol na zem. Rozparovač ale neprestával. Zahryzával sa mu do ruky znova a znova. Harry sa od bolesti nevedel ani pohnúť. Videl len, že mu ruka krváca. Keď pes videl, že na ruke už nie je čo hrýzť, presunul sa k druhej ruke a potom k nohám. Keď sa chcel presunúť ku krku, pri ich dome sa ozvalo dvojité prasknutie a to psa vyľakalo. Utiekol.

“Myslíš že nás niekto videl sa primiestniť?” Opýtala sa Minerva Severusa.

“Pochybujem, použili sme predsa splývacie zaklínadlo.”

“No dobre, len si chcem byť istá. Ako teda začneme?”

“Navrhujem použiť lokalizačné kúzlo. Ukáže nám kde je chlapec.”

“Ostendere!” Zvolal Severus s prútikom položeným na svojej ruke. Ten sa svojou špičkou otočil k stromu.

“Severus, si si istý, že je to dobré zaklínadlo? Čo by robil Harry o takomto čase na strome?”

“Odkiaľ to mám vedieť? Radšej sa tam poďme pozrieť.”

A tak sa spravili.Všimli si, že sa niečo pod stromom hýbe.

“Lumos,” zvolala Minerva. To čo svetlo z  prútika osvetlilo, obom vyrazilo dych.

“Pre Merlina, čo to má znamenať?”

Pohľad na Severusa bol na nezaplatenie. Taký bledý ešte v živote nebol Rýchlo prebehol k chlapcovi a začal zisťovať čo mu je. Mal rozsiahle zranenia. Bol zázrak, že ešte žil. Rýchlo na neho použil liečivé zaklínadlá a donútil ho vypiť rôzne liečivé elixíry,ktoré vždy nosil pri sebe pre prípad núdze. A toto prípad núdze bol.

Minerva zatiaľ kľačala pri chlapcovi a plakala.

“Minerva, rýchlo mu obviaž tú ruku, nech nestratí ešte viac krvi.”

Severus robil čo mohol, vyzeralo to zle. Po pár minútach ale chlapec konečne prestal krvácať. Hneď ako to Severus zistil, nalial mu do krku dvojitú dávku dokrvovacieho elixíru.

“Za toto sa mi Albus bude osobne zodpovedať,” zlovestne poznamenal Severus, “ako mohol niečo takéto dopustiť? Umiestniť ho sem? K tým zverom?”

“Lebo je to jeho rodina,” ozval sa hlas za ním.

Severus sa otočil a zbadal Albusa ako stojí niekoľko krokov za nimi.

“ALBUS! Ako si to došľaka predstavuješ? Ty a tá tvoja istota, že chlapec je v poriadku! Vidíš tú krv? Tomu ty hovoríš v poriadku?”

“Severus, ver mi. On tu musí byť. Petuniina krv ho chráni pred tým najhorším.”

“Najhorším? Albus, Temný pán tu nie je. To najhoršie, čo sa Harrymu môže stať, sa aj deje. Býva s týmito ľuďmi. Musíme ho odtiaľto okamžite dostať.”

“To ti žiaľ nemôžem dovoliť, Severus.”

“Ako mi v tom chcete zabrániť? To je ale teraz jedno, musím dať do poriadku chlapca.”

To ale bolo pre neho osudným, ako sa Severus odvrátil do Albusa, tak ten vytiahol prútik a namieril ho na Severusa.

“Obliviate!”

Severus zamrzol uprostred pochybu. Kúzlo zabudnutia bolo také silné, že stratil vedomie.

“Albus, čo ste to spravili?” s hrôzou sa spýtala Minerva.

“To, čo bolo najlepšie.”

V tej chvíli ale Albus namieril prútik aj na Minervu a zopakoval zaklínadlo. Tak ako Severus, aj ona stratila vedomie.

Albus prešiel k chlapcovi a skontroloval jeho stav. Zistil, že väčšinu roboty už spravil Severus. Doliečil teda jeho zranenia, ktoré nakoniec neboli také vážne, len silno krvácali a zacelil mu ich. Potom použil prekrývacie zaklínadlo, ktorým skryl ranky. Chlapca premiestnil do domu (predtým ale na oboch použil splývacie zaklínadlo) a tak isto mu vymazal pamäť.

Potom sa vrátil späť k stromu. Z vrecka vytiahol brko ktoré zmenil na prenášadlo. Kúzlom k sebe spútal Mienrvu aj Severusa a premiestnil sa späť do Rokfortu s tým, že hneď keď tam prídu, tak Severusovi aj Minerve vsugeruje spomienku na to, že chlapec je živý, zdravý a šťastný so svojou rodinou.

08.04.2012 23:44:38
nikafu93
Všetky postavy v poviedkach sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy sú majetkom autorky. Vyhlasujem, že táto stránka nebola vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one